Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22Sa-36-2021.pdf
PDF · 191.41 KB
Case nature
Area
Subarea
22Sa/36/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, sudkyňou JUDr. Lenkou Kostolanskou, v právnej veci v žalobkyne: N. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXX/XX, Imeľ, právne zastúpená advokátskou kanceláriou Weis & Partners s.r.o., IČO: 47 234 776, so sídlom Ivánska cesta 30/B, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, IČO: 00 151 866, so sídlom Štefánikova trieda 69, Nitra, o správnej žalobe zo dňa 27. 12. 2021 proti rozhodnutiu žalovaného č. OU-NR-OOP1-2021/035054-002 zo dňa 20. 10. 2021, takto
rozhodol:
Súd návrh žalobkyne na prerušenie konania z a m i e t a.
Žalobu z a m i e t a.
Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Z administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého bol administratívny spis správneho orgánu prvého stupňa, správny súd zistil, že podaním zo dňa 05. 03. 2021 Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Komárne zaslal Okresnému úradu Komárno, odbor krízového riadenia, podozrenie zo spáchania priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov - vrátenie spisového obalu, z dôvodu jeho nepríslušnosti.
Súčasťou spisového obalu bol záznam o podaní vysvetlenia podľa § 60 ods. 2 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení zákona č. 250/1994 Z.z. a tiež úradný záznam zo dňa 15. 02. 2021, ako aj podanie o odovzdaní veci zo dňa 15. 02. 2021, z ktorého vyplývalo, že spôsob ukončenia objasňovania bol realizovaný odovzdaním veci podľa § 60 ods. 3 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb., doručený Okresnému úradu Komárno dňa 22. 02. 2021.
2. Okresný úrad Komárno, odbor krízového riadenia ako prvostupňový správny orgán o priestupku žalobkyne najskôr rozhodol rozkazom o uložení sankcie za priestupok číslo spisu OU-KN- OKR-2021/006491-003 zo dňa 29. 04. 2021. Žalobkyňa dňa 17. 05. 2021 podala proti nemu odpor.
3. Prejednanie priestupku sa malo uskutočniť dňa 22. 06. 2021, na ktoré bola žalobkyňa riadne a včas predvolaná, avšak sa nedostavila, o čom bola spísaná zápisnica. Dňa 27. 07. 2021 bola spísaná zápisnica o prejednaní priestupku, pričom išlo o druhé predvolanie, avšak ani tohto prejednania sa žalobkyňa nezúčastnila, preto bol priestupok prejednaný v jej neprítomnosti.
4. Prvostupňový správny orgán rozhodol rozhodnutím č. OU-KN-OKR-2021/006491-010 zo dňa 09. 08. 2021 tak, že žalobkyňu uznal vinnou z priestupku na úseku civilnej ochrany obyvateľstva v zmysle § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov neuposlúchnutím pokynov vlády Slovenskej republiky, konkrétne porušením Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5. februára 2021, ktorým sa obmedzuje sloboda pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 8. februára 2021 v čase od 05.00 h do 01.00 h nasledujúceho dňa, do odvolania, ktorého sa dopustila tým, že dňa 15. 02. 2021 v čase o 14:42 hod. prišla do zamestnania BCF EUROPE s.r.o., Novozámocká cesta 2509/83, Nesvady bez potvrdenia o vydanom negatívnom Covid-19 teste, na základe čoho jej zamestnávateľ zakázal vstup do zamestnania. Menovaná porušila epidemiologické opatrenia týkajúce sa zákazu vychádzania podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5. februára 2021, čím sa dopustila priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov, preto v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov sa jej za spáchaný priestupok ukladá sankcia - pokuta vo výške 10 eur.
Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný, žalobou napadnutým rozhodnutím, bližšie opísaným v čl. II. tohto odôvodnenia.
5. Súčasťou administratívneho spisu je aj výpis z evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
6. Žalobou napadnutým rozhodnutím číslo spisu OU-NR-OOP1-2021/035054-002 zo dňa 20. 10. 2021 žalovaný podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie Okresného úradu Komárno, odboru krízového riadenia, č. OU-KN-OKR-2021/006491-010 zo dňa 09. 08. 2021 potvrdil.
7. V odôvodnení poukázal na konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a tiež odvolanie žalobkyne, ktoré žalovaný spolu s predloženým spisovým materiálom v celom rozsahu preskúmal a zastal názor, že správny orgán rozhodol v súlade s vykonaným dokazovaním a napadnuté rozhodnutie je zákonné a vecne správne.
V súvislosti s námietkami žalobkyne žalovaný poukázal na skutočnosť, že vláda SR vyhlásila v dôsledku pretrvávajúcej pandémie núdzový stav na celom území SR na základe ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bezpečnosti štátu“). Ústavný súd SR svojím rozhodnutím č. PL. ÚS 22/2020-104 zo dňa 14. 10. 2020 rozhodol, že „uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 k návrhu na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 268/2020 Z.z., ktorým bol vyhlásený núdzový stav, je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 až 4 a čl. 5 ods. 1 až 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov.“ Ústavný súd SR teda explicitne vyslovil, že dané uznesenie vlády SR je v súlade s Ústavou SR aj s Ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. Ústavný súd SR v uvedenom rozhodnutí tiež konštatoval, že „z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020...“ Za daného právneho stavu bolo preto potrebné rozhodnutie Ústavného súdu SR plne rešpektovať a považovať vyhlásenie núdzového stavu a prijaté opatrenia vládou na území SR za platné a záväzné.
Následne poukázal na § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva a zastal názor, že vláda SR vydala počas legitímne vyhláseného núdzového stavu pokyny prostredníctvom „Uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 77 z 05. 02. 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o bezpečnosti štátu vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č.
227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov“, ktorými obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 8. februára 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predĺženého týmto uznesením, teda uplynutím 19. marca 2021, čo žalobkyňa odmietla rešpektovať, čím sa dopustila priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva.
Vzhľadom na obsah vykonaného dokazovania žalovaný zastal ten názor, že správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku, pričom jej uložil pokutu a povinnosť uhradiť trovy konania.
Pri ukladaní druhu sankcie a jej výmery správny orgán prihliadol na spôsob a okolnosti spáchania skutku, že žalobkyňa konala ľahkovážne, na vytýčené ústne pojednávanie pred správnym orgánom sa nedostavila, na závažnosť protiprávneho konania a škodlivý následok, t.j. že svojím protiprávnym konaním nespôsobila ujmu iným občanom a za obdobné protiprávneho konania nebola v minulosti postihovaná.
Žalovaný v rámci odvolacieho konania preskúmal obsah spisového materiálu, prehodnotil odvolanie žalobkyne, pričom postupoval nezávisle od zistení a hodnotení prvostupňového správneho orgánu a nezistil žiadne okolnosti pre zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
III. Argumenty žalobkyne v podanej žalobe
8. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 27. 12. 2021 domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia Okresného úradu Komárno, odbor krízového riadenia č. OU-KN-OKR-2021/006491-010 zo dňa 09. 08. 2021 a tiež naň nadväzujúceho rozhodnutia žalovaného č. OU-NR-OOP1-2021/035054-002 zo dňa 20. 10. 2021.
