Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8C/174/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II pred sudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobcu: E.. R. U., F.. XX.XX.XXXX, Q. XX, XXX XX T., zast.: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Žalovaná v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1.083,68 EUR s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,25% od 13.02.2014 až do zaplatenia, ako aj sumu 3.000,- EUR, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vyčíslenú v uznesení vydanom po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 23.06.2014 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.083,68 EUR s príslušenstvom z titulu účelne vynaložených trov trestného konania a sumy 3.000,- EUR s príslušenstvom z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.

2. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením OR PZ Bratislava II, Č.: Z.-XXXX/OVK-T.-XXXX zo dňa 05.10.2009 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona, voči ktorému podal sťažnosť. Prokurátorka OP Bratislava II uznesením zo dňa 26.10.2009, č.k. XPv XX/XX-XX sťažnosť zamietla a následne podala obžalobu. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 13.01.2011, sp. zn. XT/XX/XXXX uznal žalobcu za vinného, že inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a uvedený čin spáchal preto, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho povolania a uloženú mu podľa zákona, čím spáchal trestný čin ublíženia na zdraví. Na základe odvolania Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.09.2011, sp. zn. XTo/XX/XXXX zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 16.05.2013, č.k. XT/XX/XXXX- XXX oslobodil žalobcu spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 03.06.2013. V súvislosti s obhajobou v trestnom konaní uhradil žalobca za poskytovanie právnych služieb svojmu advokátovi odmenu vo výške 1.083,68 EUR. Žalobca je bezúhonným občanom, lekárom, špecialistom v odbore gynekológia a pôrodníctvo, ktorý pred začatím trestného stíhania viedol usporiadaný život, požíval vážnosť a nemal žiadne problémy spočívajúce v porušovaní právnych predpisov. Nezákonným trestným stíhaním bola žalobcovi spôsobená nemajetková ujma v podobe poškodenia jeho dobrého mena a dobrej povesti,

ktoré sú pri výkone lekárskeho povolania veľmi dôležité. Trestné stíhanie malo negatívny dopad aj na súkromný život žalobcu a na jeho zdravotný stav.

3. Ako orgány konajúce v mene štátu žalobca pôvodne označil Generálnu prokuratúru SR aj Ministerstvo spravodlivosti SR. Generálna prokuratúra SR mala za to, že by nemala zastupovať Slovenskú republiku ako žalovanú, nakoľko žalobca považoval za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 05.10.2009, pričom podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. môže Generálna prokuratúra SR konať v mene štátu, len ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní. Keďže za nezákonné rozhodnutie žalobca označil uznesenie o vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom PZ, ktoré je predbežne vykonateľným, nie je možné dospieť k záveru, že škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní. Naopak Ministerstvo spravodlivosti SR poukázalo na rozhodovaciu činnosť súdov aj účinnú právnu úpravu v čase začatia konania, pričom uviedlo, že v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, orgánom príslušným na konanie v mene štátu je Generálna prokuratúra SR, ak nie sú splnené podmienky podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. Keďže v danom prípade tieto podmienky splnené byť nemali, orgánom konajúcim za štát by mala byť Generálna prokuratúra SR. Keďže žalobca za príčinu vzniku škody neoznačil rozhodnutie alebo postup súdu, notára alebo súdneho exekútora, príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR na konanie v mene štátu je vylúčená. Súd dospel k názoru, že orgánom oprávneným na zastupovanie štátu je v prejednávanom spore Generálna prokuratúra SR, a preto s týmto orgánom ďalej pokračoval v konaní.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané z dôvodu, že na základe záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, dôkazov vykonaných v prípravnom konaní (znalecký posudok z odboru onkológie, patológie atď.) bol dostatočne odôvodnený záver, že žalobca zanedbal pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poškodenej povinnosti, čím porušil ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. Na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia je potrebný dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, pričom stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý však musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Za nesprávny diagnostický postup žalobcu a za porušenie zákona č. 576/2004 Z.z. uložil Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zamestnávateľovi žalobcu, spoločnosti PRO BIOS spol. s r.o., neštátnej poliklinike, pokutu vo výške 9.958,18 EUR. Dôvodom zrušenia tohto rozhodnutia bola výlučne skutočnosť, že pokuta nebola uložená do jedného roka odo dňa zistenia porušenia povinnosti, pričom Najvyšší súd SR sa v rozsudku, sp. zn. XSžso/XX/XXXX zo dňa 10.12.2009 v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim uloženie sankcie. Okresný súd Bratislava II obžalobu prijal, takže mlčky konštatoval, že prípravné konanie bolo zákonné. Zo záverov znaleckého dokazovania nariadeného súdom po vrátení veci odvolacím súdom a výpovede znalca na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že u poškodenej išlo o ochorenie, ktoré bolo veľmi agresívne a rýchlo rastúce, pričom vývoj ochorenia nebolo možné diagnostikovať, nakoľko sa vyvíjalo v maternicovom kanáli. Znalecká organizácia tiež dospela k záveru, že neuroendokrinný karcinóm krčka maternice je veľmi zriedkavý, tvoriaci menej ako 5% všetkých karcinómov krčka maternice a doteraz nie sú k dispozícii dostatočné skúsenosti s diagnostikou a ani liečbou tohto ochorenia. Žalovaná ďalej uviedla, že na základe výzvy Generálnej prokuratúry SR sp. zn. XV/5 J. XXX/XX-X zo dňa 06.12.2013 bola doplnená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom z tohto doplnenia vyplýva, že žalobca za nezákonné rozhodnutie označil rozhodnutie prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava II sp. zn. XPv XX/XX-XX zo dňa 26.10.2009, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia II Č.: Z. -XXXX/OVK-T.-XXXX Q. zo dňa 05.10.2009. Na pojednávaní konanom dňa 22.06.2015 právny zástupca žalobcu označil za rozhodnutie, ktorým vznikla žalobcovi škoda, uznesenie o vznesení obvinenia. Z uvedeného malo byť zrejmé, že žalobca si uplatňoval nárok z titulu, ktorý nebol predbežne prerokovaný.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkov R. U. a R. H., oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. XT/XX/XXXX, najmä s uznesením OR PZ v Bratislave II zo dňa 05.10.2009, Č.: Z.-XXXX/OVK-T.-XXXX Q., uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II zo dňa 26.10.2009, č.k. XPv XX/XX-XX, rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.01.2011, sp. zn. XT/XX/XXXX, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.09.2011, sp. zn. XTo/XX/XXXX, rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16.05.2013, č.k. XT/XX/XXXX-XXX, faktúrou č. XXXXXX a výpisom z účtu, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 29.11.2013, výzvou Generálnej prokuratúry SR zo dňa 06.12.2013, listom žalobcu zo dňa

