Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19CoE-254-2016.pdf
PDF · 90.74 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/254/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v exekučnej veci oprávneného: Z. proti povinnému: W., o vymoženie 2.269,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 5Er/266/2014-33 zo dňa 09. mája 2016, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že dňa 19.01.2016 doručil súdny exekútor súdu doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spolu so zmluvou o úvere č. XXXXXX-XXXXX, uzatvorenou medzi oprávneným a povinným dňa 31.10.2012 (ďalej len „zmluva o úvere“) a žiadosťou povinného o poskytnutie jednoduchého úveru zo dňa 29.10.2012 (ďalej len „žiadosť o úver“). Na výzvu súdu za účelom potvrdenia účelu poskytnutia pôžičky povinný nereagoval, súdnu zásielku neprevzal na súdu známej adrese v odbernej lehote, preto súd pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov. Hoci zo zmluvy o úvere vyplýva, že peňažné prostriedky vo výške 1.464 eur boli povinnému poskytnuté na podnikateľské účely, v žiadosti o úver je ako účel čerpania úveru uvedené: „zariadenie domácnosti“. Ide pritom o formulárovú zmluvu, ktorá je vopred predtlačená a z úradnej činnosti sú súdu známe zmluvy oprávneného, v ktorých je pri dlžníkovi uvedený účel „výkon podnikateľskej činnosti“. Súd prvej inštancie preto vyjadril dôvodné pochybnosti o skutočnom účele poskytnutia pôžičky. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy na účely výkonu podnikateľskej činnosti, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s predmetom činnosti odberateľa uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený ako veriteľ nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie použil pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, a vzhľadom k tomu, že povinný nekonal v rámci predmetu svojho podnikania a oprávnený poskytol spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, súd prvej inštancie ustálil, že vzťah medzi účastníkmi konania je vzťah spotrebiteľský. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4Zm/891/2013 súd prvej inštancie zistil, že zmenkový súd vo veci samej rozhodol len na podklade tvrdení oprávneného v návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, nezaoberal sa obsahom spotrebiteľskej zmluvy, v súvislosti s ktorou vznikol vymáhaný nárok. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v danom prípade odplata (označená v zmluve o úvere ako zmluvná odmena - bod 3 zmluvy) vo výške 664 eur popri výške poskytnutého úveru 800 eur mnohonásobne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery. Okrem toho súd prvej inštancie považoval za neprijateľné zmluvné podmienky ustanovenia zmluvy o úvere týkajúce sa zmluvných pokút podľa bodov 10.1 zmluvy (vo výške 73,20 eur) a podľa bodu 10.3 písm. b) zmluvy v spojení s bodom 10.4 zmluvy (vo výške 732 eur). Súd prvej inštancie mal teda za preukázané, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na podmienky uvedené v § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného
poriadku, preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. m) s poukazom na § 243f Exekučného poriadku zastavil.
2. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že posudzovaný zmluvný vzťah - zmluva o úvere nie je spotrebiteľský, nakoľko zmluva bola uzavretá medzi dvoma podnikateľskými subjektmi. Pri označení dlžníka v zmluve sa uvádza IČO dlžníka, pričom IČO sa podľa zákona o štátnej štatistike prideľuje právnickým osobám a podnikateľom. To, že na zmluve je uvedené IČO, nesporne preukazuje podnikateľské postavenie povinného pri jej uzavieraní. Rodné číslo je v zmluve o úvere uvedené preto, aby v prípade, že podnikateľský subjekt prestane v priebehu trvania zmluvného vzťahu vykonávať podnikateľskú činnosť, bol v zmluve dostatočne identifikovaný. Aj v článku 1 ods. 1.1 zmluvy sa uvádza, že veriteľ poskytne dlžníkovi peňažné prostriedky „na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti“. Povinný uzavrel zmluvu o úvere ako podnikateľ, pred jej uzavretím predložil oprávnenému živnostenský list a v žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 17.12.2012 uviedol a vyplnil všetky údaje pre podnikateľský subjekt. Pokiaľ mal exekučný súd po predložení doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie