Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/40/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpeného: JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Damborského 13, Nitra, IČO: 50 361 864, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100343579/2021 zo dňa 25.02.2021, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Priebeh administratívneho konania

Žalovaný rozhodnutím č. 100343579/2021 zo dňa 25.02.2021 v rámci odvolacieho konania postupom podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101655606/2020 zo dňa 02.11.2020, ktorým bol žalobcovi ako podnikateľovi fyzickej osobe - A. B., nar. XX.XX.XXXX, miesto podnikania C. XXX, XXX XX C., IČO: 43465676, podľa a daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 53 452,42 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2014 a neuznaná daňová strata za zdaňovacie obdobie 2014 v sume 38 559,55 Eur. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2014, z výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 102371475/2019 zo dňa 16.10.2019, ktorý bol žalobcom osobne prevzatý dňa 17.10.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 102372517/2019 zo dňa 16.10.2019. Dôvodom vyrubenia dane boli zistenia správcu dane vyplývajúce z výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, z ktorých vyplýva, že žalobca zaúčtoval do nákladov na účet 501 001 - Spotreba (Tankovanie – nákladné autá) nákup motorovej nafty na základe dodávateľských faktúr od spoločnosti Joko Car Servis, s.r.o. v sume 221 298,18 Eur bez DPH a od spoločnosti MONACO – CAR s.r.o. v sume 37 621,14 Eur bez DPH. Takto zaúčtované náklady správca dane neuznal za daňové výdavky z dôvodu ich nepreukázateľnosti zo strany žalobcu.

Žalovaný sa v rámci odvolacieho konania stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správcu dane, že vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu bola spochybnená skutočnosť, že v roku 2014 bola motorová nafta obstaraná a dodaná žalobcovi obchodnou spoločnosťou Joko Car Servis, s.r.o., t. j. dodávateľom uvedeným na faktúrach, ktorá mala byť dodaná na základe objednávok, avšak

objednávky neboli v celom konaní predložené a ani na jednej dodávateľskej faktúre nebol uvedený spôsob dopravy. Taktiež bola spochybnená skutočnosť, že motorová nafta bola žalobcovi dodaná od dodávateľa MONACO - CAR s.r.o., pretože žalobca v celom konaní nepredložil žiadne dodacie listy, objednávky, mailové komunikácie, na základe ktorých mala podľa splnomocnenej zástupkyne žalobcu prebiehať spolupráca bez problémov, podľa ich požiadaviek a faktúry mali byť posielané poštou, čo sa však v konaní nepreukázalo a nepotvrdilo.

Rozsah a dôvody žaloby

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobca namietal rozpornosť skutkových tvrdení v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, ktoré mu predchádzalo, argumentujúc, že žalovaný na jednej strane uznáva existenciu podnikateľskej činnosti žalobcu, existenciu zdaniteľných plnení, zamestnancov žalobcu, ako aj zdaňovania ich príjmov, vlastníctvo nákladných motorových vozidiel, ktorými žalobca realizoval a realizuje podnikateľskú činnosť, čo tvorí gro jeho aktivít, na základe ktorých sa mali uskutočňovať zdaniteľné plnenia, ako aj zdanenie pri ich zaobstaraní, ale na druhej strane žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuznáva, resp. opomína, že na výkon podnikateľskej činnosti – nákladnej prepravy pomocou nákladných vozidiel, ktoré riadili zamestnanci žalobcu, je možné túto nákladnú prepravu realizovať len pri odbere pohonných hmôt, konkrétne motorovej nafty. Preto v tejto súvislosti namietal, že hoci žalovaný odmietol uznať žalobcovi náklady za nákup pohonných hmôt, v napadnutom rozhodnutí sa nijak nevysporiadal s faktom, že bez nákupu pohonných hmôt by nemohol žalobca vykonávať svoju podnikateľskú činnosť, pretože pokiaľ by stáli nákladné vozidlá v areáli žalobcu, tak štát by nemohol prijať daň za zdanenie plnení, ktoré bez pohonných hmôt nemohli byť zrealizované. Keďže ide o neuznanie výdavku vo vysokom objeme približne 258 000 litrov motorovej nafty a žalovaný uznal skutočnosti súvisiace s podnikateľskou činnosťou žalobcu, ako aj skutočnosť, že nákladné vozidla nejazdia „na vzduch“, je podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane, nedôvodné a nesprávne. Navyše, ako pre živnostníka, je neuznanie výdavkov na pohonné látky pre žalobcu ekonomicky likvidačné. Žalobca zastal názor, že dôvodom neuznania výdavkov na nákup pohonných hmôt od dodávateľa Joko Car Servis, s.r.o. nemôže byť skutočnosť jeho dobrovoľného výmazu z obchodného registra dňa 22.02.2015 a následnej nemožnosti preverenia jednotlivých nákupov pohonných hmôt správcom dane. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ má predsa právneho nástupcu a z uvedeného nie je zrejmá súvislosť so žalobcom a s jeho daňovou povinnosťou, pretože žalobca nevie nijakým spôsobom ovplyvniť existenciu a právnu formu dodávateľa. Dávať na ťarchu žalobcovi to, že dodávateľ niekedy v budúcnosti zanikne, nepovažuje žalobca za správne a za zákonné, naviac, ak sa tak stalo zákonom dovoleným spôsobom a so súhlasom príslušného daňového úradu, ktorý s výmazom právnickej osoby z obchodného registra dáva súhlas. Argument daňových orgánov o zániku dodávateľa a o nemožnosti preveriť ním zrealizované dodávky považuje žalobca za nevhodný. Žalobca dal do pozornosti, že k uvedenému názoru správcu dane, resp. dôvodu neuznania daňových výdavkov sa žalobca vyjadroval v priebehu celého daňového konania v tom smere, že spoločnosť Joko Car Servis, s.r.o. bola, tak ako uvádza správca dane, vymazaná z obchodného registra. Čo však daňový úrad vo svojom protokole opomenul je fakt, že spoločnosť nezanikla bez právneho nástupcu. Spoločnosť JokoCarServis, s.r.o. zanikla zlúčením a nástupníckou spoločnosťou je Dareq s.r.o., Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, ktorá v obchodnom registri figuruje do dnešného dňa. Preto sa mal, podľa názoru žalobcu, správca dane obrátiť na spoločnosť, ktorá je právnym nástupcom zaniknutého dodávateľa žalobcu a vykonať šetrenie v nástupníckej spoločnosti, v ktorej sa nachádza kompletná dokumentácia zaniknutej spoločnosti. V tejto súvislosti žalobca doplnil, že pokiaľ sa v danej spoločnosti nenachádza predmetná dokumentácia, tak je potrebné vyvodiť zodpovednosť voči povinnému subjektu, a nie preniesť zodpovednosť na žalobcu, ako jednoduchšiu alternatívu riešenia problému, a to bez ohľadu na zavinenie a dôsledky konania jednotlivých subjektov. K tvrdeniu žalovaného, že správca dane predvolal konateľa spoločnosti pána D. E., ktorý do zápisnice do dňa 20.06.2019 uviedol, že faktúry pre kontrolovaného žalobcu vystavoval on, pričom na ďalšie otázky neodpovedal a zápisnicu nepodpísal a správca dane mal tým za preukázané, že na základe uvedenej výpovede sa nepotvrdili dodávky nafty, žalobca uviedol, že nie je celkom zrejmé, na čo chcel správca dane týmto upozorniť, ale žalobca predpokladá, že správca dane vzhľadom k tomu, že konateľ