12.12.2013, listom žalovaného zo dňa 22.11.2013, listami Generálnej prokuratúry SR zo dňa 30.12.2013 a 05.02.2014, listom Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 27.01.2014, spisom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č XXX/XXXX/XXX, rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2009, sp. zn. XSžso/XX/XXXX a zistil nasledovný skutkový stav:

6. Uznesením OR PZ v Bratislave II zo dňa 05.10.2009, Č.: Z.-XXXX/OVK-T.-XXXX Q. bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II zo dňa 26.10.2009, č.k. XPv XX/XX-XX bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná. Dňa 16.04.2010 bola na tunajší súd podaná obžaloba. Tunajší súd rozsudkom zo dňa 13.01.2011, sp. zn. XT/XX/XXXX uznal žalobcu za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví a odsúdil ho k trestu odňatia slobody v trvaní jeden rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní tri roky a súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti vykonávať povolanie lekára na dobu tri roky. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.09.2011, sp. zn. XTo/XX/XXXX bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vrátený na opätovné prejednanie v potrebnom rozsahu a rozhodnutie. Následným rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 16.05.2013, č.k. XT/XX/XXXX-XXX, právoplatným dňa 03.06.2013, bol žalobca oslobodený spod obžaloby.

7. Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o. vystavila žalobcovi faktúru č. XXXXXX na sumu 1.083,68 EUR za poskytnutie právnych služieb formou obhajoby v trestnom konaní. Podľa predloženého výpisu z účtu bola táto suma poukázaná zo strany žalobcu dňa 19.09.2013.

8. Žalobca dňa 03.12.2013 doručil Generálnej prokuratúre SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 06.12.2013 vyzvala žalobcu na označenie konkrétneho rozhodnutia, v ktorom vidí nezákonnosť. Žalobca v liste zo dňa 12.12.2013 uviedol, že za nezákonné rozhodnutie považuje rozhodnutie prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava II, ktorá uznesením zo dňa 26.10.2009, sp. zn. XPv XX/XX-XX zamietla sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ zo dňa 05.10.2006, Č.: Z.- XXXX/OVK-T.-XXXX Q. a následne podala v jeho trestnej veci obžalobu zo dňa 14.04.2010. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 30.12.2013 žalobcovi oznámila, že uplatnený nárok na náhradu škody postúpila Ministerstvu spravodlivosti SR ako orgánu príslušnému na konanie o žiadosti. Ministerstvo spravodlivosti SR prostredníctvom listu zo dňa 27.01.2014 vrátilo Generálnej prokuratúre SR žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody, nakoľko malo za to, že nie je príslušným orgánom na jej prerokovanie. Generálna prokuratúra SR následne v liste zo dňa 05.02.2014 zotrvala na svojom právnom závere o tom, že nie je príslušným orgánom na prerokovanie nároku žalobcu.

9. Trestnému stíhaniu žalobcu predchádzalo konanie pred Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v ktorom bola zamestnávateľovi žalobcu, PRO BIOS spol. s r.o. neštátnej poliklinike, Ružová dolina 21, 821 09 Bratislava, IČO: 31 392 946, pôvodne rozhodnutím zo dňa 05.03.2007, č.k. W. XXX/XXXXX/XXXX uložená pokuta v sume 300.000,- Sk. Toto rozhodnutie bolo následne rozhodnutím č.k. W. XXX/XXXXX/XXXX/R potvrdené. Tieto rozhodnutia boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2009, sp. zn. XSžso/XX/XXXX zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Nakoniec bolo rozhodnutím zo dňa 10.02.2010, č.k. W. XXX/XXXXX/XXXX, právoplatným dňa 15.02.2010, správne konanie zastavené.

10. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že trestné konanie ho zasiahlo v tom smere, že ho opustilo niekoľko pacientov, ďalší chodili a mali otázky, cítil zníženú dôveru aj od nich, aj od zamestnávateľa, pričom k zásahu dopomohlo aj to, že celá vec bola medializovaná prostredníctvom televízie Markíza. Celú vec považoval za vykonštruovanú, celý čas ju nosil v hlave, nemohol spávať, zanechalo to stopy na jeho psychike, čo sa odrazilo v osobnom živote. Považoval sa za zodpovedného človeka, nikdy nemal v doterajšom živote kontakt so súdom, a preto to bolo preňho ťažké. V čase úmrtia pacientky pracoval v PROBIOSE ako neštátny gynekológ, pričom tam pracoval aj v súčasnej dobe. V tom čase bol ženatý, k zmene nedošlo. Na otázku svojho právneho zástupcu uviedol, že lekársku pomoc v tom období nevyhľadal, bolo to však dlhé obdobie, dva roky ho vyšetroval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a potom trestné konanie trvalo štyri roky. Celé obdobie mal traumu.

11. Právny zástupca žalobcu v rámci svojho prednesu uviedol, že sa pôvodne s predbežným prerokovaním nároku obrátili na Generálnu prokuratúru, ktorú považoval za príslušnú konať v tejto veci

za SR. Avšak z dôvodu právnej istoty určili ako zástupcov obe tieto inštitúcie (spolu s MS SR), ktoré argumentovali, že štát má zastupovať práve druhá strana. Rozhodnutie, ktorým vznikla žalobcovi škoda, bolo uznesenie o vznesení obvinenia s tým, že následný postup, kedy prokurátor nevyhovel sťažnosti a podal žalobu, identifikuje Generálnu prokuratúru SR ako zástupcu štátu v predmetnom konaní.

12. Svedkyňa R. U., manželka žalobcu, vo svojej výpovedi uviedla, že manželstvo so žalobcom trvá už 35 rokov. Okrem onkologického ochorenia manžela vnímala trestné stíhanie ako najväčšiu facku od života. Manžel je vnímaný v odbornej verejnosti ako odborník, pre svoju prácu žil, je svedomitý a pokorný. Ako pre onkologického pacienta je preňho zvlášť dôležitý stav psychiky. V predmetnom období žili v strachu už len pri otváraní schránky, či tam nebude zásielka, doma sa tejto téme vyhýbali, napriek tomu sa ich životom tiahla ako čierna niť. Žiadna udalosť v rodine vrátane dovoleniek nebola relaxom. Chytila sa toho jedna komerčná televízia, ktorá síce neuverejnila manželovu tvár, ale ilustračne bola uvedená budova, v ktorej pracuje a takáto zlá správa sa o človeku šíri rýchlejšie ako dobrá. Práve v manželovom povolaní je dôležitá dôvera pacient - lekár, aj preto to ťažko niesol. Manželove povolanie vyžaduje v práci plnohodnotné sústredenie a je samozrejmé, že stres, nervozita, nespavosť bola aj doma príčinou konfliktov, celé to obdobie bolo dlhé a ani takýmto situáciám sa nedalo vyhnúť. Manžel už k pacientkam pristupoval s vnútornou otázkou, či už o jeho kauze počula, akým spôsobom sa to odrazí na jej dôvere, či prípadne koľko z nich kvôli tejto kauze vyhľadalo iného lekára. Manžel sa o zdravotný stav pacientok zaujímal aj po pôrode, v prípadoch keď neprišli na kontrolu a vnímal ich ako ľudí, ktorí tiež majú okolo seba svoju rodinu. Stala sa aj príhoda, že prišiel novinár s požiadavkou na financie pre rodinu zomretej pacientky, a to v stave, kedy bol manžel presvedčený, že nepochybil. Veľmi ju trápilo, že človek ako on so svojím nadštandardným prístupom k práci musel absolvovať takú nespravodlivosť v živote. Na otázky právneho zástupcu žalobcu uviedla, že manžel nespomínal nejaké negatívne reakcie od pracovných kolegov, prípadne zástupcov zamestnávateľa, avšak je to jeho štýl prežívania nepodeliť sa so svojimi problémami. Na otázky zástupcu žalovanej uviedla, že po medializácii si neuplatnili žiadny nárok voči komerčnej televízii, ktorá o manželovej kauze informovala.

13. Svedkyňa R. H. vo svojej výpovedi uviedla, že žalobcu pozná ako lekára v neštátnej klinike, kde pracoval od roku 2002 ako gynekológ a ako štatutárka obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej túto kliniku bola blízko priebehu celej kauzy. Žalobcu poznala ako veľmi zodpovedného lekára, odborníka, ktorý až na malé výnimky nemal žiadne sťažnosti pri výkone povolania. Denne mával 5 - 6 takých prípadov ako bola poškodená a vytýkané mu bolo, že ju neposlal na kyretáž, pričom pri takomto postupe by končili na kyretáži všetky podobné pacientky. V prípade nesúčinnosti pacientok patrí medzi štandardy kontaktovať pacientky telefonicky, čo bol aj prípad žalobcu. Po tom, ako naňho prišla sťažnosť, napriek tomu, že nemala voči nemu žiadne výhrady, si dala vypracovať znalecký posudok, ktorého záverom bolo, že nepochybil, naopak poskytol všetky potrebné úkony. Žalobca je onkologickým pacientom, choroba ho postihla v čase, keď u nich začal pracovať a aj táto životná skúsenosť determinuje jeho správanie k pacientkam v rámci prevencie. V roku 2012 sa stal odborným zástupcom organizácie. Uvedenú udalosť vnímali všetci v PRO BIOSe, nakoľko bola aj medializovaná. Žalobcu poznala ako čestného človeka, ktorý je introvert, a preto aj svoje trápenie nedával veľmi najavo, minimálne doma kde nechcel zaťažovať rodinu, preto sa možno viac otvoril pred svedkyňou v práci, keďže v tom bola zainteresovaná a tiež ju to trápilo. Bolo na ňom vidieť, že celú situáciu vnútorne prežíva, zomrela pacientka a ostalo dieťa, videla to na jeho náladách aj počas spoločenských príležitosti. Žalobcu s manželkou považovala za harmonický pár, ktorý žije vo svojej komunite, vychovali dcéru. Žalobca má kapitačný kmeň 2.500 klientok, čo odzrkadľuje dôveru, ktorú má v okruhu verejnosti. Svedkyňa nevedela potvrdiť pokles dôvery klientok, hoci reakcie boli, nakoľko po medializácii ľudia identifikovali ich budovu. Kolektív ho však podržal a veril v jeho nevinu. Minimálne v komunite gynekológov boli šumy, medzi lekármi je niekedy zvláštna atmosféra, ktorú svedkyňa vnímala, akoby si závideli a žalobca mal pocit, že to bola cielená akcia proti jeho kariére. V čase priebehu kauzy nezaznamenala žiadne zhoršenie jeho pracovného výkonu, postupoval zodpovedne ako dovtedy, nevyužíval dovolenky alebo PNky, naopak bol vždy prvý v robote. Skôr vnímala, že sa menej kontaktuje, stal sa samotársky. Podľa názoru svedkyne bolo jeho prioritou, že to zle znášala manželka. Vzhľadom na to, že v prípade poškodenej išlo o špecifický druh a priebeh rakoviny, veľa o tom začal študovať a utvrdzovať sa v tom, či urobil správne. Pre PRO BIOS táto kauza začala v roku 2006 jednak sťažnosťou voči postupu žalobcu adresovanej spoločnosti a sťažnosťou, ktorú poškodená adresovala Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pričom jeho pracovníčky sa potom ohlásili na kontrolu. Z celého postupu mala názor, že nešlo o štandardné riešenie pri vybavení sťažnosti, ale o cielené poškodenie žalobcu. Postup bol na úrade ukončený rozhodnutím o pomerne vysokej pokute asi vo výške 300.000,- Sk až napokon Najvyšší súd uznesením pokutu zrušil

z dôvodu uplynutia lehoty. Rozhodnutie o uložení pokuty tiež žalobca vnímal s trápením a vedomím, že možná sankcia hrozí aj jemu. Zistenia úradu, ktoré smerovali k obvineniam voči žalobcovi, svedkyňa považovala za vymyslené, konanie vnímala ako nevyvážené, komisia nepočúvala obranu žalobcu, ktorý argumentoval odborne, všetko smerovalo len k obvineniu zo zlyhania. Dá sa povedať, že s úmrtím pacientky počítali, nakoľko nádor bol veľmi agresívny a choroba mala rýchly priebeh.

