Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-121-2015.pdf
PDF · 84.84 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/121/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: agaSSe, s.r.o., Na Križovatkách 16210/35, Bratislava, IČO: 35 886 218, zast.: JUDr. Miloš Barbuš, advokát, Štúrova 13, Bratislava proti žalovanému: Me&Co. a.s., Sabinovská 12, Bratislava, IČO: 35 955 899, zast.: JUDr. AK DEDÁK & Partners, s.r.o., Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 906 464 o zaplatenie sumy 5.000 eur s prísl. a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb 101/2014-65 zo dňa 13.1.2015 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb 101/2014-65 zo dňa 13.1.2015v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa priznáva proti žalovanému náhrada trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.000 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 1.3.2014 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Vo zvyšku konanie zastavil.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 8.4.2014 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.000 eur s príslušenstvom, pričom uviedol, že žalovaný písomnou dohodou so žalobcom pristúpil k záväzku pôvodného dlžníka Me&Co. Slovakia, s.r.o., voči ktorému žalobca nadobudol pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 6.6.2013. Žalovaný splatnú pohľadávku žalobcu neuhradil.
3. Za nesporné považoval súd prvej inštancie uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou žalobca nadobudol pohľadávku voči pôvodnému dlžníkovi Me&Co. Slovakia, s.r.o. a uzavretie dohody o pristúpení žalovaného k dlhu pôvodného dlžníka. Sporné podľa názoru prvoinštančného súdu bolo len trvanie pasívnej legitimácie žalovaného, t.j. trvanie jeho zodpovednosti za dlh pôvodného dlžníka vzhľadom na následnú reštrukturalizáciu pôvodného dlžníka a obsah v nej schváleného reštrukturalizačného plánu.
4. Konajúci súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že reštrukturalizačné konanie na pôvodného dlžníka Me&Co. Slovakia, s.r.o. začalo po uzavretí dohody o pristúpení žalovaného k dlhu a že na reštrukturalizačné konanie pôvodného dlžníka sa vzťahuje a je potrebné aplikovať kogentné ustanovenie § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom od 1.1.2012 (prijatom novelou č. 348/2011 Z.z.). Uviedol, že v zmysle citovaného ustanovenia s účinnosťou od 1.1.2012 už reštrukturalizačným plánom nebolo možné zasiahnuť do právnych vzťahov medzi
veriteľom a spoludlžníkmi alebo ručiteľmi dlžníka v reštrukturalizácii, ktoré reštrukturalizáciou zostali nedotknuté a veriteľom bolo ponechané právo domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb. Dohoda prijatá v bode 2.4. reštrukturalizačného plánu preto nijako nemohla ovplyvniť ani zmeniť právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným (ako spoludlžníkom dlžníka v reštrukturalizácii) a tohto právneho vzťahu sa žiadnym spôsobom nedotkla. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že bodom 2.4. reštrukturalizačného plánu zanikla hmotnoprávna zodpovednosť žalovaného za splnenie pohľadávky žalobcu, nakoľko záväzok pôvodného dlžníka bol nahradený novým záväzkom a na jeho plnenie je ďalej povinný len sám dlžník. Toto tvrdenie nemá oporu v platnom právnom vzťahu. S poukazom na § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom v čase reštrukturalizácie pôvodného dlžníka mal prvoinštančný súd za to, že žalobcovi zostalo zachované právo domáhať sa voči žalovanému ako spoludlžníkovi v plnom rozsahu uspokojenia pôvodnej pohľadávky. Konštatoval, že žalovaný je preto vo veci pasívne legitimovaný a je povinný plniť splatnú pohľadávku žalobcu.
5. Žalovaný sa neuhradením pohľadávky (splatnej 28.2.2014) riadne a včas dostal do omeškania (§ 369 ods. 1 ObZ), a preto ho súd prvej inštancie popri istine zaviazal aj na úhradu úrokov z omeškania, ktoré si žalobca v súlade so zákonom uplatnil vo výške zákonného úroku z omeškania. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.
