Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cob/121/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: agaSSe, s.r.o., Na Križovatkách 16210/35, Bratislava, IČO: 35 886 218, zast.: JUDr. Miloš Barbuš, advokát, Štúrova 13, Bratislava proti žalovanému: Me&Co. a.s., Sabinovská 12, Bratislava, IČO: 35 955 899, zast.: JUDr. AK DEDÁK & Partners, s.r.o., Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 906 464 o zaplatenie sumy 5.000 eur s prísl. a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb 101/2014-65 zo dňa 13.1.2015 takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb 101/2014-65 zo dňa 13.1.2015v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva proti žalovanému náhrada trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.000 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 1.3.2014 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Vo zvyšku konanie zastavil.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 8.4.2014 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.000 eur s príslušenstvom, pričom uviedol, že žalovaný písomnou dohodou so žalobcom pristúpil k záväzku pôvodného dlžníka Me&Co. Slovakia, s.r.o., voči ktorému žalobca nadobudol pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 6.6.2013. Žalovaný splatnú pohľadávku žalobcu neuhradil.

3. Za nesporné považoval súd prvej inštancie uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou žalobca nadobudol pohľadávku voči pôvodnému dlžníkovi Me&Co. Slovakia, s.r.o. a uzavretie dohody o pristúpení žalovaného k dlhu pôvodného dlžníka. Sporné podľa názoru prvoinštančného súdu bolo len trvanie pasívnej legitimácie žalovaného, t.j. trvanie jeho zodpovednosti za dlh pôvodného dlžníka vzhľadom na následnú reštrukturalizáciu pôvodného dlžníka a obsah v nej schváleného reštrukturalizačného plánu.

4. Konajúci súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že reštrukturalizačné konanie na pôvodného dlžníka Me&Co. Slovakia, s.r.o. začalo po uzavretí dohody o pristúpení žalovaného k dlhu a že na reštrukturalizačné konanie pôvodného dlžníka sa vzťahuje a je potrebné aplikovať kogentné ustanovenie § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom od 1.1.2012 (prijatom novelou č. 348/2011 Z.z.). Uviedol, že v zmysle citovaného ustanovenia s účinnosťou od 1.1.2012 už reštrukturalizačným plánom nebolo možné zasiahnuť do právnych vzťahov medzi

veriteľom a spoludlžníkmi alebo ručiteľmi dlžníka v reštrukturalizácii, ktoré reštrukturalizáciou zostali nedotknuté a veriteľom bolo ponechané právo domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb. Dohoda prijatá v bode 2.4. reštrukturalizačného plánu preto nijako nemohla ovplyvniť ani zmeniť právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným (ako spoludlžníkom dlžníka v reštrukturalizácii) a tohto právneho vzťahu sa žiadnym spôsobom nedotkla. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že bodom 2.4. reštrukturalizačného plánu zanikla hmotnoprávna zodpovednosť žalovaného za splnenie pohľadávky žalobcu, nakoľko záväzok pôvodného dlžníka bol nahradený novým záväzkom a na jeho plnenie je ďalej povinný len sám dlžník. Toto tvrdenie nemá oporu v platnom právnom vzťahu. S poukazom na § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom v čase reštrukturalizácie pôvodného dlžníka mal prvoinštančný súd za to, že žalobcovi zostalo zachované právo domáhať sa voči žalovanému ako spoludlžníkovi v plnom rozsahu uspokojenia pôvodnej pohľadávky. Konštatoval, že žalovaný je preto vo veci pasívne legitimovaný a je povinný plniť splatnú pohľadávku žalobcu.

5. Žalovaný sa neuhradením pohľadávky (splatnej 28.2.2014) riadne a včas dostal do omeškania (§ 369 ods. 1 , a preto ho súd prvej inštancie popri istine zaviazal aj na úhradu úrokov z omeškania, ktoré si žalobca v súlade so zákonom uplatnil vo výške zákonného úroku z omeškania. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.