dodávateľa odmietol odpovedať na otázky správcu dane, túto skutočnosť bez ďalšieho, odignorujúc existujúce dôkazy, pripísal na ťarchu žalobcovi.

V nadväznosti na uvedené dal žalobca do pozornosti, že k uvedenému názoru správcu dane sa žalobca vyjadroval v priebehu celého daňového konania v tom smere, že spoločnosť MONACO – CAR, s.r.o. je personálne prepojená so spoločnosťou Vanaheim, s.r.o. Toto personálne prepojenie sa týka osoby D. E.. Cez spoločnosť Vanaheim, s.r.o. prebiehala bezproblémová spolupráca, kde na základe úhrady za dodané pohonné hmoty boli tieto dodávané žalobcovi. Následne v mesiaci december 2013 na základe požiadavky pána E. boli pohonné hmoty dodávané cez podnikateľský subjekt MONACO – CAR, s.r.o. Teda táto spoločnosť aj vystavila faktúry v roku 2014. Žalobca vzhľadom k tomu, že komunikácia prebiehala s tou istou osobou, teda s pánom E., uvedenú zmenu podnikateľského subjektu žiadnym spôsobom nepocítil. A ako už bolo vyššie uvedené, tak zmena podnikateľského subjektu dodávajúceho pohonné hmoty nastala z dôvodu na strane pána E.. Ako vyplýva z výpisu z obchodného registra predmetných spoločností, tak spoločnosť MONACO- CAR, s.r.o. nadobudol pán E. dňa 04.12.2013. Preto v čase vystavenia faktúr bol jediným konateľom (a aj spoločníkom), teda jediným oprávneným k vystaveniu faktúr. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj osobne na výsluchu konanom dňa 20.06.2019. Zároveň aj potvrdil dodanie pohonných hmôt. Žalobca namietal, že skutočnosť, že nevedel identifikovať účet, na ktorý odišli úhrady za faktúry, nemôže byť predsa na škodu preverovaného daňového subjektu (žalobcu). žalobca mal za to, že bolo práve úlohou správcu dane, aby pri zisťovaní skutkového stavu preveril v banke majiteľa predmetného účtu, na ktorý boli vykonané úhrady za dodanie motorovej nafty. A to ani nie z dôvodu, ktorý je na strane kontrolovaného daňového subjektu, teda žalobcu, ale hlavne z dôvodu, že príjemca týchto prostriedkov uvedené zrejme nezdanil, čím poškodil štát. Preto žalobca považuje za zarážajúce, že daňový úrad ako štátny orgán a zástupca štátu na úseku vyberania daní a poplatkov túto skutočnosť odignoroval a neprejavil snahu o zistenie, kto spôsobil štátu škodu tým, že neodviedol daň. Vo vzťahu k vyhodnoteniu dôkazu výsluchom svedka žalobca vyjadril názor, že skutočnosť, že svedok E. neodpovedal na všetky otázky zamestnancov daňového úradu, týkajúcich sa zdaňovania príjmov v jeho spoločnostiach a tento výsluch predčasne opustil, nemôže byť dávaná na ťarchu žalobcovi. Zvlášť s ohľadom na fakt, že na výsluchu potvrdil skutočnosť, že dodával žalobcovi pohonné hmoty, ako aj to, že vystavil predmetné faktúry. V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že pokiaľ pán E. ako svedok odmietol odpovedať na otázky, ktorými by si mohol privodiť trestné stíhanie, toto samo o sebe nemôže predstavovať dôkaz neoprávnenosti daňových výdavkov na strane žalobcu, dodajúc, že žalobca nie je tým, kto sa pokúsil obohatiť na úkor štátu, preto by mali byť preverované práve subjekty, v ktorých figuruje D. E.. Pre žalobcu z neznámych príčin správca dane predmetné svedectvo nebral vôbec do úvahy a vyhodnotil to, ako keby boli uzatvorené obchody s fiktívnou spoločnosťou. Navyše dal žalobca do pozornosti, že spoločnosť MONACO- CAR, s.r.o. do dnešného dňa figuruje v obchodnom registri. Konateľom a spoločníkom je aj naďalej pán D. E.. Pokiaľ si uvedená spoločnosť neplní svoje záväzky voči štátu, nič nebránilo správcovi dane dať podnet na zrušenie spoločnosti, resp. na vyhlásenie konkurzu, kde v zmysle platných prepisov nesie konateľ spoločnosti nielen trestnoprávnu zodpovednosť, ale aj zodpovednosť zaplatiť pokutu z osobného majetku konateľa spoločnosti ako fyzickej osoby. Z uvedeného dôvodu je postup správcu dane, ktorý žiadnym spôsobom nekonal voči subjektu, ktorý si neplní povinnosti voči štátu zarážajúci. Preto postup, ktorým sa snaží správca dane presunúť nesplnenie povinnosti spoločnosti MONACO – CAR, s.r.o. na žalobcu, je podľa názoru žalobcu neakceptovateľný. Ďalej dal žalobca do pozornosti, že súčasťou odvolania boli aj informácie, ktoré, zdôrazniac nad rámec svojich daňových povinností, vykonal žalobca pri vyhľadávaní dôkazov, aby vedel správcovi dane preukázať svoje tvrdenia. Takýmto spôsobom žalobca zabezpečil adresu a telefónne číslo na bývalého konateľa spoločnosti JokoCarServis, s.r.o., pána F. G., ktorý sa však zdržiava v zahraničí. Taktiež zabezpečil adresu a telefónne číslo na vodiča, ktorý predmetnú naftu privážal, a to pána H. B.. Vo vzťahu k spoločnosti MONACO- CAR, s.r.o. žalobca zistil, že konateľ tejto spoločnosti pán D. E. bol v tej dobe väzobne stíhaný, preto nebol problém ho predviesť opätovne na výsluch. Okrem uvedených skutočností žalobca v odvolaní dal do pozornosti, že žalobca figuroval ako svedok pri kontrole inej spoločnosti (AV GROUP, s.r.o.), kde táto spoločnosť, rovnako ako žalobca odoberala pohonné hmoty od spoločností JokoCarServis, s.r.o. a MONACO- CAR, s.r.o., kde tieto výdavky, resp. samotné obchody boli správcom dane uznané. Taktiež žalobca v odvolaní uviedol, že v roku 2014 bola u neho vykonaná colná kontrola, pri ktorej boli z motorových vozidiel žalobcu vypustené pohonné hmoty a zapečatený stojan na pohonné hmoty, kde sa kontroloval stav pohonných hmôt. Z tejto kontroly colnej správy existujú doklady a neboli zistené žiadne porušenia, ktoré by potvrdzovali podozrenia správcu dane.