14. Žalovaná v podaní doručenom súdu dňa 06.07.2016 uviedla, že len samotná skutočnosť, že obvinený bol súdom oslobodený spod obžaloby, nemôže sama osebe bez posúdenia konkrétnych okolností danej trestnej veci automaticky zakladať zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie. Žalobca podľa žalovanej nepreukázal nemajetkovú ujmu v takom rozsahu, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, resp. že ujmu nie je možné uspokojiť inak. Svedkyňa R. H. vo svojej výpovedi uviedla, že kolektív žalobcu podržal a veril v jeho nevinu, nezaznamenala zhoršenie jeho pracovného výkonu a nevedela potvrdiť pokles pacientok, vysoký počet klientok mal svedčať o dôvere, ktorú voči nemu mali. Rovnako manželka žalobcu uviedla, že doma nespomínal nejaké negatívne reakcie od pracovných kolegov, prípadne zástupcov zamestnávateľa. Zo svedeckých výpovedí vyplýva, že ujmu mala žalobcovi spôsobiť medializácia celej kauzy, postup Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a trestné stíhanie. Skutočnosti, ktoré žalobca v súvislosti s nemajetkovou ujmou uvádzal súviseli práve s medializáciou, ktorá bola na začiatku kauzy a s postupom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Rozhodná je skutočnosť, že k smrti pacientky došlo 19.01.2007, pričom žalobcovi bolo obvinenie vznesené dňa 05.10.2009, teda po 2 rokoch a 9 mesiacoch. Úrad uložil zamestnávateľovi žalobcu pokutu rozhodnutím vydaným dňa 20.07.2007. Z uvedeného vyplýva, že kauza vypukla po smrti pacientky a bola predmetom konania pred úradom, trestné stíhanie sa začalo až v októbri 2009 a žalobca nepreukázal, že by mu samotné trestné stíhanie malo spôsobiť ujmu. Žalobca sa od roku 2012 stal odborným konzultantom, takže v profesii postúpil vyššie. Rovnako nepreukázal zhoršenie zdravotného stavu, nepredložil žiadne potvrdenie, ktoré by preukazovalo konkrétnu diagnózu a jej liečbu.

15. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 09.08.2016 odmietol spochybňovanie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a ujmou, ktorá tým žalobcovi vznikla. Konanie o uloženie pokuty bolo voči spoločnosti PRO BIOS spol. s r.o. vedené od 13.02.2007 a definitívne zahrňujúc aj súdne preskúmanie zákonnosti bolo skončené dňa 12.02.2010. Trestné stíhanie voči žalobcovi začalo v čase (05.10.2009), keď konanie o uloženie pokuty už bolo takmer skončené a práve vtedy začalo pre žalobcu traumatizujúce obdobie spôsobené trestným stíhaním, ktoré trvalo necelé 4 roky až do 03.06.2013. Bez trestného stíhania by žalobcovi vyššie uvedená ujma nikdy nevznikla. Konanie úradu bolo vedené voči zamestnávateľovi žalobcu a žalobcu sa priamo nedotýkalo, a preto týmto konaním žalobcovi nemajetková ujma nevznikla. Bezprostrednou a rozhodujúcou príčinou vzniku nemajetkovej ujmy bolo práve vznesenie obvinenia a trestné stíhanie, počas ktorého bol žalobca pod psychickým tlakom, v strese a v obavách, či nepríde o povolanie lekára.

16. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

17. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

18. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu 1) prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2) vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora,

19. Podľa § 4 ods. 1 písm. m) cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná

žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

20. Podľa § 5 ods. 1 a 3 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla.

21. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

22. Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

23. Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

24. Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

25. Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

26. Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

27. Podľa § 17 ods. 5 cit. zákona, v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.

28. Podľa § 18 ods. 1 a 3 cit. zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

30. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania), výška úrokov z omeškania je o

päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

31. Súd sa musel v prvom rade vysporiadať s otázkou, ktorý orgán mal v tomto konaní konať v mene Slovenskej republiky. Žalobca v žalobe z dôvodu právnej istoty označil ako orgány konajúce v mene štátu Generálnu prokuratúru SR aj Ministerstvo spravodlivosti SR. Tento postup zvolil z dôvodu, že po tom, ako Generálnej prokuratúre SR adresoval žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, tá žiadosť postúpila Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré naopak túto žiadosť vrátilo späť. Žalobca považoval za nezákonné rozhodnutie prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava II, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vnesení obvinenia pre trestný čin ublíženia na zdraví. Orgánmi činnými v trestnom konaní sú prokurátor a policajt, t.j. do úvahy by pripadali Generálna prokuratúra SR a Ministerstvo vnútra SR. Zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase začatia tohto konania však upravoval, že Ministerstvo vnútra SR je orgánom konajúcim v mene štátu len vtedy, pokiaľ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Keďže v trestnom konaní ani jeden z uvedených prípadov nenastal, Ministerstvo vnútra SR ako prípadný orgán konajúci v mene štátu súd vylúčil. Naopak prokurátorka sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietla a následne podala obžalobu, čím bola žalobcovi v konečnom dôsledku spôsobená škoda. Trestné konanie bolo v štádiu pred súdom právoplatne skončené oslobodzujúcim rozsudkom, čím žalobcovi nemohla byť spôsobená škoda, a preto orgánom konajúcim v mene štátu nemôže byť ani Ministerstvo spravodlivosti SR, keďže škoda nebola spôsobená súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k názoru, že orgánom, ktorý má v tomto konaní konať v mene štátu je Generálna prokuratúra SR. Tento záver podporuje aj ust. § 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého možno vyvodiť, že ak bola škoda spôsobená rozhodnutím vydaným v rámci prípravného konania, v ktorom konajú orgány činné v trestnom konaní (prokurátor a policajt), na konanie v mene štátu je príslušný orgán, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku. Odhliadnuc od skutočnosti, že konanie Ministerstva vnútra SR v mene štátu v danom prípade neprichádza do úvahy, žalobca podal žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na Generálnej prokuratúre SR, a preto tento orgán súd považuje za príslušný konať v mene Slovenskej republiky. Zároveň má súd za to, že nenastala situácia, kedy by príslušný orgán nebolo možné určiť (v takomto prípade by konalo v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR; viď § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).

