Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8C-51-2008.pdf
PDF · 105.75 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/51/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II pred samosudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobcu: J. E., X.. XX.XX.XXXX, L. XX, L. L., zast.: JUDr. Marian Holý, advokát, B. Němcovej 15, 977 01 Brezno proti žalovanému: Cirkev Adventistov siedmeho dňa - Slovenské združenie, Cablkova 3, 821 04 Bratislava, IČO: 00 468 118, zast.: CLC advokátska kancelária s.r.o., Panenská 18, 811 03 Bratislava, o náhradu mzdy, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 20.630,52 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .
Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 05.03.2008 domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mu dal žalovaný listom zo dňa 04.02.2008. Súčasne sa domáhal aj náhrady mzdy (po viacnásobnej zmene petitu žaloby) v sume 57.416,93 € brutto s úrokmi z omeškania za obdobie od 01.04.2009 do 25.11.2015.
2. Súd čiastočným rozsudkom, č.k. 8C/51/2008-125 zo dňa 25.11.2015, právoplatným dňa 23.02.2016 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom zo dňa 04.02.2008 je neplatné. Zároveň určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dňom vyhlásenia rozsudku, nakoľko od žalovaného nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. O zvyšku uplatnených nárokov mal súd rozhodnúť v konečnom rozhodnutí.
3. Žalobca na výpočet náhrady mzdy aplikoval § 134 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Ak mal pracovný pomer skončiť dňa 04.02.2008, rozhodujúcim obdobím je obdobie od októbra 2007 do decembra 2007. Z výplatnej pásky za mesiac december 2007 vyplýva, že mesačná mzda žalobcu predstavovala 20.000,- Sk. Za obdobie troch kalendárnych mesiacov bola základná mzda vo výške 60.000,- Sk. V decembri 2007 bola poskytnutá odmena vo výške 5.000,- Sk, teda celková mzda za mesiace október až december 2007 predstavovala sumu 65.000,- Sk. Priemerná mesačná mzda je tretinou tejto sumy, teda 21.667,- Sk (719,21€). Žalobca požadoval náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2009 do 25.11.2015, t.j. 6 rokov, 7 mesiacov a 25 dní, teda 79 mesiacov a 25 dní. Náhrada mzdy za 79 mesiacov predstavuje 56.817,59 €, náhrada mzdy za 25 dní mesiaca november 2015 predstavuje 719,21 €/30 dní x 25 dní, teda 599,34 €. Spolu náhrada mzdy za celé obdobie prestavuje výšku 57.416,93 €.
4. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 25.05.2016 mal za to, že od neho nemožno spravodlivo požadovať náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov. Súd rozhodol o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru len z dôvodu formálnych a obsahových nedostatkov právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru. V prípade, ak by okamžité skončenie pracovného pomeru obsahovalo všetky formálne náležitosti, tak zo skutkovej podstaty veci by nepochybne vyplýval záver, že zo strany žalovaného došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru. Žalobca v priebehu konania nenamietal žiadne skutočnosti kladené mu za vinu, len stroho konštatoval, že jeho pracovný pomer trvá odvolávajúc sa len na formálne a obsahové nedostatky okamžitého skončenia pracovného pomeru. Je zrejmé, že žalobca si bol počas celého konania vedomý dôvodov, pre ktoré s ním chcel žalovaný rozviazať pracovný pomer. Priznanie náhrady mzdy nad zákonné minimum len z dôvodu formálnych nedostatkov právneho úkonu by voči žalovanému predstavovalo neprimeranú