Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-192-2016.pdf
PDF · 95.47 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/192/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpený Advokátska kancelária Antovszká, s. r. o., so sídlom Bratislava, Bárdošova 2/A, IČO: 36 866 881, proti žalovanému: T. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. W., T. XXX/X, o zaplatenie 1.291,93 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 4. septembra 2014 č. k. 15C/159/2014-64 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. a/, k/, § 53 ods. 5, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že na základe úverovej zmluvy č. 20/212/09 zo dňa 13. 03. 2009 žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.400 eur a žalovaný sa zaviazal splácať poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach v počte 60 po 55,97 eura. Dátum prvej splátky bol určený na 13. 04. 2009. Ročná percentuálna miera nákladov bola určená vo výške 17,93 %. Celkové náklady žalovaného spojené s úverom boli vo výške 3.525,60 eura. Úroková sadzba pri poskytnutí úveru bola vo výške 14,10 % p.a. Z čl. 6.2.2 úverovej zmluvy bolo zistené, že v prípade porušenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy žalovaným je žalobca oprávnený žiadať splatenie zostatku úveru s príslušenstvom. Z výpisu z hlavnej knihy Dexia banky Slovensko, a. s. ku dňu 04. 05. 2010 mal súd preukázané, že bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.400 eur podľa zmluvy č. 20/212/09 zo dňa 13. 03. 2009, pričom úver bol zabezpečený vlastnou blankozmenkou. Nezaplatená istina bola vo výške 2.177,45 eura, nezaplatené úroky vo výške 148,77 eura, nezaplatené sankčné poplatky 10,09 eura, t.j. celkom 2.336,31 eura. Výzvou na predčasné splatenie úveru bolo preukázané, že žalobca dňa 02. 12. 2009 žiadal žalovaného o predčasné splatenie zostatku istiny úveru s príslušenstvom do 10 dní od doručenia výzvy. Súd na právny vzťah založený uvedenou zmluvou aplikoval Občiansky zákonník, keďže predmetnú zmluvu považoval za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Na základe úverovej zmluvy mal súd preukázané, že žalovanému bola poskytnutá finančná čiastka vo výške 2.400 eur. Výzvou na predčasné splatenie úveru bolo súdu taktiež preukázané, že žalobca žiadal žalovaného o predčasné splatenie zostatku istiny úveru s príslušenstvom do 10 dní od doručenia výzvy. Žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru ku dňu 04. 05. 2010. Nakoľko však návrh vo veci samej bol podaný súdu dňa 05. 09. 2013, súd konštatoval, že pohľadávka žalobcu je v celom rozsahu premlčaná a vzhľadom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2014 nie je možné priznať žalobcovi úspech. V uvedenej veci žalobca na základe úverovej zmluvy zo dňa 13.
03. 2009 poskytol žalovanému finančné prostriedky, ktoré sa žalovaný zaviazal splatiť v pravidelných mesačných splátkach. Žalovaný však zmluvné podmienky porušil, žalobca preto ku dňu 04. 05. 2010 pristúpil k zosplatneniu úveru. Návrh žalobcu na zaplatenie sumy 1.291,93 eura bol súdu doručený až dňa 05. 09. 2013. Vzhľadom na uvedené veriteľovi začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy dňom nasledujúcim po zosplatnení dlžnej sumy, teda dňom 05. 05. 2010. Táto všeobecná premlčacia doba veriteľovi uplynula dňom 05. 05. 2013. Keďže žaloba bola na súd podaná až dňa 05. 09. 2013, teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, súd, konštatujúc uplynutie premlčacej lehoty podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., uplatnené právo žalobcovi nepriznal a návrh zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si náhradu žiadnych trov neuplatnil a v súvislosti s týmto konaním mu ani žiadne trovy nevznikli.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho odňatím možnosti konať pred súdom, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci. Uviedol, že úverová zmluva bola uzatvorená v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka patrí medzi tzv. absolútne obchody. Ustanovenia Obchodného zákonníka sa použijú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu, teda aj v prípade, ak dlžníkom bude fyzická osoba nepodnikateľ. Súd na predmetnú právnu vec, konkrétne na otázku premlčania nároku aplikoval nesprávny právny predpis - Občiansky zákonník, a to napriek tomu, že zmluva o úvere je uzavretá v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka, preto rozhodol nezákonne. Podľa žalobcu nejde o správne posúdenie, že na všetky nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv majú byť aplikované výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale tak, že len ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú jednostranne kogentné, to znamená aj voči Obchodnému zákonníku. Z uvedených dôvodov má žalobca za to, že jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy žalovaným je plne v súlade s citovanými zákonnými predpismi, na základe čoho žalobca namieta tvrdenie súdu, že nárok žalobcu je premlčaný. Na tento právny vzťah sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka, kde je ustanovená všeobecná štvorročná premlčacia doba. Z uvedených dôvodov považuje žalobca rozhodnutie súdu za nesprávne. Namietal tiež, že súd na premlčanie prihliadol ex offo. Postup súdu a jeho rozhodnutie odporujú nielen ustanoveniami zák. č. 250/2007 Z. z., ale sú aj v rozpore so základnými ústavnými princípmi. Ustanovenie § 5b bolo do zák. č. 250/2007 Z. z. doplnené zák. č. 102/2004 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 05. 