Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/148/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v právnej veci žalobcu E.. Z. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v K. R., K. č. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Michalom Trúsikom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Kuzmányho č. 5, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 6C/382/2013-141 zo dňa 11.11.2014, ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 796,29 € (časť prvého výroku) a vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v časti o zaplatenie sumy 6.400.800,- HUF (časť druhého výroku) p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody v sume 13.625,19 € a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- € (zvyšná časť prvého výroku), vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v časti náhrady nemajetkovej ujmy prevyšujúcej sumu 10.000,- € (zvyšná časť druhého výroku) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) z r u š u j e a v tomto rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.421,48 € z titulu náhrady majetkovej škody a sumu 10.000,- € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 6.400.800,- HUF z titulu náhrady ďalšej majetkovej škody a v časti o zaplatenie sumy prevyšujúcej sumu 10.000,- € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy zamietol (druhý výrok) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (tretí výrok).

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci sa žalobca proti žalovanému domáhal náhrady majetkovej škody z titulu vecnej škody v sume 14.421,48 € (trovy právneho zastúpenia a výdavky vo výkone väzby) a z titulu ušlého zisku v sume 6.400.800,- HUF ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v sume 150.000,- €; uvedené ujmy mali byť žalobcovi spôsobené nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia ako aj rozhodnutím o väzbe.

1.3 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého uznesením vyšetrovateľa OR PZ Lučenec zo dňa 27.02.2012 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona za poskytnutie pomoci pri spáchaní obzvlášť závažného zločinu podvodu; sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor zamietol uznesením zo dňa 07.03.2012 ako nedôvodnú; uznesením Okresného súdu Lučenec zo dňa 08.03.2012 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňom 06.03.2012 o 06:45 hod.; sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby odvolací súd zamietol uznesením zo dňa 05.04.2012; dňa 11.07.2012 bol žalobca prepustený z väzby na základe uznesenia Okresného súdu Lučenec zo dňa 06.07.2012 a jeho väzba bola nahradená písomným sľubom obvineného s uložením konkrétnych povinností a obmedzení; uznesením Generálneho prokurátora Slovesnej republiky zo dňa 07.07.2012 bolo zrušené uznesenie zo dňa 27.02.2012 o vznesení obvinenia žalobcovi ako aj uznesenie prokurátora zo dňa 07.03.2012 o zamietnutí sťažnosti žalobcu, pretože týmto rozhodnutím ako aj trestným konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech žalobcu.

1.4 Podľa právneho posúdenia veci súdu prvej inštancie zodpovedá žalovaný za škodu vzniknutú žalobcovi z titulu vecnej škody v sume 14.421,48 €; zodpovednosť žalovaného je potrebné hodnotiť na základe výsledku predmetného trestného konania vedeného proti žalobcovi, ktoré bolo rozhodnutím generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia fakticky zastavené; predmetná suma predstavuje náklady žalobcu účelne vynaložené na trovy právneho zastúpenia (pre prvého obhajcu sumu 1.813,98 €, pre druhého obhajcu sumu 7.015,32 € a pre tretieho obhajcu sumu 4.795,89 €) a jeho výdavky vo výkone väzby (suma 724,29 € za nákupy v bufete, nákupy liekov a recepty, platby za elektrospotrebiče a iné a suma 72,- € za nákup televízora), ktoré by žalobca nevynaložil, keby sa nenachádzal vo výkone väzby; preto v tejto časti žalobe žalobcu vyhovel. Súd prvého stupňa nepokladal žalobu za dôvodnú v časti uplatneného nároku na náhradu ušlého zisku spočívajúceho v ušlej mzde žalobcu za obdobie výkonu väzby od marca 2012 do júla 2012, pretože tento nárok nepokladal za dostatočne preukázaný (žalobca ho preukazoval len potvrdením svojho zamestnávateľa

- ktorého jediným spoločníkom a konateľom bol žalobca - pre účely ročného zúčtovania dane z príjmu, keď podľa názoru súdu prvej inštancie takéto potvrdenie nie je spôsobilé preukázať vznik uplatneného ušlého zisku). Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy pokladal súd prvej inštancie samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu za nedostatočné; poukázal na skutočnosť, že vzatie do väzby predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do osobnej slobody a vyvoláva ďalšie negatívne dopady v súkromí dotknutej osoby; vychádzal zo skutočnosti, že väzba žalobcu trvala pomerne dlhý čas od 06.03.2012 do 11.07.2012, žalobca je doktorom práv, v mieste svojho bydliska pôsobil pred svojim dôchodkom ako právnik v rôznych oblastiach a požíval dobrú povesť, nikdy nebol trestne stíhaný a ani trestaný; vzatie do väzby aj celé trestné stíhanie mu spôsobilo veľkú psychickú traumu a došlo k zhoršeniu jeho psychiatrickej diagnózy; vzatie do väzby bolo veľkou traumou aj pre jeho rodinných príslušníkov; došlo tiež k zhoršeniu povesti žalobcu v meste, v ktorom žije, klesla jeho vážnosť a šírili sa rôzne nepravdivé reči, dokonca väzba žalobcu bola spomínaná aj v lokálnej televízii; zhoršila sa finančná situácia rodiny; žalobca v dôsledku väzby stratil viac priateľov, ktorí nechceli mať nič spoločné s človekom, ktorý „bol v base“; v dôsledku väzby došlo aj k zdiskreditovaniu žalobcu v podnikateľskej oblasti a musel celkom prestať s podnikateľskou činnosťou; s prihliadnutím na všetky tieto skutočnosti považoval súd prvého stupňa za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- € a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol. O náhrade nemajetkovej ujmy rozhodol súd prvého stupňa podľa právnej úpravy účinnej v čase vydania nezákonného rozhodnutia a nie právnu úpravu účinnú od 01.01.2013.