V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že napriek uvedeným skutočnostiam žalovaný bez toho, aby sa zaoberal námietkami vznesenými žalobcom ako v odvolaní, tak aj v priebehu celého konania predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia napádaného odvolaním, vydal rozhodnutie č. 100343579/2021 zo dňa 25.02.2021, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane. Ku konštatovaniu žalovaného, obsiahnutému v odôvodnení rozhodnutia druhého stupňa, že „...je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov, pričom nie je v kompetencii daňového subjektu určovať, v akom rozsahu má správca dane vykonať dôkazy.“, žalobca argumentoval, že správne konanie je plne v kompetencii štátneho orgánu, ktorému je zverená pôsobnosť na danom úseku, avšak určite nebolo úmyslom zákonodarcu, a nie je to ani v záujme štátu, aby sa postup správcu dane zmenil na svojvôľu jednotlivých zamestnancov správcu dane, ktorí si zvolia pre nich jednoduchší a kratší spôsob zisťovania skutkového stavu veci, namiesto toho, aby riadnym spôsobom zistili rozhodujúce skutočnosti, správne vyhodnotili vykonané dôkazy a zákonným spôsobom rozhodli, prihliadajúc na všetky dôkazy vrátane tých, ktoré predložil a ktoré navrhol vykonať žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt. Táto požiadavka je o to viac dôležitá, že v rámci verejného práva nie sú si účastníci konania rovní a je to práve orgán štátu, v tomto prípade orgán na úseku správy daní a poplatkov, kto má dohliadať na správnosť rozhodnutí a na možnosť daňového subjektu účinne brániť svoje práva. Aj z tohto dôvodu žalobca v priebehu celého konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia žiadal, aby správca dane postupoval v zmysle § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku, teda, aby daňový úrad vykoval šetrenie prostredníctvom dôkazov označených vyššie a po takto vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca si správne uplatnil výdavky za rok 2014, pretože pohonné hmoty, ohľadom ktorých predložil faktúry spolu s výpisom z podnikateľského účtu, skutočne boli nákladom žalobcu v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, v zmysle ktorého „daňovým výdavkom, je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Záverom žalobca uviedol, že aj napriek všetkým skutočnostiam uvedeným jednak vo vyjadrení k protokolu o daňovej kontrole, ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu prvého stupňa, sa žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia č. 100343579/2021 zo dňa 25.02.2021 nevysporiadal s týmito skutočnosťami, ako ani s navrhovanými dôkazmi a svedeckými výpoveďami, čím podľa názoru žalobcu boli porušené jeho práva v rámci vedenia správneho konania, teda konania, ktoré predchádzalo vydaniu napádaného rozhodnutia.

Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať. Zopakoval skutkové zistenia a dôvody úpravy základu dane žalobcom priznanej dane z príjmov s následkom dodatočného určenia dane žalobcu z príjmov fyzickej osoby za kontrolované zdaňovacie obdobie roku 2014. Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a uviedol, že na základe správcom dane vykonaného dokazovania nebola spochybnená podnikateľská činnosť žalobcu, ani skutočnosť, že žalobca vlastnil motorové vozidlá, prostredníctvom ktorých vykonával činnosť autodopravy, že zamestnával v roku 2014 vodičov, o čom boli predložené evidencie vozidiel o realizovaní jednotlivých jázd, ktoré boli následne fakturované a dosahované tržby. Spochybnená bola skutočnosť, že v roku 2014 bola motorová nafta obstaraná a dodaná spoločnosťou Joko Car Servis, s.r.o., t. j. dodávateľom uvedeným na faktúrach, ktorá mala byť dodaná na základe objednávok, avšak objednávky neboli v celom konaní predložené a ani na jednej dodávateľskej faktúre nebol uvedený spôsob dopravy. Rovnako bola spochybnená skutočnosť, že motorová nafta bola žalobcovi dodaná od spoločnosti MONACO - CAR s.r.o., pretože žalobca v celom konaní nepredložil žiadne dodacie listy, objednávky, mailové komunikácie, na základe ktorých mala podľa splnomocnenej zástupkyne žalobcu prebiehať spolupráca bez problémov, podľa ich požiadaviek a faktúry mali byť posielané poštou, čo sa však v konaní nepreukázalo a nepotvrdilo. So zistenými skutočnosťami správca dane oboznámil splnomocnenú zástupkyňu žalobcu pri ústnom pojednávaní dňa 30.09.2019 (zápisnica č. 102258101/2019), pri ktorom uviedla, že súhlasí so zisteniami z vykonanej daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2014, berie to na vedomie.

