Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7S-40-2016.pdf
PDF · 179.13 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/40/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu Ing. P. R., bytom A. N. XX, K., zastúpeného JUDr. Vladimírom Kotusom, advokátom, so sídlom Žižkova 6, Košice, proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach, so sídlom Kuzmányho 8, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-KE-VO-58-001/2016 zo dňa 25.01.2016, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 24.03.2016 doručenou tunajšiemu súdu dňa 01.04.2016 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odbor kriminálnej polície - disciplinárny rozkaz riaditeľa č. 2 zo dňa 06.11.2015 a rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. KRPZ-KE-VO-58-001/2016 zo dňa 25.01.2016 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
2. Disciplinárnym rozkazom riaditeľa odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 2 zo dňa 06.11.2015 bolo žalobcovi uložené podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov disciplinárne opatrenie - písomné pokarhanie, za disciplinárne previnenie podľa § 52 ods. 1 zákona NR SR č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), ktorého sa dopustil tým, že ako príslušník Policajného zboru, v čase osobného voľna, dňa 13.12.2014 okolo 04.20 h v priestoroch Diamond Clubu na ul. Štúrovej č. 44 v Košiciach, ktoré boli v tom čase uzavreté pre ostatnú verejnosť z dôvodu podnikovej akcie spoločnosti AT&T, svojim správaním narušil jej priebeh a vzbudil dôvodnú obavu z fyzického útoku na J.. M. X., pričom od ďalšieho konania upustil až na základe intervencie J.. Š. K., ktorá ho stiahla za ruku a požiadala, aby takto prestal konať, ako aj intervencie personálu Diamond Clubu, ktorý ich vyzval, aby svoj konflikt išli riešiť mimo priestorov Diamond Clubu, teda K.. R. sa v čase mimo štátnej služby nezdržal konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru, alebo ohroziť dôveru v tento zbor, v rozpore s čl. 4 Nariadenia ministra vnútra SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka Policajného zboru v znení neskorších predpisov nedodržal zásady občianskeho spolunažívania tak na verejnosti, ako aj vo svojom súkromnom živote a v rozpore s ustanovením čl. I písm. a/ bod 4 rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997, ktorým sa stanovujú úlohy na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov Policajného zboru, sa v styku s občanmi nesprával v súlade s pravidlami slušného správania, čím porušil služobnú disciplínu uvedenú v § 47 zákona o štátnej službe a základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods.
3 písm. a/, písm. g/, písm. h/ zákona o štátnej službe. Odôvodnenie citovaného disciplinárneho rozkazu riaditeľa odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach je obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
3. Žalobca v odvolaní proti disciplinárnemu rozkazu riaditeľa odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 2 zo dňa 06.11.2015 navrhol, aby oprávnený orgán, ktorý rozhodnutie vydal, sám rozhodol tak, že odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a rozhodnutie zruší v zmysle § 242 ods. 7 zákona o štátnej službe, alternatívne aby odvolací orgán rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia zrušil alebo zmenil, nakoľko K.. J.. P. R. sa žiadneho disciplinárneho previnenia nedopustil. Dôvody, ktoré žalobca uviedol v odvolaní proti citovanému disciplinárnemu rozkazu korešpondujú so žalobnými námietkami proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného a sú taktiež obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím na základe zistených skutočností rozhodol odvolanie ako nedôvodné podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) zamietnuť a napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj na odvolacie námietky žalobcu proti tomuto rozhodnutiu. Žalovaný konštatoval, že v rámci odvolacieho konania bolo posúdené napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, bol preskúmaný súvisiaci spisový materiál, a to najmä priestupkový spis č. ORPZ-KE-OPP7-885/2014- P, vyšetrovací spis ČVS: SKIS-8/OISV-V-2015, oznámenie o začatí disciplinárneho konania a žiadosť o vyjadrenie č. KRPZ-KE-OKP3-975-001/2015, vyjadrenie k začatému disciplinárnemu konaniu č. KRPZ-KE-OKP3-975-002/2015, zápisnica o vyšetrovacom pokuse č. KRPZ-KE-OKP3-975-003/2015, úradný záznam č. KRPZ-KE-OKP3-975-004/2015 (vyjadrenie odvolateľa), úradný záznam č. KRPZ-KE- OKP3-975-005/2015 (vyjadrenie J.. Š. K.) a na základe zistených skutočností, po prerokovaní odvolania v senáte poradnej komisie dospel k nasledovným záverom.
6. V prvom rade žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán aj v novom konaní v súlade s § 56 ods. 1 zákona odvolateľovi umožnil sa k veci vyjadriť, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Tento však túto možnosť nevyužil, preto pri opätovnom prerokovaní predmetnej veci vychádzal z dôkazov zadovážených pred vydaním skoršieho rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. O tejto skutočnosti boli odvolateľ a jeho právny zástupca informovaní registratúrnym záznamom zo dňa 04.11.2015.
7. K jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu žalovaný uviedol, že právnemu zástupcovi odvolateľa bola omylom doručená rozpracovaná verzia disciplinárneho rozkazu, ktorá svojim obsahom a formou nezodpovedala napadnutému rozhodnutiu. Po zistení uvedeného omylu bol však právnemu zástupcovi správny výtlačok napadnutého rozhodnutia doručený spolu so sprievodným listom s vysvetlením vzniknutej situácie s tým, že plynutie lehoty na podanie odvolania sa bude odvíjať od dátumu doručenia napadnutého rozhodnutia, teda disciplinárneho rozkazu riaditeľa odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 2 zo dňa 06.11.2015. Názor ohľadom vydania opravného rozhodnutia k disciplinárnemu rozkazu č. 1 považoval žalovaný za nesprávny.
8. K námietke žalobcu, že z napadnutého rozhodnutia, konkrétne jeho výroku, nie je zrejmé, akým konkrétnym konaním sa odvolateľ dopustil údajného porušenia povinnosti policajta, žalovaný poukázal na § 241 ods. 2 zákona a uviedol, že vo výroku napadnutého rozhodnutia je popísaný skutok odvolateľa, ktorý je disciplinárnym previnením podľa § 52 ods. 1 zákona. Žalovaný mal za to, že výrok napadnutého rozhodnutia dostatočne vymedzuje skutok, ktorým sa odvolateľ dopustil disciplinárneho previnenia, teda je v súlade s uvedeným ustanovením zákona.
9. K vyjadrenej pochybnosti, ako malo údajné konanie odvolateľa narušiť vážnosť Policajného zboru, pokiaľ výlučne osoba na vstupe mala vedieť, že sa jedná o príslušníka Policajného zboru a žiadna z osôb vo vnútri Diamond Clubu alebo aj pred ním o uvedených skutočnostiach nevedela, k tomuto žalovaný uviedol, že nielen úmyselné porušenie služobnej povinnosti môže byť nadriadeným kvalifikované ako porušenie služobných povinností. Pre vyvodenie zodpovednosti o uloženie disciplinárneho opatrenia je dostačujúce zavinenie z nedbanlivosti. K vyjadreniu pochybnosti, že konanie odvolateľa nebolo
spôsobilé ohroziť vážnosť Policajného zboru žalovaný uviedol, že uvedené ohrozenie nie je založené na počte zúčastnených osôb alebo svedkov majúcich vedomosť o príslušnosti konajúcej osoby k Policajnému zboru, ale na spôsobilosti danej udalosti, resp. konania policajta ohroziť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť v dôveru tento zbor, a to aj v neskoršej dobe, či už prešetrovaním konkrétnej udalosti, prípadne jej medializáciou a pod..