1.5 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5, § 17, § 18 a § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase vzniku škody (do 01.01.2013); o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže žalobca aj žalovaný mali vo veci len čiastočný úspech.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 03.12.2014. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo vyhovujúcej časti. Vyjadril názor, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Predovšetkým poukázal na skutočnosť, že žalobca v prejednávanej veci za titul uplatnených nárokov označoval nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia) a rozhodnutie o väzbe (uznesenie o vzatí do väzby); žalobca však neidentifikoval, či mu uplatnená škoda, resp. nemajetková ujma vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, keď túto neurčitosť neodstránil ani súd; s výnimkou náhrady škody za peniaze vynaložené vo väzbe nie je možné z napadnutého rozsudku zistiť, z akého titulu priznal súd žalobcovi náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, čo podľa žalovaného spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutých výrokov rozsudku. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie ignoroval jeho námietku, že žalobca si vzatie do väzby zavinil sám, čo vylučuje jeho zodpovednosť za škodu. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho námietkou o nesplnení podmienok vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávne aplikoval článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyčítal súdu prevej inštancie, že sa vôbec nevysporiadal s jeho konkrétnymi námietkami proti uplatnenej náhrade škody z titulu trov obhajoby, ktoré v odvolaní podrobne opakoval (konkrétne výhrady proti niektorým vyúčtovaným úkonom právnych služieb z hľadiska ich účelnosti a nepreukázanie ich skutočnej úhrady obhajcom). Nesúhlasil ani s priznanou náhradou škody z titulu výdavkov počas väzby, pretože tieto by žalobca vynaložil aj na slobode. Nakoniec žalovaný nesúhlasil ani s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy; vyčítal súdu prvej inštancie, že mal aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013; z odôvodnenia rozsudku však nie je zrejmé ani to, akým spôsobom súd aplikoval právnu úpravu účinnú do 01.01.2013(najmä vo vzťahu k minimálnej hranici nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 1/30 priemernej mzdy); namietal aj nesprávnosť skutkových zistení súdu vo vzťahu k nemajetkovej ujme; nesúhlasil so záverom súdu, že väzba žalobcu „trvala pomerne dlhý čas“, pretože pri trvaní väzby 4 mesiace a 5 dní táto nepresahuje ani základnú lehotu väzby v prípravnom konaní v trvaní 7 mesiacov; dobrá povesť žalobcu v mieste bydliska vyplýva len z výpovede samotného žalobcu a je v rozpore s výpoveďou notárky JUDr. Magdalény Valušovej, ktorá uviedla, že podobne ako iní notári žalobcovi od roku 2010 odmietala spisovať notárske zápisnice kvôli problémom s orgánmi činnými v trestnom konaní, čo spochybňuje dobrú povesť žalobcu v mieste bydliska najmä u odbornej verejnosti; z dokazovania nevyplýva ani záver súdu o zhoršení psychiatrickej diagnózy žalobcu a ani záver o jeho diskreditovaní v podnikateľskej oblasti v dôsledku väzby; priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval žalovaný navyše za nepreskúmateľnú, pretože z odôvodnenia rozsudku nevyplýva aká je minimálna sadzba nemajetkovej ujmy za jeden deň väzby a z akého dôvodu bola žalobcovi priznaná niekoľkonásobne vyššia suma. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobu žalobcu zamietol, resp. aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 19.01.2015 k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s odvolaním žalovaného. Ohľadne námietky žalovaného, že neoznačil titul uplatnených nárokov, poukázal na skutočnosť, že prevažná časť jeho nárokov vznikla v príčinnej súvislosti tak s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia ako aj s rozhodnutím o väzbe (s výnimkou finančných prostriedkov vynaložených vo výkone väzby). Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že si vzatie do väzby zavinil sám a zdôraznil, že takúto námietku žalovaný v priebehu konania ani neuplatnil, preto súd prvej inštancie ani nemal povinnosť sa k nej vyjadriť; v tomto smere nie je rozhodujúce ako vyhodnotili orgány činne v trestnom konaní pôvodné podozrenie, ale rozhodujúci je len výsledok trestného konania; pre aplikáciu ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné preukázanie konkrétneho konania obvineného, ktorým by si zavinil väzbu a len samotná existencia niektorého z dôvodov väzby nestačí, keď žiadne takéto jeho konkrétne konanie nebolo preukázané. Nesúhlasil ani s argumentáciou žalovaného o nesplnení podmienok vzniku nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď ťažiskovo zopakoval, že rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia trestného stíhania je jeho neskorší výsledok, t.j. nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní skutočne potvrdilo; poukázal na rozhodnutie generálneho prokurátora zo dňa 07.07.2012, podľa ktorého trestný spis neobsahoval žiadny priamy alebo nepriamy dôkaz, že jeho konanie je trestným činom. Zdôraznil, že súd prvej inštancie neaplikoval článok 5 ods. 5 Dohovoru, ale len zákon č. 514/2003 Z. z. Rozsudok o priznaní náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby a vo vynaložených finančných prostriedkoch vo výkone väzby považoval za vecne správne; trovy obhajoby vynaložil účelne a ich úhradu preukázal dokladmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise;

