Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8C-127-2009.pdf
PDF · 136.54 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/127/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II sudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobkyne: N. A., G.. XX.XX.XXXX, M. XX, XXX XX K., št. občan SR, zast. HKP Legal, s.r.o., Sasinkova 6, 811 08 Bratislava proti žalovanému: M.. M. Q., G.. XX.XX.XXXX, K. XX, XXX XX K., št. občan SR, zast.: JUDr. Ľubomír Nemček, advokát, Čajkovského 5, 811 04 Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vyčíslenú v samostatnom uznesení vydanom po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 18.06.2009 domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou o výške spoluvlastníckeho podielu 1/1 nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, okres Bratislava II, obec Bratislava - mestská časť Ružinov, kat. územie Ružinov ako:
a) byt č. 13, vchod Mušk. 32 na ulici Muškátová 32 v Bratislave II, nachádzajúci sa na X. nadzemnom podlaží bytového domu so súp. č. XXX, postavenom na parc. č. XXX/X o výmere 323 m2 a parc. č. XXX/X o výmere 325 m2, b) priestor na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 118/100 000.
2. Žalobkyňa a pôvodný žalovaný v 1. rade, spoločnosť NDDS s. r. o. (predtým Mapello s.r.o.), uzavreli kúpnu zmluvu zo dňa 04.05.2009, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam. Účastníci zmluvy si dohodli kúpnu cenu vo výške 106.300,- Eur. Túto mal kupujúci zaplatiť žalobkyni na jej účet do siedmych dní od obdržania rozhodnutia o zápise vlastníckeho práva na kupujúceho. Napriek tomuto záväzku si kupujúci túto povinnosť nesplnil. Naopak, obratom nehnuteľnosti previedol zmluvou zo dňa 28. 5. 2009 na spoločnosť Rofin s.r.o.. Po tomto prevode sa spoločnosť Rofin s.r.o. žalobkyni ponúkla, že jej predmetné nehnuteľnosti predá naspäť a to za kúpnu cenu vo výške 60.000,- Eur. Žalobkyňa dospela k záveru, že sa stala obeťou podvodu, vydierania a podala trestné oznámenie. Dňa 2. 6. 2009 zaslala žalobkyňa spoločnosti NDDS s.r.o. písomné oznámenie, v ktorom ustanovila primeranú dodatočnú lehotu na zaplatenie kúpnej ceny. Po márnom uplynutí primeranej dodatočnej lehoty žalobkyňa písomne odstúpila z dôvodu omeškania od kúpnej zmluvy dňa 16. 6. 2009. Platným odstúpením od kúpnej zmluvy došlo k jej zrušeniu, preto aj následná zmluva medzi kupujúcim a spoločnosťou Rofin s.r.o. je neplatná, respektíve zrušená. Kupujúci už pri uzavretí kúpnej zmluvy konal v úmysle nezaplatiť dohodnutú kúpnu cenu a následne odplatne previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na spoločnosťou Rofin s.r.o., čo svedčí o konaní, ktoré je v rozpore so zákonom. Naliehavý právny záujem žalobkyne na takomto určení vyplýva z toho, že určovací
rozsudok je verejnou listinou, na základe ktorej sa zapíše do katastra nehnuteľností právo k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa navyše nevlastní žiadnu inú nehnuteľnosť, v ktorej by mohla bývať.
3. Spoločnosť Rofin s.r.o. vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 1. 2003 uviedla, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, že odstúpenie od kúpnej zmluvy nadobudlo právnu účinnosť, to znamená bolo oznámené alebo dostalo sa do dispozície kupujúceho. Ďalej vyslovila názor, že odstúpenie od pôvodnej zmluvy je spôsobilé vyvolať zákonom ustanovené právne účinky len vo vzťahu medzi účastníkmi tejto pôvodnej zmluvy, nemôže však ovplyvňovať právne postavenie tretích osôb, ktoré účastníkom pôvodnej zmluvy neboli, obzvlášť v prípade keď tretia osoba nadobudla vlastnícke právo dobromyseľne. Toto stanovisko oprela o nález Ústavného súdu ČR, spisová značka Pl. ÚS 78/06.
4. Žalobkyňa vo svojej výpovedi dodala, že pôvodne ju oslovil pán K., s tým, že koná za spoločnosť Mapello a následne ho vystriedal pán J.. S pánom R. sa stretla až pri podpise zmluvy. Po zápise vlastníctva, napriek urgenciám, kúpna cena nebola zaplatená a napokon jej jeden z uvedených pánov oznámil, že bol okradnutý. Navyše si byt prišiel pozrieť pán U., od ktorého sa dozvedela o ďalšom prevode. Potvrdila, že si uplatnila nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ale nakoľko došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, žiada, aby súd určil jej vlastníctvo k predmetnému bytu.