majetkovú sankciu. Žalovaný rovnako namietal nárok v časti uplatnenia úrokov z omeškania, keďže Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania a v danom prípade sa nie je možné oprieť ani o ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko Zákonník práce zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka len vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Žalobca bol evidovaný na úrade práce od 01.04.2008, až po takmer roku a pol od doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo žalobcovi vydané živnostenské oprávnenie na vykonávanie práce opatrovateľa v Rakúsku. V období od 01.04.2008 do 31.07.2009 žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal akúkoľvek snahu zapojiť sa do práce. Žalobca sa domáha náhrady mzdy od 01.04.2009, teda od obdobia bezprostredne predchádzajúcemu obdobiu, od kedy vykonáva opatrovateľskú službu v Rakúsku. Nároku na náhradu mzdy za obdobie od kedy bol evidovaný na úrade práce, t.j. od 01.04.2008 sa nedomáhal z dôvodu, že nárok na náhradu mzdy za toto obdobie bol v čase jeho uplatnenia už premlčaný. Z uvedeného dôvodu by náhrada mzdy ani nespĺňala svoju satisfakčnú funkciu, nakoľko v čase od kedy sa uplatňuje, už bol žalobca zárobkovo činný v Rakúsku. Podstatnú skutočnosť tiež predstavuje fakt, že počnúc 09.02.2008 bol žalobca vylúčený z cirkvi, a teda ani nemohol vykonávať činnosť, ktorá tvorila predmet jeho pracovnej náplne. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby bol zaviazaný na náhradu mzdy v sume 8.630,52 € (12 mesiacov x 719,21 €).
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s výplatnými páskami žalobcu za obdobie október - december 2007, potvrdeniami o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za roky 2010 - 2015, rozhodnutím o zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie zo dňa 07.04.2008, rozhodnutím o vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie zo dňa 02.09.2009, výpisom z obchodného registra Magistrátu mesta Viedeň, Cirkevným poriadkom a ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový a právny stav: 6. Základná mzda žalobcu v mesiacoch október - december 2007 predstavovala 20.000,- Sk, pričom v mesiaci december 2007 bola žalobcovi vyplatená odmena 5.000,- Sk. Žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01.04.2008 a vyradený bol dňom 02.09.2009. Žalobcovi vzniklo dňa 30.07.2009 oprávnenie na podnikateľskú činnosť v oblasti opatrovateľskej činnosti. Podľa daňových priznaní predložených súdu dosahoval príjem v rokoch 2010 - 2015.
7. Právny zástupca žalobcu vo svojom prednese uviedol, že pri výpočte náhrady mzdy vychádzal len z jediného dokladu, a to zo mzdy za mesiac december 2007. Žalobca bol od 01.04.2008 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na úrade práce, neskôr od 31.07.2009 vykonával na živnosť opatrovateľskú službu v Rakúsku. V čase, kedy mal pracovný pomer okamžite skončiť, Zákonník práce neobmedzoval obdobie, za ktoré má zamestnanec nárok na náhradu mzdy, mohol tak urobiť súd obmedzením plnenia na 12 mesiacov pri uplatnení kvalifikovaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.
8. Právny zástupca žalovaného v rámci svojho prednesu žiadal, aby súd prípadný nárok na náhradu mzdy obmedzil na 12 mesiacov. Žalovaný nie je napojený na štátny rozpočet, svoje finančné potreby uspokojuje z príspevkov veriacich, takže plnenie náhrady mzdy z takto získaných prostriedkov je v rozpore s vnútornými pravidlami cirkvi a zásadami morálky a nespravodlivé voči jej členom.
9. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného ku dňu 04.02.2008 (ďalej len „ZP“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
10. Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
11. Podľa § 1 ods. 4 ZP, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
12. Podľa čl. 2 ZP, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 13. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
14. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
15. Súd rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu formálnych nedostatkov, a to konkrétne pre neuvedenie nezameniteľných dôvodov skončenia pracovného pomeru v jeho písomnom vyhotovení a z dôvodu nepreukázania jeho doručenia žalobcovi do vlastných rúk. Súčasne súd rozhodol o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že od žalovaného nebolo možné spravodlivo očakávať, aby žalobcu naďalej zamestnával. V odôvodnení čiastočného rozsudku súd uviedol, že v zmysle vnútorných predpisov cirkvi je základným predpokladom výkonu činnosti duchovenského pracovníka a následne vysväteného kazateľa členstvo v cirkvi, pričom žalovaný rozhodol o vylúčení žalobcu z cirkvi dňa 09.02.2008. Súd ďalej uviedol, že konanie žalobcu, ktorým dochádzalo k porušovaniu kazateľskej etiky (správanie k ženám a využívanie pracovného času aj pre iné účely ako kazateľskú prácu, kedy sa mal žalobca stretávať s osamelou mladou ženou, pričom bol v tom čase ženatý), možno vzhľadom na povahu funkcie kazateľa považovať za nepatričné. Vzhľadom na to, že žiadna zo strán nepodala v zákonnej lehote odvolanie, čiastočný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.02.2016. Žalobca do času vydania čiastočného rozsudku nespochybňoval svoje vylúčenie z cirkvi, rovnako nerozporoval tvrdenia žalovaného ohľadom jeho nevhodného správania sa k ženám a za týmto účelom ani nepredložil žiadne dôkazy na svoju obranu. Až v štádiu konania o nároku na náhradu mzdy začal žalobca argumentovať tým, že o jeho vylúčení z cirkvi rozhodol nepríslušný orgán a rovnako sa nestotožňoval s odôvodnením čiastočného rozsudku týkajúceho sa jeho nevhodného správania k ženám. V tomto smere súd uvádza, že uvedené dôvody boli podkladom pre rozhodnutie súdu o skončení pracovného pomeru žalobcu napriek formálnym nedostatkom okamžitého skončenia pracovného pomeru, a preto pokiaľ žalobca s rozhodnutím súdu nesúhlasil, nič mu nebránilo podať proti čiastočnému rozsudku opravný prostriedok. Navyše Cirkevný poriadok umožňoval žalobcovi opätovne sa dovolávať prijatia do cirkvi, prípadne sa písomne odvolať k zboru ako celku, pokiaľ sa domnieval, že s ním miestny zbor nezaobchádzal čestne. Konkrétne v 7. kapitole na strane 59 Cirkevného poriadku sa uvádza, že ak sa niekto domnieva, že s ním miestny zbor nezaobchádzal čestne, nedostal možnosť byť vypočutý, predstavitelia zboru odmietajú vziať do úvahy jeho žiadosť o obnovenie jeho členstva, má tento vylúčený člen právo odvolať sa písomne k zboru ako celku a požiadať o vypočutie. Zbor by túto žiadosť nemal ignorovať alebo odmietnuť. Ak to však urobí alebo sa bývalý člen aj po odvolaní k zboru stále domnieva, že sa s ním nezaobchádzalo spravodlivo, má žiadateľ právo odvolať sa na výbor združenia. Žalobca v priebehu konania nepreukázal, že by mal záujem stať sa opätovne členom cirkvi,
poprípade že by sa relevantným spôsobom bránil proti vylúčeniu z cirkvi napriek tomu, že Cirkevný poriadok takýto postup umožňuje. Faktom ostáva, že žalovaný rozhodol o vylúčení žalobcu z cirkvi, pričom právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje cirkvám spravovať svoje vnútorné záležitosti nezávisle od štátnych orgánov. Súd preto ani nie je oprávnený skúmať dôvodnosť vylúčenia žalobcu z cirkvi, a preto túto následnú argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako irelevantnú.
16. Žalobca požadoval náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2009 do 25.11.2015, t.j. za 79 mesiacov a 25 dní. Zákonník práce v znení účinnom v čase neplatného skončenia pracovného pomeru umožňoval súdu primerane znížiť náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Pri rozhodovaní súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje. Ide o tzv. moderačné (zmierňovacie) oprávnenie súdu, ktoré umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak, aby bola primeraná, avšak bez bližšej úpravy kritérií, podľa ktorých možno pristúpiť k zníženiu (upusteniu) tejto náhrady. V období od 01.07.1975 do 31.08.2007 Zákonník práce upravoval, že súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. To isté platilo, ak zamestnanec začal po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vykonávať podnikateľskú činnosť. Podľa názoru Najvyššieho súdu sa judikatúra interpretujúca znenie § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce stala nepoužiteľnou v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov (v znení účinnom ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 04.02.2008 ZP zakotvoval 12 mesiacov) primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.09.2011).
