Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5C-101-2015.pdf
PDF · 185.2 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
SI-5C/101/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Skalica sudkyňou JUDr. Boženou Michaláčovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocnencom: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta .
II. Žalovanej súd priznáva náhradu trov konania v plnom rozsahu.
III. Súd návrh na prerušenie konania zamieta.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobami doručenými Okresnému súdu Piešťany dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a to s poukazom na nesprávny úradný postup v súvisiacom exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany. Tieto žaloby boli na Okresnom súde Piešťany zaevidované pod sp. zn. 9C/186/2012 až 9C/326/2012 a následne spojené uznesením Okresného súdu Piešťany č.k. 9C/186/2012-7 zo dňa 11.10.2012 na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod spoločnou spisovou značkou 9C/186/2012. Žalobca vo svojich žalobách súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Piešťany a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci a o prikázanie veci inému súdu. Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 11NcC/44/2012-15 zo dňa 22.10.2012 rozhodol, že všetci sudcovia Okresného súdu Piešťany sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 9C/186/2012 a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Skalica, ktorému vec napadla dňa 29.11.2012 pod sp. zn. 2C/438/2012. Okresný súd Skalica následne uznesením č.k. 2C/438/2012-56 zo dňa 24.2.2015 vylúčil predmetnú žalobu na samostatné konanie a bola jej pridelená spisová značka 5C/101/2015.
2. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Piešťany, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2530093 dlžníkom (povinným): Y. T., nar. XX.X.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 7257/2010) v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 569,80 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Ďalej v žalobe uviedol, že je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v
prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním postupom podľa § 38 Exekučného poriadku, zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2530093 dlžníkom: Y. T., nar. XX.X.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 7257/2010. Žalobca citoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, poukázal na zmeny v jeho znení v rôznych časových obdobiach a zdôraznil, že podľa tohto ustanovenia platného od 1.6.2010 do 31.5.2011, v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovskej komisie, a preto pre neho neplatí výnimka, že sa nevzťahuje lehota 15 dní na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora. Exekučný súd rozhodol podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 12.4.2011 (konanie pritom začalo dňa 7.6.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 309 dní). Žalobca upozornil, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil posun v exekučnom konaní a primeľ porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, konkrétne dňa 2.7.2009 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym uplynutím času a požadoval oznámenie informácie o aktuálnom stave konania a konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu. Rovnakú žiadosť mal žalobca spísať aj dňa 23.9.2009 a dňa 13.11.2009. Dňa 25.2.2010 podal podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní. Dňa 30.8.2010 podal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, poukázal na závery krajských súdov, ktoré odmietajú nelegálne predlžovanie exekučného konania najmä tým, že dochádza k preskúmavaniu exekučného titulu. Zároveň podal podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu, sudcov a poverených súdnych úradníkov v predmetnej veci pre porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Dňa 23.11.2010 podal sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. a žiadal, aby došlo k prijatiu opatrení na odstránenie nedostatkov v podobe okamžitého vydania rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora. Ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní podal dňa 25.5.2011, kde upozornil na fakt, že v dôsledku zbytočných prieťahov vzniká a zväčšuje sa na jeho strane škoda. Na preukázanie tvrdených skutočnosti navrhol dokazovanie doložením spisu exekučného súdu vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. a povinného Ľubomíra Motúza, nar. 11.1.1989 pre vymoženie pohľadávky zo Zmluvy o úvere č. 2530093. Žalobca uviedol, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla majetková škoda v sume 125,- eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil podľa jeho tvrdenia v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Žalobca poznamenal, že výšku škody stanovil na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú výšku škody by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych, funkčných a mzdových, a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom nie je možné predložiť účtovné doklady a pracovné zmluvy z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného a najmä, že v prípade včasného rozhodnutia exekučného súdu mohol žalobca včas a efektívne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky). Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Potreba náhrady nemajetkovej
ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 569,80 eur, teda 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej je spravodlivé, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca 660,- eur. K uvedenému poukázal na viaceré nálezy Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3). Záverom žalobca uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktoré však do podania návrhu na žiadosť pozitívne nereagovalo.
