Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Er-111-2010.pdf
PDF · 77.73 KB
Case nature
Area
Subarea
7Er/111/2010
Uznesenie
Okresný súd Michalovce v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika- Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 (predtým Krajské riaditeľstvo PZ v Žiline, so sídlom Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, IČO: 00 735 841), proti povinnému: F. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, o vymoženie 33,19 eur s prísl. a trov exekúcie, takto
rozhodol:
I. Exekúciu z a s t a v u j e.
II. Povinného z a v ä z u j e zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Martinovi Petruškovi trovy exekúcie vo výške 47,99 EUR do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Tunajší súd vydal dňa 17.3.2010 poverenie pre súdneho exekútora Mgr. Martina Petrušku na vykonanie exekúcie vymožením uplatnenej pohľadávky vo výške 33,19 EUR s prísl. v prospech oprávneného na základe bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. T. ako aj trov exekúcie.
Dňa 3.6.2016 predložil súdny exekútor súdu návrh na zastavenie exekúcie s poukazom na uplynutie prekluzívnej lehoty. Zároveň požiadal o priznanie trov exekúcie v zmysle predloženej špecifikácie.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.
Zo spisu tunajšieho súdu bolo zistené, že s poukazom na § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného do 31.8.2008, „rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok a trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie“. Preto nemožno v danej exekúcií po uplynutí tejto prekluzívnej lehoty pokračovať a tak je tu daný dôvod na jej zastavenie.
Preklúzia predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Prípady preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie súd prihliadne na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne. Prekludovaná pohľadávka sa nemení na naturálnu obligáciu a už nijaké dodatočné uznanie nemôže konvalidovať zánik práva a plnenie prekludovanej pohľadávky je plnením bez právneho dôvodu (plnením nedlhu - indebitum), preto je s ním spojené bezdôvodné obohatenie. Predmetné ustanovenie § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. bolo novelou priestupkového zákona č. 298/2008 Z.z. vypustené z textu priestupkového zákona, a to ku dňu účinnosti novely dňa 1.9.2008. Zákonodarca pri prijatí novely nezakotvil do priestupkového zákona žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by určovali, či sa má dovtedy platná právna úprava použiť pre rozhodnutia, ktoré boli prijaté do dátumu účinnosti novely, alebo sa má po dátume účinnosti novely použiť vždy už len nová právna úprava, ktorá časovo neobmedzuje výkon rozhodnutí o uložení pokuty za priestupok.
Vzhľadom na uvedené je preto potrebné výkladom vyvodiť, či je v súčasnosti možné pre prípady, kedy boli rozhodnutia o uložení sankcie vydané do účinnosti novely č. 298/2008 Z.z., použiť ustanovenia dovtedy platného § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý upravoval prekluzívnu lehotu pre vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie. Pri výklade nemožno opomenúť požiadavku právnej istoty. Jej uplatnenie znamená možnosť predvídať právne následky v konkrétnej veci. Vyžaduje si stabilitu základných princípov právneho systému, plné rešpektovanie nadobudnutých práv a zásad neretroaktivity, t. j. aby právne normy pôsobili do budúcnosti a nie do minulosti (spätne) a aby sa právne pomery zásadne spravovali právom platným v čase, v ktorom vznikli. V súlade so všeobecne uznávanou právnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy, treba vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady platí pre oblasť práva verejného i pre právo súkromné, avšak s určitými odchýlkami.
Vzhľadom na uvedené je preto potrebné výkladom vyvodiť, či je v súčasnosti možné pre prípady, kedy boli rozhodnutia o uložení sankcie vydané do účinnosti novely č. 298/2008 Z.z., použiť ustanovenia dovtedy platného § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý upravoval prekluzívnu lehotu pre vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie. Pri výklade nemožno opomenúť požiadavku právnej istoty. Jej uplatnenie znamená možnosť predvídať právne následky v konkrétnej veci. Vyžaduje si stabilitu základných princípov právneho systému, plné rešpektovanie nadobudnutých práv a zásad neretroaktivity, t. j. aby právne normy pôsobili do budúcnosti a nie do minulosti (spätne) a aby sa právne pomery zásadne spravovali právom platným v čase, v ktorom vznikli. V súlade so všeobecne uznávanou právnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy, treba vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady platí pre oblasť práva verejného i pre právo súkromné, avšak s určitými odchýlkami.
