Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11C/53/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobcu: U. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. P. XXXX/X, F., zastúpený: JUDr. Ján Minárik, CSc., advokát, Ipeľská 15, 821 07 Bratislava, proti žalovanej: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, zastúpená: U. prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava, Vajanského 22, Trnava, o zaplatenie 25.014,89 eura s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovanej sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 17.02.2016, doručenou súdu dňa 19.02.2016, domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 25.014,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 25.014,89 eura od 05.02.2015 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

2. Žalobca v žalobe na strane žalovaného označil Generálnu prokuratúru SR, Štúrova 811 02 Bratislava

- Staré Mesto.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný je orgán verejnej moci v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý je v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. f) v spojitosti s ust. § 4 ods. 1 písm. b), pričom žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko je subjektom nižšie špecifikovanej hmotnoprávnej povinnosti. Ďalej žalobca uviedol, že uznesením ORPZ v Trnave úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS: ORP-1397/UJKP-OVK-TT-2005 zo dňa 06.02.2006 bolo voči jeho osobe vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb.. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Dňa 03.10.2007 podala Okresná prokuratúra Trnava obžalobu sp.zn. 3 Pv 3 7106 - 45 pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Dňa 29.01.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom 6T/96/2007-284 rozhodol, že je žalobca vinný. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie, ktorému Krajsky súd Trnava uznesením 4To/25/2008-311 zo dňa 20.05.2008 vyhovel a napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava zrušil v plnom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom 6T/96/2007-327 zo dňa 11.09.2008 Okresný súd Trnava opäť rozhodol, že je žalobca vinný. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, ktorému Krajsky súd Trnava, uznesením 4To/88/2008-342 zo dňa 05.02.2009 vyhovel a napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava plnom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom 6T/96/2007-369 zo dňa 13.10.2009 Okresný súd Trnava opäť rozhodol, že je žalobca vinný. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, ktorému Krajsky súd Trnava uznesením 5To/6/2010-399 zo dňa 02.02.2010 vyhovel a napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava v plnom rozsahu zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom 6T/96/2007-417 zo dňa 17.03.2010 Okresný súd Trnava opakovane rozhodol, že je žalobca vinný. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, ktorému Krajsky súd Trnava uznesením 5To/69/2010-438 zo dňa 22.03.2011 vyhovel a napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava v plnom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom 6T/96/2007 zo dňa 05.05.2011 Okresný súd Trnava žalobcu nakoniec spod obžaloby oslobodil, pričom uviedol, že po vyhodnotení všetkých výsledkov vykonaného dokazovania jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že skutok tak ako to je uvedené v obžalobe zo dňa 03.10.2007 sa nestal. Voči tomuto rozsudku podala Okresná prokuratúra odvolanie, ktoré Krajský súd uznesením sp.zn. 5To/141/2011-492 zo dňa 28.08.2012 zamietol. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že Krajský súd v danej veci rozhodoval niekoľkokrát, kedy vždy podľa § 321 ods. l Tr.por. zrušil odsudzujúce rozsudky Okresného súdu a vrátil vec Okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd vo všetkých svojich uzneseniach poukázal na nejednoznačnosť výpovedi samotnej poškodenej, ktorá vypovedala rozporne, veľmi paušálne a jej tvrdenia neboli objektivizované ďalšími dôkazmi. Krajský súd tak dospel vo všetkých svojich rozhodnutiach k záveru, že nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, ktorý bol predmetom obžaloby, sa skutočne stal. Podľa žalobcu, ak došlo k oslobodeniu obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti jeho osobe nemalo byť začaté. Ak teda nebolo dokázané, že skutok, za ktorý bol žalobca stíhaný sa stal, nemožno aplikovať ani ustanovenia, ktoré by sankcionovali konanie jeho osoby, z ktorého bol obvinený, rovnako ako v prípade spáchania trestného činu. Treba zdôrazniť aj tú skutočnosť, že nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Hoci zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Zákon č. 514/2003 Z.z. teda zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Na uvedenú judikatúru nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. (viď bližšie 4 Cdo 183/2009, 3 Cdo 194/2010). Žiadosťou zo dňa 05.08.2014 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal Ministerstvo vnútra SR o uznanie návrhu na uspokojenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Trnave, úrad justičnej a kriminálnej polície o vznesení obvinenia. Podľa posledných informácií od právneho zástupcu žalobcu z roku 2015 má žalobca vedomosť, že mu Ministerstvo vnútra SR oznámilo, že žiadosť odstupuje Generálnej prokuratúre SR. K predbežnému rokovaniu nakoniec však nedošlo. Bližšie informácie o predbežnom rokovaní žalobca nemá, nakoľko ho jeho právny zástupca dlhšiu dobu neinformoval. Dňa 02.02.2016 sa žalobca dozvedel o úmrtí svojho právneho zástupcu. Dozvedel sa, že jeho advokátska kancelária je viac menej zlikvidovaná, pričom žiaden zástupca zo strany dedičov, prípadne zo strany Slovenskej advokátskej komory, ho neinformoval a neumožnil mu prístup k jeho spisu. Dôsledkom spomínaných nezákonných rozhodnutí tak podľa žalobcu došlo k zásahu do jeho ústavou garantovaných práv a k vzniku zodpovednosti štátu v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Počas celého obdobia vedenia trestného konania voči jeho osobe bol zastúpený advokátom, v dôsledku čoho mu za účelom obrany jeho práv vznikli trovy právneho zastúpenie v celkovej výške 5014,89 eura. Uvedená čiastka tak predstavuje vo väzbe na ust. § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. samostatný nárok na náhradu škody. Ako z doteraz uvedeného podľa žalobcu vyplýva, voči jeho osobe bolo 6 rokov vedené nezákonne trestné konanie, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho život. Vedenie daného konania mu spôsobilo obmedzovanie v práci a celkom pri bežnom živote, nakoľko bol neoprávnene označovaný za osobu obvinenú z trestného činu. Počas trestného konania bol dokonca nútený podrobiť sa ambulantnému vyšetreniu duševného stavu na psychiatrickej ambulancii a psychologickým vyšetreniam. Uvedené konzekvencie zapríčinené nezákonným uznesením o vznesení obvinenia tak mali za následok zásah do jeho psychickej integrity, ktorá je súčasťou osobnej a sociálnej identity jedinca. Náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia

odôvodnenia a pod.). Morálna ujma zahŕňa teda ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti, v dôsledku nezákonného, nespravodlivého vedenia trestného konania voči jeho osobe. V dôsledku daného nespravodlivého konania pociťoval žalobca psychické napätie, strach a úzkosti. Mal poruchy spánku, stres, búšenie srdca, chorobný strach, v dôsledku čoho užíval farmaceutiká. Dané trestné konanie značne ovplyvnilo jeho povesť v okolí a v práci. Bol nútený sa odsťahovať zo svojho pôvodného bydliska, kde býval so svojou exmanželkou, ktorú mal údajne týrať. O danom trestnom konaní dozvedel aj zamestnávateľ žalobcu, nakoľko súd sa informoval o osobe žalobcu. Jeho pracovný pomer u daného zamestnávateľa trval od 04.06.2003 a skončil výpoveďou z nadbytočnosti 31.01.2007. Vo väzbe na uvedené a ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. si tak uplatňuje s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, aj sumu 20.000,00 eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá predstavuje minimálne finančné zadosťučinenie za morálnu ujmu. Nakoľko žalovaný dobrovoľné aj napriek výzve nesplnil svoj záväzok v zmysle § 16 zák.č. 514/2003 Z.z., dostal sa dňa 05.02.2015 do omeškania so splnením svojich peňažných záväzkov, čím vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 25.014,89 eura od 05.02.2015 do zaplatenia.

4. K žalobe sa vyjadrila žalovaná v podaní zo dňa 30.03.2016, kde uviedla, že vznesenie obvinenia žalobcovi ako i podanie obžaloby voči nemu plne odôvodňovali dôkazy zadovážené počas prípravného konania. Z nich vyplynulo, že obvinený úmyselne po dobu niekoľkých rokov svojej vtedajšej manželke

- poškodenej vulgárne nadával, ponižoval ju, bil ju, kopal a šticoval, čím jej spôsoboval psychické i fyzické utrpenie. Dôkazy vzal do úvahy aj Okresný súd Trnava, keď na hlavnom pojednávaní po vykonaní dokazovania rozsudkom zo dňa 29.01.2008 č.k. 6T/96/2007 uznal žalobcu vinným na skutkovom základe uvedenom v obžalobe Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 08.10.2007 sp.zn. 3 Pv 37106. Prvostupňový súd následne po vrátení veci Krajským súdom v Trnave v dôsledku odvolacieho konania, ešte dvakrát vyhlásil odsudzujúci rozsudok voči žalobcovi, avšak napokon, rešpektujúc stanovisko odvolacieho súdu, žalobcu spod obžaloby oslobodil. Na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a na podanie obžaloby voči žalobcovi boli v čase ich vydania, s poukazom na zistený skutkový stav veci, splnené všetky zákonné predpoklady, preto aj dozorový prokurátor sťažnosť smerujúcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol. Na vznesenie obvinenia sa nevyžaduje, aby vina obvineného bola nepochybne preukázaná (t.j. aby boli vykonané všetky dôkazy ešte v štádiu konania pred vznesením obvinenia), ale postačuje len dostatočne odôvodnený záver o spáchaní určitého trestného činu určitou konkrétnou osobou. Za nezákonné nemožno ani automaticky považovať každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti každého konkrétneho prípadu, prihliadajúc na vývoj dôkaznej situácie v konaní pred súdom, ako aj na to, či došlo k rozhodnutiu v prospech obvineného z dôvodu dôkaznej núdze.

5. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 18.05.2016, kde poukázal na to, že Okresný súd Trnava ho rozsudkom 6T/96/2007 zo dňa 05.05.2011 nakoniec spod obžaloby oslobodil, pričom uviedol, že po vyhodnotení všetkých výsledkov vykonaného dokazovania jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že skutok, tak ako to je uvedené v obžalobe zo dňa 03.10.2007, sa nestal. Súd ustálil, že poškodená v rámci svojich výpovedi len paušálne prispôsobila údajne násilné správanie sa obžalovaného voči nej, ktorého sa mal dopúšťať do roku 1999, časovému obdobiu vymedzenému v obžalobe, jej tvrdenia však nie sú podopreté lekárskymi potvrdeniami. Bez ohľadu na uvedené skutkové a právne závery odôvodňujúce oslobodenie žalobcu spod obžaloby upozorňuje, že nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo, pričom odkázal na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30 Cdo 4280/2011 z 3. júla 2012. Preto považuje žalobca tvrdenia žalovanej za nadbytočné a nerešpektujúce skutočnosť, že oslobodenie spod obžaloby / zastavenie trestného stíhania má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 3 Co 118/2008 z 25. marca 2010.

6. Na pojednávaní dňa 31.05.2016 sa žalobca vyjadril, že v rámci daného konania nie je už možné riešiť otázku viny alebo neviny a musí sa teda vychádzať zo skutočnosti, že konštatovaním oslobodenia spod obžaloby sa konštatovala nezákonnosť vznesenia obvinenia. Podľa ich názoru došlo k vzniku škody uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi, čo malo za následok vadnosť celého konania. V časti náhrady škody titulom úhrady trov právneho zastúpenia poukazujú na vyčíslenie trov JUDr. U., advokátom, pričom vedia predložiť doklady o úhrade. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, samotné

konštatovanie porušenia práv žalobcu v danom konaní by považovali za nedostačujúce, pretože voči žalobcovi bolo vedené nezákonné konanie počas dlhej doby 6 rokov. Počas uvedeného obdobia sa musel účelne brániť voči skutku, ktorý mu bol daný za vinu, počas daného obdobia došlo k zníženiu dôstojnosti v okolí, bol nútený sa presťahovať a došlo k rozvratu v rodinných vzťahoch. Žalobca bol občan silne nábožensky veriaci, preto kladenie mu za vinu skutku, ktorého sa nedopustil, malo na neho osobitý vplyv. Počas vedenia daného trestného konania sa mu výrazne zhoršil zdravotný stav, v dôsledku čoho musel používať aj farmaceutiká. Vzhľadom na uvedené, majú za to, že sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu.

