Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10CoPr-1-2015.pdf
PDF · 139.99 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/1/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Petra Šama, v právnej veci žalobcov: 1. D. C., nar. XX.X.XXXX, bytom Ľ., X. G. XX, 2. D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom Ľ., X. G. XX, 3. D. Ľ., nar. XX.X.XXXX, bytom Ľ., X. G. XX, žalobca v 3. rade právne zastúpený JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom, Hlavná 19, Prešov, proti žalovanému: DOPRASTAV, a.s., Bratislava, Drieňová 27, právne zastúpený JUDr. Rastislavom Hudákom, advokátom so sídlom Alžbetina 41, Košice, o určenie rozsahu zodpovednosti za škodu vzniknutú pri pracovnom úraze, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C/166/2013-88 zo dňa 30.7.2015, zhodou hlasov členov senátu takto
rozhodol:
M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je zodpovedný za škodu vzniknutú v dôsledku smrteľného pracovného úrazu V. D., nar. XX.X.XXXX, ktorý utrpel dňa 26.2.2013, v rozsahu 90 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) rozhodol, že žalovaný je zodpovedný za smrteľný pracovný úraz V. D., nar. XX.X.XXXX, ktorý sa stal dňa 26.2.2013, v rozsahu 100 %. O náhrade trov konania vyslovil, že rozhodne v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou došlou súdu dňa 11.12.2013 domáhali určenia zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz so smrteľným následkom, ktorý sa stal dňa 26.2.2013 V. D. s tým, že vo vzťahu k nebohému V. D. je žalobkyňa v 1. rade pozostalou manželkou a žalobcovia v 2. a v 3. rade pozostalými deťmi. V žalobe uviedli, že žalobkyňa v 1. rade podala Sociálnej poisťovni žiadosť o priznanie jednorazového odškodnenia a žiadosť o priznanie náhrady nákladov spojených s pohrebom a žalobcovia v 2. a v 3. rade žiadosť o priznanie náhrady nákladov spojených s pohrebom. V prebiehajúcich správnych konaniach medzi žalobcami a žalovaným došlo k sporu o rozsah zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú pri pracovnom úraze. Žalovaný Sociálnej poisťovni oznámil k určeniu miery zavinenia tak, že sa celkom zbavuje zodpovednosti podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Keďže žalobcovia s týmto stanoviskom nesúhlasili a nakoľko Sociálna poisťovňa si o tejto spornej (predbežnej) otázke neurobila úsudok v zmysle § 198 ods. 1 zákona číslo 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, vyzvala Sociálna poisťovňa žalobcov na podanie určovacej žaloby na súd, aby tento záväzne túto spornú otázku posúdil.
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní aplikujúc ustanovenia §§ 195 ods. 1, 2 Zákonníka práce a § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/65/2006 ustálil, že v danej veci bola právomoc súdu na rozhodovanie o nej. Ďalej pokiaľ ide o Zákon o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005, s poukazom na § 116 ods. 1, § 118 ods. 4 a § 120 ods. 2 tohto zákona, súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko predmetom tohto konania vo vzťahu k žalovanému nebola peňažná pohľadávka, ale určenie jeho zodpovednosti za pracovný
úraz, na podklade ktorého by sa mali poskytnúť Sociálnou poisťovňou dávky úrazového poistenia, reštrukturalizácia žalovaného nemala vplyv na prejednávanú vec.
3. Pre rozhodnutie spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie považoval súd za rozhodujúce argumenty o nemožnosti zbavenia sa zodpovednosti celkom tak, ako to požaduje žalovaný z dôvodu odsúdenia G. D. ako vodiča motorového vozidla, ktoré usmrtilo poškodeného D.. Aplikujúc ustanovenie § 135 ods. 1 O.s.p., s poukazom na R 22/1979, bolo preto podľa súdu prvej inštancie na základe trestného rozsudku potrebné urobiť záver, že zamestnanec subdodávateľskej organizácie vykonávajúcej činnosť pre zamestnávateľa poškodeného, sa dopustil protiprávneho konania (aj keď len z nedbalosti), majúceho charakter najzávažnejšieho porušenia právnych predpisov (v rebríčku civilný delikt, priestupok, trestný čin). Už len samotná uvedená okolnosť podľa prvoinštančného súdu znamená, že úplné vyvinenie sa zo strany žalovaného, do úvahy neprichádza.