32. Po tom, ako súd ustálil príslušný orgán majúci konať v mene štátu, pokračoval v konaní s Generálnou prokuratúrou SR bez vydania osobitného rozhodnutia. Tento postup súdu je podporený aj súdnou praxou, napr. rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.06.2013, sp. zn. 25 Cdo XXXX/ XXXX, podľa ktorého je súd povinný zistiť, ktorá z organizačných zložiek je príslušná vystupovať za štát v konkrétnom spore alebo inej právnej veci a túto organizačnú zložku priberie do konania (pokiaľ sa ho už nezúčastňuje). Rozhodnutie o tom sa nevydáva; záver súdu sa prejaví v tom, že s určitou organizačnou zložkou štátu prestane konať a začne konať s inou organizačnou zložkou, ktorá je príslušná za štát vystupovať. Otázka, ktorá organizačná zložka štátu má zaňho s ohľadom na obsah a povahu sporu alebo inej právnej veci vystupovať pred súdom, nie je otázkou vecnej legitimácie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 4. 2004, sp. zn. 33 Odo XX/XXXX alebo rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 2. 6. 2005, sp. zn. 30 Cdo XXX/XXXX). Hoci v spise sa nachádzajú aj písomné podania Ministerstva spravodlivosti SR, vzhľadom na to, že nešlo orgán, ktorý mal konať v mene štátu, súd sa v rámci odôvodnenia rozsudku s týmito vyjadreniami nevysporiadal.

33. Žalovaná namietala, že žalobca v konaní pred súdom označil za nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia, pričom nárok na náhradu škody vyplývajúci z tohto dôvodu nebol predbežne prerokovaný, nakoľko žalobca pôvodne za nezákonné označil rozhodnutie prokurátorky o zamietnutí sťažnosti. Právny zástupca žalobcu v konaní pred súdom uviedol, že rozhodnutie, ktorým vznikla žalobcovi škoda, bolo uznesenie o vznesení obvinenia s tým, že následný postup, kedy prokurátor nevyhovel sťažnosti a podal obžalobu, identifikuje Generálnu prokuratúru SR ako zástupcu štátu v predmetnom konaní. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že úmyslom žalobcu bolo označiť za nezákonné rozhodnutie práve rozhodnutie prokurátorky o zamietnutí sťažnosti. Podľa názoru súdu by ako titul nároku na náhradu škody mohlo prichádzať do úvahy uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia len za predpokladu, že by sťažnosť proti tomuto uzneseniu nebola následne zamietnutá a nebola by podaná obžaloba. Zo všetkých okolností prípadu je tak zrejmé, že za nezákonné rozhodnutie

považoval žalobca práve rozhodnutie prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava II, ktoré označil aj v štádiu predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Žalobca doručil Generálnej prokuratúre SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, k čomu však v konečnom dôsledku nedošlo, nakoľko Generálna prokuratúra SR zotrvávala na názore, že nie je príslušná v danej veci konať v mene štátu. To však nemožno klásť žalobcovi na zodpovednosť. Keďže príslušný orgán neuspokojil nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, žalobca sa dôvodne domáhal uspokojenia nároku na súde.

34. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (viď bližšie R 70/1994). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 3 Cdo 194/2010). Žalovaná súdu predložila súdne rozhodnutie (rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.12.2015, sp. zn. XXC/XX/XXXX potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.05.2016, sp. zn. XCo/XXX/XXXX), z odôvodnenia ktorého vyplýva, že za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. V danom trestnom konaní bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, nakoľko prokurátor ustúpil od obžaloby z dôvodu, že svedkyňa zmenila výpoveď na hlavnom pojednávaní oproti výpovedi v prípravnom konaní. Išlo tak o úplne iné okolnosti prípadu, nakoľko v prejednávanej veci bol žalobca oslobodený na základe výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré preukazovali, že žalobca ako lekár nepochybil a ochorenie poškodenej bolo agresívne, rýchlo sa rozvíjajúce a ťažko diagnostikovateľné. Súd tak dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, čo bližšie zdôvodňuje nižšie.

35. Zákon č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenú začatím trestného konania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom výslovne neupravuje, preto sa vychádza z analogického použitia úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Hoci judikatúra vychádzajúca z predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb. označovala za nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia, podľa názoru súdu podľa súčasnej právnej úpravy možno za nezákonné označiť uznesenie o vznesení obvinenia len za predpokladu, že sťažnosť nebola zamietnutá. Z uvedeného dôvodu súd zotrval na závere, že nezákonným rozhodnutím je práve rozhodnutie prokurátorky o zamietnutí sťažnosti.

36. Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o. vystavila žalobcovi faktúru za právne služby obhajoby v trestnom konaní na sumu 1.083,68 EUR, ktorú uhradil dňa 19.09.2013. Obhajca poskytol žalobcovi v trestnom konaní 14 úkonov právnej služby, pričom hodnotu jedného úkonu určil v zmysle § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ako jednu dvanástinu výpočtového základu za príslušný kalendárny rok. Konkrétne vyúčtoval trovy obhajoby nasledovne: 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 15.10.2009...............................57,95 EUR 2. sťažnosť proti vzneseniu obvinenia zo dňa 15.10.2009....................................57,95 EUR 3. výsluch obvineného dňa 10.12.2009 ................................................................57,95 EUR 4. preštudovanie spisu dňa 08.01.2010 ................................................................60,11 EUR 5. návrh na zastavenie trestného stíhania zo dňa 20.01.2010 ...............................60,11 EUR 6. záverečné preštudovanie spisu dňa 21.01.2010 ...............................................60,11 EUR 7. vyjadrenie k obžalobe zo dňa 04.06.2010.........................................................60,11 EUR 8. hlavné pojednávanie dňa 28.09.2010 ...............................................................60,11 EUR 9. hlavné pojednávanie dňa 23.11.2010 ...............................................................60,11 EUR 10. hlavné pojednávanie dňa 13.01.2011 ...............................................................61,75 EUR 11. odôvodnenie odvolania zo dňa 14.03.2011 ......................................................61,75 EUR 12. verejné zasadnutie na KS v BA dňa 29.09.2011 ..............................................61,75 EUR 13. hlavné pojednávanie dňa 07.05.2013 ...............................................................65,08 EUR 10. hlavné pojednávanie - vyhlásenie rozsudku dňa 16.05.2013 ..........................................(1/4 z 61,75 EUR)...................................................16,27 EUR

Režijný paušál za 3 úkony v roku 2009 ............................3x á 6,95 EUR...................20,85 EUR Režijný paušál za 6 úkonov v roku 2010 ..........................6x á 7,21 EUR...................43,26 EUR Režijný paušál za 3 úkony v roku 2011 ............................3x á 7,41 EUR...................22,23 EUR Režijný paušál za 2 úkony v roku 2013 ............................3x á 7,81 EUR...................23,43 EUR t.j. spolu 903,07 EUR + 20% DPH, celkovo 1.083,68 EUR.

37. Pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy súd prihliada na osobu poškodeného, jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žil a pracoval, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom a spoločenskom uplatnení. Súd mal za preukázané, že samotné oslobodenie žalobcu spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava II, ku ktorému došlo rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 3T/65/2010-348 zo dňa 16.05.2013, nie je postačujúcim zadosťučinením vzhľadom na spôsobené následky, ako aj celkovú dĺžku a okolností trestného stíhania. Súd pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy nemôže oddeliť jednotlivé rozhodnutia a štádia trestného konania, pretože ujmu musí posúdiť ako celok. Trestné stíhanie nesporne predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé obmedziť, či porušiť jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, je spôsobilé vyvolať popri vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Súd je názoru, že v demokratickom a právnom štáte nemôže nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie takmer štyri roky trestné stíhanie (aj v konaní pred súdom, kedy je takáto osoba vystavená neustálym procesným úkonom zo strany príslušných orgánov ako osoba podozrivá, obvinená a následne obžalovaná z trestného činu), toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že skutok sa nestal a takejto osobe, ktorá bola po celý čas vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, by nebolo priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy. V odôvodnení oslobodzujúceho rozsudku sa uvádza, že zo znaleckého dokazovania znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz

s.r.o. a výpovede znalca MUDr. Záhumenského vyplýva, že u poškodenej išlo o ochorenie, ktoré bolo veľmi agresívne a rýchlo rastúce, pričom vývoj tohto ochorenia nebolo možné diagnostikovať z dôvodu, že sa vyvíjalo v maternicovom kanáli a nebolo zachytiteľné ani cytologickým vyšetrením ani kolposkopiou. Išlo o ochorenie s veľmi nízkym výskytom a doposiaľ nebola vypracovaná nijaká metodika na jeho včasné vyhľadanie. Prejavy, ktorými poškodená trpela, mohli byť príznakom aj iného ochorenia než nádorového ochorenia krčka maternice. Podľa záverov žalobca urobil všetky vyšetrenia smerujúce k určeniu diagnózy. V znaleckom posudku č. 25/2013, ktorý je založený v trestnom spise, sa uvádza, že priebeh ochorenia bol rýchly, veľmi skoro tvorí metastázy a má zlú prognózu. Medián prežitia (stredná doba prežitia s danou diagnózou) je 18 mesiacov a podľa publikovaných prác, veľká väčšina žien (70%) má v čase diagnózy založené metastázy a ochorenie je neliečiteľné. Znalci ďalej konštatovali, že išlo o veľmi zriedkavé ochorenie, ktoré lekár nemusel aktívne diagnostikovať napriek tomu, že vykonal dostatočné spektrum vyšetrení a pri zohľadnení toho, že poškodená mala popôrodné poranenie krčka maternice. Až pri zjavných pretrvávajúcich ťažkostiach odoslal pacientku k špecialistovi z odboru gynekologická onkológia. Dňa 04.01.2006 klinický onkológ na základe kolposkopického vyšetrenia suponoval zhubný nádor maternice v pokročilom štádiu. Vzhľadom na to, že nádorové ochorenie, ktorým trpela poškodená bolo veľmi agresívne a rýchlo rastúce, nebolo možné presnejšie určiť, kedy mohla byť realizovaná včasnejšia diagnostika. Keďže podľa právoplatného oslobodzujúceho rozsudku nebolo jednoznačne preukázané, že skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný, sa stal, znamená to, že trestné stíhanie bolo od počiatku nezákonné. Je nepochybné, že pre žalobcu ako dlhoročného lekára, ktorý požíva patričnú úctu medzi odbornou verejnosťou, bolo trestné stíhanie pre skutok, ktorého sa mal dopustiť z dôvodu porušenia svojich povinností, veľkou psychickou záťažou. Hoci zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že kolegovia žalobcu verili v jeho nevinu a rovnako nebol potvrdený pokles pacientok žalobcu, je nepochybné, že vzťah medzi lekárom a pacientom je budovaný na dôvere a pokiaľ sa o žalobcovi šírili informácie, že mal svojej pacientke spôsobiť smrť, takáto situácia bola spôsobila mať na výkon jeho lekárskej praxe negatívny dopad. Vzhľadom na kapitačný kmeň 2.500 pacientok by v konaní bolo obtiažne preukazovať, či reálne došlo k poklesu pacientok a v akom počte. Manželka aj konateľka spoločnosti prevádzkujúcej kliniku, v ktorej žalobca pracuje, ho považovali za veľmi svedomitého, čestného a pokorného človeka s nadštandardným prístupom k práci. Manželka dokonca považovala trestné stíhanie žalobcu, okrem jeho onkologického ochorenia, za najväčšiu facku v živote a nespravodlivosť. Podľa manželky nebola žiadna udalosť v rodine vrátane dovoleniek relaxom, pričom celá táto udalosť sa tiahla ich životom ako „čierna niť“. Žalobca sa počas trestného konania obával, či nepríde o svoje povolanie lekára, pričom v pôvodnom zrušenom odsudzujúcom rozsudku bol žalobcovi uložený zákaz činnosti vykonávať lekárske povolanie po dobu troch rokov. V čase pred začatím trestného stíhania viedol žalobca usporiadaný život, a preto je dostatočne odôvodnený záver, že počas trestného stíhania bola znížená kvalita žalobcovho života v oblasti profesionálnej, ako aj súkromnej. Na základe všetkých uvedených skutočností súd považoval požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- EUR za primeranú. Žalovaná uvádzala, že nebolo preukázané, že len samotné trestné stíhanie spôsobilo žalobcovi ujmu, nakoľko konaniu predchádzalo konanie pred Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v ktorom bola zamestnávateľovi žalobcu uložená pokuta 300.000,- Sk, pričom mu hrozil regres a ujmu mohla rovnako spôsobiť aj medializácia kauzy. V tejto súvislosti sa súd stotožňuje s argumentáciou žalobcu, že konanie pred úradom nebolo vedené voči žalobcovi (hoci s ním súviselo), ale voči jeho zamestnávateľovi, a preto toto konanie nemohlo žalobcovi spôsobiť ujmu. Je pravdou, že aj konanie pred úradom sa mohlo v negatívnej miere odzrkadliť na žalobcovej psychike, avšak súd považuje za primárnu príčinu vzniku ujmy práve trestné stíhanie vedené voči jeho osobe. Čo sa týka medializácie kauzy, malo ísť len o ojedinelý prípad, z vyjadrení strán nevyplýva, že by bola táto kauza v médiách ďalej sledovaná, preto v porovnaní so štvorročným trestným konaním rozhodne nemohla spôsobiť ujmu vo väčšom rozsahu.

38. Vzhľadom na vykonané dokazovanie a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že žalobcovi vznikla v dôsledku nesprávneho rozhodnutia orgánu verejnej moci škoda vo výške trov obhajoby v trestnom konaní v sume 1.083,68 EUR a nemajetková ujma, ktorej náhradu v sume 3.000,- EUR súd považuje za primeranú, pričom medzi nezákonným trestným stíhaním a majetkovou ujmou žalobcu bola príčinná súvislosť. Z uvedeného dôvodu súd uznal nárok žalobcu za dôvodný a žalobe vyhovel.

39. Právo požadovať úroky z omeškania vzniká veriteľovi odo dňa, kedy sa dlžník dostane do omeškania s plnením peňažnej sumy, pričom toto právo mu vyplýva priamo zo zákona. Žalobca požadoval úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bolo žalobcovi Generálnou prokuratúrou SR oznámené,

že na svojej nepríslušnosti na konanie zotrváva, t.j. 13.02.2014. Výšku úrokov z omeškania súd určil podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola 0,25%. Súd tak priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 1.083,68 EUR od 13.02.2014 do zaplatenia. Súd žalobu vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, nakoľko povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011).

40. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

41. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal vo veci plný úspech, a preto mu prislúcha nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).