Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3T/11/2016

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci obvinenej L. Š., pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona, dňa 20. 07. 2016, takto

rozhodol:

Podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku, súd

z a s t a v u j e

trestné stíhanie proti obvinenej L. Š., M.. XX.XX.XXXX F. B., A. Q. Č. XXX, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že počas konania v dedičskej veci po poručiteľovi I.. L. Š., M. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, začatom uznesením Okresného súdu Bratislava IV spisová značka zo dňa 08.01.2007, vedenom pred notárom - súdnym komisárom JUDr. Martinou Gontkovičovou, PhD., so sídlom Bratislava, Zochova 5 a ukončenom vydaním Osvedčenia o dedičstve spisová značka zo dňa 26.06.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.07.2007, po tom ako bola poučená o povinnosti úplnými a pravdivými údajmi prispieť k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu veci, zatajila finančné prostriedky nebohého manžela plk. Y.. I.. L. Š., narodeného XX.XX.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX, na účte číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedenom v Slovenskej sporiteľni, a. s. pod menom L. Š., na ktorom boli ku dňu úmrtia I.. L. Š. finančné prostriedky vo výške 68.426,83 Sk (2.271,35 Eur) a tiež finančné prostriedky na účte číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedenom vo Všeobecnej úverovej banke, a. s. zriadenom obvinenou dňa 06.12.2006, a to jeho plat za mesiac november 2006 vo výške 54.687,-Sk (1.815,28 Eur), ktorý bol dňa 05.12.2006 poukázaný zamestnávateľom nebohého Ministerstvom obrany Slovenskej republiky na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedenom v Slovenskej sporiteľni, a. s., nárokové náhrady vo forme služobného platu vo výške 33.702,-Sk (1.118,70 Eur), ktoré boli dňa 05.01.2007 poukázané zamestnávateľom nebohého Ministerstvom obrany Slovenskej republiky na účet číslo XXXXXXXXXX/ XXXX vedenom v Slovenskej sporiteľni, a. s. a valutovú časť služobného platu vo výške 3.010,-Eur, ktorá bola dňa 08.12.2006 poukázaná zamestnávateľom nebohého Ministerstvom obrany Slovenskej republiky na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedenom vo Všeobecnej úverovej banke, a. s. pričom o uvedených finančných prostriedkoch mala obvinená vedomosť ešte pred začatím dedičského konania, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

odôvodnenie:

Dňa 14.03.2016 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I, č. k. -32 na obvinenú L. Š.Ú. pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Samosudca po prezretí obžaloby z hľadísk predpokladaných v § 238 odsek 1 Trestného poriadku a následnom preskúmaní obžaloby a príslušného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu v súlade s návetím § 241 odsek 1 Trestného poriadku, dospel k záveru, že skutok, ktorý je obvinenej kladený za vinu, nie je trestným činom, pričom súčasne nie je ani daný dôvod na postúpenie veci, čo odôvodňuje rozhodnutie podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu podľa § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku.

Podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.

Podľa § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

V posudzovanej trestnej veci samosudca, so zreteľom na obsah spisu a zadovážené dôkazy, zistil, že sa skutok síce stal a že ho spáchala obvinená, avšak podľa názoru súdu skutok, ktorý je obvinenej kladený za vinu, nie je možné právne posudzovať ako trestný čin - zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona, ako ani iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona a nie je ani dôvod na postúpenie veci.

Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.

Trestným činom môže byť len čin právom zakázaný, nedovolený a teda protiprávny, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone. Protiprávnym činom je konanie alebo opomenutie povinného konania, ktorým subjekt práva porušuje príkazy alebo zákazy ustanovené platným právom. Ide teda o konanie právom reprobované.

Podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona kto v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní falšuje, pozmení alebo marí dôkaz, alebo bráni v získaní dôkazu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až šesť rokov.

V zmysel popisu skutku uvedeného v obžalobe je v predmetnej trestnej veci obvinenej kladené za vinu v podstate to, že v konaní o dedičstve neposkytla notárovi ako súdnemu komisárovi informáciu o peňažných prostriedkoch poručiteľa nachádzajúcich sa na účtoch v peňažných ústavoch špecifikovaných v skutkovej vete obžaloby s tým, že mala byť poučená o povinnosti úplnými a pravdivými údajmi prispieť k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu veci.