5. Žalobkyňa vzala žalobu späť voči spoločnostiam NDDS s.r.o. a Rofin s.r.o.
6. Žalovaný zopakoval obranu spoločnosti Rofin s.r.o. Navyše uviedol, že žalobkyni bol trestným súdom priznaný nárok na náhradu škody, pričom predmetný nárok vyplýva z rovnakého skutkového stavu a z rovnakých skutkových tvrdení a preto už nemožno rovnakú vec prejednať a duplicitne priznať žalobkyni ďalší nárok.
7. Po zmene právneho zastúpenia žalovaný svoju obranu doplnil s tým, že pôvodnú kúpnu zmluvu uzatvárala žalobkyňa z vlastného slobodného rozhodnutia a dohodnutá cena bola pre ňu veľmi výhodná. Nesplnila si svoju zákonnú povinnosť predchádzať škodám podľa ustanovenia § 415 občianskeho zákonníka, keďže zaplatenie kúpnej ceny si nezabezpečila vhodným spôsobom. Trestným rozsudkom jej bola priznaná náhrada škody vo výške 106.300,-Eur, teda disponuje vykonateľnou pohľadávkou identickej výške. Za daných skutkových okolností by mal súd skúmať či výkon práva žalobkyne nie je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 občianskeho zákonníka, prípadne v ustanovení §§ 1 a 2 O.s.p.. Dôsledkom jej úspechu v konaní by bol žalovaný bez akejkoľvek náhrady pozbavený svojho vlastníckeho práva, čo by vyvolalo následné súdne spory. Žalobkyňa nemôže mať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, má preukázateľne za predmetný byt hodnotový ekvivalent vo forme priznania náhrady škody, priznanie vlastníckeho práva by predstavovalo duplicitné majetkové plnenie v prospech žalobkyne, ktorá má v súčasnosti právo domáhať sa v exekúcii plnenia z trestného rozsudku.
8. Žalujúca strana doplnila, že právny úkon bol súčasťou trestného činu, čo spôsobuje jeho neplatnosť, preto je namieste vyhodnotenie pôvodnej kúpnej zmluvy ako absolútne neplatného právneho úkonu. Priznanie náhrady škody v trestnom konaní je voči fyzickým osobám, z ktorých navyše ani jeden nemá svoj majetok legálne priznaný.
9. Svedok P. R. uviedol, že ho oslovil pán Zámočník, či si nechce zarobiť s tým, že na spoločnosť Mapello zakúpi byt a on pani Slotovú vyplatí. Časť z kúpnej ceny mala byť vyplatená z plnenia pána U. za Rofin, ktoré poslal na účet Zámočníka. Druhú časť kúpnej ceny mal nahlásiť ako fiktívne ukradnú. To, že Mapello predalo byt následne Rofin-u sa dozvedel až neskôr, hoci je možné, že v rozhodnom čase aj nejaké listiny za Mapello podpisoval. Predpokladá, že dohoda bola taká, že kúpnu cenu vyplatí za Mapello U., nakoľko jeho spoločnosť potrebnou čiastkou nedisponovala. V celom procese prevodov fungoval v podstate ako biely kôň pána J. a pána U., pričom presvedčenie o tom, že tí dvaja konali v zhode a dobre sa poznali, získal v rámci trestného vyšetrovania, kedy Olšovský klamal, že mu druhú časť sumy pre žalobkyňu dal v igelitke na katastri nehnuteľností.
10. Právny zástupca žalovaného vyhodnotil výpoveď svedka ako účelovú a tendenčnú, celkovo nedôveryhodnú, najmä z dôvodu jej rozporu so zisteniami trestného súdu a pravdepodobnej snahe vyhnúť sa svojej povinnosti, vyplývajúcej z odsudzujúceho rozsudku. Doplnil, že podľa novšej zjednocujúcej judikatúry v českom aj slovenskom prostredí je právny úkon, ktorého súčasťou je podvodné konanie jedného z jeho účastníkov relatívne neplatným a tejto neplatnosti sa treba dovolať.