7. Na pojednávaní dňa 31.05.2016 namietala žalovaná nedodržanie § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., kde je uvedené, že štát zodpovedá za podmienok stanovených zákonom za škodu spôsobenú nejakým nesprávnym postupom orgánu verejnej moci. To znamená, že pasívna legitimácia v danej veci by mala svedčať štátu Slovenskej republike, nie Generálnej prokuratúre SR. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., Generálna prokuratúra SR je len orgánom, ktorý koná v mene štátu. Ďalej žalovaná s poukazom na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. namietla premlčanie. Žalobca namieta uznesenie o vznesení obvinenia, žalovaná poukazuje teda na to, že voči oslobodzujúcemu rozsudku bolo podané odvolanie Okresného prokurátora a toto odvolanie bolo zamietnuté uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 5To/141/2011-492 zo dňa 28.08.2012. Na infocentre krajského súdu bolo zistené, že toto rozhodnutie krajského súdu v deň jeho vydania, t.j. 28.08.2012, nadobudlo aj právoplatnosť. Minimálne od tejto doby možno považovať, že poškodený sa dozvedel o existencii podľa neho škody. Zo súdneho spisu z tohto konania je zrejmé, že prejednávaná žaloba bola podaná na Okresný súd Trnava dňa 19.02.2016. Medzi dátumom 28.08.2012, a to už je ten posledný dátum, o existencii škody sa mohol poškodený dozvedieť aj skôr, minimálne sa dozvedel o škode 28.08.2012 a žaloba bola uplatnená na súde dňa 19.02.2016. Odrátaním tohto obdobia vznikne obdobie plus mínus 3,5 roka. V zmysle uvedeného je premlčacia lehota 3-ročná, s tým, že samozrejme poukazujú na tú skutočnosť, čo je na prospech poškodeného, že lehota 3-ročná lehota neplynie počas predbežného prerokovania návrhu podľa § 15, najdlhšie však počas 6 mesiacov. Čiže k tým 3 rokom si môžeme pripočítať maximálne pol roka. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody poverený advokát JUDr. I. uplatnil na Ministerstve vnútra dňa 10.10.2014, pričom táto bola v podstate za 17 dní odstúpená Generálnej prokuratúre dňa 27.10.2014, ktorej došla dňa 29.10.2014. Žalovaná zhrnula, že žiadosť podaná dňa 10.10.2014 na Ministerstvo vnútra SR bola po vyše mesiaci už aj vybavená Generálnou prokuratúrou SR dňa 25.11.2014. Týmto chcela žalovaná povedať, že samotné predbežné prerokovanie trvalo vyše 1 mesiaca, s tým, že MV SR toto odstúpilo Generálnej prokuratúre a Generálna prokuratúra svoju zodpovednosť neakceptovala spomínaným listom. Nemajú žiadnu vedomosť, že by predbežné prerokovanie bolo uskutočnené aj na Ministerstve spravodlivosti, túto skutočnosť ani žalobca neuvádza. Z uvedeného je teda zrejmé, že samotné prejednanie nároku na náhradu škody trvalo vyše mesiac, alebo necelé dva mesiace, s tým, že ako už bolo uvedené, od uznesenia Krajského súdu v Trnave o zamietnutí odvolania okresného prokurátora po podanie žaloby na Okresný súd Trnava uplynulo 3 a pol roka. 3,5 roka mínus nejaké 2 mesiace je 3 roky a 4 mesiace, s tým, že zákon uvádza 3 ročnú premlčaciu dobu. Tak ako namieta žalovaná nepríslušný orgán, ktorým nie je Generálna prokuratúra, namieta aj oneskorene podaný návrh, ktorý je podľa ich názoru už premlčaný. Ďalej žalovaná uviedla, že s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu musia trvať na tom, že nie je možné považovať rozhodnutie vydané v trestnom konaní za nezákonné. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013-50, kde je konštatované, že uvedené uznesenie o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Žalovaná akceptuje, že obžalovaný bol oslobodený od obžaloby. Poukazuje na to, že bol vtedy dostatočne odôvodnený záver, že sa stíhala konkrétna osoba. Táto osoba minimálne 3x bola uznaná vinným trestným súdom, aj keď s výsledkom oslobodenia. Vznesenie obvinenia bolo dôvodné, z týchto dôvodov musel prokurátor zamietnuť sťažnosť, podať obžalobu. K tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné, poukazujú na rozsudok ESĽP z 20.06.2013 vo veci Lavrechov proti Českej republike, kde bolo skonštatované, že skutočnosť, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, sama osebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. Ďalej podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal vznik škody, a to tak úhradu trov konania, nie je žiadny doklad, že namietané trovy uhradené právnemu zástupcovi JUDr. I. boli skutočne uhradené a taktiež nebola preukázaná nemajetková ujma. Žalovaná tiež namietla žiadané omeškanie, nakoľko omeškanie je vylúčené pri nemajetkovej ujme v peniazoch, jej výška v konkrétnom prípade závisí od úvahy súdu, a preto môže byť dlžník v omeškaní až neplnením na základe právoplatného

rozhodnutia. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.