10. K námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, kde zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie obsahuje prevažne konštatáciu vykonaného dokazovania z dôkazov zabezpečených do 31.07.2015 (teda ešte do vydania prvého napadnutého rozhodnutia) a zároveň spochybňuje zákonnosť použitia výsluchov a dôkazov z predošlého trestného konania s poukázaním na to, že v predmetnom disciplinárnom konaní sa majú analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku, žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 238 ods. 1 zákona za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Týmto sú podľa ods. 2 tohto ustanovenia najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia, potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Uviedol, že zákon nestanovuje žiadne obmedzenie využitia dôkazov, pokiaľ sú v súlade so zákonom. V tejto súvislosti zdôraznil, že prvostupňový orgán uvádzal výpovede svedkov z trestného konania v kontexte poukazovania na rozpory vo výpovediach odvolateľa a J.. Š. K. v trestnom konaní a vo vyjadreniach v disciplinárnom konaní. Pri posudzovaní konania odvolateľa prvostupňový orgán však vychádzal z vyjadrení zadovážených v disciplinárnom konaní, ako aj z vyšetrovacieho spisu. Uvedené dokumentuje okrem iných najmä skutočnosť, že spáchanie disciplinárneho previnenia prvostupňový orgán konštatoval pripúšťajúc opretie sa odvolateľa o J.. M. X. v dôsledku straty rovnováhy a nie skutočnosťami uvádzanými vo výpovediach v trestnom konaní (držanie pod krkom, opretie o stenu, spôsobené zranenia atď.). V nadväznosti na uvedené posudzoval prvostupňový orgán správanie odvolateľa vychádzajúc z toho, že bolo spôsobilé vzbudiť obavu z fyzického útoku u J.. M. X. na jeho osobu, pričom takto vnímala správanie odvolateľa aj J.. Š. K., ktorá odvolateľa odtiahla za ruku a odhovárala ho od ďalšieho konania. V neposlednom rade incident, aj jeho intenzitu potvrdzuje aj skutočnosť, že jeho aktéri boli personálom vykázaný z priestorov klubu. Žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán správne posúdil danú skutočnosť ako porušenie pravidiel slušného správania a konštatoval, že odvolateľ konal v rozpore z čl. 4 etického kódexu príslušníka Policajného zboru vydaného nariadením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 3/2002 v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „policajt dodržiava zásady občianskeho spolužitia tak na verejnosti, ako aj vo svojom súkromnom živote“, ako aj v rozpore s rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 6/1997. Úlohy na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov Policajného zboru, ktorým bolo v časti I písm. a/ bod 4 uložené všetkým policajtom „správať sa v súlade s pravidlami slušného správania v styku s nadriadenými služobnými orgánmi, s hodnostne vyššími policajtmi, s inými policajtmi a spolupracovníkmi, ako aj s občanmi“, čím porušil základné povinnosti policajta podľa ustanovenia § 48 ods. 3 písm. a/ zákona.
11. Konštatovanie právneho zástupcu žalobcu, že jediným „usvedčujúcim“ dôkazom v neprospech odvolateľa sú tvrdenia J.. M. X., považoval žalovaný za neopodstatnené a uviedol, že prvostupňový orgán sa v napadnutom rozhodnutí na tvrdenie menovaného ani neodvoláva. K uvedenej námietke žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť, že je nepochybne preukázané, že ku konfliktnej situácii medzi odvolateľom a J.. M. X. došlo, ako aj to, že táto bola dôsledkom neprimeraného správania odvolateľa, ktorého mieru dokazuje zásah J.. Š. K., ktorá odvolateľovi odtiahla ruku s tým, aby prestal, ako aj reakcia personálu daného klubu s následným vykázaným riešiť vzájomný problém mimo jeho priestorov. Žalovaný ďalej uviedol, že neprimerané správanie odvolateľa, resp. správanie odporujúce zásadám občianskeho spolužitia slušného správania jednoznačne dokazujú záznamy o podaní vysvetlenia z priestupkového spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Juh, odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach vedeného pod č. ORPZ-KE-OKP7-885/2014-P, a to konkrétne záznam o podaní vysvetlenia J.. Š. K. zo dňa 17.12.2014, záznam o podaní vysvetlenia menovanej zo dňa 05.01.2015 vykonaného za účelom doplnenia predchádzajúcej výpovede, záznam o podaní vysvetlenia samotného odvolateľa zo dňa 07.01.2015, ako aj zápisnica o výsluchu svedka
- J.. Š. K. zo dňa 03.03.2015 a zápisnica o výsluchu svedka - odvolateľa zo dňa 02.03.2015, ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu odboru inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod ČVS: SKIS-8-OSIV-V-2015. Z týchto vyplýva, že nešlo o náhodný fyzický kontakt, ale o neadekvátnu reakciu odvolateľa.
12. K presvedčeniu právneho zástupcu žalobcu, že v disciplinárnom konaní sa majú analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku, žalovaný uviedol, že takéto konštatovanie je neodôvodnené a nemá žiadnu oporu v zákone. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že pôvodne k zákonu pôsobil podporne Správny poriadok. Prax však ukázala, že subsidiárnosť Správneho poriadku vo veciach služobného pomeru nevyhovuje, preto bola v roku 2004 v záujme zjednodušenia a urýchlenia konania uvedená subsidiárnosť zo zákona vypustená a do zákona boli doplnené ustanovenia o konaní v potrebnom rozsahu. Z uvedeného vyplýva, že záver právneho zástupcu žalobcu nemá vzhľadom na zámer zmeny zákona, ktorou bolo zjednodušenie konania vo veciach služobného pomeru policajtov opodstatnenie.
13. K žalobcom namietanej neodôvodnenosti uloženia disciplinárneho opatrenia - písomného pokarhania, nakoľko podľa jeho názoru z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aké konkrétne okolnosti boli zohľadnené pri uložení disciplinárneho konania, či vôbec bola posúdená povaha protiprávneho konania, okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky a mieru zavinenia, žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán v napadnutom rozhodnutí zreteľne vyjadril vyššiu mieru zodpovednosti policajtov voči ostatným občanom a na základe zistených skutočností s použitím voľnej úvahy obsahujúcej skutočnosti, ktoré považoval za rozhodujúce, posúdil konanie odvolateľa ako disciplinárne previnenie. Zároveň však v prospech odvolateľa konštatuje, že patrí medzi policajtov viacnásobne disciplinárne odmenených a dosahujúcich najlepšie výsledky, ako aj to, že v minulosti mu nebolo uložené žiadne disciplinárne opatrenie. Z toho je zrejmé, že prvostupňový orgán prihliadol na dané skutočnosti a pristúpil k uloženiu najmiernejšieho disciplinárneho opatrenia. Žalovaný ďalej konštatoval, že pre porušenie pravidiel slušného správania a zásad občianskeho spolužitia odvolateľom ako policajtom nepochybne má spôsobilosť narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, preto konanie odvolateľa nemožno tolerovať a v žiadnom prípade zľahčovať. Skutočnosť, že odvolateľ patrí medzi najlepších policajtov, mu v žiadnom prípade nezaručuje disciplinárnu nepostihnuteľnosť. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán správne posúdil konanie odvolateľa, keď vyvodil záver, že sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 1 zákona.
14. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odbor kriminálnej polície - disciplinárny rozkaz riaditeľa č. 2 zo dňa 06.11.2015 a rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. KRPZ-KE-VO-58-001/2016 zo dňa 25.01.2016 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal súd o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
15. V podanej žalobe žalobca poukázal na priebeh disciplinárneho konania, ktoré bolo začaté dňa 13.07.2015. Vydané rozhodnutie žalovaného považoval žalobca za nezákonné, nakoľko bolo vydané v rozpore so zákonom o štátnej službe a spôsob akým bolo vydané je nespravodlivý, namierený proti žalobcovi a v jeho neprospech bez zohľadnenia vykonaného dokazovania jednotlivo a zároveň vo vzájomných súvislostiach. Žalobca uviedol, že prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa proti rozhodnutiu KR PZ, OKP zo dňa 06.11.2015 (disciplinárny rozkaz č. 2) odvolal dňa 30.11.2015. Poukázal na § 57 ods. 1 zákona o štátnej službe v znení platnom do 31.12.2015 a uviedol, že skutok, ktorý sa žalobcovi kladie za vinu sa stal dňa 13.12.2014, disciplinárne konanie bolo začaté následne až dňa 13.07.2015, vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že disciplinárne opatrenie malo byť žalobcovi uložené najneskôr do 13.12.2015 (a to rozhodnutím odvolacieho orgánu, nakoľko odvolanie má odkladný účinok voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu), čo sa však nestalo, nakoľko napadané rozhodnutie KR PZ ako odvolacieho orgánu bolo vydané dňa 25.01.2016 a doručené K.. J.. P. R. dňa 25.01.2016 a jeho právnemu zástupcovi dňa 10.02.2016. Žalobca mal za to, že žalovaný svojim postupom porušil aj základné právo žalobcu na spravodlivý proces, ako aj zásadu ktorej uplatnenie je možné použiť v trestnom, ako aj akomkoľvek správnom konaní a to, že v prípade zmeny právnej úpravy sa postupuje podľa úpravy priaznivejšej v prospech páchateľa, nakoľko posudzovanie konania žalobcu podľa platnej právnej úpravy v čase rozhodovania odvolacieho orgánu by znamenalo aplikovanie pravej retroaktivity, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná. Z vyššie uvedeného dôvodu považoval žalobca rozhodnutie odvolacieho orgánu za nezákonné, nepreskúmateľné a neprípustné.
16. Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutie KR PZ, ako aj KR PZ, OKP sú minimálne zmätočné, v rozpore s platnými právnymi predpismi nevychádzajú z objektívne zisteného skutkového stavu veci, neboli vydané v súlade s právnymi predpismi, nakoľko konanie kpt. J.. R. nenapĺňa znaky disciplinárneho previnenia a navyše napadnuté rozhodnutia neodstránili ani nedostatky vytýkané rozhodnutím
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v rozhodnutí zo dňa 01.10.2015. Za najmarkantnejšie považoval skutočnosť, že v porovnaní s vopred vydaným disciplinárnym rozkazom č. 1 obsahuje disciplinárny rozkaz č. 2 odlišnú skutkovú vetu, ktorú aj žalobca citoval.
17. Žalobca dal do pozornosti ustanovenie § 57 ods. 1 zákona o štátnej službe v znení platnom do 31.12.2015, z ktorého vyplýva, že „Za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie najneskôr nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nariadených, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. Ak konanie policajta, v ktorom možno vidieť naplnenie skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia, bolo predmetom prešetrovania iného orgánu, lehota 30 dní na uloženie disciplinárneho opatrenia sa začína dňom, keď sa ktorýkoľvek z nariadených policajta dozvedel o výsledku tohto prešetrovania: táto lehota platí aj v prípade, ak prvostupňové rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia bolo zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“. Z citovaného ustanovenia žalobca považoval za zrejmé, že o „inom“ skutku, by tak mohol správny orgán začať konať len do 30 dní od kedy sa o disciplinárnom previnení dozvedel, a preto je to postup správneho orgánu v rozpore s prvou vetou citovaného ustanovenia.
18. Žalobca ďalej namietal, že nie je zrejmé akým konkrétnym konaním sa dopustil údajného porušenia povinnosti policajta, pričom absentujúce konkrétne konanie nemožno odstrániť ani akýmkoľvek odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Rovnako žalobcovi nie je zrejmé, ako malo údajné konanie narušiť vážnosť Policajného zboru, pokiaľ výlučne osoba na vstupe mala vedieť, že sa jedná o príslušníka policajného zboru a žiadna z osôb vo vnútri Diamond Clubu alebo aj pred ním o uvedenej skutočnosti nevedela. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júna 2013, sp. zn. 10Sžd/7/2013 vydaného v priestupkovom konaní, ktoré je nutné analogicky vykladať nepochybne aj v disciplinárnom konaní, aké sa vedie voči K.. J.. R.. Žalobca konštatoval, že napadnutý disciplinárny rozkaz č. 2 a ani rozhodnutie odvolacieho orgánu nebolo vydané za účelom zistenia objektívneho stavu a už vonkoncom nie zo strany polície ako ochrancu a pomocníka.
19. V podanej žalobe žalobca ďalej uviedol, že z odôvodnenia disciplinárneho rozkazu vyplýva, že riaditeľ odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „riaditeľ“) dospel k záveru, že vyhodnotením zabezpečených podkladov konanie K.. J.. R. má všetky formálne znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona a skutok je kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie iba aplikáciou korektívu obsiahnutého v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zákona. Žalobca považoval vyššie uvedený záver v priamom rozpore s ustanovením § 238a zákona o štátne službe, v zmysle ktorého ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, je oprávnený orgán takýmto rozhodnutím viazaný. Považoval za nesporné, že právoplatným rozhodnutím vyšetrovateľa o postúpení veci v zmysle § 214 ods. 1 Tr. poriadku, v zmysle ktorého bolo zistené a preukázané, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť prejednaný v disciplinárnom konaní. Z uvedeného dôvodu považoval žalobca za nepochybné, že odôvodnenie disciplinárneho previnenia, ktoré je mu kladené, že jeho konanie má všetky formálne znaky prečinu výtržníctva, nemá oporu v zákone. Navyše neobstojí ani záver riaditeľa, že iba v dôsledku korektívu obsiahnutého v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zákona je možné jeho konanie kvalifikovať ako disciplinárne previnenie. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ vyšetrovateľ v pôvodnom konaní právoplatne rozhodol o postúpení veci, nakoľko nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť prejednaný v disciplinárnom konaní, nemožno v odôvodnení disciplinárneho rozkazu argumentovať, že konanie má znaky trestného činu. Pokiaľ teda vyšetrovateľ dospel pri postúpení veci k záveru, že nejde o trestný čin, prichádza do úvahy, či konanie možno posúdiť ako priestupok alebo disciplinárne previnenie. Nakoľko odôvodnenie disciplinárneho rozkazu neobsahuje žiadnu úvahu a závery o tom, akým konkrétnym konaním sa mal žalobca dopustiť priestupku alebo disciplinárneho previnenia, je nutné disciplinárny rozkaz považovať za nepreskúmateľný.
20. Žalobca poukázal na to, že v zmysle § 52 ods. 1 zákona o štátnej službe disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinnosti policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. Je teda zrejmé, že musí ísť o úmyselné porušenie povinnosti policajta, či už vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu. Neobstojí záver riaditeľa, pokiaľ na jednej strane uvádza, že porušenia služobnej disciplíny sa možno dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie (str. 6 napadnutého rozhodnutia), najmä pokiaľ ukladá disciplinárne opatrenie za disciplinárne previnenie a zároveň v ďalšom odseku na str. 6 uvádza, že disciplinárnym previnením v zmysle § 52 ods. 1 zákona o štátnej službe je zavineným
porušením povinností policajta. Takéto závery sú nielen protirečiace, odporujúce logike, a tak bez akýchkoľvek pochybností nepresvedčivé a nezákonné.