Judikatúra tiež nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, už poskytuje širokú ochranu a umožňuje nadobudnúť nehnuteľnosť aj od nevlastníka. Žalobkyňa by mala znášať dôsledky svojej ľahkovážnosti pri uzavieraní napadnutej kúpnej zmluvy. Žalovaný účastníkom zmluvy nebol a nemal by byť postihnutý za konanie/nekonanie zmluvných strán. Stratu vlastníctva bytu má žalobkyňa kompenzovanú vymáhateľným nárokom 106.300,- Eur.
11. Oboznámením sa s obsahom doložených listinných dôkazov, najmä Kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a spoločnosťou Mapello s.r.o. zo dňa 4. 5. 2009, návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností z 4.5.2009, ponuke spoločnosti Rofin s.r.o. o spätnom odpredaji v cene 60.000,- Eur zo dňa 12. 6. 2009, výzvy na zaplatenie kúpnej ceny zo dňa 2. 6. 2009 a 8. 6. 2009, odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa 15. 6. 2009, oznámenia Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu, že k predmetným nehnuteľnostiam eviduje od 9. 7. 2009 iného vlastníka, obsahu Kúpnej zmluvy zo dňa 7.7.2009 medzi spoločnosťou Rofin s.r.o. a žalovaným, vklad povolený 9. 7. 2009 a z obsahu trestného spisu tunajšieho súdu 3T 24/2011 zistil nasledujúci skutkový stav.
12. Žalobkyňa dňa 4. 5. 2009 uzavrela so spoločnosťou NDDS s.r.o. (predtým Mapello s.r.o.), kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli vyššie uvedené nehnuteľnosti. Dňa 11. 5. 2009 bol Správe katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu doručený návrh na vklad vlastníckeho práva, ktorý bol zapísaný rozhodnutím o zápise zo dňa 18. 5. 2009.
13. Dňa 25. 5.2009 uzavrela spoločnosť Mapello s.r.o. kúpnu zmluvu so spoločnosťou Rofin s.r.o. s rovnakým predmetom a s vkladom povoleným dňa 28. 5. 2009.
14. Po márnom uplynutí dohodnutej lehoty na úhradu kúpnej ceny, žalobkyňa vyzvala ako spoločnosť samotnú tak aj konateľa kupujúceho na plnenie v dodatočnej lehote. Keď aj táto lehota márne uplynula, žalobkyňa písomne odstúpila od zmluvy listom zo dňa 15. 6. 2009, ktorý doručovala ako samotnej spoločnosti tak aj konateľovi kupujúceho podaním na pošte zo dňa 16. 6. 2009.
15. Dňa 7.7.2009 uzavrela spoločnosť Rofin s.r.o. kúpnu zmluvu so žalovaným, s rovnakým predmetom zmluvy, ktorej vklad bol povolený 9.7.2009. Po zistení, že v katastri nehnuteľností vystupuje iný vlastník, žalobkyňa požiadala o pripustenie žalovaného do konania na strane žalovaných.
16. Podľa ust. § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
17. Podľa ust.§ 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
18. Podľa ust.§ 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
19. Podľa ust.§ 48 ods. 1 OZ od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.
20. Podľa ust.§ 48 ods. 2 OZ odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.
21. Podľa ust.§ 49a OZ právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
22. Podľa ust.§ 40a OZ ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov ( § 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách,
je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
23. Podľa ust.§ 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
24. Podľa ust. § 458 ods. 1 OZ musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
25. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
26. Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
27. Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
28. Podľa čl. 20 ods. 5 Ústavy SR iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
29. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania v zmysle citovaných ustanovení súd dospel k názoru, že žaloba nie je dôvodná.
30. Žalobkyňa uplatnila svoj nárok určovacou žalobou podľa ust. § 137 písm. c) CSP (predtým ust. § 80 O.s.p.), podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
31. Vo všeobecnosti existenciu naliehavého právneho záujmu žalobca musí v konaní preukázať, pričom nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení potom bráni zaoberať sa vecou z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku a je dôvodom k zamietnutiu žaloby.
32. Súdna prax ustálila, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde je právne postavenie žalobcu neisté, ohrozené a určenie existencie práva alebo právneho vzťahu túto neistotu a spornosť v právnom postavení žalobcu voči žalovanému odstráni. Ďalej, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva (NS SR, sp. zn. 1Cdo/56/2003). Argumentácia žalobkyne bola v súlade s týmto výkladom.
