Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15T-31-2022.pdf
PDF · 91.99 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NM-15T/31/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, samosudcom Mgr. Jánom Odnogom, v trestnej veci obžalovaného E. H., F.. XX.X.XXXX R. T., stíhaného pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní dňa 16.8.2022 takto
rozhodol:
rozhodol:
Obžalovaný: E. H., F.. XX.XX.XXXX R. T., trvale bydliskom T., A. XXXX/XX,
j e v i n n ý, ž e
dňa 18.08.2021 v čase o 15:39 hod. v OD TESCO na ul. Trenčianska v Novom Meste nad Váhom odcudzil zo samoobslužnej pokladne voľne položený mobilný telefón zn. Samsung S20FE, IMEI 1: XXXXXXXXXXXXXXX, IMEI 2: XXXXXXXXXXXXXXX v hodnote 330,- Eur, ktorý si tam pri nákupe položil O. G., čím poškodenému O. G. spôsobil škodu vo výške 330,- Eur a skutku sa dopustil napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III., sp. zn. 0T/215/19, zo dňa 19.09.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.09.2019, bol odsúdený pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona podmienečne na dva roky so skúšobnou dobou v trvaní tri roky a štyri mesiace,
t e d a
prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, spôsobil tak malú škodu a spáchal čin hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený,
č í m s p á c h a l
prečin krádež podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e :
Podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, 3 Trestného zákona, § 36 písm. l), n) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovaného pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal dňa 1.4.2022 na tunajšom súde obžalobu sp. zn. Pv 593/21/3304 - 17 zo dňa 1.4.2022 na obžalovaného E. H. stíhaného pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť na skutkovom základe ako je uvedené vo výroku o vine tohto rozsudku.
Vo veci súd vydal dňa 2.5.2022 trestný rozkaz, ktorým uznal obžalovaného za vinného a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov pri prevahe priťažujúcich okolností.
Proti trestnému rozkazu podal obžalovaný v zákonnej lehote odpor, z ktorého dôvodu súd nariadil vo veci termín hlavného pojednávania.
Obžalovaný E. H. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.8.2022 na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom po poučení o možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1, ods. 4 a o následkoch v rozsahu ods. 5 až 8 Trestného poriadku vyhlásil podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Následne preto súd postupoval podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku a obžalovanému kládol otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Trestného poriadku, na ktoré obžalovaný odpovedal: c) či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, odpoveď obžalovaného : áno d) či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, odpoveď obžalovaného : áno f) či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu odpoveď obžalovaného : áno g) či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu, odpoveď obžalovaného : áno h) či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako trestný čin, odpoveď obžalovaného : áno
Nakoľko obžalovaný odpovedal na všetky uvedené otázky „áno“ a súd nemal pochybnosti o pravdivosti jeho priznania, po zistení stanoviska prokurátora vyhlásenie obžalovaného o vine podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal a zároveň podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol, že dokazovanie o skutku v rozsahu priznanej viny nevykoná a vykoná iba dokazovanie súvisiace s výrokom o treste. Na základe uvedeného, súd potom obžalovaného uznal za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona pretože obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty daného prečinu.
Z toho dôvodu súd na hlavnom pojednávaní vykonal na základe návrhov procesných strán dokazovanie oboznámením listinných dôkazov v zmysle § 269 Trestného poriadku ako to vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania.
Podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku súd ďalej pri svojom rozhodovaní prihliadal len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Podľa § 36 písm. l) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že sa páchateľ priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval.
Podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.
Podľa § 37 písm. m) Trestného zákona priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ už bol za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať.
Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
Podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.