spolu so zmluvou o úvere pochybnosti o charaktere zmluvného vzťahu, mal oprávneného vyzvať na predloženie ďalších možných doplňujúcich dôkazov a vyjadrenia na odstránenie prípadných pochybností. Skutočnosť, že v zmluve nie je uvedené, na čo konkrétne v rámci predmetu podnikania povinného budú peňažné prostriedky použité, neznamená, že deklarovanie skutočnosti v čl. 1.1 zmluvy, že budú poskytnuté na výkon podnikateľskej činnosti povinného nie je dostatočné na preukázanie, že zmluva je uzatvorená medzi dvoma podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti. Ani zákon o spotrebiteľských úveroch neukladá veriteľovi povinnosť zisťovať konkrétny účel čerpania spotrebiteľského úveru, nie je preto oprávnenému zrejmé, na základe akého právneho predpisu by mal veriteľ, ktorý uzatvára zmluvu o úvere s podnikateľským subjektom, ktorý tvrdí, že žiada o peňažné prostriedky na podnikanie, zisťovať presný účel použitia peňažných prostriedkov. Daný záväzkový vzťah je obchodnoprávnym vzťahom a nie je možné naň použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, neprijateľných podmienkach a ustanovenia o maximálnej výške odplaty, ani ustanovenia o zákaze zabezpečenia alebo splnenia spotrebiteľského úveru zmenkou. Odôvodnenie uznesenia je nedostatočné a nezrozumiteľné, porušuje povinnosť súdu riadne uznesenie odôvodniť, predstavuje odňatie práva oprávneného konať pred súdom, resp. práva na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na riadne, presvedčivé a náležité zdôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ďalej oprávnený v odvolaní uviedol, že aj skutkové tvrdenia súdu, týkajúce sa výšky poskytnutého úveru a zmluvnej odmeny, sú v rozpore so skutkovým stavom. Čo sa týka zmluvných pokút, oprávnený uplatnil zmluvné pokuty za omeškanie s úhradou splátky č. 1, ako aj za omeškanie s úhradou zosplatneného záväzku. Zo znenia čl. 10 zmluvy je zrejmé, že výška zmluvnej pokuty závisí výlučne od doby trvania porušovania povinnosti zo strany dlžníka. Súd bral do úvahy výlučne celkovú sumu zmluvných pokút a opomenul, že povinný porušil zmluvu tým najzávažnejším spôsobom, čo je neplatenie úveru ako hlavného predmetu plnenia. Tvrdenie súdu o neprijateľnosti sankcií nezohľadňuje všetky okolnosti, ktoré sú relevantné pre posúdenie zmluvnej sankcie. Okrem toho peňažné plnenie je deliteľným plnením, a preto, ak by aj úvahy súdu ohľadne úrokov a zmluvných pokút boli opodstatnené, exekučný súd mal exekúciu zastaviť len v časti úrokov (odplaty resp. jej časti), resp. v časti zmluvnej pokuty. Ak súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia v celosti, predstavuje to aj porušenie práva oprávneného vlastniť majetok, nakoľko v časti dlžnej istiny úveru sa mu bez akýchkoľvek dôvodov odníma jeho vlastnícke postavenie.
3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. 4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.
5. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 23.12.2015) v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona, a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4, je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
6. Podľa § 243f ods. 4 Exekučného poriadku ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).
7. Podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
8. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
9. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že na súde prvej inštancie bola dňa 07.04.2014 podaná žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kde exekučným titulom bol zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V zo dňa 18.11.2013, č.k. 4 Zm 891/2013-11, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.01.2014. Súd vydal dňa 14.04.2014 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora. Dňa 19.01.2016 súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie doplnený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie spolu so zmluvou o úvere a žiadosťou o úver. Súd prvej inštancie si vyžiadal a pripojil spis Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 4 Zm 891/2013, z ktorého vyplýva, že išlo o konanie o vydanie zmenkového platobného rozkazu, kde v spise sú založené len návrh, úradný záznam o prevzatí zmenky súdom a fotokópia zmenky, v spise sa nenachádza zmluva o úvere ani žiadosť o úver.