Zásada zákazu retroaktivity je v správnom trestaní všeobecne platná, aj keď ju zákon výslovne neobsahuje v konkrétnom zákonnom ustanovení. Aplikácia novelizovaného zákona o priestupkoch je z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty pre účastníka, ktorému bola uložená sankcia vymáhaná v tomto konaní, nevýhodnejšia, lebo umožňuje vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie v dlhšej lehote, ako predchádzajúca právna úprava. Novelizovaný zákon o priestupkoch, pokiaľ ide o plynutie prekluzívnej lehoty, preto nemožno použiť v tých prípadoch, kedy prekluzívna lehota začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v § 88 ods. 1 zák. o priestupkoch. Prekluzívna lehota, ktorá začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy právny predpis použiť na už začaté plynutie prekluzívnej lehoty len vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje alebo ak je to pre účastníka výhodnejšie. Iný postup by mal za následok právnu neistotu a nezodpovedal by všeobecne platnej zásade trestania, upravenej v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Túto zásadu treba použiť aj na prípady správneho trestania. Zásada zákazu retroaktivity je v správnom trestaní všeobecne platná, aj keď ju zákon výslovne neobsahuje v konkrétnom zákonnom ustanovení. Aplikácia novelizovaného zákona o priestupkoch je z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty pre účastníka, ktorému bola uložená sankcia vymáhaná v tomto konaní, nevýhodnejšia, lebo umožňuje vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie v dlhšej lehote, ako predchádzajúca právna úprava. Novelizovaný zákon o priestupkoch, pokiaľ ide o plynutie prekluzívnej lehoty, preto nemožno použiť v tých prípadoch, kedy prekluzívna lehota začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v § 88 ods. 1 zák. o priestupkoch. Prekluzívna lehota, ktorá začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy preto musí podľa nej aj skončiť.
Súd ďalej zistil, že rozhodnutie o priestupku, na základe ktorého sa uvedená exekúcia vedie, nadobudlo vykonateľnosť dňom 22.11.2007, teda trojročná lehota na plnenie uplynula dňom 22.11.2010, teda ešte za účinnosti vyššie citovaného zákona, z toho dôvodu nie je možné pokračovať v exekučnom konaní, lebo uvedené rozhodnutie sa stalo neúčinným uplynutím doby na jeho vykonanie.
Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia súd preto uvedenú exekúciu podľa § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku zastavil.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie ( § 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 196 Exekučného poriadku ( účinného od 1.1.2012 ), za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Súdny exekútor si v danej exekučnej veci uplatnil trovy exekúcie v celkovej výške 56,75 € v zmysle predloženej špecifikácie zo dňa 26.5.2016 vrátane DPH.
Súd preskúmaním predložených podkladov ohľadom vyúčtovaných trov exekúcie súdnym exekútorom a s prihliadnutím na Vyhlášku č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení od 1.5.2008, pretože uvedené konanie začalo dňom 24.2.2010, podľa § 14 ods. 1 citovanej vyhlášky priznal súdnemu exekútorovi odmenu v minimálnej výške 33,19 EUR, tak ako požadoval.
Podľa § 14 ods. 1 cit. vyhlášky, ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura.
Podľa § 22 citovanej vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov vo výške 6,80 eur ( preukázané poštovné ).
Súdny exekútor zahrnul do hotových výdavkov aj náklady administratívy súvisiace so založením a vedením exekučného spisu v celkovej výške 3,10 €, ktorú mu súd nepriznal, keďže v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za tieto položky ( § 25 cit. vyhl. ). Spotrebný materiál je síce výdavkom, avšak je predpoklad, že náklady na jeho obstaranie sú kryté výškou odmeny za výkon exekučnej činnosti.
Súd nepriznal poštovné vo výške 3 x 1,40 € za vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, oznámenie podľa § 35 ods. 3 EP, vrátenie poverenia, nakoľko súdny exekútor má nárok na náhradu hotových výdavkov „účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti“, t.j. hotových výdavkov, ktoré už boli vynaložené, nie hotových výdavkov, ktoré vzniknú až v budúcnosti. Hotové výdavky, ktoré doposiaľ nevznikli, totiž nie je možné preskúmať, a taktiež nie je možné ustáliť, že tieto vzniknú práve v podobe poštovného v uplatnenej výške. Súdny exekútor totiž môže doručovať v rámci jednej zásielky písomnosti do viacerých exekučných konaní (kde mu patrí iba pomerná časť poštovného, pripadajúca na jedno konanie), prípadne môže doručovanie vykonať prostredníctvom zamestnanca exekútorského úradu osobným doručením (kde výdavok v podobe poštovného nevzniká vôbec).
Odmena exekútora a náhrady k nej tak predstavujú sumu 39,99 EUR.
Pretože súdny exekútor je platiteľom dane z pridanej hodnoty, súd mu preto priznal aj ním uplatnenú 20 % DPH v zmysle § 196 Exekučného poriadku z odmeny a náhrad vo výške 8,00 €.
Celkové trovy exekúcie potrebné na účelné vymáhanie nároku oprávneného v danom prípade tak predstavujú sumu 47,99 EUR.
V uvedenom konaní došlo k preklúzií vymáhanej pohľadávky. Z tohto dôvodu nie je možné zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného v zmysle § 203 Exekučného poriadku, pretože tento procesne
nezavinil zastavenie exekúcie. V takomto prípade preto náklady podľa § 196 Exekučného poriadku hradí povinný s poukazom na ustanovenie § 197 ods. 1 Exekučného poriadku.
S prihliadnutím na vyššie zistené skutočnosti a uvedené dôvody, súd preto rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku a zároveň aj o povinnosti nahradiť trovy exekúcie v celkovej výške 47,99 EUR súdnemu exekútorovi tak, že na ich úhradu v zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazal povinného.
Poučenie:
I. Proti výroku o zastavení exekúcie je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach v 3 exemplároch. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1, 2 Civilný sporový poriadok) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody ) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ) (§ 363 Civilný sporový poriadok).
II. Proti výroku o náhrade trov exekúcie odvolanie nie je prípustné.