Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_38Cb-70-2018.pdf
PDF · 96.92 KB
Case nature
Subarea
38Cb/70/2018
Uznesenie
Okresný súd Žilina v spore žalobcu: Slnečná elektráreň Lazany - blok 1 s. r. o., so sídlom Elektrárenská 1, 831 04 Bratislava, IČO: 45 668 779, právne zastúpený: AKSK, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina IČO: 36 442 151, právne zastúpený Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, so sídlom Städtle 17, 9490 Vaduz, Lichtenštajnské kniežatstvo, registračné číslo FL.0002.539.075-9, ktorá podniká na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Dolná 370/6A, 97401 Banská Bystrica, IČO: 53 096 428, o zaplatenie 20.867,60 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Konanie zastavuje.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Písomnou žalobou doručenou súdu 14.3.2018 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 20.867,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 1.3.2018 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a trovy konania. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáhal titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane žalovaného vzniknúť tým, že žalobca uhradil žalovaným fakturované platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného /tzv. G-komponent/ zavedené Vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. od 01.01.2014, a to napriek tomu, že žalobca nemá so žalovaným uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, na základe ktorej by bol žalovaný oprávnený od žalobcu zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej sústavy požadovať. Za obdobie od apríla 2014 do januára 2015 žalobca uhradil žalovanému fakturované poplatky za prístup do distribučnej sústavy /G-komponent/ celkom v sume 20.867,60 eur, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Žalobca opodstatnenosť uplatneného nároku odôvodňoval aj odkazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 z 22.06.2016 /ďalej aj len „Nález“/, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlásil časť Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., konkrétne ustanovenie § 26 ods. 23, ktorou bola aj pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, zavedená povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy /tzv. G-komponent/ za protiústavnú.
2. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok popieral, pričom mal za to, že dohoda o prístupe do distribučnej sústavy, a teda dohoda o využívaní dohodnutej kapacity distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným bola daná zmluvnými vzťahmi, ktoré žalobca a žalovaný uzavreli.
3. Uznesením č.k. 38Cb/70/2018-606 zo dňa 15. decembra 2020 súd konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 352/2020.
4. Vec sp.zn. Rvp 352/2020 bola po predbežnom prerokovaní vedená na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 167/2022. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením III. ÚS 167/2022-250 zo dňa 24.03.2022 tak, že ústavné sťažnosti sťažovateľov 1/ FVE Krásna, s. r. o., IČO 45 663 734, Kpt. Nálepku 19, Košice, 2/ ProSun, s. r. o., IČO: 44 999 275, Ladomerská Vieska 1030, 3/ GROUND I, s. r. o., IČO: 44 907 796, Budyšínska 38, Bratislava a 4/ My Energy SPV 4, s. r. o., IČO: 44 789 459, Votrubova 28, Bratislava, zastúpených POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., Hurbanovo námestie 1, Bratislava, proti postupu a uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Obdo/18/2019 z 20. novembra 2019, č.k. 1Obdo/18/2019 z 19. februára 2020, č.k. 3Obdo/15/2019 z 30. apríla 2020 a č.k. 1Obdo/13/2019 z 5. Marca 2020 odmietol. Predmetné uznesenie Ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 05.04.2022, čím odpadla prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo. Súd uznesením č.k. 38Cb/70/2018 zo dňa 6. mája 2022 rozhodol, že pokračuje v konaní.
5. Písomným podaním zo dňa 8.8.2022 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. Uviedol, že v konaní vychádzal z prevládajúceho právneho názoru vychádzajúceho z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 174/2014, že medzi sporovými stranami neexistuje zmluva o prístupe, čo znamená, že žalovaný nie je oprávnený žalobcovi účtovať poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Tento názor bol potvrdený aj viacerými rozhodnutiami súdu prvého stupňa aj súdu odvolacieho. Žalobca teda v čase podania žaloby nepodával zjavne bezúspešnú ani nedôvodnú žalobu. Nakoľko však v súčasnosti o právnej otázke, ktorá je riešená v tomto konaní rozhodol Najvyšší súd SR aj Ústavný súd SR, ktoré dospeli k záveru, že žalovaný mal nárok na vyberanie poplatku za prítup do distribučnej sústavy a je zrejmé, že súdy nižších stupňov sú pripravené postupovať v súlade s týmito závermi, žalobca berie žalobu v celom rozsahu späť a žiada o vrátenie zaplateného súdneho poplatku. Vo vzťahu k trovám konania žalobca požiadal, aby súd aplikoval ustanovenie o dôvodoch hodných osobitného zreteľa a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže podanie žaloby vychádzalo z právnych záverov Ústavného súdu SR, ktoré „zapríčinilo“ aj vznik neprehľadného právneho stavu, ktorý musel opakovane riešiť Ústavný súd SR. Podľa žalobcu je tak dôvod na zohľadnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa a nepriznanie náhrady trov konania.