17. Dobré mravy nie sú zákonom výslovne definované. Rozumieme nimi nepísané pravidlá slušnosti, tolerancie, poctivosti a ľudskosti, mravné princípy na danom mieste a čase akceptované spoločnosťou, ktoré súd posudzuje v kontexte konania strán v každom konkrétnom prípade individuálne. Žalobca vykonával činnosť zborového kazateľa od 01.06.1986, k neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo dňa 04.02.2008, t.j. žalobca pracoval pre žalovaného cca 22 rokov. V konaní vyšlo najavo, že počas tejto doby bol žalobca pred skončením pracovného pomeru iba raz upozorňovaný na svoje správanie nezlučiteľné so zásadami cirkvi, v dôsledku čoho polroka vykonával funkciu duchovného kazateľa v obmedzenom režime. Ide o nepochybne dlhé časové obdobie, počas ktorého si žalobca riadne plnil svoje povinnosti kazateľa bez potreby disciplinárnych postihov zo strany žalovaného. Takisto je nepochybné, že funkcia kazateľa v Cirkvi adventistov siedmeho dňa je veľmi špecifická a len s ťažkosťami si možno predstaviť, že by sa žalobca uplatnil na trhu práce v obdobnej pozícii. Na druhej strane nemožno poprieť, že predpokladom výkonu funkcie kazateľa je jeho členstvo v cirkvi, pričom žalovaný žalobcu z cirkvi vylúčil. V konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca v zmysle Cirkevného poriadku voči takémuto rozhodnutiu žalovaného odvolal, poprípade že by prejavil záujem stať sa
opätovne členom cirkvi po jeho vylúčení. Zbavenie členstva žalobcu v cirkvi súd považoval za jeden z dôvodov, pre ktorý rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Ďalším dôvodom bolo konanie žalobcu, ktorým dochádzalo k porušovaniu kazateľskej etiky (správanie k ženám a využívanie pracovného času aj pre iné účely ako kazateľskú prácu, kedy sa mal žalobca stretávať s osamelou mladou ženou, pričom bol v tom čase ženatý), kedy vzhľadom na povahu funkcie kazateľa možno takéto správanie považovať za nepatričné. Súd v súlade s názorom žalovaného považoval kazateľa za veľmi potrebného zamestnanca požívajúceho úctu medzi veriacimi, ktorý vo vzťahu k nim predstavuje určitú autoritu. Preto bolo možné od žalobcu odôvodnene očakávať dodržiavanie cirkevných pravidiel a morálnych zásad vo zvýšenej miere. Hoci žalobca po právoplatnosti čiastočného rozsudku vyslovil nesúhlas s takýmito obvineniami, počas celého dovtedajšieho konania tieto tvrdenia žalovaného nepopieral a rovnako z listinných dôkazov nevyplýva, že by sa žalobca bránil proti týmto tvrdeniam pred začatím súdneho konania v čase rozhodovania o jeho vylúčení z cirkvi. Po vyhodnotení všetkých okolností prípadu súd dospel k názoru, že boli splnené predpoklady pre aplikáciu moderačného oprávnenia súdu primerane znížiť náhradu mzdy. Žalovaný žiadal, aby súd nepriznal náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Súd prihliadnuc na všetky relevantné okolnosti ako doterajšia dĺžka pracovného pomeru, špecifickosť pracovnej pozície žalobcu, ale aj to, že žalovaný žalobcu vylúčil z cirkvi, čo predstavuje základný predpoklad výkonu funkcie kazateľa, a preto by mu táto skutočnosť objektívne naďalej neumožňovala zastávať u žalobcu rovnakú pozíciu, považoval priznanie mzdy za obdobie 6 rokov za primerané. Neopomenuteľnou skutočnosťou rovnako zostáva, že žalobcovi vzniklo dňa 30.07.2009 oprávnenie na podnikateľskú činnosť v oblasti opatrovateľskej činnosti, ktorú vykonával v Rakúsku a z ktorej mal príjem. Súd má tak za to, že náhrada mzdy v priznanom rozsahu bude predstavovať dostatočnú satisfakciu pre žalobcu a zároveň sankciu pre žalovaného z dôvodu, že so žalobcom neplatne skončil pracovný pomer.