vykonanie úkonov právnych služieb vyplýva z pripojeného trestného spisu a všetky boli vykonané účelne; poukázal na skutočnosť, že skúmanie účelnosti úkonov právnych služieb nevyplývalo z ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v čase vzniku škody; rovnako ohľadne finančných prostriedkov vynaložených vo výkone väzby je potrebné skúmať nielen kvantitatívnu stránku, ale aj kvalitatívnu stránku použitia týchto prostriedkov, pretože bol rozhodnutím o väzbe prinútený byť vo výkone väzby a preto minúť finančné prostriedky, aby si svoj pobyt urobil aspoň trochu znesiteľný; preto nie je možné porovnávať či a na čo by finančné prostriedky minul na slobode. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za správnu aplikáciu ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 01.01.2013; aplikáciu tohto ustanovenia v znení účinnom po 01.01.2013 vylúčil; skutkové zistenia súdu prvej inštancie vychádzali z riadne vykonaného dokazovania; poukázal na svoju bezúhonnosť a dobrú povesť v mieste bydliska; výpoveď notárky JUDr. Magdalény Valušovej bola ovplyvnená aktivitami orgánov činných v trestnom konaní, ktoré poškodili jeho dovtedy dobrú povesť; poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný výsluch menovanej nenavrhol; súčasne je zrejmé, že trestné stíhanie a výkon väzby spôsobili zhoršenie jeho psychiatrickej diagnózy a musel opätovne začať navštevovať psychiatrickú pomoc a brať lieky hoci pred tým viac ako tri roky dokázal žiť bez akejkoľvek psychiatrickej pomoci; nakoniec v dôsledku trestného stíhania musel ukončiť svoju podnikateľskú činnosť jednak z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu a jednak z dôvodu diskreditácie jeho mena v oblasti podnikania; nesúhlasil ani s nepreskúmateľnosťou výšky priznanej nemajetkovej ujmy napriek tomu, že s priznanou výškou nesúhlasil. Preto navrhol potvrdenie žalovaným napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie.

2.3 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal aj žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 25.11.2014. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu o zamietnutí jeho nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku, s výškou priznanej nemajetkovej ujmy ani s nepriznaním náhrady trov konania. Súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne právne posúdenie veci ako aj to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vyjadril názor, že svoj nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku v sume 6.400.800,- HUF riadne preukázal. Vzhľadom na negatívne následky trestného stíhania a väzby žiadal priznať vyššiu sumu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Nakoniec žiadal priznať aj náhradu trov konania, pretože prevažná časť jeho uplatnených nárokov pozostáva z náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej priznanie čo do výšky závisí od úvahy súdu. Na základe uvedeného sa žalobca domáhal zmeny napadnutého rozsudku v zmysle priznania uplatnenej náhrady škody z titulu ušlého zisku, náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššej sume (bez bližšej špecifikácie) ako aj náhrady trov konania, resp. zrušenia napadnutých výrokov rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.4 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 22.03.2016 k odvolaniu žalobcu uviedol, že ho nepovažuje za dôvodné. Vyjadril názor, že uplatnený nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku žalobca nepreukázal. Poukázal na to, že vo vzťahu k nepriznanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobca neuviedol žiadny konkrétny odvolací dôvod. Nesúhlasil ani s priznaním náhrady trov konania žalobcovi a osobitne nesúhlasil s výpočtom uplatnenej náhrady trov konania.

2.5 Vyjadrenia strán im odvolací súd doručil navzájom na vedomie.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanej veci nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanej veci začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaniach žalobcu a žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolaní žalobcu a žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaniach žalobcu a žalovaného podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 796,29 € (časť prvého výroku) a vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v časti o zaplatenie sumy 6.400.800,- HUF (časť druhého výroku) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil a v ostatných častiach výrokov rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b, c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

4.4.1 Podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

4.4.2 Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

4.5 Podľa § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

4.6 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu a žalovaného uvedené v ich odvolaniach ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku rozsudku o vyhovení žalobe v časti majetkovej škody v sume 796,29 € a v časti výroku o zamietnutí uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody z titulu ušlého zisku; v tomto smere súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; záver súdu prvej inštancie o vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za výdavky vo výkone väzby a o nepreukázaní nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku zo strany žalobcu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu za správny a napadnutý rozsudok v tomto rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. Na druhej strane dospel odvolací súd preskúmaním veci k záveru, že vo zvyšnej časti sú splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. a vrátenie veci súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 C.s.p. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu a žalovaného viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu a žalovaného uvedenými v odvolaniach a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.7 Pokiaľ ide o zistený skutkový stav ohľadne predmetného trestného stíhania žalobcu (vrátane jeho väzobného stíhania) tento popísal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a ako taký nebol medzi stranami sporný. Zo skutkového hľadiska je v prejednávanej veci rozhodujúce, že proti žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo jeho právoplatným odsúdením a uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené a súčasne, že v rámci uvedeného trestného stíhania bol žalobca vo výkone väzby v období od 06.03.2012 do 11.07.2012; pre účely odvolacieho konania nebolo ani sporné, že vo výkone väzby mal žalobca výdavky spolu v sume 796,29 €.