V tomto smere súd uvádza, že sa takmer v plnej miere stotožňuje s vecnou argumentáciou obvinenej obsiahnutej v písomnom podaní zo dňa 18.04.2016, urobenom prostredníctvom jej obhajcu, v zmysle ktorej je vyvodzovanie trestnej zodpovednosti za daný skutok neopodstatnené pre nenaplnenie zákonných znakov stíhaného zločinu, ako ani iného trestného činu. Podľa názoru súdu však nemožno akceptovať obhajobou obvinenej uvádzaný dôvod pre zastavenie trestného stíhania, t. j. § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku (je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie), ale relevantným pre takýto postup súdu je dôvod zastavenia trestného stíhania predpokladaný v § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku (nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci).

Vychádzajúc z osobitných ustanovení konania o dedičstve upravených v § 175a a nasledujúce Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku, ďalej len „O.s.p“) je vylúčené, aby skutok kladený obvinenej za vinu bol vôbec spôsobilý naplniť všetky Trestným zákonom vyžadované znaky daného zločinu a odkazujúc na tieto ustanovenia, možno považovať podanie obžaloby za daný skutok za viac ako len prekvapujúce. Tu je namieste poukázať na to, že samotný vyšetrovateľ dospel k záveru, že neboli naplnené zákonné znaky zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona a v tomto smere predložil prokurátorovi návrh na zastavenie trestného stíhania zo dňa 03.03.2016 (hoci taktiež s nesprávne uvedeným dôvodom zastavenia trestného stíhania podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku).

V zhode s názorom obhajoby súd uvádza, že povinnosť zisťovať majetok poručiteľa má výlučne súd, v danom prípade notár ako súdny komisár poverený súdom na úkony v konaní o dedičstve (§ 175za O.s.p). Tu je potrebné uviesť, že pre účely posudzovania naplnenia znakov skutkovej podstaty zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona je možné stotožňovať konanie pred notárom (súdnym komisárom) v konaní o dedičstve s konaním pred súdom, to však nevyhnutne predpokladá, že ustanovenia O.s.p., pokiaľ ide o povinnosť zisťovať majetok poručiteľa, platia rovnako pre notára vykonávajúceho úkony v konaní o dedičstve. To jednoznačne vyplýva z § 175za O.s.p., pričom pod úkonmi v konaní o dedičstve je nepochybne potrebné rozumieť aj úkony notára smerujúce k zisteniu poručiteľovho majetku a dlhov a vykonania súpisu aktív a pasív. Túto povinnosť súdu (notára) explicitne upravuje § 175m O.s.p, ktorej predchádza povinnosť v rámci predbežného vyšetrenia obstarať údaje potrebné pre zistenie dedičov a pre zistenie poručiteľovho majetku a dlhov (§ 175d ods. 1 O.s.p.). Tejto povinnosti sa súd a ani notár nemôže zbaviť jej prenesením na dediča a pokiaľ je dedič pasívny, prípadne neuvedie všetky potrebné skutočnosti, ktoré si je súd alebo notár schopný zabezpečiť sám aj iným spôsobom, nemôže to zakladať jeho trestnú zodpovednosť.