33. Naliehavý právny záujem musí byť navyše preukázaný nielen v čase začatia konania, ale aj v čase, kedy bol rozsudok súdu vyhlásený. Žalobkyňa dispozíciou so žalobou reflektovala ako zmenu obchodného mena prvého nadobúdateľa z Mapello s.r.o. na NDDS s.r.o., tak aj zmeny v evidencii vlastníctva predmetných nehnuteľností na pôvodne žalovaného v 2. rade ako druhého nadobúdateľa
- spoločnosť Rofin s.r.o. a tretieho nadobúdateľa - aktuálneho žalovaného. Vzhľadom na uvedené, žalobkyňa preukázala existenciu naliehavého právneho záujmu a súd sa mohol uplatneným nárokom zaoberať meritórne.
34. K tomuto možno dôvody žaloby v skratke zhrnúť, že boli splnené hmotnoprávne podmienky na odstúpenie od kúpnej zmluvy podľa ust. § 517 OZ, čo aj písomným podaním dňa 16.6.2009 žalobkyňa
urobila. Podľa ustanovenia § 48 ods. 2 OZ odstúpením od zmluvy došlo k zrušeniu zmluvy ex tunc a to nielen jej obligačných, ale aj vecnoprávnych účinkov, obnovil sa predchádzajúci stav a preto aj ďalšie následné prevody trpia neplatnosťou podľa zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má).
35. S týmto výkladom sa súd nestotožnil. Stále platí, že táto zásada nebola prelomená v prípade absolútne neplatných právnych úkonov, ale v obdobných prípadoch ako je predmetný, súdna prax dospela časom k inému výkladu. Ten poskytuje ochranu nadobúdateľovi, ktorý kupoval od evidovaného vlastníka v čase, keď pôvodný vlastník ešte neodstúpil od zmluvy. Inými slovami odstúpenie v takomto prípade potom nespôsobuje zánik vecnoprávnych, ale len obligačných účinkov. Tento výklad prešiel ako v Česku tak aj u nás testom ústavnej konformity.
36. Ústavný súd ČR senátom I.ÚS 143/07 zo dňa 25. 2. 2009 napríklad uviedol, že k podobnému záveru dospel Ústavný súd aj v náleze sp. zn. Pl. ÚS 78/06 zo dňa 16. 10. 2007, podľa ktorého má odstúpenie od zmluvy podľa ust. § 48 odst. 2 OZ účinky len medzi jej účastníkmi. Týmto nálezom bol ústavne konformne vyložený nejednotný pohľad všeobecných súdov, najmä Najvyššieho súdu ČR, na účinky odstúpenia od prvej kúpnej zmluvy v prípade, v rade po sebe idúcich zmlúv o prevode vlastníctva, s ohľadom na vlastnícke právo posledných nadobúdateľov.
37. Zásadným záverom vyplývajúcim zo spomínaného rozhodnutia je, že vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, ak svoje právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11 Charty a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Interpretácia opačná, podľa ktorej dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na základe ktorého nadobudol vlastníctvo ktorýkoľvek z právnych predchodcov vlastníka, tento vlastník stráca vlastnícke právo, hoci mu článok 11 Charty a ustanovenie § 123 OZ poskytujú ochranu, narúša celý koncept právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. To platí pochopiteľne len u tých práv, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo. Akceptovanie výkladu, že zánikom kúpnej zmluvy (z akéhokoľvek dôvodu), ktorá bola uzavretá v rade ako prvá, by si vlastník, ktorý nadobudol vlastníctvo derivátne, nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, zjavne nezodpovedá poňatiu materiálneho právneho štátu. Ústavný súd sa v citovanom plenárnom náleze tiež priklonil k výkladu, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy o prevode veci môže pôsobiť výlučne medzi stranami tejto zmluvy a nemôže mať vplyv na riadne nadobudnuté vlastnícke právo tretej osoby.