4.8 Vo všeobecnosti štát (žalovaný) zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (§ 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom pod výkonom verejnej moci sa rozumie rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a za orgán verejnej moci sa považuje aj štátny orgán (§ 2 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.); štát (žalovaný)

za podmienok stanovených zákonom zodpovedá za škodu spôsobenú okrem iného aj nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), resp. rozhodnutím o väzbe (§ 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a svojej zodpovednosti sa nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); na základe uvedeného zodpovedá štát (žalovaný) aj za škodu spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obvineného, resp. rozhodnutím o väzbe v takomto konaní; na vznik zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu, (resp. nemajetkovú ujmu) z titulu nezákonného rozhodnutia je nevyhnutné súčasné splnenie zákonných predpokladov, ktorými sú (1) nezákonné rozhodnutie, (2) vznik škody (resp. nemajetkovej ujmy) a (3) príčinná súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (resp. nemajetkovej ujmy); (1) nezákonným rozhodnutím treba v tejto súvislosti rozumieť predovšetkým rozhodnutie orgánu verejnej moci vydané v medziach jeho právomoci, ktoré bolo na základe opravného prostriedku poškodeného príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z.); (2) škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného (resp. nemajetkovou ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného) vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia (v prípade nemajetkovej ujmy za predpokladu, že ju nemožno uspokojiť inak) a nakoniec (3) príčinnou súvislosťou je skutková otázka objektívnej nevyhnutnosti pôsobenia príčiny (nezákonné rozhodnutie) na následok (škoda, resp. nemajetková ujma), resp. vyplývania následku (škoda, resp. nemajetková ujma) z príčiny (nezákonné rozhodnutie), t.j. o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (nemajetkovou ujmou) priamy a bezprostredný vzťah príčiny a následku. Obdobne na vznik zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu, (resp. nemajetkovú ujmu) z titulu rozhodnutia o väzbe je nevyhnutné súčasné splnenie zákonných predpokladov, ktorými sú (1) rozhodnutie o väzbe, (2) vykonanie väzby, (3) zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby alebo skončenie trestného stíhania postúpením veci inému orgánu, (4) absencia negatívnych zákonných podmienok podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., (5) vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy a (6) príčinná súvislosť medzi väzbou a škodou, resp. nemajetkovou ujmou (vo vzťahu k nemajetkovej ujme porovnaj napríklad Kerecman, P.: Náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo inak než právoplatným odsúdením 1. časť; Justičná revue č. 8-9, str. 980-999).

4.9 V prejednávanej veci uplatnil žalobca proti žalovanému nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. (uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 27.02.2012) a z titulu rozhodnutia o väzbe podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. (uznesenie o vzatí do väzby zo dňa 08.03.2012). Zo skutkových okolností prejednávanej veci vyplýva, že žalobca bol stranou v predmetnom trestnom stíhaní, v ktorom mu bolo vznesené obvinenie (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.); proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo následne zrušené generálnym prokurátorom z dôvodu jeho nezákonnosti postupom podľa § 363 a nasledujúce Trestného poriadku (§ 6 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.); odvolací súd preto súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi predstavuje nezákonné rozhodnutie ako jeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu. Zo skutkových okolností prejednávanej veci súčasne vyplýva, že v rámci uvedeného trestného stíhania bol žalobca vzatý do väzby, ktorú v období od 06.03.2012 do 11.07.2012 vykonal, keď predmetné trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením žalobcu, ale zrušením uznesenia o vznesení obvinenia; aj keď formálne nebolo trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené osobitným rozhodnutím o jeho zastavení, z hľadiska obsahu je možné konštatovať, že trestné stíhanie bolo proti žalobcovi zastavené uvedeným uznesením generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia, pretože podľa obsahu spisu trestné stíhanie po zrušení uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi nepokračovalo; odvolací súd preto súhlasí aj s názorom súdu prvej inštancie, že uznesenie o vzatí žalobcu do väzby predstavuje rozhodnutie o väzbe, ktoré po zastavení trestného stíhania predstavuje jeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu (§ 8 ods. 5 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.); odvolací súd sa súčasne stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalovaným tvrdená negatívna podmienka zavinenia väzby zo strany žalobcu vo vzťahu k jeho právu na náhradu škody (§ 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) nebola splnená, pretože z obsahu spisu nevyplývajú žiadne podklady pre záver o tom, že by si väzbu zavinil samotný žalobca, keď za takéto zavinenie nemožno považovať samotné skutkové okolnosti, z ktorých orgány činné v trestnom konaní pôvodne vyvodili záver o spáchaní stíhaného trestného činu žalobcom, ktoré podozrenie sa však podľa výsledku trestného stíhania nakoniec nepotvrdilo (keďže toto podozrenie sa nepotvrdilo, nemožno z neho vyvodzovať ani zavinenie žalobcu na väzbe).

