Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-897-2015.pdf
PDF · 96.29 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/897/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting, s. r. o., so sídlom Trnava, Mikovíniho 10, IČO: 46 713 930, zastúpený advokátskou kanceláriou advoconsulting s. r. o., so sídlom Trnava, Tamaškovičova 17/2742 proti žalovanému: O. A. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. č. XXX, o zaplatenie 165,08 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 21. apríla 2015 č. k. 6C/389/2014-63 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že zmluvu zo dňa 06. 03. 2008 uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože pri uzatváraní tejto zmluvy žalovaný konal ako spotrebiteľ a právny predchodca žalobcu ako dodávateľ. Na tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že zmluva bola uzatváraná podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zákonom číslo 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona č. 323/1992 Zb. bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od účinnosti tohto zákona - 01. 01. 2008 podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Z toho potom plynie záver, že na každú spotrebiteľskú zmluvu, teda aj na predmetnú zmluvu, treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že žalobca si uplatňoval zaplatenie sumy 165,08 eura s príslušenstvom ako dlh vyplývajúci zo zmluvy o zriadení bežného účtu a o povolenom prečerpaní. Tento dlh sa stal splatným dňom 05. 06. 2011. Týmto dňom uplynula lehota, ktorú dal pôvodný veriteľ žalovanému na dobrovoľné zaplatenie dlhu (v odstúpení od zmluvy listom zo dňa 26. 05. 2011, ktorý bol doručený odporcovi dňa 29. 05. 2011). Odo dňa nasledujúceho po splatnosti dlhu (06. 06. 2011) začala veriteľovi plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba a uplynula dňa 06. 06. 2014. Návrh na súd bol podaný dňa 11. 06. 2014, teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Na základe uvedeného súd, vzhľadom na premlčanie sporného práva žalobcu, spornú sumu priznať nemohol, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, keďže mu týmto konaním žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnil.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním zmeny napadnutého rozhodnutia a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu, resp. zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uplatnenie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v danom prípade nemá opodstatnenie, keďže napriek skutočnosti, že ide o spotrebiteľský vzťah, majú byť vzhľadom na obchodnoprávnu povahu predmetného vzťahu uplatnené ustanovenia Obchodného zákonníka, a to nielen o premlčaní. Skutočnosť, že na posudzovaný vzťah sa majú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, posilňujú aj ustanovenia článku V. bod 3 a 4 Zmluvy o úvere, ktoré predstavujú písomnú dohodu zmluvných strán o aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka. Ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo do textu Občianskeho zákonníka implementované zákonom č. 102/2014 Z. z., pričom na základe článku XIV novely nadobudlo toto ustanovenie účinnosť dňa 01. 04. 2015. Účinky tohto ustanovenia na akékoľvek právne vzťahy začínajú pôsobiť až odo dňa jeho účinnosti, teda od 01. 04. 2015 (pôvodne 13. 06. 2014). Keďže konanie v predmetnej veci začalo podaním žaloby dňa 11. 06. 2014, teda pred účinnosťou predmetného ustanovenia novely o pôsobnosti Občianskeho zákonníka na všetky vzťahy vzniknuté zo spotrebiteľských zmlúv, na vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa v danom prípade v plnom rozsahu aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to aj o premlčaní, kde podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka je premlčacia doba štyri roky. Má tak za to, že na predmetný prípad má súd aplikovať normy obchodného práva, pričom za predpokladu, že by pre určenie začatia plynutia premlčacej lehoty vychádzal z času skončenia lehoty na zaplatenie pohľadávky, teda 05. 06. 2011, štvorročná premlčacia lehota by začala plynúť dňa 06. 06. 2011 a márne by uplynula dňa 06. 06. 2015. Keďže žaloba v predmetnej veci došla súdu prvej inštancie dňa 11. 06. 2014, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty, nemohlo dôjsť k premlčaniu jeho nároku, a preto žalobu považuje v celom rozsahu za dôvodnú. Ďalej poukázal na skutočnosť, že po uplynutí konečnej splatnosti poskytnutého úveru došlo zo strany žalovaného k uskutočneniu úhrady, a to dňa 29. 