21. V podanej žalobe žalobca ďalej poukázal na to, že v disciplinárnom rozkaze absentuje akékoľvek právne posúdenie veci. Uviedol, že pokiaľ riaditeľ dospel k záveru, že vyjadrenia K.. J.. R. a J.. Š. K. počas disciplinárneho konania vyhodnotil ako účelové, nakoľko v trestnom konaní vôbec nespomenuli, o čom svedčí aj skutočnosť, že v rámci trestného konania K.. J.. R. nepodal sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o postúpení veci, s takýmto záverom žalobca nesúhlasil, nakoľko ani nemá oporu v platných právnych predpisoch. Uviedol, že K.. J.. R. v trestnom konaní vystupoval výlučne v pozícii svedka a z uvedeného dôvodu mu nebolo a ani mu nemohlo byť doručované uznesenie vyšetrovateľa o postúpení veci. Logicky teda proti uvedenému uzneseniu ani nemohol podať sťažnosť. Žalobca ďalej poukázal na to, že pokiaľ mali vzniknúť akékoľvek rozpory pri výpovedi K.. J.. R. a J.. Š. K. pri ich výsluchoch v trestnom konaní v pozícii svedkov a v disciplinárnom konaní, je nutné ich hodnotiť nielen každý jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 238 ods. 4 zákona o štátnej službe). Navyše vôbec nie je zrejmé ako sa riaditeľ vysporiadal s rozpormi pri hodnotení výsluchov J.. X. a prečo prípadne považoval jeho výpoveď za dôveryhodnú, najmä ak závery nielen trestného konania, ale aj závery vyšetrovacieho pokusu v disciplinárnom konaní jednoznačne vyvrátili jeho tvrdenia.
22. Žalobca ďalej poukázal na to, že vina v priestupku, ako aj v disciplinárnom previnení musí byť spoľahlivo preukázaná. Mal za to, že skutok ako je formulovaný vo výroku disciplinárneho rozkazu nebol spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností preukázaný. Navyše v disciplinárnom konaní z vyšetrovacieho pokusu a jeho záverov vyplynulo, že strata stability pri nahnutí sa osoby cez stôl (tak ako vypovedal J.. R. v disciplinárnom konaní) v smere k pohovke je možná, zvlášť ak sa na stole nachádzajú rôzne predmety.
23. Žalobca ďalej namietal, že žiadal byť upovedomený o všetkých úkonoch v danej veci, pričom rozhodujúci orgán nepostupoval v súlade so zákonom. Konštatoval, že z nahliadnutia do spisu sa dozvedel, že v spise sa nachádza úradný záznam zo dňa 03.11.2015, v zmysle ktorého sa uskutočnilo osobné stretnutie s otcom poškodeného, ktorý uviedol, že jeho syn je hospitalizovaný a výslovne žiadal, aby sa žiadnym spôsobom nezisťoval jeho súčasný pobyt, nakoľko podľa jeho vyjadrenia by mohol spôsobiť zhoršenie zdravotného stavu jeho syna. Žalobca považoval za otázne, z akého dôvodu konajúci orgán nepostupoval v súlade so zákonom a neupovedomil právneho zástupcu žalobcu a najmä z akého dôvodu nezistil jeho výsluchom skutočný stav veci, pričom uvedená povinnosť mu priamo vyplýva z ustanovenia § 233 ods. 1 zákona o štátne službe. Rovnako považoval žalobca za otáznu zákonnosť použitia výsluchov a dôkazov z predošlého trestného konania, ktoré bolo právoplatne zastavené odborom inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Uviedol, že nakoľko je nesporné, že v predmetnom disciplinárnom konaní sa analogicky aplikujú ustanovenia Trestného poriadku, tak je nutné rešpektovať aj jednu zo základných zásad trestného konania - zásadu kontradiktornosti.
24. Žalobca ďalej uviedol, že rozhodujúci orgán na str. 5 uvádza, že k navrhnutému dôkazu vykonaním psychofyziologického overenia pravdovravnosti na pracovisku oddelenia aplikovanej psychofyziológie KEÚ Bratislava, sa žalobca nevyjadril. Uvedené tvrdenie považoval žalobca za nepravdivé, pričom naopak žalobca sa podrobne vyjadril k uvedenému návrhu na dokazovanie vo svojom vyjadrení podanom cestou svojho právneho zástupcu zo dňa 27.10.2015 označenom ako žiadosť o rešpektovanie a dôsledné dodržovanie práva na obhajobu môjho klienta. Žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2002, sp. zn. 6Tz/13/02 a uviedol, keďže so zápisnicou zo dňa 23.10.2015 nedisponuje, nebola získaná zákonným spôsobom, a teda nemôže poslúžiť ako zákonný dôkaz pre porušenie práva na obhajobu, výsledky vyšetrenia jeho klienta na polygrafe nemožno použiť ako dôkaz a navyše nie je zrejmé ku akým okolnostiam má byť žalobca vypočutý na polygrafe, a preto mal jednoznačne za to, že vykonanie takého dôkazu je nadbytočné, neúčelné a neumožňujúce zistiť objektívne stav veci ako podklad pre prípadné neskoršie rozhodnutie.
25. V závere podanej žaloby žalobca uviedol, že z paušalizovaného odôvodnenia vonkoncom nevyplýva, aké konkrétne okolnosti boli zohľadnené pri uložení disciplinárneho opatrenia, či vôbec bola posúdená (zohľadnená) povaha protiprávneho konania, okolnosti za ktorých bolo spáchané, jeho následky a mieru zavinenia, čo ukladá priamo ustanovenie § 56 ods. 2 zákona o štátnej službe, a to ani napriek už vytýkanej vady rozhodnutia v prvotnom odvolaní zo dňa 30. augusta 2015.
26. Žalobca zároveň žiadal súd o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. KRPZ-KE-VO-58-001/2016 zo dňa 25.01.2016, čo odôvodnil tým, že uložením disciplinárneho opatrenia žalobcovi môže byť žalobca finančne poškodený, nakoľko mu nemusia byť priznané odmeny.
27. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 07.06.2016 navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nepriznať právo na náhradu trov konania. K výhrade žalobcu k začatiu disciplinárneho konania „až dňa 13.07.2015“, a to s poukázaním na dátum, kedy sa skutok stal, žalovaný uviedol, že do uvedenej doby konať nemohol, pretože konanie žalobcu bolo predmetom prešetrovania iného orgánu. Konanie žalobcu bolo predmetom šetrenia odboru inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vedeného pre prečin „Zneužívanie právomoci verejného činiteľa“ podľa § 326 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona a pre prečin „Ublíženie na zdraví“ podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin „Výtržníctvo“ podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona pod č. ČVS: SKIS-8/OISV-V-2015. Disciplinárne konanie bolo začaté následne po tom, čo vyšetrovateľ uznesením zo dňa 18.05.2015 postúpil túto trestnú vec podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku k prejednaniu v disciplinárnom konaní, pretože vykonaným vyšetrovaním bolo zistené, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť prejednaný v disciplinárnom konaní. Spisový materiál bol prvostupňovému orgánu doručený dňa 01.07.2015. Vzhľadom na uvedené považoval žalovaný výhradu žalobcu k dátumu začatia disciplinárneho konania za nenáležitú.
28. K argumentácii žalobcu spočívajúcej v presvedčení, že disciplinárne opatrenie je uložené rozhodnutím odvolacieho orgánu a teda, že odvolacie konanie malo byť ukončené v jednoročnej objektívnej lehote, žalovaný uviedol, že takýto výklad zákonného ustanovenia § 57 ods. 1 zákona platného do 31.12.2015 je mylný a nemá žiadnu oporu v zákone. Konštatoval, že z uvedeného znenia nijako nevyplýva, že disciplinárne opatrenie je uložené až rozhodnutím odvolacieho orgánu, resp., že v objektívnej jednoročnej lehote musí byť rozhodnuté aj v odvolacom konaní. Uviedol, že zákon neobsahuje žiadne iné určenie lehoty, ktoré by stanovilo odvolaciemu orgánu povinnosť rozhodnúť o odvolaní podanom proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho opatrenia najneskôr do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že ustanovenie § 57 ods. 1 zákona v znení účinnom do 31.12.2015 upravuje plynutie lehôt v prvostupňovom konaní, v ktorých môže nadriadený vykonať svoju disciplinárnu právomoc zverenú ustanovením § 50 zákona. Keďže ukladanie disciplinárnych opatrení, resp. výkon disciplinárnej právomoci patrí v zmysle uvedeného ustanovenia zákona do pôsobnosti nadriadeného a tento je podľa § 232 zákona orgánom uskutočňujúcim konanie v prvom stupni, považoval žalovaný tento záver za dostatočne odôvodnený.