4. Následne poukazujúc na ustanovenia § 196 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Zákonníka práce súd prvej inštancie uzavrel, že ako zo stavebného denníka, tak aj z Protokolu Inšpektorátu práce je zrejmé, že práce sa začali dňa 25.2.2013 cca o 9.00 hod.. V tento deň mal byť zároveň poškodený poučený o dokumentoch týkajúcich sa BOZP a technológie práce v rozsahu nie menej ako 75 strán formátu A4. Preškolenie mal vykonať p. G. na závode pred výkonom práce. Vychádzajúc z najelementárnejšej logiky mal prvoinštančný súd za to, že takéto oboznámenie nemohlo byť vykonané, resp. nemohlo byť vykonané riadne (pokiaľ pracovný čas nezačal napr. o 00.01 hod. dňa 25.2.2013) vzhľadom na rozsah dokumentov, ktoré oboznámené mali byť. Uvedenému záveru dáva za pravdu aj ďalší postup poškodeného, ktorí zamestnancom subdodávateľa Q..C..O.. D. (vrátane G. D.) pred začiatkom práce dňa 25.2.2013 iba povedal, aby dávali pozor. Vzhľadom na (ne)vykonané oboznámenie s bezpečnostnými predpismi, neprichádza podľa názoru súdu prvej inštancie do úvahy zbavenie sa zodpovednosti žalovaného podľa § 196 ods.1 písm. a) Zákonníka práce a podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Ďalej mal súd prvej inštancie za to, že identifikácia nebezpečenstiev v dokumentoch žalovaného s názvom „Plán bezpečnosti stavby - Opravy a údržba miestnych komunikácií a cestnej svetelnej signalizácie v Meste Prešov“ a „Identifikačné údaje nebezpečenstiev, rizík a opatrení - Činnosť: Pokládka živičných zmesí“, tak, ako je uvedená v odôvodnení vyššie formuláciou „Ak je stroj v pohybe, nikto sa nesmie zdržiavať v nebezpečnom dosahu stroja“, pričom Vyhláška 374/1990 Zb. ustanovuje v § 2 písm. k) - nebezpečným dosahom stroja, maximálny dosah pracovného zariadenia stroja zväčšený o bezpečnostné pásmo v šírke 2 m, sa na prejednávanú vec nevzťahuje. Smrť poškodeného totiž spôsobil dopravný prostriedok, ktorý je definovaný ako všeobecný názov pre rôzne druhy dopravných zariadení, ktoré sa používajú na prepravu ľudí alebo tovaru, a nie stroj, ktorý možno definovať ako účelové, obvykle mechanické alebo elektromechanické zariadenie na premenu a využitie energie, ktorým človek rozširuje svoje sily a možnosti. Aj keby v prejednávanej veci bolo nákladné vozidlo strojom, vplyv na rozhodnutie vo veci samej by to nemalo. Je podľa súdu prvej inštancie nutné konštatovať, že všetky bezpečnostné predpisy, s ktorými mal byť poškodený oboznámený, sú všeobecného charakteru a „ukladajú správať sa tak, aby sa nič nestalo“. Žiadny z týchto predpisov však neupravuje situáciu, ako má zamestnanec bezpečne navigovať nákladné vozidlo pohybujúce sa v pravom jazdnom pruhu za plnej premávky v ľavom jazdnom pruhu pri neoddelení tohto pruhu kužeľmi alebo inými dopravnými zariadeniami.
5. Za ďalšiu podstatnú okolnosť určujúcu mieru plnej zodpovednosti žalovaného, považoval prvoinštančný súd nedodržanie pokynov projektanta a Krajského dopravného inšpektorátu, že práce je nutné vykonávať v noci a cez víkendy mimo špičky. Uvedené súd považoval za podstatné práve preto, že dodržanie týchto pokynov mohlo podstatne znížiť riziko, ktorému bol vystavený poškodený. Súd z úradnej činnosti vie, že práce sa vykonávali na ceste, ktorá je enormne, najmä v špičke, zaťažená. Potom, ak (ako to uviedol aj znalec) sa navigácia vozidla G. D.O. musela vykonávať z ľavej strany, pričom v ľavom jazdnom pruhu bola v dôsledku uzavretia pravého jazdného pruhu dvojnásobná premávka, bolo riziko vykonávanej práce poškodeného veľmi vysoké. Poškodený musel totiž postupovať tak, aby sa vyhol jednak cúvajúcemu vozidlu vodiča D. (ktoré zaberalo celý pravý jazdný pruh) a jednak tak, aby sa vyhol plnej premávke v ľavom jazdnom pruhu, ktorý žalovaný neoddelil kužeľmi alebo inými dopravnými zariadeniami, ktorými mohol poškodenému vytvoriť určitý priestor, v rámci ktorého sa mohol relatívne bezpečnejšie pohybovať. Musel teda lavírovať medzi dvomi nebezpečenstvami, čo sa mu napokon stalo osudným. Potom pri hodnotení znaleckého posudku znalca D. nemožno tento absolutizovať (o čom svedčí aj odsúdenie vodiča G. D.), ale je nutné prihliadať na to, že poškodený ako to vyplýva z výpovedí svedkov L., sa pohyboval vľavo mimo jazdnú dráhu cúvajúceho vozidla vodiča G. D. a z neznámych dôvodov sa mu podlomili nohy alebo sa pošmykol a spadol pod uvedené vozidlo (do jazdnej
dráhy ktorého sa dostal pádom prípadne vyhýbaním sa vozidlám idúcim v ľavom jazdnom pruhu). K smrti poškodeného tak došlo nešťastnou náhodou a nie porušením bezpečnostných predpisov z jeho strany. Súd prvej inštancie považoval za potrebné zdôrazniť, že to bol žalovaný, ktorý vykonával práce v rozpore s návrhom projektanta a v rozpore s podmienkami Krajského dopravného inšpektorátu, čím sám poškodeného dostal do značne rizikových pracovných podmienok. Zároveň je podľa súdu prvej inštancie potrebné zdôrazniť, že zavinenie vodiča G. D. je zavinením žalovaného a bolo jeho elementárnou povinnosťou (vzhľadom na mechanické vlastnosti vozidla a jeho silu) okamžite zastaviť, keď v spätnom zrkadle poškodeného nevidel. Len na margo súd prvej inštancie uviedol, že ak by motorové vozidlo G. D. bolo strojom, za existujúcich podmienok by z ľavého jazdného pruhu nemohlo byť navádzané, keďže by poškodený musel byť od neho vzdialený na šírku aspoň dvoch metrov. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie za to, že zodpovednosť žalovaného za smrteľný pracovný úraz je daná v plnom rozsahu, keď nemal za preukázané, že poškodený bol poučený, ako postupovať pri výkone práce (navigácia cúvajúceho vozidla) za podmienok, ktoré protiprávne vytvoril žalovaný (nerešpektovaním podmienok KDI). Súd prvej inštancie nezistil skutočnosti, ktoré by mohli žalovaného, čo len čiastočne, zbaviť jeho zodpovednosti a žalovaný takéto konkrétne skutočnosti nepreukázal.