S poukazom na uvedené je v kontexte prejednávanej trestnej veci je významným práve to, že obvinená neuviedla notárovi v konaní o dedičstve údaje, resp. informácie o peňažných prostriedkoch poručiteľa na účte v banke /peňažnom ústave/ so sídlom na území Slovenskej republiky. Vychádzajúc z dikcie § 175m O.s.p. je nepochybne v možnostiach súdu, ako aj notára, aby si v rámci svojej povinnosti zisťovať majetok poručiteľa podľa tohto ustanovenia, sám zabezpečil potrebné podklady od bánk (peňažných ústavov), prípadne informácie, či evidujú na príslušných účtoch finančné prostriedky poručiteľa, ktoré by bolo možné zaradiť pod majetok, ktorý je predmetom zisťovania v rámci dedičského konania. Na takýto postup dokonca ani nie je potrebné získavať akékoľvek informácie od dedičov, prípadne iných osôb, ale je to úradná (ex offo) povinnosť súdu alebo notára. Ak dedič takú informáciu alebo údaj poskytne, je možné to zohľadňovať z hľadiska hospodárnosti konania, nie však v tom smere, že to zbavuje súd alebo notára povinnosti zisťovať poručiteľov majetok. Ak teda notárka JUDr. Martina Gontkovičová, PhD. pri svojom výsluchu dňa 22.10.2015 (zápisnica o výsluchu z uvedeného dňa na č. l. 27 - 28) uviedla, že „súdny komisár nie je povinný a vlastne to ani nie je reálne možné, oslovovať všetky inštitúcie ohľadom majetku“, ako aj to, že „Z ustanovení zákona vyplýva, že súdny komisár vykonáva dožiadania len do tých inštitúcii, v ktorých dedičia majetok poručiteľa nahlásia, teda nekoná svojvoľne aj vzhľadom na finančnú náročnosť dožiadaní, ktoré sú trovami konania“, je takéto jej tvrdenie v zrejmom rozpore s vyššie uvedenými ustanovenia O.s.p. a možno ho akceptovať iba do tej miery, že takýmto postupom nechcú navyšovať trovy konania, pričom v prípade, že by sa po právoplatnom skončení konania o dedičstve vyskytol ďalší majetok, je možné ho opäť prejednať ako dedičstvo (§ 175p, § 175x O.s.p). V kontexte posudzovaného prípadu nemožno pričítať k vine obvinenej uvedenú prax notárov len preto, že si banky (peňažné ústavy) účtujú za poskytnutie informácií akékoľvek poplatky, nakoľko táto okolnosť aplikáciu § 175m O.s.p. nevylučuje a ani neobmedzuje. Pre účely vyvodzovania trestnej zodpovednosti je teda uvedené tvrdenie svedkyne absolútne neakceptovateľné, nakoľko nemá v zákone žiadnu oporu, pričom ani nie je zrejmé, na aký konkrétny zákon a jeho ustanovenia sa svedkyňa vo svojich tvrdeniach odvoláva. Ustanovenie § 175m O.s.p. neupravuje, že zisťovať majetok a dlhy poručiteľa je povinný súd (notár) a účastníci konania, ale iba a jedine súd (notár). Súčinnosť účastníkov tým nie je dotknutá a samozrejme, súd a notár sa na nich za účelom zisťovania majetku môžu obrátiť, nakoľko poskytnutie potrebných údajov, podkladov a informácií by malo byť aj v ich záujme. Ak tak neurobia a prípadne aj vedome neuvedú nejakú skutočnosť, ktorú si ale súd (notár) môže získať sám pri plnení si svojej úradnej povinnosti (obzvlášť v prípade zisťovania finančných prostriedkov na účte v banke), nemôže takéto konanie zakladať trestnú zodpovednosť za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona, ako ani za iný trestný čin.

Pokiaľ ide o poučenie obvinenej ako dedičky o jej povinnosti úplnými a pravdivými údajmi prispieť k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu veci, je (v kontexte uvedeného) potrebné zdôrazniť, že v tomto smere možno uvedenú povinnosť (vo všeobecnosti z hľadiska účelu a povahy dedičského konania) posudzovať z hľadiska zisťovania skutkového stavu ako celku, t. j. z hľadiska zistenia aj takého majetku poručiteľa, ktorý by mal byť predmetom dedičského konania, o ktorom súd a notár nemôžu získať vedomosť inak, t. j. iba a výlučne od dedičov. Nesplnenie si tejto povinnosti nemožno vykladať takým spôsobom, že sa súd alebo notár zbaví už niekoľkokrát uvedenej povinnosti zisťovať majetok poručiteľa jej prenesením na dediča. Okrem toho, zo zápisnice o predbežnom vyšetrení, ako ani z predvolania na konanie pred notárom nevyplýva, že by dedičia boli skutočne poučení tak, ako je to uvedené v skutkovej vete obžaloby, nakoľko takéto konštatovanie je uvedené iba a len v osvedčení o dedičstve. Sama táto

okolnosť by však mohla byť predmetom dokazovania na hlavnom pojednávaní, nakoľko by mohla mať význam pre záver o tom, či sa skutok vôbec stal, pričom pre takýto záver pre účely zastavenia trestného stíhania podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku je potrebné mať istotu, a to so zreteľom na inú kvalitu použitých pojmov (je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku na jednej strane a nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný trestné stíhaný podľa § 285 písmeno a/ Trestného zákona). To však neplatí pre záver o tom, či skutok je trestným činom a vzhľadom na už uvedené má súd jednoznačne za to, že v predmetnej trestnej veci skutok, kladený obvinenej za vinu nemá a ani nemôže mať zákonné znaky žiadneho z trestných činov upravených v osobitnej časti Trestného zákona, v dôsledku čoho súd mohol postupovať podľa § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku v spojení s § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku.