8. V písomnom vyjadrení zo dňa 14.06.2016 žalobca k námietke vecnej legitimácie uviedol, že ustanovenie § 41 ods. 2 O.s.p umožňuje posudzovať úkon účastníka konania bez zreteľa k tomu, ako ho označil a či ho vôbec označil. Dané ustanovenie neumožňuje však „domýšľať“ obsah úkonu. V danom kontexte upozorňujú, že žalobca nie je osobou právne vzdelanou, uvedenú žalobu bol nútený si podať sám, nakoľko jeho právny zástupca, ktorý ho zastupoval v konaní o predbežné prerokovanie náhrady škody dlhšiu dobu so žalobcom nekomunikoval, žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, v akom stave je jeho predbežné prerokovanie, preto z dôvodu obavy o premlčanie svojho nároku sám inicioval podanie na súd, pričom sa zároveň dozvedel aj o úmrtí svojho právneho zástupcu. Žalobca vo svojom podaní označenom ako žaloba v hlavičke uviedol, že žalovaný je Generálna prokuratúra, pričom ale v podaní jednoznačne identifikoval, že si uplatňuje svoj nárok v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z.. Žalobca v ďalšom texte jednoznačne uviedol, že žalovaný je orgán verejnej moci, ktorý je zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. f) zák.č. 514/2003 Z.z. oprávnený konať v mene SR. Žalobca teda jednoznačne identifikoval, že si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z.. Z obsahu podania teda nevyplýva, že by žalobca sa domáhal nejakého nároku priamo voči Generálnej prokuratúre SR, ale nároku, kde oprávneným subjektom konať v mene štátu je Generálna prokuratúra SR. Žalobca upozornil, že v súdnej praxi v obdobných sporoch sa pre formálne označenie pasívne vecne legitimovaného používajú následne označenia „Generálna prokuratúra“, „SR, Generálna prokuratúra“, „SR - Generálna prokuratúra“ alebo „SR v zastu. Gen prokuratúry SR“, preto vyvodzovať nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v danom konaní len z označenia žalovaného by bol prílišný formalizmus. Žalobca preto v ďalších podaniach volí pre formálne označenie žalovaného spojenie: Slovenská republika, Generálna prokuratúra SR, Štúrova 811 02 Bratislava- Staré Mesto. V prípade, ak by súd mal za to, že pasívna vecná legitimácie nesvedčí Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR v kontexte rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 14. októbra 2015 sp.zn. 8 Cdo 289/2014, žalobca by de facto mohol využiť inštitút zámeny, ktorý v danom kontexte by vyznel prinajmenšom zvláštne. Vo väzbe na vyššie uvedené je preto možné obranu žalovanej považovať za účelovú (v rámci písomného podania danú skutočnosť nenamietala), nakoľko z obsahu podania je jednoznačne možné identifikovať, že žalobca sa domáha nároku na náhradu škody v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z., kde oprávneným orgánom konať v mene SR je Generálna prokuratúra SR. K námietke premlčania žalobca uviedol, že v predmetnej veci k uspokojeniu nároku nedošlo. Rovnako príslušný orgán v danej veci ani žalobcovi výslovne neoznámil, že jeho nárok neuspokojí. V závere podania zo dňa 25.11.2014 Generálna prokuratúra SR výslovne uvádza, že nie je orgánom verejnej moci, ktorý by bol príslušný na prerokovanie danej žiadosti. V tejto súvislosti osobitne upozorňujú na list Ministerstva spravodlivosti zo dňa 13.11.2014, kde ministerstvo označuje ako orgán príslušný na prerokovanie práve Generálnu prokuratúru SR a upozorňuje ju, aby danú žiadosť prerokovala a neobrala sa o možnosť vec predbežne prerokovať. Ak by mal súd za to, že dané podanie je možné označiť za písomné oznámenie poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, žalobca upozorňuje na prechodné ustanovenie § 27b ods. 1 a ustanovenie § 16 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vydania nezákonného rozhodnutia. V danom prípade za skončenie prerokovania musíme považovať uplynutie 6 mesiacov od podania žiadosti na predbežné prerokovanie, keďže Generálna prokuratúra nevyužila svoju možnosť predbežne prerokovať návrh a nárok poškodeného neuspokojila, preto nárok nie možné považovať za premlčaný z dôvodu začatia plynutia premlčacej lehoty od údajného prerokovania jeho žiadosti dňa 25.11.2014.

9. Na pojednávaní dňa 09.08.2016 sa žalobca vyjadril v tom zmysle, že nedostatok vecnej legitimácie vyplýva len z titulnej strany žaloby. Z podstaty samostatného uplatnenia nároku v zmysle zodpovednosti štátu za škody v zmysle zákona č. 513/2004 Z.z. vyplýva, že žalobca si uplatňuje náhradu škody voči štátu, konkrétne v žalobe označil ustanovenia, na základe ktorých má za to, že príslušným je prokuratúra, pričom titulným názvom daného § 4 spomínaného zákona je orgán konajúci v mene štátu. V rámci celej žaloby je zrejmé, že žalovaným subjektom je štát, v mene ktorého má konať prokuratúra, pričom nepriamo danú skutočnosť potvrdila aj samotná Generálna prokuratúra, keď vo svojom podaní nevzniesla námietku a vyjadrila sa vecne k žalobe, z ktorej bolo zrejmé, že pochopili, že žalovaným je štát a konajúcim v mene štátu je Generálna prokuratúra. Námietka vecnej legitimácie bola vznesená až na pojednávaní. K námietke premlčania žalobca uviedol, že čo sa týka spomínanej listiny, z ktorej je zrejmé, že Generálna prokuratúra odpovedala JUDr. U. upozorňujú, že ide len o oznámenie postúpenia veci, pričom Generálna prokuratúra odmietla právny názor ministerstva vnútra a spravodlivosti, že je príslušným orgánom v danej veci konať, pričom danými orgánmi bola upozornená,

že svojim postupom sa môže Generálna prokuratúra zbaviť svojho práva na predbežné prerokovanie veci, čo sa koniec koncov aj udialo, nakoľko Generálna prokuratúra žiadnym vecným spôsobom v spomínanom liste sa nevyjadrila k meritu veci, len oznámila, že nesúhlasí s postúpením. Žalobca ďalej upozornil, že v súčasnosti Generálna prokuratúra zastáva postup, kde vyslovene v obdobných prípadoch dáva vecné vyjadrenie, že odmietajú nárok, pričom len dané podanie možno považovať za predbežné prerokovanie nároku, lebo len z takého podania môže mať osoba domáhajúca sa predbežného prerokovania vedomosť, či nárok je uznávaný alebo sporovaný. Z obsahu listiny, na ktorú poukazuje prokuratúra - žalovaný, to nie je možnosť vydedukovať. Preto má žalobca za to, že lehota 3- ročná v danom prípade bola zachovaná. Bez významu v danom kontexte nie je skutočnosť, že došlo k úmrtiu právneho zástupcu, ktorý niekoľko mesiacov pred podaním žaloby nekomunikoval so žalobcom a z toho dôvodu môže prichádzať aj inštitút odpustenia zmeškanej lehoty.