38. Najvyšší súd SR dokonca v konaní sp. zn. 2 Cdo 311/2008, v rozsudku z 30. marca 2010 uviedol, že „práva a povinnosti, ktoré vznikajú z právneho vzťahu, sa týkajú výlučne jeho účastníkov. Vzťah medzi účastníkmi zmluvy, a to vrátane odstúpenia od zmluvy, sa teda môže prejaviť len a len medzi nimi a nemôže mať vplyv na postavenie tretích osôb, ktoré v súlade so zákonom nadobudli vlastnícke právo k veci. Účinným odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušuje (§ 48 ods. 2 OZ) a nastupuje režim vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 OZ. Každý z účastníkov je teda povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy dostal. Ak v prejednávanej veci žalobca platne odstúpil od zmluvy, ktorú uzavrel so žalovanou 1/, vzniká medzi nimi vzájomná reštitučná povinnosť (§ 457 O.z.). Ak to nie je dobre možné (žalovaná 1/ už nie je vlastníkom nehnuteľností), musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Nemožno teda bez ďalšieho vyvodiť, že odstúpenie od prvej z radu kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností, vedie k obnoveniu vlastníckeho práva v prospech pôvodného vlastníka na úkor každého ďalšieho vlastníka, ktorý vlastnícke právo nadobudol pred odstúpením od zmluvy. Dovolací súd sa v tejto otázke stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že by došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva neskorších vlastníkov, a to postupom v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Platnosť právneho úkonu je nutné posudzovať vždy podľa právneho stavu, kedy k úkonu došlo. Nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými 3/ a 4/ treba posudzovať podľa stavu v čase, kedy došlo k uzavretiu danej kúpnej zmluvy. Výkon práva žalobcu na vrátenie plnenia po platnom odstúpení určenom žalovanej 1/ nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov žalovaných 3/ a 4/ a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 O.z.). Títo sa stali vlastníkmi nehnuteľností po tom, ako sa žalobca rozhodol vzdať sa svojho vlastníckeho práva - predal nehnuteľnosti žalovanej 1/. Jedine od nej má žalobca právo domáhať sa vrátenia poskytnutého plnenia - vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Keďže žalovaná 1/ už v čase odstúpenia nebola vlastníčkou nehnuteľností, môže od nej žiadať peňažnú náhradu -
kúpnu cenu. Žalobca však nemá priame právo voči ďalším nadobúdateľom, ak nepreukáže neplatnosť / neúčinnosť právnych úkonov, na základe ktorých vlastníctvo nadobudli. Jeho požiadavka prinavrátenia vlastníckeho práva od žalovaných 3/ a 4/ je v rozpore nielen s § 3 OZ, ale je aj, ako už bolo uvedené, zásahom do vlastníckeho práva, a teda v rozpore s čl. 20 Ústavy SR, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd. Predávajúci, ktorý uzatvára zmluvu o prevode nehnuteľnosti na iný subjekt, znáša istú mieru zodpovednosti za obsah zmluvy a jej splnenie. Skutočnosť, že žalobca pri vstupe do zmluvného vzťahu so žalovanou 1/ nepostupoval s dostatočnou opatrnosťou (napr. podal návrh na vklad do katastra nehnuteľností bez toho, že by mu žalovaná 1/ bola zložila 1 kúpnej ceny, ako bolo dohodnuté v zmluve) a že jej dôveroval, nemôže negatívne ovplyvniť postavenie žalovaných 3/ a 4/, ktorí si pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovanou 2/ splnili svoje povinnosti, preverili si, či sú splnené zákonné podmienky pre prevod vlastníckeho práva (o.i. či žalovaná 2/ je ako vlastník nehnuteľnosti zapísaná v katastri nehnuteľností). Výklad, ktorý presadzuje žalobca, je v príkrom rozpore s požiadavkou právnej istoty. Ak raz niekto nadobudne vlastnícke právo za určitých podmienok, ktoré sa bez jeho zavinenia spätne zmenia, nesmie byť pre to postihnutý on, ale subjekty, ktoré nesú zodpovednosť za túto zmenu (v prejednávanej veci žalovaná 1/, pretože nezaplatila kúpnu cenu a žalobca, pretože sám v rozpore s ustanovením zmluvy podal návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti bez toho, že by bola splnená podmienka zaplatenia 1 kúpnej ceny). Nemožno neprihliadnuť na skutočnosť, že žalobca svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam stratil dobrovoľne, na základe jeho scudzenia v prospech žalovanej 1/, zatiaľ čo žalovaní 3/ a 4/ by v prípade akceptovania právneho názoru žalobcu, oň prišli v dôsledku konania tretích subjektov, s ktorými neboli v žiadnom právnom vzťahu. Čo sa týka relevancie dobrej viery žalovaných 3/ a 4/, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od osoby, ktorá je aktuálne vedená v katastri nehnuteľností ako jej vlastník, nie je právne rozhodné, či je nadobúdateľ dobromyseľný alebo nie, pretože táto otázka je relevantná pri nadobúdaní od nevlastníka v prípadoch podľa Občianskeho zákonníka. Žalovaní 3/ a 4/ nadobudli nehnuteľnosti od osoby, ktorá v čase uzavretia kúpnej zmluvy a povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bola vlastníkom prevádzaných nehnuteľností“.