3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., súčasne si uplatnila právo na náhradu trov konania. V prvom rade poukázala na neúplnosť a zmätočnosť podanej žaloby a rovnako i na nejasný titul nároku na náhradu škody, navrhla postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p. Poukázala, že v žalobe nie je uvedená ani spisová značka exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať sám. Čo sa týka prieťahov v konaní, podľa žalovaného žiadosť o informáciu o stave konania nemožno považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu prieťahov. Žalobca neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi okresného súdu alebo ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa žalovanej ide o predčasne uplatnený nárok na súde, keďže v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku a podaním žaloby o náhradu škody nie je dodržaná zákonná lehota 6 mesiacov. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli žalovanej doručené dňa 23.4.2012, pričom žaloba na súd bola podaná už dňa 27.9.2012. Žiadosť o predbežné prejednanie nároku mala vady, ktoré žalobca napriek opakovaným výzvam žalovanej neodstránil, neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, preto žalovaná nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Podmienkou úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody je 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Žalovaná v prvom rade poukázala, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ale týka sa prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak ho súd nepoverí, lehota neplatí. Okrem toho podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnej lehote možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti alebo že by existovalo niektoré z vyššie uvedených rozhodnutí. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR. Žalovaná vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Rovnako mala za to, že žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Žalobca sa domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 125,- €, avšak neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.
skutočnú škodu alebo ušlý zisk, neuniesol bremeno tvrdenia. Na preukázanie vzniku a výšky škody by žalobca musel produkovať dôkazy, od tejto povinnosti ho neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení, ochrana osobných údajov či obchodného tajomstva. Žalobca k svojej činnosti nepochybne potrebuje informačný systém a musel ho využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím a po ňom, a to nielen na správu exekvovaných pohľadávok. Tieto náklady vznikali bez ohľadu na tvrdené prieťahy. Aj udržiavanie systému musí žalobca vykonávať na každodennej báze, požadovať paušálne sumy za uvedené činnosti je účelové. Skutočné škody je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaný citoval ust. § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a poukázal, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické, podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu, každé prípadové okolnosti sú osobitné a preto je nesprávna úvaha žalobcu, že možno vychádzať z paušálnej sumy 660,- € za každý rok prieťahov. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre žalobcu a či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. V danom prípade si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby zúčastňujú, lebo im ujma priamo nevzniká. Žalobca uvádzaný zánik podnikateľských aktivít a plánov bližšie nekonkretizuje. Okrem toho je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Pri priznávaní nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovanej nemožno opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu. Predmetom exekučných konaní boli pohľadávky zo spotrebiteľských úverov, pričom žalovaná upriamila pozornosť na to, že úverové zmluvy mali formulárový charakter a obsahovali vopred pripravené zmluvné podmienky jednostranne určene veriteľom, ktoré sú nevýhodné pre spotrebiteľov a ktorých zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Žalovaná konštatovala, že praktiky žalobcu sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúce slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu musia preto zvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu. Záverom žalovaná poukázala i na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadril.
5. Dňa 29.6.2016 súd v danej veci nariadil pojednávanie podľa § 115 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, a to na termín 19.7.2016.
6. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 14.7.2016 návrh na prerušenie konania, ktorým žiadal prerušiť konanie v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., resp. podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. až do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre porušenia práva Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Uviedol, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. V uvedenom konaní vystupuje v postavení žalovaných Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako žalovaný v 1. rade a spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako žalovaný v 2. rade, za účasti Združenia na ochranu spotrebiteľa ako vedľajšieho účastníka. Žalobca poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením zo dňa 12.3.2015 v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach a o predložení prejudiciálnych otázok v nasledovnom znení: a) Či ide o závažné porušenie práva Európskej únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie?
b) Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stave veci môže v tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia? c) V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu nečinnosť žalobkyne a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom členského štátu? d) Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou uplatňovaná suma škody, za ktorú má zodpovedať členský štát; možno škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením? e) Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou škody? Podľa žalobcu zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 má pre ďalší priebeh a rozhodnutie v danom konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Žalobca upriamil pozornosť na to, že niektoré okresné súdy tento záver potvrdili a pristúpili k prerušeniu konania (napr. OS Nové Mesto nad Váhom, OS Bratislava II, OS Pezinok). Žalobca zároveň k návrhu na prerušenie konania pripojil i uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 11C/355/2012-109 zo dňa 17.12.2014, ktorým súd obdobné konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.