6. Proti tomuto rozsudku, a to v celom rozsahu, podal včas odvolanie žalovaný, keď nesúhlasil so závermi okresného súdu, že poškodený - V. D., nebol preukázateľne oboznámený s bezpečnostnými predpismi o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. V tejto súvislosti poukázal na dokument „ADAPTAČNÝ PROCES - KATEGÓRIA THZ VSTUPNÉ ŠKOLENIE ZAMESTNANCA“ zo dňa 15.3.2012, podľa ktorého bol poškodený po uzavretí pracovnej zmluvy preukázateľne preškolený, mimo iného aj z predpisov BOZP, konkrétne zákona č. 311/2011 Z. z. a zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia č. 124/2006 Z. z., organizácii a riadenia BOZP a OPP spoločnosti Doprastav a.s. - Smernica GeR 19/2009, Smernica GeR 1á, 19, 20, 24/2013, Riziká vyskytujúce sa pri pracovnej činnosti, Pohyb na pracovisku, zákaz vykonávania práce bez oprávnenia, Vyhláška SÚBP a SBÚ č. 59/1982 Zb. v znení vyhlášky č. 454/1990 Zb., ktorou sa určujú základné požiadavky na zaistenie bezpečnosti práce a technických zariadení, Vyhlášky č. 374/1990 Zb. Zásady bezpečnosti práce pri stavebnej činnosti.
7. Ako vyplýva z predloženej prezenčnej listiny vzdelávacej aktivity: Oboznámenie a školenie z predpisov BOZP zo dňa 22.1.2013, poškodený bol žalovaným opakovane oboznámený a školený z predpisov BOZP, preškolenia vodičov referenčných vozidiel v zmysle zákona NV SRS č. 124/2006, Zákonníka práce, Vyhlášky SÚBP a SBÚ č. 374/1990 Zb. o bezpečnosti práce a technických zariadení pri stavebných prácach, ako aj NV SR č. 276/2006, č. 392/2006, č. 281/2006, č. 396/2006. Neoddeliteľnou súčasťou tohto záznamu o školení je prezenčná listina zúčastnených zamestnancov na opakovanom školení (vrátane poškodeného)
8. Zároveň žalovaný uviedol, že poškodený bol oboznámený a podpísal Plán bezpečnosti stavby, Opravy a údržba miestnych komunikácií a cestnej svetelnej signalizácie v meste Prešov; vrátane samotného Plánu bezpečnosti stavby, dátum oboznámenia poškodeného bol dňa 25.2.2013. Tento plán bezpečnosti stavby upravuje koordináciu bezpečnosti, bezpečnosť práce pri stavebných prácach a technických zariadeniach, bezpečnosť práce a ochranu zdravia na stavenisku počas realizácie stavby, stavebné mechanizmy (bod 5.2. - „Ak je stroj v pohybe, nikto sa nesmie zdržiavať v nebezpečnom dosahu stroja, pred strojom v smere jazdy, ani za ťahačom a vlečným strojom)“, koordinácia v oblasti BOZP a OPP, povinnosti stavbyvedúceho majstra, koordinácia zhotoviteľa s podzhotoviteľmi, vymedzenie vozidiel stavebných strojov a zariadení na dopravu, ručné signály alebo slovná komunikácia. Ďalej bol poškodený v rovnaký deň, podľa žalovaného, oboznámený s dokumentom: Identifikačné údaje nebezpečenstiev, rizík a opatrení, vrátane dokumentu: Identifikačné údaje nebezpečenstiev, rizík a opatrení, v ktorom je okrem uvedeného uvedené: „nezdržiavať sa za cúvajúcim vozidlom, strojom a dráhe cúvania, rozhliadnutie sa pred vstupom“. Zároveň je v ňom uvedené: „pri navádzaní vozidla, zdržiavanie sa mimo priestoru pohybu vozidla“. Ako vyplýva z tohto dokumentu - dokument vo viacerých bodoch upravuje absolútny zákaz zdržiavania sa zamestnancov v ohrozenom priestore pohybujúceho sa vozidla/stroja. Taktiež v ten istý deň, t. j. dňa XX.X.XXXX mal byť poškodený podľa žalovaného oboznámený s dokumentom TChP 451.2013 - Sanácia trhlín asfaltových vozoviek, vrátane tohto dokumentu, pričom ako vyplýva z vyššie uvedených dokladov, podľa žalovaného je zrejmé, že poškodený bol zo strany žalovaného opakovane pravidelne riadne školený a poučovaný o povinnosti dodržiavať právne predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci, zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady bezpečného správania na pracovisku a určené pracovné postupy. Žalovaný ďalej v podanom odvolaní poukázal na to, že poškodený svojím konaním odlišným od stanovených postupov, porušil bezpečnostné predpisy pri práci.