6. Podľa ustanovenia § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.
7. Podľa ustanovenia § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
8. Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
9. Vzhľadom na dispozičný procesný úkon žalobcu, ktorým vzal žalobu späť v celom rozsahu skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa ustanovenia § 168 CSP alebo pojednávanie, súd na základe ustanovenia § 148 ods. 1 CSP výrokom I. tohto uznesenia rozhodol o zastavení konania. Vzhľadom na procesné štádium, v ktorom došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby, súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v zmysle ustanovenia § 146 ods. 1 CSP nebol potrebný, resp. na prípadný nesúhlas žalovaného by súd v tomto štádiu konania neprihliadal.
10. Podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
11. Podľa ustanovenia § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
12. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
13. Späťvzatie žaloby je dispozičný procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého vyplýva, že na meritórnom prejednaní ním uplatneného nároku celkom alebo v určitej časti netrvá. Zákon neukladá žalobcovi
povinnosť späťvzatie žaloby alebo jej časti zdôvodniť, avšak dôvody späťvzatia žaloby sú významné pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 256, prípadne § 257 CSP. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP zásadne ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto procesne zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takom prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu /Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010, Ústavný súd SR, I. ÚS 196/09/. Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska výsledku správania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie /Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 M Cdo 1/2014/.
14. Výnimku zo zásady zodpovednosti za procesné zavinenie na zastavení konania predstavuje ustanovenie § 257 CSP, ktoré pripúšťa, aby súd výnimočne nepriznal náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v konkrétnej veci tak musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to výnimočné okolnosti danej veci a existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Naplnenie podmienok pre aplikáciu ustanovenie § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanej veci zistené nebolo.
15. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. Súd konštatuje, že procesné zavinenie na zastavení konania je na strane žalobcu, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom späťvzatie žaloby odôvodnil vývojom rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobných veciach. Žalobcom tvrdené dôvody späťvzatia žaloby tak zároveň vylučujú záver o procesnom zavinení žalovaného na zastavení konania, nakoľko nemožno konštatovať, že by žalobcu k späťvzatiu žaloby viedlo správanie žalovaného po podaní žaloby.
16. K návrhu na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania v súvislosti so späťvzatím žaloby žalobca uviedol, že podanie žaloby vychádzalo z právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré „zapríčinilo“ aj vznik neprehľadného právneho stavu, ktorý musel opakovane riešiť Ústavný súd Slovenskej republiky. Súd uvedené tvrdenie žalobcu posudzuje tak, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP vidí v okolnosiach prejednávanej veci a v rozhodovaní o skutkovo a právne obdobných nárokoch Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky. Žalobcom tvrdené skutočnosti však nemožno posudzovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti prejednávanej veci, pre ktoré by súd v zmysle ustanovenia § 257 CSP nepriznal náhradu trov konania žalovanému.
17. Žaloba žalobcu v prejednávanej veci bola jednou z množstva žalôb výrobcov elektriny s právom na podporu podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a a doplnení niektorých zákonov, ktorými uplatnili voči žalovanému v postavení prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy nárok na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy /tzv. G-komponentu/ zavedených Úradom pre reguláciu sieťových odvetví Slovenskej republiky v § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorou sa stanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, uplatňovaných od 01.01.2014.
18. Žalobca v postavení výrobcu elektriny poukazoval na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, ktorým bol vyslovený nesúlad časti ustanovenia § 26 ods. 3 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. s dotknutými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pričom poukazoval na závery Ústavného súdu
z Nálezu vyplývajúce, v zmysle ktorých povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy pre tých výrobcov z elektriny, ktorí s prevádzkovateľom distribučnej sústavy nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, odporuje Ústave Slovenskej republiky a Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca pritom zdôrazňoval, že so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy mal uzatvorenú výlučne zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy a naopak, so žalovaným nemal uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, na základe ktorej by bol žalovaný oprávnený od žalobcu požadovať zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej siete.
19. V nadväznosti na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v Náleze PL. ÚS 174/2014 sa súd nestotožňuje s tvrdením žalobcu uvedeným v písomnom späťvzatí žaloby, že z predmetného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky by mal vyplývať právny názor, že medzi sporovými stranami neexistuje zmluva o prístupe a žalovaný nie je oprávnený žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy účtovať, ktorý názor mal byť potvrdený aj viacerými rozhodnutiami súdov prvej inštancie a odvolacích súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21.07.2016 pod č. 220/2016 rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s označenými článkami Ústavy Slovenskej republiky a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z odôvodnenia predmetného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle Zákona č. 251/2012 Z.z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v Zákone č. 251/2012 Z.z. čo do platenia poplatkov /cien/ za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle Zákona č. 251/212 Z.z. upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav. Predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky bolo posudzovanie ústavnosti dotknutého ustanovenia Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., nie však posudzovanie, či medzi výrobcami elektriny s právom na podporu podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. a prevádzkovateľom distribučnej sústavy existuje alebo neexistuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Záver o neexistencii zmluvy o prístupe medzi sporovými stranami z Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 v čase podania žaloby nebolo možné dovodiť.