10. 2012 vo výške 50 eur, čo podľa jeho názoru nemožno vnímať inak ako tak, že si žalovaný bol svojho záväzku i jeho výšky plne vedomý, začal ho aktívne splácať v rozsahu jeho možností, a teda tento záväzok uznal. Čiastočným splácaním záväzku tak došlo k jeho uznaniu, čo má za následok začatie plynutia novej štvorročnej premlčacej doby. Za dôležitú skutočnosť, svedčiacu v prospech existencie jeho nároku a potvrdzujúcu jeho názor o uznaní nároku žalovaným, považuje uznanie nároku žalovaným a to, čo dôvodu a výšky, uskutočnené priamo pred konajúcim súdom. S ohľadom na túto skutočnosť má za to, že súd mal v predmetnej veci rozhodnúť rozsudkom na základe uznania nároku, pričom po zohľadnení majetkových pomerov žalovaného mal žalovaného zaviazať na zaplatenie uplatnenej pohľadávky v splátkach. Ako z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci uznanie nároku žalovaným nezahrnul do svojho rozhodovacieho procesu, čoho následkom dospel k vecne nesprávnemu rozhodnutiu. Záverom uviedol, že uplatnenie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. je podľa jeho názoru v absolútnom rozpore napr. aj so zásadou kontradiktórnosti, v zmysle ktorej má súd pôsobiť výlučne ako subjekt vyhodnocujúci protichodné tvrdenia strán sporu, ktoré sa zároveň predkladaním dôkazov snažia preukázať. Aplikáciou predmetného ustanovenia súd de facto preberá na seba úlohu advokáta žalovaného, pričom takýto postup je v rozpore so zásadou rovnosti strán uplatňovanou v civilnom práve. Dlžník je postupom súdu podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. dodatočne zbavovaný zodpovednosti za neplnenie jeho splatných záväzkov, pričom zároveň je zbavovaný dokonca aj zodpovednosti za jeho pasívny prístup odo dňa vzniku dlhu. Postup súdu podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. popiera základné zásady civilného procesu, výchovnú funkciu súdu, na základe ktorej má viesť strany, teda aj dlžníka, k čestnému plneniu povinností a k úcte k právam iných osôb, poskytuje ochranu dlžníkovi nerešpektujúcemu zásadu pacta sunt servanda a naznačuje absolútne neprijateľný trend, ktorým by boli dlžníci v obdobných prípadoch bez akéhokoľvek prejavu procesnej aktivity, ex post zbavení svojej zodpovednosti za nesplnenie svojich záväzkov voči veriteľovi, čo podľa jeho názoru nemôže byť v právnom štáte za žiadnych okolností prípustný postup.
3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Predmetom konania je žaloba žalobcu, doručená súdu prvej inštancie dňa 11. 06. 2014, na zaplatenie sumy 165,08 eura spolu s jej príslušenstvom ku dňu 27. 09. 2013 vo výške 8,93 eura a s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 165,08 eura od 28. 09. 2013 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že dňa 06. 03. 2008 uzavrela Slovenská sporiteľňa a. s. ako právny predchodca žalobcu so žalovaným Zmluvu o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorej predmetom bolo zriadenie bežného účtu a poskytnutie povoleného prečerpania v prospech žalovaného. Žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 09. 2013 uzavretej so Slovenskou sporiteľňou a, s., Bratislava ako postupcom. Žalovaný prekročením rámca povoleného prečerpania porušil Obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne a. s., ktorá odstúpila od zmluvy o bežnom účte dňa 26.05. 2011 a zároveň vyčíslila výšku pohľadávky vyplývajúcu z nepovoleného prečerpania s tým, že žalovaného vyzvala, aby túto pohľadávku zaplatil v lehote 7 dní odo dňa doručenia odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené dňa 29. 05. 2011, a teda lehota na zaplatenie pohľadávky predchodcovi žalobcu uplynula dňa 05. 06. 2011. Žalobca ako nový vlastník predmetnej pohľadávky výzvou zo dňa 21. 11. 2013 opätovne vyzval žalovaného na jej zaplatenie, avšak žalovaný pohľadávku žalobcu doposiaľ neuhradil. Z uvedeného dôvodu sa žalobca domáhal svojho nároku súdnou cestou.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
11. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
13. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
14. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
15. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
16. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
17. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že nárok žalobcu na plnenie, uplatnený podanou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 11. 06. 2014, je premlčaný, z ktorého dôvodu správne podanú žalobu zamietol.