39. V stručnosti teda argumentoval zhodne s výkladom ÚS ČR, pričom zdôraznil nedostatočnú opatrnosť predávajúceho a navyše ani nepovažoval dobromyseľnosť posledných nadobúdateľov za rozhodnú.
40. Ústavný súd SR potom v konaní I. ÚS 549/2015 nálezom zo dňa 16. 3. 2016 vyložil, že „aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je
schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“
41. Opäť teda zdôraznil ochranu dobromyseľného nadobúdateľa pred nedbalým vlastníkom.
42. Listinnými dôkazmi bolo preukázané a napokon aj nesporné, že žalobkyňa od kúpnej zmluvy odstúpila devätnásť dní po tom, ako nehnuteľnosti nadobudol tretí vlastník. Ten v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nadobúdal vlastníctvo od legitímneho vlastníka zapísaného na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností a objektívne v tom čase nemohol vedieť, akým spôsobom bude žalobkyňa postupovať v budúcnosti. Pri nadobúdaní vlastníctva konal v dôvere v správnosť údajov zákonom zriadeného vecného registra (katastra nehnuteľností) o tom, že prevodca je vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a nesmie byť v tejto dôvere sklamaný. Postavenie spoločnosti Rofin s.r.o. zvýrazňuje naopak pomerne ľahkovážne správanie žalobkyne. S cudzou osobou uzavrela kúpnu zmluvu na nehnuteľnosť bez overenia jej bonity, bez vinkulácie nemalej kúpnej ceny notárskym, advokátskym prípadne iným depozitom, len pre zištný dôvod nadhodnotenej ponuky. Navyše vzájomnú komunikáciu, podľa vyjadrenia v trestnom konaní, po zápise vlastníckeho práva na spoločnosť Mapello (NDDS) s.r.o. úmyselne „naťahovala“, čím opäť poskytla druhej strane priestor na ďalšiu dispozíciu s nehnuteľnosťami . V trestnom konaní ďalej odznelo mnoho rozporuplných až protichodných vyjadrení, špeciálne odsúdený P. R. viac krát diametrálne zmenil skutkový opis a roly zainteresovaných. Konzistentne však možno tvrdiť, že sa nielenže nepotvrdilo, ale ani nič nenaznačilo podozrenie žalobkyne a odsúdeného a nedôveryhodného konateľa kupujúceho, že štatutárny zástupca spoločnosti Rofin s.r.o. konal v zhode s odsúdenými a podieľal sa na ich trestnej činnosti. Opierajúc sa o citovanú judikatúru a bez pochybností o dobromyseľnosti druhého nadobúdateľa, súd považuje prevod vlastníctva na spoločnosť Rofin s.r.o. za bezvadný právny úkon požívajúci ochranu (v tomto zmysle aj nasledujúci derivatívny nadobúdatelia) podľa čl. 20 Ústavy a nie je dôvod obnoviť predchádzajúci právny stav v prospech žalobkyne.
43. Popri odstúpení od zmluvy spojenej so zánikom jej vecnoprávnych účinkov žalujúca strana napadla kúpnu zmluvu zo dňa 04.05.2009 uzavretú so spoločnosťou NDDS s. r. o. (predtým Mapello s. r. o.), aj z dôvodu jej absolútnej neplatnosti v súvislosti s trestným činom podvodu.
44. Súd musí z úradnej povinnosti vyhodnotiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, v prípade, že priebeh predchádzajúceho konania a vykonaného dokazovania takúto možnosť naznačuje.
45. Podľa skutkovej vety odsudzujúceho a právoplatného (vo vzťahu k obv. R.) rozsudku OS BA II zo dňa 15.3.2012, sp.zn. 3T 24/2011 „obvinení M. J. a P. R. nikdy nemali úmysel zaplatiť poškodenej za predmet kúpy kúpnu cenu vo výške 106.300€, čím svojím spoločným konaním uviedli poškodenú Emíliu Slotovú do omylu a obohatili sa na škodu cudzieho majetku vo výške 106.300Eur“, čím spáchali zločin podvodu podľa § 221 ods. 1,3 písm. a) TZ.
46. Vo všeobecnosti, úkony sú právne skutočnosti, ktoré spočívajú v určitom ľudskom správaní, a to v správaní vedomom a vôľovom. V zmysle cit. ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka zo znakov definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že pokiaľ by neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického donútenia),neexistoval by ani právny úkon; právny úkon by však neexistoval ani vtedy, ak by neexistoval prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel to, čo prejavil, že chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže by bola právnym úkonom prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Ak prejav posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne). Slobodou vôle je sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle avšak v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Medzi takéto právne úkony patria (mimo iných) simulované úkony ako aj úkony urobené s tzv. vnútornou výhradou.