Vyššie uvedené súvislosti a dikcia príslušných osobitných ustanovení O.s.p. upravujúcich konanie o dedičstve by totiž podľa názoru súdu už samo osebe bolo dôvodom pre nepochybný záver, že znaky stíhaného zločinu neboli a ani nemohli byť naplnené a trestné stíhanie pre skutok, ktorý je obvinenej kladený za vinu, malo byť zastavené už v prípravnom konaní bez potreby skúmania ďalších skutočností.

Súd však obhajobe dáva za pravdu aj v ďalších obhajobných argumentoch. Predovšetkým je potrebné sa v plnej miere stotožniť s tým, že z popisu skutku uvedeného v obžalobe nijako nevyplýva, že by obvinená bránila v získaní dôkazu. Aj keď obžaloba používa pojem „zatajenie“ finančných prostriedkov, takýto spôsob konania nebol spôsobilý znemožniť prístup súdu alebo notára k dôkazu, resp. k dôkaznému prostriedku, ktorým môžu byť napríklad výpisu z účtov a pod. a ktoré si súd (notár) mohol sám zabezpečiť. Pritom bránením v získaní dôkazu sa skutočne rozumie iba znemožnenie prístupu k dôkazu (iná forma konania predpokladaná v danej skutkovej podstate, v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy). V tejto súvislosti súd konštatuje, že nie je podstatné viesť polemiku o tom, či tvrdenie o finančných prostriedkoch na účte v banke, resp. existencii týchto účtov je dôkazom, dôkazným prostriedkom alebo nespadá pod žiaden z uvedených pojmov dokazovania (dôkazného konania), nakoľko tieto otázky sú vyriešené teóriou trestného práva procesného. Možno súhlasiť s tým, že dôkazom je len výsledok činnosti súdu (respektíve orgánov činných v trestnom konaní) pri dokazovaní, pričom dokazovanie sa vedie za účelom objasnenia skutkových okolností prejednávaného prípadu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, t. j. v dokazovaní sa za pomoci dôkazných prostriedkov rekonštruuje už uplynulá skutočnosť (udalosť) a zisťuje sa ako sa odohrala. Vo vzťahu k danému prípadu možno podľa názoru súdu uzavrieť, že dôkazným prostriedkom by tu boli skutočne listiny (výpisy z účtov, potvrdenia banky ako nositeľov dôkazu) a dôkazom to, čo z dôkazného prostriedku vyplýva, t. j. existencia finančných prostriedkov na účte v banke. Za jedine relevantné je potrebné považovať to, že konanie obvinenej nebránilo a ani nesťažilo prístup notára ako súdneho komisára k dôkazu tak, ako to má na zreteli skutková podstata zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek písmeno b/ Trestného zákona. Jednoduchým dopytom na peňažný ústav si notár sám mohol, resp. bol povinný zabezpečiť potvrdenie alebo výpis z účtu a tým zabezpečiť dôkazný prostriedok a z neho vyplývajúci dôkaz ohľadne dokazovanej skutočnosti.

Za významné v posudzovanej veci je potrebné považovať tiež to, že dedičské konanie bolo skončené dňom 12.07.2007, kedy nadobudlo právoplatnosť osvedčenie o dedičstve sp. zn. , D not 3/2077 zo dňa 26.06.2007. Podľa vyjadrenia svedka (zápisnica o jeho výpovedi zo dňa 16.10.2015 na č. l. 23 - 26) sa už asi po roku od dedičského konania mal dozvedieť o účtoch poručiteľa. V tomto smere je teda potrebné poukázať na to, že menovaný svedok ako jeden z dedičov mohol podať návrh na vykonanie konania o dedičstve o novoobjavenom majetku podľa § 175x odsek 1 O.s.p. (viď aj § 175p odsek 2 O.s.p.), a to bez ohľadu na to, či vedel identifikovať tieto účty, resp. peňažné ústavy, v ktorých mali byť tieto účty vedené. Ako už bolo uvedené, notár rovnako ako súd má povinnosť zisťovať majetok poručiteľa a táto povinnosť sa vzťahuje aj na informáciu o novoobjavenom majetku vyplývajúcu z podaného návrhu. Teda notár by bol povinný obrátiť sa na príslušné peňažné ústavy za účelom zistenia, v ktorom alebo v ktorých z nich sú alebo boli účty vedené aj v prípade, že by v návrhu neboli tieto peňažné ústavy a jednotlivé účty špecifikované. Svedok L. tak neurobil a až s odstupom niekoľkých rokov podal trestné oznámenie. Takéto konanie z pohľadu účelu a funkcii trestného práva, ktoré toto odvetvie práva plní, je potrebné (pre účely vyvodzovania trestnej zodpovednosti) považovať za absolútne neakceptovateľné.