9. Jedným z predmetov odvolania žalovaného je posúdenie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou, keďže nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že smrteľný pracovný úraz poškodeného sa stal v dôsledku iných porušení predpisov a postupov, ako iba porušenia zákazu vstupu poškodeného za cúvací stroj. Zo skutkového stavu je podľa žalovaného zrejmé, že poškodený vstúpil za cúvací stroj až potom, čo sám dal prv pokyn k jeho pohybu (zdvihnutou rukou a ústnym povelom „môžeš“), ako aj napriek zvukovej signalizácii upozorňujúcej na spustenie cúvania a až v zápätí nasledoval úrazový dej. Z hľadiska uvedenej bezprostrednej príčiny a následku je podľa žalovaného potrebné si uvedomiť, že k úrazu došlo až po samotnom pokyne žalovaného k pohybu motorového vozidla, spustenej zvukovej signalizácii a následnom vstupe poškodeného za už cúvajúci stroj. Poškodený vstúpil za cúvací stroj vedome, nedbanlivo, čím porušil bezpečnostné predpisy. Vedomý vstup poškodeného za cúvací stroj, je podľa odvolateľa v príkrom rozpore s predpismi o bezpečnosti práce, bol bezprostrednou príčinou smrteľného úrazu a iba uvedená príčina tak spĺňa požiadavky bezprostrednosti vo vzťahu k vzniknutej fatálnej škode na poškodenom. Pokiaľ súd prvej inštancie za ďalšie príčiny vzniku smrteľného pracovného úrazu považoval porušenie povinnosti pri pokyne Krajského dopravného inšpektorátu v Prešove zo dňa 18.2.2013, realizovať práce na projekte mimo dopravnej špičky, teda skutočnosti bezprostredne k úrazu neviedli a medzi nimi a škodou spôsobenou úrazom, tak vzťah príčinnej súvislosti absentuje (príčinná súvislosť by v tomto prípade mohla existovať vtedy, pokiaľ by smrteľný pracovný úraz bol spôsobený motorovým vozidlom z cestnej premávky). Uvedené porušenia predpisov preto nezakladajú zodpovednosť za škodu vzniknutú úrazom poškodeného. Za podstatnú príčinu smrteľného pracovného úrazu je podľa žalovaného potrebné považovať v zmysle bezpečnostných predpisov nepovolený (zakázaný) vstup poškodeného za cúvací stroj. Pokiaľ by naň poškodený aj napriek zákazu nevstúpil, k smrteľnému úrazu by nedošlo. Predmetný zákaz vstupu zamestnanca za pohybujúci sa stroj by platil aj v prípade ak by práce boli vykonávané v noci, prípadne aj na mieste, kde nie je žiadna premávka. Žalovaný mal vypracovaný pracovný postup, ktorý opakovane a obvykle používal. Podľa neho mal v danom prípade poškodený postupovať a tento technologický postup sám ako vedúci zamestnanec (majster) porušil.
10. V ďalšom žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na závery znaleckých posudkov, keď podľa doplnku č. 1 X. G. Č.. XX/XXXX, vypracovaného W.. I. D., mali osoby nachádzajúce sa na uvedenom pracovisku výslovný zákaz vstupovať do jazdnej dráhy pohybujúcich sa vozidiel a pracovných strojov v čase ich pohybu. Zároveň v X. G. Č.. X/XXXX - Doplnok znaleckého posudku číslo X/XXXX vypracovaného W.. I. G. vyplýva, že zamestnanec je povinný dodržiavať zákaz vstupu do priestoru, zdržiavať sa v priestore a vykonávať činnosti stanovené osobitnými predpismi, ktoré by mohli bezprostredne ohroziť jeho život alebo zdravie. Takúto dôležitú povinnosť porušil sám poškodený nebohý V. D..
11. Taktiež žalovaný poukázal aj na to, že prvostupňový súd sa nezaoberal, ani sa nijakým spôsobom nevysporiadal so závermi Inšpektorátu práce Prešov, podľa ktorého zamestnanec p. V.Š. D., bol s nebezpečenstvom a zákazom zdržiavať sa v nebezpečnom dosahu stroja, pred strojom v smere jazdy a ak je stroj v pohybe, riadne oboznámený. Týmto konaním porušil povinnosť zamestnanca, ktorá je uvedená v § 12 ods. 2 písm. a) a g) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v nadväznosti na ostatné predpisy vyhotovené zamestnávateľom „Plán bezpečnosti stavby“, s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený. Podľa žalovaného v zmysle vyššie uvedeného Protokolu Inšpektorátu práce, zo strany zamestnávateľa neboli zistené nedostatky (ktoré by boli v príčinnej súvislosti so smrteľným pracovným úrazom).
12. Žalovaný navyše navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie aj z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa žalovaného spočíva toto pochybenie prvostupňového súdu aj v tom, že súd neaplikoval ustanovenie § 196 ods. 1 písm. a), alebo ods. 2 písm. a) Zákonníka práce napriek tomu, že v konaní boli preukázané všetky zákonné predpoklady, keď nie na celkové, tak minimálne pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného. Medzi základné povinnosti zamestnanca patrí dodržiavanie pracovných predpisov a ostatných predpisov vzťahujúcich sa na vykonávanú prácu, dbať pri práci o svoju bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka. Tieto povinnosti zamestnancovi ukladá § 81 a § 148 Zákonníka práce. Ak si zamestnanec tieto základné povinností neplní, dôsledky takého konania zamestnanca
majú vplyv aj na posudzovanie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania (§ 195 a nasl. Zákonníka práce). Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi zbaviť sa celom, alebo sčasti zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze, a to, ak preukáže, že zamestnancovi škoda na zdraví vznikla výlučne (pri čiastočnom bola jednou z príčin) tým, že porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Poukazujúc na uvedené mal za to, že zo strany žalovaného boli preukázané liberačné dôvody, keď nie na celkové, tak minimálne pre čiastkové zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za smrteľný pracovný úraz.