29. K namietanej nezákonnosti a nezrozumiteľnosti napadnutých rozhodnutí žalovaný uviedol, že námietku odlišnosti skutkovej vety vzniesol žalobca v odvolacom konaní nie v súvislosti s vydaním disciplinárneho rozkazu riaditeľa odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 1 zo dňa 30.07.2015, ale v súvislosti s vydaním disciplinárneho rozkazu č. 2 zo dňa 06.11.2015. Uvedené jednoznačne vyplýva z odvolania žalobcu zo dňa 30.11.2015, z obsahu ktorého vyplýva, že žalobca považuje za disciplinárny rozkaz č. 1, disciplinárny rozkaz s dátumom vydania dňa 06.11.2015, ktorý bol pracovnou verziou omylom zaslanou právnemu zástupcovi a nie disciplinárny rozkaz zo dňa 30.07.2015. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že s uvedenou námietkou sa v odvolacom konaní riadne vysporiadal, v rámci čoho preukázal, že pracovná verzia bola doručená iba právnemu zástupcovi, pričom žalobca prevzal správne znenie disciplinárneho rozkazu č. 2 zo dňa 06.11.2015. Vzhľadom na uvedené, ako aj na tú skutočnosť, že disciplinárny rozkaz zo dňa 30.07.2015 bol odvolacím orgánom zrušený a vec vrátená oprávnenému orgánu na nové prerokovanie a rozhodnutie, považoval žalovaný túto námietku za neopodstatnenú.
30. K námietke žalobcu, že odvolací orgán opomenul námietku absencie určenia konkrétneho popisu konania, ktorého sa mal žalobca dopustiť, žalovaný uviedol, že pri posudzovaní výrokovej časti disciplinárneho rozkazu postupoval v súlade s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreným v obdobných konaniach. Žalovaný citoval výrok napadnutého disciplinárneho rozkazu a uviedol, že uvedenie konkrétneho dňa, času a popis skutočností v uvedenej dobe v priestoroch uvedeného podniku dostatočne určite vymedzuje skutok tak, že ho nemožno zameniť s iným skutkom.
31. K námietke žalobcu týkajúcej sa zmätočnosti disciplinárneho konania spôsobenej doručovaním rozhodnutia, čo podľa jeho názoru založilo pochybnosť pre právoplatnosť rozhodnutia, ako aj pre počítanie lehôt pre podanie tejto správnej žaloby, žalovaný uviedol, že považuje námietky v tejto časti žalobného návrhu za neopodstatnené, vzhľadom na normatívnu úpravu osobitného postupu doručovania určeného okruhu rozhodnutí uvedenú v ustanovení § 266 ods. 3 zákona, podľa ktorého rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a § 246 zákona sa doručujú „do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý“. Uviedol, že z citovaného zákonného znenia § 266 ods. 3 zákona vyplýva, že právne relevantnou okolnosťou vo vzťahu k plynutiu lehoty na podanie žaloby je doručenie rozhodnutia policajtovi. Žalovaný zároveň poukázal na to, že žalobca nemal mať dôvod na pochybnosti o dátume nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia aj vzhľadom na skutočnosť, že dňa 23.03.2016 bolo advokátskej koncipientke advokátskej kancelárie právneho zástupcu žalobcu umožnené nahliadnuť do spisu vedeného v predmetnom konaní, pričom tento samozrejme obsahoval aj napadnuté rozhodnutie s vyznačenou právoplatnosťou.
32. K námietke žalobcu, že je presvedčený o tom, že musí ísť o úmyselné porušenie povinnosti policajta, či už vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu a nesúhlasí s tým, že k porušeniu služobnej disciplíny sa možno dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie, žalovaný uviedol, že žalobca opomenul tú skutočnosť, že podľa teórie práva náš právny poriadok rozoznáva zavinenie úmyselné a nedbanlivostné, a nakoľko ustanovenie § 52 ods. 1 zákona považuje za disciplinárne previnenie „zavinené porušenie povinností policajta“, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom, t.j. bez normatívneho vymedzenia „úmyselného zavinenia“, bol žalovaný toho názoru, že k tomu, aby sa policajt dopustil disciplinárneho previnenia postačuje aj zavinenie z nedbanlivosti.
33. K námietke žalobcu týkajúcej sa vyhodnotenia dôkazov, žalovaný uviedol, že riadne vyhodnotil všetky výpovede tak J.. Š. K., ako aj žalobcu, a to každú jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach. Zároveň vyhodnotil aj vyšetrovací pokus, ktorý bol v disciplinárnom konaní vykonaný. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na znenie napadnutého rozhodnutia. K výpovedi V. S. žalovaný uviedol, že touto sa nezaoberal, pretože predmetom disciplinárneho konania bolo správanie žalobcu, resp. incident, ktorý sa udial vo vnútri podniku a menovaný svedkom tohto incidentu nebol, čo vyplýva aj zo zápisnice V. S. ČVS: SKIS-8/OISV-V-2015 zo dňa 24.03.2015. V súvislosti s vykonávaním dôkazov a vyhodnocovaním námietok žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. k. 5Sžo/141/2010, z ktorého časť aj citoval. Žalovaný ďalej uviedol, že so vznesenými námietkami sa riadne vysporiadal, čo vyplýva z obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho orgánu.
34. K presvedčeniu žalobcu, že v „predmetnom disciplinárnom konaní sa majú analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku“, žalovaný uviedol, že vyvodený záver žalobcu je neodôvodnený a nemá žiadnu oporu v zákone. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že pôvodne k zákonu pôsobil podporne Správny poriadok, pričom prax však ukázala, že subsidiárnosť Správneho poriadku vo veciach služobného pomeru nevyhovuje, preto bola v roku 2004 v záujme zjednodušenia a urýchlenia konania uvedená subsidiárnosť zo zákona vypustená a do zákona boli doplnené ustanovenia o konaní v potrebnom rozsahu. Žalovaný konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že záver právneho zástupcu žalobcu nemá, vzhľadom na zámer zmeny zákona, ktorým bolo zjednodušenie konania vo veciach služobného pomeru policajtov opodstatnenie. Uvedené rovnako platí aj pre právnym zástupcom namietané vykonanie procesných úkonov bez upovedomenia právneho zástupcu.
35. K žalobcom namietanej neodôvodnenosti uloženia disciplinárneho opatrenia žalovaný uviedol, že pri ukladaní disciplinárneho opatrenia postupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vyjadril vo svojom rozhodnutí 5Sžo/29/2013 zo dňa 31.03.2014. V závere písomného vyjadrenia žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobcu, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné, nezrozumiteľné, vydané na základe neúplne a nedostatočne zisteného stavu veci, nie sú namieste. Žalovaný tieto tvrdenia chápe len ako účelovú obranu žalobcu s úmyslom napádať rozhodnutia, ktoré sú podľa názoru žalovaného plne zákonné s dostatočne zisteným skutkovým stavom prejednávanej veci.
36. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a
správneho orgánu prvého stupňa, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
37. Podľa § 47 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.
Podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z. z., policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený.
Podľa § 48 ods. 3 písm. g/ zákona č. 73/1998 Z. z., policajt je povinný v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor.
Podľa § 48 ods. 3 písm. h/ zákona č. 73/1998 Z. z., policajt je povinný dodržiavať služobnú disciplínu.
Podľa čl. 4 Nariadenia ministra vnútra SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka Policajného zboru, policajt dodržiava zásady občianskeho spolužitia tak na verejnosti, ako aj vo svojom súkromnom živote.