Aj keď zásada trestného práva ako prostriedku „ulitma ratio“ naráža v tomto prípade, kde sa vedie trestné stíhanie za zločin, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. augusta 2013, sp.

zn. publikovaného pod č. 96 Zbierky stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2014 (druhá veta právnej vety znie: „Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch“), je podľa názoru súdu konajúceho v tejto trestnej veci práve posudzovaný prípad so všetkými jeho okolnosťami priam učebnicovým príkladom toho, že by uvedená zásada mala byť plne použiteľné aj pri zločinoch, samozrejme za predpokladu, že by formálne znaky trestného činu boli naplnené. Keďže v danej trestnej veci dospel súd k záveru, že zákonné (formálne) znaky po objektívnej stránke naplnené neboli, nie je dôvod sa uvedenou zásadou trestného práva ďalej bližšie zaoberať. V tomto smere sa súd obmedzuje na konštatovanie, že trestné právo neslúži a primárne ani nesmie slúžiť na riešenie rodinných sporov (v danom prípade v kontexte dedičského konania), pokiaľ sú právnym poriadkom stanovené právne mechanizmy a procesný postup umožňujúce náležité uplatňovanie práv majúcich základ v rovine súkromnoprávneho právneho vzťahu a súčasne dôležitosť právneho vzťahu neodôvodňuje zosilnenie jeho ochrany aj prostriedkami trestného práva. Toto konštatovanie súdu sa opiera predovšetkým o skutočnosti vyplývajúce z dokazovania v prípravnom konaní, kde svedok L.D. Š. vo svojej výpovedí poukázal na možný vplyv manželky L. Š. na podávanie trestného oznámenia, pričom narušené vzťahy medzi touto osobou a obvinenou vyplývajú aj zo samotnej výpovede obvinenej a z doloženého výpisu sms správ nachádzajúcich sa v spise.

Pre účely rozhodnutia podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku v spojení s § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku súd nepovažoval za relevantné ani bližšie skúmanie a posudzovanie existencie, resp. naplnenie subjektívnej stránky stíhaného zločinu. Obhajobná argumentácia obvinenej obsiahnutá v písomnom podaní skutočne prezentuje logické a zrozumiteľné argumenty, ktoré môžu vyvolávať odôvodnené pochybnosti o Trestným zákonom požadovanej forme zavinenia (jedine stretnutie pred notárom, dohoda všetkých dedičov, kontext s už naznačeným poučením dedičov a pod.) a tieto majú aj oporu v obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu (napríklad aj výpoveď svedka L. Š., konkrétne úvod jeho výpovede). Avšak aj o otázke zavinenia a jeho dokazovania platí v zásade to, že zavinenie ako subjektívnu kategóriu je pri absencii priznania možné dokazovať cez skutočnosti objektívnej povahy, kde priestor na takéto dokazovanie je daný na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom. Z tohto hľadiska súd pre účely tohto rozhodnutia nepovažuje za podstatné sa otázkou zavinenia bližšie zaoberať, nakoľko s poukazom na už uvedené, skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie nemôže byť trestným činom pre absenciu znakov objektívnej stránky daného zločinu, čoho jediným dôsledkom môže byť len rozhodnutie vyplývajúce z výrokovej časti tohto uznesenia s použitím § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku a § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku.

Záverom preto súd sumarizuje, že vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci ide o právne posúdenie skutku z toho hľadiska, či je alebo nie je skutok trestným činom, pričom vyššie uvedené úvahy a závery súdu v tom smere, že dikcia príslušných ustanovení O.s.p. upravujúcich konanie o dedičstve sama osebe vylučuje, aby skutok, ktorý je obvinenej kladený za vinu, mohol byť po objektívnej stránke trestným činom, pričom tento záver nie je závislý od ďalších skutkových okolností, ktoré by mohli byť predmetom dokazovania na hlavnom pojednávaní, súd považoval postup podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku, za plne odôvodnený a procesne správny.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti, citované zákonné ustanovenia a právne úvahy, súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá sa podáva v lehote troch dní odo dňa jeho oznámenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave. Sťažnosť má odkladný účinok.