13. Vzhľadom na uvedené navrhol žalovaný v rámci svojho odvolacieho petitu, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
14. Žalobkyne v 1. a 2. rade vo svojom spoločnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že nie je možné súhlasiť s jeho názorom o údajnom absolútnom zákaze zdržiavania sa zamestnancov v ohrozenom priestore pohybujúceho sa vozidla/stroja. V opačnom prípade by za žiadnych okolností nemal zamestnanec možnosť vykonávať proces navigácie vodiča vozidla pri cúvaní. S touto možnosťou legitímne počíta nielen zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v § 22, rovnako aj vyhláška SÚBP a SBÚ č. 208/1991 Zb. o bezpečnosti práce a technických zariadení pri prevádzke, údržbe a opravách vozidiel v § 5. Ak by aj bolo možné prisvedčiť názoru žalovaného, že ide o absolútny zákaz, je nutné skúmať, ako by sa poškodený v tomto priestore ocitol, za akých objektívnych i subjektívnych podmienok, čo napokon bolo aj predmetom rozsiahleho dokazovania vykonaného nielen prvostupňovým súdom, ale rovnako aj v trestnom konaní. Žalobkyne sa domnievali, že žalovaný svoje právne závery opieral o skutkové okolnosti, ktoré boli v priebehu dokazovania plne vyvrátené. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že poškodený pred samotným smrteľným dejom navigoval vodiča nákladného motorového vozidla, stál niekoľko metrov za ním a mimo jeho jazdnej dráhy (po ľavej strane cúvacieho vozidla) v zornom uhle ľavých spätných zrkadiel. Žalovaný podľa žalobkýň v 1. a 2. rade zrejme zámerne vo svojom odvolaní nespomenul, že vodič cúvajúceho vozidla bol právoplatne odsúdený trestným súdom a uznaný vinným z trestného činu usmrtenia. Ak teda žalovaný upriamuje svoju pozornosť ako na jedinú príčinu smrti výlučne konanie poškodeného, úplne tým podľa žalobkýň v 1. a 2. rade deformuje teóriu príčinného vzťahu. V trestnom konaní predsa muselo byť zistené naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu usmrtenia, vrátane príčinného vzťahu.
15. Okrem konania vodiča, ďalšou príčinou spôsobeného následku bolo aj porušenie pokynu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, aby sa práce vykonávali mimo dopravnú špičku, ako aj to, že stavenisko nebolo od druhého jazdného pruhu oddelené stanoveným zariadením, a ani kužeľmi. Žalovaný uvádza, že príčinou smrti mohlo byť toto porušenie (ktoré žalovaný uznáva) len vtedy, ak by smrť bola spôsobená motorovým vozidlom z cestnej premávky. S týmto názorom sa podľa žalobkýň v 1. a 2. rade nemožno stotožniť, pretože podľa teórie príčinného vzťahu povahy príčiny, nemajú len tie podmienky, bez ktorých by následok nenastal takým spôsobom, akým nastal. Napokon relevantné sú aj tie podmienky, ktoré čo i len prispievajú k vzniku následkov a ktoré sú oprávnene povýšené na príčiny (v opačnom prípade by ani v trestnom práve nebolo možné stíhať pomocníka trestného činu). Podmienky, ktoré v inkriminovanom čase panovali na stavenisku (a ktoré svojím konaním vytvoril žalovaný) - nepretržitá premávka a súvislý rad motorových vozidiel vo vedľajšom jazdnom pruhu - majú bezprostredný vplyv na výkon práce a najmä na vzájomnú komunikáciu - verbálnu aj optickú medzi poškodeným a vodičom a na samotné konanie poškodeného, vrátane plnenia všetkých jeho povinností vyplývajúcich z bezpečnostných predpisov.
16. K výňatkom žalovaného zo znaleckých posudkov žalobkyne v 1. a 2. rade poznamenali, že právne posúdenie veci prislúcha súdu, a nie znalcom a naviac, nerelevantnosť tohto zákazu ako porušenia predpisu uviedli vyššie. Rovnakú váhu podľa žalobkýň má aj odvolávanie sa na Protokol Inšpektorátu práce Prešov, pretože jednak tento Protokol bol vyhotovený zakrátko po pracovnom úraze a vychádzal vtedy z nejasných skutkových okolností, pretože neskôr došlo k objasneniu veci a taktiež neskôr boli zistené nedostatky (porušenia predpisov) zo strany žalovaného, kým Protokol neuvádza žiadne nedostatky z jeho strany. Žalobkyne mali za to, že žalovaným tvrdené porušenie predpisu zo strany poškodeného je nielen neopodstatnené, ale navyše je aj dovolávaním sa tzv. všeobecných ustanovení v zmysle § 196 ods. 4 Zákonníka práce, kedy sa zamestnávateľ nemôže zbaviť svojej zodpovednosti (ani len čiastočne).
17. Ďalšou veľmi závažnou skutočnosťou, pre ktorú sa žalovaný podľa žalobkýň v 1. a 2. rade nemôže zbaviť svojej zodpovednosti, spočíva v tom, že podľa § 196 ods. 1 a 2 Zákonníka práce musí preukázať, že poškodený svojím zavinením porušil bezpečnostné predpisy. Žalovaný túto skutočnosť nepreukázal a ani nemohol preukázať. Žalovaný sa dožaduje zbaviť sa niečoho, čo zišlo v dôsledku zanedbania vlastných povinností (nevraviac o tom, že jeho (prísna, objektívna) zodpovednosť by nasledovala v prípade a bez porušenia akýchkoľvek predpisov na zaistenie bezpečnosti práce). Veľmi výstižne túto skutočnosť charakterizuje to, že vôľové konanie ako predpoklad zavineného konania, je vždy spojené s najrozličnejšími vnútornými a vonkajšími prekážkami. K takýmto vonkajším prekážkami možno zaradiť aj vytvorenie neprimeraných pracovných podmienok pre výkon práce, preto nemožno za takejto situácie legitímne žiadať, aby zamestnanec vykonával svoje zamestnanie správne a dostal tak plnenie svojich povinností pod kontrolu. Žalovaný okrem iného svojím konaním porušil prevenčnú povinnosť, ktorú mu ukladá § 177 Zákonníka práce, keď nezabezpečil také pracovné podmienky, aby zamestnanci mohli riadne plniť svoje povinnosti bez ohrozenia života, či zdravia.
