Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Er-615-2010.pdf
PDF · 96.95 KB
Case nature
Area
Subarea
2Er/615/2010
Uznesenie
U Z N E S E N I E
Okresný súd Bardejov v exekučnej veci oprávneného: Intrum Justitia Debt Finance AG, Industriestrasse 13C, 6300 Zug, Švajčiarsko, IČO: CHE-100.023.266, právne zastúpeného JUDr. Ján Šoltés, advokát, Karadžičova 8, Bratislava, proti povinnému: L.. I. Š., L.. XX.XX.XXXX, L. J. G. XXX, o vymoženie 1 174,14 EUR s prísl., takto
rozhodol:
I. Exekúciu z a s t a v u j e.
II. Oprávnený je p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. Ivanovi Šteinerovi, PhD. trovy exekúcie vo výške 54,11 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
V hore uvedenej exekučnej veci doručil súdny exekútor na tunajší súd podnet na zastavenie exekúcie, pretože povinný zomrel dňa 10.05.2014 a uznesením Okresného súdu Bardejov, sp.zn. XD/XX/XXXX, K. XXX/XXXX zo dňa 17.06.2014 bolo dedičské konanie zastavené pre nemajetnosť poručiteľa, teda povinný zomrel bez zanechania majetku. Podľa zistenia súdu povinný zomrel v priebehu exekučného konania. Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov smrťou povinného nezanikajú, prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V tomto prípade však poručiteľ nezanechal žiaden majetok a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené pre nemajetnosť poručiteľa, preto prípadní dedičia nemohli vstúpiť do žiadnych povinností povinného. V prípade smrti nemajetného povinného nemožno exekúciu vykonať nie preto, že povinný zomrel, pretože smrť povinného bez ďalšieho nespôsobuje neprípustnosť exekúcie (§27 ods. 2 EP), ale preto, že nie je tu majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie (NS SR 6M Cdo 11/2011). Súd má za to, že prvotným dôvodom na zastavenie exekúcie v danom prípade je dôvod v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, teda nemajetnosť povinného, s prihliadnutím na to, že nemajetnosť povinného súd konštatoval až po jeho smrti. Kolíziou dôvodov zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v prípade úmrtia povinného sa zaoberal Najvyšší súd SR. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. 6M Cdo 8/2011 zo dňa 29.02.2012 nie je sporné, že ak sa v priebehu exekúcie zistí, že povinný nemá ani taký majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie, je takéto zistenie dôvodom zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Podľa súdu iný dôvod zastavenia exekúcie tu nie je ani v prípade, že absencia majetku postačujúceho aspoň na úhradu trov exekúcie sa zistí až po smrti zomrelého povinného; z hľadiska ďalšieho postupu v exekúcii stále ide o nedostatok tých istých materiálnych hodnôt bez ohľadu na to, či povinný žije alebo už zomrel. Zastavenie exekúcie z dôvodu, že exekučný súd ju vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý ju nemožno vykonať, preto neprichádza do úvahy. V prípade smrti nemajetného povinného nemožno exekúciu vykonať nie preto, že povinný zomrel (smrť
povinného bez ďalšieho nespôsobuje neprípustnosť exekúcie, a nie je dôvodom zastavenia exekúcie), ale preto, že tu nie je ani taký majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie. K ustanoveniu §57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku súd tiež poznamenáva, že inými dôvodmi, pre ktoré exekúciu nemožno vykonať, a pre ktoré exekučný súd vyhlási exekúciu za neprípustnú a zastaví ju, sú dôvody neuvedené v predchádzajúcich ustanoveniach § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Vzhľadom na zistenia súdu, že došlo k zastaveniu konania o dedičstve, nakoľko poručiteľ nezanechal majetok (§ 175h ods. 1 O.s.p.), exekučný súd zastavil exekučné konanie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku) a nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). V takom prípade znáša trovy exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku). Tunajší súd má za to, že ide o obdobný prípad, o akom už rozhodoval Najvyšší súd SR, s ktorého názorom sa tunajší súd stotožňuje, a zároveň tunajší súd považuje za preukázané, že podmienky ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku sú v danom prípade splnené. Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. V § 197 ods. 1 Exekučného poriadku je zakotvená zásada, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza zásadne povinný. Exekučný poriadok pozná tri výnimky z tejto zásady. Všetky tri výnimky prichádzajú do úvahy v prípade zastavenia exekúcie, a to pokiaľ bola exekúcia zastavená zavinením oprávneného, druhou výnimkou je situácia, pokiaľ sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a treťou výnimkou je prípad, kedy sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz (§ 203 ods. 1, 2 a 3 EP). Z týchto výnimiek sa v tomto konaní uplatní v poradí druhá uvedená, teda že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, preto súd na náhradu trov exekúcie zaviazal práve oprávneného. Podľa ust. § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50). Podľa ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Podľa ust. § 200 ods. 3 Exekučného poriadku, trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie. Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa ust. § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura.