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom.
Podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z. z., disciplinárnym opatrením je písomné pokarhanie.
Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.
Podľa § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.
Podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.
38. Správny súd po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa k jednotlivým žalobným námietkam uvádza nasledovné.
39. Z obsahu pripojených administratívnych spisov vyplýva, že riaditeľom odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach bolo dňa 13.07.2015 začaté disciplinárne konanie voči žalobcovi, nakoľko uznesením vyšetrovateľa odboru inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČVS: SKIS-8/OISV- V-2015 zo dňa 18.05.2015 bola trestná vec vedená pre prečin „zneužívanie právomoci verejného činiteľa“ podľa § 326 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona, pre prečin „ublíženie na zdraví“ podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin „výtržníctvo“ podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť žalobca tým, že počas služobného voľna dňa 13.12.2014 v čase okolo 04.20 h v Diamond Clube na ul. Štúrovej č. 44 v Košiciach počas súkromného večierku spol. AT&T napadol tam
prítomného J.. M. X., nar. XX.XX.XXXX tak, že ho chytil za golier a lomcoval ním udieraním o stenu a zároveň ho udieral dlaňou do tváre so slovami „kto si, kto si“, na to páchateľa od menovaného odtiahla J.. Š. K., nar. XX.XX.XXXX, pracovníčka spol. AT&T, avšak páchateľ na menovaného zaútočil tým istým spôsobom so slovami, aby išiel von, že „ho rozbije“, na čo menovaná opätovne páchateľa odtiahla a za prítomnosti pracovníka Diamond Clubu, ktorý prišiel k účastníkom udalosti, sa všetci presunuli pred budovu Diamond Clubu, kde už dochádzalo medzi aktérmi len k slovným výmenám, teda páchateľ ako verejný činiteľ prekročil svoju právomoc tým, že do uvedeného podniku a k uzavretej spoločnosti vošiel na základe preukázania sa pracovníkovi SBS služobným preukazom príslušníka Policajného zboru, avšak v podniku žiadnu služobnú činnosť nevykonal, čím porušil základné práva a povinnosti policajta ustanovené v § 48 ods. 3 písm. f/ a g/ zákona, ale vyššie popísaným spôsobom verejne napadol J.. M. X. manažéra spol. AT&T, postúpil túto trestnú vec podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku k prejednaniu v disciplinárnom konaní, pretože vykonaným vyšetrovaním bolo zistené, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť prejednaný v disciplinárnom konaní. Z obsahu spisu vyplýva, že spisový materiál bol prvostupňovému orgánu doručený dňa 01.07.2015.
40. Prvostupňový orgán posúdil konanie odvolateľa ako disciplinárne previnenie podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. a disciplinárnym rozkazom č. 1 zo dňa 30.07.2015 riaditeľ odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach uložil žalobcovi podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z. z. disciplinárne opatrenie, a to písomné pokarhanie.
41. Na základe odvolania, ktoré podal žalobca, bol rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. KRPZ-KE-VO-534-0015/2015 zo dňa 01.10.2015 uvedený disciplinárny rozkaz zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému orgánu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Prvostupňový orgán po opätovnom posúdení predmetnej veci vyvodil záver, že konanie žalobcu je disciplinárnym previnením a následne na to disciplinárnym rozkazom riaditeľa odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 2 zo dňa 06.11.2015 uložil žalobcovi podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z. z. disciplinárne opatrenie, a to písomné pokarhanie.
42. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že disciplinárny rozkaz riaditeľa odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 2 zo dňa 06.11.2015 bol doručený žalobcovi dňa 06.11.2015 a jeho právnemu zástupcovi JUDr. Vladimírovi Kotusovi, advokátovi dňa 20.11.2015, ktorý proti tomuto disciplinárnemu rozkazu podal dňa 30.11.2015 odvolanie. Prvostupňový orgán odvolaniu žalobcu v rámci autoremedúry podľa § 242 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. nevyhovel a spisový materiál spolu s napadnutým rozhodnutím predložil na rozhodnutie žalovanému, ktorý rozhodnutím č. KRPZ- KE-VO-58-001/2016 zo dňa 25.01.2016 odvolanie žalobcu podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.
43. Žalobca v podanej žalobe s poukazom na § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. namietal, že skutok, ktorý sa žalobcovi kladie za vinu sa stal dňa 13.12.2014, disciplinárne konanie bolo začaté následne až dňa 13.07.2015, vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že disciplinárne opatrenie malo byť žalobcovi uložené najneskôr do 13.12.2015 (a to rozhodnutím odvolacieho orgánu), nakoľko odvolanie má odkladný účinok voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu, čo sa však nestalo, nakoľko napadané rozhodnutie KR PZ ako odvolacieho orgánu bolo vydané dňa 25.01.2016 a doručené žalobcovi dňa 25.01.2016 a jeho právnemu zástupcovi dňa 10.02.2016.
44. K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. účinného do 31.12.2015, za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie najskôr nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. Ak konanie policajta, v ktorom možno vidieť naplnenie skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia, bolo predmetom prešetrovania iného orgánu, lehota 30 dní na uloženie disciplinárneho opatrenia sa začína dňom, keď sa ktorýkoľvek z nadriadených policajta dozvedel o výsledku tohto prešetrovania; táto lehota platí aj v prípade, ak prvostupňové rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia bolo zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, iným orgánom podľa ods. 1 sa rozumie orgán činný v trestnom konaní, 15a/ správny orgán15b/ a orgán oprávnený vykonávať príslušné prešetrovanie
alebo kontrolnú činnosť15c/; iným orgánom nie je orgán splnomocnený nadriadeným, ktorý je príslušný rozhodnúť o uložení disciplinárneho opatrenia.
45. Z obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že konanie žalobcu bolo predmetom prešetrovania odboru inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom vyšetrovateľ uznesením ČVS: SKIS-8-OISV- V-2015 zo dňa 18.05.2015 postúpil vec podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku k prejednaniu v disciplinárnom konaní, pretože vykonaným vyšetrovaním bolo zistené, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť prejednaný v disciplinárnom konaní. Z obsahu administratívneho spisu taktiež vyplýva, že prvostupňovému orgánu bol spisový materiál doručený dňa 01.07.2015. Skutok, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu sa stal dňa 13.12.2014 a disciplinárne konanie bolo začaté dňa 13.07.2015. Pokiaľ žalobcova argumentácia spočívala v tom, že disciplinárne opatrenie malo byť žalobcovi uložené najneskôr do 13.12.2015, a to rozhodnutím odvolacieho orgánu, a teda v jednoročnej objektívnej lehote, takýto výklad nemá oporu v ustanovení § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. platného do 31.12.2015, nakoľko z citovaného ustanovenia nevyplýva, že disciplinárne opatrenie je uložené až rozhodnutím odvolacieho orgánu, a že musí byť v objektívnej jednoročnej lehote aj rozhodnuté v odvolacom konaní. V tomto smere súd poukazuje na ustanovenie § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., v zmysle ktorého odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania. V predmetnej veci bolo odvolanie žalobcom proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podané dňa 30.11.2015, o ktorom žalovaný rozhodol dňa 25.01.2016, a teda v súlade s ustanovením § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.. Zároveň je potrebné uviesť, že aj rozhodnutie prvostupňového orgánu bolo vydané v jednoročnej objektívnej lehote odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia žalobcu, a teda v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.. Z uvedených dôvodov považuje súd túto žalobnú námietku za neopodstatnenú.
46. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na novú právnu úpravu § 57 zákona č. 73/1998 Z. z. platnú od 01.01.2016 a uviedol, že komisia ako odvolací orgán rozhodla o odvolaní žalobcu dňa 25.01.2016 po nadobudnutí platnosti a účinnosti novely zákona o štátnej službe nezohľadňujúc pritom, že právna úprava platná do 31.12.2015 bola výrazne v prospech žalobcu a tým boli porušené základné práva žalobcu na spravodlivý proces, považuje súd túto námietku žalobcu týkajúcu sa zmeny právnej úpravy § 57 zákona č. 73/1998 Z. z. už vzhľadom na súdom vyššie uvedené za neopodstatnenú.
47. Žalobca v podanej žalobe ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutia sú minimálne zmätočné, v rozpore s platnými právnymi predpismi, nevychádzajú z objektívne zisteného skutkového stavu veci, neboli vydané v súlade s právnymi predpismi, nakoľko konanie žalobcu nenapĺňa znaky disciplinárneho previnenia a navyše napadnuté rozhodnutia neodstránili ani nedostatky vytýkané rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v rozhodnutí zo dňa 01.10.2015. Za najmarkantnejšiu považoval skutočnosť, že v porovnaní s vopred vydaným disciplinárnym rozkazom č. 1 obsahuje disciplinárny rozkaz č. 2 odlišnú skutkovú vetu, ktorú aj citoval, pričom žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s ním vznesenou námietkou zámeny skutkovej vety.
48. K uvedenej žalobnej námietke je potrebné uviesť, že námietky odlišnosti skutkovej vety vzniesol žalobca v odvolacom konaní nie v súvislosti s vydaním disciplinárneho rozkazu č. 1 zo dňa 30.07.2015 ale v súvislosti s vydaním disciplinárneho rozkazu riaditeľa odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 2 zo dňa 06.11.2015, čo vyplýva z odvolania žalobcu zo dňa 30.11.2015, v ktorom uvádza, že potom, čo bol doručený disciplinárny rozkaz č. 1, pokiaľ bol KR PZ v KE toho názoru, že došlo k omylu, mal vydať opravné uznesenie a nie doručiť v poradí ďalší disciplinárny rozkaz, dokonca s inou skutkovou vetou. Odvolanie zároveň obsahuje totožné znenie námietky ako sa uvádza v žalobnom návrhu, že „za najmarkantnejšie považuje skutočnosť, že v porovnaní s vopred vydaným disciplinárnym rozkazom č. 1 obsahuje disciplinárny rozkaz č. 2 odlišnú skutkovú vetu“. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že s uvedenou námietkou sa v odvolacom konaní vysporiadal žalovaný, keď preukázal, že pracovná verzia bola doručená iba právnemu zástupcovi žalobcu, pričom žalobca prevzal správne znenie disciplinárneho rozkazu č. 2 zo dňa 06.11.2015. Zároveň je potrebné uviesť, že disciplinárny rozkaz zo dňa 30.07.2015 bol žalovaným zrušený a vec bola vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie, v dôsledku čoho zrušený disciplinárny rozkaz zo dňa 30.07.2015 nemá žiadne účinky vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam prvostupňového orgánu, ako aj žalovaného. Z uvedeného dôvodu považuje súd túto žalobnú námietku za neopodstatnenú.
49. V podanej žalobe žalobca ďalej poukázal na ustanovenie § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. a namietal, že žalovaný opomenul námietku absencie určenia konkrétneho popisu konania, ktorého sa mal žalobca dopustiť a zároveň namietal, že odvolací orgán sa obmedzil len na konštatovanie, že z opisu skutku je zrejmé o aký skutok sa jedná a nie je možné ho zameniť s iným skutkom, čo však nedáva adekvátnu odpoveď na to, akého konkrétneho konania sa mal žalobca dopustiť, jedná sa len o nezameniteľnosť situácie, za ktorej malo dôjsť k údajnému disciplinárnemu previneniu žalobcu.
50. K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že žalobcom napadnutý výrok disciplinárneho rozkazu zodpovedá ustanoveniu § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.. Napadnutý výrok obsahuje rozhodnutie vo veci v rámci čoho je popísaný skutok, ktorý je disciplinárnym previnením podľa § 52 ods. 1 zákona, je uvedený deň 13.12.2014, čas približne 04.20 h, kedy ku skutku, ktorý je disciplinárnym previnením došlo. Z napadnutého výroku preukázateľne vyplýva, že previnením, resp. skutkom, za ktorý bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie spočívalo v tom, že ako príslušník Policajného zboru v priestore Diamond Clubu na ul. Štúrovej č. 44 v Košiciach, ktoré boli v tom čase uzavreté pre ostatnú verejnosť z dôvodu podnikovej akcie spoločnosti AT&T, svojim správaním narušil jej priebeh a vzbudil dôvodnú obavu z fyzického útoku na J.. M. X., pričom od ďalšieho konania upustil až na základe intervencie J.. Š. K., ktorá ho stiahla za ruku a požiadala, aby takto prestal konať, ako aj intervencie personálu Diamond Clubu, ktorý ich vyzval, aby svoj konflikt išli riešiť mimo priestorov Diamond Clubu. Citovaný výrok teda konkrétne uvádza deň, čas a popis činnosti v uvedenej dobe v priestoroch podniku Diamond Clubu na Štúrovej ulici č. 44 v Košiciach, a teda dostatočne, určito a zrozumiteľne vymedzuje skutok tak, že ho nemožno zameniť s iným skutkom. Z vyššie uvedených dôvodov považuje súd aj túto žalobnú námietku za neopodstatnenú.
51. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe ďalej namietal zmätočnosť disciplinárneho konania spôsobenú doručovaním rozhodnutia, čo podľa jeho názoru založilo pochybnosť pre právoplatnosť rozhodnutia, ako aj pre počítanie lehôt pre podanie správnej žaloby, k tomu súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 25.01.2016 a právnemu zástupcovi žalobcu dňa 10.02.2016. Vzhľadom na to, že podľa § 250b ods. 1 O.s.p. sa žaloba musela podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pričom aj žalobcom podaná žaloba bola doručená súdu v uvedenej lehote, preto doručovanie rozhodnutia žalovaného nemohlo založiť pochybnosť pre počítanie lehôt pre podanie správnej žaloby, ako na to poukazuje žalobca. Z uvedených dôvodov považuje súd túto námietku žalobcu za neopodstatnenú.
52. Žalobca v ďalších častiach žaloby namietal, že napadnuté rozhodnutie obsahuje prevažne konštatáciu vykonaného dokazovania z dôkazov zabezpečených do 31.07.2015 (teda ešte do vydania prvého napadnutého rozhodnutia), pričom tu absentuje právne posúdenie veci, ďalej konštatuje nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a namieta, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané na základe objektívne zisteného stavu veci. Zároveň spochybňuje zákonnosť použitia výsluchov a dôkazov z predošlého trestného konania s poukázaním na to, že v predmetnom disciplinárnom konaní sa majú analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku. Žalobca ďalej namietal absentujúci úmysel a nemožnosť uložiť disciplinárny rozkaz za nedbanlivostné konanie policajta argumentujúc, že v zmysle § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. je disciplinárnym previnením zavinené porušenie povinnosti policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. Žalobca je presvedčený o tom, že musí ísť o úmyselné porušenie povinnosti policajta, či už vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu a nesúhlasí s tým, že porušenia služobnej disciplíny sa možno dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie tak, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí. Žalobca v súvislosti s vyhodnotením dôkazov namietal, že odvolací, ako aj prvostupňový orgán opomína, že dôkazy, a to výpovede svedkov J.. Š. K., z ktorej vyplýva, že sa žalobca nedopustil disciplinárneho konania neberie v úvahu a ako hodnovernú výpoveď, vyhodnocujú výpoveď v konaní pred inšpekciou Ministerstva vnútra SR bez ďalšie zdôvodnenia a to aj napriek tomu, že tieto výpovede si vo vzájomných súvislostiach neodporujú a všetky rozpory odstraňujú.