10. Na pojednávaní dňa 09.08.2016 žalovaná doplnila svoje vyjadrenie v tom smere, že 1. v danej veci si žalobca vznesenie obvinenia, vedenie trestného stíhania a dĺžku jeho trvania zavinil sám, 2. v trestnom konaní nebol v súvislosti s nárokom žalobcu preukázaný nesprávny úradný postup vedenia trestného konania, 3. žiadne z rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní nebolo zrušené oprávneným orgánom pre jeho nezákonnosť, 4. vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania bolo uzneseniami a na ich vydanie boli v čase ich vydania splnené všetky zákonné predpoklady podľa príslušných ustanovení trestného poriadku, v zmysle ktorých postačí, ak zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, 5. rozhodnutie prokurátora, ktorým zamietol sťažnosť žalobcu, nebolo nikdy zrušené ani zmenené pre nezákonnosť, 6. žalobca svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal, pričom priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nemôže vychádzať len z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov žalobcu. Na podporu svojich tvrdení do spisu doložila rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č.k. 10C/108/2011-242 zo dňa 09.05.2016 vo veci o náhradu škody.

11. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise, pripojenými spismi Generálnej prokuratúry SR sp.zn. VI/3 Spr. 136/14/1000 a Okresného súdu Trnava sp.zn. 6T/96/2007, pričom zistil nasledovný skutkový stav:

12. Z obsahu spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. 6T/96/2007 vyplýva, že uznesením ORPZ v Trnave, úrad justičnej a kriminálnej polície, ČVS: ORP-1397/UJKP-OVK-TT-2005 zo dňa 06.02.2006 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb., ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 13.02.2006, pričom sťažnosť podaná voči tomuto uzneseniu žalobcom bola uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry zamietnutá. Dňa 08.10.2007 bola na tunajší súd podaná obžaloba sp.zn. 3 Pv 37/06 - 45 pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Okresný súd Trnava v trestnom konaní sp.zn. 6T/96/2007 rozsudkami na č.l. 284 zo dňa 29.01.2008, na č.l. 327 zo dňa 11.09.2008, na č.l. 369 zo dňa 13.10.2009, na č.l. 417 zo dňa 17.03.2010, rozhodol, že žalobca je vinný, pričom uvedené rozsudky boli uzneseniami Krajského súdu v Trnave na č.l. 311 zo dňa 20.05.2008, na č.l. 342 zo dňa 05.02.2009, na č.l. 399 zo dňa 02.02.2010, na č.l. 438 zo dňa 22.03.2011, zrušené v celom rozsahu a vec bola Okresnému súdu Trnava vrátená na ďalšie konanie. Následne Okresný súd Trnava č.k. 6T/96/2007-451 zo dňa 05.05.2011 žalobcu spod obžaloby oslobodil, pričom v odôvodnení uviedol, že po vyhodnotení všetkých výsledkov vykonaného dokazovania jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že žalovaný skutok tak, ako je uvedený v obžalobe zo dňa 03.10.2007 sa nestal. Odvolanie podané voči tomuto rozsudku bolo uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 5To/141/2011-492 zo dňa 28.08.2012 zamietnuté. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trnave dňa 28.08.2012 vyplýva, že sa ho zúčastnili o.i. aj žalobca ako obžalovaný, a tiež jeho obhajca JUDr. I. pričom na uvedenom verejnom zasadnutí bolo vyhlásené vyššie citované uznesenie o zamietnutí odvolaní.

13. Zo spisu Generálnej prokuratúry SR sp.zn. VI/3 Spr. 136/14/1000 vyplýva, že žiadosťou zo dňa 05.08.2014 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. I. žiadal Ministerstvo vnútra SR o uznanie návrhu na uspokojenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným uznesením vyšetrovateľa ORPZ v Trnave, úrad justičnej a kriminálnej polície, o vznesení obvinenia. Uvedená žiadosť bola doručená Ministerstvu vnútra SR dňa 10.10.2014. Listom zo dňa 27.10.2014 odstúpilo Ministerstvo vnútra SR predmetnú žiadosť Generálnej prokuratúre SR, a to s poukazom na to, že Ministerstvo vnútra nie je príslušným orgánom na prerokovanie žiadosti žiadateľa o náhradu škody. Generálnej prokuratúre SR bola žiadosť doručená dňa 29.10.2014. Listom zo dňa 30.10.2014 Generálna

prokuratúra SR postúpila žiadosť na priame vybavenie Ministerstvu spravodlivosti SR s odôvodnením, že príslušnosť Ministerstva vnútra SR je vylúčená v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. a zo žiadosti nevyplývajú skutočnosti zakladajúce možnosť postupu podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.. Uvedený list bol na vedomie doručený JUDr. I. na vedomie. Listom zo dňa 13.11.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR vrátilo postúpenú žiadosť späť Generálnej prokuratúre SR s odôvodnením, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nepovažuje za žiadosť, ktorá môže byť prerokovaná Ministerstvom spravodlivosti SR, a preto ju Generálnej prokuratúre SR ako orgánu príslušnému v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vracia na vybavenie. Záverom ministerstvo uvádza, že ak napriek uvedenej argumentácii Generálna prokuratúra Slovenskej republiky opätovne postúpi žiadosť na predbežné prerokovanie ministerstvu, v prípadných budúcich sporoch sa ministerstvo bude brániť v zmysle vyššie uvedenej argumentácie, a bude na škodu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ak sa takýmto spôsobom v rámci predbežného prerokovania oberie o možnosť riadneho prešetrenia dôvodnosti uplatneného nároku a jeho prípadné uspokojenie v rámci mimosúdneho konania. Predmetný list bol doručený na vedomie JUDr. I. Listom zo dňa 25.11.2014 Generálna prokuratúra SR oznamuje žalobcovi v zastúpení jeho právnym zástupcom, že zotrváva na pôvodnom právnom závere, že Generálna prokuratúra SR nie je orgánom, ktorý by mal v danej veci konať, pričom nesúhlasí s právnym stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR, nakoľko škoda nevznikla v dôsledku konania štátneho orgánu podľa osobitného predpisu, ale v dôsledku konania vyšetrovateľa prípadne povereného príslušníka policajného zboru. Opätovne poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., kedy koná v mene Slovenskej republiky Ministerstvo spravodlivosti v prípade, ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa ods. 1, keď toto ustanovenie je nutné aplikovať aj na prípad žalobcu. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov Generálna prokuratúra SR nie je orgánom verejnej moci, ktorý by bol príslušný na prerokovanie podanej žiadosti. Z dôvodu, že Ministerstvo spravodlivosti SR podanou žiadosťou disponuje, nie je dôvodu na jej opätovné odstúpenie. List bol doručený JUDr. I. dňa 01.12.2014, pričom bol tiež zaslaný na vedomie Ministerstvu spravodlivosti SR.

