Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/570/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej, v právnej veci žalobcu B. O., K. C.-K. Č.. XXX, zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 30.6.2015 č.k. 36C 17/2014-97 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku.

Z r u š u j e rozsudok v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 6.310,-eur s 5,25 % úrokom z omeškania od 29.11.2013 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu v sume 51.795 eur titulom náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že uznesením Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby zo dňa 19.8.2009 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie za spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, pričom toto trestné konanie bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. 6T 116/2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7To 92/2012 tak, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Ďalej súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca v konaní uplatnil peňažný nárok v sume 51.795,-eur s prísl.. pozostávajúci z náhrady škody v sume 3. 310,-eur, ktorá žalobcovi mala vzniknúť zaplatením odmeny advokáta v trestnom konaní, z náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur, a náhradu ušlého zisku v sume 38.485,-eur.

4. Žalobca v čase vznesenia obvinenia a začatého trestného stíhania pracoval v stálej štátnej službe ako policajt, pričom z tejto služby bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 414 zo dňa 14.10.2009 prepustený zo služobného pomeru policajta. Keďže žalobca v danej veci podal svoju žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky v zmysle záveru rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 19/2010 považoval súd za orgán konajúci v mene štátu Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že oprávnenými nárokmi

žalobcu je uplatnená náhrada škody v sume 3.310,-eur, ktorá žalobcovi vznikla zaplatením odmeny advokátovi v rámci trestného konania a náhrada nemajetkovej ujmy, pretože tieto majú priamu príčinnú súvislosť s uskutočneným trestným konaním. Žalobca v trestnom konaní bol zastúpený advokátom a za túto obhajobu preukázateľne zaplatil advokátovi odmenu v celkovej výške 3.310,-eur. Uhradením tejto finančnej čiastky podľa názoru súdu vznikla žalobcovi škoda za ktorú zodpovedá žalovaná. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca uplatnil v sume 10.000,-eur súd vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval uvedený nárok žalobcu za oprávnený iba vo výške nemajetkovej umy v sume 3.000,-eur. Z dokazovania podľa názoru súdu bol dostatočne zrejmý negatívny zásah do pracovnoprávnych vzťahov žalobcu a tiež zásah do kvality psychického života žalobcu. Intenzitu zásahu do rodinného života žalobcu nebolo možné z výpovede jedinej svedkyne a navyše matky žalobcu dostatočne posúdiť. Na základe týchto skutočností sa súdu nejavil nárok žalobcu na nahradenie nemajetkovej ujmy v sume nad 3.000,-eur za dostatočne oprávnený a preto nad uvedenú sumu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Za nedôvodný považoval súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok na náhradu ušlého zisku v sume 38.485,-eur a to z dôvodu, že tento mal vzniknúť v súvislosti s vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra SR, pričom tento rozkaz nebol neskôr ako nezákonný zrušený, t.j. absentuje tu zákonný dôvod daný ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Uplatnený ušlý zisk mal vzniknúť z dôvodu, že žalobca bol prepustený z policajného zboru a preto by žalobca, pokiaľ by aj naďalej zostal v zbore podľa jeho tvrdenia zarobil takúto finančnú čiastku. Aj keď to nie je pre rozhodnutie vo veci samej podstatné, tak súd v tejto súvislosti poznamenal, že dôvodom pre vydanie tohto personálneho rozkazu o prepustení žalobcu z policajného zboru nebolo len začatím trestného stíhania, ale aj strata dôvery z dôvodu, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď si svedomito počas nej neplnil úlohy na úseku svojho služobného zaradenia uložené mu zákonom a tiež nariadením prezidenta policajného zboru. Z uvedeného dôvodu tento nárok žalobcu na zaplatenie ušlého zisku súd ako nedôvodný zamietol. Vzhľadom na to, že žalovaná bola v omeškaní s plnením peňažného dlhu, uložil jej súd povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 6.310,-eur od 29.11.2013 do zaplatenia. Súd mal za preukázané, že žalobca doručil žiadosť na predbežné prerokovanie nároku Generálnej prokuratúre dňa 28.5.2013, t.j. 6-mesačná zákonná lehota na prerokovanie nároku uplynula dňom 28.11.2013 a z tohto dôvodu podľa § 16 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. uplynutím tejto lehoty sa dostala žalovaná do omeškania so zaplatením pohľadávky žalobcu.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd ust. § 142 ods. 2 v spojení s § 150 ods. 1 Obč. zákonníka a prevažne úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval samotný predmet konania v rámci ktorého sa žalobca voči štátu dožadoval svojich nárokov z dôvodu nezákonného rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré má negatívny vplyv na život žalobcu. Prevažne neúspešnému žalobcovi nevzniklo právo na nahradenie trov konania.

6. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku podal včas odvolanie žalobca a proti vyhovujúcemu výroku žalovaná.

7. Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku zmenil, eventuálne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva iba v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatení náhrady škody vo výške 38.485,-eur titulom ušlej mzdy. Uvedený nárok súd prvej inštancie zamietol poukazujúc na personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2009. Podľa názoru žalobcu personálny rozkaz je koncipovaný nanajvýš alibistickým spôsobom, v prípade ak by aj bol oslobodený, čo sa v konečnom dôsledku aj stalo, nastupuje tu akýsi iný sekundárny dôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I ÚS 312/05 v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že napriek tomu, že súd v ďalšom konaní konštatuje, že dôvodom pre vydanie personálneho rozkazu bolo začatie trestného stíhania, žiadnym spôsobom sa nespája s údajnou absenciou príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia, prepustením zo služobného pomeru a následnou ušlou mzdou. Predpokladom na uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním a opomenutím a následkom. V danom prípade vychádzajúc aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je sporné, že došlo k protiprávnemu konaniu na strane žalovanej a rovnako tak nebola sporná ani výška spôsobenej škody. Spornou skutočnosťou podľa súdu ostala príčinná súvislosť medzi vzneseným obvinením a ušlým ziskom na strane žalobcu. Podľa žalobcu bolo v konaní jednoznačne preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo vznesené nepravom, nakoľko bol spod obžaloby oslobodený, čo zakladá jeho právo na náhradu škody od žalovaného subjektu. Nie je možné sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že nebola

preukázaná príčinná súvislosť medzi vedením trestného konania a jeho prepustením zo služobného pomeru. Už aj pri zbežnom nahliadnutí do personálneho rozkazu je viac ako zrejmé, že dôvodom vydania personálneho rozkazu bolo totiž protiprávne konanie, pre ktoré mu bolo vznesené aj obvinenie. Má za to, že je nepochybné, že pokiaľ by nedošlo k vzneseniu obvinenia, nedošlo by ani k vydaniu personálneho rozkazu, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru. V personálnom rozkaze je definované jeho protiprávne konanie rovnako ako v uznesení o vznesení obvinenia. Rozsudkom Okresného súdu Košice II bol však spod obžaloby oslobodený a teda bolo preukázané, že takýto skutok sa nestal. Ak sa teda nestal skutok, pre ktorý bol prepustený zo služobného pomeru a ak dôvodom prepustenia zo služobného pomeru bolo spáchanie skutku, z ktorého bol obvinený uznesením o vznesení obvinenia, v čom teda súd vidí absenciu príčinnej súvislosti medzi vydaným uznesením o vznesení obvinenia a ušlou mzdou? Vyslovil názor, že v danom prípade je potrebné vychádzať z rovnakých princípov pri hodnotení príčin vzniku škody ako pri hodnotení vynaložených trov právneho zastúpenia, teda že uznesenie o vznesení obvinenia špecifikovalo skutok, čo viedlo k vydaniu personálneho rozkazu, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru a toto prepustenie zo služobného pomeru malo za následok stratu na zárobku - ušlý zisk. Má za to, že nie žiadnych pochýb, že k prepusteniu zo služobného pomeru by bez vydania uznesenia o vznesení obvinenia nebolo došlo.

8. Žalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaná v odvolaní namietala, že nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu. I napriek tomu súd prvej inštancie konal s Generálnou prokuratúrou ako orgánom oprávneným konať v mene štátu. Podľa jej názoru v súlade s ust. § 4 ods. 1 zák.č. 514/2013 Z.z. nie je možné určiť, ktorý orgán má vo veci konať v mene štátu a teda musí sa postupovať podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a teda konať v mene štátu má Ministerstvo spravodlivosti SR. Bol teda toho názoru, že konanie v mene štátu ak za titul sa považuje nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia by mala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky len vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v dôsledku rozhodnutia prokurátora, prípadne v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby, prípadne senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného pojednávania, prípadne k vydaniu trestného rozkazu. Má teda za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď napriek platnej a účinnej právnej úprave zaviazal k náhrade škody žalovanú Slovenskú republiku zastúpenú Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a nie Ministerstvom spravodlivosti SR alebo Ministerstvom vnútra SR. Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy žalovaná namietala, že vykonaným dokazovaním v súvislosti so žalobcom uplatňovanou nemajetkovou ujmou nebol preukázaný nárok žalobcu na náhradu tejto ujmy. K okolnostiam rozhodným pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy boli v predmetnej veci vypočutí žalobca a jeho matka, pričom z ich výpovedí nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti preukázajúce priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a následkom, ktorý sa žalobca snaží preukázať. Má teda za to, že žalobcovi nevznikla žiadna nemajetková ujma v dôsledku trestného stíhania a z uvedeného dôvodu mal súd v celom rozsahu zamietnuť uvedený nárok ako nedôvodný. Ohľadom priznaných úrokov z omeškania žalovaná namietala, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania nepostupoval v súlade s ustálenou judikatúrou slovenských súdov (rozhodnutie NS SR R 45/2000) a svoje rozhodnutie v tomto rozsahu ani nezdôvodnil, teda neuviedol, prečo sa odchýlil od ustálenej judikatúry, t.j. či v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, či mal na takéto rozhodnutie iný dôležitý dôvod. V uvedenom rozsahu je rozhodnutie súdu arbitrárne, keďže jeho závery sú nepreskúmateľné.

9. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je a žalovanej nie je dôvodné.

10. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák.č.514/2013 Z.z. v časti slovného spojenia „škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím“, ktoré vyjadruje podmienky „v príčinnej súvislosti“ medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, ak dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobcom na náhradu ušlého zisku v sume 38.485,-eur nie je dôvodný, nakoľko tento mu mal vzniknúť v súvislosti s vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra zo dňa 14.10.2009.

11. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

12. Podľa § 17 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

13. Podľa § 25 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone osobitný predpisom.

14. Podľa § 25 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. strata na zárobku sa uhrádza, aj keď nebola spôsobená škoda na zdraví. Ust. § 447 ods. 2 osobitného predpisu sa vzťahuje na tieto prípady primerane.

15. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

16. Takto vyjadrenému ústavnoprávnemu základu nároku na náhradu škody zodpovedá aj zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zák.č. 514/2003 Z.z. t.j. aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.

17. Základný predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 zák.č.514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného a nezákonného rozhodnutia, ktorý bola spôsobená škoda a to je pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom.

18. Nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák.č. 514/2003 Z.z. a posudzuje sa ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (R 35/1991, rozsudok NS SR 1Cdo 53/1993).

19. Z uvedeného vyplýva záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa zák.č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

20. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Aj skutočná škoda a ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.

21. Z hľadiska skutkového stavu bolo v prejednávanej veci, na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie zistené, že uznesením Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby do dňa 19.8.2009 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Uvedené trestné konanie bolo ukončené rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 10.7.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.11.2012 tak, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Žalobca v čase vznesenia obvinenia začatého trestného stíhania pracoval v stálej v štátnej službe ako policajt, pričom z tejto služby bol personálnym rozkazom ministra vnútra zo dňa 14.10.2009 č. 414 prepustený zo služobného pomeru policajta. Prepustený zo služobného pomeru bol podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák.č. 83/1998 z dôvodu, že žalobca svojím konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a preto jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Ako z rozkazu vyplýva, dôvodom prepustenia žalobcu bola skutočnosť, že podľa zistenia príslušného orgánu žalobca so svojím kolegom vykonal kontrolu dodržania povolenej rýchlosti v Košiciach, pričom jeho kolega vodičovi, ktorého zastavil pohrozil, že za prekročenie rýchlosti mu hrozí pokuta 100,-eur a tiež mu pohrozil odobratím vodičského preukazu a v následnom rozhovore s vodičom mu kolega žalobcu mal znížiť pokutu a prevziať od neho finančné prostriedky, ktoré mal pri sebe 20,-eur a 100,-zlotých,

pričom vodičovi neodovzdal diel B o zaplatení blokovej pokuty a ani pokutu neodovzdal a ani nikde nezaevidoval. V rámci šetrenia uvedenej veci boli v služobnom vozidle, ktoré používal žalobca nájdené finančné prostriedky vybraté od vodiča a meranie rýchlosti v Košiciach žalobca dňa 19.8.2009 vykonával v rozpore s písomnou inštruktážou, pretože v tom čase mali vykonávať služobnú činnosť na ulici O. Q. F.. B. Z. C..

XX. Takto zistený a ustálený skutkový stav nebol v konaní sporným a nenamietala ho ani žalovaná. Jednoznačne z neho vyplýva, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru (personálnym rozkazom z 14.10.2009) potom, čo bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie (uznesením zo dňa 19.8.2009), potom, čo bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a potom, čo bola na neho podaná obžaloba (11.8.2010) z dôvodov (ako z odôvodnenia personálneho rozkazu vyplýva) korešpondujúcich a zhodných s dôvodmi , pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a aj podaná obžaloba.