6. Proti tomuto rozsudku, proti vyhovujúcemu výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d), e) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016) žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že tento neskúmal v konaní platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 6.6.2013 a ani platnosť dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 2.10.2013, hoci podľa názoru žalovaného z predložených dôkazov nie je zrejmé, či ich podpísali oprávnené osoby. Ďalej namietal, že v konaní sa vôbec neskúmala existencia pohľadávok, nebolo preukázané dodanie a prevzatie tovaru ani doručenie faktúr. Žalovaný nepovažoval za správny názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého konajúci súd nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie oboznámením sa s obsahom reštrukturalizačného plánu, nakoľko tento nemá žiaden vplyv na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. V tejto súvislosti namietal tiež nedostatočné odôvodnenie odmietnutia vykonať predmetný dôkaz. Žalovaný uviedol, že reštrukturalizačným plánom dochádza k zmene rozsahu splácania a splatnosti záväzku. Vzhľadom na právne účinky reštrukturalizačného plánu je podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa tomu prispôsobil aj právny vzťah medzi veriteľom a inými zaviazanými osobami, t.j. aj pristupujúcim dlžníkom. Ďalej vytýkal prvoinštančnému súdu, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný spolu s hlavným dlžníkom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku zaplatili žalobcovi sumu v celkovej výške cca 17.000 eur a že hlavný dlžník ku dňu vyhlásenia rozsudku plnil reštrukturalizačné splátky. Namietal tiež, že konajúci súd sa nezaoberal priradením doteraz vykonaných platieb k príslušným faktúram, hoci je zrejmé, že len k úhrade niektorých sa žalovaný zaviazal a pokiaľ sú uhradené dlžníkom, druhý už plniť nemá. Žalovaný má za to, že prvoinštančný súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pretože veriteľ je povinný zohľadniť rozsah pohľadávky, ku ktorému ručitelia, resp. spoludlžníci pristúpili a zároveň zohľadniť časť pohľadávky uhradenú hlavným dlžníkom.
7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 27.4.2015 uviedol, že námietky žalovaného uvádzané v odvolaní neboli počas konania na súde prvej inštancie vznesené, a to ani písomne, ani na vytýčených pojednávaniach. Ďalej namietal, že žalovaný v odvolaní neuviedol, prečo sa domnieva, že predmetné právne úkony majú byť neplatné, a preto považuje tieto argumenty za účelové. Uvedené potvrdzuje podľa názoru žalobcu aj tá skutočnosť, že žalovaný na základe týchto úkonov žalobcovi plnil celkovo sumu 15.000 eur. Žalobca sa stotožňuje s výkladom § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vykonaným súdom prvej inštancie a má za to, že reštrukturalizačný plán upravuje vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb, ktoré sú v ňom uvedené, avšak žiadnym spôsobom takýto plán nie je záväzný a neupravuje práva a povinnosti medzi veriteľom a spoludlžníkom. Z hľadiska pasívnej solidarity nie je žiadny z dlžníkov oprávnený disponovať s celým záväzkom, čo znamená, že schválením reštrukturalizačného plánu dlžníka sa nemohlo disponovať celým záväzkom, t.j. nahradiť ho novým záväzkom v celom rozsahu, ale len vo vzťahu k dlžníkovi. Z uvedeného pohľadu by teda bolo nadbytočným v danom konaní vykonávať dokazovanie predmetným reštrukturalizačným plánom. K argumentom žalovaného týkajúcich sa úhrady cca 2.000 eur zo strany dlžníka žalobca uviedol, že tieto boli takisto vznesené až v odvolacom konaní a navyše uvedené argumenty považuje za zavádzajúce a