7. Súčasne dňa 14.7.2016 žalobca doručil súdu ospravedlnenie jeho neúčasti na vytýčenom pojednávaní a žiadal o jeho odročenie na neurčito z dôvodu, že podal návrh na prerušenie konania. Žalobca uviedol, že súd musí rozhodnúť najskôr o tomto návrhu písomným uznesením, voči ktorému je prípustné odvolanie, preto nariadené pojednávanie musí byť odročené. Žalobca považuje účasť na pojednávaní za nehospodárnu, žiadal súd, aby nekonal v jeho neprítomnosti.
8. Súd v súlade s § 180 C.s.p. rozhodol, že pojednávanie sa bude konať v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov, keď žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila, pričom nežiadala o odročenie pojednávania a dôvod, pre ktorý žiadal odročiť pojednávanie žalobca, súd nepovažoval za dôležitý, a to aj s ohľadom na posúdenie návrhu žalobcu na prerušenie konania. Súd posúdil žiadosť splnomocnenca žalobcu v zmysle ust. § 183 C.s.p., keď pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Na návrh strany môže byť pojednávanie odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať. Od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Podľa § 153 ods. 1 C.s.p. strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. O odňatie možnosti konať pred súdom ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Civilný sporový poriadok. Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho konania je aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti účastníka. Súd je vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Strana môže navrhnúť odročenie pojednávania len vtedy, ak sa
strana alebo jej zástupca nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. O takýto prípad však v danom prípade nešlo, nakoľko žalobca žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu podania návrhu na prerušenie konania, z ktorého dôvodu nepovažoval svoju účasť na pojednávaní za hospodárnu. Žalobca ani jeho zástupca neuviedli, že by objektívne nemali možnosť dostaviť sa na pojednávanie. Okrem toho zrejme opomenuli fakt, že v zmysle novej procesnej úpravy týkajúcej sa možnosti prerušenia konania, súd rozhodne o zamietnutí návrhu na prerušenie konania spolu s rozhodnutím vo veci samej. Len samotné podanie návrhu na prerušenie konania nemožno chápať ako dôležitý dôvod, pre ktorý sa strana nemôže dostaviť na pojednávanie v zmysle § 183 ods. 1 C.s.p.. V súlade s uvedeným súd vyhodnotil žiadosť o odročenie pojednávania ako nedôvodnú, neakceptoval ju. Obsahom základného práva (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania. Splnomocnenec žalobcu žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že zaslal súdu návrh na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre porušenia práva Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 7C/6/2010, v rámci ktorého boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené prejudiciálne otázky, zodpovedanie ktorých má podľa jeho názoru zásadný význam aj pre predmetné konanie. Súd poukazuje na to, že žalobca podal žalobu na Okresný súd Piešťany dňa 27.9.2012. Napriek tomu, že prvé uznesenie Okresného súdu Prešov o prerušení konania sp. zn. 7C/6/2010 bolo vydané dňa 7.10.2013, ktoré bolo zrušené rozhodnutím krajského súdu zo dňa 22.12.2014 a následne bolo konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 na základe uznesenia zo dňa 12. marca 2015 (právoplatné dňa 30.4.2015) prerušené do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o predložených prejudiciálnych otázkach, žalobca podal návrh na prerušenie konania až podaním doručeným súdu dňa 14.7.2016, keď na deň 19.7.2016 bolo vytýčené vo veci pojednávanie a z toho dôvodu žiadal o odročenie predmetného pojednávania. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť túto skutočnosť bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať. Napriek tomu, že žalobca mal vedomosť o prerušení konania vedenom na Okresnom súde Prešov (je účastníkom tohto konania) už v roku 2013, odkedy mu bol známy dôvod na prerušenie konania (skutočnosť, že rozhodnutie o prerušení konania nebolo vtedy právoplatné pritom nie je v danom postupe žalobcu rozhodujúca), príp. najneskôr v prvej polovici roka 2015, kedy už bolo predmetné konanie vedené na Okresnom súde Prešov právoplatne prerušené, podal návrh na prerušenie konania až tesne pred vytýčeným termínom pojednávania vo veci a z toho dôvodu žiadal o odročenie pojednávania. Súd má za to, že žalobca svojím konaním postupuje v rozpore so zásadou hospodárnosti konania v rámci svojej súčinnosti so súdom v konaní, v ktorom sa sám domáha ochrany svojich práv. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre vyhovenie žiadosti o odročenie pojednávania, keď splnomocnenec žalobcu navrhujúci odročenie pojednávania predovšetkým neoznámil túto skutočnosť súdu bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvedel o dôvode na odročenie pojednávania. Navyše uvedený dôvod odročenia pojednávania nebol zákonným dôvodom, pre ktorý možno pojednávanie odročiť na návrh strany. Súd teda neodročil pojednávanie, nakoľko je toho názoru, že návrh na prerušenie konania nie je prekážkou, pre ktorú by súd nemohol uskutočniť vo veci pojednávanie. Nie je vylúčené, aby súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol na pojednávaní vo veci samej. Zákon dokonca súdu ukladá povinnosť rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania až spolu s rozhodnutím vo veci samej v prípade, ak tento návrh zamieta. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Vo veci bolo možné rozhodnúť aj bez vypočutia strán na základe listinných dôkazov. Na základe uvedeného súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.