18. Náhrada mzdy sa vypočíta zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Pracovný pomer sa mal podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru skončiť dňa 04.02.2008. Súd v súlade s názorom žalobcu určil rozhodujúce obdobie od októbra 2007 do decembra 2007. Z výplatnej pásky za mesiac december 2007 vyplýva, že mesačná mzda žalobcu predstavovala 20.000,- Sk. Za obdobie troch kalendárnych mesiacov bola základná mzda vo výške 60.000,- Sk. V decembri 2007 bola poskytnutá odmena vo výške 5.000,- Sk, teda celková mzda za mesiace október až december 2007 predstavovala sumu 65.000,- Sk. Priemerná mesačná mzda je tretinou tejto sumy, teda 21.667,- Sk (719,21 €). Žalovaný sa s výškou priemerného mesačného zárobku stotožnil. Z uvedeného dôvodu súd žalobcovi priznal náhradu mzdy v sume 20.630,52 €, ako súčet náhrady mzdy za 12 mesiacov vo výške 8.630,52 € (12x719,21€) a náhrady mzdy za ďalších 60 mesiacov vo výške 12.000,- € s primeraným znížením, ako sumu adekvátne napĺňajúcu svoju satisfakčnú, sankčnú a sociálnu funkciu, pri zohľadnení všetkých vyššie uvedených okolností a vo zvyšku uplatnený nárok na náhradu mzdy zamietol.
19. Žalobca spolu s náhradou mzdy požadoval priznať aj úroky z omeškania z dôvodu oneskoreného peňažného plnenia. Zákonník práce vyslovene neupravuje možnosť požadovať úroky z omeškania. Súdna prax vo všeobecnosti zastáva názor, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru patria zamestnancovi spolu s náhradou mzdy aj úroky z omeškania odvolávajúc sa na subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka. Súd má však za to, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so satisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou funkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. Z uvedeného dôvodu, najmä po zohľadnení, že dôvodom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru boli len formálne nedostatky tohto právneho úkonu, má súd za to, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočná, a preto v súlade s moderačným oprávnením súdu nie je dôvodné žalobcovi priznať aj úroky z omeškania. V tomto smere súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 494/2013, ktorý posudzoval sťažnosť vychádzajúcu zo súdneho sporu týkajúceho sa neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou a priznania náhrady mzdy zamestnancovi. Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Zároveň Ústavný súd SR nepovažoval rozhodnutie súdu nižšej inštancie v danom konaní za ústavne nekonformné a sťažnosť zamestnanca odmietol. Súdy nižšej inštancie v tomto prípade rovnako nepriznali zamestnancovi úroky z omeškania z dôvodu, že priznanú výšku náhrady mzdy považovali za dostatočnú.
20. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
21. Žalobca si v konaní uplatňoval nárok na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy v sume 57.416,93 € brutto s úrokmi z omeškania za obdobie od 01.04.2009 do 25.11.2015. Súd vyhovel žalobe žalobcu len v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nároku na náhradu mzdy v sume 20.630,52 €. Súd žalobu zamietol v časti náhrady mzdy v sume 36.786,41 € a úrokov z omeškania. Žalobca tak mal vo veci len čiastočný úspech. Vzhľadom na to, že pomer úspechu strán sporu bol v zásade rovnovážny, súd rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 2 CSP a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).