K námietke napádajúcej nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a neprimeraný prenos dôkazného bremena na žalobcu pre zistenia ohľadom dodávateľa Joko Car Servis, s.r.o. s následkom neuznania pohonných látok od tejto spoločnosti Joko Car Servis, s.r.o., v ktorej nebolo možné podľa správcu dane preveriť jednotlivé nákupy pohonných látok z dôvodu jej dobrovoľného výmazu z Obchodného registra, žalovaný uviedol, že dodávateľské faktúry od spoločnosti Joko Car Servis, s.r.o. (zaniknutá dňa 11.02.2015), ktoré predložil žalobca k daňovej kontrole, boli vystavené v období od 14.04.2014 do 15.12.2014. Z údajov z Obchodného registra je zrejmé, že pán F. G. bol spoločníkom a konateľom spoločnosti od 02.03.2013 do 10.02.2015, t. j. do dňa pred výmazom spoločnosti z Obchodného registra. Jej výmazu predchádzalo podľa informácií z informačného systému finančnej správy podanie žiadosti zo strany spoločnosti dňa 23.04.2014 o vydanie súhlasu správcu dane so zápisom zmeny v Obchodnom registri podľa za účelom, ktoré mali nastať na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 14.04.2014, v zmysle ktorej mal jediný spoločník F. G. previesť svoj obchodný podiel vo výške 100 % na nadobúdateľa I. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXXX B., Maďarská republika. To znamená, že pán F. G. v čase vystavenia dodávateľských faktúr, t. j. od 14.04.2014 už nebol spoločníkom spoločnosti. Spoločnosť Joco Car Servis, s.r.o. bola zrušená podľa a následne zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou Dareq s.r.o., na ktorú bol vyhlásený konkurz. Žalovaný dal do pozornosti zistenia, na základe ktorých sa nepreukázalo, od koho skutočne žalobca obstaral motorovú naftu a kto vystavil dodávateľské faktúry. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že správca dane sa snažil vykonať výsluch svedka, pána F. G., avšak neúspešne. Jeho výsluch nebolo možné zrealizovať ani na základe žiadosti o jeho predvedenie, pričom podľa zistení Obvodného oddelenia Policajného zboru bol jeho pobyt neznámy a nebolo zistené žiadne konkrétne bydlisko alebo miesto, kde by sa mohol zdržiavať. Podľa zistení správcu dane bol naposledy jeho pobyt v Obci B. J. F., kde mu boli doručované predvolania na výsluch verejnou vyhláškou. Žalobca, ktorý bol upovedomený o jeho výsluchoch, neposkytol správcovi dane bližšie informácie o mieste jeho pobytu ani o spolupráci s uvedenou spoločnosťou. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca sa v predchádzajúcom konaní sám domáhal preverenia dokladov v nástupníckej spoločnosti Dareq, s.r.o., v ktorej sa mala podľa jeho tvrdení nachádzať kompletná dokumentácia zaniknutej spoločnosti Joko Car Servis, s.r.o. Podľa zistení správcu dane bol na spoločnosť Dareq, s.r.o. Okresným súdom Bratislava I uznesením zo dňa 27.05.2015, sp. zn. , zverejneným v Obchodnom Vestníku č. OV 104/2015 vyhlásený konkurz. Spoločnosť Dareq, s.r.o. na výzvu správcu dane č. 100686131/2020 zo dňa 16.03.2020, doručená dňa 24.03.2020, v odpovedi zo dňa 25.03.2020 oznámila správcovi dane, že výzve nemôže vyhovieť a za zaniknutú spoločnosť Joko Car Servis, s.r.o. – právneho predchodcu úpadcu nemôže predložiť požadovanú dokumentáciu z dôvodu, že nedisponuje účtovnou dokumentáciou úpadcu, vrátane právnych predchodcov úpadcu za obdobie pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu t. j. pred dňom 03.06.2015. Uvedené dokumenty neboli úpadcom odovzdané pôvodnému správcovi ani novému správcovi a správca nemá vedomosť o tom, kde sa účtovná evidencia nachádza. Z uvedeného dôvodu nebolo možné zo strany správcu dane preveriť žalobcom namietané skutočnosti, pričom zo zistení správcu dane vyplýva, že spoločnosť Joko Car Servis, s.r.o. nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2014, nemala žiadnych zamestnancov, ani žiadne motorové vozidlá. Preto sa žalovaný nestotožnil s tvrdením žalobcu o prenesení zodpovednosti na žalobcu, ako jednoduchšej alternatívy riešenia problému. Podľa názoru žalovaného, bolo na samotnom žalobcovi, aby preukázal fakturovanie motorovej nafty od uvedenej spoločnosti. K námietkam napádajúcim nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu ohľadom dodávateľa MONACO – CAR s.r.o. žalovaný uviedol, že z predložených dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou MONACO-CAR s.r.o. vyplýva (okrem faktúry č. 204035 zo dňa 20.03.2014), že sú v kolónke prevzal označené pečiatkou žalobcu, ktorý však v celom konaní žiadnymi dokladmi nepreukázal skutočné prevzatie motorovej nafty. V tejto súvislosti žalovaný konkretizoval, že žalobca nepredložil žiadne dodacie listy, prepravné listy, objednávky, na základe ktorých by bolo možné preveriť jej dodanie. Žalovaný dal do pozornosti, že v rámci preverenia predmetných daňových výdavkov bol vypočutý dňa 20.06.2019 konateľ spoločnosti pán D. E., ktorý pri výsluchu potvrdil dodanie pohonných látok a vystavenie faktúr. Podľa správcu dane však vyjadrenia pána D. E. nepotvrdili dodávky motorovej nafty, pretože svedok nevedel uviesť, akými vozidlami spoločnosť dodávala žalobcovi pohonné látky, kto ich vozil, nevedel uviesť, od ktorých dodávateľov spoločnosť tovar obstarala, nevedel preukázať zaúčtovanie predaja motorovej nafty v účtovnej evidencii spoločnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie. Zo zistení správcu dane vyplýva, že spoločnosť MONACO-CAR s.r.o. nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2014, nemala žiadnych zamestnancov, žiadne