V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu, z ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného určuje aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie
pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Pri ukladaní trestu pritom treba vždy vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu. V intenciách vyššie uvádzaných základných zásad pre ukladanie trestu súd pri prihliadnutí na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uložil obžalovaného ako druh trestu trest odňatia slobody a to vo výmere 6 mesiacov so zaradením v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol 6 krát odsúdený za spáchanie trestného činu, z toho v dvoch prípadoch sa na neho hľadí ako na neodsúdeného. Obžalovaný bol odsúdený prevažne za majetkovú trestnú činnosť ako aj porušovanie domovej slobody. Odsúdený bol na Slovensku i v zahraničí. Posledný krát bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava 3 zo dňa 19.9.2019 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona podmienečne na 2 roky so skúšobnou dobou v trvaní 3 roky a 4 mesiace do 19.3.2022. Z výpisu z ústrednej evidencie správnych deliktov a priestupov vyplýva, že obžalovaný sa dopustil väčšieho množstva dopravných priestupkov k čomu sa obžalovaný vyjadril, že je vodičom z povolania. Podľa lustrácie v sociálnej poisťovni obžalovaný naposledy pracoval 30.4.2022. Obžalovaný vo vyjadrení uviedol, že v súčasnosti už opäť nastúpil do zamestnania. Pri obligatórnom skúmaní pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd u obžalovaného zistil dve poľahčujúce okolnosti a to podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, že sa obžalovaný priznal a svoj čin úprimne oľutoval a ďalej podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti v konaní pred súdom príslušnému orgánu a to v štádiu súdneho konania súdu, keďže obžalovaný svojím vyhlásením o vine na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v podstate odbremenil súd od dokazovania jeho viny, ktorou skutočnosťou napomáhal súdu pri objasňovaní trestnej činnosti (viď tiež stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 44 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 5/2017). U obžalovaného súd zistil jednu priťažujúcu okolnosť a to podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že už bol za trestný čin odsúdený, pričom na toto odsúdenie podľa názoru súdu bolo potrebné prihliadať. Konkrétne sa jedná napr. o odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava 3 zo dňa 7.1.2014, sp. zn. 1T/230/2013 pre prečin krádeže, ktoré odsúdenie nie je zahladené. Obžalovaného súd odsúdil za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona, preto mu ukladal trest podľa odseku 2, kde je trestná sadzba v rozmedzí od 6 mesiacov do 3 rokov. Vzhľadom k tomu, že v prípade obžalovaného prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi, znižovala sa postupom podľa § 38 ods. 3, ods. 8 Trestného zákona zákonom ustanovená horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, z toho dôvodu, konečné rozmedzie trestnej sadzby po úprave predstavovalo trestnú sadzbu 6 mesiacov až 26 mesiacov. Súd pri konečnom rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmere ako nevyhnutný aj vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného za rovnakú trestnú činnosť považoval trest odňatia slobody, nakoniec vo výmere 6 mesiacov teda na dolnej hranici trestnej sadzby. Podľa názoru súdu spáchanie trestného činu v podmienke za iný trestný čin (krádež a porušovanie domovej slobody) síce nevylučuje možnosť uloženie iného druhu trestu ako trestu odňatia slobody, podľa názoru súdu však individuálna ako aj generálna prevencie vyžaduje uloženie trestu odňatia slobody. Iný druh trestu sa v prípade osoby obžalovaného a doterajších odsúdení nejaví ako dostatočné. Súd však pri určovaní výmery trestu prihliadol aj na samotný postoj obžalovaného k spáchanému trestnému činu, teda, že sa k jeho spáchaniu priznal, trestný čin oľutoval a na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že je vinný. Pokiaľ ide o možnosť podmienečného trestu tak ako to žiadal obžalovaný, súd uvádza, že trestný zákon v § 49 ods. 2 vylučuje možnosť podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona ak odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Je nepochybné, že dňa 18.8.2021 (čas spáchania skutku) obžalovaný bol v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, čoho si bol aj vedomý. Z uvedeného dôvodu súd ukladal trest odňatia slobody nepodmienečný. Obžalovaný síce bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, súd mal však za to, že vzhľadom na časový odstup je u obžalovaného možná dostatočná náprava aj v ústave na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia, preto aj v súlade s návrhom prokurátora podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovaného zaradil pre výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. S predmetným trestným konaním nebolo spojené konanie o náhrade škody, tzv. adhézne konanie, keďže poškodenému bol telefón vrátený, z ktorého dôvodu náhradu škody nežiadal a preto ani výroková časť rozsudku neobsahuje výrok týkajúci sa náhrady škody.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Krajský súd v Trenčíne. Právo podať odvolanie neprináleží tomu, kto sa tohto práva už výslovne vzdal. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
Odvolanie môže podať prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech obžalovaného.
Odvolanie môže podať obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Odvolanie môžu podať v prospech obžalovaného okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka obžalovaného). Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného.
Odvolanie môžu podať zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.
Odvolanie môže podať štátny orgán starostlivosti o deti a mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka mladistvého obžalovaného, a t len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli.
Odvolanie môže podať poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu.
Odvolanie môže podať zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.
Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.