Podľa ust. § 22 vyhlášky č. MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. O náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi súd rozhodol podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. S prihliadnutím k tomuto zákonnému ustanoveniu a návrhu súdneho exekútora, súd uložil oprávnenému uhradiť trovy exekúcie vyčíslené v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súdny exekútor si uplatnil odmenu vo výške 287,40 EUR za 72 úkonov exekučnej činnosti podľa § 15 ods. 1 vyhlášky. Z uplatnenej odmeny súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 39,84 EUR za 12 úkonov exekučnej činnosti, z ktorých každý je v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky odmeňovaný sumou 3,32 EUR. Ide o úkony získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie exekučného príkazu, zisťovanie bydliska povinného, 5x zisťovanie platiteľa mzdy povinného, 2x každé ďalšie zisťovanie majetku povinného (DI, obec). Vykonanie zvyšných úkonov uvedených vo vyúčtovaní súdneho exekútora súd nemal za preukázané, nakoľko žiadnym spôsobom nevyplývali z predloženého spisu. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi odmenu za doručenie príkazu na začatie exekúcie a doručenie exekučného príkazu viacnásobne, ale iba 1x, nakoľko za správneho použitia gramatického výkladu
ustanovenia § 15 ods. 1 Vyhlášky patrí exekútorovi odmena len za jedno vykonané doručenie exekučného príkazu na vykonanie exekúcie. V opačnom prípade by odmena za takýto úkon exekučnej činnosti bola upravená rovnako ako v písm. g) až j) § 15 ods. 1 Vyhlášky, kde je odmena exekútora výslovne viazaná na každý takýto úkon exekučnej činnosti. Súd pri priznaní hotových výdavkov titulom poštovného vychádzal z predloženého exekútorského spisu a v ňom založených doručeniek. Súdnemu exekútorovi priznal náhradu poštovného v sume 5,25 EUR v súlade s predloženým spisovým materiálom, z ktorého vyplýva, že tieto výdavky boli skutočne vynaložené v uplatnenej výške. V zvyšnom rozsahu súd nemal uplatnené poštovné za preukázané. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov vo výške 0,50 EUR za položku internet. Súdny exekútor jednak nepreukázal ich jednoznačnú existenciu, príp. nespochybniteľnú výšku, na základe čoho bola vypočítaná v danej výške. Súd uvádza, že súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov, tieto však musia byť účelne vynaložené v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti a hodnoverným dokladom vyplývajúcim z obsahu konkrétneho spisu náležite preukázané tak, aby súd mal dôvod na ich priznanie v rámci náhrady trov exekúcie, a to v konkrétnej výške. Pokiaľ v spise takéto doklady obsiahnuté nie sú, nemôže ich súd v rámci náhrad priznať, pretože súdny exekútor ich vynaloženie v danej exekúcii žiadnym spôsobom nepreukázal. Ak by tieto položky trov súd len pasívne „prevzal“ z vyúčtovania súdneho exekútora, bez potrebného zistenia a overenia, postupoval by v rozpore s platnou úpravou týkajúcou sa odmeňovania súdnych exekútorov. Súd priznal súdnemu exekútorovi len tie trovy, ktoré mu už reálne vznikli a boli reálne preukázané. Súdny exekútor špecifikoval náhradu za stratu času za 58 začatých polhodín z dôvodu straty času za zanesenie každého listu z úkonov na poštu. Súd nepriznal žiadnu náhradu za stratu času, pretože má za to, že úmyslom zákonodarcu v citovanom ustanovení nebolo pokryť „stratu času“ za cestu exekútora na poštu (je málo pravdepodobné, že by v sídle exekútora bol umiestnený poštový úrad), ale úmyslom zákonodarcu bolo nahradiť stratu času exekútorovi v prípade pracovnej cesty mimo sídla exekútora za účelom výkonu exekučnej činnosti. Súd mal za to, že ak exekútor doručoval písomnosti poštou, prislúcha mu len poštovné. Avšak otázny je aj spôsob doručovania písomností, nakoľko zo spisu sa nedá zistiť spôsob, akým súdny exekútor prevažnú väčšinou písomností doručoval a nepreskúmateľné je aj to, či vôbec s každým jedným listom exekútor osobitne na pošte bol. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi ani požadovanú náhradu vo výške 45,19 EUR súdnym exekútorom špecifikovanú ako „použitý papier a toner, obálky, účtovná firma, spisový obal, manipulácia so spisom, predtlačené poštové šeky, účtovné doklady, euroobal“. Súd má za to, že požadovanú náhradu vo výške 45,19 súdnemu exekútorovi priznať nemožno, a to z nasledujúcich dôvodov. Vyhláška MS SR č.288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov náhradu hotových výdavkov súdneho exekútora upravuje v § 22 ods. 1 tak, že súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Následne táto vyhláška vo svojich spoločných a záverečných ustanoveniach v § 25 autoritatívne stanovuje, že v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Niet pochýb o tom, že súdnemu exekútorovi vznikajú v širšom zmysle v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti aj iné výdavky ako sú demonštratívne uvedené v § 22 vyhlášky, a to náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria napr. náklady na mzdy zamestnancov, prípadne koncipientov exekútorského úradu, ďalej výdavky na prípadný prenájom sídla exekútorského úradu, výdavky na energie v súvislosti s prevádzkou úradu, náklady na údržbu sídla úradu (čistiace potreby a náklady na opravy), ako aj materiálové náklady na samotný bežný chod úradu, t.j. výdavky na kancelárske vybavenie a napokon náklady na kancelárske potreby (kancelársky papier, obálky, toner do tlačiarne, písacie potreby, lepidlá, a pod.). Je zrejmé, že všetky tieto náklady a výdavky si súdny exekútor zabezpečuje v rámci chodu svojho úradu, teda nielen v súvislosti s potrebami a situáciou v tej - ktorej individuálnej exekučnej veci. Súd je však toho názoru, že náhrada za tieto výdavky a náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria aj náklady na spisové obaly, etikety, obálky, na ktoré poukazoval súdny exekútor vo vyčíslení trov exekúcie súdnemu exekútorovi v zmysle § 22 ods. 1 vyhlášky neprináleží, nakoľko ani pri akokoľvek extenzívnom výklade § 22 vyhlášky ich nemožno priradiť k ostatným v tomto ustanovení demonštratívne uvedeným výdavkom, za ktoré exekútorovi náhrada patrí. Na základe výkladu ustanovenia § 22 vyhlášky, § 25 vyhlášky a ustanovení upravujúcich odmenu exekútora je súd toho názoru, že normotvorca nezahrnul vyššie spomínané náklady vrátane nákladov za kancelárske potreby do výpočtu nákladov, náhrada ktorých patrí súdnemu exekútorovi úmyselne preto, lebo predpokladal, že tieto náklady si exekútor bude uhrádzať z odmeny za svoju činnosť, nepochybne aj z dôvodu, že hodnoverné preukazovanie takýchto výdavkov v ich konkrétnom číselnom vyjadrení