18. Na zbavenie zodpovednosti žalovaného sa podľa žalobkýň ďalej vyžaduje, aby bol poškodený riadne a preukázateľne oboznámený s predpismi na zaistenie bezpečnosti práce. V tomto smere plne súhlasili s názormi súdu prvej inštancie, že tomu tak nebolo z logických dôvodov uvádzaných v odôvodnení rozsudku. Podľa názoru žalobkýň, žalovaný porušil aj povinnosť vyplývajúcu zo Smernice EP a Rady 2009/104/ES zo 16.9.2009 o minimálnych požiadavkách na bezpečnosť a ochranu zdravia pri používaní pracovných prostriedkov pracovníkmi pri práci. Podľa jej prílohy 1, bod 3.1.6.D, ak vodič z hľadiska požadovanej bezpečnosti nemá dostatočný výhľad, musia byť na zlepšenie jeho výhľadu namontované primerané pomocné prvky - v tomto prípade mali žalobkyne za to, že ak žalovaný vedel, že pri používaní dopravného prostriedku dochádza pravidelne k nespočetne veľkému množstvu úkonov cúvania, mal minimalizovať riziká vyplývajúce z tohto procesu aj zabezpečením takého motorového vozidla, ktoré by bolo vybavené cúvacími senzormi, keď ide o záležitosť, ktorá nie je ani finančne, ani technicky náročná. Ak by žalovaný splnil túto povinnosť a predvídal riziká z toho prameniace, s najväčšou pravdepodobnosťou (hraničiacou s istotou) by nebolo bývalo k pracovnému úrazu došlo. Žalobkyne poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti mali za to, že nie sú splnené (kumulatívne) podmienky na to, aby žalovaný, čo len sčasti, sa zbavil svojej zodpovednosti. Zreteľne sa javí, že jeho postoj už od konania pred právnym orgánom (Sociálnou poisťovňou) predstavuje tvrdošijné zotrvávanie na zbavení sa zodpovednosti za každú cenu, a to aj napriek tomu, že na to nie sú dané zákonné dôvody. Poukazujúc na uvedené žalobkyne v 1. a 2. rade navrhli, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
19. Žalobca v 3. rade sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.
20. V súlade s ustanovením § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“), podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že CSP nadobudol účinnosť od 1.7.2016, prejednal krajský súd odvolanie žalovaného podľa zákonných ustanovení CSP, nakoľko podľa doterajších predpisov, vrátane procesných, akým bolo aj O.s.p., sa dokončia len tie konania, ktoré sú výslovne uvedené v ustanovení § 471 CSP.
21. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 262 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia §§ 379, 380, 381 a 383 CSP a bez nariadenia pojednávania, nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu, ako aj na príslušnej webovej stránke súdu a zistil, že odvolanie žalovaného je len sčasti dôvodné.
22. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že nebohý V. D., nar. XX.X.XXXX, zomrel na následky úrazu, ktorý sa mu stal dňa XX.X.XXXX, na ulici S.K. N. D., v smere od Ľ. na Š. pred križovatkou pri OD Kaufland potom, ako vodičovi nákladného motorového vozidla G. D.O. dal pokyn, že môže cúvať, ktorý ho pri tomto cúvaní zachytil zadnou ľavou časťou vozidla a následne prešiel oboma ľavými zadnými kolesami, pričom V. D. utrpel zranenia, ktorým podľahol.
23. Medzi účastníkmi bolo sporné, či V. D. zomrel v dôsledku pracovného úrazu, a ak áno, aká je miera zavinenia žalovaného na tomto pracovnom úraze.
24. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia a konanie vo veciach sociálneho poistenia (§ 1).
25. Sociálne poistenie podľa § 2 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. je úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania.
26. Poistené na úrazové poistenie platí zamestnávateľ (§ 128 ods. 8 zák. č. 461/2003 Z. z.).
27. Podľa ustanovenia § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorázové odškodnenie.
28. Podľa § 101 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ak poškodený zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, má ten, kto uhradil náklady spojené s pohrebom, nárok na ich náhradu.
29. Z citovaných ustanovení vyplýva, že zákon o sociálnom poistení upravuje len poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu a nárok na úrazové dávky z takého poistenia. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. však nevyplýva oprávnenie Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či úraz bol pracovným úrazom.
30. Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. (Zákonník práce), ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.
31. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú smrťou následkom pracovného úrazu, má zamestnávateľ.
32. Podľa § 2 CSP, sa podľa tohto zákona postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak.
33. Podľa § 3 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
34. Rovnako v zmysle procesného predpisu platného a účinného v čase, keď konal a rozhodoval súd prvej inštancie (O.s.p.), a to podľa § 7 ods. 1 O.s.p., bola daná právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v tejto veci.
35. Ako je už uvedené vyššie, Sociálna poisťovňa nie je oprávnená rozhodovať o tom, či úraz je úrazom pracovným, resp. či k úmrtiu zamestnanca došlo v dôsledku pracovného úrazu.
36. Spor o určenie, či k úmrtiu zamestnanca došlo následkom pracovného úrazu, je sporom pracovno- právnym, o ktorom rozhodujú súdy v civilnom súdnom konaní, pričom na takéto konanie je príslušný v prvom stupni okresný súd.