20. Vzhľadom na vedomosť súdu o značnom počte sporov vyvolaných výrobcami elektriny voči prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav na obdobnom skutkovom a právnom základe ako prejednávaná vec, súd v záujme rozhodnutia v prejednávanej veci v súlade s princípom právnej istoty zakotveným v Článku 2 ods. 2 Základných princípov CSP konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. Rvp 352/2020. V priebehu času došlo k vydaniu viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/25/2019 z 19.02.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/13/2019 z 05.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/9/2019 z 31.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/15/2019 z 30.04.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obdo/95/2018 z 29.04.2020 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/18/2019 z 19.02.2020/, ktoré vychádzajú z obdobného skutkového a právneho stavu, pričom sú založené na právnom závere, podľa ktorého Zákon č. 656/2004 Z.z. podmieňoval pôsobenie výrobcu elektriny na trhu okrem iného uzatvorením zmluvy o prístupe do sústavy. Išlo o zákonnú podmienku, pričom zmluva o prístupe a o pripojení k sústave uzatvorená podľa Zákona č. 656/2004 Z.z. neodporuje neskoršej právnej úprave obsiahnutej v Zákone č. 251/2012. V konaniach vedených na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 3Obdo/18/2019, 1Obdo/18/2019, 2Obdo/15/2019 a 1Obdo/13/2019, ktoré boli posudzované v konaní o ústavných sťažnostiach vedenom na Ústavnom súde SR pod sp.zn. III. ÚS 167/2022 /pôvodne Rvp 352/2020/ Najvyšší súd SR na rozdiel od okresného a krajského súdu, ktoré konali v daných veciach v prvej a druhej inštancii dospel k záveru, že povinnosť výrobcov elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovaeteľom vyplývala z § 21 ods. 2 písm. a/ Zákona č. 656/2004 Z.z. a že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení. Najvyšší súd SR
tak odlišne právne posúdil zmluvné vzťahy medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, než ich posúdili súdy prvej a druhej inštancie. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho v skutkovo a právne obdobných veciach je konštatná. Ústavný súd SR následne v uznesení III. ÚS 167/2022-250 z 24.03.2022 len konštatoval, že závery Najvyššieho súdu SR v napadnutých uzneseniach nie sú arbitrárne či svojvoľné a postupom Najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do rovnosti strán. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 167/2022-250 z 24.03.2022 však neznamená odklon alebo rozpor s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 174/2014 z 22.06.2016, ktorý výlučne posudzoval ústavnosť prijatej právnej úpravy.
21. Podstatou sporu v prejednávanej veci bolo najmä posúdenie v skutkovej aj právnej rovine, či medzi žalobcom a žalovaným existuje právny /zmluvný/ základ pre účtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaného /tzv. G-komponentu/. Táto otázka však nebola vyriešená Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 174/2014, z ktorého žalobca vychádzal pri podaní žaloby, ale závisela od výsledkov dokazovania vykonaného v prejednávanej veci a ich právneho posúdenia. Súd sa tak nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky zapríčinili vznik neprehľadného právneho stavu, ktorý navyše žalobca náležite neobjasnil. Samotná skutočnosť, resp. procesný postup súdu, ktorý v záujme naplnenia princípu právnej istoty v rozhodovaní konanie prerušil do rozhodnutia ústavného súdu v skutkovo a právne obdobných veciach taktiež nemôže zakladať dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ak rozhodnutia Najvyššieho a Ústavného súdu SR vyzneli v neprospech výrobcov elektriny a oslabili ich argumentáciu v konaní, čo následne zjavne viedlo žalobcu k späťvzatiu žaloby, v dôsledku ktorého nesie procesné zavinenie na zastavení konania. Súd má za to, že vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach, odlišné právne posúdenie veci dovolacím súdom, než bola vec posúdená súdom prvej inštancie a súdom odvolacím, ani závery Ústavného súdu SR v konaní o ústavných sťažnostiach proti postupu a uzneseniam dovolacieho súdu nemožno vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanej veci podľa ustanovenia § 257 CSP. Podporne súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.11.2016 sp.zn. 29Cdo/704/2016, zo záverov ktorého vyplýva, že okolnosť, že jednotlivé (súdne) inštancie mali na právnu kvalifikáciu veci odlišné názory, nemôže byť použitá pre ospravedlnenie aplikácie § 150 Občianskeho súdneho poriadku (poznámka konajúceho súdu: ktorému zodpovedá § 257 CSP), nakoľko nemožno klásť na ťarchu účastníka konania skutočnosť stojacu na strane súdov.
22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu /v rozsahu 100%/. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Samostatným uznesením rozhodne súd taktiež o žiadosti žalobcu o vrátenie súdneho poplatku za žalobu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.
Odvolanie možno podať písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.