nepravdivé. Ďalej uviedol, že plnenie prijaté od dlžníka v zmysle reštrukturalizačného plánu sa neviaže na konkrétne faktúry, ktoré si prihlásil do reštrukturalizácie, ale ide o nováciu jeho pohľadávok, a teda nie je možné konštatovať, že cca 2.000 eur, ktoré boli vyplatené žalobcovi dlžníkom z titulu plnenia reštrukturalizačného plánu, sa započítavajú práve k faktúram, ktoré sú predmetom pristúpenia k záväzku zo strany žalovaného. Ak aj žalovaný tvrdí, že cca 2.000 eur mali byť zarátané práve na faktúry, ktoré sú predmetom pristúpenia k dlhu, tak k tomuto mal predložiť dôkazy, čo však neurobil. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
8. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
10. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd v prvom rade uvádza, že žalovaný všetky skutočnosti a dôkazy uvádzané v odvolaní vzniesol až v odvolacom konaní, pričom neboli splnené podmienky stanovené § 205a O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Žalovaný v podanom odpore iba uviedol, že „všetky existujúce pohľadávky voči dlžníkovi si žalobca prihlásil do reštrukturalizácie, pričom schválením reštrukturalizačného plánu žalobcovi zanikli pôvodné pohľadávky v plnom rozsahu voči dlžníkovi, a teda aj žalovanému a v zmysle bodu 2.4 reštrukturalizačného plánu mu vznikla nová pohľadávka, na ktorej plnenie je povinný už len dlžník; s poukazom na uvedené skutočnosti pôvodné pohľadávky v zmysle reštrukturalizačného plánu zanikli a tým sa stali voči žalovanému a dlžníkovi nevymáhateľné“. Žiadne iné písomné podania neboli zo strany žalovaného súdu prvej inštancie doručené. Pojednávanie nariadené na deň 18.11.2014 bolo odročené bez prejednania veci za účelom mimosúdnych rokovaní a pojednávania nariadeného na deň 13.1.2015 sa žalovaný nezúčastnil. Navyše, žalovaný ani v odvolacom konaní neprodukoval dôkazy na preukázanie tvrdenia ohľadom (ne)oprávnenosti osôb konajúcich za príslušné strany jednotlivých zmlúv, ani ohľadom preukázania vznesených kauzálnych námietok (dodanie tovaru, ..) a takisto nepreukázal skutočnosť, že platby, ktoré vykonal dlžník, boli priradené k faktúram, ku ktorým pristúpil žalovaný.
11. Vo veci samej sa odvolací súd stotožňuje s výkladom a aplikáciou § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na predmetný vzťah vykonané súdom prvej inštancie. Súčasne dopĺňa, že vyhlásenie reštrukturalizácie na jedného zo solidárnych dlžníkov nebráni veriteľovi v tom, aby pohľadávku vymáhal súbežne od dlžníka v reštrukturalizačnom konaní, ako aj od ostatných solidárne zaviazaných dlžníkov (pozri R (ČR) 9/2005 civ.). Uvedené plne korešponduje s charakterom solidárneho záväzku upraveného v ustanovení § 511 Občianskeho zákonníka. Ak má veriteľ v záujme zachovania a ochrany vlastných subjektívnych práv ex lege povinnosť uplatniť svoj nárok iba voči niektorému zo spoludlžníkov, nemôže tak efektívne učiniť voči všetkým spoludlžníkom súčasne. Typickým príkladom pritom je konkurz a reštrukturalizácia niektorého zo solidárnych dlžníkov podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Veriteľom prihlásená môže byť vždy iba pohľadávka voči úpadcovi, bez ohľadu na pasívnu solidaritu, čo zároveň znamená, že veriteľa neobmedzuje v riadom uplatnení jeho nárokov voči ostaným spoludlžníkom mimo insolvenčného procesu. Účinky spojené so zákonným usporiadaním pomerov solidárneho dlžníka ako úpadcu sa vždy vzťahujú iba na jeho osobu a jeho vzťah k veriteľovi (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Dečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, 1762 s.).
12. S poukazom na uvedené skutočnosti preto možno konštatovať, že prvostinštančný súd správne vyhodnotil dôkazy a tiež správne aplikoval § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na posudzovaný vzťah. Súčasne možno konštatovať, že žalovaný bez splnenia podmienok stanovených v § 205a O.s.p. predkladal v odvolacom konaní dôkazy. Odvolací súd preskúmajúc rozsudok súdu prvej inštancie, tento v napadnutej vyhovujúcej časti preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.
14. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).