9. V bode II. žaloby žalobkyňa vymedzila skutkový stav, v rámci ktorého uviedla, že sa údajne dopustila priestupku na úseku civilnej ochrany obyvateľstva podľa § 32 ods. l písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. tým, že neuposlúchla obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 05. 02. 2021, keď dňa 15. 02. 2021 v čase o 14:42 hod. prišla do zamestnania BCF EUROPE s.r.o., Novozámocká cesta 2509/83, Nesvady bez potvrdenia o vykonanom negatívnom Covid-19 teste, na základe čoho jej zamestnávateľ zakázal vstup do zamestnania. Uvedeným mala žalobkyňa porušiť epidemiologické opatrenia, týkajúce sa zákazu vychádzania podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 05. 02. 2021, čím sa mala dopustiť priestupku podľa § 32 ods. l písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z., za ktorý bola žalobkyni uložená pokuta v sume vo výške 10,- EUR.
Okresnému úradu Komárno, odboru krízového riadenia bol dňa 22. 02. 2021 doručený úradný záznam ORPZ-KN-OPP4-P-22/2021 Obvodného oddelenia policajného zboru Hurbanovo zo dňa 15. 02. 2021, z ktorého vyplývalo, že dňa 15. 02. 2021 o 13:42 hod. hliadka v zložení práp. Mgr. Patrik Cižmár a stržm. Mgr. Andrea Šukolová zistila, že žalobkyňa prišla do práce bez potvrdenia o vykonanom negatívnom Covid-19 teste, čím porušila epidemiologické opatrenia, týkajúce sa zákazu vychádzania podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dna 05. 02. 2021, čím sa mala údajne dopustiť priestupku podľa § 32 ods. l písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. Okresný úrad Komárno mal z úradného záznamu údajne dostatočne preukázané, že žalobkyňa svojím konaním naplnila znaky skutkovej podstaty priestupku, ktorý jej bol kladený za vinu, a preto vo veci nenariadil ústne pojednávanie o priestupku, ale rozhodol v skrátenom rozkaznom konaní Rozkazom o uložení sankcie za priestupok č. OU-KN-OKR-2021/006491-003 zo dňa 29. 04. 2021, ktorým žalobkyni uložil pokutu v sume vo výške 10 EUR, proti ktorému žalobkyňa podala odpor, ktorý bol doručený dňa 17. 05. 2021, čím sa rozkaz zrušil a Okresný úrad Komárno pokračoval v konaní podľa § 87 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb.
Za účelom prejednania tohto priestupku bola žalobkyňa prvýkrát predvolaná na deň 22. 06. 2021, pričom na toto prejednanie sa žalobkyňa nedostavila. Žalobkyňa bola predvolaná druhýkrát na deň 27. 07. 2021, pričom ani na toto prejednanie sa žalobkyňa nedostavila. Následne Okresný úrad Komárno prejednal priestupok v neprítomnosti žalobkyne. Okresný úrad Komárno, odbor krízového riadenia,
na základe zhodnotenia dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach považoval za preukázané, že žalobkyňa sa vyššie popísaným konaním dopustila protiprávneho konania, preto rozhodnutím č. OU-KN-OKR-2021/006491-010 zo dňa 09. 08. 2021 uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania vyššie popísaného priestupku a uložil jej pokutu v sume vo výške 10,- EUR. Žalobkyňa proti predmetnému rozhodnutiu doručenému žalobkyni dňa 12. 08. 2021 podala odvolanie, ktoré bolo Okresnému úradu Komárno doručené dňa 25. 08. 2021. Okresný úrad Komárno predložil odvolanie žalobkyne dňa 16. 09. 2021 Okresnému úradu Nitra, odbor opravných prostriedkov, ako odvolaciemu orgánu. Keďže Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí, mal za to, že Okresný úrad Komárno rozhodol v súlade s vykonaným dokazovaním a napadnuté rozhodnutie považoval za zákonné a vecne správne, predmetné rozhodnutie Okresného úradu Komárno svojím rozhodnutím č. OU-NR- OOP1-2021/035054-002 zo dňa 20.10.2021 potvrdil.
10. Žalobkyňa v rámci svojej obrany poukázala na skutočnosť, že vyššie popísaným konaním neporušila žiadnu právnu povinnosť, keďže (i) uznesenie vlády nie je normatívnym právnym aktom, a teda ním nie je možné ukladať obyvateľstvu povinnosti, keďže (ii) obmedzenia základných práv a slobôd možno ukladať iba zákonom, ktorý môže prijať výlučne Národná rada Slovenskej republiky, a keďže (iii) orgány verejnej moci Slovenskej republiky postupom pri ukladaní obmedzení a povinností obyvateľstvu Slovenskej republiky v súvislosti s ochorením COVID-19 porušili medzinárodné záväzky, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z Paktu OSN, Charty základných práv Európskej Únie či Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
11. Poukázala tiež na skutočnosť, že okresné úrady nemajú právomoc prejednávať priestupky na úseku ochrany verejného zdravia, keďže zákon č. 355/2007 Z. z. zveruje túto právomoc regionálnym úradom verejného zdravotníctva. O údajnom priestupku žalobkyne tak rozhodoval nekompetentný orgán, preto boli napadnuté rozhodnutia arbitrárne a tým aj nezákonné. Žalobkyňa zároveň poukázala na skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 59 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb. malo byť objasňovanie priestupku ukončené do jedného mesiaca, odkedy sa Okresný úrad Komárno dozvedel o údajnom spáchaní priestupku žalobkyňou, t. j. do dňa 22. 03. 2021, pričom Okresný úrad Komárno rozhodol o údajnom priestupku žalobkyne prvýkrát v skrátenom rozkaznom konaní až Rozkazom o uložení sankcie za priestupok č. OU- KN-OKR-2021/006491-003 zo dňa 29. 04. 2021. Okresný úrad Komárno pritom v predmetnom smere žalobkyňu žiadnym spôsobom neinformoval o akýchkoľvek dôvodoch, pre ktoré nebolo z jeho strany objektívne možné uvedenú zákonnú lehotu dodržať, čím paradoxne došlo k protiprávnemu konaniu zo strany samotného úradu.
12. Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 77 zo dňa 05. 02. 2021, uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 49/2021 Z. z., schválila návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 zo dňa 30. 09. 2020, a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., a s účinnosťou odo dňa 08. 02. 2021 opakovane predĺžila núdzový stav na obdobie 40 dní na postihnutom území Slovenskej republiky, ktorým je územie celej Slovenskej republiky, a podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. obmedzila na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predĺženého predmetným uznesením, teda uplynutím 19. 03. 2021, pričom v predmetnom uznesení zároveň taxatívne uviedla výnimky zo zákazu vychádzania.
13. Okresný úrad Komárno, ako aj Okresný úrad Nitra, svoje rozhodnutia o uložení pokuty žalobkyni, ktoré žalobkyňa napadla touto žalobou, opierajú o údajné protiprávne konanie žalobkyne, ktoré malo spočívať v porušení zákazu vychádzania nariadeného vládou Slovenskej republiky podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 05. 02. 2021, keďže žalobkyňa išla do zamestnania bez negatívneho testu na zistenie prítomnosti ochorenia COVID-19. Vyžadovať test ako predpoklad pre užívanie základnej slobody pohybu a pobytu podľa žalobkyne nie je možné, keďže v súvislosti so zisťovaním prítomnosti ochorenia COVID-19 diagnostickými testami (či už antigénovými, alebo PCR, alebo inými) treba v prvom rade poukázať na fakt, že doposiaľ nebol splnený základný predpoklad pre úspešnosť testovania, ktorým je izolácia vírusu SARS-CoV-2. Tento predpoklad podľa nám dostupných informácií z vedeckých kruhov doposiaľ nebol naplnený, keďže vírus zatiaľ nebol izolovaný správnou vedeckou metódou, a preto testy, ktorými sa testuje obyvateľstvo, nemôžu správne fungovať. Tieto testy od začiatku, a aj dnes, detegujú okrem COVID-19 množstvo ďalších látok, ktoré sa môžu nachádzať v
tele testovaného, avšak nemajú s ochorením COVID-19 nič spoločné. Výsledkom uvedeného je falošná pozitivita pozitívne testovaných jedincov.
Z nami vykonaného šetrenia vyplývalo, že orgány verejnej moci Slovenskej republiky v čase predĺženia núdzového stavu ani len nepoznali, a doposiaľ ani nepoznajú, skutočný stav situácie na území Slovenskej republiky v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19. Svedčí o tom fakt, že všetky štatistiky Slovenskej republiky ohľadom predmetného ochorenia sú vypracovávané na základe výsledkov testovania populácie RT-PCR testami. Kompetentné orgány štátnej správy pritom nemajú informácie o parametroch uvedených testov. Inými slovami, orgány verejnej moci Slovenskej republiky ani len netušia, čím sa obyvateľstvo Slovenskej republiky testuje, a čo sa testuje, nakoľko testovanie sa vykonáva bez vedeckého základu. Orgány verejnej moci Slovenskej republiky vôbec nevedia vyhodnotiť funkčnosť, či použiteľnosť RT-PCR testov, ani ich mieru falošnej pozitivity, a ani to, čo vlastne predmetné testy testujú. Obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania na základe výsledkov takýchto testov je teda v úplnom rozpore s platným právnym stavom a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. Ak pritom RT-PCR testy nie sú vhodnými testami na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID-19 u testovaného a na jeho potenciálnu možnosť prenosu tohto ochorenia na ďalšie osoby, potom ani výsledky testovania predmetnými testami nemôžu byť relevantným základom pre vyhlásenie a predlžovanie núdzového stavu a na obmedzovanie základných práv a slobôd obyvateľstva, t. j. na základe predmetných výsledkov nemožno vyvodiť záver o splnení predpokladov na vyhlásenie či predlžovanie núdzového stavu (napr. že došlo k takému rozšíreniu ochorenia, ktorého rozsah by bolo možné považovať za pandémiu), a teda ani záver o splnení predpokladov na obmedzovanie základných práv a slobôd obyvateľstva. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa poukázala na diskriminačný (a teda protiprávny) charakter vymáhania plnenia povinností, pre ukladanie ktorých chýba materiálny základ.
14. V bode III. žalobkyňa poukázala na nedostatočné požiadavky na uskutočňovanie klinického hodnotenia zdravotníckych prostriedkov a na hodnotenie funkčnej spôsobilosti diagnostických zdravotníckych prostriedkov in vitro. Následne v bodoch IV., V., VI. a VII. žaloby boli uvedené základy fungovania RT-PCR testov a antigénových testov, výkonnosť a špecificita RT-PCR testov, výkonnosť a špecificita antigénových testov, závery medicínskych štúdií k RT-PCR testom a antigénovým testom.
15. K problematike obmedzenia základných práv a slobôd obyvateľstva na území Slovenskej republiky sa žalobkyňa vyjadrila v bode VIII. žaloby, namietajúc, že je aktuálne možné ich obmedziť iba na základe ústavného zákona, iba prostredníctvom Národnej rady Slovenskej republiky, a aj to iba v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu alebo núdzového stavu. Mala za to, že o obmedzovaní základných práv a slobôd teda nie je oprávnená rozhodovať vláda Slovenskej republiky, keďže vo vzťahu k obmedzovaniu základných práv a slobôd ústavný zákon č. 227/2002 Z.z. výslovne nesplnomocňuje vládu Slovenskej republiky, či iný orgán verejnej moci, ale naopak mlčí, keďže neuvádza orgán verejnej moci, ktorý má rozhodovať o obmedzovaní základných práv a slobôd. Ak pritom v právnom predpise nie je uvedený orgán verejnej moci, ktorý je splnomocnený na vydanie právneho aktu, bude týmto orgánom vždy Národná rada Slovenskej republiky, ktorá má v zmysle Ústavy Slovenskej republiky všeobecný mandát na vydávanie právnych predpisov.
16. V bode IX. Žaloby žalobkyňa poukázala na absenciu materiálnych dôvodov pre obmedzovanie základných práv a slobôd a tiež v bode X. na neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných ľudských práv a slobôd. Mala za to, že bez informovaného súhlasu nemožno obyvateľstvo hromadne nútiť absolvovať test na ochorenie COVID-19, nosiť prekrytie horných dýchacích ciest, dodržiavať karanténu, nariadiť všeobecný zákaz vychádzania, či obyvateľstvu inak hromadne obmedzovať slobodu pohybu a pobytu, právo podnikať, či iné základné práva a slobody.
17. V záverečnom zhrnutí žalobkyňa uviedla, že RT-PCR testy a antigénové testy nie sú vhodné na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID-19 u testovaného a potenciálnej možnosti prenosu tohto ochorenia na ďalšie osoby prostredníctvom testovaného. Preto by malo byť zakázané erga omnes akceptovať výsledky RT-PCR testov a antigénových testov za predmetným účelom, a teda aj vyžadovanie preukázania sa negatívnym výsledkom takéhoto testu slúžiaceho ako podmienka pre uplatnenie základných práv a slobôd, nakoľko právny záujem na takomto určení majú všetci ľudia, keďže v zmysle uvedeného je testovanie ochorenia COVID-19 predmetnými testami nefunkčné. Testovanie človeka takýmito testami pritom spadá do oblasti pôsobnosti transplantačného zákona, keďže ide o odber tkaniva (hoci len výter z nosohltana), preto je na jeho vykonanie nevyhnutné vyžiadať si od
testovaného informovaný súhlas. Nakoľko potrebnými informáciami ohľadom fungovania predmetných testov nedisponujú ani kompetentné orgány, asi iba ťažko dokážu poskytnúť predmetné informácie testovanému za účelom získania jeho informovaného súhlasu pred vykonaním testu. Testovanie RT- PCR testami a antigénovými testami je teda nie len neúčinné, ale ide aj o nehospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami, pričom predmetná skutočnosť je hodná osobitného preskúmania. Vláda Slovenskej republiky nebola v nadväznosti na uvedené oprávnená vyhlásiť núdzový stav, nakoľko v čase jeho vyhlásenia, ani ku dnešnému dňu, nedisponuje ani len približnými informáciami o rozšírení ochorenia COVID-19 na území Slovenskej republiky, disponovanie ktorými je nevyhnutným predpokladom pre vyhlásenie núdzového stavu. V zmysle uvedeného nebola vláda Slovenskej republiky oprávnená ani predĺžiť trvanie núdzového stavu. Ústavný súd v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 22/2020-104 dňa 14. 10. 2020 nálezom vyslovil, že núdzový stav vyhlásený vládou Slovenskej republiky č. 587 z 30. 09. 2020 bol vyhlásený v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd sa však v predmetnom konaní zaoberal iba skúmaním samotného formálneho aktu vyhlásenia núdzového stavu, nezaoberal sa skúmaním danosti podmienok pre jeho vyhlásenie, a nezaoberal sa ani predlžovaním núdzového stavu. Žalobkyňa mala preto za to, že podmienky na vyhlásenie núdzového stavu neboli dané, preto núdzový stav nemal byť vyhlásený. Správnosť formálneho postupu pri vyhlasovaní núdzového stavu žalobkyňa nespochybňuje. Žalobkyňa však dodáva, že nález Ústavného súdu sa vzťahuje iba na posúdenie správnosti formálneho postupu pri vyhlasovaní núdzového stavu, pričom Ústavný súd sa v citovanom náleze nezaoberal skúmaním danosti podmienok pre vyhlásenie núdzového stavu, a nezaoberal sa ani posudzovaním jeho predĺženia či už z formálneho, alebo materiálneho hľadiska. Nález Ústavného súdu sa teda na akty predĺženia núdzového stavu nevzťahuje. Núdzový stav bol pritom vyhlásený na 45 dní, t. j. do 15. 11. 2020. Rozhodnutie Ústavného súdu sa teda vzťahovalo na obdobie do 15. 11. 2020, pričom v čase rozhodovania Ústavného súdu bolo už „právnym“ základom pre obmedzovanie základných práv a slobôd predĺženie núdzového stavu, nie jeho vyhlásenie. Bez platného trvania núdzového stavu pritom nemôžu trvať ani obmedzenia základných práv a slobôd prijaté uzneseniami vlády Slovenskej republiky. Predpisy obmedzujúce základné práva a slobody sú bez platného trvania núdzového stavu prijímané protiprávne, a sú teda neúčinné, a tým aj nevykonateľné, preto ich nerešpektovanie nemôže byť ani vymáhateľné a platne sankcionovateľné. Ak neboli splnené materiálne predpoklady v zmysle ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. pre vyhlásenie, a ani pre následné predĺženie núdzového stavu, potom sú neúčinné aj všetky rozhodnutia a všetky predpisy prijaté na základe existencie núdzového stavu. Predmetné rozhodnutia a predpisy sú v nadväznosti na vyššie uvedenú právnu argumentáciu neúčinné aj z dôvodu, že vláda Slovenskej republiky predmetnými rozhodnutiami a predpismi prijatými počas existencie núdzového stavu prekročila svoju právomoc, keď rozhodnutia a predpisy prijaté vládou Slovenskej republiky počas existencie núdzového stavu, obmedzujú základné práva a slobody iným spôsobom, než to umožňuje Ústava Slovenskej republiky a ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. Obmedzenia základných práv a slobôd prijaté počas núdzového stavu a na jeho základe uzneseniami vlády Slovenskej republiky sú teda neúčinné a tým aj nevykonateľné. Ústavný súd sa pritom doposiaľ zaoberal iba otázkou vyhlásenia núdzového stavu, jeho predĺženia, a otázkou oprávnenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vydávať vyhlášky. Doposiaľ však nerozhodoval o oprávnení vlády Slovenskej republiky obmedziť slobodu pohybu a pobytu obyvateľstva zákazom vychádzania. Žalobkyňa mala pritom za to, že obmedzovať základné práva a slobody obyvateľstva môže iba Národná rada Slovenskej republiky. Ak teda vo veci konajúci súd má pochybnosti o oprávnení vlády Slovenskej republiky obmedziť slobodu pohybu a pobytu obyvateľstva zákazom vychádzania, žalobkyňa vo veci konajúcemu súdu navrhuje, aby Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 05. 02. 2021, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 49/2021 Z. z., s právnymi predpismi vyššej právnej sily, najmä s ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., alebo aby Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o výklade ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., a aby do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu vo veci konajúceho súdu prerušil vo veci konajúci súd konanie o tejto žalobe.
Vyžadovanie preukázania sa platným výsledkom testu na ochorenie COVID-19 ako informáciou o zdravotnom stave a prípadnej diagnóze je v rozpore aj s platnou európskou legislatívou v oblasti GDPR. Takéto preukazovanie preto nie je vynútiteľné, nie je sankcionovateľné a môže byť iba na dobrovoľnej báze, pričom v prípade dobrovoľného preukázania sa platným výsledkom testu na ochorenie COVID-19 musí byť následne poskytnutá informácia spracovaná v súlade s legislatívou o GDPR. Subjekty vyžadujúce preukázanie platného výsledku testu na ochorenie COVID-19 kontrolou certifikátov pravdepodobne porušujú ustanovenia o GDPR a na kontrolu certifikátov ich neoprávňuje žiaden platný právny predpis. K povinnosti zamestnávateľov viesť evidenciu testov sa už vyjadril aj Najvyšší súd
Českej republiky rozsudkom pod. sp. zn. 8 Ao 1/2021 - 133 zo dňa 14. 04. 2021, v ktorom súd okrem konštatovania nezákonnosti opatrení kritizoval aj nedostatočne vymedzený účel spracovávania osobných údajov osobitnej kategórie podľa článku 9 GDPR (odstavec 115 až 123 rozsudku). Okrem iného sa k dnešnému dňu certifikát o negativite javí ako vydaný nekompetentným orgánom, a teda v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemá právnu relevanciu. Treba tiež uviesť, že nedávna štúdia nemocnice Motol v Českej republike (za podmienky, že je pravdivá a medicínsky relevantná) uvádza, že práve ľudia s negatívnym testom môžu byť vo významnej miere neodhalenými infekčnými jedincami a práve oni môžu toto riziko predstavovať. Antigénové testy sú navyše veľmi nepresné a nemusia spoľahlivo preukázať zdravotný stav testovaného. Rovnako nevynútiteľné a nesankcionovateľné je aj požadovanie absolvovania testu na ochorenie COVID-19, prekrytia horných dýchacích ciest, či zatvorenia, alebo obmedzenia činnosti prevádzky. Aj uvedené je na dobrovoľnej báze a opatrenia ukladajúce uvedené je potrebné vnímať v rovine odporúčaní, kým nedôjde k zhojeniu protiprávneho stavu a k vydaniu nových platných právnych aktov legálne umožňujúcich vynucovanie povinnosti prerytia horných dýchacích ciest či preukazovania sa platným negatívnym výsledkom COVID-19 testu.
Záverom zduplikovala, že okresné úrady nemajú právomoc prejednávať priestupky na úseku ochrany verejného zdravia, keďže zákon č. 355/2007 Z. z. zveruje túto právomoc regionálnym úradom verejného zdravotníctva. V zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 71/1967 Zb.: „Na konanie sú vecne príslušné správne orgány, ktoré určuje osobitný zákon; ak osobitný zákon neustanovuje, ktorý orgán je vecne príslušný, rozhoduje obec.“ V zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.: „Priestupky prejednávajú obvodné úrady, ak zákon neustanovuje inak.“ Zákon č. 355/2007 Z. z. pritom ustanovuje inak v § 6 ods. 3 písm. l), v zmysle ktorého: „Regionálny úrad verejného zdravotníctva (...) l) prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58 (...).“ O údajnom priestupku žalobcu tak rozhodoval nekompetentný orgán, preto sú napadnuté rozhodnutia arbitrárne a tým aj nezákonné.
IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
18. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 08. 04. 2022 uviedol, že vláda SR vyhlásila v dôsledku pretrvávajúcej pandémie núdzový stav na celom území SR na základe ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len: „zákon o bezpečnosti štátu“). Ústavný súd SR svojím rozhodnutím č. PL. ÚS 22/2020-104 zo 14. 10. 2020 rozhodol, že: „Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 k návrhu na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 268/2020 Z. z., ktorým bol vyhlásený núdzový stav, je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 až 4 a čl. 5 ods. 1 až 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov.“ Ústavný súd SR teda explicitne vyslovil, že dané uznesenie vlády SR je v súlade s Ústavou SR aj s Ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. Ústavný súd SR v uvedenom rozhodnutí tiež konštatoval, že: „Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť.“ Za daného právneho stavu je preto potrebné uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR plne rešpektovať a považovať vyhlásenie núdzového stavu a prijaté opatrenia vládou na území SR za platné a záväzné. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že uznesenie vlády SR č. 77 zo dňa 05. 02. 2021 bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 49/2021 Z.z., pričom žalovaný nemá kompetenciu posudzovať zákonnosť rozhodnutí vlády SR uverejnených v Zbierke zákonov SR.
19. Ohľadom námietky, že žalovaný nemá právomoc prejednávať priestupky na úseku ochrany verejného zdravia, keďže zákon č. 355/2007 Z.z. zveruje túto právomoc regionálnym úradom verejného zdravotníctva, žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa bola rozhodnutím OÚ Komárno, OKR č. OU-KN- OKR-2021/006491-010 zo dňa 09. 08. 2021 uznaná vinnou zo spáchania priestupku na úseku civilnej ochrany obyvateľstva a nie z priestupku na úseku ochrany verejného zdravotníctva podľa zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len: „zákon o ochrane verejného zdravia“). Podľa § 33 ods. 1 a ods. 2 zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, na konanie o ukladaní sankcií podľa § 31 tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a ak v tomto zákone nie je ustanovené inak, vzťahujú sa na priestupky všeobecné predpisy, ktorým je zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len: „zákon o priestupkoch“).
20. Žalobkyňa v II. časti žaloby ďalej popísala, čo bolo obsahom uznesenia vlády SR č.77 zo dňa 05.02.2021. Žalobkyňa pritom uviedla názor, že nie je možné vyžadovať test ako predpoklad pre užívanie základnej slobody pohybu a pobytu, keďže v súvislosti so zisťovaním prítomnosti ochorenia Covid-19 diagnostickými testami doposiaľ nebol splnený základný predpoklad pre úspešnosť testovania, ktorým je izolácia vírusu SARS-CoV-2. Uvádza názor, že testy nemôžu správne fungovať a výsledkom testovania je falošná pozitivita pozitívne testovaných jedincov. Žalobkyňa tiež uviedla názor, že orgány verejnej moci SR v čase predlžovania núdzového stavu ani nepoznali, čím sa obyvateľstvo SR testuje a čo sa testuje, keďže testovanie sa vykonáva bez vedeckého základu. Obmedzenie pohybu a pobytu zákazom vychádzania na základe výsledkov takýchto testov bolo potom v rozpore s platným právnym stavom a medzinárodnými záväzkami SR. Žalobkyňa uviedla tiež názor, že výsledky testovania RT-PCR testami, ktoré podľa nej nie sú vhodnými na zisťovanie prítomnosti ochorenia Covid-19, nemôžu byť relevantným základom pre vyhlásenie a predlžovanie núdzového stavu a na obmedzovanie základných práv a slobôd obyvateľstva. Žalobkyňa poukázala na diskriminačný a protiprávny charakter vymáhania plnenia povinností, pre ukladanie ktorých chýba materiálny základ. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný bol toho názoru, že žalobkyňou namietané skutočnosti sa týkajú zákonnosti pokynov vlády SR obsiahnutých v predmetnom uznesení vlády SR č. 77 zo dňa 05. 02. 2021, čo žalovaný nie je kompetentný posudzovať.
21. Následne k častiam žaloby III., IV., V., VI., VII., žalovaný uviedol, že nie je kompetentný na posudzovanie obsahu uznesení vlády SR. V súvislosti s námietkami žaloby v časti VIII. žalovaný opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/2020-104 zo 14. 10. 2020 kde uviedol, že: „Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť.“ Ohľadom žaloby v časti IX., X, žalovaný tiež poukázal na to, že nie je kompetentný na posudzovanie obsahu uznesení vlády SR. Aj keď žalobkyňa v čase spáchanie priestupku nevykazovala klinické príznaky typické pre ochorenie Covid-19, mala povinnosť rešpektovať pokyny vlády SR vyhlásené počas núdzového stavu. K ďalším častiam žaloby žalovaný zastal ten názor, že skutočnosti, ktoré uviedla žalobkyňa vo svojej žalobe nie sú dôvodné pre zrušenie rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Nitre žalobu zamietol ako nedôvodnú.
V. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty
23. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný v čase začatia predmetného konania (ust. § 10, 13 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len „SSP“), vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal rozhodnutie žalovaného zo dňa 30. 10. 2021, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP.
Rozsudok v predmetnej veci správny súd verejne vyhlásil dňa 16. 08. 2022 v zmysle ust. § 137 ods. 4 SSP.
24. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 13 ods. 2 až 4 Ústavy SR, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 51 ods. 2 Ústavy SR, podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon.
Podľa čl. 1 ods. 1 až 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej len „ústavný zákon“), Slovenská republika vykonáva štátnu moc s cieľom zachovať mier a bezpečnosť štátu, najmä brániť svoju zvrchovanosť, územnú celistvosť, nedotknuteľnosť hraníc a demokratický poriadok, chrániť život a zdravie osôb, základné práva a slobody, majetok a životné prostredie a plniť záväzky vyplývajúce z členstva v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vypovedať vojnu alebo vyhlásiť vojnový stav, výnimočný stav a núdzový stav možno len za podmienok ustanovených v tomto ústavnom zákone.
Základnou úlohou verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu je vykonávať všetky potrebné opatrenia na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku, na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo na obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov.
Bezpečnosť je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.
Krízová situácia je obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány môžu po splnení podmienok ustanovených v tomto ústavnom zákone na jej riešenie vypovedať vojnu, vyhlásiť vojnový stav alebo výnimočný stav, alebo núdzový stav.
Podľa čl. 5 ods. 1 až 4 ústavného zákona, núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, k ohrozeniu životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky.
Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní. Núdzový stav vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas predĺžiť najviac o ďalších 40 dní, a to aj opakovane. S predĺžením núdzového stavu podľa druhej vety musí vysloviť súhlas národná rada, a to do 20 dní od prvého dňa predĺženého núdzového stavu. Ak národná rada nevysloví súhlas, predĺžený núdzový stav zanikne dňom neschválenia návrhu vlády na vyslovenie súhlasu s predĺžením núdzového stavu, inak uplynutím lehoty podľa tretej vety na vyslovenie takéhoto súhlasu. Súhlas národnej rady je potrebný aj v prípade opätovného vyhlásenia núdzového stavu, ak od skončenia predchádzajúceho núdzového stavu vyhláseného z tých istých dôvodov neuplynulo 90 dní; tretia a štvrtá veta sa použijú rovnako.
V čase núdzového stavu, okrem núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v tomto rozsahu: a) obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia núteným pobytom v obydlí alebo evakuáciou na určené miesto,
b) uložiť pracovnú povinnosť na zabezpečenie zásobovania, udržiavania pozemných komunikácií a železníc, vykonávania dopravy, prevádzkovania vodovodov a kanalizácií, výroby a rozvodu elektriny, plynu a tepla, výkonu zdravotnej starostlivosti, poskytovania sociálnych služieb, vykonávania opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, udržiavania verejného poriadku alebo na odstraňovanie vzniknutých škôd, c) obmedziť výkon vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na rozmiestnenie vojakov, príslušníkov ozbrojených zborov, zdravotníckych zariadení, zásobovacích zariadení, záchranných služieb a uvoľňovacích a iných technických zariadení, d) obmedziť výkon vlastníckeho práva k hnuteľným veciam zákazom vjazdu motorových vozidiel alebo obmedzením ich používania na súkromné účely a na podnikanie, e) obmedziť nedotknuteľnosť obydlia na ubytovanie evakuovaných osôb, f) obmedziť doručovanie poštových zásielok, g) obmedziť slobodu pohybu a pobytu, h) obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním, i) obmedziť právo slobodne rozširovať informácie bez ohľadu na hranice štátu a slobodu prejavu na verejnosti, j) zabezpečiť vstup do vysielania rozhlasu a televízie spojený s výzvami a informáciami pre obyvateľstvo, k) zakázať uplatňovanie práva na štrajk, l) vykonať opatrenia na riešenie stavu ropnej núdze.
V čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).
Podľa čl. 11 ods. 1 ústavného zákona, rozhodnutia o vypovedaní vojny a o uzavretí mieru, o vyhlásení vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a o ich skončení, o predĺžení výnimočného stavu a o predĺžení núdzového stavu a o obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností, uznesenie národnej rady podľa čl. 5 ods. 2, ako aj uznesenia Parlamentnej rady, Bezpečnostnej rady a bezpečnostných rád krajov a bezpečnostných rád okresov sa bezodkladne vyhlasujú v tlači a vo vysielaní rozhlasu a televízie a ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, priestupku na úseku civilnej ochrany sa dopustí ten, kto a) neuposlúchne varovné signály, pokyny a výzvy vlády, ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných ústredných štátnych orgánov, okresných úradov, obcí, právnických osôb a fyzických osôb, ktoré vyhlasujú a vydávajú v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany.
Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 42/1994 Z.z., civilná ochrana je systém úloh a opatrení zameraných na ochranu života, zdravia a majetku, spočívajúcich najmä v analýze možného ohrozenia a v prijímaní opatrení na znižovanie rizík ohrozenia, ako aj určenie postupov a činnosti pri odstraňovaní následkov mimoriadnych udalostí.
Poslaním civilnej ochrany je v rozsahu ustanovenom týmto zákonom chrániť život, zdravie a majetok a utvárať podmienky na prežitie pri mimoriadnych udalostiach a počas vyhlásenej mimoriadnej situácie.
Podľa § 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), na konanie sú vecne príslušné správne orgány, ktoré určuje osobitný zákon; ak osobitný zákon neustanovuje, ktorý orgán je vecne príslušný, rozhoduje obec.
Podľa § 52 ods. 1, 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení účinnom v čase rozhodovania žalovaného, priestupky prejednávajú obvodné úrady, ak zákon neustanovuje inak.
Orgány Policajného zboru prejednávajú priestupky a) spáchané porušením všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky,
b) proti verejnému poriadku podľa § 47 ods. 1 písm. l), c) extrémizmu podľa § 47a, d) ak tak ustanovuje osobitný zákon.
Podľa § 6 ods. 3 písm. l zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, regionálny úrad verejného zdravotníctva l) prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58.
Podľa § 56 ods. 1, 2, 5 zákona č. 355/2007 Z.z., priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto a) sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu, vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu, b) nevykoná nariadenú dezinfekciu a reguláciu živočíšnych škodcov, c) sa nepodrobí nariadenej izolácii alebo nestrpí nariadený zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad alebo sa nepodrobí nariadeným karanténnym opatreniam, d) nevykoná nariadené opatrenia na zabránenie šíreniu ochorení prenosných zo zvierat na ľudí, e) sa nepodrobí nariadenému zákazu alebo obmedzeniu výkonu povolania z dôvodu ochorenia na prenosné ochorenie alebo podozrenia na prenosné ochorenie, f) nesplní nariadené opatrenie pri ohrození verejného zdravia podľa § 4 ods. 1 písm. g) alebo § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) a z), g) nespolupracuje s úradom verejného zdravotníctva alebo regionálnym úradom verejného zdravotníctva pri plnení nariadených opatrení na predchádzanie ochoreniam, h) poruší oznamovaciu povinnosť alebo povinnosť poskytnúť informácie podľa § 51 ods. 1 písm. c), i) sa nepodrobí v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam alebo diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok alebo iných prípravkov, liečeniu prenosných ochorení, izolácii alebo karanténnym opatreniam, j) neinformuje o svojom akútnom prenosnom ochorení alebo o svojom bacilonosičstve pri prijatí do zariadenia, v ktorom sa vykonávajú epidemiologicky závažné činnosti, do zariadenia sociálnych služieb alebo do zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, k) nezabezpečí ako zástupca dieťaťa plnenie niektorej z povinností podľa § 51 ods. 1 a 2, l) vykonáva činnosť, na ktorú je potrebné podľa ustanovení tohto zákona osvedčenie o odbornej spôsobilosti, bez takéhoto osvedčenia, m) ohrozí alebo poruší zdravotnú nezávadnosť požívatín a hotových pokrmov v zariadeniach spoločného stravovania, n) ako vlastník bytovej budovy alebo nebytovej budovy, ktorý nie je fyzickou osobou - podnikateľom alebo právnickou osobou, poruší niektorú z povinností podľa § 17d, o) nedodržiava niektorú z povinností podľa § 60a ods. 4.
Priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto sa v čase krízovej situácie nepodrobí opatreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a) alebo písm. b), a to nariadenej izolácii alebo nariadeným karanténnym opatreniam súvisiacim so vstupom na územie Slovenskej republiky v súvislosti so vznikom pandémie alebo šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby; za tento priestupok sa uloží pokuta vo výške až do 5 000 eur.
Priestupky podľa tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g), ak odsek 4 neustanovuje inak. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis. 67)
25. Súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia postupu správnych orgánov podľa SSP je povinný posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či náležite zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, ako aj dôkazmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi.
26. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
27. Súd po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Mal pritom za to, že žalobkyňa bola správnymi orgánmi uznaná vinnou z priestupku na úseku civilnej ochrany obyvateľstva v zmysle § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov neuposlúchnutím pokynov vlády Slovenskej republiky, konkrétne porušením Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5. februára 2021, ktorým sa obmedzuje sloboda pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 8. februára 2021 v čase od 05.00 h do 01.00 h nasledujúceho dňa, do odvolania, ktorého sa dopustila tým, že dňa 15. 02. 2021 v čase o 14:42 hod. prišla do zamestnania BCF EUROPE s.r.o., Novozámocká cesta 2509/83, Nesvady bez potvrdenia o vydanom negatívnom Covid-19 teste, na základe čoho jej zamestnávateľ zakázal vstup do zamestnania. Menovaná porušila epidemiologické opatrenia týkajúce sa zákazu vychádzania podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5. februára 2021, čím sa dopustila priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov, preto v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov sa jej za spáchaný priestupok ukladá sankcia - pokuta vo výške 10 eur.
28. Uznesením vlády č. 77 zo dňa 5. februára 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vláda schválila návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov; a predĺžila opakovane podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov na obdobie 40 dní s účinnosťou od 8. februára 2021 na postihnutom území Slovenskej republiky, ktorým je územie celej Slovenskej republiky, núdzový stav, vyhlásený uznesením vlády SR č. 587 z 30. septembra 2020 ktorý bol vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie.
Okrem toho vláda SR obmedzila s účinnosťou od 8. februára 2021, ak nie je ďalej uvedené inak, podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 8. februára 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predĺženého týmto uznesením, teda uplynutím 19. marca 2021, pričom toto obmedzenie sa nevzťahuje na: 2. cestu do a zo zamestnania zamestnanca, okrem zamestnancov škôl a školských zariadení, ktorý nemôže vzhľadom na povahu práce vykonávať túto ako prácu z domácnosti a cestu späť a na cestu na výkon podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti, ktorá nemôže byť vykonávaná ako práca z domácnosti a cestu späť 2.1. s účinnosťou od 8. februára 2021 do 9. februára 2021 v rámci okresu zaradeného uznesením vlády SR podľa Alert systému pre monitorovanie vývoja epidémie a prijímanie protiepidemických opatrení v závislosti od intenzity šírenia SARS-CoV-2 (Covid-19) (ďalej len
„COVID AUTOMAT“) do IV. a III. stupňa varovania, 2.2. ak sa táto osoba preukáže s účinnosťou od 10. februára 2021 v rámci okresu zaradeného uznesením vlády SR podľa COVID AUTOMAT-u do IV. a III. stupňa varovania negatívnym výsledkom RT-PCR testu nie starším ako 7 dní alebo antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19 nie starším ako 7 dní, 2.3. s účinnosťou od 8. februára 2021 do 14. februára 2021 v rámci okresu zaradeného uznesením vlády SR podľa COVID AUTOMAT-u do II. stupňa varovania, 2.4. ak sa táto osoba preukáže s účinnosťou od 15. februára 2021 v rámci okresu zaradeného uznesením vlády SR podľa COVID AUTOMAT-u do II. stupňa varovania negatívnym výsledkom RTPCR testu nie starším ako 14 dní alebo antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19 nie starším ako 14 dní, 2.5. s účinnosťou od 8. februára 2021 do 14. februára 2021 v rámci okresu zaradeného uznesením vlády SR podľa COVID AUTOMAT-u do I. stupňa varovania, VLÁDA SLOVENSKEJ REPUBLIKY Uznesenie vlády SR číslo 77/2021 strana 3 2.6. ak sa táto osoba preukáže s účinnosťou od 15. februára 2021 v rámci okresu zaradeného uznesením vlády SR podľa COVID AUTOMAT-u do I. stupňa varovania negatívnym výsledkom RTPCR testu nie starším ako 21 dní alebo antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19 nie starším ako 21 dní, alebo ak táto osoba prekonala ochorenie COVID-19 a má o jeho prekonaní doklad nie starší ako tri mesiace alebo ak táto osoba bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny a od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo osoba, ktorej zdravotný stav alebo zdravotná kontraindikácia neumožňuje vykonanie testu na ochorenie COVID-19.
29. V žalobe žalobkyňa podala aj návrh na prerušenie konania, dôvodiac tým, že Ústavný súd SR sa doposiaľ zaoberal iba otázkou vyhlásenia núdzového stavu, jeho predĺženia, a otázkou oprávnenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vydávať vyhlášky. Doposiaľ však nerozhodoval o oprávnení vlády Slovenskej republiky obmedziť slobodu pohybu a pobytu obyvateľstva zákazom vychádzania. Žalobkyňa mala pritom za to, že obmedzovať základné práva a slobody obyvateľstva môže iba Národná rada Slovenskej republiky. Ak teda vo veci konajúci súd má pochybnosti o oprávnení vlády Slovenskej republiky obmedziť slobodu pohybu a pobytu obyvateľstva zákazom vychádzania, žalobkyňa vo veci konajúcemu súdu navrhla, aby Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 05. 02. 2021, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 49/2021 Z. z., s právnymi predpismi vyššej právnej sily, najmä s ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., alebo aby Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o výklade ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., a aby do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu vo veci konajúceho súdu prerušil vo veci konajúci súd konanie o tejto žalobe.
V tejto súvislosti správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 249/2021-58 zo dňa 11. 05. 2021, týkajúceho sa aj ústavnej sťažnosti proti uzneseniu vlády SR č. 77 z 5. februára 2021, v rámci čoho ústavný súd uviedol, že z čl. 129 ods. 6 ústavy vyplýva, že do právomoci ústavného súdu patrí rozhodnutie o tom, či vyhlásenie núdzového stavu a ďalších na neho nadväzujúcich rozhodnutí bolo v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. Táto právomoc je však obmedzená § 189 zákona o ústavnom súde tak, že návrh môže podať najmenej pätina poslancov národnej rady, prezident, vláda alebo generálny prokurátor a tento súlad sa preskúmava v osobitnom konaní podľa § 189 až § 197 zákona o ústavnom súde.