motorové vozidlá, poštu na adrese jej sídla nikto nepreberal, zásielky boli vrátené späť s označením „adresát neznámy“, spoločnosť so správcom dane nespolupracovala, na výzvy nereagovala, bola nekontaktná. V súvislosti s výsluchom uvedeného svedka žalovaný uviedol, že hoci sa žalobca opiera o vyjadrenia svedka v tej časti jeho výsluchu, ktoré boli v jeho prospech, ako aj k bezproblémovej spolupráci s uvedenou spoločnosťou, zároveň spochybnil konanie pána E., keď sa nevedel vyjadriť k úhradám faktúr a navrhol preveriť spoločnosti, v ktorých koná ako konateľ, pričom žalobca sa bránil tvrdením, že on nie je tým, kto sa pokúsil obohatiť na úkor štátu. K vystupovaniu svedka sa vyjadril pred daňovým úradom, ktoré bolo podľa žalobcu diametrálne odlišné, ako v čase zrealizovania obchodov. Žalovaný z obsahu administratívneho spisu konkretizoval podrobnosti k výkonu dokazovania, že výsluchu svedka sa zúčastnila splnomocnená zástupkyňa žalobcu, ktorá sa vyjadrila k spolupráci s uvedenou spoločnosťou, avšak z jej vyjadrení nijako nevyplývalo, od koho, kde a kedy bola motorová nafta prevzatá, resp. dodaná. Žalovaný dôvodil, že splnomocnená zástupkyňa nepredložila žiadne objednávky, ktoré mali byť realizované mailovou formou, nepredložila žiadne dodacie listy, žiadne doklady o preprave, ktorými by preukázala a potvrdila skutočné dodanie motorovej nafty od uvedenej spoločnosti. Jej vyjadrenia, že obchody prebehli podľa ich požiadaviek, že faktúry im boli posielané poštou a že dodávky boli realizované tak, že po dodaní nafty dostali faktúru, ktorú následne uhradili, neboli postačujúce na uznanie dodávateľských faktúr za daňové výdavky. Žalovaný mal za to, že sni tvrdenie žalobcu, že faktúry boli uhradené bankovým prevodom, čo považoval za ďalší dôkaz pravosti faktúr, nedokazuje skutočnosť, že dodávky boli realizované tak, ako tvrdí žalobca. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že samotná faktúra ako účtovný doklad je dokladom na zaúčtovanie výdavku, avšak fakturovaný výdavok je daňovo uznateľný iba vtedy, ak ide o výdavok preukázateľne vynaložený daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Teda ide o faktúru, ktorá aj po obsahovej stránke preukazuje skutočné dodanie fakturovanej dodávky. Na základe uvedeného žalovaný vyjadril nesúhlas s námietkou žalobcu, že správca dane nekonal voči subjektu, ktorý si podľa neho neplní povinnosti voči štátu. Je to práve žalobca, ktorý sa snaží preniesť nesplnenie povinnosti v súvislosti s obstaraním motorovej nafty na dodávateľskú spoločnosť, ktorej konateľ je väzobne stíhaný. K poukazu žalobcu na jeho súčinnosť a iniciatívu pri zabezpečovaní dôkazov na podporu jeho tvrdení v priebehu daňového konania tým, že poskytol nad rámec svojich zákonných povinností správcovi dane kontaktné informácie k osobám konateľov jeho dodávateľov, žalovaný uviedol, že na základe správcom dane vykonaného dokazovania sa nepreukázalo a nepotvrdilo obstaranie motorovej nafty od uvedených dodávateľov, pretože žalobca okrem dodávateľských faktúr nepredložil počas daňovej kontroly ani v priebehu vyrubovacieho konania žiadne doklady preukazujúce dodávky motorovej nafty, ktoré by bolo možné preveriť.

Žalovaný mal za to, že vypočutie navrhovaných svedkov by nemohlo privodiť žalobcovi priaznivejšie výsledky, ktoré by mali vplyv na zistený skutkový stav. Pokiaľ ide o navrhovaného svedka pána F. G., u ktorého nebol zistený jeho pobyt, bolo podľa žalovaného vykonanie výsluchu nereálne a v prípade pána H. B. nebol známy právny vzťah k dodávateľským spoločnostiam. V prípade svedka pána D. E., ktorý potvrdil len vystavenie faktúr a k ostatným otázkam kladeným správcom dane sa už nechcel vyjadriť, by ďalší výsluch svedka podľa žalovaného neovplyvnil zistený skutkový stav. K tvrdeniu žalobcu, že figuroval ako svedok pri kontrole spoločnosti AV GROUP s.r.o., ktorá odoberala pohonné látky od spoločností Joko Car Servis, s.r.o. a MONACO – CAR s.r.o., pričom samotné obchody boli správcom dane uznané, žalovaný uviedol, že obchody spoločnosti AV GROUP s.r.o. nie sú predmetom tohto konania, a preto nie sú pre skutkový stav rozhodujúce. Žalobca bol povinný preukázať obstaranie motorovej nafty vo vzťahu k svojim dodávateľom, čo sa mu v celom konaní nepodarilo. Ohľadom poukazu žalobcu na skutočnosť, že v roku 2014 bola u neho vykonaná colná kontrola, z ktorej existujú doklady a neboli zistené žiadne porušenia, ktoré by potvrdzovali podozrenia správcu dane, žalovaný uviedol, že podľa priloženého protokolu k odvolaniu, bolo predmetom kontroly preverenie nákupu a použitia minerálneho oleja, preverenie dodržiavania povinností podľa ustanovenia o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobia od 01.01.2012 do 31.12.2015. Z výsledku vykonanej kontroly vyplynulo, že v kontrolovanom období od 01.01.2014 do 31.12.2014 bolo na základe účtovných dokladov zistené, že žalobca nakupoval motorovú naftu okrem spoločnosti Joco Car Servis, s.r.o. a MONACO – CAR s.r.o. aj od spoločnosti AV Group s.r.o. Dopravná 3121/4, 831 06 Bratislava, IČO 36289787. Motorová nafta bola nakupovaná a prijímaná priamo do palivových nádrží motorových vozidiel používaných pre podnikateľské účely žalobcu na čerpacej stanici pohonných látok AV Group s.r.o., Šelpice 141 prostredníctvom výdajného stojana. Žalobca platil za prijatú motorovú naftu v hotovosti a dodávateľ

po prijatí platby vydával žalobcovi doklady z elektronickej registračnej pokladnice. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že žalobca nakupoval v kontrolovanom zdaňovacom období motorovú naftu aj od iného dodávateľa, t. j. AV Group s.r.o., a teda mohol realizovať svoju podnikateľskú činnosť – nákladnú prepravu pomocou nákladných vozidiel svojimi zamestnancami. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný vyjadril nesúhlas so žalobcom namietanými skutočnosťami o nevysporiadaní sa s navrhovanými dôkazmi a svedeckými výpoveďami, čím mali byť porušené procesné práva žalobcu. K námietke napádajúcej porušenie práv žalobcu v zmysle § 3 ods. 2 a ods. 5 daňového poriadku zo strany správcu dane tým, že nevykonal navrhované dôkazy, ktoré nemohol žalobca predložiť bez vlastnej viny, žalovaný uviedol, že žalobca nekonkretizuje, aké dôkazy má na mysli, a preto žalovaný v tomto smere v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie žalovaného rozhodnutia. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že dokazovanie v zmysle ustanovenia § 24 daňového poriadku vedie správca dane a tento inštitút je využívaný najmä pri daňovej kontrole. Vo všeobecnosti sa pod dôkazom rozumie všetko, prostredníctvom čoho bude určitá skutočnosť zistená alebo objasnená. Hodnotenie dôkazu je v priamej zodpovednosti správcu dane, ktorý zhodnotí každý jeden dôkaz samostatne a následne v ich súvislostiach. Ku každému zhodnoteniu musí disponovať aj s odôvodnením, čo správca dane podľa názoru žalovaného dodržal. Žalovaný dodal, že dôkazná povinnosť je nielen povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré však žalobca nevyužil, ďalej argumentujúc, že právom žalobcu je predkladať počas daňovej kontroly dôkazy, ktorými preukáže svoje tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia (§ 45 ods. 1 písm. c). Zároveň je právom žalobcu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia (§ 45 ods. 1 písm. f). V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobca sa síce vyjadroval k zisteniam správcu dane, ale svojimi vyjadreniami nevyvrátil pochybnosti správcu dane o obstaraní, resp. dodaní motorovej nafty od dodávateľov uvedených na dodávateľských faktúrach. Žalobca replikou na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval.

