Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Co-242-2016.pdf
PDF · 102.73 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/242/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci žalobcu: Ing. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, W., štátny príslušník SR, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Chlapík, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, Žilina, IČO: 47 232 075, proti žalovanému: Slovenská republika, v zastúpení Generálnej prokuratúry SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava I, v zastúpení povereného prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina, o zaplatenie 1.004,53 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 40C/5/2014-67 zo dňa 14. augusta 2015, v spojení s dopĺňacím rozsudkom, č. k. 40C/5/2014-94 zo dňa 26. apríla 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 922,15 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 18.06.2014 do zaplatenia. Zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 232,70 Eur. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 40C/5/2014-94 vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietol.
2. Vychádzal zo zistenia, že na základe uznesenia OOPZ Žilina - Východ, ČVS:ORP-1909/ZV-ZA-2012 zo dňa 21.10.2012 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie žalobcovi pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák.. Proti označenému uzneseniu podal žalobca v procesnom postavení obvineného sťažnosť, ktorú prokurátor uznesením č. k. 1Pv 877/12-4 zo dňa 14.11.2012 ako nedôvodnú zamietol s odôvodnením zákonnosti doterajšieho procesného postupu povereného policajta daného aktuálnym obsahom spisového materiálu, ktoré nebolo vydané v dôkaznej núdzi. Dňa 25.06.2013 podal prokurátor obžalobu na Okresnom súde Žilina pod č. k. 1Pv/877/12-13 na rovnakom skutkovom základe a pri jeho nezmenenej právnej kvalifikácii. Následne súd uznesením č. k. 22T/109/2013 zo dňa 31.07.2013 podľa § 241 ods. 1 písm. b/ Tr. por. v spojení s § 214 ods. 1 Tr. por. s poukazom na § 10 ods. 2 Tr. zák. postúpil vec na ďalšie prejednanie a rozhodnutie Obvodnému úradu Žilina, odboru všeobecnej vnútornej správy, pretože nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Okresný úrad Žilina, odbor všeobecnej vnútornej správy pod č. OÚ-ZA-OVVS2/ A/2013/02495-89 zo dňa 04.10.2013 vykonal záznam o odložení veci bez toho, aby začal konanie o priestupku s vyslovením názoru, že konanie obžalovaného (žalobcu) nie je možné subsumovať pod niektorú skutkovú podstatu priestupku.
3. Žalobca si uplatňoval náhradu trov konania v predmetnom trestnom konaní, keď bolo preukázané, že podpísal plnú moc pre JUDr. Š. Schnellyho na obhajovanie v trestnom konaní dňa 31.10.2012
a túto obhajca vypovedal k 23.01.2013 a počnúc týmto dňom prevzal obhajobu JUDr. J. Kasenčák. Z obsahu pripojeného trestného spisu mal preukázané, že rozsah uplatnených úkonov zodpovedá reálne vykonaným úkonom menovaných obhajcov v predmetnej trestnej veci, s výnimkou namietaných úkonov žalovaným označených ako porada s klientom zo dňa 15.11.2012 a 24.01.2012, z dôvodu ich nepreukázania. Vychádzajúc z uplatnenej výšky pohľadávky tieto úkony neboli ani v nej započítané. Preto vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. Ako dôvodnú námietku žalovaného vyhodnotil nepreukázanie skutočností, že obhajca JUDr. Š. Schnelly bol platcom DPH, a z tohto dôvodu nepriznal časť uplatneného nároku zodpovedajúceho 20 % DPH z odmeny a náhrady paušálnych nákladov vyčísleného na sumu 82,38 Eur. O túto sumu znížil výšku uplatnenej pohľadávky a žalobcovi priznal iba v rozsahu 922,15 Eur. Inak výšku uplatnenej škody žalovaný nepovažoval za spornú. V nepriznanej časti nárok žalobcu zamietol.
4. K námietke žalovaného o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie nároku a k otázke konajúceho orgánu v mene štátu poukázal, že štát je povinný niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré svojou činnosťou priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili svoje pôvodné podozrenie, ale či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. V posudzovanom prípade sa výsledok trestného stíhania v podobe právoplatného odsúdenia žalobcu v procesnom postavení obžalovaného nedostavil. Nenaplnil sa tak základný účel trestného konania - vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi skutku kvalifikovaného v podanej obžalobe ako prečin porušovania domovej slobody, hoci vzhľadom na skutkovú a právnu nenáročnosť veci, tak rozhodol až v súdnom konaní súd pri preskúmaní obžaloby - jednoznačne ex tabula. Ust. § 10 ods. 2 Trestného zákona označovaný aj ako materiálny korektív, zo systematického pohľadu je ustanovením všeobecnej časti trestného zákona, je jedným zo základných kritérií, s ktorým sa musí pri vyvodení trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok zaoberať nielen súd, ale rovnakou mierou aj orgány činné v trestnom konaní na úseku prípravného konania, keď posúdenie zákonných kritérií objektívnej a subjektívnej stránky konania obvineného, t.j. závažnosti konania v konkrétnom prípade, vytvárajú dolnú hranicu prečinu.