9. Žalobca použil prostriedky procesného útoku v rámci podanej žaloby. Opísal skutkové tvrdenia (existencia exekučného konania vedeného na Okresnom súde Piešťany v prospech žalobcu ako oprávneného proti povinnému: Y. T., nar. XX.X.XXXX, v ktorom mala žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vzniknúť majetková škoda a nemajetková ujma) a navrhol vykonať dôkazy oboznámením sa s obsahom príslušného spisu exekučného súdu, ako aj doložením spisového materiálu o predbežnom prejednaní nároku. Iné návrhy na vykonanie dôkazov žalobca neoznačil. Žalovaná uplatnila prostriedky procesnej obrany vo svojom vyjadrení k podanej žalobe. Žalovaná v zásade nepoprela skutkové okolnosti uvedené žalobcom, pokiaľ ide o existenciu exekučného konania a rozhodnutia súdu, avšak poprela skutkové tvrdenia žalobcu o vzniku a výške škody, keď podľa žalovanej postupom exekučného súdu nemohla vzniknúť žalobcovi škoda a nemajetková ujma, nakoľko neboli splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom poukázala, že výšku škody a nemajetkovej ujmy žalobca nepreukázal. Okrem toho žalovaná vzniesla
hmotnoprávnu námietku, a to námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
10. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomným vyjadrením žalovanej, pripojeným spisom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 4Er/1572/2010 ako i ostatným obsahom spisu a zistil tento skutkový stav veci:
11. Z pripojeného spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 4Er/1572/2010 mal súd preukázané, že dňa 5.8.2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na Okresný súd Piešťany žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnému Y. T., nar. XX.X.XXXX pre vymoženie istiny 510,- € s príslušenstvom. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 21676/09 zo dňa 13.1.2010. Okresný súd Piešťany uznesením č.k. 4Er/1572/2010-9 zo dňa 5.1.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože mal za to, že exekučným titulom priznaná pohľadávka vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy a že nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu medzi účastníkmi tejto zmluvy z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka, a preto je absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ. Tým bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 12.4.2011.
12. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
13. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
14. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
15. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
16. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
17. Podľa § 16 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
18. Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
19. Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
20. Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
21. Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
22. Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
23. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdu (do 31.5.2011), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
24. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2011, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
25. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
26. V súvislosti s námietkami žalovanej o predčasne podanej žalobe, ako aj o neúplnosti žaloby, súd konštatuje, že neboli dôvody na zastavenie konania v zmysle § 161 ods. 1, 2 C.s.p. V danej veci nebolo sporné, že žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky doručená dňa 23.4.2012. Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku a podaním žaloby (27.9.2012) nebola dodržaná zákonná lehota 6 mesiacov. Táto však uplynula počas tohto konania. Bolo preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania žaloby. Bolo nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov zo strany žalovanej uspokojený nebol. Tým súd mal splnenú podmienku zo strany žalobcu podľa § 15 a 16 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s nadriadeným orgánom, ako podmienku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť. Z uvedeného dôvodu tiež súd nevykonal dôkaz pripojením spisu o predbežnom prejednaní nároku, keď táto skutočnosť nebola popretá žalovanou.
