Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-409-2015.pdf
PDF · 106.55 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/409/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Jána Slebodníka a JUDr. Petra Tutka, v spore žalobcu Bytového podniku mesta Košice, s.r.o., Košice, Južné nábrežie 13, IČO: 44 518 684, proti žalovaným 1) T. I., C.. XX.X.XXXX, I., M. X, zast. Mgr. Marcelou Grancovou, advokátkou, Košice, Kováčska 28, 2) U. I., C.. XX.X.XXXX, I., M. X, 3) B. I., C.. XX.X.XXXX, I., M. X, 4) T. I., C.. X.X.XXXX, I., M. X, o vypratanie bytu, o odvolaní žalovaných proti rozsudku 43C/54/2013-93 z 18.9.2014 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva a žalovaní nemajú právo na ich náhradu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaní v 1. až 4. rade sú povinní spolu so všetkými, ktorí s nimi v byte bývajú vypratať byt č. X nachádzajúci sa A. I., M. X, pozostávajúci z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, žalovaní v 1. až 4. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 99,50 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedol, čoho sa žalobca podaným návrhom domáhal, ako ho skutkovo a právne odôvodnil, ako sa k návrhu vyjadril žalovaný v 1. rade, že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výpoveďou svedkyne, listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise - zápisom z opakovanej obhliadky bytu, zápisom z obhliadky protiprávne obsadeného bytu, zápisom o preventívnej prehliadke bytu, upomienkou, písomným podaním Mesta Košice, výzvou na dobrovoľné odovzdanie bytu a ďalšími listinnými dôkazmi. Ďalej uviedol ako sa v písomnom vyjadrení doručeným mu 1.7.2013, vyjadril žalobca, že zistil, že v zápise o preventívnej prehliadke bytu z 25.3.2011 je uvedené, že pred nasťahovaním do bytu rodina I. bývala A. A. v podnikovom byte, z ktorého sa museli vysťahovať s desiatimi deťmi, že trvalý pobyt získali cez starostu, že pani I. je ochotná byt vypratať, keby Mesto Košice jej rodine poskytlo náhradu na Hrebendovej ulici na vlastné náklady, že zo zápisu opakovanej obhliadky bytu zo 17.7.2012 zistil, že v byte č. X M. X boli prítomné cudzie osoby neevidované v tomto byte a to I. T., I. U., I. B. X. I. T., že Mesto Košice v písomnom podaní z 31.3.2014 súdu uviedlo, že rodina I. nepodala žiadosť o pridelenie sociálneho bytu v roku 2010, že jedinú žiadosť ktorú od nich mesto má je z 20.5.2013 ohľadom znovupridelenia bytu č. X C. M. X. Vzhľadom na to, že ide o protiprávne obsadený byt stanovisko z Bytového podniku mesta Košice, s.r.o. bolo záporné. Ďalej poukázal na to, čo uviedla splnomocnená zástupkyňa žalobcu na pojednávaní, žalovaní v 1. a 2. rade, svedkyňa pani O.. Citujúc znenie § 123, § 126 ods.1,2 O. z., čl. 20 ods. 1, čl. 46 Ústavy SR uzavrel, že žalovaní v 1. až 4. rade byt nachádzajúci sa v I., M. X užívajú, avšak nemajú na to žiaden právny dôvod, že zmluvný vzťah medzi Mestom Košice ako vlastníkom a žalovanými v 1. až 4. rade nikdy nevznikol, že vlastníkom predmetného
bytu je Mesto Košice a žalobca je jeho správcom. Na základe uvedených skutočností návrh žalobcu posúdil v celom rozsahu ako dôvodný a keďže žalovaní so žalobcom nemajú uzavretú nájomnú zmluvu a v predmetnom byte bývajú bez právneho titulu, uložil im povinnosť vypratať predmetný byt, pričom im nevzniklo právo na poskytnutie bytovej náhrady. O trovách konania rozhodol podľa. § 142 ods. 1 O.s.p., ktorého znenie citoval a uviedol, že v prejednávanej veci bol plne úspešný žalobca a ako úspešnému mu priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 99,50 eur.
3. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní v 1. a 2. rade (rozsudok doručený 29.10.2014 a odvolanie podané v posledný deň lehoty na pošte podľa pripojenej obálky 13.11.2014) a žiadali, aby odvolací súd ho zmenil tak, že návrh žalobcu zamietne a prizná im náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnili tým, že uvedenom rozsahu ho považujú za nesprávne z dôvodov uvedených § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. - súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citovali, čo súd v odôvodnení konštatoval a poukázali na to, že oni žijú v predmetnom byte od februára roku 2009. Od februára 2009 uhrádzali za užívanie predmetného bytu žalobcovi platby pod menom U. I. a žalobca tieto platby prijímal ako úhradu za užívanie predmetného bytu bez akejkoľvek námietky najmenej do roku 2010. Ďalej poukázali na výpoveď zamestnankyne žalobcu, K. O., ktorá bola vypočutá ako svedkyňa 18.9.2014 na pojednávaní uviedla: „ ... o tom, že sa nasťahovali do predmetného bytu som sa dozvedela v roku 2010, hneď som ich navštívila, som im vysvetlila, že v byte sú protiprávne, že sa majú dostaviť na právne oddelenie a dohodnúť sa ohľadom odovzdania bytu," Zároveň svedkyňa uviedla, že nesledovala platby žalovaných, lebo nie je ekonómka a domnieva sa, že platby uhrádzali na meno B.. Prvá výzva na vypratanie žalovaných v 1. - 4. rade zo strany žalobcu bola realizovaná v roku 2010 prostredníctvom jeho zamestnankyne, ktorá na to v prvom rade nebola oprávnená, pretože ju k tomu žalobca nesplnomocnil ani nedal pokyn (v zmysle obsahu výpovede tejto zamestnankyne - svedkyne K. O.) a ktorá zamestnankyňa nemala ani vedomosť o tom, že žalovaní v 1. - 4, rade v čase realizovania výzvy majú uhradených minimálne 8 mesačných platieb za užívanie bytu riadne na meno U. I., teda na meno žalovanej v 2. rade a, že žalobca takto od žalovaných v 1. - 4. rade každý mesiac prijíma platby. Pre úplnosť uviedli, že žalovaná v 2. rade síce vo svojej výpovedi uviedla, že svedkyňa, K. O., ich na vypratanie vyzvala už vo februári 2009 po ich nasťahovaní sa do predmetného bytu, avšak sama svedkyňa uviedla, že sa tak stalo až v roku 2010, pretože: „Oni sa nasťahovali do bytu, keď technické kontroly v roku 2009 boli vykonané, čiže o tom, že sa nasťahovali do predmetného bytu som sa dozvedela v roku 2010..." Samotný žalobca prostredníctvom poverenej pracovníčky, JUDr. Adriany Saxovej, na pojednávaní 12.6.2014, uviedol: „17.07.2012 sme sa dozvedeli o skutočnosti, že byt je užívaný odporcami.... Tzn., že skutočnosť, že v byte bývajú žalovaní sme zistili v júli 2012... Následne potom išli výzvy na odovzdanie bytu". Vo vyjadrení z 26.6.2013 zas žalobca uviedol, že o skutočnosti, že v predmetnom byte bývajú žalovaní v 1. - 4. rade sa dozvedel v roku 2011. Výpoveď žalobcu odporujúca si s jeho písomným vyjadrením si odporuje aj s výpoveďou jeho zamestnankyne, svedkyne, K. O.. Je však nesporné, že mesačné platby prijímal žalobca od februára 2009, prostredníctvom poštových poukazov, v ktorých ako odosielateľ bola uvedená žalovaná v 2. rade. Nesporne žalobca platby uhrádzané pod menom žalovanej v 2. rade od februára roku 2009 priraďoval a akceptoval k predmetnému bytu. Žalobca si nemôže, či už po uplynutí roku (2010) alebo po dvoch rokoch (2011), alebo po troch rokoch (2012) prijímania platieb za užívanie bytu, „rozmyslieť", že ich ďalej prijímať nebude a vyzývať obyvateľov bytu k jeho vyprataniu. Citovali znenie § 35 ods. 1, 3 O.z. Nájomný vzťah medzi nimi a žalobcom vznikol konkludentne jednak prijímaním platieb za predmetný byt v roku 2009 ako aj tým, že ich po prijatí platieb v byte zároveň nechal bývať. Výzvy po vzniku tohto nájomného vzťahu v roku 2012 nemajú žiaden vplyv na uvedený nájomný vzťah, ktorý vznikol v roku 2009 konkludentne. Na uzavretie platnej nájomnej zmluvy sa nevyžaduje písomná forma. Uvedeným sa súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nezaoberal a ani platby prijímané v roku 2009 nijako nevyhodnotil. Ani výzva z roku 2010 realizovaná svedkyňou (ak by sme pripustili, že na ňu bola v mene žalobcu oprávnená) by nemala vplyv na nájomný vzťah, ktorý vznikol v roku 2009 v dôsledku prijímania platieb. Len pre úplnosť žalovaní v l. - 2. rade uvádzajú, že žalobca každý rok robil vyúčtovanie a platby na meno žalovanej v 2. rade akceptoval, vedel o nich. Ďalej citovali znenie § 44 ods. 1 O. z. Keď vo februári 2009 zaslala žalovaná v 2. rade za všetkých žalovaných úhradu za bývanie v predmetnom byte, žalobca neurobil vo vzťahu k nim žiaden úkon, ktorý by bolo možné vyložiť ako jeho nesúhlas s ich bývaním v predmetnom byte, alebo ako nesúhlas s existenciou nájomného vzťahu. V tom čase teda vznikol nájomný vzťah a výzvy na vypratanie po okamihu uzavretia zmluvy o nájme nemajú naň vplyv. Skutočnosti uvádzané žalobcom o tom, že platby prijímal ako bezdôvodné obohatenie považujú
za účelové a za konanie obchádzajúce zákon. Je obvyklé a bežné prijímať pravidelné mesačné platby z právnych úkonov a nie z úkonov protiprávnych. S ohľadom na vyššie uvedené navrhli, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho odvolacieho návrhu. a vyčíslili si trov konania (ktoré špecifikovali) a žiadali, aby žalovanému priznať spolu vo výške 382,44 eur a žalovanej v 2. rade vo výške 108,89 eur.