2014. Zákonodarca upravil otázku spätnej účinnosti novej úpravy len na niektoré ustanovenia, ktoré boli do zák. č. 250/2007 Z. z. doplnené s účinnosťou od 01. 05. 2014. Ustanovenie § 5b medzi ne zaradené nebolo. Súd tak svojim postupom porušil zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem a v konaní, ktoré bolo začaté pred 01. 05. 2014 použil také ustanovenie, ktoré nebol oprávnený aplikovať. Aplikácia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v postupe a rozhodnutí súdu predstavuje retroaktívnu zmenu hmotnoprávneho postavenia účastníkov zmluvného vzťahu, ktorý existoval v deň podania žaloby. Postavenie žalobcu nie je možné zmeniť tým, že súd uplatňuje hmotnoprávny inštitút premlčania spätne na základe § 5b účinného od 01. 05. 2014. Ustanovenie § 5b by sa mohlo vzťahovať na postup súdu len v konaní, ktoré začalo od účinnosti daného ustanovenia. Rozhodnutie súdu podľa právnej úpravy, ktorá bola zavedená a účinná dňom 01. 05. 2014 v konaní, ktoré začalo dňa 05. 09. 2013 je retroaktívne a nezákonné. Žalobca zároveň napáda postup súdu z hľadiska porušenia princípu legitímneho očakávania a predvídateľnosti postupu súdu. Predvídateľnosť rozhodnutia je považovaná za atribút právneho štátu. V čase podania žaloby žiadne ustanovenie o tom, že súd na premlčanie prihliada aj bez námietky dlžníka neplatilo, a teda žalobca ho ani nemal ako predvídať. Žalobca má za to, že preukázal oprávnenosť svojho nároku voči žalovanému v časti istiny, ako aj v časti uplatneného sankčného poplatku a s poukazom na uvedený skutkový stav a zákonné ustanovenia navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 380 ods. 1 CSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného na zaplatenia sumy 1.291,93 eura ako nesplatenej časti úveru, sumy vo výške 10,09 eura, ktorá predstavuje vyčíslený úrok z omeškania ku dňu zosplatnenia úveru a úroky z omeškania špecifikované v žalobe. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému na základe úverovej zmluvy č. 20/212/09 z 13. 03. 2009 poskytol žalovanému úver v sume 2.400 eur
a žalovaný sa zaviazal splácať úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške 55,97 eura. Keďže žalovaný nesplácal poskytnutý úver, žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie zostatku istiny s príslušenstvom, a keďže žalovaný v stanovenej lehote neuhradil zostatok úveru, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru z dôvodu porušenia zmluvných podmienok ku dňu 04. 05. 2010.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadu, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
11. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom odvolania žalobcu, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - k aplikácii ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa odvolací súd dodáva nasledovné:
12. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.
13. Ako vo väčšine vnútroštátnych právnych poriadkov demokratických štátov, aj v ústavnom poriadku Slovenskej republiky je zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych noriem explicitne vyjadrený len vo vzťahu k trestnému zákonodarstvu v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky <S., podľa ktorého „trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný“. Záväzok bezpodmienečne rešpektovať zákaz retroaktivity v neprospech páchateľa v trestnej oblasti vyplýva tiež z čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd <. a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd <.. V ostatných právnych oblastiach vnútroštátne právne poriadky spravidla
možnosť spätnej účinnosti právnych noriem neupravujú a jej neprípustnosť odvodzujú z princípov tzv. materiálneho právneho štátu.
14. K základným princípom materiálneho právneho štátu, ktorý je implicitne obsiahnutý aj v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky <., patrí princíp právnej istoty. Ten pozostáva z viacerých čiastkových prvkov, ktoré vystupujú aj ako samostatné princípy. Ide najmä o princíp jasnosti (určitosti), zrozumiteľnosti a predvídateľnosti právnych noriem, princíp legitímnych očakávaní, t. j. predvídateľnosti postupu orgánov verejnej moci, princíp ochrany dôvery občanov v právo, princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere a tiež princíp zákazu retroaktivity.
15. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“. 16. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). 17. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 06. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010.)
18. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
19. Otázkou účinnosti ustanovenia § 5b zák. č 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa zaoberal už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015, pričom mal za to, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015). Odvolací súd, vychádzajúc z názoru NS SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí, mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo namietal žalobca v odvolaní, postupoval správne, preto sa odvolací súd s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie stotožňuje.
20. K aplikácii Obchodného zákonníka na danú vec odvolací súd ešte dodáva, že aj keď sa odvolací súd stotožňuje so žalobcom, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, na ktorú sa vzťahuje Obchodný
zákonník, to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci išlo o zmluvu o úvere, pričom žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Ide teda o spotrebiteľský vzťah, na ktorý je potrebné pri premlčaní aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému a sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).