27. Súd neodmietol žalobu žalobcu podľa ust. § 129 ods. 1, 3 C.s.p., nakoľko podľa názoru súdu žaloba v danej veci zodpovedá ustanoveniu § 127 ods. 1, 2 a § 132 ods. 1 C.s.p., keď žalobca uviedol čoho sa domáha, voči komu a z akého dôvodu, a preto nič nebránilo vecnému prejednaniu tejto žaloby.
28. Súd z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody v sume 125,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 569,80 eur podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za nesprávny úradný postup Okresného súdu Piešťany ako exekučného súdu v súvislosti s exekučným konaním vedeným na súde pod sp. zn. 4Er/1572/2010. Žalobca za nesprávny úradný postup považuje skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
29. Súd vychádzal z toho, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik a existencia škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.
30. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov" /čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky/ (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.6.2010 sp. zn. 5 Cdo 126/2009).
31. V danom prípade mal súd za preukázané, že exekučný súd poverenie nevydal, naopak žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol.
32. Súd má za to, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. V predmetnej exekučnej veci začalo exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozsudku, pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu za účinnosti zákona, ktorý určoval zákonnú lehotu na udelenie poverenia, táto však neplatila pre exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Hoci v čase začatia exekučného konania boli tieto tituly označené ako vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, je potrebné za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku považovať aj rozhodcovský rozsudok z dôvodu zmeny tohto zákonného ustanovenia novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011, ktorá, vychádzajúc z dôvodovej správy k tejto novele, vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d) odstránila rozporný výklad toho ustanovenia. Odhliadnuc od uvedeného, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.7.2013 č. k. II. ÚS 520/2012-39).
33. Súd na základe vyššie uvedeného preto konštatoval, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty).
34. Čo sa týka prieťahov v konaní súd zhodne s vyjadrením žalovanej uvádza, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajský súd, najvyšší súd (porovnaj napr. dôvodová správa k zákonu č. 412/2012 Z.z.).
35. Súd má za to, že aj keď § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu podania žaloby neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní, tak z dôvodovej správy týkajúcej sa poslednej novelizácie zákona č. 514/2003 Z.z. jednoznačne vyplýva, že takýmto spôsobom bolo potrebné k citovanému ustanoveniu zákona pristupovať vždy. Novela nezaviedla nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred účinnosťou novely. K doplneniu ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. zákonodarcu nepochybne viedla skutočnosť, že práve z dôvodu absencie explicitného vyjadrenia povinnosti súdu vychádzať aj pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z tvrdeného nesprávneho úradného postupu z rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní (s tým, že takéto nie je v právomoci prvostupňového súdu) prichádzalo v praxi k nejednotnosti vo výklade citovaného zákona a zrejme i k nejednotnosti v konaní pred súdmi. Uvedené podľa názoru súdu vyplýva z bodu 7 dôvodovej správy k návrhu zákona č. 508/2010 Z.z., ktorý novelizuje zákon č. 514/2003 Z.z., podľa ktorej návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR.
36. Žalobca do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by sa viedlo disciplinárne konanie, riešila sa opodstatnená sťažnosť na prieťahy v konaní, ani že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, príp. Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v tomto konaní, konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
37. Z týchto skutočností potom vyplýva, že žalobca nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď nepreukázal nesprávny úradný postup. Súd v konečnom dôsledku dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym úradným postupom, keď v konaní nepreukázal vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a škodou.
38. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa aj v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať.
39. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom; teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.
40. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov.
41. Žalobcom tvrdená majetková škoda v sume 125,- eur mala predstavovať náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil podľa jeho tvrdenia v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur.
42. Žalobca napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (zasielané splnomocnencovi žalobcu dňa 30.6.2016, dnes § 154 Civilného sporového poriadku) svoje tvrdenia o škode v žalobe všeobecne popísané žiadnym spôsobom nepreukázal a ani do doby vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie nepredložil alebo neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom určenie výšky škody v žalobe nie je dôkaz o vzniknutej škode. Súd poukazuje na to, že paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinila povinná už tým, že nesplnila svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Piešťany v exekučnej veci. Žalobca by nepochybne mal náklady na zamestnancov spravujúcich pohľadávky žalobcu voči dlžníkom až do ich uhradenia, resp. odpísania a obdobne by mal aj náklady na udržiavanie a správu informačného systému, a to nezávisle od úradného postupu exekučného súdu. Žalobca tak v konaní nepreukázal vznik skutočnej škody zmenšením svojho majetku o tvrdených, ale nepreukázaných 125,- eur a rovnako nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a prípadným zmenšením jeho majetku.
43. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu uplatnený žalobou v tomto konaní, túto môže súd priznať s ohľadom na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca svoj nárok o náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky cestou exekúcie sumu 569,80 eur, teda 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu (satisfakcia vo výške cca 660,- eur za každý rok poznačený prieťahmi). Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd má za to, že tak, ako sú v zákone koncipované tieto podmienky, vzťahujú sa skôr na poškodeného - fyzickú osobu, okrem písm. b/. Napriek tomuto však ani nemajetková ujma sa nepriznáva automaticky len na základe konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, keď aj tu platí povinnosť jej preukázania. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Žalobca nepreukázal tvrdenia, že nesprávnym úradným postupom exekučného súdu bola vyvolaná situácia, ktorá ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Žalobca v danom prípade nepreukázal tvrdené následky nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, keď nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia
musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti a ani jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej ujmy, a tak neuniesol dôkazné bremeno ani o tejto časti žaloby. Súd zároveň nevidel žiaden dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.
44. Podľa názoru súdu sa žalobca snaží predmetnou žalobou eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských rozsudkov. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky je súdu známe, že žalobca využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a priznávali žalobcovi aj také plnenia, ktoré boli nedôvodné pre zjavne neplatné zmluvné podmienky. V tejto súvislosti súd nad rámec prejednávanej veci poukazuje aj na spôsob uplatnenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu. Je známou skutočnosťou, že žalobca podal na súdy Slovenskej republiky množstvo žalôb, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a ich skutkový základ je rovnaký (oneskorené rozhodnutie súdu v exekučnom konaní a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup exekučného súdu). Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že nie je výnimočnou situáciou, keď v súvislosti s jedným rozhodnutím exekučného súdu v jednom exekučnom konaní - zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (teda v súvislosti s jedným tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) žalobca podáva dve žaloby, jednu s interným označením žalobcu „NZP“ a druhú s označením „ISTINA RS“. V žalobe s označením „NZP“ žalobca požaduje zaplatenie majetkovej škody v sume 125,- € a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v sume 55,- € za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. V žalobe s označením „ISTINA RS“ žalobca zasa požaduje zaplatenie majetkovej škody v sume predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá podľa tvrdenia žalobcu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v sume 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Žalobca si tak v súvislosti s jedným a tým istým tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu uplatňuje dvakrát nemajetkovú ujmu, pričom v každom prípade používa iný spôsob výpočtu jej výšky. Okrem toho v jednotlivých žalobách nekorešponduje žalobcom tvrdený dátum rozhodnutia súdu so skutočným dátumom rozhodnutia, keď exekučný súd vydal predmetné rozhodnutie aj niekoľko mesiacov pred žalobcom tvrdeným dátumom, a preto žalobcom vyčíslené omeškanie exekučného súdu (a z toho plynúce aj vyčíslenie nemajetkovej ujmy) je zavádzajúce a nesprávne.
45. Na základe vyše uvedených skutočností súd dospel k záveru, že v tejto veci neboli preukázané zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
46. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej súd uvádza nasledovné: Premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Preto, keď súd dospel k záveru, že nárok žalobcu nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa taktiež už nezaoberal. Súd zároveň poznamenáva, že žalovaná vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. V tomto prípade bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená na súd až dňa 5.8.2010, a teda v konečnom dôsledku vznesená námietka premlčania na daný prípad ani nedopadá.
47. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strany sporu, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (RuizTorija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
48. Len pre úplnosť súd uvádza, že žalobca vo svojom žalobnom petite žiadal najprv vo veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 214 C.s.p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre postup podľa § 214 C.s.p., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu strany sporu. Ak súd takémuto návrhu na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.
49. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalovanej priznal právo na plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
50. V súlade s § 162 ods. 3 C.s.p. súd rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania spolu s rozhodnutím vo veci samej.