53. K obsiahlym žalobným námietkam žalobcu súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil výpovede J.. Š. K., žalobcu, ako aj vyšetrovací pokus, ktorý bol v disciplinárnom konaní vykonaný. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaný uviedol, že neprimerané správanie odvolateľa, resp. správanie odporujúce zásadám občianskeho spolužitia a slušného správania jednoznačne dokazujú záznamy o podaní vysvetlenia z priestupkového spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Juh, odboru
poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach vedeného pod č. ORPZ-KE- OPP7-885/2014-P, a to konkrétne záznam o podaní vysvetlenia J.. Š. K. zo dňa 17.12.2014, záznam o podaní vysvetlenia menovanej zo dňa 05.01.2015 vykonaného za účelom doplnenia predchádzajúcej výpovede, záznam o podaní vysvetlenia odvolateľa zo dňa 07.01.2015, ako aj zápisnica o výsluchu svedka J.. Š. K. zo dňa 03.03.2015 a zápisnica o výsluchu svedka - odvolateľa zo dňa 02.03.2015, ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu odboru inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod ČVS: SKIS-8-OSIV-V-2015. Z týchto vyplýva, že nešlo o náhodný fyzický kontakt, ale o neadekvátnu reakciu odvolateľa. Vyvodiť uvedený záver odôvodňuje znenie častí uvedených záznamov a zápisníc, kde je popísaný verbálny prejav odvolateľa a priebeh fyzického kontaktu odvolateľa a J.. M. X.. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na popis tejto situácie odvolateľom v zápisnici o výsluchu svedka, kde on sám uviedol „Po príchode k nim som sa jej opýtal, čo má s telefónom a či je nejaký problém. Na to ten neznámy muž niečo zamrmlal a s rukami gestikuloval, ja som sa prehol cez stôl, chytil som toho muža pod krk za tričko a opätovne sa ho spýtal, či je nejaký problém a o čo mu ide? Na to reagovala moja priateľka, ktorá sedela takpovediac medzi nami, aby som ho pustil, že je to jej manažér.“, ako aj na zápisnicu o výsluchu svedka, v ktorej J.. Š. K. popisuje situáciu tak, že uvádza „Ako k nám P. pristúpil, tak začal na mňa kričať, že prečo nedvíham telefón, čo to má znamenať a M. tam niečo povedal, neviem presne čo, ale viem, že P. to vyprovokovalo a on sa cezo mňa nahol k M., ktorý sedel v gauči a chytil ho za tričko pod krkom. Ako ho chytil, tak ja som P. chytila ruku, že čo robí a nech prestane.“. Obdobne je priebeh konfliktu popísaný aj vo vyššie uvedených záznamoch o podaní vysvetlenia spracovaných v rámci priestupkového konania. Z uvedeného vyplýva, že zo strany žalobcu išlo o fyzický kontakt spôsobilý spolu s verbálnym prejavom vzbudiť obavu z útoku a nie o náhodné opretie sa za účelom zamedzenia pádu. Konštatovaná možnosť straty stability nedokazuje, že žalobca sa v danej situácii o J.. M. X. iba oprel, aby nestratil rovnováhu a nespadol tak, ako to uvádza žalobca. Tvrdenie žalobcu mal žalovaný vyvrátené a spochybnené popisom priebehu konfliktnej situácie v troch záznamoch o podaní vysvetlenia a v dvoch zápisniciach o výsluchu svedka, v ktorých žiadne opretie sa, samotný žalobca ako ani J.. Š. K. neuvádzali.
54. Pokiaľ žalobca poukázal na výpoveď zamestnanca súkromnej bezpečnostnej služby V. S., z jeho výpovede uvedenej v zápisnici ČVS: SKIS-8-OISV-V-2015 zo dňa 24.03.2015 vyplýva, že na otázku vyšetrovateľa, či vedel, že medzi policajtom a zamestnancom spoločnosti AT&T došlo v podniku k napadnutiu uviedol, že v ten večer, resp. tú noc o tom vôbec nevedel, dozvedel sa to až neskôr na ďalší deň, on nebol privolaný k žiadnemu incidentu vo vnútri podniku. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný touto výpoveďou V. S. nezaoberal, pretože predmetom disciplinárneho konania bolo správanie žalobcu, ktoré sa udialo vo vnútri podniku a menovaný svedok tohto incidentu nebol.
55. K žalobcom namietanému vykonávaniu dôkazov je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/141/2010, z ktorého okrem iného vyplýva, že „z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemožno vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné.
56. Vo vzťahu k žalobcom namietaným použitým dôkazom a ich vyhodnoteniu, súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 238 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z. z., z ktorého vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že zákon neustanovuje žiadne obmedzenie využitia dôkazov, pokiaľ sú v súlade so zákonom, pričom v danom prípade boli použité dôkazy zabezpečené v inom konaní, a to v priestupkovom konaní a v trestnom konaní.
57. Pokiaľ žalobca všeobecne poukazoval na to, že v predmetnom disciplinárnom konaní sa majú analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku, k tomu je potrebné uviesť, že zákon č. 73/1998
Z. z. je osobitným predpisom upravujúcim konkrétne práva a povinnosti policajtov (III. časť - Služobná disciplína a disciplinárna právomoc), v dôsledku čoho nie je nutné analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku. Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca v podanej žalobe konkrétne neuviedol a ani neodôvodnil, ktoré ustanovenia Trestného poriadku sa v predmetnom disciplinárnom konaní mali analogicky aplikovať.
58. K žalobcom namietanej neodôvodnenosti uloženia disciplinárneho opatrenia, nakoľko podľa jeho názoru z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aké konkrétne okolnosti boli zohľadnené pri uložení disciplinárneho opatrenia, či vôbec bola posúdená povaha protiprávneho konania, okolnosti za ktorých bolo spáchané, jeho následky a mieru zavinenia, súd uvádza, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na vyššiu mieru zodpovednosti policajtov voči ostatným občanom a na základe zistených skutočností s použitím voľnej úvahy obsahujúcej skutočnosti, ktoré považoval za rozhodujúce, posúdil konanie žalobcu ako disciplinárne previnenie. Žalovaný súčasne v prospech žalobcu skonštatoval, že patrí medzi policajtov viacnásobne disciplinárne odmenených a dosahujúcich najlepšie výsledky, ako aj to, že v minulosti mu nebolo uložené žiadne disciplinárne opatrenie. Z uvedeného dôvodu aj prvostupňový orgán prihliadol na dané skutočnosti a pristúpil k uloženiu najmiernejšieho disciplinárneho opatrenia. V súvislosti s uložením disciplinárneho opatrenia zároveň žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na závažnosť konania žalobcu, a to najmä so zreteľom na jeho charakter a okolnosti. Skonštatoval, že porušenie pravidiel slušného správania sa a zásad občianskeho spolužitia žalobcom ako policajtom má nepochybne spôsobilosť narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, a preto konanie žalobcu nemožno tolerovať a v žiadnom prípade zľahčovať. Zároveň žalovaný uviedol, že skutočnosť, že žalobca patrí medzi najlepších policajtov, mu v žiadnom prípade nemôže zaručovať disciplinárnu imunitu.
59. V tejto súvislosti súd taktiež považuje za potrebné uviesť, že zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich, aj ich rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce. Preto aj súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu služobných povinností. Pre porušenie povinností policajta, preto nie je nevyhnutné úmyselné konanie policajta, ale porušenia povinností vyplývajúcich z ust. § 48 ods. 3 písm. a/, g/, h/ zákona č. 73/1998 Z. z. sa môže policajt dopustiť aj z nedbanlivosti.
60. Vychádzajúc zo zistených záverov vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu žalovaného a rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
61. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom, ani sčasti úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
62. Rozsudok bol prijatý senátom správneho súdu pomerov hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodolrozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.