4.10 Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody, žalobca uplatnil okrem iného nárok na náhradu výdavkov spolu v sume 796,29 € vynaložených vo výkone väzby. Je zrejmé, že žalobca tento svoj nárok uplatnil z titulu rozhodnutia o väzbe. Súd prvej inštancie tento nárok žalobcovi napadnutým rozsudkom priznal, keď ich vynaloženie žalobcom mal preukázané „dokladom nazvaným ako pohyby a blokácie na kontách, pričom ide o rôzne nákupy v bufete, nákupy liekov a recepty, platby za elektrospotrebiče a iné spolu v sume 724.29 €, tiež nákup televízora v sume 72,- €“, pričom dospel k záveru, že „takéto výdavky by žalobcovi bez toho, že by sa nenachádzal vo väzbe, neboli vznikli“. Žalovaný nespochybnil vynaloženie týchto finančných prostriedkov žalobcom vo výkone väzby, nesúhlasil však s právnym posúdením veci, pretože podľa jeho názoru „by tieto náklady žalobcovi vznikli bez ohľadu na jeho pobyt vo väzbe“, pretože išlo o bežné výdavky a osobitne vo vzťahu ku kúpe televízora nedošlo ani k vzniku škody žalobcu, pretože „majetok žalobcu sa v dôsledku kúpy televízora nezmenšil, len sa transformoval do inej podoby (hnuteľnej veci), ktorú žalobca používal prinajmenšom vo väzbe“. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti vecne správne. Ako bolo uvedené vyššie (body 4.8 a 4.9 odôvodnenia) rozhodnutie o väzbe, jej vykonanie, zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi s obsahovým dôsledkom v zastavení trestného stíhania proti žalobcovi a absencia negatívnych zákonných podmienok vo vzťahu k právu žalobcu na náhradu škody (§ 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) predstavujú v prejednávanej veci predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcu; pokiaľ ide o splnenie ostatných predpokladov (vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a väzbou) boli aj tieto podľa odvolacieho súdu splnené; aj podľa odvolacieho súdu nemožno za situácie preukázania reálneho vynaloženia výdavkov žalobcom v čase výkonu väzby a v bezprostrednej súvislosti s pobytom v nej hypoteticky uvažovať o či by tieto (konkrétne) výdavky vynaložil žalobca na slobode; táto hypotetická úvaha nemôže vyvrátiť skutkové zistenie o reálnom vynaložení týchto výdavkov vo výkone väzby žalobcom a v bezprostrednej súvislosti s výkonom väzby ani zistenie, že tieto výdavky boli žalobcom vynaložené v príčinnej súvislosti s výkonom väzby; týmto spôsobom by sa žalobca v podstate zbavil svojej objektívnej zodpovednosti za škodu; neobstojí ani obrana žalovaného vo vzťahu ku kúpe televízora, pretože je zrejmé, že žalobca k jeho kúpe pristúpil len z dôvodu výkonu väzby. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny potvrdil.

4.11 Pokiaľ ide o náhradu škody žalobca popri skutočnej škode v prejednávanej veci uplatnil aj nárok na náhradu ušlého zisku (§ 17 ods. 1 zákona č. 314/2003 Z. z.). Je zrejmé, že žalobca aj tento svoj nárok uplatnil z titulu rozhodnutia o väzbe. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že vznik škody z titulu ušlého zisku žalobca v konaní nepreukázal. Súdna prax je jednotná v tom, že „ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nepríde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný chod vecí; ušlý zisk sa tak neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu; na vznik nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť naisto preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (t.j. nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu, resp. vzniku škodnej udalosti; pri posudzovaní ušlého zisku teda nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku“ (dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje práve poškodeného); vznik nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku tak „musí byť podložený existujúcimi a reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že škodná udalosť skutočne negatívne zasiahla do priebehu konkrétneho deja (pravidelného chodu vecí) vedúceho k určitému zisku; pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel; v prípade ušlého zisku ide teda o ujmu už nastalú (vzniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti“ (porovnaj napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/198/2007 zo dňa 30.09.2008, sp. zn. 5Cdo/246/2013 zo dňa 24.02.2016 a sp. zn. 5MCdo/1/2011 zo dňa 29.10.2012 alebo uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/319/2008 zo dňa 28.04.2010, sp. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21.12.2009 a sp. zn. 3Cdo/513/2014 zo dňa 21.06.2016; rovnako porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/2121/2010 zo dňa 27.03.2012). V prejednávanej veci však žalobca ako poškodený tvrdený ušlý zisk preukazoval len potvrdením o dosiahnutom príjme za minulé obdobie pred vzatím do výkonu väzby, iné dôkazy na preukázanie vzniku nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku nepredložil ani nenavrhol vykonať,

keď z hľadiska vyššie uvedeného bolo na unesenie dôkazného bremena vzniku uvedeného nároku nevyhnutné preukázať práve pravidelný chod vecí, z ktorého by vyplynul záver, že nebyť vzatia do väzby, tvrdený príjem by žalobca v uvedenom období reálne dosiahol (napr. preukázaním uzavretých zákaziek, resp. kontraktov alebo objednávok služieb). Na základe uvedeného preto odvolanie žalobcu v tejto časti nebolo dôvodné a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v časti nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku v sume 6.400.800,- HUF ako vecne správny potvrdil.

4.12 Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody v sume 13.625,19 € a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- € (časť prvého výroku) a vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v časti náhrady nemajetkovej ujmy prevyšujúcej sumu 10.000,- € (časť druhého výroku) dospel odvolací súd preskúmaním veci k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na jeho zrušenie na základe dôvodne podaného odvolania žalovaného.