Relevantná právna úprava

Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

Podľa správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak

a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.

Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak

a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,

b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

Podľa na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 3 ods. 7 daňového poriadku daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 2 písm. b) zákona o dani z príjmov predmetom dane sa na účely tohto zákona rozumie príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12.

Podľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov zdaniteľným príjmom sa na účely tohto zákona rozumie príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa a o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.

Podľa účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu daňových orgánov oboch stupňov, preskúmal v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov ( a ) napadnuté rozhodnutia žalovaného a správcu dane, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného ( ), za splnenia procesných podmienok podľa vec prejednal na pojednávaní za prítomnosti oboch účastníkov konania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

Právny zástupca žalobcu sa v prednese v plnom rozsahu pridržiaval podanej žaloby a zároveň dal do pozornosti rozpor vyplývajúci z rozhodnutia žalovaného, že na jednej strane daňové orgány uznávajú, že žalobca v zdaňovacom období roku 2014 podnikal, nejaké pohonné hmoty nakupoval, mal v evidencii motorové vozidlá, zamestnával zamestnancov, teda nejakým spôsobom musel fungovať a nakupovať pohonné hmoty, a napriek tomu preverovaný nákup pohonných hmôt neuznal. Zároveň dal do pozornosti, že v roku 2014 bola u žalobcu vykonaná colná kontrola zameraná na spotrebnú daň z pohonných hmôt, v rámci ktorej bol zapečatený stojan na pohonné hmoty, tieto boli skontrolované a nezistilo sa žiadne pochybenie. Z uvedených dôvodov mal právny zástupca za to, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, čo spôsobuje nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Záverom navrhol vyhovieť petitu žaloby a priznať žalobcovi právo na náhradu trov konania, dodajúc ešte, že hoci konateľ obchodného partnera žalobcu, pán E., nebol pri výsluchu v rámci daňovej kontroly zdravotne spôsobilý vypovedať, táto skutočnosť nemôže byť pripisovaná na ťarchu žalobcu. Poverená zástupkyňa žalovaného sa pridržiavala písomného vyjadrenia k žalobe a dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí. K spomínanej kontrole colného úradu, zameranej na spotrebnú daň, dodala, že je síce pravdou, že bol kontrolovaný stojan s pohonnými látkami a bol vypustený za týmto účelom a výsledok kontroly bol v poriadku, avšak zároveň bolo zistené, že žalobca nakupoval pohonné hmoty aj od dodávateľa AV Group, s.r.o., a teda nielen od deklarovaných dodávateľov, u ktorých sa dodanie pohonných hmôt nepodarilo preukázať. K výpovedi pána E. uviedla, že sama zástupkyňa žalobcu aj sám pán E. pri výpovedi uviedli, že je indisponovaný vzhľadom na jeho problémy, mal údajne dopravnú nehodu, a preto je pre žalovaného nepochopiteľné, z akého dôvodu žiadal žalobca zopakovať jeho výsluch. V reakcii na vyjadrenie poverenej zástupkyne žalovaného právny zástupca žalobcu uviedol, že vzhľadom na zdravotnú indispozíciu pána E. pri výsluchu, ktorý si nepamätal okolnosti podnikania v roku 2014, je požiadavka na jeho opakovaný výsluch logická, na čo poverená zástupkyňa žalovaného v rámci prednesu záverečného návrhu reagovala, že ak by aj bol pán E. opätovne vypočutý, nepredpokladá, že by v intenciách zisteného skutkového stavu bola jeho výpoveď spôsobilá privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť žalobcom napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k správnosti aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o dani z príjmov na zistený skutkový stav pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na priznanie, resp. nepriznanie žalobcom uplatnených daňových výdavkov spojených s nákupom tovaru (pohonných hmôt) od faktúrami deklarovaných dodávateľov Joko Car Servis, s.r.o. a MONACO- CAR, s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období, so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014. V súvislosti s preukázaním reálneho vynaloženia daňových výdavkov žalobcom na nadobudnutie tovaru od deklarovaných dodávateľov Joko Car Servis, s.r.o. a MONACO- CAR, s.r.o. je podstatným žalobným argumentom tvrdenie žalobcu, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno predložením zákonom požadovaných daňových dokladov – faktúr, vystavených deklarovanými dodávateľmi. Materiálny obsah preverovaných faktúr za dodané pohonné hmoty bol podľa tvrdenia žalobcu podporený správcom dane nespochybňovanou skutočnosťou o reálnom výkone podnikania žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období roku 2014, keďže zo strany správcu dane nebolo v konaní spochybnené vlastníctvo motorových vozidiel žalobcom, na ktorých vykonával činnosť autodopravy, nebolo spochybnené ani zamestnávanie zamestnancov – vodičov, pričom boli ku kontrole predložené evidencie vozidiel na jednotlivých uskutočnených jazdách, následne fakturovaných, z ktorých boli dosahované tržby. Uvedené argumenty žalobcu z pohľadu naplnenia formálnych zákonných podmienok na uznanie nákladov, resp. výdavkov znižujúcich základ dane z príjmov žalobcu by mohli samé osebe vyznieť ako logické a akceptovateľné na uznanie výdavkov použitých na nákup pohonných hmôt, teda tovaru súvisiaceho s dosahovaním, zabezpečením a udržaním zdaniteľných príjmov žalobcu, avšak tieto deklarované výdavky musia byť spôsobilé obstáť v teste preverenia ich reálneho obsahu v rámci správy daní (§ 2 písm. a/ v spojení s § 44 ods. 1 daňového poriadku). To znamená, že v rámci ich preverenia zo strany správcu dane (čo je okrem iného účelom správy daní), a to s využitím bežných inštitútov správy daní podľa daňového poriadku, naplnenie účelu daňových výdavkov, sledovaného zákonom o dani z príjmov ako aj daňovým poriadkom, musí byť preukázané, že ku kontrole predložené daňové doklady zodpovedali zásade skutočného obsahu právneho úkonu a žalobca uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ich vierohodnosti (§ 24 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 3 ods. 6 daňového poriadku). Z obsahu administratívneho spisu a preskúmavaných rozhodnutí bezpochybná verifikácia deklarovaných odpočítateľných daňových výdavkov nevyplýva, a to z dôvodu, že táto nemohla byť