10. Novelizácia Exekučného poriadku, ku ktorej došlo zákonom č. 438/2015 Z. z. s účinnosťou od 23.12.2015, predstavuje možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodnutí vydaných v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, vrátane zmenkových platobných rozkazov. Zákonodarca jednoznačne uzákonil povinnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodnutiu, ak vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, na obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo na rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
11. Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o úvere, uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 05.11.2012, je zmluvou spotrebiteľskou, teda, že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Uvedenie IČO dlžníka v zmluve ešte samo osebe neznamená, že zmluva je uzatváraná v súvislosti s podnikaním danej fyzickej osoby, zvlášť, ak ide o formulárovú zmluvu, ktorú zjavne nepripravil dlžník, ale veriteľ a dlžník v nej len vyplnil (resp. nadiktoval) svoje údaje, pričom vyplnené je okrem IČO aj rodné číslo. V takom prípade musí okrem uvedenia IČO existovať jednoznačný údaj o tom, na aký účel je zmluva uzatváraná.
12. Pokiaľ ide o účel poskytnutia úveru, možno súhlasiť s oprávneným v tom, že neexistuje dôvod, prečo by mal veriteľ, ktorý uzatvára zmluvu o úvere „s podnikateľským subjektom, ktorý tvrdí, že žiada o peňažné prostriedky na podnikanie“, zisťovať konkrétny účel čerpania úveru, keď to neukladá žiaden právny predpis. V preskúmavanom prípade však nebolo preukázané „tvrdenie podnikateľského subjektu (dlžníka), že žiada o peňažné prostriedky na podnikanie“. V čl. 1 bode 1.1 zmluvy je síce uvedené, že „veriteľ poskytne dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky“, avšak toto zmluvné ustanovenie - v kontexte s tým, že ide o formulárovú zmluvu pripravenú veriteľom
- predstavuje vyhlásenie veriteľa, nie dlžníka. Tvrdenie, že dlžník žiada o peňažné prostriedky na podnikanie, uvádzané oprávneným v odvolaní, podstatným spôsobom spochybňuje žiadosť o úver, v ktorej dlžník (povinný) výslovne uviedol, že účelom čerpania úveru je zariadenie domácnosti. Táto žiadosť je datovaná 29.10.2012, povinný v nej žiadal o poskytnutie úveru vo výške 800 eur (čiastka k výplate) s tým, že mal byť splatný v 12 mesačných splátkach po 122 eur a celková nominálna hodnota úveru mala byť 1.464 eur. Zmluva o úvere bola následne podpísaná veriteľom (oprávneným) dňa 31.10.2012, pričom je v nej uvedená celková výška úveru 1.464 eur, avšak so zmluvnou odmenou 664 eur, splatnou ku dňu poskytnutia úveru, skutočne poskytnutá suma úveru tak predstavuje 800 eur (v napadnutom uznesení uvedená výška úveru 900 eur predstavuje zjavne len chybu v písaní), pričom úver mal byť podľa zmluvy splatný v 12 mesačných splátkach po 122 eur. Časová i vecná súvislosť medzi žiadosťou o úver a zmluvou o úvere je teda zjavná. Preto súd prvej inštancie správne vychádzal z listín, ktoré mu boli predložené, a považoval za určujúci údaj uvedený v žiadosti o úver („účel čerpania úveru: zariadenie domácnosti“).
13. Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal nedostatočnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia, toto tvrdenie vyslovil oprávnený v súvislosti s tým, že považoval predmetný zmluvný vzťah medzi ním a povinným za obchodný záväzkový vzťah, a preto považoval argumentáciu súdu prvej inštancie maximálnou výškou odplaty, či neprijateľnými zmluvnými podmienkami za nesprávnu v danom kontexte. Vzhľadom na vyššie uvedené stotožnenie sa odvolacieho súdu so súdom prvej inštancie v tom, že išlo o spotrebiteľský vzťah, odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočné a zrozumiteľné. Sú v ňom jasne uvedené skutkové zistenia súdu prvej inštancie (s výhradou vyššie uvedenej nepresnosti v písaní), ustanovenia právnych predpisov, ktoré súd prvej inštancie aplikoval, aj úvahy, ktorými sa riadil, teda dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak, že exekúciu zastavil.