5. Poukázal na ust. § 4 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.. V štádiu prípravného konania, ktorým sa rozumie úsek trestného konania od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, koná tak poverený policajt, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania ako zodpovedný orgán verejnej moci prichádzajú do úvahy Ministerstvo vnútra SR a generálna prokuratúra SR. Rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V danom prípade sa žalobca obrátil na žalovaného. Postavenie prokurátora je diametrálne odlišné od postavenia policajta, pretože prokurátor podľa § 230 Trestného poriadku vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní. S poukazom na vedenie trestného stíhania voči žalobcovi až do štádia podania obžaloby, postavenie prokurátora v prípravnom konaní, disponujúcim zákonnými oprávneniami s príslušnou rozhodovacou činnosťou, by bolo nesprávne vyvodiť zodpovednosť voči „nižšiemu článku“ v sústave konajúcich orgánov - policajtovi. Týmto smerom sa uberá aj rozhodovacia činnosť NS SR (Rc 1/2014).
6. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 prvá veta Zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Nemožno formálne trvať na zrušení/zmena takéhoto rozhodnutia, ale splnenie tejto zákonnej podmienky treba vykladať extenzívne. Postúpenie veci na konanie o priestupku, je nenaplnením predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným, ktoré rozhodnutie má rovnaké dôsledky ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom (RC 57/2010, RC 37/2013).
7. Ďalej v danom konaní boli splnené aj ďalšie zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu - nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a výškou spôsobenej škody. Trestné konanie vedené proti žalobcovi si v záujme odvrátenia nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného a neskôr obžalovaného vynútili procesné úkony a tieto procesné úkony si vyžiadali náklady spojené s odmenou zvoleného advokáta podľa tarify určenej osobitným predpisom - teda sú príčinou vzniku trov obhajoby. Náklady vynaložené na trovy obhajoby sú tak v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.
8. Rovnako žalovaného zaviazal k náhrade zákonného úroku z omeškania od 18.06.2014 do zaplatenia. Úrok z omeškania bol priznaný od dátumu, ktorý bol uvedený v liste žalovaného, ktorým žalobcovi oznámil, že o jeho nároku nebude konať.
9. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a podľa miery úspechu priznal náhradu trov konania žalobcovi ako úspešnejšiemu účastníkovi, pričom jeho čistý úspech vyčíslil na 83,6 %.
10. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku, ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie istiny, ako aj k náhrade trov konania podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že rozsudkom bol porušený zákon, pretože rozhodnutie trpí nielen vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie veci, ale súd svojim postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a vec nesprávne právne posúdil. Predovšetkým nesprávne vyhodnotil a posúdil otázku, ktorý štátny orgán je príslušný konať v mene štátu. Titulom náhrady škody je uznesenie povereného príslušníka PZ o vznesení obvinenia, ktoré je účinné a vykonateľné už jeho vydaním, a teda jeho účinky nastávajú už jeho vydaním, bez ohľadu na to, kedy (a či) ho dostane prokurátor, ktorý preto nemôže jeho účinkom (ani škode) nie len zabrániť, ale už vôbec ju nemôže ani spôsobiť (§ 4 ods. 1 písm. f/ Zákona č. 514/2003 Z. z.). Ani úvaha, že zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby automaticky zakladá príslušnosť prokuratúry, nemá oporu v zákone. Potvrdenie zákonnosti prípravného konania súdom (prijatie obžaloby) je viac, ako len analogické posudzovanie postupu prokurátora, ktorý zamietne sťažnosť a podá obžalobu, pretože rozhodujúce je súdne konanie a dôkazy v ňom vykonané. Preto prichádza do úvahy postup podľa § 4 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.. Preto sporovej strane nebola daná možnosť zastupovania príslušným štátnym orgánom a tým, že súd konal s nepríslušným štátnym orgánom, rozhodnutie trpí vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a sporovej strane bola odňatá možnosť konať pred súdom. Taktiež to predstavuje nedostatok podmienok konania. Rovnako namietal, že súd nevzal do úvahy skutočnosť, že v trestnom konaní bola vec postúpená na priestupok na základe rozdielneho vyhodnotenia závažnosti protiprávneho konania súdom oproti prípravnému konaniu, a to v rámci iného procesného štádia trestného konania - konania pred súdom. Rozhodne nemožno považovať uznesenie o postúpení veci za fikciu nezákonnosti vznesenia obvinenia, a preto nebol daný titul na náhradu škody. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 163/13, v zmysle ktorého nemožno automaticky bez akéhokoľvek odôvodnenia každé uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné len preto, že v trestnom konaní nedošlo k odsúdeniu obžalovaného. Namieste je tiež zvážiť postup podľa § 3 Občianskeho zákonníka a náhradu škody aj s ohľadom na citované ustanovenie nepriznať, pretože výkon takéhoto práva by bol v rozpore s dobrými mravmi.