v danom mieste a čase vo vzťahu ku konkrétnej exekúcii by bolo značne obtiažne resp. v mnohých prípadoch nemožné. Za pravdu tomuto výkladu dáva aj historický exkurz do vývinu predmetnej právnej úpravy, ktorý už podal Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 27.9.2012, sp. zn. 17CoE/199/2012, v zmysle ktorého Ministerstvo spravodlivosti SR ako predkladateľ návrhu vyhlášky, ktorou sa mala meniť a dopĺňať vyhláška č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 405/2006 Z.z. navrhovalo, aby § 22 vyhlášky znel: „1/ Exekútorovi patrí popri odmene aj paušálna náhrada hotových výdavkov vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; ak sú hotové výdavky vyššie ako paušálna náhrada, patrí exekútorovi náhrada hotových výdavkov v preukázanej výške. Táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a odborné vyjadrenia, preklady, opisy, fotokópie, náhrady nákladov na vloženie alebo získanie dát z centrálnych informačných systémov a kancelársky materiál, ktorý je súčasťou spisu. 2/ Paušálna náhrada hotových výdavkov je 82,98 EUR (2.500 Sk). Ak exekútor požaduje paušálnu náhradu hotových výdavkov, nevyhotovuje ich špecifikáciu. Ak exekútor požaduje náhradu hotových výdavkov vo vyššej sume, je povinný vyhotoviť ich špecifikáciu. 3/ Náhradu nákladov na znalecké posudky ustanovuje osobitný predpis.“ V navrhovanom znení § 22 bol osobitne vymenovaný aj kancelársky materiál ako súčasť hotových výdavkov v paušálnej sume. Predkladatelia návrhu vyhlášky mienili k §-u 25 vyhlášky pripojiť vetu: „Administratívne náklady nie sú súčasťou administratívnych prác“. V dôvodovej správe k návrhu vyhlášky predkladateľ zdôvodnil svoj návrh tým, že určenie náhrady hotových výdavkov paušálnou sumou zrýchli a zhospodárni exekučné konanie a zjednotí sa výklad § 22 a § 25 vyhlášky v tom zmysle, či je v odmene exekútora zahrnutá len náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou (mzdové náklady) alebo aj náklady na administratívny, kancelársky materiál (papier, obaly, obálky a pod.), pretože prax súdov pri rozhodovaní o trovách súdneho exekútora nie je jednotná a súdy si tieto pojmy zamieňajú. V prípade kancelárskeho materiálu ide o kancelárske potreby, ktoré sú priamo súčasťou spisu, ktoré súdny exekútor zaobstaráva zo svojho majetku, na svoje náklady, pri vykonávaní exekúcie pre oprávneného. Navrhované zmeny schválené neboli. Zo skutočnosti, že navrhované zmeny vyhlášky (v znení: „administratívne náklady nie sú súčasťou administratívnych prác“) prijaté neboli a že platná vyhláška v § 22 osobitne náklady na kancelársky papier, tlač, kopírovanie, obálky, viazanie dokumentov, archiváciu nevymenúva dospel aj tento súd k záveru, že úmyslom normotvorcu pri určení spôsobu výpočtu odmeny súdneho exekútora podľa vyhlášky č. 288/1995 Z.z. bolo upraviť len výšku odmeny za výkon exekučnej činnosti (v ktorej je zahrnutá aj odmena za administratívne práce obslužného personálu súdneho exekútora) a zakotviť právo exekútora na náhradu hotových výdavkov v preukázateľnej (kontrolovateľnej) výške s tým, že v odmene sú zahrnuté nielen náklady na „administratívne práce“, ale aj náklady vzniknuté pri výkone administratívnych prác (administratívne náklady). Kancelárske potreby pritom možno považovať za nevyhnutné a bez vynaloženia prostriedkov na ich zabezpečenie by ani nebolo možné exekúciu uskutočniť. Vzhľadom na ich význam pre možnosť vedenia exekúcie, je súd toho názoru, že zo strany zákonodarcu nemohlo dôjsť k ich opomenutiu pri uvedení príkladného výpočtu jednotlivých položiek hotových výdavkov. Súd pre úplnosť podotýka, že v minulosti bol na Ústavnom súde SR, a to v konaní I.