Simulovaný je právny úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako úkon vážny, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s tzv. vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou). Na rozdiel od simulovaného úkonu, pri ktorom ten, kto ho urobil, právny úkon len predstieral, v skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú výhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný, akoby vnútorná výhrada neexistovala. Pokiaľ ide o náležitosti prejavu, sú nimi určitosť a zrozumiteľnosť. S poukazom na uvedené východiská podstatné pre posúdenie (ne)platnosti právneho úkonu, v poradí prvá kúpna zmluva spĺňa všetky zákonom požadované tak obsahové, ako aj formálne náležitosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej je nehnuteľnosť. . Predmet kúpnej zmluvy bol podľa zákona možný a dovolený a vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností zo zmluvy neboli viazané na splnenie (žiadnej) podmienky. Nešlo o simulovaný, a teda absolútne neplatný, právny úkon. (NSSR 1 Cdo 113/2008).
47. Veľký senát Najvyššieho súdu ČR vyslovil v rozsudku spis. zn. 31Cdo 3620/2010 zo dňa 08.12.2010 nasledovný právny záver: „Pre podvodné konanie je charakteristické, že klamlivo predstieraním určitej vôle konajúci úmyselne zastiera svoju skutočnú vôľu, spočívajúcu v tom, aby sa na úkor druhého účastníka zmluvy alebo tretej osoby nezákonne (protiprávne)obohatil. Oboje, teda ako jednostranná simulácia určitej vôle, tak aj skutočná vôľa konajúceho, súčasne musí (podľa predstáv konajúceho) zostať pri uzavretí zmluvy pred druhým účastníkom zmluvy skrytá, pretože inak (v prípade vyzradenia sledovaného zámeru druhému účastníkovi zmluvy) nemôže byť účel zmluvy (nezákonné /protiprávne/ obohatenie na úkor druhého účastníka alebo tretej osoby) spravidla dosiahnutý. Skutočná vôľa konajúceho teda pri jeho podvodnom konaní (ak má byť dosiahnutý jeho účel) predstavuje pohnútku k zmluve, prípadne vnútornú výhradu (mentálnu rezerváciu), ktoré zostali neprejavené. Na uvedenom závere nič nemení ani to, že podvodne konajúci účastník bol napokon súdom uznaný vinným zo spáchania trestného činu. Skutočnosť, že podvodné konanie neskôr vyšlo najavo a že účastník zmluvy bol z neho usvedčený, totiž nevypovedá nič o tom, či konanie odsúdeného účastníka zmluvy v čase uzavretia zmluvy bolo známe (muselo byť známe) druhému účastníkovi zmluvy a že pri uzavretí zmluvy nepredstavovalo len účastníkom neprejavenú pohnútku, prípadne vnútornú výhradu (mentálnu rezerváciu). Neprejavená pohnútka alebo vnútorná výhrada (mentálna rezervácia) účastníka zmluvy, ktorý konal podvodne, teda nespôsobuje (bez ďalšieho) neplatnosť zmluvy podľa ust. § 37 ods. 1 alebo podľa § 39 Občianskeho zákonníka. K definičným znakom právneho štátu patrí princíp právnej istoty a ochrany dôvery účastníkov právnych vzťahov v právo. Súčasťou právnej istoty a ochrany dôvery účastníkov právnych vzťahov v právo je tiež rešpektovanie zásady „pacta sunt servanda“ (pozn. lat. „dohody treba zachovávať“). Prijatie právneho názoru o tom, že podvodné konanie jedného z účastníkov zmluvy má bez ďalšieho za následok (absolútnu) neplatnosť zmluvy, by vo svojich dôsledkoch znamenalo, že druhý účastník zmluvy nemá právo na dohodnuté plnenie, aj keby zmluvu uzavrel vážne a aj keby ju sám splnil (bol pripravený splniť);ujma, ktorú by tým utrpel, by mu mohla byť nahradená len z dôvodu zodpovednosti podvodne konajúceho účastníka za bezdôvodné obohatenie alebo za škodu. Uvedené následky však nemožno považovať z hľadiska zásady „pacta sunt servanda“ za zodpovedajúce. Uzatvorenú zmluvu by totiž nebolo potrebné splniť len preto, že správanie jedného z účastníkov zmluvy bolo ovplyvnené neprejavenou pohnútkou alebo poznamenané vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou) o následnom výkone práv a povinností zo zmluvy, hoci druhý z