Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_16C-72-2022.pdf
PDF · 91.83 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/72/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Lučenec, pred sudcom JUDr. Dušanom Kucbelom, v spore žalobcu Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava proti žalovanej Z. Ž., N.. XX.XX.XXXX, A. R. XX, o zaplatenie 78 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 78 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 78 Eur od 08.10.2020 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.05.2022 domáhal zaplatenia istiny v sume 78 Eur spolu s úrokom z omeškania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 07.09.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXX v sume 78 Eur s dátumom splatnosti do 07.10.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom Gabčíkovo za obdobie od 03.06.2020 do 09.06.2020. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj „zákon o ochrane verejného zdravia“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou SR podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnený v karanténnom zariadení. Je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu, v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu.
2. Žalobca na základe výzvy súdu (uznesenie č. k. 16C/72/2022-21 zo dňa 10.06.2022) podľa § 150 ods. 2 CSP doplnil podaním dňa 22.04.2022 skutkové tvrdenia, v ktorom uviedol, že Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z. z. počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva (ďalej aj „UVZ“) podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia v znení platnom rozhodnom čase nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona opatrenie č. OLP/3992/2020 zo dňa 15.05.2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/3992/2020 zo dňa 16.05.2020 zmenil tak, že všetkým osobám, ktoré od 18.05.2020 od 07:00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti. Karanténne zariadenie Gabčíkovo dlhodobo užíval na základe zmluvy o poskytovaní služieb č. U-5/2001 zo dňa
25.06.2001 pre účely migračnej politiky. Ako objednávateľ uzatvoril rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 08.06.2020 s poskytovateľom KOMPLEXNÁ CENTRÁLNA ZÁCHRANNÁ SLUŽBA, predmetom ktorej poskytovateľ zabezpečoval služby súvisiace s pobytom občanov umiestnených v karanténe. Na základe rozhodnutia Ústredného krízového štábu a vyhlášky ÚVZ č. OLP/2567/2020 zo dňa 12.03.2020 bolo predmetom služby okrem iného aj poskytovanie stravy. V súlade s dohodou vystavil žalobca poskytovateľovi služieb objednávku č. 2000042175, predmetom ktorej boli aj služby stravovania od 01.06.2020 do 12.06.2020. Na základe zabezpečených stravovacích služieb vystavil poskytovateľ faktúru č. 200100016, ktorú žalobca uhradil. Tieto tvrdenia zopakoval v podaní doručenom súdu dňa 14.07.2022.
3. Žalovaná sa v konaní nevyjadrila, bol v konaní pasívna. Z neúčasti na pojednávaní sa neospravedlnila. Žalobca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti z dôvodu hospodárnosti konania. Z toho dôvodu súd vec dňa 10.08.2022 meritórne prejednal bez účasti sporových strán a meritórne rozhodol.
4. Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanej faktúru č. XXXXXXXXX s dátumom splatnosti 07.10.2020 na sumu 78 Eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Gabčíkovo za obdobie od 03.06.2020 do 09.06.2020. Ministerstvo vnútra SR následne vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky. UVZ vydal dňa 16.05.2020 opatrenie č. OLP/3992/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia s poukazom na § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré sa od 18.05.2020 vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a to na dobu 14 dní. Poskytovateľ služieb vystavil Ministerstvu vnútra SR faktúru č. XXXXXXXXX na sumu 110 160,76 Eur, v rámci ktorej bola položka za stravovanie od 01.06.2020 do 12.06.2020, a to na podklade článku II. ods. 4 rámcovej dohody o poskytovaní služieb zo dňa 12.06.2020.
5. Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovanej v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.
6. Súd spor meritórne na pojednávaní prejednal a dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný. Súd v obdobných veciach v rozsudkoch pod sp. zn. 16C/14/2022, 16C/54/2022, 16C/55/2022 zamietol žaloby štátu voči fyzickým osobám z titulu nákladov na stravu, pretože žalobca (totožný v danej veci) v nich nepreukázal, že mu vznikol nárok na zaplatenie stravného za dané obdobie. V danej veci však prostriedky procesného útoku, najmä po doplnení tvrdení a predložení ďalších dôkazov, preukazujú dôvodnosť podanej žaloby. Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia na tom základe, že žalobca mal za žalovanú uhradiť náklady poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení, v ktorom bola strava žalovanej poskytnutá. Žalovaná v konaní nepoprela, že bola v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako nepoprela, že jej strava nebola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá a že žalobca za túto stravu karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného. Súd na základe predložených dôkazov podľa § 186 ods. 2 CSP nemal o týchto zhodných skutkových tvrdeniach sporových strán pochybnosti.
7. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaná znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“
8. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“
9. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR potom vyplýva, že žalovaná mala podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov.
10. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ, znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157 nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanej) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.
11. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanej poskytnutá. Náklady s tým
súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.
12. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanej. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovanú predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení. Žalobca preukázal, že na základe rámcovej dohody o poskytovaní služieb, ako aj vystavenej faktúry poskytovateľ služieb zabezpečoval v karanténnom zariadení stravu. Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov poskytovateľa stravy zo strany žalobcu, však nemá vplyv na povinnosť žalovanej znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia UVZ tak, ako to predpokladá § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. Žalovaná bola subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie. Keďže tak neurobila a túto povinnosť za ňu splnil vedome žalobca, čím jej dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovanej voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovanej k zmenšeniu jej majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnila sama. V tomto smere je irelevantné, že poskytovateľ stravy si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovanej. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 78 Eur za rozhodné obdobie boli zjavne disproporčné voči žalovanej. Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote.
13. Žalovaná sa so splnením svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostala do omeškania. Žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo v súvislosti s omeškaním žalovanej podľa § 517 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. požadovať úrok z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia istiny v sume 78 Eur od okamihu, keď sa dostala do omeškania. Išlo o deň nasledujúci po splatnosti faktúry, ktorá mu bola žalobcom vystavená, t. j. dňa 08.10.2020.
14. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu. Keďže žalobca v žalobe nežiadal priznať náhradu trov konania, súd rešpektoval dispozičné oprávnenie žalobcu a trovy konania mu nepriznal. Preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo vyhotovení trojmo.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
- odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 C. s. p.). Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C. s. p.). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C. s. p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/95 Z.z. a noviel - Exekučný poriadok.