14. Podľa § 1 písm. a) a c) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „ZoZZŠ“), tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

15. Podľa § 2 písm. b) bod 1. ZoZZŠ, na účely tohto zákona orgán verejnej moci je štátny orgán.

16. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) ZoZZŠ, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

17. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. a písm. f) ZoZZŠ, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru,3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

18. Podľa § 4 ods. 2 ZoZZŠ, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

19. Podľa § 4 ods. 3 ZoZZŠ, ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

20. Podľa § 5 ods. 1 ZoZZŠ, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

21. Podľa § 6 ods. 1 ZoZZŠ, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

22. Podľa § 15 ods. 1 ZoZZŠ, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

23. Podľa § 15 ods. 2 ZoZZŠ, ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

24. Podľa § 16 ods. 4 ZoZZŠ, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

25. Podľa § 19 ods. 1 až 3 ZoZZŠ, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. (1) Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. (2) Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. (3)

26. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) (v znení účinnom do 30.06.2016), konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom zahraničná osoba, k návrhu musí byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba zapísaná. Ak je účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, návrh musí obsahovať obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Ak sa návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným ( § 90), nazýva sa žalobou.

27. Podľa § 470 ods. 1 a 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (1) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. (2)

28. Podľa § 131 CSP, žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva.

29. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

30. Podľa § 135 ods. 1 a 2 CSP, ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. (1) Ak je stranou štátny orgán, v žalobe sa označuje uvedením názvu tohto štátneho orgánu. (2)

31. Podľa § 92 ods. 4 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), za súhlasu účastníkov môže súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak má byť takto zamenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto vstúpiť.

32. Predmetom tohto konania je žalobcom uplatnená náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy, ktoré mali byť žalobcovi spôsobené uznesením o vznesení obvinenia, ktorá má byť považované za nezákonné, nakoľko v trestnom konaní bol v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť a je potrebné ju zamietnuť.

33. Žalovaná v konaní vzniesla námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie s odôvodnením, že v danom prípade je pasívne legitimovaná Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky.

34. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strán sporu v hmotnoprávnom vzťahu, ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku sporu tvrdí, pričom súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak uvedené žalobca v konaní nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 214/2011). Vecná legitimácia je teda stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je strana sporu subjektom práva či povinnosti, ktorá je predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie žaloby. Zároveň, otázka vecnej legitimácie nie je vadou žaloby a súd nie je povinný vyzvať žalobcu na odstraňovanie vád žaloby v tomto smere. Je vecou žalobcu, aby požiadavke vyplývajúcej z hmotného práva vyhovel a riadne označil žalovaného.

35. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škôd orgánom verejnej moci a v nadväznosti na túto diferenciáciu určuje viacero orgánov konajúcich v mene štátu. Tvrdená škoda mala vzniknúť v trestnom konaní a v takomto prípade zodpovednými subjektmi sú Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR alebo Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola z Ministerstva spravodlivosti SR vrátená na Generálnu prokuratúru SR, ktorá začala vo veci konať, a teda v danom prípade prichádza do úvahy Generálna prokuratúra SR ako orgán verejnej moci, ktorý má oprávnenie konať v danom prípade za štát. Podľa ustanovenia § 19 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016) má spôsobilosť byť účastníkom konania ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva, obdobne podľa § 61 má procesnú subjektivitu ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Žalobca ako žalovanú označil Generálnu prokuratúru SR, Štúrova, 811 02 Bratislava - Staré Mesto.

36. V konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré je sporovým konaním, sa vymedzenie strán sporu zakladá procesným spôsobom a žalovaným je ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je však povinným subjektom prejednávaného zodpovednostného vzťahu štát, t.j. Slovenská republika. Označenie štátu ako strany sporu musí obsahovať názov štátu a príslušného štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát pred súdom vystupuje. Nemožno teda pripustiť, aby ako žalovaný bol označený namiesto štátu štátny orgán uvedený v § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.. Keďže v prejednávanej veci nebola žaloba podaná proti štátu, ale proti konkrétnemu štátnemu orgánu, súd nemohol žalobe vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného (keď vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva

- v tomto prípade je to zákon č. 514/2003 Z.z.), a preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.

37. V sporových konaniach, ku ktorým prináleží aj žalobcom uplatnený nárok, a ktoré možno začať iba na základe žaloby, je žalovaný ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil. Poučenie žalobcu

o tom, koho by mal podľa hmotného práva správne žalovať, presahuje poučovaciu povinnosť súdu o procesných právach a povinnostiach strán a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu. Spornosť pasívnej vecnej legitimácie pritom bola skonštatovaná na prvom pojednávaní, žalobca však zámenu účastníka konania na strane žalovaného nenavrhol (vyjadrenie na č.l. 62 za takýto návrh považovať nemožno - „by mohol využiť inštitút zámeny“). Navyše, Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016 zámenu strany sporu oproti predchádzajúcej právnej úprave (§ 92 ods. 4 OSP) už neumožňuje. Súd pritom poukazuje na dôvodovú správu k § 80 (zmena subjektov), podľa ktorého, navrhovaná právna úprava sa prispôsobila terminológii novej koncepcii sporového konania, vypustil sa inštitút zámeny účastníctva, pretože v dôsledne kontradiktórnom spore má byť nedostatok vecnej legitimácie v čase začatia konania riešený výlučne novým sporom, nie „pokračovaním“ pôvodného sporu.

