Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_13Co-112-2015.pdf
PDF · 93.74 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/112/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra Šama a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: L. V., S.. XX.X.XXXX, M. C. XX, U., o zaplatenie 2.181,78 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C/268/2014-67 zo dňa 16.3.2015, takto
rozhodol:
Ruší rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1) Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom žalobu zamietol a zároveň rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania.
2) Rozhodnutie odôvodnil tým, že návrhom došlým súdu dňa 20.10.2014, sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.181,78 eur s prísl. spočívajúcom v úroku z omeškania. Pohľadávku, ktorú v konaní uplatňuje, nadobudol na základe postúpenia od postupcu V. V. dňa 27.06.2013. Má ísť o pohľadávku zo Zmluvy o úvere uzavretej dňa 27.1.2009 medzi V. V. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom. Vzhľadom na to, že žalovaná úver riadne nesplácala, žalobca ako právny nástupca pôvodného veriteľa si uplatňuje nárok na vrátenie dlžnej sumy prostredníctvom súdu.
3) Súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil, že dňa 27.1.2009 bola medzi V. V. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníčke úver vo výške 2.000,- eur, ktorý mal byť splácaný mesačnými splátkami vo výške 42,78 eur od 20.2.2009, pričom konečná splatnosť úveru bola stanovená na deň 20.1.2015. Pohľadávka z predmetného úveru bola na základe Zmluvy zo dňa 27.06.2013 o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE postúpená zo V. V. na žalobcu. Žalobca súdu predložil list zo dňa 19.07.2013 adresovaný žalovanej s názvom „Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“, na základe ktorého malo dôjsť k predčasnému zosplatneniu dovtedy nesplatenej sumy úveru z dôvodu jeho nesplácania žalovanou. Z dôvodu obdobnosti prejednávanej veci s inými vecami vedenými na tamojšom súde vyzval súd žalobcu listom zo dňa 20.1.2015, aby preukázal, že pri postúpení pohľadávky bol dodržaný § 92 ods.8 Zákona o bankách a preukázal doručenie týmto ustanovením vyžadovanej výzvy žalovanej. Žalobca súdu zaslal list pôvodného veriteľa V. V. L..V.., adresovaný žalovanej s názvom „Výzva“, v ktorom sa uvádza, že V. V. L..V.. ako veriteľ pohľadávky vzniknutej z vyššie uvedenej zmluvy si dovoľuje oznámiť, že splácanie predmetnej pohľadávky je v omeškaní ku dňu 30.11.2010 vo výške 133,44 eur s prísl. List je datovaný dňom 22.12.2010. Súd však považoval za dôležité, že doručenie, resp. zaslanie tohto listu žalovanej preukázané nebolo. Na pojednávaní prítomná žalovaná po ukázaní tohto listu uviedla, že takýto list od pôvodného veriteľa neobdŕžala. V prejednávanej veci tak súd prvotne riešil, či žalobca je vo veci aktívne vecne legitimovaný, či platne na základe postúpenia nadobudol pohľadávku, ktorú uplatňuje v súdnom konaní.
4) Prvoinštančný súd citoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a uviedol, že pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahov medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Poukázal zároveň na to, že Najvyšší súd SR v novšom rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/76/2007, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu pod č. 46/2009 uviedol, že: „Z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, ale dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by postúpenie pohľadávky postupca dlžníkovi síce neoznámil, avšak postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukázal. Na takého rozlišovanie v postavení dlžníka nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.). Podľa tohto ustanovenia, ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. Z uvedeného ustanovenia nemožno činiť záver, že dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník“.
5) Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že v ustanovení § 526 a ani na inom mieste Občiansky zákonník nerozlišuje takéto dve postavenia dlžníka z hľadiska jeho možností namietať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Konštatoval, že Najvyšší súd ďalej uviedol, že „v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. Absolútna neplatnosť právneho úkonu znamená, že priamo zo zákona a od počiatku sa na dotknutý právny úkon hľadí, ako keby nebol urobený. Odlišný prístup by znamenal obchádzanie ustanovení o absolútnej neplatnosti právnych úkonov“. Prvoinštančný súd mal za to, že výzva, ktorá je uvedená v § 92 ods. 8 Zákona o bankách vo vete prvej, nie je právnym úkonom, čo znamená, že platnosti alebo neplatnosti tejto výzvy sa nemožno domáhať v konaní pred súdom. Ide o tzv. faktický úkon, ktorý je ale nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky. V prípade, ak tento faktický úkon vykonaný nebol, neplatným bude následný právny úkon. Podľa § 45 ods.1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Analogicky uvedené ustanovenie treba využiť aj pri doručovaní faktického úkonu banky, pre ktorý je stanovená písomná forma, a ktorý môže mať právnu relevanciu pre posúdenie následnej platnosti alebo neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou iba v prípade, ak sa dostane do dispozičnej sféry dlžníka, ktorému bol zasielaný. Preukázanie doručenia písomnosti, z ktorej žalobca odvodzuje pre seba priaznivé účinky je práve na tomto žalobcovi. Žalobca však nepreukázal, že sa takáto listina do dispozičnej sféry dlžníka dostala (bez ohľadu na to, či sa s touto výzvou oboznámil alebo nie) a preto súd musel vychádzať z toho, že nebola splnená podmienka nevyhnutná pre platnosť postúpenia pohľadávky bankou. Na základe uvedeného konštatoval, že v prejednávanej veci žalobca žalobou uplatnenú pohľadávku nenadobudol, a nie je na jej uplatňovanie v súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný. Preto musel žalobu bez ďalšieho zamietnuť.
6) Pokiaľ sa týka náhrady trov konania, prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca bol v konaní neúspešný, preto právo na ich náhradu nemá (§ 142 ods.1 O.s.p.).
7) Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania v prvoinštančnom aj odvolacom konaní. Odvolaním namieta nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva, nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by „výzvy“ podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.4.2014, sp.zn. 19C/34/2012, v ktorom sa konštatuje, že: „Pokiaľ svoju pohľadávku vyčíslila V. V., L..V.. v čase postúpenia na sumu 991,17 eur s príslušenstvom, čo osvedčila Výpisom
z účtovných kníh peňažného ústavu V., L..V.. M. ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. 11.12.2006, nie je možné tejto zmluve o postúpení pohľadávok nič vytknúť a nie je možné konštatovať, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka a nasl.. Mylne sa súd prvého stupňa domnieval, že predpokladom postúpenia pohľadávky V. V.S., L..V.., je zosplatnenie celého úveru.“
8) Žalovaná sa na odvolanie žalobcu nevyjadrila.
9) Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalobcu ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy bolo podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti.
10) Odvolací súd tak podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. vo veci nenariadil pojednávanie a po preskúmaní napadnutých výrokov zistil, že rozhodnutie v napadnutej časti je potrebné zrušiť.
11) V prejednávanej veci nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu V. V., L..V.., uzavrel so žalovanou dňa 27.1.2009 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, a ani to, že tento úver mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 42,78 eur splatných vždy k 20. dňu toho-ktorého mesiaca. Žalobca si v tomto konaní uplatnil splátky úveru splatné od 20.11.2010 do 20.1.2015 v počte 51 a v celkovej výške 2.181,78 eur. V článku II. bod 5 zmluvy, ktorá je označená ako Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, uzavretá podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka, je zakotvené dojednanie zmluvných strán, t. j. aj právneho predchodcu žalobcu aj žalovanej, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú spravovať podľa § 262 Obchodného zákonníka a podľa jeho príslušných ustanovení. Vyššie uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné a boli preukázané predložením písomných vyhotovení úverovej zmluvy. Žalovaná úver nevrátila, pričom na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2013 bola pohľadávka voči žalovanej postúpená na žalobcu a následne dňa 19.7.2013 vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania po právnom posúdení uplatneného nároku v zmysle zákonných ustanovení dospel k záveru, že v prejednávanej veci žalobca žalobou uplatnenú pohľadávku nenadobudol a nie je teda na jej uplatňovanie v súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný.
12) Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol postúpením, pristúpil rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd ku skúmaniu tejto otázky.
13) Zmenu v osobe veriteľa z dôvodu postúpenia pohľadávky upravujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 524 ods. 1, 2 a § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca predložil písomnú Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2013 s prílohami, ako aj oznámenie postupcu
- V. V., L..V.., o postúpení pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere adresovanej žalovanému. Tým bolo v súlade so zákonnými ustanoveniami preukázané, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní na uplatnenie pohľadávky. Nárok žalobcu bolo treba preto posúdiť ako nárok zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, čo zodpovedalo vôle zmluvných strán. Zároveň však nemožno opomenúť, že žalovaný do záväzkového vzťahu vstupoval ako spotrebiteľ a preto vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v Zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom
k 27.1.2009, bolo treba na daný záväzkový vzťah aplikovať aj osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie sa však vyššie uvedeným neriadil, keď aj napriek žalobcom predloženým listinným dôkazom a bez ohľadu na výpoveď samotnej žalovanej, ktorá nárok žalobcu nepoprela ani čo do dôvodu, ani čo do výšky, a dokonca vyjadrila ochotu tento svoj záväzok splatiť, nemal mať pochybnosti o dôvodnosti tej časti žalobcom uplatneného nároku, okrem časti istiny predstavujúcej splátky úveru splatné až v budúcnosti po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie, a to vrátane nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z ich výšky, ako aj okrem tej časti nároku, ktorá je už premlčaná s tým, že výška úrokov z omeškania nesmie presahovať zákonný rámec vyjadrený v ustanovení § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.
14) Odvolací súd k otázke neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo V. V., L..V.., na žalobcu podotýka, že vo Všeobecných obchodných podmienkach (bod 19.16), ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, žalovaná výslovne súhlasila s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie voči klientovi, na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Takáto dohoda je súčasne s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách, medzi bankou a žalovaným možná a v súlade so zákonom.
15) Podľa § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, banka a pobočka zahraničnej banky pri vykonávaní bankových činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Klient má právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj na poskytovanie informácií od banky a pobočky zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovanie inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej banky v slovenskom jazyku; týmto nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak osobitný zákon neustanovuje inak Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.
16) Ďalej odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR vo veci II.ÚS/87/04, v ktorom sa konštatuje, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom, alebo preto, že zákon obchádza, sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí vystačiť len s gramatickým výkladom (tak, ako to urobil súd prvej inštancie). Významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad teologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. Ústavný súd zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má automaticky za následok neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana v súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené. Preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s článkom 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovenia v medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti), musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel, a teda takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené. Podobne rozhodnutie Ústavného súdu ČR II.ÚS 165/2011 sa zaoberá otázkou dobrej viery a právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, pochopiteľne len tých, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo.
17) V tejto súvislosti je potrebné poukázať práve na žalobcom tvrdenú dobrú vieru pri nadobudnutí práv zo zmluvy o postúpení pohľadávky, keď v rozhodnutí Ústavného súdu SR I.ÚS 242/2007 sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá (ktorý výklad použil aj súd prvej inštancie),
ak sú možnosti obidvoch výkladov. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a ním spojená spoločenská hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne komformné, a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z článku 1 Ústavy, keď na takúto prax všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
18) S poukazom na uvedené odvolací súd považoval odvolaciu námietku žalobcu, týkajúcu sa platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, za dôvodnú. Rovnako súd zrušil aj výrok súdu prvej inštancie týkajúcu sa náhrady trov konania ako závislý výrok od rozhodnutia vo veci samej s tým, že úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, na ktorého bola platne postúpená ním uplatnená pohľadávka po zohľadnení skutočností, že žalovaná do tohto záväzkového vzťahu vstupovala ako spotrebiteľ, t. j. po zohľadnení zákonných kritérií obsiahnutých v príslušných právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa, najmä v Zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu vzniku právneho vzťahu právneho predchodcu žalobcu a žalovanej, ako aj po aplikácií príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa na daný vzťah.
19) Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). V ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).
20) Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná veta, CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).