6. Proti tomuto rozsudku, proti vyhovujúcemu výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d), e) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016) žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že tento neskúmal v konaní platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 6.6.2013 a ani platnosť dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 2.10.2013, hoci podľa názoru žalovaného z predložených dôkazov nie je zrejmé, či ich podpísali oprávnené osoby. Ďalej namietal, že v konaní sa vôbec neskúmala existencia pohľadávok, nebolo preukázané dodanie a prevzatie tovaru ani doručenie faktúr. Žalovaný nepovažoval za správny názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého konajúci súd nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie oboznámením sa s obsahom reštrukturalizačného plánu, nakoľko tento nemá žiaden vplyv na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. V tejto súvislosti namietal tiež nedostatočné odôvodnenie odmietnutia vykonať predmetný dôkaz. Žalovaný uviedol, že reštrukturalizačným plánom dochádza k zmene rozsahu splácania a splatnosti záväzku. Vzhľadom na právne účinky reštrukturalizačného plánu je podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa tomu prispôsobil aj právny vzťah medzi veriteľom a inými zaviazanými osobami, t.j. aj pristupujúcim dlžníkom. Ďalej vytýkal prvoinštančnému súdu, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný spolu s hlavným dlžníkom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku zaplatili žalobcovi sumu v celkovej výške cca 17.000 eur a že hlavný dlžník ku dňu vyhlásenia rozsudku plnil reštrukturalizačné splátky. Namietal tiež, že konajúci súd sa nezaoberal priradením doteraz vykonaných platieb k príslušným faktúram, hoci je zrejmé, že len k úhrade niektorých sa žalovaný zaviazal a pokiaľ sú uhradené dlžníkom, druhý už plniť nemá. Žalovaný má za to, že prvoinštančný súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pretože veriteľ je povinný zohľadniť rozsah pohľadávky, ku ktorému ručitelia, resp. spoludlžníci pristúpili a zároveň zohľadniť časť pohľadávky uhradenú hlavným dlžníkom.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 27.4.2015 uviedol, že námietky žalovaného uvádzané v odvolaní neboli počas konania na súde prvej inštancie vznesené, a to ani písomne, ani na vytýčených pojednávaniach. Ďalej namietal, že žalovaný v odvolaní neuviedol, prečo sa domnieva, že predmetné právne úkony majú byť neplatné, a preto považuje tieto argumenty za účelové. Uvedené potvrdzuje podľa názoru žalobcu aj tá skutočnosť, že žalovaný na základe týchto úkonov žalobcovi plnil celkovo sumu 15.000 eur. Žalobca sa stotožňuje s výkladom § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vykonaným súdom prvej inštancie a má za to, že reštrukturalizačný plán upravuje vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb, ktoré sú v ňom uvedené, avšak žiadnym spôsobom takýto plán nie je záväzný a neupravuje práva a povinnosti medzi veriteľom a spoludlžníkom. Z hľadiska pasívnej solidarity nie je žiadny z dlžníkov oprávnený disponovať s celým záväzkom, čo znamená, že schválením reštrukturalizačného plánu dlžníka sa nemohlo disponovať celým záväzkom, t.j. nahradiť ho novým záväzkom v celom rozsahu, ale len vo vzťahu k dlžníkovi. Z uvedeného pohľadu by teda bolo nadbytočným v danom konaní vykonávať dokazovanie predmetným reštrukturalizačným plánom. K argumentom žalovaného týkajúcich sa úhrady cca 2.000 eur zo strany dlžníka žalobca uviedol, že tieto boli takisto vznesené až v odvolacom konaní a navyše uvedené argumenty považuje za zavádzajúce a

nepravdivé. Ďalej uviedol, že plnenie prijaté od dlžníka v zmysle reštrukturalizačného plánu sa neviaže na konkrétne faktúry, ktoré si prihlásil do reštrukturalizácie, ale ide o nováciu jeho pohľadávok, a teda nie je možné konštatovať, že cca 2.000 eur, ktoré boli vyplatené žalobcovi dlžníkom z titulu plnenia reštrukturalizačného plánu, sa započítavajú práve k faktúram, ktoré sú predmetom pristúpenia k záväzku zo strany žalovaného. Ak aj žalovaný tvrdí, že cca 2.000 eur mali byť zarátané práve na faktúry, ktoré sú predmetom pristúpenia k dlhu, tak k tomuto mal predložiť dôkazy, čo však neurobil. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

8. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke.

9. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

10. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd v prvom rade uvádza, že žalovaný všetky skutočnosti a dôkazy uvádzané v odvolaní vzniesol až v odvolacom konaní, pričom neboli splnené podmienky stanovené § 205a O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Žalovaný v podanom odpore iba uviedol, že „všetky existujúce pohľadávky voči dlžníkovi si žalobca prihlásil do reštrukturalizácie, pričom schválením reštrukturalizačného plánu žalobcovi zanikli pôvodné pohľadávky v plnom rozsahu voči dlžníkovi, a teda aj žalovanému a v zmysle bodu 2.4 reštrukturalizačného plánu mu vznikla nová pohľadávka, na ktorej plnenie je povinný už len dlžník; s poukazom na uvedené skutočnosti pôvodné pohľadávky v zmysle reštrukturalizačného plánu zanikli a tým sa stali voči žalovanému a dlžníkovi nevymáhateľné“. Žiadne iné písomné podania neboli zo strany žalovaného súdu prvej inštancie doručené. Pojednávanie nariadené na deň 18.11.2014 bolo odročené bez prejednania veci za účelom mimosúdnych rokovaní a pojednávania nariadeného na deň 13.1.2015 sa žalovaný nezúčastnil. Navyše, žalovaný ani v odvolacom konaní neprodukoval dôkazy na preukázanie tvrdenia ohľadom (ne)oprávnenosti osôb konajúcich za príslušné strany jednotlivých zmlúv, ani ohľadom preukázania vznesených kauzálnych námietok (dodanie tovaru, ..) a takisto nepreukázal skutočnosť, že platby, ktoré vykonal dlžník, boli priradené k faktúram, ku ktorým pristúpil žalovaný.

11. Vo veci samej sa odvolací súd stotožňuje s výkladom a aplikáciou § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na predmetný vzťah vykonané súdom prvej inštancie. Súčasne dopĺňa, že vyhlásenie reštrukturalizácie na jedného zo solidárnych dlžníkov nebráni veriteľovi v tom, aby pohľadávku vymáhal súbežne od dlžníka v reštrukturalizačnom konaní, ako aj od ostatných solidárne zaviazaných dlžníkov (pozri R (ČR) 9/2005 civ.). Uvedené plne korešponduje s charakterom solidárneho záväzku upraveného v ustanovení § 511 Občianskeho zákonníka. Ak má veriteľ v záujme zachovania a ochrany vlastných subjektívnych práv ex lege povinnosť uplatniť svoj nárok iba voči niektorému zo spoludlžníkov, nemôže tak efektívne učiniť voči všetkým spoludlžníkom súčasne. Typickým príkladom pritom je konkurz a reštrukturalizácia niektorého zo solidárnych dlžníkov podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Veriteľom prihlásená môže byť vždy iba pohľadávka voči úpadcovi, bez ohľadu na pasívnu solidaritu, čo zároveň znamená, že veriteľa neobmedzuje v riadom uplatnení jeho nárokov voči ostaným spoludlžníkom mimo insolvenčného procesu. Účinky spojené so zákonným usporiadaním pomerov solidárneho dlžníka ako úpadcu sa vždy vzťahujú iba na jeho osobu a jeho vzťah k veriteľovi (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Dečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, 1762 s.).

12. S poukazom na uvedené skutočnosti preto možno konštatovať, že prvostinštančný súd správne vyhodnotil dôkazy a tiež správne aplikoval § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na posudzovaný vzťah. Súčasne možno konštatovať, že žalovaný bez splnenia podmienok stanovených v § 205a O.s.p. predkladal v odvolacom konaní dôkazy. Odvolací súd preskúmajúc rozsudok súdu prvej inštancie, tento v napadnutej vyhovujúcej časti preto podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

14. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .