Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (9)Rozsudok_37C-247-2009.pdf
PDF · 249.05 KB
No categories available
37C/247/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava, v konaní pred sudcom JUDr. Igorom Malým, v právnej veci žalobcu: B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. 2, W., zastúpený JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou so sídlom Jakubove nám. 9, Bratislava, proti žalovanému v 1. rade: S.O.S. financ, spol. s r.o., IČO: 36 250 406, so sídlom Winterova 1777/60, Piešťany, žalovanému v 2. rade: Y. S., nar. 8.12.1977, žalovanej v 3. rade: Y. S., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, žalovaní v 2. a 3. rade bytom X. 2, W., žalovaní v 2. a 3. rade zastúpení spoločnosťou Bartošík, Šváby, s.r.o., IČO: 35 929 049, so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, žalovanej v 4. rade: H. V., rod. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, zastúpená JUDr. Matejom Sedláčkom, advokátom so sídlom Okružná 7, Stupava, a žalovanému v 5. rade: H.. Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, O., zastúpený Advokátskou kanceláriou Consiliaris, s.r.o., IČO: 47 248 301, so sídlom Ružová dolina 8, Bratislava, za účasti intervenienta: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 421 766 778, so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, o určenie neplatnosti zmluvy, a o určenie vlastníctva, takto
rozhodol:
Súd u r č u j e, že žalobca B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. 2, W., je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúceho sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, v Senci na X. ul. č. X., k.ú. W., Obec W., okres W., a spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, pričom podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje XXXX/XXXXXX, a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, teda 8,49 m2, bytový dom postavený na parc.č. XXX/X o celkovej výmere 409 m2, nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, vedenom pre k.ú. W. R. úradom W., katastrálnym odborom.
Vo zvyšku súd návrh zamieta.
Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným v 1. až v 5. rade.
Intervenientovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.
Žalobca sa svojim návrhom došlým dňa 31.5.2006 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že Zmluva o úvere zo dňa 10.6.2006 a Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti (Zmluva o zabezpečení) zo dňa 10.6.2003 uzavreté medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade sú neplatné.
2.
Okresný súd Trnava Rozsudkom č. 37C/57/2006-53 zo dňa 23.4.2007 návrh zamietol a žalobcovi určil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného (v 1. rade) náhradu trovy konania.
Voči uvedenému rozsudku podal dňa 22.5.2007 odvolanie žalobca. Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. 11Co/150/2007-103 zo dňa 10.12.2007 odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému (v 1. rade) náhradu trov konania.
3.
Dňa 21.1.2009 dal žalobca Generálnej prokuratúre SR podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Dňa 29.1.2009 podala Generálna prokuratúra SR na Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd SR Uznesením č. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31.7.2009 rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10.12.2007 sp.zn. 11Co/150/2007 a rozsudok Okresného súdu Trnava z 23.4.2007 sp.zn. 37C/57/2006 zrušil, a vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.
4.
Podaním došlým súdu dňa 9.10.2009 žalobca -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- požiadal o pripustenie zmeny petitu návrhu. Uznesením č. 37C/247/2009-32 zo dňa 6.11.2009 pripustil súd zmenu petitu pôvodného návrhu v nasledovnom znení: „Určuje sa, že Zmluva o úvere zo dňa 10.6.2006 a Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti zo dňa 10.6.2003 uzatvorené medzi B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. 2, W. a spoločnosťou S.O.S. financ, spol. s r.o., IČO: 36 250 406, so sídlom Námestie Slobody 10, Piešťany sú neplatné. Určuje sa že navrhovateľ B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. X, W. je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúceho sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, v W. na X. ul. č. 2, k.ú. W., R. W., okres W., a spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, pričom podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje XXXX/XXXXXX a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, teda 8,49 m2. Bytový dom na ktorom sa byt nachádza je postavený na parc.č. XXX/X o celkovej výmere 406 m2, nehnuteľnosť je zapísaná na LV XXXX vedenom pre k.ú. W. Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou Katastra v W..“
5.
Podaním došlým súdu dňa 25.11.2009 Y. S. a Y. S. (t.č. žalovaní v 2. a 3. rade) -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- navrhli svoj vstup do konania ako vedľajších účastníkov na strane žalovaného. K návrhu priložili aktuálny výpis z Katastra nehnuteľností č. 4161 pre k.ú. Senec. Uznesením č. 37C/247/2009-57 zo dňa 23.12.2009 pripustil súd aby do konania ako vedľajší účastníci v 1. a 2. rade na strane žalovaného vstúpili: Y. S., nar. X.XX.XXXX a Y. S., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom X. 2, W..
6.
Okresný súd Trnava Rozsudkom č. 37C/247/2009-389 zo dňa 8.12.2010 návrh zamietol, žalovanému v 1. rade a vedľajším účastníkom (vtedy manželia Y. a Y. S. a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS) nepriznal náhradu trov konania, a žalobcovi určil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike trovy konania vo výške 33,19 €. Voči uvedenému rozsudku podal dňa 27.1.2011 odvolanie žalobca, a dňa 4.2.2011 intervenient Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. 10Co/79/2011-573 zo dňa 18.9.2012 odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej, týkajúcej sa neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zmenil tak, že určil že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zo dňa 10.6.2003 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným (v 1. rade) je neplatná; vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
7.
Predmetom konania tak po ostatnom rozhodnutí Krajského súdu v Trnave ostalo rozhodovanie súdu o
- určení že Zmluva o úvere zo dňa 10.6.2006 uzatvorená medzi B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/ XXXX, bytom X. 2, W. a spoločnosťou S.O.S. financ, spol. s r.o., IČO: 36 250 406, so sídlom Námestie Slobody 10, Piešťany je neplatná, a
- určení že žalobca B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. 2, W. je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúceho sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, v Senci na X. ul. č. X., k.ú. W., R. W., okres W., a spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, pričom podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje XXXX/ XXXXXX, a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, teda 8,49 m2, bytový dom postavený na parc.č. XXX/X o celkovej výmere 409 m2, nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, vedenom pre k.ú. W. Okresným úradom W., katastrálnym odborom. Z uvedeného dôvodu sa súd už nebude zaoberať vyjadreniami a odôvodňovaním návrh v časti, ktorá sa týka určenia že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zo dňa 10.6.2003 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade je neplatná (v tejto časti je vec právoplatne skončená).
8.
V pôvodnom návrhu žalobca uviedol že sa stal v roku 2001 vlastníkom bytu zapísaného na LV č. XXXX nachádzajúceho sa na ulici X. X v W.. V roku 2003 požiadal o zapožičanie peňazí od žalovaného v 1. rade, dňa 10.6.2006 podpísali žalobca a žalovaný v 1. rade Zmluvu o úvere a zároveň aj Zmluvu o zabezpečení, ktorej predmetom bol byt žalobcu v Senci; po podpísaní zmlúv žalobca zistil, že si požičal sumu 250.000,- Sk ale vrátiť mal dňa 10.6.2005 sumu 550.000,- Sk, teda úrok za dva roky predstavuje 300.000,- Sk (t.j. ročne 150.000,- Sk, čo je úrok vo výške 60% ročne), naviac v zmluve je uvedený ďalší úrok z omeškania vo výške 0,27% denne (t.j. 98,55% ročne) a zmluvná pokuta vo výške 2.500,- Sk pre každý prípad omeškania. Ďalej bolo dojednané, že ak žalobca neuhradí dve splátky alebo ich časť, stane sa splatným celý dlh okamžite. Na základe uvedených zistení žalobca dňa 11.6.2003 odstúpil od Zmluvy o úvere. Medzičasom predmetný byt bol proti vôli žalobcu prevedený na žalovaného v 1. rade (stav v čase podania návrhu). K návrhu priložil žalobca výpis z LV č. 4161 pre k.ú. Senec, Zmluvu o prevode vlastníctva bytu zo dňa 22.6.2001, Zmluvu o zabezpečení zo dňa 10.6.2003, Zmluvu o úvere zo dňa 10.6.2003.
9.
Žalovaný v 1. rade sa k návrhu vyjadril podaním došlým súdu dňa 20.12.2006 v ktorom uviedol že návrh je v celom rozsahu neopodstatnený a účelový, ktorým sa žalobca snaží zbaviť záväzkov voči nemu, keď neuvádza v návrhu žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli spôsobiť neplatnosť posudzovaných právnych úkonov. Žalobca zmluvy uzavrel na základe slobodného rozhodnutia a nesie plnú zodpovednosť za všetky záväzky, ktoré týmito zmluvami prevzal. Všeobecne síce poukazuje na rozpor zmlúv s dobrými mravmi, avšak neuvádza žiadne konkrétne právne opodstatnené dôvody a skutočnosti, pre ktoré by tomu tak malo byť - žalobca sa mohol po oboznámení sa s obsahom zmlúv rozhodnúť, či ich k uzavretiu pristúpi alebo nie, pričom mal možnosť oboznámiť sa s obsahom zmlúv pred ich uzavretím. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade poskytuje úvery v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti, a z článku XII., bod 7 Zmluvy o úvere vyplýva, že za poskytnutie peňažných prostriedkov možno dojednať odplatu. V ďalšom texte vyjadrenia sa zaoberá výškou úroku, resp. výškou odplaty za poskytnutie úveru, ktoré podľa neho nie sú v rozpore s dobrými mravmi. Za právne bezvýznamné žalovaný v 1. rade považuje námietky žalobcu o neprimeranosti zmluvnej pokuty, o ustanoveniach Trestného zákona, na ktoré poukazuje, a ustanovenia § 424 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom. Na záver uviedol, že zmluvy boli uzavreté zo strany účastníkov slobodne a vážne, sú v celom rozsahu určité a zrozumiteľné a dojednania v nich nie sú ani v rozpore so zákonom, ani v rozpore s dobrými mravmi; z týchto dôvodov nemôže byť návrh žalobcu na určenie neplatnosti zmlúv opodstatnený, návrh preto žiada zamietnuť.
10.
Súd si ďalej pre svoje rozhodnutie zadovážil kópiu uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava II. vo veci podozrenia so spáchania trestného činu podvodu, list žalobcu zo dňa 11.6.2003 „Žiadosť o predčasné odstúpenie od zmluvy č. 073/03 o úvere“, text článku „Možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva...“, vyjadrenie Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 3.8.2010 vo veci úrokových sadzieb pri poskytovaní úverov, vyjadrenie spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. zo dňa 3.8.2010 vo veci úrokových sadzieb pri poskytovaní úverov, vyjadrenie VÚB BANKY zo dňa 5.8.2010 vo veci úrokových sadzieb pri poskytovaní úverov, vyjadrenie spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo dňa 9.8.2010 vo veci úrokových sadzieb pri poskytovaní úverov, vyjadrenie VOLKSBANK SLOVENSKO zo dňa 3.9.2010 vo veci úrokových sadzieb pri poskytovaní úverov, vyjadrenie spoločnosti PROVIDENT FINANCIAL zo dňa 17.9.2010 vo veci
úrokových sadzieb pri poskytovaní úverov, text článku JUDr. Petra Straku, prehľad priemernej úrokovej miery z úverov obchodných bánk, čiastočný výpis z LV č. 4161 pre Obec a k.ú. Senec, kópiu Notárskej zápisnice sp.zn. N 848/2013, Nz 17023/2013, NCRls 17452/2013 zo dňa 23.5.2013 (osvedčenie o vykonaní dobrovoľnej dražby), čiastočný výpis z LV č. 4161 pre Obec a k.ú. Senec, 3x texty novinových článkov, výpis z LV č. 4161 - čiastočný, pre Obec a k.ú. Senec (ku dňu 21.10.2015), Rozhodnutie Okresného úradu Senec, katastrálny odbor č. V 6187/2015 zo dňa 1.10.2015.
11.
Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 23.4.2007 uviedla že žalobca uzavrel so žalovaným v 1. rade dve zmluvy, a to Zmluvu o úvere a Zmluvu o zabezpečení, ktoré však sa priečia zákonu a dobrým mravom. Poukázala na skutočnosť že pracovník žalovaného v 1. rade ktorý zmluvy so žalobcom uzatváral, mu nevysvetlil účinky týchto zmlúv, resp. mu ich vysvetlil inak ako v skutočnosti tieto zmluvy účinky nadobudli - jedná sa teda o absolútnu neplatnosť zmlúv. Zároveň poukázala na uznesenie v ktorom prokurátorka uvádza, že v uvedenej veci existuje dôvodné podozrenie že konaním žalovaného v 1. rade mohlo dôjsť k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu úžery. Právny zástupca žalovaného v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 23.4.2007 uviedol že nemohlo prísť k neplatnosti napadnutých právnych úkonov, nakoľko žalobca neoznačil skutočnosti pre ktoré by uvedené zmluvy mali byť neplatné - obsah zmlúv sa neprieči žiadnym ustanoveniam Občianskeho zákonníka, resp. iných zákonov. Zmluvy boli uzavreté v písomnej forme, to znamená že žalobca nemôže tvrdiť, že ich obsah by mal byť neurčitý alebo nezrozumiteľný, tieto si mohol žalobca prečítať a následne sa slobodne rozhodnúť či zmluvy podpíše alebo nie. Nie je možné zbavovať sa žalobou podanou na súd na vyslovenie neplatnosti zmlúv zodpovednosti za vlastné konanie. O vedomosti žalobcu o obsahu zmlúv svedčí aj jeho list zo dňa 11.6.2002 ktorým žiada o predčasné odstúpenie od Zmluvy o úvere, svoju žiadosť odôvodňuje nepredvídanými udalosťami, ďalej v liste píše, že je presvedčený že jeho pohľadávka voči spoločnosti žalovaného v 1. rade činí 550.000,- Sk - z uvedeného jasne vyplýva že žalobca vedel že je povinný vrátiť žalovanému v 1. rade dlh. Čo sa týka výšky úroku poukázal na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade je spoločnosťou ktorá poskytuje úvery, je to predmetom jeho činnosti, a tieto úvery sú poskytované za určitých vopred presne stanovených podmienok s ktorými sú klienti oboznámení vopred, je preto len na samotnom klientovi či návrhy a obchodné podmienky akceptuje a zmluvu podpíše alebo nepodpíše. Čo sa týka bytu ktorý bol zálohom na splatenie pôžičky, tento bol ohodnotený znaleckým posudok vo výške 300.000,- Sk. Poukázal ďalej na skutočnosť že žalobca z uvedenej pôžičky nezaplatil žiadnu čiastku. Čo sa týka údajného porušenia dobrých mravov s týmto nesúhlasí, nakoľko podľa platnej judikatúry obdobné prípady sa nepovažujú za porušenie dobrých mravov; žalobca sa mohol rozhodnúť či za presne určených podmienok zmluvy podpíše alebo nie. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 23.4.2007 uviedol že na základe inzerátu v novinách oslovil spoločnosť žalovaného v 1. rade, následne prišla za ním jeho pracovníčka ktorej povedal čo chce, ako si predstavuje a v akej výške pôžičku, ona ho ubezpečila že to nie je problémom a následne -buď ešte v teň istý deň alebo na druhý deň- sa za ním dostavila s ďalším pracovníkom, ktorí priniesli všetky potrebné dokumenty; žalobca ich podpísal, pričom prítomní pracovníci žalovaného v 1. rade ho ubezpečili že sa jedná o štandardné zmluvy ktoré uzatvárajú bežne; žalobca získal pocit že o byt nemôže prísť. Ešte v ten istý deň mu odovzdali v hotovosti čiastku 250.000,- Sk. Žalobca si večer obe zmluvy opätovne prečítal a zistil, že úrok je príliš vysoký, nepozdával sa mu splátkový kalendár, takisto si prečítal že má platiť splátky ihneď. Na druhý deň zavolal riaditeľovi žalovaného v 1. rade ktorému situáciu vysvetlil, tento mu povedal aby napísal list, avšak nevedel mu povedať či majitelia spoločnosti budú súhlasiť s vrátením bytu; žalobca mal sumu 250.000,- Sk k dispozícii, avšak obával sa ju poslať na účet žalovaného v 1. rade aby sa nestalo, že nebude mať peniaze ani byt; peniaze žalovanému v 1. rade nevrátil. Na otázky sudcu žalobca uviedol že nútený k podpisu pracovníkmi žalovaného v 1. rade nebol, títo ho však ubezpečovali že všetko je v poriadku, že s jedná o štandardné zmluvy a každý to takto podpisuje. Nie je pozbavený spôsobilosti na právne úkony, avšak zmluva bola napísaná pre neho veľmi zložitým spôsobom a on nie je právnik, aby jej do všetkých dôsledkov porozumel. Na otázky svojej právnej zástupkyne žalobca uviedol že pri podpisovaní bol pracovník žalovaného v 1. rade, žalobca nemôže povedať že by bol nepríjemný - bol práve naopak veľmi milý a ústretový, stále tvrdil že je všetko v poriadku, žalobca s pracovníkmi žalovaného v 1. rade chodil po úradoch, neskôr aj k notárovi a všetko išlo veľmi hladko; nevysvetlili mu však že pri poskytnutí pôžičky budú žiadať úrok vo výške 60%. Nik z pracovníkov žalovaného v 1. rade mu nevysvetľoval rozdiely medzi zmluvou ktorú podpísal a zmluvami v banke. Na otázky právneho zástupcu žalovaného v 1. rade žalobca uviedol že sa informoval o podmienkach úverov poskytovaných bankou, avšak nie priamo v banke ale od svojich kamarátov, nakoniec po
prečítaní inzerátu sa rozhodol pre úver od spoločnosti žalovaného v 1. rade nakoľko si myslel, že bude obdobný ako v banke. O tom že môže prísť o byt sa dozvedel až následne keď telefonoval s riaditeľom spoločnosti žalovaného v 1. rade. Od zmluvy odstúpil dňa 11.6.2003, avšak žalobu podal až tri roky neskôr preto, lebo za ten čas hľadal niekoho kto mu s celou záležitosťou pomôže. Žalobca nesplácal splátky úveru v zmysle zmluvy, resp. nezaplatil dlžnú čiastku preto, lebo riaditeľ spoločnosti žalovaného v 1. rade mu oznámil že bude potrebné zaplatiť celú sumu vo výške 550.000,- Sk - keby mu povedal že je možné od zmluvy odstúpiť pri zaplatení nejakého poplatku, aj jeho list zo dňa 11.6.2003 by mal iné znenie. Ďalej žalobca uviedol že okrem listu ktorý zaslal riaditeľovi spoločnosti žalovaného v 1. rade -ktorého znenie mu on takmer nadiktoval- asi o 3 až 4 dni išiel za ním, tento však mu hovoril že je potrebné zložiť sumu 550.000,- Sk (nie sumu 250.000,- Sk), nebolo mu pri tom umožnené kontaktovať sa s konateľmi spoločnosti. Nie je pravdou že by žalobca peniaze nechcel vrátiť, avšak spoločnosť žalovaného v 1. rade nechcela iba sumu 250.000,- Sk a poplatok, ale chceli od žalobcu 550.000,- Sk. Konateľ žalovaného v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 23.4.2007 uviedol že tvrdenia žalobcu považuje za účelové, zvlášť jeho tvrdenie že nevedel o tom akú sumu bude musieť splatiť, nakoľko z dôvodu prehľadnosti je tento údaj uvedený v čl. I. Zmluvy o úvere a zároveň splátkový kalendár je v zmluve uvedený tak, že sa nachádza priamo nad miestom kde sa klient na zmluve podpisuje - to znamená nemôže ho prehliadnuť. Uviedol tiež že nie je povinnosťou pracovníkov žalovaného v 1. rade vysvetľovať rozdiely medzi úverom poskytnutým ich spoločnosťou a bankou. Jediný úkon ktorý žalobca voči spoločnosti žalovaného v 1. rade spravil bolo napísanie listu zo dňa 11.6.2003, odvtedy spoločnosť nekontaktoval, ani sa nesnažil vec nejakým spôsobom doriešiť. Na otázky právnej zástupkyne žalobcu konateľ žalovaného v 1. rade uviedol že nevie uviesť, ako sa postupovalo po dôjdení listu žalobcu zo dňa 11.6.2003, avšak s určitosťou vie povedať že žalobca sa následne nesnažil vec doriešiť, firmu nenavštívil, a nič sa vo veci nedialo. S podobnými prípadmi sa stretávajú častejšie - je možné ich vyporiadanie dohodou, čo však predpokladá aktívnu účasť oboch strán na tomto procese, nestačí napísať iba list ale následne žalobca mal spoločnosť kontaktovať, stretnúť sa a snažiť sa o usporiadanie záležitostí. Ak by žalobca prišiel ešte dňa 11.6.2003, a spolu s listom by priniesol aj sumu 250.000,- Sk, akceptovali by toto odstúpenie, bol by však povinný zaplatiť všetky poplatky a ďalšie platby; zmluva by bola ukončená tým, že žalobca by zaplatil sumu 252.500,- Sk a byt by sa previedol znova na neho. Uvedené skutočnosti vyplývajú zo zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečení, avšak podmienka takéhoto jednania je nielen žiadosť, ale aj zaplatenie sumy. V prípade zmluvy o úvere a zabezpečovacej zmluvy sa jedná o štandardné zmluvy, ktoré spoločnosť žalovaného v 1. rade používa.
12.
Podaním došlým súdu dňa 9.10.2009 žalobca -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- požiadal o pripustenie zmeny petitu návrhu. Uznesením č. 37C/247/2009-32 zo dňa 6.11.2009 pripustil súd zmenu petitu pôvodného návrhu v nasledovnom znení: „Určuje sa, že Zmluva o úvere zo dňa 10.6.2006 a Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti zo dňa 10.6.2003 uzatvorené medzi B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. 2, W. a spoločnosťou S.O.S. financ, spol. s r.o., IČO: 36 250 406, so sídlom Námestie Slobody 10, Piešťany sú neplatné. Určuje sa že navrhovateľ B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. 2, W. je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúceho sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, v W. na X. ul. č. 2, k.ú. W., R. W., okres W., a spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, pričom podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje XXXX/XXXXXX a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, teda 8,49 m2. Bytový dom na ktorom sa byt nachádza je postavený na parc.č. 739/4 o celkovej výmere 406 m2, nehnuteľnosť je zapísaná na LV XXXX vedenom pre k.ú. Senec Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou Katastra v Senci.“
13.
Podaním došlým súdu dňa 25.11.2009 Y. S. a Y. S. (terajší žalovaní v 2. a 3. rade) -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- navrhli svoj vstup do konania ako vedľajších účastníkov na strane žalovaného. K návrhu priložili aktuálny výpis z Katastra nehnuteľností č. 4161 pre k.ú. Senec.
Uznesením č. 37C/247/2009-57 zo dňa 23.12.2009 pripustil súd aby do konania ako vedľajší účastníci v 1. a 2. rade na strane žalovaného vstúpili: Y. S., nar. X.XX.XXXX a Y. S., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom X. 2, W..
14.
Žalovaný v 1. rade sa vo veci vyjadril podaním došlým súdu dňa 2.12.2009 v ktorom uviedol že podaný návrh je neodôvodnený a žalobca nepreukázal naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti právnych úkonov a určení vlastníctva k nehnuteľnosti; nestotožňuje sa s názorom Najvyššieho súdu SR že v prípade ak sa dohodnutá výška úrokov prieči dobrým mravom ide o absolútne neplatný právny úkon, nakoľko podľa § 41 Občianskeho zákonníka aj keď by sa konštatovala čiastočná neplatnosť právneho úkonu (vo výške odplaty), nemôže táto čiastočná neplatnosť spôsobiť neplatnosť celého právneho úkonu, t.j. zmluvy o úvere, nakoľko dohoda o odplate je len časťou právneho úkonu ktorú je možné oddeliť od obsahu celého právneho úkonu, keďže predmetom právneho úkonu (Zmluvy o úvere) je poskytnutie finančných prostriedkov (k čomu aj došlo). Pokiaľ sa súd bude zaoberať otázkou primeranosti odplaty je potrebné aby pri tomto zisťovaní zobral do úvahy výšku odplaty ktorú pripúšťa nar.vl. č. 138/2008 Z.z. - v čase poskytnutia úveru síce nebolo platné, ale môže poskytnúť predstavu aká výška odplaty je povolená pri poskytovaní úverov; tiež je potrebné vziať do úvahy odôvodnenie daného nariadenia kde sám zákonodarca konštatoval že výška odplaty bude do budúcna klesať, z čoho vyplýva že v minulosti výška odplaty stúpala. Nestotožnil sa ani s odôvodnením Najvyššieho súdu SR o ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany právneho vzťahu z dôvodu, že v čase poskytnutia úveru spotrebiteľ nepožíval ochranu, pretože právny poriadok nepoznal pojem ochrany spotrebiteľa, čo nemôže byť na ujmu žalovaného v 1. rade. Z obsahu spisu je zrejmé že k zamietnutiu žaloby prišlo z dôvodu, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov - v tomto smere je rozhodnutie súdu plne v súlade s judikatúrou súdov, a to vo vzťahu k požadovanému určeniu neplatnosti úverovej zmluvy vyjadrenej najmä v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 2Cdo/42/94 (R 24/1995). Podľa žalovaného v 1. rade sú celkom nepodložené tvrdenia žalobcu o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ako celku, pretože namietaná neprimeranosť výšky úrokov, úrokov z omeškania a zabezpečenia úrokov z omeškania aj zmluvnou pokutou nemôže spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, v prípade vecnej opodstatnenosti týchto námietok by mohlo ísť iba o čiastočnú neplatnosť tejto zmluvy (najmä čo do výšky úroku nad rámec požívajúci právnu ochranu). Právny vzťah účastníkov úverovej zmluvy sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka - keďže zo strany žalobcu došlo k podaniu návrh vo veci samej znejúceho na určenie v zmysle § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku je potrebné podotknúť že predpoklad úspešnosti žaloby o určenie či tu právny vzťah alebo právo je prípadne nie je, po procesnej stránke spočíva v tom, že účastníci majú vecnú legitimáciu, a že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určení či tu právny vzťah alebo právo je či nie je má ten, kto je zúčastnený na právnom vzťahu alebo práve o ktoré v konaní ide, alebo právnej sféry ktorého sa sporný právny vzťah alebo sporné právo týka. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení potom vyjadruje spôsob právnej ochrany ktorá sa má dosiahnuť súdnym rozhodnutím pre toho, kto má v konaní o určovacej žalobe vecnú legitimáciu. Naliehavý právny záujem o určení právneho vzťahu alebo práva je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým, určovacia žaloba nemôže byť spravidla opodstatnená tam kde je možné žalovať na splnenie povinnosti, pretože určovacia žaloba má preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu navrhovateľa skôr než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva, nie je opodstatnená tam kde právny vzťah alebo právo už boli porušené. V prípade kedy je možné žalovať na splnenie povinnosti môže byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o plnenie, alebo ak žaloba o plnenie nerieši a nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je preto súčasne daný len vtedy, ak je spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty navrhovateľa alebo ohrozenie jeho práva - nie je preto daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, ak stav právnej neistoty alebo ohrozenia práva môže byť vyriešený len určením vlastníckeho práva navrhovateľa, pre ktoré je posudzovanie platnosti zmluvy len otázkou predbežnou. V žalobe o určenie (či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie) musí preto navrhovateľ vždy tvrdiť a preukazovať skutočnosti z ktorých vyplýva, že mal na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Poukázal ďalej na to že povinnosť žalobcu plniť podľa zmluvy o úvere nebola splnená, preto vo vzťahu k zmluve o úvere naliehavý právny záujem nemôže byť daný, keďže existujú už konkrétne nároky zmluvných strán - žalovanému v 1. rade vzniklo právo na vrátenie poskytnutého úveru vrátane dohodnutých zmluvných sankcií (v prípadnom spore o plnenie by bol súd
povinný platnosť resp. neplatnosť zmluvy o úvere posúdiť ako predbežnú otázku). Žaloba o určenie podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak má požadované určenie len povahu predbežnej otázky ktorá nerieši ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva; stav ohrozenia práva navrhovateľa alebo jeho neistota v právnom postavení sa neodstráni tým, že bude vyriešená predbežná otázka, ale až určením či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Je teda nepochybné že v podanom návrhu nie sú uvedené žiadne relevantné okolnosti, na základe ktorých by bolo možné predpokladať vyslovenie neplatnosti zmluvy o úvere ako celku a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Tvrdenie že zmluvy sú v rozpore s dobrými mravmi je neopodstatnené, pretože zmluva o úvere aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva boli uzatvorené v súlade s právom, zmluvy spĺňajú všetky náležitosti podľa občianskeho a obchodného práva - nemôžu byť preto v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov je návrh nedôvodný, žalobca nepreukázal naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti právnych úkonov. Keďže vlastníctvo k nehnuteľnosti je dotknuté ďalšou zmenou vlastníka ktoré povolil príslušný orgán (Správa katastra), žalobca mohol sa domáhať žaloby na plnenie týkajúce sa bezdôvodného obohatenia, ktoré mohlo nastať pri výkone zabezpečovacieho prevodu práva formou priameho predaja - v tomto konaní by súd ako prejudiciálnu otázku musel riešiť aj platnosť alebo neplatnosť výšky odplaty a ostatné sankcie vyplývajúce zo zmluvy o úvere.
15.
Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- k veci vyjadril podaním došlým súdu dňa 19.1.2010 v ktorom citoval názory Ústavného súdu SR.
16.
Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- k veci vyjadrili podaním došlým súdu dňa 21.5.2010 v ktorom uviedli že podporujú všetky podania žalovaného v 1. rade, jeho argumenty a názory (najmä pokiaľ ide o nedostatok naliehavého právneho záujmu a platnosť zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva). Ďalej uviedli že pokiaľ ide o otázku platnosti resp. neplatnosti zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva majú za to že právny úkon je neplatný len čiastočne, pokiaľ sa dôvod neplatnosti vzťahuje na jeho časť (§ 41 Občianskeho zákonníka). Pri oboch zmluvách žalobca napáda iba časť zmlúv, pri zmluve o úvere je žalobcom napadnutá časť zmluvy (dohoda o výške úroku). Na určenie toho či uvedené čiastkové dohody sú oddeliteľné od zvyšku zmluvy je potrebné sa zamerať na cieľ zmlúv, ktorý je jednoznačný - odplatné poskytnutie finančných prostriedkov (zmluva o úvere) pričom vrátenie týchto prostriedkov je zabezpečené (zmluva o zabezpečovacom prevode práva) prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; z toho je zrejmé, že aj v prípade zneplatnenia čiastkových dohôd toto nemá vplyv na funkčnosť a realizáciu stranami sledovanej kauzy, t.j. obe čiastkové dohody sú oddeliteľné od ostatného obsahu zmlúv. V prípade že sa dôvod neplatnosti právneho úkonu vzťahuje len na časť právneho úkonu (pričom ide o vadu právneho úkonu ktorá sa dá oddeliť od ostatného obsahu) bude neplatnou len táto časť právneho úkonu - v zmysle právnych zásad sa má zmluva považovať za platnú pokiaľ je to čo len trochu možné, nakoľko je to bližšie princípom právnej istoty a predvídateľnosti právnych úkonov. To znamená, že ak existuje možnosť dvoch výkladov z ktorých jeden ponecháva právny úkon aspoň v určitej podobe v platnosti a druhý ho úplne zneplatňuje, má prednosť ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť. Pri úverovej zmluve zákon na jej platnosť nevyžaduje aby bola dohodnutá výška úrokov, nakoľko zákon predpokladá riešenia v prípade neexistencie takejto dohody; dôvod neplatnosti vzťahujúci sa len na výšku úroku spôsobuje výlučne neplatnosť dohody o výške úroku, ktorá je oddeliteľná od zvyšku zmluvy - prípadná neplatnosť dohody o úroku teda nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy o úvere (bez ohľadu na dôvod neplatnosti dohody o úroku). Žalovaní v 1. a 2. rade v ďalšom poukazujú na skutočnosť že v prípade ak sa jedná o úžeru, takýto úžerný úkon je neplatný priamo pre rozpor so zákonom (trestným), pri uzatváraní zmluvy o úvere sa nejednalo na strane žalobcu o tieseň ani o ostatné kritéria úžery; všetky žalobcom tvrdené pochybenia a rozpory zmluvy so zákonom, alebo pochybenia týkajúce sa spôsobu komunikácie medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade sa týkajú obdobia po uzavretí oboch zmlúv, teda žalobca nespomenul v doterajšom priebehu konania že by bol pred uzatváraním zmluvy v tiesni alebo že by bol na neho zo strany žalovaného v 1. rade vyvíjaný akýkoľvek nátlak - z uvedeného je zrejmé že v danom prípade nejde o úžeru (ani o trestnoprávnu, ani o civilnoprávnu). Je dôležitá skutočnosť, že žalobcov úmysel a prejav vôle vstúpiť do zmluvného vzťahu na základe ktorého získa úver, a do zmluvného vzťahu ktorým splatenie úveru zabezpečí prevodom práva, je nespochybniteľný (nespochybnil ho ani žalobca), preto aj prípadnú oddeliteľnosť v rámci úkonov je potrebné posudzovať v zmysle zásady zmluvnej slobody a rešpektovania úmyslu zmluvných strán pred vonkajším zásahom do ich vzťahu. Oddeliteľnosť úkonov je v tomto prípade potrebné skúmať aj z toho hľadiska, že ak je len trochu možné úkon oddeliť na viaceré
časti a niektoré z nich ponechať v platnosti, treba tak v zmysle zásady pacta sunt servanda, a zásady zmluvnej slobody urobiť. Pokiaľ ide o zmluvu o úvere, v zmysle § 502, ods. 1 posledná veta Obchodného zákonníka platí, že „ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške” - z uvedenej dikcie je zrejmé že zákon výslovne vylučuje, aby v prípade neprípustných úrokov dochádzalo k neplatnosti celej zmluvy o úvere. Bez ohľadu na platnosť resp. neplatnosť dohody o úroku (pri zmluve o úvere) sú zmluvy platné a ich ekonomická kauza zachovaná (pri zmluve o úvere odplatné poskytnutie finančných prostriedkov)
- prevod nehnuteľnosti zo žalobcu na žalovaného v 1. rade bol teda platný a v právnom slova zmysle perfektný; nadobudnutie vlastníctva žalovaných v 2. a 3. rade k nehnuteľnosti nemôže byť spochybnené. Na záver uviedli že keďže sú dobromyseľnými nadobúdateľmi bytu, aj keby súd dospel k záveru že zmluva o zabezpečení prevodom práva je ako celok neplatná, táto neplatnosť nesmie mať vplyv na platnosť kúpnej zmluvy medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade, a súd nemôže určiť žalobcu za vlastníka nehnuteľnosti. K vyjadreniu priložili žalovaní v 2. a 3. rade kópiu Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 43Cob/245/09 zo dňa 24.9.2009, Rozsudku Okresného súdu v Brezne č. 7Cb/124/2008-139 zo dňa 18.6.2009, Rozsudku Krajského súdu v Prešove č. 3Co/67/2009 zo dňa 10.12.2008.
17.
Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 uviedla že obe zmluvy (zmluva o úvere aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva) sú absolútne neplatnými zmluvami, nakoľko je z nich zrejmý rozpor s dobrými mravmi, a to hlavne v časti dojednaného úroku z omeškania a zmluvnej pokuty, pričom kumuláciu týchto dvoch inštitútov považuje za šikanózny výkon práva. Záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR vidí v časti, ktorým Najvyšší súd SR poukázal na vysoký úrok z omeškania, ktorý robí zmluvu o úvere absolútne neplatnou. V prípade ak súd vysloví neplatnosť zmluvy o úvere, mala by byť neplatná aj následná a súvisiaca zmluva o zabezpečení prevodom práva. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný, nakoľko žalobca je v stave právnej neistoty a až po určení platnosti alebo neplatnosti zmlúv sa tento stav odstráni. Na záver uviedla že žaloba je postavená na rozpore s dobrými mravmi, ktorý inštitút existoval v právnom poriadku v dobe uzavretia zmluvy o úvere; na tvrdenia žalobcu nemá žiaden vplyv, že v čase uzavretia zmluvy o úvere v Občianskom zákonníku neboli ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Rozpor s dobrými mravmi existuje a existoval, tento rozpor robí zmluvy absolútne neplatnými; právo podať žalobu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa nepremlčuje. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 na otázku sudcu uviedol, že z poskytnutého úveru nezaplatil žiadnu sumu. Splnomocnený zástupca žalovaného v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 uviedol že na požadovanom určení neexistuje naliehavý právny záujem; aj v prípade ak by súd určil neplatnosť úverovej zmluvy reálne záväzok žalobcu nezaniká, nakoľko ako aj on sám potvrdil dohodnuté peniaze z úverovej zmluvy prevzal, splátky neplní. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadne záväzné právne stanovisko, poukázal len na potrebu skúmať výšku dohodnutého úroku z úverovej zmluvy - podľa § 41 Občianskeho zákonníka sa však jedná o oddeliteľnú časť zmluvy o úvere, a aj keby súd dospel k záveru že úrok bol dohodnutý v príliš vysokej výške, nemá to vplyv na platnosť úverovej zmluvy ako celku. Opätovne poukázal na konanie žalobcu ktorý peniaze prevzal v roku 2003, žiadnu splátku nezaplatil, a žalobu podal až v roku 2006 - aj z tohto vyplýva že naliehavý právny záujem na určení nemá, vzhľadom na časový rozdiel troch rokov. V čase uzavretia úverovej zmluvy neexistovali v slovenskom právnom poriadku ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, tzn. súd nemôže postupovať podľa teraz platnej legislatívy, nakoľko nemôže byť na ťarchu ktorejkoľvek zo zmluvných strán zmena právnych predpisov. Právny zástupca žalovaných v 2. a 3. rade na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 uviedol že v spore prišlo (v dobe od jeho začiatku) k zmene tým, že predmetný byt nadobudli dobromyseľne žalovaní v 2. a 3. rade. Žalobca uvádza ako rozporné s dobrými mravmi ustanovenia o zmluvnej pokute a ustanovenia o výške úroku, čo sú však iba čiastočné dohody, ktoré nemajú žiaden vplyv na platnosť zmluvy o úvere ako celku. Žalovaní v 2. a 3. rade nadobudli byt dobromyseľne od žalovaného v 1. rade, a prípadným rozhodnutým súdu tak ako to požaduje žalobca by prišlo k upretiu princípu právnej istoty zmluvných vzťahov. Žalovaný v 2. rade na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 uviedol že byt kúpili v roku 2003, na byte neviazli žiadne ťarchy ani obmedzenia, kúpnu zmluvu si dali prezrieť právnikom ktorí konštatovali že všetko je v poriadku. V roku 2003 byt kúpili v dezolátnom stave, boli potrebné približne 3 mesiace na jeho rekonštrukciu a opravy, v byte sa nedalo vôbec bývať.
18.
Podaním došlým súdu dňa 19.7.2010 oznámilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS svoj vstup do konania ako intervenienta na strane žalobcu. K oznámeniu priložil text článku „Vypratanie bytu svojpomocou“.
19.
Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- k veci vyjadril ďalším podaním došlým súdu dňa 19.7.2010 v ktorom uviedol že zmluva o úvere obsahuje neprimerané zmluvné podmienky, najmä neprimerane vysoký úrok a šikanózne sankčné ustanovenia, čo spôsobuje -pre rozpor s dobrými mravmi- neplatnosť predmetnej zmluvy. Poukázala na to že zmluvu formuloval žalovaný v 1. rade, a žalobca nemal možnosť ovplyvniť jej znenie. K podpísaniu Zmluvy o úvere a súvisiacej Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti došlo z dôvodu, že žalobca sa ocitol v existenčnej tiesni - bol povinný platiť výživné ale nemal na to dostatok prostriedkov; úverom chcel získať peniaze na platenie výživného, keď vedel že neplatenie výživného môže byť trestným činom. Poukázal ďalej na článok 6, ods. 1 Smernice Rady ES č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej členské štáty zabezpečia aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. V danom prípade sú obe zmluvy (úverová i zabezpečovacia) v rozpore s dobrými mravmi a odporujú zákonu, čo spôsobuje ich právnu neudržateľnosť a ich neplatnosť - daná smernica je aplikovateľná aj pre žalovaný prípad, nakoľko je potrebné postupovať euro konformne a nájsť taký výklad domáceho práva, v ktorom by bol implementovaný i komunitárny predpis platný pred pristúpením SR do EÚ. Poukázal na skutočnosť, že nemožno nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti od nevlastníka (žalovaného v 1. rade), nakoľko ďalší nadobúdateľ nehnuteľnosti prevedenej kúpnou zmluvou sa nestáva vlastníkom len na základe toho že pri uzatvorení kúpnej zmluvy konal v dobrej viere v zápis do katastra nehnuteľností - ochrana ktorú poskytuje nadobúdateľovi dobrá viera totiž nemá takú intenzitu, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne vlastnícke právo; právne subjekty konajúce s dôverou v správnosť zápisu katastra sú vystavené riziku. Nie je teda možné trvať na zachovaní právnej istoty (údajného vlastníctva osoby ktorá nadobudla vec od nevlastníka), ak stav vznikol v rozpore s platným právom, hoci aj v dobrej viere. Ak potom zmluva na základe ktorej mal žalovaný v 1. rade nadobudnúť nehnuteľnosť od žalobcu je neplatná, nemohol žalovaný v 1. rade takto nadobudnuté vlastníctvo ani následne previesť. Dobrá viera manželov S. by bola právne významná, len ak by bola sprevádzaná dostatočne dlhou oprávnenou držbou, aby došlo k vydržaniu - podmienky vydržania však splnené nie sú. Pre dané súdne konanie je podstatné to, že vlastníkom nehnuteľnosti bol a je žalobca, ktorý nehnuteľnosť na manželov S. nikdy nepreviedol, a teda manželia S. vlastníctvo k predmetnému bytu nadobudnúť nemohli, byt totiž nekupovali od vlastníka, preto nemôžu byť vlastníkmi bytu - platné právo nepozná ako titul nadobudnutia vlastníctva „dobrú vieru”. K vyjadreniu priložil žalobca prehľad priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk, kópiu Rozsudku Okresného súdu Galanta č. 23C/154/2008-403 zo dňa 28.1.2008, kópiu Rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 1Cdo/58/2008 zo dňa 25.6.2009, text článku venovanému Rozsudku ESĽP, text žaloby vedľajšieho účastníka na žalovaného v 1. rade zo dňa 7.6.2010.
20.
Vedľajší účastník súdu dňa 22.10.2010 zaslal text článku venovanému rozhodnutiu ESĽP, nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 192/06, Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31.7.2009, text Rozsudkov NS ČR č. 30Cdo/580/2007, č. 31Cdo/495/2006, č. 30Cdo/294/2005, č. 31Odo/1424/2006, č. 21Cdo/1484/2004, text žaloby vedľajšieho účastníka na žalovaného v 1. rade zo dňa 7.6.2010.
21.
Žalovaný v 1. rade sa k veci vyjadril ďalším podaním došlým súdu dňa 29.10.2010 v ktorom uviedol že návrh je neodôvodnený a žalobca nepreukázal naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníctva k nehnuteľnosti, nakoľko toto určenie by v právnom vzťahu medzi účastníkmi konania neprinieslo bez vyriešenia s tým súvisiacich právnych nárokov na vrátenie vzájomných plnení odstránenie stavu právnej neistoty; ak bol žalobca názoru že na základe neplatnej úverovej zmluvy poskytol žalovanému v 1. rade plnenie, mal možnosť domáhať sa vrátenia takéhoto plnenia - v takom konaní by sa ako predbežná otázka posudzovala platnosť úverovej zmluvy. Nepodložené sú tvrdenia žalobcu o absolútnej neplatnosti
zmluvy o úvere ako celku, nakoľko namietaná neprimeranosť výšky úrokov, úrokov z omeškania a zmluvná pokuta nemôžu spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale mohlo by ísť len o čiastočnú neplatnosť zmluvy najmä čo do výšky úroku nad rámec požívajúci právnu ochranu. Žalobca (hoci sa domáha určenia vlastníckych práv) nepreukázal ako sa mieni vysporiadať so žalovaným v 1. rade, ktorému by v prípade určenia vlastníckych práv neboli vrátené peniaze a vznikli by mu nároky na vrátenie bezdôvodného obohatenia. V ďalšom sa obsiahlo venuje problematike naliehavého právneho záujmu v súvislosti s určovacou žalobou podľa § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
- povinnosť žalobcu plniť podľa zmluvy o úvere nebola splnená, preto vo vzťahu k zmluve o úvere naliehavý právny záujem nemôže byť daný pretože existujú už konkrétne nároky zmluvných strán (žalovanému v 1. rade vzniklo právo na vrátenie poskytnutého úveru vrátane dohodnutých zmluvných sankcií), pričom v prípadnom spore o plnenie by bol súd ktorý by o takomto návrhu na plnenie konal, povinný platnosť zmluvy o úvere posúdiť ako predbežnú otázku. Poukázal ďalej na skutočnosť že v zmysle § 1, ods. 1 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka a čl. 20 Ústavy SR a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd sa zaručuje nedotknuteľnosť vlastníckeho práva, k základným zásadám Občianskeho zákonníka patrí aj zásada ochrany dobromyseľnosti (bona fides) - z uvedeného dôvodu nie je možné v danom prípade odňať vlastnícke právo dobromyseľným nadobúdateľom, pretože žalovaný v 1. rade na nadobúdateľov previedol úplné vlastnícke práva, pričom odňatím vlastníckych práv dobromyseľnému nadobúdateľovi by sa narušil koncept právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. V súvislosti s naliehavosťou právneho záujmu a so synalagmatickosťou záväzku uviedol že neprichádza do úvahy výlučná určovacia žaloba jedného z účastníkov zmluvy na jej neplatnosť v prípadoch, keď už došlo k vzájomnému plneniu, a kde možno žalovať na vzájomné vrátenie plnenia. Nárok na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je totiž zo zákona podmienený tým že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť - keďže bolo vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevedené na žalovaných v 1. a 2. rade je potrebné aby sa žalobca v petite žaloby vyporiadal aj s otázkou platnosti predmetnej kúpnej zmluvy, nakoľko bez vyporiadania sa s otázkou jej platnosti a následným vyporiadaním vzájomného plnenia nie je možné vyhovieť žalobe z dôvodu neexistencie naliehavosti právneho záujmu na určovacej žalobe. Ďalej uviedol že v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere zo dňa 10.6.2003 neexistovali v platnom Občianskom zákonníku ustanovenia o spotrebiteľovi (spotrebiteľských zmluvách) ani o ochrane spotrebiteľa, a nemôže byť na škodu žalovaného v 1. rade že platná právna úprava neriešila spotrebiteľské vzťahy. (SR sa stala členom EÚ až dňa 1.5.2004 -po uzatvorení Zmluvy o úvere- a až týmto dňom sa stala pre SR záväzná smernica č. 93/13/EHS na ktorú sa odvoláva žalobca.) Poukázal tiež v súvislosti s platnosťou Zmluvy o úvere na § 4, ods. 4, písm. a) zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, podľa ktorého je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý úver a spotrebiteľ ho začal čerpať. Keďže vlastníctvo k nehnuteľnosti je dotknuté ďalšou zmenou vlastníka ktoré povolil príslušný orgán (správa katastra) žalobca sa mal domáhať žaloby na plnenie týkajúce sa bezdôvodného obohatenia, ktoré mohlo nastať pri výkone zabezpečovacieho prevodu práva formou priameho predaja
- v tomto konaní by súd ako prejudiciálnu otázku riešil aj platnosť alebo neplatnosť výšky odplaty a ostatné sankcie vyplývajúce zo zmluvy o úvere. Na záver uviedol že návrh je nedôvodný pretože žalobca nepreukázal naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho práva. K vyjadreniu priložil žalovaný v 1. rade Rozsudok Okresného súdu v Brezne č. 7Cb/123/2008-130 zo dňa 18.6.2009 s odvolaním, Rozsudok Okresného súdu v Brezne č. 7Cb/124/2008-139 zo dňa 18.6.2009, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 43Cob/245/09 zo dňa 24.9.2009, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 41Cob/245/2009 zo dňa 17.3.2010, text článku „Zabezpečovací prevod práva“.
22.
Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- k veci vyjadrili podaním došlým súdu dňa 4.11.2010 v ktorom uviedli že vo veci absentuje naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti oboch zmlúv a určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Rozpor zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva s dobrými mravmi nie je daný, akýkoľvek prípadný rozpor príslušných ustanovení zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva s dobrými mravmi by nemal bez ďalšieho za následok neplatnosť zmlúv v ich celosti, nakoľko slovenský právny poriadok preferuje deliteľnosť právneho úkonu na časti a posudzovanie prípadnej neplatnosti každej časti oddelene od ostatného obsahu právneho úkonu - základná norma je obsiahnutá v § 41 Občianskeho zákonníka. Z pozitívnej formulácie tejto normy vyplýva že a priori má byť v prípade ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu posudzovaná len táto časť, a že len v prípade ak takéto posudzovanie neobstojí vzhľadom na základné hľadiská (1. povaha právneho úkonu, 2. obsah právneho úkonu, 3. okolnosti, za ktorých došlo k právnemu úkonu), tak len vtedy sa má prípadná neplatnosť časti právneho
úkonu vztiahnuť na celý úkon. Pokiaľ ide o okolnosti za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o úvere a zabezpečovacej zmluvy, z týchto nijako nevyplýva že by jednotlivé časti oboch týchto právnych úkonov (ktoré žalobca rozporuje) nemohli byť posudzované oddelene. Z návrhu vyplýva že k podpisu oboch zmlúv pristúpil žalobca na základe vlastného rozhodnutia požičať si peniaze, žalovaného v 1. rade ako zmluvného partnera si vybral na základe vlastného rozhodnutia a na základe predchádzajúceho rokovania, žalobca neuviedol žiadne okolnosti v súvislosti s podpisom zmlúv, ktoré by boli neobvyklé, donucujúce alebo vytvárajúce tieseň. Čo sa týka tvrdenia žalobcu že obsah zmlúv mu nebol zo strany žalovaného v 1. rade pred podpisom riadne vysvetlený, toto tvrdenie nijako nepreukázal (až v poslednom doplnení návrhu uvádza že k podpísaniu zmlúv došlo z dôvodu, že sa ocitol v existenčnej tiesni - toto tvrdenie sa javí ako účelové, žalobca toto tvrdenie uvádza až štyri roky od podania pôvodného návrhu, a sedem rokov od uzavretia zmlúv, neuviedol žiadne konkrétne dôvody pre ktoré nemal dostatok prostriedkov, existenčnú tieseň nepreukázal). Z okolností za ktorých došlo k uzavretiu oboch zmlúv nevyplýva, že by ich časti (ktoré žalobca rozporuje) nemohli byť oddelené od ich ostatného obsahu. Pri zmluve o úvere žalobca tvrdí rozpor s dobrými mravmi v prípade výšky dohodnutého úroku, úroku z omeškania a zmluvnej pokuty - všetky uvedené zložky zmluvy o úvere predstavujú osobitné dohody; v prípade zmluvnej pokuty sa jedná o zabezpečovací inštitút ktorý sa aplikuje na ktorýkoľvek zmluvný typ, a preto je aj v ktoromkoľvek zmluvnom type oddeliteľný od ostatného obsahu - naviac v prípade neprimeranej pokuty zákon výslovne priznáva súdu moderačné právo, čo opäť predpokladá oddelené posudzovanie dohody o zmluvnej pokute od ostatného obsahu zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že aj keby sa súd stotožnil s tvrdením žalobcu že časti zmluvy o úvere sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, taký dôvod neplatnosti by sa vzťahoval len na uvedené časti, pričom ani z povahy ani z obsahu zmluvy o úvere nevyplýva že by tieto časti nemohli byť oddelené od ostatného obsahu zmluvy o úvere. Podľa žalobcu neplatnosť oboch zmlúv je nutné posudzovať aj z hľadiska nedodržania podmienok ochrany spotrebiteľa napriek tomu, že Občiansky zákonník v čase ich uzavretia neobsahoval úpravu ochrany spotrebiteľa (podľa žalobcu sa takáto úprava dá odvodiť z požiadavky vykladať slovenské právne predpisy v súlade s platným právom Európskych spoločenstiev) - požiadavka euro konformného výkladu vyplýva však z judikatúry Európskeho súdneho dvora, a nie z medzinárodnej zmluvy o pristúpení SR; je teda otázne či táto požiadavka platila v slovenskom práve v čase pred vstupom SR, kedy nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu, a kedy rozhodnutia Európskeho súdneho dvora nemali dopad na slovenský právny poriadok (retroaktívne uplatnenie právnej normy, ktorú v čase uzavretia zmlúv slovenský právny poriadok nepoznal). Bez ohľadu na uvedené, posudzovať treba konkrétne ustanovenia oddelene a nie automaticky celú zmluvu ako celok, čo vyplýva z toho že samotná smernica 93/13/EHS (na ktorú sa žalobca odvoláva) upravuje len nekalé podmienky, pričom výslovne stanovuje že nezáväzné pre spotrebiteľa majú byť len nekalé podmienky, nie celá zmluva (ktorá pokiaľ je jej existencia bez nekalých podmienok možná, má zostať aj naďalej záväzná). Podľa žalovaných v 2. a 3. rade existencia oboch zmlúv je možná aj po oddelení všetkých častí ktoré žalobca rozporuje, a teda zmluvy tak majú zostať pre žalobcu záväzné; požiadavka posudzovania len jednotlivých nekalých podmienok je zrejmá aj zo súčasnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, ktorá tiež upravuje len neplatnosť neprijateľných podmienok. Z uvedeného je potom zrejmé že zo zmluvy o úvere vyplýva aká konkrétna suma sa žalobcovi má poskytnúť, a že túto sumu má postupne vrátiť v splátkach, pričom má zaplatiť odplatu určenú konkrétnym percentom (úrok), teda kauza ako aj podstatné zložky právnych úkonov sú dostatočne určite a zrozumiteľne vyjadrené. Keďže aplikácia práva by mala mať prednosť pred zneplatňovaním právnych úkonov, t.j. má byť umožnené napĺňať zásadu „favor contractus”, zmluvy sa majú považovať za platné pokiaľ to je čo i len trochu možné, pričom je to bližšie princípom predvídateľnosti a právnej istoty účastníkov zmluvných vzťahov aj tretích osôb- ak je teda možnosť dvoch výkladov, z ktorých jeden ponecháva právny úkon aspoň v určitej podobe v platnosti a druhý ho úplne zneplatňuje, prednosť má ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť. Vzhľadom na uvedené nie je potom správne, aby jednoznačne a zrozumiteľne prejavená vôľa žalobcu aj žalovaného v 1. rade bola vyhlásená v celosti za neplatnú len z dôvodu, že niektoré dojednania sú potenciálne v rozpore s dobrými mravmi - také vyhlásenie úkonov za neplatné v ich celosti by nemalo oporu ani v povahe ani v obsahu úkonov, a ani v okolnostiach za akých k nim došlo. V ďalšom sa vo vyjadrení venujú žalovaní v 2. a 3. rade rozboru rozsudku Okresného súdu v Galante č. 23C/154/2008 zo dňa 28.1.2010, rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR č. 1Cdo/5 8/2008 zo dňa 25.6.2009 a rozsudku NS ČR č. 31Odo/1424/2006 zo dňa 9.12.2009.
23.
Uznesením č. 37C/247/2009-383 zo dňa 25.11.2010 súd priznal spoločnosti VOLKSBANK Slovensko, a.s. úhradu nákladov za podanie správy o záležitostiach týkajúcich sa klienta vo výške 33,19 €.
24.
Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- k veci vyjadril ďalším podaním došlým súdu dňa 3.12.2010 v ktorom uviedol že platné právo definuje, že peňažným ústavom je banka (nie iná obchodná spoločnosť), pričom odpoveď spoločností typu Pohotovosť, Horne Credit Slovakia a Provident Financial vo vzťahu k výške úroku za nimi poskytované úvery nemôže mať v konaní žiadnu validitu, lebo práve finančná politika týchto spoločností je v kolízii s požiadavkami platného práva; výška úrokov je objektivizovaná údajmi NBS o priemernej úrokovej miere z úverov obchodných bánk. Žalovaný v 1. rade uvádza že svoju pohľadávku voči žalobcovi zaťažil 60%-ným ročným úrokom, čo je v rozpore s platným právom i v rozpore s dobrými mravmi. To že prepadný záloh v zmluvách o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je v rozpore s platným právom a spôsobuje neplatnosť zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka vyslovil aj Najvyšší súd SR v Rozsudku č. 1Cdo/58/2008 zo dňa 25.6.2009. Manželia S. (vtedajší vlastníci predmetnej nehnuteľnosti) uzatvorili zmluvu o prevode nehnuteľnosti so žalovaným v 1. rade, ktorý však nehnuteľnosť získal od žalobcu na základe absolútne neplatného právneho úkonu - v takom prípade manželia S. nehnuteľnosť riadne nadobudnúť nikdy nemohli.
25.
Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 8.12.2010 uviedla že z predložených dokladov o výške požadovaných úrokov bankami je zrejmé, že žalovaný v 1. rade od žalobcu v zmluve žiadal (a dohodol) neprimerane vysoké úroky za poskytnutú pôžičku, z ktorého dôvodu je táto zmluva absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Čo sa týka vyjadrení ostatných nebankových spoločností „pochybnej povesti“ tieto buď výšku úroku nechceli uviesť, v jednom prípade je výška úroku neprimerane vysoká až úžernícka. Z uvedeného vyplýva že požadovaný úrok zo strany žalovaného v 1. rade je neprimerane vysoký, a zmluva je preto absolútne neplatná. Splnomocnený zástupca žalovaného v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 8.12.2010 uviedol že nemožno porovnávať úroky ktoré žiadajú za úvery banky a nebankové subjekty, nakoľko obe typy týchto spoločností majú úplne odlišný základ. Poukazuje na § 4, ods. 4, písm. a) zák.č. 258/2001 Z.z. platný v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého zmluva je platná ak dlžník začal čerpať pôžičku, resp. úver. Je jednoznačné že žalobca peniaze prevzal, a v tom čase platný zákon neviazal platnosť zmluvy na žiadne iné podmienky. Čo sa týka výšky úroku, jedná sa o oddeliteľnú časť zmluvy ktorá nespôsobuje jej neplatnosť ako celku.
26.
Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- vo veci vyjadril ďalším podaním došlým súdu dňa 4.8.2014 v ktorom uviedol že podľa názoru NS SR ( uznesenie č. 2 M Cdo 20/2011 z 18.12.2012) dohoda o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je neplatná, pričom žalovaný subjekt nadobudol predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva na základe dobrovoľnej dražby - vzhľadom na zásadu platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám, v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa, keď nie je možné súhlasiť s názorom o prelomení tejto zásady v prípade dobrovoľnej dražby, dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctva dražbou je vzhľadom na všetky skutkové a právne okolnosti vylúčená; zásada nemo plus iuris svedčí v prospech žalobcu a nemôže byť spochybnená ani dražbou. Ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom; čo znamená že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zák.č. 527/2002 Z.z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.
27.
Uznesením č. 37C/247/2009-681 zo dňa 2.9.2014, v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave č. 24Co/14/2015-732 zo dňa 18.3.2015 súd pripustil, aby do konania na strane žalovaných ako ďalší účastníci konania pristúpili: (2.) Y. S., nar. X.XX.XXXX, bytom X. 2, W., (X.) Y. S., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. 2, W., (4.) H. V., rod. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX.
28.
Žalovaná v 4. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadrila podaním došlým súdu dňa 7.10.X014 v ktorom uviedla že dňa 23.5.2013 sa uskutočnila dobrovoľná dražba predmetom
ktorej bol byt č. 2X s príslušenstvom, X. 2 v W., na 6. poschodí bytového domu so súp.č. XXXX, a k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel - byt bol vydražený žalovanou v 4. rade. V zmysle § 27, ods. 1 prvej vety zák.č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu - vzhľadom na to, že boli splnené zákonné podmienky, t.j. udelenie príklepu a včasné a riadne uhradenie ceny dosiahnutej vydražením, žalovaná v 4. rade ako vydražiteľka nadobudla vlastnícke právo k bytu (ide o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva). Poukázala na skutočnosť že príklep licitátora, na základe ktorého nadobudla vlastníctvo k bytu, sa uskutočnil dňa 23.5.2013, pričom žalobca ani žiadna iná osoba v zákonnej lehote platnosť dražby nenapadla - nakoľko sa jedná o prekluzívnu lehotu, právo napadnúť platnosť dražby márnym uplynutím lehoty zaniklo, a dražbu už nie je možné právne spochybniť. Až po doručení uznesenia o jej vstupe do konania sa žalovaná v 4. rade dozvedela, že byt je predmetom sporu - v čase kedy byt vydražila, však o prebiehajúcom súdnom konaní nevedela; byt nadobudla v súlade so zákonom ako dobromyseľný vydražiteľ, a je neprijateľné aby bolo jej vlastnícke právo k nemu spochybňované. K vyjadreniu priložila žalovaná v 4. rade list Okresného úradu Senec zo dňa 28.8.2014, kópiu Notárskej zápisnice sp.zn. N 848/2013, Nz 17023/2013, NCRls 17452/2013 zo dňa 23.5.2013(osvedčenie o vykonaní dobrovoľnej dražby).
29.
Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadrili ďalším podaním došlým súdu dňa 22.6.2015 v ktorom uviedli že bez ohľadu na skutočnosť, že zabezpečovacia zmluva bola vyhlásená v celosti za neplatnú, naďalej trvajú na tom, že na základe kúpy od žalovaného v 1. rade sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, nakoľko konali v dobrej viere - zo zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet" existujú výnimky, a môže byť za určitých okolností prelomená inou zásadou označovanou za princíp právnej istoty, ktorým sa rozširuje ochrana dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva aj v prípade, ak predchádzajúcemu vlastníkovi v čase predaja nehnuteľnosti vlastnícky titul v skutočnosti nesvedčil. Žalovaní v 2. a 3. rade pri kúpe nehnuteľnosti od žalovaného v 1. rade konali v dobrej viere, že tento je vlastníkom nehnuteľnosti, preverili si údaje v katastri nehnuteľností kde žalovaný v 1. rade figuroval ako vlastník nehnuteľnosti bez záznamov v časti „ťarchy“ a v časti „poznámky“ LV, žalovaní v 2. a 3. rade sa pred kúpou poradili aj s právnikom ktorý ich ubezpečil, že kúpna zmluva je v poriadku, a že údaje v katastri možno považovať za pravdivé a hodnoverné - nemali teda žiadnu pochybnosť o tom, že žalovanému v 1. rade svedčí vlastnícky titul k nehnuteľnosti. V ďalšom sa rozsiahlo venujú otázke konfliktu zásady nemo plus iuris a princípu ochrany dobrej viery (s citáciou rozhodnutí slovenských a českých súdov a českých právnych noriem). Uviedli ďalej že nie je možné ani spravodlivé uspokojiť sa s formalistickým a rigidným výkladom zásady, že nikto nemôže previesť viac práv než sám má bez toho aby sa posúdili okolnosti prípadu, a preskúmala dobrá viera nadobúdateľa - nakoľko je zrejmé, že žalovaní v 2. a 3. rade boli pri kúpe nehnuteľnosti dobromyseľní, nejaví sa spravodlivé povyšovať vlastnícke právo žalobcu nad ich vlastnícke právo, resp. ich tohto vlastníckeho práva umelo zbavovať; správanie sa žalobcu (sám oslovil žalovaného v 1. rade o poskytnutie úveru, na zabezpečenie ktorého poskytol nehnuteľnosť, zmluvy ktoré sú predmetom konania podpísal, prevzal sumu 250.000,- Sk, ale už na druhý deň odstúpil od zmlúv, avšak bez toho aby čokoľvek z prevzatých peňažných prostriedkov vrátil, následne bol úplne nečinný, a až o tri roky neskôr podal návrh na určenie neplatnosti zmlúv) javiace známky špekulácie je v kontraste s dobromyseľnosťou žalovaných v 2. a 3. rade (nehnuteľnosť kúpili od vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, bez existencie poznámky alebo ťarchy na LV) - ako jediné spravodlivé riešenie za týchto okolností sa preto javí ponechať nehnuteľnosť jej aktuálnemu vlastníkovi, a súčasne zaviazať žalobcu aby vrátil prijatú sumu (úveru) žalovanému v 1. rade. V prípade povyšovania vlastníckeho práva pôvodného vlastníka nad vlastnícke právo nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere by bola narušená právna istota každého takéhoto dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý by si v zásade nikdy nemohol byť istý, či mu svedčí vlastnícky titul ku kúpenej veci a či sa raz neobjaví predošlý vlastník, a nenárokuje si na vec svoje vlastnícke právo - nie je možné od bežného účastníka občiansko-právneho vzťahu vyžadovať, aby si ako nadobúdateľ preveroval celú históriu reťazca nadobúdania vlastníckeho práva k veci, a právne ju zanalyzoval. Zásada nemo plus iuris má v právnom systéme dôležité postavenie, avšak nie je možné ju absolutizovať a nepripúšťať, za účelom spravodlivého posúdenia veci, jej prelomenie princípom právnej istoty. Podľa žalovaných v 2. a 3. rade je návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti potrebné zamietnuť aj z procesného dôvodu, a to z dôvodu rozporu návrhu so zásadou vzájomnej reštitučnej povinnosti vyjadrenou v § 457 Občianskeho zákonníka - napriek tomu že podaná žaloba je určovacou a nie žalobou na plnenie, a že za neplatnú bola vyhlásená zmluva o zabezpečovacom prevode práva a
nie kúpna zmluva, súd v takejto situácii musí prihliadať na to, či využitím určovacej žaloby nedochádza k obchádzaniu povinnosti žalobcu vrátiť prijaté plnenie, ktoré mu poskytol žalovaný v 1. rade; ide totiž o synalagmatický vzťah, z ktorého po jeho vyhlásení za neplatný vyplýva v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka pre strany povinnosť vrátiť si, čo na základe takého vzťahu od seba dostali, a bolo by v rozpore so zákonom ak by súd určil, že žalobcovi sa vráti nehnuteľnosť, a neurčil by zároveň že žalobca je povinný vrátiť o čo sa obohatil. K vyjadreniu priložili žalovaní v 2. a 3. rade nález ÚS ČR I. ÚS 2219/12 zo dňa 17.4.2014.
30.
Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- vo veci vyjadril podaním došlým súdu dňa 21.9.2015 v ktorom uviedol že ťažisko sporu / rozhodnutia leží v otázke dobromyseľnosti (dobrej viery), resp. primeranej opatrnosti kupcu, nadobúdateľa, bytu od nebankového subjektu - keď žalovaní v 2. a 3. rade kupovali byt, iba nahliadnutím do evidencie katastra (čo urobili) museli zistiť odkiaľ „fúka vietor“, nakoľko v tom období na Slovensko bolo známe, že si ľudia nerozumne a za nevýhodných podmienok požičiavajú peniaze, a že nebankové subjekty takto získavajú za neadekvátnych podmienok nehnuteľnosti, ktoré predávajú ďalej; každý primerane rozumný človek si pri kúpe bytu od nebankového subjektu a dokonca v situácii, že prvotný vlastník tam mal zapísaný trvalý pobyt, musel položiť otázku či je rozumné obsadiť cudzie obydlie (zariadený byt cudzieho človeka). Poukázal na skutočnosť, že súdmi bola potvrdená zásad, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, a teda že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Spotrebiteľ ktorý sa dovoláva určenia vlastníckeho práva má vždy naliehavý právny záujem na jeho určení z dôvodu zosúladenia evidovaného a právneho stavu v katastri nehnuteľností - z tohto dôvodu ani noví (v poradí druhí) nadobúdatelia nemohli platne nadobudnúť nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, keďže im chýba platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva, na čom nič nemení ani dobromyseľnosť nadobúdateľov
- kupujúcich. (viď uznesenie NS SR č. 2 M Cdo 20/2011 z 18.12.2012, podľa ktorého „Vzhľadom na zásadu platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám, v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa ... nie je možné súhlasiť s názorom o prelomení tejto zásady v prípade dobrovoľnej dražby ... zásada nemo plus iuris etc. svedčí v prospech žalobcu a nemôže byť spochybnená ani dražbou ... nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady nemo plus iuris ... niet dôvodu, prečo by sa zásada nemo plus iuris etc. nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z.z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby /alebo záložca/ nebol sám vlastníkom predmetu dražby...“). K vyjadreniu priložil žalobca text rozhodnutia NS ČR č. 31 Cdo 1168/2013 zo dňa 12.11.2014.
31.
Podaním došlým súdu dňa 26.10.2015 žalobca požiadal o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd H.. Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, O. (právnou zástupkyňou žalobcu nesprávne označenému ako odporca v 5. rade, nakoľko rozhodnutie o pripustená vstupu uvedenej osoby do konania ešte nenadobudlo právoplatnosť) 1. zakázal, do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, nehnuteľnosti - trojizbový byt č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúci sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, nachádzajúcom sa v Senci na X. ul. č. 2, k.ú. W., R. W., okres Senec, a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu, príslušenstve a priľahlom pozemku, ktorý podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje 7073/340752 a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, bytový dom postavený na parc.č. 739/4 o celkovej výmere 409 m2, nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, vedenom pre k.ú. Senec Okresným úradom v Senci, katastrálnym odborom - scudziť na základe kúpnej zmluvy, alebo inej scudzovacej zmluvy, a to či už priamym predajom, darom, predajom prostredníctvom exekúcie, predajom na dobrovoľnej dražbe, alebo akýmkoľvek iným spôsobom zániku vlastníctva, a uložil mu povinnosť aby s predmetnými nehnuteľnosťami nenakladal, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil ich ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti, a neurobil žiadny právny úkon smerujúci k prevodu vlastníckeho práva alebo k zaťaženiu nehnuteľnosti, a zakázal mu akýmkoľvek spôsobom uvedené nehnuteľnosti zaťažiť a to či už záložným právom, vecným bremenom, alebo inou vecno - právnou či záväzkovo - právnou
ťarchou, a uložil mu povinnosť uvedené nehnuteľnosti na svoje náklady chrániť pred znehodnotením, poškodením, zničením alebo odcudzením, 2. uložil mu trpieť a umožniť, aby žalobca užíval nehnuteľnosť - trojizbový byt č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúci sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, nachádzajúci sa v W. na X. ul. č. 2, k.ú. W., R. W., okres W., a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu, príslušenstve a priľahlom pozemku, ktorý podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje XXXX/XXXXXX a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, bytový dom postavený na parc.č. 739/4 o celkovej výmere 409 m2, nehnuteľnosť je zapísaná na LV XXXX, vedenom pre k.ú. Senec, Okresným úradom v Senci, katastrálnym odborom. Súd Uznesením č. 37C/247/2009-809 zo dňa 20.11.2015, v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave č. 11Co/138/2016-843 zo dňa 23.3.2016 nariadil predbežné opatrenie, ktorým H.. Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, O. zakázal do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, nehnuteľnosti - trojizbový byt č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúci sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, nachádzajúcom sa v W. na X. ul. č. 2, k.ú. W., R. W., okres W., a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu, príslušenstve a priľahlom pozemku, ktorý podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje XXXX/XXXXXX a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, bytový dom postavený na parc.č. 739/4 o celkovej výmere 409 m2, nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, vedenom pre k.ú. W. Okresným úradom W., katastrálnym odborom - scudziť na základe kúpnej zmluvy, alebo inej scudzovacej zmluvy, a to či už priamym predajom, darom, predajom prostredníctvom exekúcie, predajom na dobrovoľnej dražbe, alebo akýmkoľvek iným spôsobom zániku vlastníctva, uložil aby s predmetnými nehnuteľnosťami nenakladal, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil ich ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti, a neurobil žiadny právny úkon smerujúci k prevodu vlastníckeho práva alebo k zaťaženiu nehnuteľnosti, zakázal mu akýmkoľvek spôsobom uvedené nehnuteľnosti zaťažiť a to či už záložným právom, vecným bremenom, alebo inou vecno - právnou či záväzkovo - právnou ťarchou, uložil mu uvedené nehnuteľnosti na svoje náklady chrániť pred znehodnotením, poškodením, zničením alebo odcudzením; vo zvyšku súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
32.
Súd Uznesením č. 37C/247/2009-807 zo dňa 20.11.2015 pripustil, aby do konania na strane žalovaných ako ďalší účastník konania pristúpil: (5.) H.. Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, O..
33.
Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadrili ďalším podaním došlým súdu dňa 24.2.2016 v ktorom opätovne uviedli že v danom prípade dochádza ku kolízii zásady nemo plus iuris a princípu právnej istoty, pričom v prípade konfliktu týchto dvoch základných princípov dochádza ku konfliktu princípov rovnakej právnej sily, a pri posudzovaní ktorý princíp má prednosť je potrebné prihliadnuť na zásadu všeobecnej spravodlivosti - v súdenej veci je spravodlivejšie prisúdiť väčšiu váhu princípu právnej istoty ako zásade nemo plus iuris, a chrániť dobromyseľne nadobudnuté vlastnícke právo. K vyjadreniu priložili žalovaní v 2. a 3. rade nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 247/14.
34.
Žalovaný v 5. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadril podaním došlým súdu dňa 25.4.2016 v ktorom uviedol že rozsudkom zo dňa 18.9.2012 Krajský súd v Trnave rozhodol tak, že určil že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z 10.6.2003 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade je neplatná. Žalovaná v 4. rade nadobudla vlastnícke právo k bytu, ktorý je predmetom zabezpečovacej zmluvy na základe vydraženia na dobrovoľnej dražbe zo dňa 23.5.2013, a následného zápisu do katastra nehnuteľností. Keďže podľa § 159, ods. 2 a 159a Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je záväzný zásadne len pre účastníkov konania a všetky orgány, a aj pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k dotknutej nehnuteľnosti a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní - nakoľko žalovaná v 4. rade nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti
príklepom na dražbe a zaplatením najvyššieho podania, rozsudok sa na ňu nevzťahuje; žiada preto aby sa súd posúdením platnosti zabezpečovacej zmluvy opäť zaoberal. K vyjadreniu priložil žalovaný v 5. rade kópiu dovolania žalovaných v 2. a 3. rade zo dňa 29.11.2012.
35.
Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadrili ďalším podaním došlým súdu dňa 9.6.2016 v ktorom opätovne uviedli že v súdenej veci je predmetom sporu okrem iného určenie vlastnícke práva k nehnuteľnosti, pričom je nevyhnutné posudzovať dve rôzne právne princípy, a to princíp nemo plus iuris a princíp právnej istoty, ktoré sú si rovnocenné (poukázali na nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016, v ktorom Ústavný súd konštatoval že nemožno bezvýnimočne tvrdiť že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu /dominum auctoris/ povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ /I. ÚS 50/2010/ o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.], zároveň Ústavný súd konštatoval že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu)
- Ústavný súd SR teda poskytol rovnakú právnu ochranu vlastníckemu právu pôvodného vlastníka a nadobudnutiu vlastníckeho práva novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery od nevlastníka, čím prelomil doterajšiu judikatúru v obdobných veciach. K vyjadreniu priložili žalovaní v 2. a 3. rade nález ÚS SR č. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016.
36.
Právna zástupkyňa žalobcu v záverečnej reči uviedla že otázkou, ktorú súd má rozhodnúť je určenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, pričom žalobca počas celej doby nestratil vlastnícke právo k nehnuteľnosti, a to napriek viacerým prevodom (poukazuje na judikát NS SR č. 2MCDO 20/2011 zo dňa 18.11.2012, ktorý riešil veľmi podobnú problematiku). Keďže žalobca nikdy nestratil vlastnícke právo, nemohli byť realizované ani ďalšie prevody, pretože prevádzajúci vlastnícke právo nemali, a nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, pričom aj dobrovoľná dražba sa považuje iba za formu zmluvného prevodu nehnuteľnosti. Čo sa týka úverovej zmluvy necháva na úvahu súdu, či vysloví jej neplatnosť alebo iba čiastkovú neplatnosť. Právny zástupca žalovaných v 2. a 3. rade v záverečnej reči uviedol že vyslovenie neplatnosti úverovej zmluvy považujú už za irelevantné, dôležitou otázkou je riešenie vlastníctva. V prípade ak by súd rozhodol, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je žalobca, poškodenými ostanú žalovaní v 2. a v 3. rade, ktorí nemajú reálnu šancu si vymôcť svoj nárok voči žalovanému v 1. rade, nakoľko tento už nevyvíja činnosť. Poukazuje na vývoj a posun judikatúry, podľa ktorého má princíp právnej istoty a princíp ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa prednosť, dobromyseľný nadobúdateľ veci by mal byť chránený vo svojich právach aj na úkor predchádzajúceho vlastníka, a to aj napriek skutočnosti, že krajský súd definitívne rozhodol o neplatnosti záložnej zmluvy; počas konania nikdy nebola dobromyseľnosť žalovaných v 2. a v 3. rade spochybnená. Žiada preto aby súd v zostávajúcej časti určenia vlastníctva a určenia neplatnosti úverovej zmluvy návrh zamietol. Právny zástupca žalovanej v 4. rade v záverečnej reči uviedol že vzhľadom k tomu, že počas celého konania nebola spochybnená dobromyseľnosť žalovaných v 2. a 3. rade, o to viac to platí v dobromyseľnosti žalovanej v 4. rade, ktorá vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudla vo forme dobrovoľnej dražby. V procese dražby žalovaná v 4. rade vynaložila všetku starostlivosť ktorú je možné od nej spravodlivo požadovať, v procese dražby nebola spochybnená jej zákonnosť, dražba bola vykonaná v súlade s platným právnym predpisom. Poukázal tiež na konanie a správanie sa žalobcu, ktorý zmluvy so žalovaným v 1. rade podpísal, úver čerpal, následne od zmluvy odstúpil, a až po dlhej dobe dal návrh na určenie neplatnosti úverovej zmluvy a určenie vlastníckeho práva, čo žalovaná v 4. rade považuje za zneužívanie práv. Čo sa týka rozhodnutia krajského súdu o neplatnosti zabezpečovacej zmluvy, toto nie je voči žalovanej v 4. rade záväzné. Právny zástupca žalovaného v 5. rade v záverečnej reči uviedol že sa pridržiava argumentácie prednesenej právnymi zástupcami žalovaných v 2., 3., a 4. rade s ktorou sa stotožňuje; žiada aby súd návrh zamietol.
37.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a jeho právnej zástupkyne, žalovaného v 1. rade a jeho právneho / splnomocneného zástupcu, žalovaných v 2. a 3. rade a ich právneho zástupcu, právneho zástupcu žalovanej v 4. rade, právneho zástupcu žalovaného v 5. rade, oboznámením sa s návrhom, vyjadreniami strán sporu a s listinnými dôkazmi uvedenými vyššie, ako i oboznámením sa s celým obsahom spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav: Žalobca a žalovaný v 1. rade uzavreli dňa 10.6.2003 Zmluvu o úvere č. 073/03, na základe ktorej žalovaný v 1. rade ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver vo výške 250.000,- Sk, ktorý činil s navýšením a príslušenstvom pohľadávku žalovaného v 1. rade voči žalobcovi vo výške 550.000,- Sk, splatnú do 10.6.2005; žalobca prevzal sumu 250.000,- Sk pred podpisom zmluvy, t.j. dňa 10.6.2003. Žalobca listom zo dňa 11.6.2003 (na druhý deň po prevzatí finančných prostriedkov) požiadal o predčasné odstúpenie od zmluvy - ako dôvod uviedol „že došlo k nepredvídaným udalostiam“, pričom bol ochotný vrátiť žalovanému v 1. rade sumu 250.000,- Sk a požiadal o zníženie navýšenia vo výške 300.000,- Sk. V uvedenom liste zároveň uviedol, že si je vedomý, že jeho pohľadávka voči žalovanému v 1. rade činí 550.000,- Sk. Zároveň žalobca a žalovaný v 1. rade uzavreli dňa 10.6.2003 Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, na základe ktorej bol vykonaný prvotný prevod bytu z vlastníctva žalobcu do vlastníctva žalovaného v 1. rade - uvedenú zmluvu súd právoplatným rozhodnutím určil za neplatnú (Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 10Co/79/2011-573 zo dňa 18.9.2012). Obe zmluvy podpísal žalobca slobodne a vážne, bez nátlaku; žalobca nie je pozbavený spôsobilosti na právne úkony, neuvádza že by pri podpise zmlúv konal v duševnej poruche. Podľa prepočtu vyplývajúceho z článku I. Zmluvy o úvere predstavuje „navŕšenie a príslušenstvo pohľadávky“ výšku 60% ročne. Úroky z úverov poskytovaných bankami v čase uzavretia zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom boli vo výške od 10,75% do 21,00% ročne, výška RPMN z úverov poskytovaných nebankovými subjektami v čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bola 66,50% ročne. Do dňa rozhodnutia súdu z poskytnutej pôžičky žalobca nezaplatil žalovanému v1. rade žiadnu finančnú čiastku. Kúpnou zmluvou č. V-3253/2003 previedol žalovaný v 1. rade vlastnícke právo k predmetnému bytu na žalovaných v 2. a 3. rade. Žalovaná v 4. rade nadobudla vlastnícke právo k bytu na základe osvedčenia o vykonaní dobrovoľnej dražby č. N 848/2013, Nz 17023/2013, NCRls 17452/2013 zo dňa 23.5.2013 spísanej notárkou JUDr. Ľubicou Florianovou, a to prevodom vlastníckeho práva od žalovaných v 2. a 3. rade (za v podstate nejasných podmienok príčin dražby). Žalovaný v 5. rade nadobudol vlastnícke právo k bytu na základe kúpnej zmluvy od žalovanej v 4. rade, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený Okresným úradom Senec, katastrálny odbor dňa 1.10.2015.
38.
Podľa § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 3, ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Podľa § 35, ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Podľa § 37, ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 38, ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Podľa § 853, ods. 1 Občianskeho zákonníka (platného ku dňu 10.6.2003) občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.
Podľa článku I. Zmluvy o úvere veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy o úvere zo dňa 10.6.2003 úver vo výške 250.000,- Sk, ktorý činí s navŕšením a príslušenstvom pohľadávku voči dlžníkovi vo výške 550.000,- Sk. Splatnosť úveru s príslušenstvom je stanovená do 10.6.2005. Dlžník podpisom na zmluve potvrdzuje prevzatie úveru a zaväzuje sa splatiť ho za podmienok a spôsobom uvedeným v tejto zmluve. Dlžník svojom podpisom potvrdzuje prepočítanie a prevzatie celej sumy v hotovosti pred podpisom zmluvy. V článku XIV. Zmluvy o úvere je v tabuľkovej forme uvedený splátkový kalendár pre splácanie úveru.
Podľa § 44, ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Podľa § 48, ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Podľa § 49 Občianskeho zákonníka účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť.
Ustanovenia Občianskeho zákonníka o SPOTREBITEĽSKÝCH ZMLUVÁCH (§ 52 a nasl.) boli do Občianskeho zákonníka včlenené zák.č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004.
Na základe Prístupovej zmluvy sa SR stala členom EÚ od 1.5.2004.
Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa § 124 Občianskeho zákonníka všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Podľa § 126 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.
Podľa § 132, ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 391, ods. 2 Civilného sporového poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
39.
Podľa R 17/1972 naliehavý právny záujem na určení je daný najmä vtedy, keď by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo keď by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa určenia podľa § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku nemôže byť spravidla opodstatnená vtedy, keď možno žalovať na splnenie povinnosti podľa § 80, písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa R 24/1987: V zmysle ustanovenia § 80, písm. b) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z
právneho vzťahu alebo z porušenia práva; podľa ustanovenia § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa R 3/1981: Pre úvahu o tom, či ide o časť právneho úkonu, ktorú nemožno oddeliť od ostatného obsahu úkonu (§ 41) je nerozhodné, že sa právny úkon týka veci (napr. pozemku), ktorú možno oddeliť, ale rozhodné je či ide o časť úkonu obsahovo oddeliteľnú.
40.
Určovaciu žalobu môže podať ten, kto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení proti odporcovi. Naliehavý právny záujem je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. To znamená, že u navrhovateľa musí ísť buď o právny vzťah či právo existujúce alebo o takú jeho procesnú či hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Pojem „dobré mravy” Občiansky zákonník nedefinuje, jednak preto že podliehajú spoločenskému vývoju, a tiež preto že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie - je to teda súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel / noriem v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonos mores). Za právny úkon možno považovať konanie pri ktorom subjekt práva prejaví vôľu (navonok) v dostupnej, vnímateľnej forme. Prejav vôle sa môže uskutočniť buď výslovne (ústne či písomne), alebo konkludentným činom (t. j. iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom čo chcel účastník prejaviť). Ak právny úkon trpí vadami vôle (napr. nebol urobený slobodne a vážne) alebo trpí vadami prejavu vôle (napr. nebol urobený určite a zrozumiteľne), je absolútne neplatný; právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností, absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Každý kto má na tom naliehavý právny záujem, môže sa jej bez časového obmedzenia dovolávať, toto právo sa nepremlčuje a nezaniká (pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani ratihabíciou ani konvalidáciou). Právny úkon nie je urobený slobodne (nedostatok slobody vôle) ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (alebo aj zo strany tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a využil to - nátlakom môže byť fyzické donútenie (vôľa konajúceho účastníka je nahradená vôľou donucovateľa) alebo bezprávna vyhrážka (jedná sa o psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka). Právny úkon nie je urobený vážne ak konajúci nechcel svojím prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Konanie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a konanie v omyle nemá samo osebe za následok neplatnosť právneho úkonu - v prvom prípade možno od zmluvy odstúpiť, v druhom prípade ten kto je takým právnym úkonom dotknutý, môže sa relatívnej neplatnosti dovolať. Absolútne neplatný je tiež právny úkon ktorý nie je dovolený - o takúto nedovolenosť ide vtedy keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu (je contra legem) alebo keď zákon obchádza. O nedovolenosť (a teda aj o absolútnu neplatnosť) právneho úkonu ide tiež v prípade keď sa tento prieči dobrým mravom
- ide o prípady keď účastník koná v rozpore so základnými, všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi (subjektami). Právny úkon môže byť neplatný v celom rozsahu ak dôvodom jeho neplatnosti je jeho podstatná náležitosť (tzv. essentalia negotii), alebo môže byť neplatný len v časti na ktorú sa dôvod neplatnosti vzťahuje, ak túto časť možno oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu, a to vzhľadom na jeho povahu, obsah alebo okolnosti za ktorých bol urobený. Otázku možnosti či nemožnosti oddelenia časti právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a nielen z hľadiska oddeľovanej časti - treba pritom prizerať aj na vôľu účastníkov právneho úkonu. Všeobecná zásada o dodržiavaní platne uzavretých zmlúv je prelomená ustanovením, ktoré vo výnimočných prípadoch oprávňuje jedného z účastníkov zmluvy od nej odstúpiť, avšak iba v prípadoch, ak to predvída zákon, alebo ak sa na tom účastníci zmluvy dohodli. Odstúpenie od zmluvy je spravidla jednostranným právnym úkonom, a na platné odstúpenie od zmluvy sa vyžaduje splnenie všetkých náležitostí. Od zmluvy má možnosť odstúpiť účastník, ktorý ju uzavrel v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, pričom však tieseň musí existovať v okamihu uzavretia zmluvy a musí byť kumulovaná s nápadne nevýhodnými podmienkami.
Súdnu ochranu vlastníckeho práva poskytuje zákon vlastníkom proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do ich vlastníckeho práva, a to vo forme vlastníckych žalôb - žaloba na vydanie veci (vindikačná žaloba), žaloba na zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva (negatórna, zapieracia žaloba) a žaloba o určenie vlastníckeho práva, ak je na určení naliehavý právny záujem.
41.
Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrhu žalobcu (po pripustení zmeny petitu) je v časti o určenie vlastníckeho práva potrebné vyhovieť, v časti o určenie neplatnosti úverovej zmluvy mu ale vyhovieť nie je možné. V prvom rade je treba poznamenať, že v súdenej veci je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení (po tom ako súd pripustil zmenu petitu návrhu a ako o veci čiastočne /právoplatne/ rozhodol Krajský súd v Trnave) v tom smere, že rozhodoval okrem určenia neplatnosti zmluvy o úvere aj o určení vlastníckeho práva k predmetnému bytu - z tohto dôvodu preto návrh nemohol byť zamietnutý, ako to požadovali žalovaní. Súd sa prioritne zaoberal otázkou určenia vlastníckeho práva k bytu, ktorá však vo svojej podstate už bola vyriešená (resp. riešenie bolo predznamenané) rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, a to Rozsudkom č. 10Co/79/2011-573 zo dňa 18.9.2012, ktorým odvolací súd určil že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zo dňa 10.6.2003 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným (v 1. rade) je neplatná. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že už žalovaný v 1. rade sa nikdy platne nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nenadobudol k nej riadne vlastnícke právo, a teda ani s ňou nemohol ako vlastník disponovať - ak potom žalovaný v 1. rade previedol vlastnícke práva k predmetnému bytu na žalovaných v 2. a 3. rade, bola tým porušená zásada, v zmysle ktorej nik nemôže previesť na iného viacej práv, ako má sám; takýto prevod nemôže byť platný, nadobúdateľ na základe neho nemôže získať vlastnícke právo k veci, ktorú prevodca „nevlastní“. Žalovaní v 2. a 3. rade totiž uzatvorili zmluvu o prevode nehnuteľnosti so žalovaným v 1. rade, ktorý ju však „získal“ od žalobcu (presnejšia by bola formulácia „na úkor žalobcu“) na základe absolútne neplatného právneho úkonu - v takom prípade potom žalovaní v 2. a 3. rade nehnuteľnosť riadne nadobudnúť nikdy nemohli. Na tomto závere súdu nič nezmenila ani obrana žalovaných v 2. a 3. rade (v priebehu konania aj žalovaných v 4. a 5. rade), ktorí poukazovali na skutočnosť, že pri kúpe nehnuteľnosti konali v dobrej viere, a že pri jej nadobudnutí boli dobromyseľní (keď zo zásady „nemo plus iuris..." existujú výnimky, a môže byť za určitých okolností prelomená princípom právnej istoty). Podľa názoru súdu v tejto konkrétnej súdenej veci však nie je možné nadradiť princíp právnej istoty nad zásadu „nemo plus iuris...“, a to vzhľadom na všetky okolnosti prípadu - žalovaní v 2. a 3. rade mali a mohli vyvinúť úsilie a vykonať kroky na bezpečné zistenie právneho a faktického stavu ohľadom nimi zamýšľanej kúpy predmetného bytu; už samotná skutočnosť že pri predmetnej nehnuteľnosti bola v katastri nehnuteľností poznámka o prebiehajúcom súdnom spore (mohli sa obrátiť so žiadosťou o poskytnutie informácie na žalobcu alebo jeho právnu zástupkyňu, mohli požiadať súd o poskytnutie informácie v zmysle zákona), resp. skutočnosť že byt predáva žalovaný v 1. rade známy ako spoločnosť praktizujúca poskytovanie pôžičiek za mimoriadne nevýhodných podmienok pre spotrebiteľa a využívajúce nekalé praktiky pri získavaní nehnuteľností od spotrebiteľov na základe neplatných právnych úkonov (mohli požiadať žalovaného v 1. rade o predloženie všetkých dokladov od ktorých tento odvíja svoje vlastnícke právo). Ak potom žalovaní v 2. a 3. rade nevyvinuli všetko možné úsilie na preverenie si „pozadia“ nadobudnutia nehnuteľnosti žalovaným v 1. rade (ako subjektom ktorý im nehnuteľnosť chcel predať), nie je možné aby sa domáhali určenia svojho vlastníctva z dôvodu, že konali v dobrej viere, a aby tak bola prelomená zásada podľa ktorej nik nemôže previesť na iného viac práv, ako má on sám. Vyššie uvedené sa jednoznačne a bezo sporu vzťahuje aj reťazec ďalších prevodov nehnuteľnosti, keď jej prevod žalovanými v 2. a 3. rade na žalovanú v 4. rade formou využitia inštitútu dobrovoľnej dražby (ktorá v tom čase sa považovala za takmer nenapadnuteľnú formu prevodu) už vykazuje znaky špekulatívnosti, keď napr. vôbec nie sú zrejmé príčiny a okolnosti pre ktoré „musel“ byť prevod realizovaný práve touto formou. K uvedenému sa vyjadril celkom presne aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení č. 2 M Cdo 20/2011 zo dňa 18.12.2012: „Vzhľadom na zásadu platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám, v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa ... nie je možné súhlasiť s názorom o prelomení tejto zásady v prípade dobrovoľnej dražby ... zásada nemo plus iuris etc. ... nemôže byť spochybnená ani dražbou ... nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady nemo plus iuris ... niet dôvodu, prečo by sa zásada nemo plus iuris etc. nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani
platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z.z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby...“). Pri následnom prevode nehnuteľnosti žalovanou v 4. rade do „vlastníctva“ žalovaného v 5. rade sa už vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu ani nedá rozumne a reálne uvažovať! Z uvedeného dôvodu súd rozhodol tak, že určil vlastnícke právo k predmetnému bytu v prospech žalobcu (čo bolo prioritným a ťažiskovým predmetom celej súdenej veci). Súd sa tiež musel zaoberať (aj keď už iba podružne, pričom ani samotní účastníci na tomto určení ani nemali reálny záujem) aj otázkou platnosti úverovej zmluvy, pričom dospel k záveru, že v tejto časti žaloby jej nie je možné vyhovieť. V tejto súvislosti hodnotil „odstúpenie od zmluvy“ žalobcom, ktorá mala byť vykonaná jeho listom zo dňa 11.6.2003 (t.j. jeden deň po riadnom uzavretí zmluvy!) - dospel k záveru, že tento list nespĺňa náležitosti platného odstúpenia od zmluvy, nakoľko je odôvodnený „nepredvídanými udalosťami“, čo jediný deň po podpísaní zmluvy je nepravdepodobné, naviac žalobcom údajné „nepredvídané udalosti“ nijako neboli konkretizované. Čo sa týka napádanej neplatnosti zmluvy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, súd dospel k záveru že „navŕšenie a príslušenstvo pohľadávky“ (možno ho považovať za tzv. RPMN) vo výške 60% ročne dojednané v zmluve o úvere skutočne bolo neprimerane vysoké, nakoľko úroky z úverov poskytovaných bankami v čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade boli od 10,75% do 21,00% ročne (bez povšimnutia však nie je možné ponechať zistenie, že výška RPMN z úverov poskytovaných nebankovými subjektami -t.j. subjektami pracujúcimi na rovnakom princípe ako žalovaný v 1. rade- v čase uzavretia zmluvy bola 66,50% ročne). V tejto súvislosti však súd dospel k záveru, že táto časť zmluvy je časťou oddeliteľnou od ostatného znenia a významu zmluvy, a preto v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka je možné spomínanú časť zmluvy oddeliť, a ostatok zmluvy by mal ostať v platnosti. Súd sa totiž stotožnil s názorom a vychádzal zo zásady že „zmluvy sa majú dodržiavať“, a ak je to iba trochu možné, zmluva by mala ostať platná aspoň čiastočne (takýto výklad je totiž bližší princípom právnej istoty a predvídateľnosti právnych úkonov), pričom všetky napadnuté zložky zmluvy o úvere (úrok a „navŕšenie“, úrok z omeškania, zmluvná pokuta) predstavujú osobitné dohody - žalobca uzavrel zmluvu v zmysle ktorej mu boli poskytnuté (na základe jeho slobodnej a neobmedzenej vôle) finančné prostriedky, ktoré prevzal a použil ich; to že za poskytnutie pôžičky mal zaplatiť úhradu ktorá môže byť (podľa zistenia súdu aj bola) neprimerane vysoká však nemôže byť dôvodom pre vyslovenie neplatnosti zmluvy o úvere ako celku, čím by de facto sa zrušil celý právny úkon ktorým boli poskytnuté finančné prostriedky. Toto však reálne dosť dobre nie je možné vzhľadom na objektívnu skutočnosť poskytnutia (žalovaným v 1. rade) a užitia (žalobcom) finančných prostriedkov. Podľa názoru súdu by sa žalobca mohol domáhať určenia neplatnosti zmluvy o úvere v časti „navŕšenia a príslušenstva pohľadávky“ vo výške 60% ročne (samostatnou žalobou, nakoľko v tomto konaní vzhľadom na ustálený petit táto otázka predmetom konania nebola), nie však vyslovenia neplatnosti tejto zmluvy ako celku; podľa názoru súdu je toto požadované určenie (t.j. neplatnosť zmluvy ako celku) v rozpore so všeobecne platnými právnymi zásadami a princípmi o potrebe dodržiavania zmlúv, viazanosťou zmluvami a právnou istotou - nie je totiž možné zbavovať sa žalobou podanou na súd zodpovednosti za vlastné konanie (bez nátlaku a v tiesni), a súd nemôže v tomto konaní sanovať a reparovať predchádzajúce „nesprávne“ rozhodnutie účastníka zmluvy, ktorý si svoj právny úkon dodatočne premyslel a rozmyslel. Otázku možnosti či nemožnosti oddelenia časti právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a treba pritom prizerať aj na vôľu účastníkov právneho úkonu - vzhľadom na uvedené nebolo by potom správne, aby jednoznačne a zrozumiteľne prejavená vôľa žalobcu aj žalovaného v 1. rade bola vyhlásená v celosti za neplatnú len z dôvodu, že niektoré dojednania sú potenciálne v rozpore s dobrými mravmi. Súd v konaní nezistil a neidentifikoval žiaden z dôvodov, ktorý robí právny úkon neplatným podľa § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka - zmluva bola žalobcom uzavretá slobodne a vážne, bola určitá a zrozumiteľná, žalobca mal pri jej podpisovaní spôsobilosť na právne úkony a nekonal v duševnej poruche ktorá by ho robila na tento právny úkon neschopným, právny úkon svojím obsahom alebo účelom neodporoval zákonu ani ho neobchádzal; takisto rozpor zmluvy o úvere ako celku s dobrými mravmi nie je podľa názoru súdu daný. Čo sa týka poukazovania žalobcu a intervenienta na neplatnosť zmluvy z dôvodu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách na toto súd nemohol prihliadnuť, nakoľko ustanovenia teraz obsiahnuté v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka boli do neho včlenené zák.č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou až od 1.4.2004, t.j. po uzavretí predmetnej zmluvy - vzhľadom k tomu že uvedené ustanovenia nie sú retroaktívne (čo samotné by odporovalo právnym princípom) nie je možné tieto ustanovenia použiť pre súdom rozhodovaný prípad. Obdobne platí tento právny výklad aj na poukazovanú neplatnosť zmlúv z
dôvodu aplikácie komunitárneho práva EÚ, nakoľko SR do EÚ vstúpila až dňa 1.5.2004, t.j. po uzatvorení zmluvy. S poukazom na tieto skutočnosti súd rozhodol tak, že žalobu v časti o vyslovenie neplatnosti úverovej zmluvy (ako celku) zamietol. Súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 255, ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ju priznal v konaní úspešnému žalobcovi. O náhrade trov konania vzniknutých štátu (vo výške 33,19 € za úhradu nákladov za podanie správy, ktoré boli priznané spoločnosti VOLKSBANK Slovensko, a.s. Uznesením č. 37C/247/2009 zo dňa 2511.2010) súd rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, ku Krajskému súdu v Trnave, cestou podpísaného súdu, v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.