4. K odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol: rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné, súd dostatočne zistil skutkový stav rozhodovanej veci a rozhodnutie založil na správnom právnom posúdení veci. Skutočnosti, ktoré žalovaní vo svojom odvolaní uvádzajú, už boli nimi uplatnené a súdom prejednané v konaní, pričom konajúci súd sa s nimi riadne vysporiadal, a jeho rozhodnutie tak vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Tvrdenia žalovaných o tom, že od „februára 2009 uhrádzali za užívanie predmetného bytu navrhovateľovi platby pod menom U. I. a on tieto platby prijímal ako úhradu za užívanie predmetného bytu bez akejkoľvek námietky najmenej do roku 2010", čim podľa ich názoru malo dôjsť ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, považuje za nepravdivé a zavádzajúce. Ako uviedol v konaní, platby za byt v r. 2009 prijímal ako platby za byt od W. B., ktorý do 30.6.2009 bol riadnym nájomcom predmetného bytu. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z poštových poukazov, ktorými boli vykonávané úhrady za byt, a ktoré boli mu doručené Slovenskou poštou, a.s. (viď príloha). Ako vyplýva z týchto platobných príkazov, ako odosielateľ platby je vždy uvedený W. B., preto nemohol mať žiadnu vedomosť o užívaní tohto bytu žalovanými, a preto na jeho strane v žiadnom prípade nemožno hovoriť o konkludentnom uzavretí nájomnej zmluvy so žalovanými. Prvá platba pod menom žalovanej v 2. rade bola prijatá až 21.9.2009 v sume 50 €, pričom výška mesačného zálohového predpisu bola 74,82 €. Ďalšia platba pod menom žalovanej v 2. rade bola vykonaná až v októbri 2010 vo výške 40 €. pričom výška mesačného zálohového predpisu v 10/2010 bola taktiež 74,82 €. Skutočne mu nie je zrejmé, na základe akých skutočností, žalovaná v 2. rade disponuje fotokópiami ústrižkov poštových peňažných poukazov, kde je uvedená ako odosielateľ, a ktoré predložila v súdnom konaní, nakoľko z tej časti poštových peňažných poukazov, ktoré po podaní peňažného poukazu ostávajú v dispozícii Slovenskej pošty, a.s. nepochybne vyplýva, že odosielateľom platby je W. B.. Naviac, ako potvrdili samotní žalovaní v konaní, od r. 2010 boli ním pravidelne vyzývaní na dobrovoľne odovzdanie bytu z dôvodu jeho protiprávneho užívania. On ako zamestnávateľ svedkyne K. O., ktorá bola vypočutá na pojednávaní konanom 18.9.2014, zároveň vyhlasuje a potvrdzuje, že táto zamestnankyne je oprávnená a je jej pracovnou náplňou vyzývať všetkých užívateľov bytov, ktorí ich užívajú bez platnej nájomnej zmluvy, na vypratanie a dobrovoľné odovzdanie takýchto bytov. Tvrdenia žalovaných o tom, že táto zamestnankyňa na takéto konanie nebola oprávnená, sú tendenčné a nepravdivé. Vzhľadom na enormné obsadzovanie a užívanie bytov v predmetnej lokalite bez právneho titulu sa v prvom rade vždy snaží o mimosúdne vyriešenie veci, a to aj prostredníctvom tejto zamestnankyne. O tom, že si žalovaní boli vedomí skutočnosti, že nie sú nájomcami bytu, jednoznačne svedčí aj skutočnosť, že si vr. 2013 podali žiadosť o uzavretie nájomnej zmluvy. Je predsa v rozpore so základnou logikou, aby si právoplatný nájomca bytu podával žiadosť o uzavretie nájomnej zmluvy k tomuto bytu. Ako vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Cdo 266/2007 „prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy museli byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. Platenie nájomného navrhovateľmi samo osebe ešte neznamená. že došlo k vzniku nájmu bytu". Vzhľadom na vyššie uvedené a na citovanú judikatúru je nepochybne preukázané, že na jeho strane neexistovala žiadna vôľa, ktorá by svedčila o jeho konkludentnom uzavretí nájomnej zmluvy. Ak žalovaní vznik zmluvy o nájme bytu odvodzujú od vykonávania úhrad za jeho užívanie, opätovne zdôraznil, že na základe jednej platby vykonanej 21.9.2009, avšak vôbec nie vo výške zodpovedajúcej platnému mesačnému zálohovému predpisu, skutočne nemožno na strane žalobcu, ale taktiež aj na strane žalovaných, hovoriť o prejave vôle smerujúcej k uzavretiu