ÚS 157/08 posudzovaný prípad, keď zo strany súdneho exekútora bola spochybňovaná ústavná udržateľnosť právneho názoru súdu totožného s právnym názorom vysloveným v tejto veci (jednalo sa o právny názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v uznesení č.k. 3 CoE 4/2006-28 z 25. júna 2007 že „bežný kancelársky materiál, akými by mohli byť aj iné veci prirodzene potrebné pri vedení exekučnej administratívy, napr. perá, ceruzky, sponky, obalové prostriedky atď., sú síce výdavkami, avšak sa predpokladá, že náklady na ich obstaranie sú kryté práve výškou odmeny za výkon exekučnej činnosti najmä v paušálnej sume náhrad pri výkone jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Bežné náklady kancelárskych vecí preto ani zákonodarca nezaradil do výpočtu náhrad hotových výdavkov. Takými by sa mohli stať za predpokladu, že by dosiahli úroveň práve nie bežných a pritom nie nezanedbateľných, jasne identifikovateľných výdavkov nevyhnutných a teda aj účelových pri výkone konkrétnej exekučnej činnosti alebo jej úkonov.“) Ústavný súd tento právny názor vo svojom uznesení zo dňa 29.4.2008 č.k. I. ÚS 157/08-16 vyhodnotil tak, že predmetné úvahy odvolacieho súdu sú logické a preto aj celkom legitímne s tým, že napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a je aj náležite odôvodnené, keď odvolací súd zdôvodnil, prečo nebola sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi priznaná náhrada za bežný režijný kancelársky materiál. Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu keďže
krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto uznesení vyslovený právny názor súdu o tom, že náhradu nákladov za spotrebný kancelársky materiál a za administratívu súvisiacu so založením a vedením exekučného spisu nie je možné súdnemu exekútorovi priznať a že tieto sú súčasťou odmeny súdneho exekútora teda nie je nijako nový, či prevratný a tento právny názor už bol vyslovený aj v rozhodnutiach iných súdov, ktoré takisto náhradu týchto nákladov nepriznali. V tomto zmysle sa teda závery súdu, ktorý je navyše povinný rešpektovať princíp právnej istoty v právnom štáte, nijako neodlišujú od záverov, ku ktorým v tejto súvislosti dospeli aj iné súdy (viď. napr. aj Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.11.2013 sp.zn.15CoE/97/2013; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.4.2013 sp.zn. 15CoE/222/2012; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.2.2013 sp.zn. 9CoE/32/2012; Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.2.2013 sp.zn. 13CoE/7/2013 či Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.12.2012 sp.zn. 20CoE/30/2012). Z uvedeného je zrejmé, že nielen súd v prejednávanej veci, ale hneď niekoľko súdov naprieč republikou po samostatnej, na sebe nezávislej úvahe, či je možné súdnemu exekútorovi priznať náhradu nákladov za spotrebný kancelársky materiál a za administratívu súvisiacu so založením a vedením exekučného spisu dospelo k záveru o nemožnosti takéhoto priznania s tým, že táto náhrada je zahrnutá v odmene súdneho exekútora. Celková suma priznanej náhrady trov je zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty, keďže súdny exekútor je registrovaným platcom DPH, t. j. zvýšenie o sumu 9,02 EUR. Spolu priznané trovy exekúcie súdneho exekútora vrátane DPH predstavujú teda sumu 54,11 EUR.
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti výroku I. tohto uznesenia možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Bardejov.
Proti výroku II. tohto uznesenia nemožno podať odvolanie.
Odvolanie podané v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.