účastníkov zmluvy k dojednaniu záväzku pristúpil vážne a podvodné konanie nebol (v tej dobe) schopný rozpoznať. Požiadavka na výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) súčasne vyžaduje, aby právne následky mala z dôvodu právnej istoty len taká vôľa, ktorá bola účastníkom zmluvy prejavená a aby preto účel (zmysel) uzavretej zmluvy a ani jej skutočný dosah do právnych vzťahov účastníkov nebol určovaný pohnútkou alebo vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou) podvodne konajúceho účastníka, ale postojom druhého účastníka. Zmluva, pri ktorej uzavretí konal jeden z jej účastníkov podvodne, teda nemôže byť bez ďalšieho neplatná pre nedostatok vážnej vôle (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo z dôvodu rozporu so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Naopak, právom musí byť chránený druhý účastník zmluvy a len na ňom môže závisieť, či sa dovolá omylu, ktorý u neho podvodne konajúci účastník pri uzavretí zmluvy vyvolal alebo ktorého podvodne konajúce účastník pri uzavretí zmluvy využil a či tým uplatní tzv. relatívnu neplatnosť zmluvy v zmysle ust. § 49a a § 40a Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov dospieva tiež veľký senát občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu k záveru, že zmluva, pri ktorej uzavretí jeden z účastníkov zmluvy úmyselne predstieral určitú vôľu so zámerom, aby tým vyvolal u druhého účastníka omyl alebo aby tým využil jeho omyl, nie je neplatná podľa ust. § 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vážnej vôle alebo podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Podvodné konanie jedného z účastníkov zmluvy pri jej uzatvorení je dôvodom neplatnosti zmluvy podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka, ktorého sa môže úspešne dovolať len druhý účastník zmluvy (§ 40a Občianskeho zákonníka. Ústavný súd ČR v uznesení spis. zn. I. ÚS 384/2005 zo dňa 13.11.2007 skonštatoval: „K tomu Ústavný súd dodáva, že naplnenie trestnoprávnej skutkovej podstaty má v súkromnoprávnej rovine vplyv práve len na možnú existenciu omylu v zmysle §49a Občianskeho zákonníka.“ (OS Žilina, sp.zn. 6C/324/2014 zo dňa 9.12. 2014).
48. S odkazom na takto formulovanú judikatúru súd skonštatoval, že napadnutú kúpnu zmluvu nemožno považovať za absolútne neplatný právny úkon. Konateľ spoločnosti NDDS (Mapello) s.r.o., P. R. nikdy nespochybnil vôľu uzavretím zmluvy nadobudnúť vlastníctvo obchodnej spoločnosti k predmetným nehnuteľnostiam, akurát s vnútornou výhradou nespôsobiť jeden z následkov zmluvy - zaplatiť kúpnu cenu. Inak bola kúpna zmluva uzavretá v súlade s ustanoveniami §§ 34 a nasl. OZ v zmysle vyššie uvedenej judikatúry.
49. Relatívnej neplatnosti napadnutej zmluvy sa žalobkyňa nedovolávala.
50. Je potrebné skonštatovať, že v rozsahu uvedeného sa súd v podstate stotožnil s obranou žalovaného. Bolo tomu tak aj v tej časti obrany, kde žalovaný namietol, že žalobkyni bol v adhéznom konaní priznaný nárok na zaplatenie sumy 106.300,-Eur, teda pôvodne dohodnutej kúpnej ceny, ako škody spôsobenej oboma odsúdenými. Aj podľa názoru súdu tieto nároky (určenie vlastníctva a náhrada škody v rozsahu dohodnutej kúpnej ceny) hoci nie sú totožné tak, aby spôsobili prekážku v konaní, sú to nároky obdobné, konkurujúce a vychádzajúce z rovnakej skutkovej podstaty. V prípade úspešnosti žalobkyne by tak došlo k porušeniu ústavného princípu proporcionality a princípu "ne bis in idem" (nie dvakrát v tej istej veci). Pri kolízii rovnakého práva oboch účastníkov vlastniť majetok, je vzhľadom na uvedený vykonateľný nárok žalobkyne vhodnejšie a potrebnejšie poskytnúť ochranu vlastníctvu žalovaného, ktorý pre opačný prípad žiadnou satisfakciou nedisponuje.
51. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal vo veci plný úspech, a preto mu prislúcha nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).