4.13 V priebehu konania ako aj v podanom odvolaní žalovaný argumentoval, že žalobca v prejednávanej veci neoznačil titul vo vzťahu k uplatneným nárokom na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. V konaní o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) od štátu nie je vylúčené, že žalobca uplatní viac peňažných nárokov so samostatným skutkovým základom (ide o tzv. objektívnu kumuláciu nárokov); v takomto prípade však musí žalobca v žalobe uviesť pri každom z nárokov skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej) a tiež peňažnú sumu, ktorú u každého jednotlivého nároku požaduje zaplatiť; pokiaľ tak neurobí, prípadne uvedie len jednu peňažnú sumu pre všetky uplatnené nároky dohromady, ide o nedostatok návrhu, pre ktorý nemožno v konaní pokračovať, pretože súd nemôže v takomto prípade konať vo veci samej (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1310/2003 zo dňa 30.09.2003, sp. zn. 25Cdo/2295/2003 zo dňa 14.10.2004 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 692/2004 zo dňa 28.07.2005, sp. zn. 26Cdo/518/2011 zo dňa 20.07.2011, sp. zn. 30Cdo/1834/2013 zo dňa 21.11.2013 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1566/2014 zo dňa 02.06.2015, sp. zn. 30Cdo/3379/2013 zo dňa 31.03.2014 alebo sp. zn. 30Cdo/4251/2014 zo dňa 16.09.2015); v prejednávanej veci uplatnil žalobca proti žalovanému nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy jednak z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. (uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 27.02.2012) a jednak z titulu rozhodnutia o väzbe podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. (uznesenie o vzatí do väzby zo dňa 08.03.2012); záver, že v obidvoch prípadoch ide o peňažné nároky so samostatným skutkovým základom vyplýva zo skutočnosti, že zákonné predpoklady rozhodné pre posúdenie ich dôvodnosti sú u každého z nich rozdielne (v tomto smere nie je právne významné, že k vydaniu nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe došlo v rámci totožného trestného konania vedeného proti žalobcovi); v žalobe ani v priebehu konania však žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval, aká konkrétna časť uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy mu vznikla v príčinnej súvislosti s predmetným nezákonným rozhodnutím a aká konkrétna časť uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy mu vznikla v príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím o väzbe; zákonné predpoklady, ktorých splnenie je nevyhnutné pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, v prípade nezákonného rozhodnutia sa odlišujú od zákonných predpokladov v prípade rozhodnutia o väzbe (pozri aj časť 4.8 odôvodnenia); bez presnej špecifikácie uvedených skutočností je však žaloba žalobcu v zmysle vyššie uvedeného neurčitá a pre tento nedostatok nemôže súd pokračovať v konaní (vzťah uplatneného nároku a jeho titulu vyplývala zo žaloby len v prípade uplatnenej náhrady škody spočívajúcej v ušlom zisku a výdavkoch vynaložených vo výkone väzby, čo umožnilo súdu prvej inštancie ako aj odvolaciemu súdu o týchto nárokoch vecne rozhodnúť); nakoľko súd prvej inštancie na túto neurčitosť žaloby neprihliadol, jeho právne posúdenie veci nemôže byť správne a navyše týmto postupom znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces; z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v predmetnom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanej veci odvolací súd z obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie identifikoval podstatné vyjadrenia strán, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Ako bolo uvedené vyššie ide najmä o námietku žalovaného, podľa ktorej žalobca vo vzťahu k niektorým z uplatnených nárokov nešpecifikoval titul, od ktorého ich odvodzuje (podrobne argumentácia zhora v bode 4.13 odôvodnenia). Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani námietkami proti účelnosti vynaloženia niektorých úkonov trov právnych služieb v rámci obhajoby žalobcu v trestnom stíhaní, keď vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku v tejto časti bude toto predmetom ďalšieho konania.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca i žalovaný podané odvolania odôvodnili v podstate tým, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; žalovaný okrem toho v podstate vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (predovšetkým nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku), resp. že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nedostatočne zistil skutkový stav.

6.2 Vzhľadom na vyššie uvedené (najmä body 4.7 až 4.13 odôvodnenia) žalobca neuplatnil odvolacie dôvody nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k zamietnutiu jeho žaloby v časti uplatnenej náhrady škody z titulu ušlého zisku dôvodne; na druhej strane neboli dôvodne uplatnené ani rovnaké odvolacie dôvody žalovaného vo vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu v časti uplatnenej náhrady škody z titulu vynaložených výdavkov žalobcu vo výkone väzby; v tejto časti sa odvolací súd nestotožňuje ani s jeho názorom ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dôvodne tak boli uplatnené len odvolacie dôvody žalovaného spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci a v nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie vo vzťahu k prevyšujúcej časti uplatnených nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 796,29 € a vo výroku o zamietnutí žaloby v časti nároku žalobcu na náhradu škody z titulu ušlého zisku a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (vrátane závislého výroku o trovách konania) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.).

7.1 Podľa § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

7.2 Vzhľadom vyššie uvedené dôvody čiastočného zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (bod 4.13 odôvodnenia), bude jeho povinnosťou najskôr vyzvať žalobcu na uvedenie presnej sumy požadovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 27.07.2012 a presnej sumy požadovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej uznesením o vzatí žalobcu do väzby zo dňa 08.03.2012 a v prípade neodstránenia tohto nedostatku podanie žalobcu pre neurčitosť odmietne (§ 129 ods. 3 C.s.p.).

7.3 V prípade pokračovania v konaní vo veci samej bude zo strany súdu prvej inštancie nevyhnutné v rámci právneho posúdenia veci okrem iného ustáliť, podľa akého znenia zákona č. 514/2003 Z. z. treba jednotlivé uplatnené nároky žalobcu posudzovať. Ako bolo už niekoľkokrát zdôraznené, z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy domáha jednak z titulu uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 27.02.2012 ako nezákonného rozhodnutia a jednak z titulu uznesenia zo dňa 08.03.2012 o jeho vzatí do väzby ako rozhodnutia o väzbe; podľa záverov súdnej praxe právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že uplatniteľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok napr. oslobodením obžalovaného spod obžaloby (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016 alebo

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012); preto dôvodnosť nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 27.02.2012 ako nezákonného rozhodnutia bude potrebné posúdiť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 27.02.2012 a dôvodnosť nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia zo dňa 08.03.2012 o vzatí žalobcu do väzby ako rozhodnutia o väzbe podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 08.03.2012; v obidvoch prípadoch tak bude súd prvej inštancie v prejednávanej veci aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 (t.j. v znení pred zmenami vykonanými novelou uskutočnenou zákonom č. 412/2012 Z. z.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k rovnakému záveru a námietka žalovaného proti tomuto postupu nie je dôvodná.