23. Tak, ako zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje jej rozsah, z ktorého dôvodu treba aplikovať ustanovenia všeobecnej úpravy, t.j. citovaný § 442 Obč. zákonníka, nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťahu príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale skutkovou otázkou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma) za ktorú je náhrada požadovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislosti a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, lebo každá príčina je niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho), a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 126/2009, a sp.zn. 3Cdo 130/2010.

24. Zo sledu relevantných skutočností, vyplývajúcich zo zisteného skutkového stavu podľa názoru odvolacieho súdu možno dospieť k záveru, že bola preukázaná priama vecná súvislosť príčiny a následku, t.j. začatia trestného stíhania a prepustenia zo služobného pomeru so zmenšením majetku žalobcu (strate na zárobku). Nemožno preto súhlasiť s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí, že žalobcom uplatnený nárok v konaní na náhradu ušlého zisku nie je oprávnený z dôvodu, že tento mu mal vzniknúť v súvislosti s vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra, pričom tento rozkaz nebol ako nezákonný zrušený. Súd prvej inštancie teda nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi začatím trestného stíhania žalobcu a jeho prepustením zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. Odvolací súd nepovažuje za sporné, že žalobcovým prepustením zo služobného pomeru a to z dôvodu, pre ktorý bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a podaná obžaloba vznikla škoda, t.j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch. Nie je preto ani sporné, že strata na zárobku žalobcu nastala v súvislosti s jeho prepustením zo služobného pomeru po začatí trestného stíhania a podania obžaloby, ktorý nárok prináleží žalobcovi aj podľa § 25 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. (strata na zárobku sa uhrádza, aj keď nebola spôsobená škoda na zdraví).

25. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku titulom ušlého zisku, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietajúcom výroku podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

26. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalovanej, že príslušným orgánom konať za Slovenskú republiku nie je v danej veci Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

27. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zák.č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, trestnom konaní alebo správnom konaní.

28. Podľa § 4 ods. 1písm. m/ zák.č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom neverejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu orgán príslušný podľa písm. a/-l/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15) a ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

29. Citované zákonné ust. § 4 ods. 1 písm. m/ rieši prípad vzniku škody v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. V takomto prípade pre určenie príslušného orgánu, konajúceho v mene štátu bolo do 31.12.2012 rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch orgánoch, bol príslušný ten z nich, ktorý vo veci začal konať prvý. Stav. že oblasť verejnej moci v ktorej ku škode došlo, patrila do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci sa najčastejšie vyskytovaného úseku trestného konania, ktorý začínal vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a bol zavŕšený podaním obžaloby. V takomto prípade ako orgán konajúci v mene štátu prichádzal do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Tento stav však trval iba do 31.12.2012, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý zmenil ust. § 4 ods. 1 písm. b/ (ktoré určovalo Ministerstvo vnútra SR ako orgán konajúci v mene štátu v prípadoch, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru) tak, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a 30. 1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, alebo 31. 2/ vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

32. Nové ustanovenie teda určuje Ministerstvo vnútra SR za orgán konajúci v mene štátu (len) vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu a contrário, ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu (aká bola procesná situácia v preskúmavanej veci), vo veci náhrady škody, keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. f/ zák.č. 514/2003 Z.z.).

33. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci má v mene štátu konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, preto v tejto časti považuje odvolanie žalovanej za nedôvodné.

34. Podľa § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

35. Podľa § 17 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

36. a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, 37. b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolností, z ktorých k nej došlo, 38. c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodením v súkromnom živote, 39. d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodením v spoločenskom živote.

40. Vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje za dostatočnú na spravodlivé zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Súd prvej inštancie správne prihliadal na závažnosť vzniknutej ujmy ako aj na okolností, za ktorých k porušeniu došlo. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, že

konaním žalovanej došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti žalobcu v spoločnosti a v súkromnom živote a teda žalobcovi vzniklo aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a rovnako sa stotožňuje aj s priznanou výškou peňažného zadosťučinenia a to s ohľadom na vek, postavenie žalobca v spoločnosti ako bývalého policajta.

41. Súd prvého stupňa postupoval správne, ak priznal žalobcovi príslušný úrok z omeškania podľa § 16 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z.. Žalobca doručil svoju žiadosť na predbežné prejednanie nároku žalovanej dňa 28.5.2013, ktorá však v 6-mesačnej zákonnej lehote neuspokojila jeho nárok, preto uplynutím lehoty na predbežné prerokovanie nároku dňom 28.11.2013 sa dostala do omeškania.

42. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalovanou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku podľa § 387 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

43. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie vychádzať z názoru odvolacieho súdu a opätovne posúdiť žalobcom uplatnený nárok ohľadom ušlého zisku v sume 38.385,-eur.

44. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

45. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).