51. Podľa § 162 ods. 1 C.s.p. súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
52. Podľa § 164 C.s.p. ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
53. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
54. V súvislosti s predložením prejudiciálnych otázok povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore (por. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. augusta 2012, sp. zn. 16CoE 228/2012).
55. Zo zistení tunajšieho súdu (uskutočnených v obdobných konaniach vedených na tunajšom súde, napr. sp. zn. 2C/327/2014, 7C/518/2014, 7C/556/2014) mal súd preukázané, že na Okresnom súde Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, v ktorom žalovaný v 1. rade Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky navrhol položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, ktorých posúdenie má dôležitý význam pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci. Okresný súd Prešov uznesením č.k. 7C/6/2010-269 zo dňa 7.10.2013 rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach. Krajský súd v Prešove na základe podaného odvolania uznesením zo dňa 22.12.2014 zrušil
uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia dospel k záveru, že pokiaľ okresný súd nemá naformulované otázky - predbežné otázky pre Súdny dvor Európskych spoločenstiev, a nerozhodol o tom, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke, potom nebol dôvod na prerušenie konania do doby rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach. Rozhodnutie o tom, že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke musí predchádzať prerušeniu konania. Podľa vyjadrenia žalovanej v tom konaní je predmetom konania zaplatenie žalovanej sumy titulom porušenia práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť OS Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni - spotrebiteľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj plnenie v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie a zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Exekučné konanie nie je skončené a žalobkyňa nevyužila zákonnú možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od oprávneného v exekučnom konaní. Zo svojej úradnej činnosti v súvislosti s obdobnými konaniami má súd ďalej z oznámenia Okresného súdu Prešov vedomosť o tom, že konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 je na základe uznesenia zo dňa 12. marca 2015 (právoplatné dňa 30.4.2015) prerušené do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o otázkach uvedených pod bodom I. predmetného uznesenia. Z uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 7C/6/2010 - 316 zo dňa 12. marca 2015 ďalej vyplýva, že prejudiciálne otázky boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené v znení, v akom uvádza žalobca vo svojom návrhu na prerušenie konania. Súd je však toho názoru, že potenciálne zodpovedanie prejudiciálnych otázok v znení, v akom boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, nemá reálny dosah na prebiehajúci spor vo veci vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 5C/101/2015. Hoci je predmetom konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 a rovnako i predmetom tohto konania náhrada škody v súvislosti s postupom súdu v exekučnom konaní, v každom z týchto konaní ide o rôzne štádiá exekučného konania a uplatnený nárok opierajúci sa o iné skutkové tvrdenia. Prejudiciálne otázky v znení, v akom boli naformulované v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa týkajú zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia s ohľadom na stále prebiehajúce exekučné konanie, nečinnosť žalobkyne - spotrebiteľky ako povinnej a možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. V konaní na Okresnom súde Skalica sa žalobca domáha zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy od žalovanej SR - Ministerstvo spravodlivosti SR s poukazom na nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, ktoré už je skončené, žalobca je oprávneným v exekučnom konaní.
56. Podľa názoru súdu v tomto konaní nie sú splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p.. Súd nezistil skutočnosti, ktoré by podmieňovali prerušenie konania. Preukázateľne neprebieha iné konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu. Predloženie prejudiciálnych otázok v konaní vednom na Okresnom súde Prešov v intenciách návrhu žalovanej, rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej, ktorá podmienka nebola splnená s poukazom na rozdielne skutkové tvrdenia v uvedených konaniach. Ak súd súčasne rozhodne o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania, ako i o zamietnutí žaloby vo veci samej, právo žalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom je zabezpečená tým, že žalobca má možnosť podať opravný prostriedok tak proti rozhodnutiu súdu, ktorým zamietol jeho návrh na prerušenie konania, ako i proti výroku rozhodnutia, ktorým zamietol jeho žalobu vo veci samej. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Súd je názoru, že súčasným rozhodnutím o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania a o zamietnutí žaloby vo veci samej bol rešpektovaný účel konania v zmysle čl. 17 C.s.p., čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé súdne konanie) a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov). Súd s poukazom na hore uvedené dôvody návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).