18. Vzhľadom na dôvody podaného odvolania a právnu argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní, odvolací súd udáva, že právny vzťah, ktorý existoval medzi žalobcom (resp. jeho právnym predchodcom) a žalovaným je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je pritom zrejmé, že právny predchodca žalobcu pri uzatváraní Zmluvy o bežnom účte vystupoval ako dodávateľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o bežnom účte má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení. Obsah takejto zmluvy (vrátane všeobecných obchodných podmienok) nie je výsledkom rokovania strán, ale bol bankou ako dodávateľom, vzhľadom k jej postaveniu silnejšej strany, určený vopred bez toho, aby žalovaný mal možnosť individuálne ovplyvniť znenie zmluvy. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno mať pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu normu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré správne poukázal súd prvej inštancie). K uvedenému odvolací súd len dopĺňa, že i keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka pri spotrebiteľských vzťahoch nebola v minulosti jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely (doplnením ustanovenia § 52 ods. 2) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho práva, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti odvolací súd len dopĺňa, že od účinnosti tohto ustanovenia (01. 04. 2015) sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, keďže právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, neobsahuje prechodné ustanovenia. Z uvedeného potom vyplýva, že i keď zmluva o bežnom účte v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka zakladá absolútny obchodný vzťah, spravujúci sa Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, pri posúdení veci je potrebné (vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie) aplikovať príslušné všeobecné ustanovenia kogentného charakteru prvej časti Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Odvolací súd preto argumentáciu žalobcu, podľa ktorej na predmetný právny vzťah nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva, považuje za nesprávnu. Vzhľadom na uvedené potom i otázka premlčania nároku žalobcu sa posudzuje podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti, vzhľadom na argumentáciu žalobcu o dohode strán v uzavretej zmluve o aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka na daný vzťah, odvolací súd udáva, že za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy (a teda neplatnú) je potrebné považovať aj dohodu strán o uplatnení Obchodného zákonníka (aj vo vzťahu k premlčaniu), keďže spotrebiteľ ju nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivejšie postavenie (rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009). Rovnako argumentácia žalobcu o uznaní dlhu žalovaným v dôsledku ním realizovaného čiastočného plnenia dlhu (v zmysle ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka) nie je správna, keď tak ako už odvolací súd uviedol vyššie, na posúdenie danej veci je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý inštitút uznania zvyšku dlhu v dôsledku realizácie čiastočného plnenia dlžníka nepozná. Taktiež nemožno
súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný pred súdom, čo do dôvodu a výšky, uznal jeho nárok, keďže takéto tvrdenie žalobcu nemá odraz v obsahu spisu a zo zápisnice o pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 21. 04. 2015 vyplýva len vyjadrenie žalovaného v tom smere, že vie ako dlh vznikol a v akej je výške, nespochybňujúc pritom skutočnosti uvedené v žalobe, avšak takémuto vyjadreniu, bez jednoznačného prejavu žalovaného o uznaní nároku, nie je možné pripísať účinky uznania nároku žalobcu s následným rozhodovaním súdu rozsudkom na základe uznania nároku. Uznaním nároku je pritom potrebné rozumieť procesný úkon žalovaného adresovaný súdu, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaný uznáva nárok, ktorý bol uplatnený v žalobe a v akom rozsahu tak činí. V danom prípade takýto úkon žalovaným urobený nebol a z obsahu jeho výpovede pred súdom prvej inštancie nemožno záver o uznaní nároku žalovaným v žiadnom prípade ustáliť.
19. S ohľadom na ďalšie dôvody podaného odvolania žalobcu, obsahom ktorého je i námietka žalobcu voči aplikácii ustanovenia § 5b zákona č. 270/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01. 05. 2014, na danú právnu vec a následné posúdenie premlčania nároku žalobcu súdom prvej inštancie ex offo, a to napriek tomu, že žalobca podal žalobu na súd pred účinnosťou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3MCdo/12/2014) a na to, že právny predpis (zákon č. 250/2007 Z. z.), ktorého súčasťou je ustanovenie § 5b, nemá prechodné ustanovenia, z ktorého dôvodu je potrebné ustáliť taký záver, že od účinnosti tohto ustanovenia sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
20. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal, i keď v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak tomuto žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania, keď o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia následne rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, riadiac sa zásadou, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP, odvolací súd rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).