potvrdená overením deklarovaných obchodov v účtovníctve jednak dodávateľov žalobcu Joko Car Servis, s.r.o. a MONACO- CAR, s.r.o. a jednak ani účtovná evidencia samotného žalobcu neposkytla dostatok podkladov na preverenie deklarovaného nákupu pohonných hmôt od uvedených dodávateľov, keďže žalobca nepredložil, resp. nemal k dispozícii pre účely kontroly nadobudnutia tovaru, ktorý mal byť dodaný na základe objednávok, žiadne objednávky a ani na jednej dodávateľskej faktúre nebol uvedený spôsob dopravy predmetného tovaru (pri dodávkach pohonných hmôt, ktoré mala podľa faktúr dodať obchodná spoločnosť Joko Car Servis, s.r.o.). Taktiež v prípade preverovania reálneho základu dodávok pohonných hmôt od faktúrami deklarovaného dodávateľa MONACO - CAR s.r.o. žalobca v celom konaní na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne dodacie listy, objednávky, mailové komunikácie, preukazujúce žalobcom tvrdenú bezproblémovú spoluprácu medzi ním s uvedeným obchodným partnerom, pričom nebola v konaní preukázaná ani žalobcom tvrdená skutočnosť o doručovaní dodávateľom vystavených faktúr prostredníctvom pošty. Okolnosti nákupu pohonných hmôt by bolo možné preveriť bežnými procesnými inštitútmi správy daní overením potrebných daňových dokladov vedených v účtovníctve deklarovaných dodávateľov Joko Car Servis, s.r.o. a MONACO- CAR, s.r.o. Pokiaľ by obsah týchto dokladov, spolu s podanými vysvetleniami osôb konajúcich v mene dodávateľov, vo vzájomných súvislostiach nevykazovali vnútorné rozpory, neposkytli by dôvod na vznik objektívnych pochybností o reálnom uskutočnení deklarovaných dodávok tovaru, a teda bol by tu skutkový základ na uznanie predmetných daňových výdavkov žalobcu. Avšak za daných okolností prejednávaného prípadu, kedy ani jeden z uvedených dodávateľov pohonných hmôt, v prípade dodávateľa Joko Car Servis, s.r.o. správca konkurznej podstaty jeho právneho nástupcu Dareq s.r.o., neboli schopní predložiť za účelom preverenia predaja tovaru žalobcovi účtovnú evidenciu alebo akékoľvek listinné doklady ozrejmujúce reálny základ vystavených dodávateľských faktúr, nebolo namieste v rámci vyhodnotenia zisteného skutkového stavu prijať jednoduchú argumentačnú konštrukciu žalobcu, vychádzajúcu len zo súladu účelu nákupu pohonných hmôt s predmetom podnikania žalobcu (činnosť autodopravy) a s jeho reálnym výkonom prostredníctvom vlastníctva motorových vozidiel, preukazovaných jázd a zamestnávaním zamestnancov – vodičov. Za výber obchodných partnerov, aj dodávateľov pohonných hmôt, je zodpovedný žalobca, ktorý s prihliadnutím na jeho dôkazné bremeno pre účely preukazovania oprávnenosti v budúcnosti ním uplatnených nárokov, vyplývajúcich z noriem verejného práva (daňové výdavky znižujúce základ dane z príjmov), a preto bolo v záujme žalobcu zabezpečiť si dostatok dôkazov preukazujúcich reálny základ ním deklarovaných nákupov tovarov a služieb, ktorý nákup je ekonomickou činnosťou plne pod jeho kontrolou. Rovnako tak je v záujme podnikateľa pri výbere dodávateľov tovaru s ťažiskovým významom pre podnikanie (čo do objemu nakúpených pohonných hmôt potrebných na prevádzku autodopravy) postupovať s odbornou starostlivosťou. Preto nie je možné ako liberačný dôvod pre uznanie daňových výdavkov žalobcu akceptovať jeho dobromyseľnosť pri výbere dodávateľov pohonných hmôt, ktorí si nesplnili povinnosť viesť riadne účtovnú evidenciu po dobu predpísanú osobitným zákonom. Pokiaľ ide o svedka D. E., konateľa obchodnej spoločnosti MONACO- CAR, s.r.o., tento k dodávkam tovaru v roku 2014 nevypovedal, avšak predtým, než bez udania dôvodu a bez podpísania zápisnice opustil ústne konanie pred správcom dane za prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu, bolo celkom zjavné, že účtovnú evidenciu k preverovaným zdaňovacím obdobiam nepredložil, za rok 2013 (obe zdaňovacie obdobia boli predmetom výsluchu svedka) nevedel uviesť od koho spoločnosť MONACO- CAR, s.r.o. nakupovala pohonné hmoty ďalej dodávané žalobcovi, ani kto tento tovar prevážal, na akých vozidlách, či mala spoločnosť vlastných zamestnancov. Uvedený svedok len uviedol, že mal ťažkú autonehodu vo februári 2013 a nič si nepamätá. V kontexte so zisteniami správcu dane, v zmysle ktorých uvedený dodávateľ nepodal daňové priznanie k dani z príjmov za rok 2014, nemal žiadnych zamestnancov, žiadne motorové vozidlá, na sídle spoločnosti nebolo možné doručovanie (podľa správ doručovateľa ide o neznámeho adresáta) a ide o subjekt nespolupracujúci so správcom dane, na výzvy nereaguje, teda je nekontaktný, nie je možné v spojení s tvrdením jeho konateľa, že si nič od februára 2013 nepamätá, vyhodnotiť dosiaľ vykonané dôkazy ako verifikujúce tvrdenie žalobcu, že predmetné pohonné hmoty nakúpil od dodávateľa MONACO- CAR, s.r.o. Žalobca v priebehu preskúmavaného administratívneho konania neuviedol skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že opätovná výpoveď svedka D. E. by vniesla do preverovania sporných obchodov viac svetla alebo diametrálne odlišné skutkové zistenia, ako tie, ktoré zistil správca dane a žalovaný pred vydaním napadnutých rozhodnutí. Z uvedených dôvodov možno prisvedčiť správnosti záveru daňových orgánov oboch stupňov, že pre účely uznania daňových výdavkov ovplyvňujúcich základ dane z príjmov, tvorených platbami žalobcu