7.4 Žalobca v rámci majetkovej škody uplatnil aj trovy obhajoby. V prípade pokračovania v konaní vo veci samej (t.j. po špecifikovaní tohto nároku jednak vo vzťahu k titulu, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie a jednak vo vzťahu k titulu, ktorým je uznesenie o vzatí žalobcu do väzby ako rozhodnutie o väzbe) bude súd prvej inštancie povinný posúdiť ich dôvodnosť; v tomto smere neopomenie v konečnom rozhodnutí vo veci samej vyjadriť sa ku konkrétnym námietkam žalovaného vzneseným v priebehu konania (napríklad vo vyjadrení zo dňa 25.02.2014) po zohľadnení vyjadrenia žalobcu (napríklad vo vyjadrení zo dňa 25.04.2014) a výsledkov vykonaného dokazovania (v napadnutom rozsudku takéto konkrétne vyjadrenie k námietkam žalovaného absentuje, keď súd prvej inštancie sa obmedzil len na konštatovanie, že ich považoval za „účelne vynaložené trovy obhajoby“, čo nie je postačujúce na odôvodnenie súdneho rozhodnutia). Súd prvej inštancie zohľadní, že v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu a súčasne v zmysle ustanovenia § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom (t.j. v súčasnosti vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z.), súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom (súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku cituje znenie ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, čo samo osebe predstavuje nesprávne právne posúdenie veci). Súd prvej inštancie sa vysporiada s námietkou žalovaného ohľadne preukázania skutočného vynaloženia uplatnených trov obhajoby; v tomto smere z výsledkov doterajšieho konania vyplýva, že žalobca mal v rámci predmetného trestného stíhania (vrátane väzobného stíhania) troch obhajcov (ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Igor Müller & Mgr. Martin Dikoš, s.r.o.; AKMG, s.r.o. a Mgr. Henrich Schindler); žalovaný namietal preukázanie úhrady vyúčtovaných trov obhajoby; v tomto smere podľa zistenia odvolacieho súdu sa v spise len voľne (nie ako súčasť spisu v zmysle § 168 ods. 1 a § 181 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z.) v obale označenom „doklady od navrhovateľa“ okrem iného nachádza aj príjmový pokladničný doklad zo dňa 14.03.2012 o prijatí úhrady sumy 2.350,08 € od žalobcu a jeho manželky za účelom úhrady „trov právneho zastúpenia“ prvému obhajcovi, ktorý mal žalobca osobne predložiť do podateľne dňa 20.05.2014; z obsahu spisu však nevyplýva vykonanie tohto listinného dôkazu v súlade so zákonom (§ 129 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016; v súčasnosti § 204 C.s.p.), preto zatiaľ nemohol súd prvej inštancie dospieť k záveru o vynaložení týchto trov obhajoby, pretože pre tento právny záver nemal zodpovedajúci skutkový podklad vo vykonanom dokazovaní (tento nedostatok súd prvej inštancie v ďalšom konaní odstráni); pokiaľ ide o úhradu vyúčtovaných trov obhajoby druhému obhajcovi bude potrebné ešte vyzvať žalobcu na preukázanie jeho tvrdenia na pojednávaní dňa 21.10.2014 ohľadom oprávnenia na disponovanie s finančnými prostriedkami na bankovom účte, z ktorého boli poukazované platby trov obhajoby (č.l. 98 spisu); ohľadom preukázania úhrady vyúčtovaných trov obhajoby tretiemu obhajcovi sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie, že táto bola preukázaná. Ako bolo uvedené vyššie súd prvej inštancie sa bude musieť vysporiadať s námietkou účelnosti vynaložených trov obhajoby; v tomto smere žalobca namietal, že právna úprava aplikovateľná v prejednávanej veci (§ 18 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012) neumožňovala „umelé posudzovanie účelnosti, resp. neúčelnosti jednotlivých úkonov“ (zrejme právnych služieb); v tomto smere je však podľa názoru odvolacieho súdu potrebné zopakovať, že medzi základné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody v prejednávanej veci patrí nezákonné rozhodnutie, resp. rozhodnutie o väzbe, vznik škody a príčinná súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe a vznikom škody; účelnosť tu teda vyjadruje vzťah príčinnej súvislosti (splýva so vzťahom príčinnej súvislosti); náhrada celkom zjavne neúčelných trov

obhajoby by znamenalo popretie týchto základných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu; práve z dôvodu, že požiadavka účelnosti vynaložených trov obhajoby je prejavom existencie príčinnej súvislosti, nemení na tomto závere nič ani skutočnosť, že ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 požiadavku účelnosti vynaložených trov konania neuvádzalo; pri riešení vzťahu príčinnej súvislosti (účelnosti vynaložených trov obhajoby) preto súd prvej inštancie zohľadní, že vzťah príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, resp. rozhodnutia o väzbe a škodou spôsobenou žalobcovi je daný vtedy, ak je medzi vydaním rozhodnutia a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť žalovanej nenastáva; otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Na druhej strane však podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho neobstojí námietka žalovaného, že pokiaľ mal žalobca v určitej fáze trestného stíhania (vrátane väzobného stíhania) súčasne dvoch obhajcov, ide v prípade druhého obhajcu v celom rozsahu o neúčelne vynaložené trovy obhajoby; pokiaľ právny poriadok Slovenskej republiky v rozhodnom čase umožňoval žalobcovi ako obvinenému zvoliť si viac obhajcov (§ 39 ods. 4 Trestného poriadku), potom je účelnosť vynaložených trov obhajoby možné posudzovať len vo vzťahu k výsledku trestného stíhania; len výnimočne možno trovy obhajoby považovať za neúčelné v prípade, keď je zrejmé (rovnako ako v prípade jediného obhajcu), že určité úkony právnych služieb nemohli prispieť k výsledku trestného stíhania alebo v prípade, že sú úkony obidvoch obhajcov duplicitné (obsahovo totožné), čo sa podľa povahy veci týka výlučne písomných úkonov právnych služieb (porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2533/2013 zo dňa 22.01.2014).