37. Na základe úrazového poistenia, Sociálna poisťovňa teda rozhoduje o priznaní úrazových dávok len v prípade preukázania poškodenia zdravia, alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu.
38. V zmysle súdom prvého stupňa v rozhodnutí citovaných ustanovení § 196 ods. 1 a § 196 ods. 2 Zákonníka práce, ide v danom prípade o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za vznik pracovného úrazu a pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa sa vyžaduje vznik ujmy (poškodenie zdravia), škodová udalosť (úrazový dej) a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou (úrazovým dejom a
poškodením zdravia). Vzhľadom na objektívny charakter zodpovednosti sa zamestnávateľ môže zbaviť zodpovednosti celkom iba výnimočne, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť uvedená v ustanovení § 196 Zákonníka práce. Ustanovenie v ods. 2 umožňuje zamestnávateľovi zbaviť sa zodpovednosti sčasti, ak preukáže skutočnosti v tomto odseku citované. Ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, sa určí podľa miery jeho zavinenia. Teda rozhodujúcim kritériom sú okolnosti na strane zamestnanca.
39. Za ľahkomyseľné konanie podľa ods. 2 písm. c) citovaného ustanovenia, nemožno považovať konanie, pri ktorom išlo len o bežnú neopatrnosť, ako konanie vyplývajúce z rizika vykonávanej práce. Za ľahkomyseľné konanie sa považuje iba také nedbanlivostné konanie zamestnanca, pri ktorom zamestnanec vedel, že postupuje spôsobom, ktorý mu môže spôsobiť úraz, a to najmä so zreteľom na to, že takýto postup nie je obvyklý, pričom sa spoliehal, že k ujme na jeho zdraví nedôjde, ako aj také konanie, pri ktorom si zamestnanec vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu počína spôsobom, pri ktorom vedome postupuje riziko hroziaceho poškodenia zdravia a toto konanie je v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa. Musí ísť o hazardérstvo alebo nebezpečné riskovanie, ktoré je v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa zamestnanca.
40. Zamestnávateľ sa z dôvodu ľahkomyseľného konania pracovníka môže zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že konanie zamestnanca možno charakterizovať ako nebezpečné riskovanie, alebo hazardérstvo. Pri úvahe o tom, či konanie zamestnanca možno takto označiť, treba prihliadnuť na kvalifikáciu zamestnanca, na nadobudnuté skúsenosti, dĺžku doby zamestnania a podobne. Vyžaduje sa teda kvalifikovaná ľahkomyseľnosť, keď zamestnanec vedel, ale vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti musel vedieť, že svojím konaním môže si privodiť úraz. Musí ísť o spôsob činnosti, ktorý je v rozpore s obvyklým správaním iných zamestnancov.
41. Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, keď s poukazom na ním citované ustanovenie § 195 ods. 1 Zákonníka práce dospel k záveru, že u nebohého V.T. D. ako zamestnanca žalovaného, došlo k pracovnému úrazu. Nie celkom správne však dospel k právnemu záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ poškodeného, nepreukázal žiadne liberačné dôvody v zmysle rovnako ním citovaných ustanovení § 196 ods. 1 písm. a) a § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti, keď mal za to, že zo strany zamestnávateľa neboli preukázané podmienky na čo i len čiastočné zbavenie sa zodpovednosti za škodu.
42. Je nepochybné, že rozhodujúcim spôsobom za smrteľný pracovný úraz poškodeného V. D. zodpovedá zamestnávateľ (žalovaný), keď aj podľa odvolacieho súdu je nepochybné, že poškodený nemohol byť za tak krátky čas poučený o všetkých dokumentoch uvádzaných žalovaným týkajúcich sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a to vzhľadom na rozsah dokumentov, s ktorými mal byť oboznámený, ako aj na časovú náročnosť na oboznámenie sa s týmito dokumentmi. S viacerými týmito dokumentmi má byť dokonca oboznámený jeden kalendárny deň predtým, ako sa mu stal smrteľný pracovný úraz (XX.X.XXXX), s výnimkou školenia - vzdelávacej aktivity „Oboznámenie a školenie z predpisov BOZP“. Naopak tak, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, si poškodený V. D. ako zamestnanec žalovaného, nepočínal pri navigovaní cúvajúceho nákladného motorového vozidla v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa, keď navigoval vodiča G. D., ale bol to naopak žalovaný, ktorý nerešpektovaním podmienok Krajského dopravného inšpektorátu zo dňa 18.2.2013, ako aj pokynov projektanta stavby, podľa ktorých je z dôvodu enormnej premávky potrebné tieto práce vykonávať v noci a cez víkendy mimo špičky, tieto podmienky nerešpektoval, ale naopak, uložil svojim zamestnancom vykonávať tieto práce cez deň a v čase dopravnej špičky. Poškodený preto musel postupovať tak, aby sa vyhol jednak cúvajúcemu vozidlu vodiča D. v jednom jazdnom pruhu a rovnako aby sa vyhol plnej premávke v druhom jazdnom pruhu, t. j. vyhýbať sa dvom nebezpečenstvám, čo malo za následok jeho pošmyknutia a pád pod motorové vozidlo vodiča D.. Preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že poškodený porušil zákaz zdržiavania sa zamestnancom v ohrozenom priestore pohybujúceho sa vozidla, pretože v opačnom prípade by nielen v tomto prípade, ale pri cúvaní všeobecne nemohol zamestnanec navigovať vodiča. Takáto možnosť je explicitne upravená v § 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke.