za nákup tovaru v zmysle faktúr vystavených dodávateľom MONACO- CAR, s.r.o., sú uvedené výdavky neuznateľné z dôvodu ich nepreukázateľnosti. Vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi pohonných hmôt Joko Car Servis, s.r.o., zaniknutému jeho dobrovoľným výmazom z obchodného registra titulom jeho zlúčenia s právnym nástupcom Dareq s.r.o. (ktorý je od 27.05.2015 v konkurze), je dôkazná situácia obdobná, správca konkurznej podstaty nemôže predložiť k prevereniu deklarovaných daňových výdavkov žalobcu účtovnú evidenciu z roku 2014 zaniknutej obchodnej spoločnosti zlúčením s inou právnickou osobou, predtým Joko Car Servis, s.r.o., pretože túto dodávateľ žalobcu pri zlučovaní obchodných spoločností právnemu nástupcovi ani správcovi konkurznej podstaty úpadcu neodovzdal. Preto nebolo možné reálny základ deklarovaného dodania tovaru verifikovať zo strany správcu dane bežnými dôkaznými prostriedkami podľa daňového poriadku, čo však nevytvára dôkaznú núdzu na strane správcu dane, ale žalobcu, ktorého v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku zaťažuje dôkazná povinnosť k obsahu jeho tvrdení a daňových evidencií ovplyvňujúcich základ dane z príjmov fyzickej osoby. Pokiaľ žalobca namietal nedoplnenie dokazovania vykonaním výsluchu svedka F. G., konateľa dodávateľa Joko Car Servis, s.r.o., správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane za účelom vypočutia uvedeného svedka využil všetky dostupné inštitúty správy daní podľa daňového poriadku, kedy uvedeného svedka predvolal na ústne pojednávanie za účelom výsluchu v danej veci, bezúspešne zisťoval jeho pobyt, doručoval predvolanie na jeho výsluch verejnou vyhláškou vyvesenou na Obecnom úrade v obci administratívne evidovaného trvalého pobytu F. G. a rovnako bezúspešne požiadal o jeho predvedenie k procesnému úkonu daňovej správy prostredníctvom príslušného oddelenia policajného zboru. Za daných okolností nie je namieste vytýkať orgánom daňovej správy nečinnosť vo vzťahu k zabezpečeniu a vykonaniu dôkazu výsluchom svedka, a teda nie je spravodlivé pričítať za vinu správcovi dane neuskutočnenie výsluchu bývalého konateľa dodávateľa Joko Car Servis, s.r.o. Z pohľadu účelu správy daní a výkonu daňovej kontroly, v spojení s dôkazným bremenom zaťažujúcim žalobcu (§ 24 ods. 1 písm. a/ až c/ daňového poriadku), ktorý sám nepredložil dostatok dôkazov k deklarovaným nákupom pohonných hmôt (napr. listiny preukazujúce spôsob dopravy a dodania tovaru, dodacie listy, objednávky), nemožno požadovať bezbrehú snahu zo strany správcu dane o zabezpečenie výsluchu navrhovaných svedkov nad rámec využitia bežných inštitútov správny daní podľa daňového poriadku, pretože by to zároveň presahovalo možnosti, zákonný rámec a účel sledovaný správou daní.

Správny súd poznamenáva, že žalobcov poukaz na skutočnosť, že v roku 2014 bola u neho vykonaná colná kontrola, z ktorej existujú doklady a neboli zistené žiadne porušenia, paradoxne vyznieva v konečnom dôsledku v neprospech tvrdení žalobcu o výhradnom nákupe pohonných hmôt v roku 2014 od dodávateľov Joko Car Servis, s.r.o. a MONACO- CAR, s.r.o., pretože práve z výsledkov kontroly u žalobcu, zameranej na preverenie nákupu a použitia minerálneho oleja, preverenie dodržiavania povinností podľa ustanovenia o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobia od 01.01.2012 do 31.12.2015, vyplýva, že v kontrolovanom období od 01.01.2014 do 31.12.2014 bolo na základe účtovných dokladov zistené, že žalobca nakupoval motorovú naftu okrem spoločnosti Joco Car Servis, s.r.o. a MONACO – CAR s.r.o. aj od spoločnosti AV Group s.r.o. Dopravná 3121/4, Bratislava, pričom motorová nafta bola nakupovaná a prijímaná priamo do palivových nádrží motorových vozidiel používaných pre podnikateľské účely žalobcu na čerpacej stanici pohonných látok AV Group s.r.o., Šelpice 141 prostredníctvom výdajného stojana. S prihliadnutím na skutkové zistenia daného prípadu, kedy sám žalobca neposkytol celkom pravdivé informácie k preverovanému nákupu pohonných hmôt a faktúrami deklarované prijatie tovaru nepodložil dostatkom dôkazov v podobe evidencie objednávok a dodacích listov, v spojení s objektívne danou nemožnosťou verifikácie deklarovaných nákupov pohonných hmôt v účtovnej evidencii dodávateľov, správny súd dospel k záveru o správnosti vyhodnotenia zisteného skutkového stavu daňovými orgánmi oboch stupňov o nepreukázateľnosti vynaloženia preverovaných výdavkov žalobcom faktúrami deklarovaným spôsobom, vrátane dodávateľov na faktúrach uvedených. Nemožno opomenúť, že inštitúty správy daní ako výkon daňovej kontroly na preverenie daňovým subjektom priznanej dane z príjmov a s tým súvisiacich deklarovaných daňových výdavkov, alebo na preverenie oprávnenosti odpočtu dane a oslobodenia od dane, slúži na verifikáciu daňovým subjektom deklarovaných tvrdení, pričom jeho funkcia, s prihliadnutím na jeho účel ( v spojení s daňového poriadku), nie je vyhľadávacia a dokazovanie správca dane nevedie dovtedy, pokým sa nepreukážu tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu. Daňový subjekt, predovšetkým vo vzťahu k vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedených záznamov a evidencií, zaťažuje dôkazné

bremeno (§ 24 ods. 1 písm. a/ až c/daňového poriadku), a preto primárne je jeho povinnosťou odstrániť pochybnosti správcu dane, ktoré vznikli v súvislosti s preverovaním žalobcom preukazovaným prijatím zdaniteľných plnení, o ktorých cenu znižuje základ dane z príjmov. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd dodáva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane z príjmov, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona.

Správny súd konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a pri ich vyhodnotení v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o preukázateľne vynaložených výdavkoch za prijaté sporné plnenia od dodávateľov Joko Car Servis, s.r.o. a MONACO- CAR, s.r.o., na základe ktorých si žalobca uplatnil daňové výdavky znižujúce základ dane z príjmov za kontrolované zdaňovacie obdobie, ako i pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Podľa názoru správneho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti podľa daňového poriadku, žalovaný sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne, rozhodnutie je založené na dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku ani práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, správny súd nezistil dôvodnosť žaloby, a preto ju podľa zamietol. O trovách konania rozhodol správny súd podľa a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia ( ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. ( )

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( a ).