7.5 Nakoniec žalobca v prejednávanej veci uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a to jednak z titulu nezákonného rozhodnutia (vedenia trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením) a jednak z titulu rozhodnutia o väzbe. U každého z titulov je potrebné osobitne skúmať splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za uplatnenú nemajetkovú ujmu (pozri body 4.8 a 4.9 odôvodnenia) a u každého osobitne aj splnenie kritérií pre prípadné určenie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. V rámci právneho posúdenia dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pri obidvoch uvedených tituloch odvolací súd pripomína, že do rámca právneho posúdenia veci patrí aj vymedzenie medzi akou skutočnosťou a akým následkom má ísť o príčinnú súvislosť a samotná príčinná súvislosť je už skutkovým zistením (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/16/2012 zo dňa 30.10.2013). Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy bude súd prvej inštancie aplikovať ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012. V prípade ustálenia splnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za uplatnenú nemajetkovú ujmu žalobcu sa súd prvej inštancie bude najskôr zaoberať skutočnosťou, či samotné konštatovanie porušenia práva tak v prípade nezákonného rozhodnutia ako aj rozhodnutia o väzbe nie je dostatočným zadosťučinením pre žalobcu (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012) a ak dospeje k záveru, že tomu tak nie je, bude sa zaoberať uplatnenou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch (po jej špecifikácii vo vzťahu ku každému z titulov); ako bolo uvedené rozhodujúce pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu v peniazoch bude ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v čase vydania nezákonného rozhodnutia, resp. v čase vydania rozhodnutia o väzbe (ohľadne intertemporálnych dôsledkov zmien uvedeného ustanovenia pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016); súd prvej inštancie bude v tomto smere rešpektovať aj závery súdnej praxe, podľa ktorých hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú; určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti; súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a podobne (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/154/2011 zo dňa 12.12.2012; pre kritériá určenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pozri aj Kerecman, P.: Náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo inak než právoplatným odsúdením 2. časť; Justičná revue č. 10, str. 1169-1196); súd prvej inštancie tak bude pri určovaní konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy žalobcu v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 prihliadať predovšetkým na (1) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, (2) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, (3) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a (4) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (a to osobitne vo vzťahu ku každému z uplatnených titulov zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu); súd prvej inštancie tiež prihliadne na povahu trestnej veci, celkovú dĺžku trestného stíhania, resp. obmedzenia osobnej

slobody žalobcu a následky v jeho osobnej sfére. Podľa odvolacieho súdu aj zo samotného znenia ustanovenia § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 vyplýva, že zákon osobitne stanovuje kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a osobitne pre určenie (minimálnej) výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, z čoho tiež nepriamo vyplýva aj nevyhnutnosť uplatniť ich a skúmať ich dôvodnosť osobitne; preto pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe bude súd prvej inštancie osobitne skúmať aj aká je do úvahy prichádzajúca minimálna výška dennej sadzby nemajetkovej ujmy žalobcu v prejednávanej veci, koľko dní trvala väzba žalobcu, z akých konkrétnych dôvodov sú splnené predpoklady na stanovenie vyššej dennej sadzby nemajetkovej ujmy žalobcu a prečo práve táto denná sadzba nemajetkovej ujmy žalobcu je primeraná vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci zistené z vykonaného dokazovania. Osobitne je potrebné zohľadniť, či skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania ohľadne následkov nezákonného rozhodnutia, resp. rozhodnutia o väzbe sú s nimi v príčinnej súvislosti a majú v nich svoj pôvod. Skutkové zistenia a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie musia nájsť svoj odraz aj v odôvodnení nového rozhodnutia vo veci samej.

7.6 Vzhľadom na článok 16 ods. 3 C.s.p., podľa ktorého „v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní (zvýraznil odvolací súd) nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila“, považuje odvolací súd za potrebné súd prvého stupňa upozorniť na to, že v prejednávanej veci uplatnili opravný prostriedok (odvolanie) proti napadnutému rozsudku obidve strany (žalobca aj žalovaný), preto uvedený článok v ďalšom konaní po čiastočnom zrušení napadnutého rozsudku netvorí prekážku pre (obsahovo) iné rozhodnutie vo veci samej vo vzťahu k žalobcovi, resp. žalovanému; doslovná aplikácia uvedeného článku základných princípov Civilného sporového poriadku by v prejednávanej veci spôsobila nevyhnutnosť rozhodnúť rovnako, resp. len priaznivejšie pre obidve strany, čo je zjavne absurdný záver, ktorý je v priamom rozpore napríklad s povinnosťou súdu rozhodovať na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 C.s.p.) a podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 prvá veta C.s.p.); preto predmetný zákaz reformatio in peius podľa článku 16 ods. 3 C.s.p. sa vzhľadom na skutočnosť, že opravný prostriedok uplatnili obidve strany v ďalšom konaní v prejednávanej veci neuplatní.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval; podľa § 396 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. O trovách konania (vrátane trov odvolacieho konania) rozhodne súd prvej inštancie v závislosti pomeru úspechu strán vo veci. 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).