14. Pokiaľ ďalej oprávnený tvrdil, že súd prvej inštancie porušil jeho právo konať pred súdom tým, že v prípade pochybností o charaktere zmluvného vzťahu, nevyzval oprávneného na predloženie ďalších možných doplňujúcich dôkazov a vyjadrenia na odstránenie prípadných pochybností, odvolací súd uvádza, že v exekučnom konaní je povinnosťou oprávneného predložiť všetky listiny a vyjadrenia (vrátane vyjadrenia a dôkazov podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku) má povinnosť predložiť súdu oprávnený sám, aj bez výzvy súdu, a to buď priamo v návrhu na vykonanie exekúcie alebo v lehote podľa prechodných ustanovení (§ 243f ods. 1 Exekučného poriadku). Výzvu na doplnenie návrhu (výzvu exekútora, nie súdu) ustanovuje zákon len v prípadoch, keď je návrh na vykonanie exekúcie nesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný, nie vtedy, ak sa exekučný súd nestotožní s tvrdeniami oprávneného týkajúcimi sa jeho vzťahu s povinným podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
15. Odvolací súd k tomu dodáva, že súčasťou práva na spravodlivý proces nie je dvojinštančnosť konania v tom zmysle, že by sa o všetkých skutkových a právnych záveroch muselo konať dvakrát, teda, že by sa obidve inštancie museli zaoberať tými istými dôvodmi a tými istými tvrdeniami procesných strán. V danom prípade mal povinný k skutkovým zisteniam a právnym záverom súdu prvej inštancie možnosť vyjadriť sa v odvolaní, ktorú aj využil a je povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s jeho argumentáciou, ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal. Treba však znovu zdôrazniť, že nič nebránilo oprávnenému predniesť túto svoju argumentáciu aj na súde prvej inštancie, a to aj bez výzvy tohto súdu.
16. Podľa názoru odvolacieho súdu teda neboli vyvrátené pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným (najmä vzhľadom na účel uvedený v žiadosti o úver), pričom neodstránenie pochybnosti má rovnaké právne dôsledky ako preukázanie toho, že predmetný vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Exekučným titulom v danej veci bol zmenkový platobný rozkaz, z ktorého podstaty vyplýva, že pri jeho vydávaní sa nezohľadňuje kauza zmenky, ale len samotná zmenka (súd prvej inštancie si vyžiadal predmetný spis Okresného súdu Bratislava V, z ktorého zistil, že tomu tak bolo aj v tomto konkrétnom prípade). Preto súd prvej inštancie správne aplikoval na preskúmavaný prípad ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Pre naplnenie hypotézy tohto ustanovenia postačuje okrem vyššie uvedeného (nárok zo zmenky, spotrebiteľská zmluva, splnenie jedného z troch tam uvedených bodov, teda neprihliadanie na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. V danom prípade je zjavné, že nebolo prihliadnuté na neprípustnosť použitia zmenky, ktorá bola v čase uzatvárania zmluvy o úvere ustanovená v § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (neskôr v § 5a ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Odvolací súd sa však stotožňuje so súdom prvej inštancie aj v jeho právnej kvalifikácii neprijateľnosti výšky zmluvnej odplaty (664 eur pri istine 800 eur poskytnutej na 12 mesiacov) a neprijateľnosti zmluvných pokút (spolu vo výške 55 % z tzv. nominálnej výšky úveru, t. j. 805,20 eur, čo je viac ako poskytnutá istina).
17. Napokon je potrebné uviesť, že citované ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku prikazuje exekučnému súdu v prípade naplnenia hypotézy tejto právnej normy zastaviť exekúciu ako celok. Ak by zákonodarca uvažoval o čiastočnom zastavení exekúcie, napríklad vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam, bol by to nepochybne v citovanom ustanovení jednoznačne slovne vyjadril. Súčasné znenie citovaného ustanovenia neumožňuje čiastočné zastavenie exekúcie (pokiaľ predstavuje jeden nárok). Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že neprihliadnutie na neprípustnosť použitia zmenky ako dôvod zastavenia exekúcie postihuje exekúciu v jej celosti (celý exekučný titul), nielen jej časť.
18. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
19. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).