nájomnej zmluvy. V prílohe taktiež pripojil aktuálnu upomienku o nedoplatkoch za užívanie bytu žalovanými, a to za účelom „preukázania" skutočností (údajného platenia žalovanými za predmetný byt), na základe ktorých si žalovaní zakladajú „konkludentný vznik zmluvy o nájme bytu". Ako vyplýva, dlh za užívanie predmetného bytu žalovanými je len na istine vo výške 2 021,39 €. Zastáva názor, že na základe takto vykonávaných úhrad za užívanie bytu skutočné na strane žalovaných nemožno hovoriť o ich prejave vôle smerujúcom ku konkludentnému uzavretiu zmluvy o nájme bytu, ale len o snahe predĺžiť si užívanie bytu bez právneho titulu. Zároveň zdôraznil, že pokiaľ prijal určitú platbu od žalovaných, túto prijal z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaným užívaním predmetného bytu na jeho úkor získali. Je v rozpore so zákonom požadovať od neho, aby v prípade protiprávnych užívateľov bytov od týchto vydanie
bezdôvodného obohatenia nepožadoval, čo by nepochybne viedlo aj k ohrozeniu jeho hospodárskej činnosti. Zastáva názor, že zo strany žalovaných ide len o účelové konanie v snahe vyhnúť sa konaniu v súlade so zákonom a vypratania užívaného bytu. Vzhľadom na uvedené preto navrhli rozsudok z 18.9.2014 ako vecne správny potvrdiť. II. Ako uvádzajú žalovaní v podanom odvolaní, napádaný rozsudok im bol doručený 29.10.2014. Na podanom odvolaní je však uvedený ako deň jeho podania Okresnému súdu Košice II 18.11.2014. Vzhľadom „k tomu“, že zákonná lehota na podanie odvolania žalovaným uplynula 13.11.2014, žiadal o preverenie skutočnosti, či odvolanie žalovanými bolo podané včas v súlade s § 204 ods. 1 O.s.p.. V prípade oneskorene podaného odvolania toto následne navrhli, aby odvolací súd v súlade s § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p. odmietol.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
9. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
10. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§365 ods.1 písm. h)] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval
(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
11. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach stranách sporu.
12. Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že čo sa týka námietok žalovaných ohľadne záveru súdu, že užívajú predmetný byt bez právneho dôvodu tvrdiac, že došlo ku konkludentnému uzatvoreniu nájomnej zmluvy je nutné zdôrazniť, že žalobca sa nikdy nechoval vo vzťahu k žalovaným ako prenajímateľ. Nikdy neprejavil vôľu uzatvoriť s nimi nájomnú zmluvu, práve naopak opakovanie ich vyzýval, aby opustili obsadený byt. Žalobca má predmetný byt evidovaný na meno W. B., o čom svedčia všetky jeho záznamy z vykonaných prehliadok (č. l. 32, 36,37,84), vyúčtovania platieb ako aj vystavené upomienky (č. l. 34,88). V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že zaplatením nejakej platby (aj keby išlo o pravidelné úhrady rovnajúce sa výške nájomného) na účet žalobcu nie je spôsobilým konaním privodiť uzatvorenie nájomnej zmluvy. Aj pri konkludentnom uzatvorení zmluvy musí byť jednoznačne preukázaná vôľa strán zmluvu uzatvoriť (viď R 88/1954), ktorú je potrebné zisťovať v konkrétnych okolnostiach prípadu.
14. Napadnuté rozhodnutie je aj v úplnom súlade s právnym názorom, na ktorý poukázal žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu 5Cdo 266/2007, s ktorým sa - mutatis mutandis - odvolací súd stotožňuje a jeho závery si osvojuje.
15. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
16. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
17. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
18. Žalobca mal aj v odvolacom konaní plný úspech, preto by mal právo na náhradu jeho trov a to za vyjadrenie k odvolaniu, avšak odmena ani náhrada hotových výdavkov mu nebola priznaná, lebo žiadne trovy nežiadal a z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplynuli. Žalovaní v 1. a 2. rade nemali v odvolacom konaní úspech, preto nemajú právo na ich náhradu.
19. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.