11. Poukázal na ust. § 8 ods. 6 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Žalobca si svojim konaním trestné stíhanie zavinil sám a akákoľvek náhrada škody by preto bola v rozpore s dobrými mravmi. Pri analogickej aplikácii citovaného ustanovenia by sa mal súd vysporiadať s otázkou, či si žalobca trestné stíhanie zavinili alebo nezavinil. Nemožno strácať zo zreteľa základnú skutočnosť, že žalobca sa dopustil porušovania domovej slobody a vznesenie obvinenia bolo jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom konaní očakávať. Rovnako boli splnené všetky zákonné predpoklady na podanie obžaloby. Postúpenie veci na priestupok neznamená, že sa skutok nestal, ale išlo len o posúdenie skutku z hľadiska jeho závažnosti, keď podľa právneho názoru súdu konanie nevykazovalo znaky trestného činu, ale len priestupku.
12. Napokon žalovaný namietal, že rozsudok trpí nielen nedostatočným odôvodnením a vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale súd vec tiež nesprávne právne posúdil a svojim postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.
13. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
14. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovaného, podaním zo dňa 22.10.2015, krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, v spojení s § 470 ods. 2 veta prvá CSP v
zmysle ktorého, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
15. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd v zmysle ust. § 34 CSP, po zistení, že odvolanie podali včas sporové strany proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/ CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP a napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
16. Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti/ argumenty (§387 ods. 2 CSP).
17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery. Prijaté právne zámery primerane vysvetlil a náležite sa vysporiadal aj so súdnou judikatúrou. Preto odvolacia námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí nedostatočným odôvodnením, je nedôvodná.
18. Podstatnou odvolacou námietkou žalovaného bolo, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože nebola daná možnosť zastupovania žalovaného príslušným štátnym orgánom a tým, že súd konal s nepríslušným štátnym orgánom, rozhodnutie trpí tiež vadou, ktoré má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K tejto otázke sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal súladným spôsobom v zmysle zákona, ako aj s príslušnou judikatúrou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že Najvyšší súd SR zverejnil v roku 2016 rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015 v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2016 pod publikačným č. 6, v zmysle ktorého „ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení Zákona č. 412/2012 Z. z. je od 01.01.2013 Generálna prokuratúra SR. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v tomto konaní súd z úradnej povinnosti“.
19. Pokiaľ ide o námietku, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo zákonné, nakoľko bolo preukázané, že žalobca sa skutku dopustil a len súdom bolo poukázané, že nešlo o trestný čin, ale o priestupok, a preto prípravné konanie bolo vedené zákonne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/13, odvolací súd dáva do pozornosti podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje, a to že ust. § 10 ods. 2 Trestného zákona je ustanovením všeobecnej časti Trestného zákona a je jedným zo základných kritérií, s ktorým sa musí pri vyvodení trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok zaoberať nielen súd, ale rovnakou mierou aj orgány činné v trestnom konaní na úseku prípravného konania. Už orgány činné v prípravnom konaní sú povinné posúdiť objektívnu aj subjektívnu stránku konania obvineného, ktoré tvoria skutkovú podstatu trestného činu. Pred súdom v trestnom konaní neboli vykonané žiadne nové dôkazy, okrem tých, ktoré boli vykonané aj v prípravnom konaní. Teda už v prípravnom konaní bolo možné vyhodnotiť závažnosť protiprávneho konania žalobcu, že sa nejedná o trestný čin, nakoľko súd pri tomto vyhodnotení vychádzal z rovnakých dôkazov ako orgány činné v prípravnom konaní.
20. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že uznesenie o postúpení veci na priestupok nemožno považovať za fikciu nezákonnosti vznesenia obvinenia. K tejto odvolacej námietke odvolací súd dáva na vedomie judikát Najvyššieho súdu SR, Rc 37/2013, v ktorom bola vyslovená právna veta, že z hľadiska uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 veta prvá
Zákona č. 514/2003 Z. z. z zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov má rozhodnutie prokurátora alebo policajta o postúpení veci podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku inému orgánu, ktorý prejednáva priestupky alebo iné správne delikty, alebo ktorý vykonáva disciplinárne konanie, rovnaké dôsledky, ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prejednávanom prípade bolo trestné stíhanie proti žalobcovi uznesením postúpené inému orgánu na prejednanie priestupku a právoplatnosťou tohto rozhodnutia o postúpení trestné konanie sa skončilo, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zrušenie takéhoto rozhodnutia sa z tohto dôvodu stáva bezpredmetným. Teda podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, a preto uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
21. Vychádzajúc z konštatovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. Ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).
23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)