43. K pracovnému úrazu nemusí dôjsť z jedinej príčiny, ale aj z viacerých príčin, keď dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa môže byť len preukázané zavinené konanie zamestnanca, ktoré je
v príčinnej súvislosti so vznikom škody, pričom dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa. Zamestnávateľ poškodeného v konaní nepreukázal, že postihnutý zamestnanec
- V. D. porušil právne, alebo osobné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia a už vôbec nie, že ide o zavinené porušenie predpisov zo strany tohto zamestnanca, nakoľko tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, tento nebol s týmito predpismi riadne a preukázateľne oboznámený. Rovnako ani zamestnávateľ poškodeného (žalovaný) sústavne nevyžadoval a nekontroloval (tak, ako mu to ukladá predpis) ich znalosť od svojich zamestnancov, vrátane poškodeného a uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou škody (§ 196 ods. 1 písm. a)). Rovnako žalovaný nepreukázal, že poškodený si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania, keď navigovanie cúvajúceho nákladného vozidla je obvyklým spôsobom činnosti na stavenisku, preto rozhodujúcim spôsobom - 90 % zodpovedá za škodu spôsobenú nebohému V. D. pri tomto pracovnom úraze. Prisvedčiť žalovanému, ale len čiastočne, možno len v tom smere, že nebohý V. D. si počínal pri tomto navigovaní cúvajúceho nákladného motorového vozidla ľahkomyseľne, aj to len sčasti (lebo vzhľadom na silnú premávku nemal na výber), keď si musel vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti stavbyvedúceho (§ 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce) byť vedomý, že potom, ako dal vodičovi nákladného motorového vozidla E. G. D. pokyn, že môže cúvať s tým, že ho tento vodič videl cez pravé spätné zrkadlo, nemôže po začatí cúvania tohto nákladného motorového vozidla pristúpiť k nemu do takej vzdialenosti, aby v prípade straty rovnováhy, mohol spadnúť pod cúvajúce nákladné motorové vozidlo tak, ako sa tomu stalo v prejednávanej veci. Potom, ako sa vodič D. dostal na jednu úroveň s navigujúcim V. D., resp. priblížil sa na nebezpečnú vzdialenosť k V. D., mal tento buď ustúpiť viac nabok, resp. viac dozadu v závislosti na smere a rýchlosti pohybu cúvajúceho vozidla tak, aby sa vyhol riziku, že v prípade pádu bude zachytený týmto cúvajúcim nákladným motorovým vozidlom. V rozhodujúcej miere, nie však úplne, zodpovedný za pracovný úraz poškodeného je žalovaný v rozsahu 90 % tak, ako to určil v tomto zmeňujúcom rozhodnutí odvolací súd.. Napokon aj podľa súdu prvej inštancie po aplikujúcii ustanovenie § 135 ods. 1 O.s.p., s poukazom na R 22/1979, bolo na základe trestného rozsudku potrebné urobiť záver, že zamestnanec subdodávateľskej organizácie vykonávajúcej činnosť pre zamestnávateľa poškodeného, sa dopustil protiprávneho konania (aj keď len z nedbalosti), majúceho charakter najzávažnejšieho porušenia právnych predpisov (v rebríčku civilný delikt, priestupok, trestný čin). Už len samotná uvedená okolnosť podľa prvoinštančného súdu znamená, že úplné vyvinenie sa zo strany žalovaného, do úvahy neprichádza.
44. Čiastočne zodpovedným za pracovný úraz nebohého V. D. je okrem neho samotného, aj vodič V. D., ktorý bol právoplatne v súvislosti so smrťou poškodeného, uznaný vinným zo spôsobenej smrti, ktorý potom, ako po pokyne poškodeného začal cúvať a videl ho v spätnom zrkadle, mal okamžite zastať potom, ako stratil vizuálny kontakt s poškodeným, t. j. mal zastaviť cúvajúci stroj potom, ako poškodeného V. D. prestal vidieť v spätnom zrkadle. Je však nepochybné, že rozhodnou mierou zavinil pracovný úraz poškodeného jeho zamestnávateľ, žalovaný, a to porušením pokynu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, aby sa práce vykonávali mimo dopravnú špičku, ako aj tým, že stavenisko nebolo od druhého jazdného pruhu oddelené stavebným zariadením, ani kužeľmi. Je nepochybné, že v čase pracovného úrazu nebohého V. D. panovali na stavenisku podmienky zavinené žalovaným, ktoré mali bezprostredne vplyv a súvis s pracovným úrazom poškodeného a preto sa žalovaný môže zbaviť svojej zodpovednosti za tento pracovný úraz len v nepatrnej časti (10 %), keď v tomto rozsahu zodpovedajú za tento pracovný úraz samotný poškodený a vodič V. D.. Okrem neposkytnutia náležitých a predpísaných školení o bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, žalovaný porušil zákonnú prevenčnú povinnosť uvedenú v § 177 Zákonníka práce, keď nielenže nezabezpečil riadne pracovné podmienky, ale dokonca postupoval priamo v rozpore so záväznými pokynmi projektanta stavby, ako aj s pokynom správneho orgánu na úseku bezpečnosti cestne premávky Krajského dopravného inšpektorátu, s tým, že úraz žalovaného bol v bezprostrednej súvislosti s porušením pravidiel bezpečnosti práce počas cestnej premávky.
45. Poukazujúc na uvedené preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je zodpovedný za škodu vzniknutú v dôsledku smrteľného pracovného úrazu V. D. v rozsahu 90 %.
46. Nakoľko súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania v rámci rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP s tým,
že súd prvej inštancie následne po právoplatnosti tohto rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania rozhodne v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP aj os amotnej výške náhrady trov konania.
47. Výsledok hlasovania - pomer hlasov 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).