38. Poukazovanie žalobcu na § 41 ods. 2 OSP (t.č. § 124 ods. 1 , t.j. posudzovanie podania podľa jeho obsahu, nie je namieste, nakoľko uvedené ustanovenie sa vzťahuje na posudzovanie charakteru podania (či ide o žalobu, odvolanie, vyjadrenie, a pod.) a nevzťahuje sa na prejednávanú situáciu označenia pasívne legitimovaného subjektu. Navyše, súd poukazuje na ustanovenie § 135 ods. 2 CSP, ktoré priamo upravuje účasť štátneho orgánu ako strany sporu v konaní, z ktorého je zrejmé, že žalovaným môže byť aj priamo štátny orgán. Pokiaľ teda žaloba smerovala proti ministerstvu ako ústrednému orgánu štátnej správy, t.j. proti subjektu spôsobilému byť stranou súdneho konania, ktorý je zároveň subjektom odlišným od štátu, nešlo o nesprávne a nezrozumiteľné podanie, ktoré by bolo potrebné upraviť, alebo doplniť, pretože takáto oprava by neodstraňovala vady v označení pôvodného žalovaného.

39. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že v žalobe v skutočnosti za žalovaného označuje štát. Súd poukazuje na žalobu na č.l. 1 na 2. strane, kde žalobca uvádza, že „žalovaný je orgán verejnej moci v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z.“. Súd nie je oprávnený (s poukazom na zachovanie rovností strán sporu) sám za žalovaného považovať iný ako označený subjekt, nadôvažok, ak nie je vylúčené, aby z procesného hľadiska tento subjekt sám vystupoval ako strana sporu. Je neprípustné, aby si súd z toho, že si žalobca uplatní nárok v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sám vyvodzoval, že žaloba v skutočnosti smeruje voči štátu, a to okrem vyššie uvedeného aj z dôvodu, že predmetný zákon upravuje nielen zodpovednosť štátu, ale aj zodpovednosť obce a vyššieho územného celku.

40. Poukazovanie na absenciu právnického vzdelania u žalobcu je irelevantné, pretože tak ako si žalobca zvolil právneho zástupcu v priebehu tohto konania, mohol si ho zvoliť ešte pred podaním žaloby, za účelom jej spísania. Avšak, súd poukazuje na to, že ani po zvolení právneho zástupcu neupustil žalobca od označovania práve Generálnej prokuratúry SR za žalovanú (viď vyjadrenie žalobcu na č.l. 45).

41. Pokiaľ ide o opravu označenia žalovaného vo vyjadrení zo dňa 14.06.2016 (č.l. 62), s tým, že v ďalších podaniach volí pre formálne označenie žalovaného spojenie: Slovenská republika, Generálna prokuratúra SR, Štúrova 811 02 Bratislava- Staré Mesto, na uvedené nie je možné prihliadať, nakoľko sa tým neodstraňujú vady v označení subjektu, ale uvádza sa úplne iný subjekt. Pochybenie žalobcu by bolo možné riešiť iba návrhom na zámenu subjektu na strane žalovaného, ktorá však s poukazom na ustanovenie § 80 a dôvodovú správu k nemu v spojení s použitím nového procesného poriadku aj na skôr začaté konania už nie je prípustná.

42. K poukazovaniu žalobcu na to, že námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej nebola vznesená už v písomnom vyjadrení žalovanej, súd uvádza, že táto skutočnosť nie je podstatná, pretože otázku pasívnej vecnej legitimácie súd posudzuje ex offo.

43. Podporne k zamietnutiu žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie poukazuje súd na uznesenie NSSR sp.zn. 2 Cdo 148/2011 zo dňa 31.01.2012 v obdobnej veci, podľa ktorého „Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná (viď R 34/1993)“.

44. Súd však dospel k záveru, že i keby žaloba smerovala proti pasívne vecne legitimovanému subjektu, bolo by potrebné ju zamietnuť pre uplatnenie práva až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, keď zároveň bola zo strany žalovanej vznesená námietka premlčania.

45. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

46. V konaní ide o právo žalobcu na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré sa podľa jeho § 19 ods. 1 premlčuje v 3-ročnej subjektívnej premlčacej dobe, t.j. za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, pričom v zmysle § 19 ods. 3 zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. O tom, že žalobcovi vznikla tvrdená škoda vznesením obvinenia sa žalobca dozvedel najneskôr dňa 28.08.2012, kedy sa (vychádzajúc zo zápisnice) zúčastnil na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trnave, na ktorom odvolací súd vyhlásil uznesenie, ktorým zamietol odvolania smerujúce proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Trnava, čím sa podľa žalobcu stalo uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným. Od 28.08.2012 teda začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá spočívala počas obdobia predbežného prerokovania nároku. Z pripojeného spisu žalovanej vyplýva, že za obdobie predbežného prerokovania nároku je potrebné považovať obdobie od 10.10.2014 (podanie návrhu na MVSR) do 01.12.2014 (doručenie listu žalovanej zo dňa 25.11.2014 právnemu zástupcovi žalobcu). Nie je možné dať za pravdu žalobcovi, že premlčacia doba spočívala celých 6 mesiacov, nakoľko z listu žalovanej zo dňa 25.11.2014, ktorá bola doručená žalobcovi v zastúpení právnym zástupcom je zrejmé, že žalovaná nárok žalobcu neuspokojí. Zároveň z korešpondencie medzi žalovanou a Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá bola na vedomie doručovaná aj žalobcovi v zastúpení jeho právnym zástupcom, je zrejmé, že nárok žalobcu neuspokojí ani ministerstvo. Žalobcovi preto muselo byť z listu žalovanej zo dňa 25.11.2014 (s prihliadnutím na obsah korešpondencie medzi orgánmi, o ktorej mal vedomosť) zrejmé, že jeho žiadosť bola neúspešná, jeho nárok nebude uspokojený, a teda prerokovanie je skončené. Keďže žalobca sa o tvrdenej škode dozvedel najneskôr dňa 28.08.2012 a návrh uplatnil na súde dňa 19.02.2016, pričom premlčacia doba spočívala iba v období od 10.10.2014 do 01.12.2014, je zrejmé, že žaloba bola uplatnená po uplynutí trojročnej subjektívnej premlčacej doby. Keďže žaloba bola na súde podaná až po uplynutí premlčacej doby, a nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania, na ktorú súd prihliadol, bolo aj z tohto dôvodu potrebné žalobu zamietnuť. Premlčanie sa pritom vzťahuje nielen na nárok na náhradu škody, ale aj na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu, pričom sa použije úprava obsiahnutá v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis.

47. Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcu na prechodné ustanovenie § 27b ods. 1 ZoZZŠ, uvedené prechodné ustanovenie sa vzťahuje na právne zmeny vykonané novelou - zákonom č. 517/2008 Z.z., ktoré zmeny sa nedotkli žiadneho z vyššie citovaných aplikovaných ustanovení. Ustanovenie § 16 ZoZZŠ bolo novelizované zákonom č. 412/2012 Z.z. súčinnosťou od 01.01.2013, ktorý nemá prechodné ustanovenie, a preto sa v prípade návrhu žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaného na ministerstve dňa 29.10.2014 postupuje podľa § 16 ZoZZŠ v znení účinnom od 01.01.2013. Uvedené teda na posúdení spočívania premlčacej doby nič nemení, nakoľko rozhodujúce ustanovenie § 19 ods. 3 ZoZZŠ je od účinnosti ZoZZŠ v nezmenenom znení. Z tohto ustanovenia pritom vyplýva, že moment ukončenia spočívania premlčacej doby je daný skončením prerokovania, ktoré je v prejednávanej veci dané momentom doručenia listu žalovanej zo dňa 25.11.2014 žalobcovi. Nie je možné uplatniť inštitút odpustenia zmeškania lehoty, ako to navrhuje žalobca, nakoľko tento inštitút patrí do práva procesného a nie hmotného, a vzťahuje sa iba na zmeškanie procesného úkonu (viď § 122 CSP, § 58 OSP), a nie úkonu hmotnoprávneho, ktorým je uplatnenie žaloby na súde v rámci premlčacej doby.

48. Už len nad rámec všetkého vyššie uvedeného súd dopĺňa, že sa stotožňuje s nálezom Ústavného súdu SR vydaného pod sp.zn. II. ÚS 163/2013 dňa 13.11.2013, podľa ktorého „skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia,

ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu.“

49. Aj s poukazom na citovaný nález sa súd (napriek poukazovaniu žalobcu na ustálenú súdnu prax) nemôže stotožniť s použitím analogie legis v prejednávanej veci. Ak by totiž zákonodarca mal v úmysle odškodniť aj osoby, voči ktorým bolo „len“ vznesené obvinenie a následne v trestnom konaní boli spod obžaloby oslobodení, upravil by to obdobne, ako je to upravené v § 8 ods. 5 písm. b) ZoZZŠ v prípade väzby. V uvedenom ustanovení zákonodarca osobitne upravil prípady odškodnenia osôb, voči ktorým bolo nielen vznesené obvinenie, ale boli stíhaní väzobne, avšak následne boli spod obžaloby oslobodení. Z tejto úpravy je zrejmé, že zákonodarca iba takéto prípady považoval prípady hodné odškodnenia, pretože vzatie a držanie vo väzbe predstavuje zreteľný zásah do práv a slobôd obvineného. Ak by mal zákonodarca v úmysle odškodňovať aj osoby v pozícii žalobcu, t.j. osoby, voči ktorým bolo vznesené obvinenie, podaná obžaloba a následne boli oslobodení spod obžaloby (avšak neboli stíhaní väzobne), neupravoval by osobitne prípady väzby v ustanovení § 8 ods. 5 ZoZZŠ. Obdobne to platí aj v prípade rozhodnutia o treste. V prípade výkladu tak, ako ho robí žalobca, by ustanovenie § 8 ZoZZŠ strácalo význam, pretože situácie v ňom upravené by stačilo zovšeobecniť na úpravu, že každý, kto bol oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o vznesení obvinenia. Z toho, že zákonodarca upravil prípady odškodnenia spôsobom uvedeným v § 8 ZoZZŠ, teda že ich konkretizuje, má súd za to, že úmyslom zákonodarcu bolo práve špecifikovať len také situácie, kedy vedenie trestného stíhania malo na osobu obvineného konkrétne nepriaznivé následky (väzba, trest), ktoré zákonodarca považuje za dôvody hodné odškodnenia.

50. Súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, a síce vyžiadaním a oboznámením výpisu z registra trestov, výpisu z priestupkového registra, posudku obce na žalobcu, ani výsluchom navrhnutých svedkov, nakoľko by nemohli viesť k inému rozhodnutiu súdu ako k zamietnutiu žaloby z dôvodu podania žaloby voči pasívne vecne nelegitimovanému subjektu a zároveň po uplynutí premlčacej doby, a išlo by len o nehospodárne predlžovanie konania.

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom súd žalobu v celom rozsahu vo výroku I. rozsudku zamietol. Nakoľko žalobca nemá právo na plnenie istiny, nemohla sa žalovaná ani dostať do omeškania s týmto plnením, a teda žalobca nemá právo ani na uplatnené úroky z omeškania, a preto súd zamietol žalobu aj v časti príslušenstva.

52. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

53. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

54. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

55. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Podľa Čl.17 Základných princípov CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

57. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaná bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, a preto by mala nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Nakoľko však v konaní úspešnejšej žalovanej žiadne trovy podľa jej vyjadrenia nevznikli, súd jej vo výroku II. nárok na náhradu trov konania nepriznal. Súd má pritom

za to, že v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, t.j. v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, bolo v tomto prípade potrebné rozhodnúť o náhrade trov žalovanej uvedeným spôsobom, t.j. o nároku na náhradu trov konania, ako aj o výške trov konania jedným rozhodnutím. V prejednávanej veci by bolo nehospodárne rozhodnúť najprv spôsobom, že sa žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania a následne uznesením rozhodnúť, že žalovaná má právo na náhradu trov konania vo výške 0 eur. Takýto postup by bol v rozpore z vyššie citovaným článkom základných princípov a nemohlo byť ani v úmysle zákonodarcu takéto predlžovanie rozhodovania o trovách konania v obdobných prípadoch.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 .

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 .

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.