S poukazom na uvedené správny súd mal za to, že nie je oprávneným subjektom na podanie návrhu na konanie o súlade uznesenia vlády SR č. 77 zo dňa 05. 02. 2021 s ústavou a ústavným zákonom, t.j. s predpismi vyššej právnej sily. Naviac, správny súd mal za to, že už bolo judikované ústavným súdom, že uznesenie vlády k návrhu na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, ktorým bol vyhlásený núdzový stav, je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 až 4 a čl. 5 ods. 1 až 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (PL. ÚS 22/2020). V právnej vete II. Ústavný súd SR tiež uviedol, že núdzový stav môže byť vyhlásený len za podmienok, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, ohrozením životného prostredia alebo s ohrozením značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie (čl. 5 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu). Núdzový stav tak môže byť vyhlásený len na základe ústavným zákonom ustanovených dôvodov a posúdenie, či tieto dôvody nastali a či vyžadujú vyhlásenie núdzového stavu, vyžaduje tiež expertné, koncepčné a v konečnom
dôsledku politické uváženie. Ústavný súd preto deklaruje, že vláda (ako vrcholný exekutívny orgán s rozsiahlymi, vecne súvisiacimi kompetenciami) je v lepšej pozícii posúdiť takéto okolnosti a za toto posúdenia dôsledky svojho (pozitívneho, ale aj negatívneho) rozhodnutia o tom, či vyhlási núdzový stav, je demokraticky zodpovedná. Úlohou ústavného súdu pri vyhlásení núdzového stavu je v zásade posúdiť len základnú racionalitu širšieho skutkového základu a zistiť, či nejde o zjavne neprimeranú reakciu exekutívy.
Z takto vymedzeného rozsahu preskúmavania, správny súd nenadobudol ani pochybnosti o výklade ústavného zákona č. 227/2002 Z.z., a preto ani v tejto časti návrh na prerušenie konania nevzhliadol za dôvodný, v dôsledku čoho správny súd návrh na prerušenie konania zamietol.
30. V žalobe žalobkyňa okrem iného vzniesla aj námietku vecnej nepríslušnosť správnych orgánov. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že v prípade, ak by rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, jednalo by sa o takú vadu, na ktorú správny súd prihliada ex offo a v takom prípade nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (ust. § 134 ods. 2 písm. b/ SSP), pričom takéto zistenie správneho súdu by bolo dôvodom na zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. b/ SSP. Pri zistení takejto vady správny súd už z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti konania nezisťuje existenciu iných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia. S poukazom na uvedené súd prioritne preskúmal, či žalobou napadnuté rozhodnutia vydali správne orgány, ktoré boli na to vecne príslušné.
Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa neuposlúchnutím pokynov vlády Slovenskej republiky, konkrétne porušením Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5. februára 2021, ktorým sa obmedzuje sloboda pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 8. februára 2021 v čase od 05.00 h do 01.00 h nasledujúceho dňa, do odvolania, spáchala priestupok a to tým, že dňa 15. 02. 2021 v čase o 14:42 hod. prišla do zamestnania BCF EUROPE s.r.o., Novozámocká cesta 2509/83, Nesvady bez potvrdenia o vydanom negatívnom Covid-19 teste, na základe čoho jej zamestnávateľ zakázal vstup do zamestnania. Uvedené konanie bolo zo strany správnych orgánov hodnotené ako porušenie epidemiologických opatrení týkajúcich sa zákazu vychádzania podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5. februára 2021, čím sa dopustila priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov, preto v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov jej bola za spáchaný priestupok uložená sankcia - pokuta vo výške 10 eur. Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že vecne príslušným orgánom bol Okresnému úradu Komárno, odbor krízového riadenia, podľa § 52 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. Je síce pravda, že podľa § 6 ods. 3 písm. l zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58, avšak v tomto ohľade je potrebné dať do pozornosti § 56 zákona č. 355/2007 Z.z., ktorý vymedzuje skutkovú podstatu priestupkov na úseku verejného zdravotníctva a porušenie Uznesenia vlády SR, ktorým bola obmedzená sloboda pohybu a pobytu zákazom vychádzania sa v predmetnom zákonnom ustanovení nenachádza, preto ani úrady verejného zdravotníctva nemohli byť vecne príslušné na prejednanie predmetného priestupku. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné konštatovať, že vo veci rozhodovali vecne príslušné správne orgány a to tak na prvom stupni, ako aj na odvolacom.
31. Zároveň správny súd poukazuje už na viackrát judikovanú skutočnosť, že uznesenie vlády SR č. 77 nie je spôsobilým predmetom preskúmavania správnym súdom. Zákon takúto právomoc správnemu súdu expressis verbis nezveruje, naopak ju zo súdneho prieskumu správnym súdom vylučuje ust. § 1aa zákona o organizácii činnosti vlády a právomoc na ich preskúmanie je Ústavou SR zverená Ústavnému súdu SR v konaní o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu podľa § 189 a nasl. zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a správny súd teda nemá ani právomoc na ich preskúmanie. Keďže takýto návrh podaný nebol, správny súd je viazaný uznesením vlády SR č. 77, ako aj týmto uznesením bola viazaná žalobkyňa, ktorej povinnosťou bolo dodržiavať v ňom stanovené obmedzenia. Niet pritom sporu o tom, že žalobkyňa uznesením vlády SR nariadené obmedzenia nedodržala, v dôsledku čoho bolo zo strany správnych orgánov konštatované, že žalobkyňa neuposlúchnutím pokynov vlády Slovenskej republiky, konkrétne porušením Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5. februára 2021, ktorým sa obmedzuje sloboda pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 8. februára 2021 v čase od 05.00 h do 01.00 h nasledujúceho dňa, do odvolania, ktorého sa dopustila tým, že dňa 15. 02. 2021 v čase
o 14:42 hod. prišla do zamestnania BCF EUROPE s.r.o., Novozámocká cesta 2509/83, Nesvady bez potvrdenia o vydanom negatívnom Covid-19 teste, na základe čoho jej zamestnávateľ zakázal vstup do zamestnania, porušila epidemiologické opatrenia týkajúce sa zákazu vychádzania podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5. februára 2021, čím sa dopustila priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov, preto v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov jej bola za spáchaný priestupok uložená sankcia - pokuta vo výške 10 eur.
32. Správnymi orgánmi zistený skutkový stav žalobkyňa v žiadnom rozsahu nerozporovala. Namietala len tú skutočnosť, že neporušila žiadnu právnu povinnosť, čo ako vyplýva vyššie, nie je možné konštatovať, keďže bola povinná dodržiavať pokyny stanovené vládou SR. V tejto súvislosti námietky žalobkyne ohľadom testovania RT-PCR testami a antigénovými testami sú irelevantné, pretože ako uviedol aj ústavný súd, vláda má expertné posúdenie k dispozícii, na základe ktorého vie preniesť politickú zodpovednosť na seba za stanovenie výnimiek zo zákazu vychádzania a tým zabezpečiť ochranu života a zdravia obyvateľstva. V tejto súvislosti treba dodať, že vyžadovanie preukázania sa platným výsledkom testu na ochorenie COVID-19 nie je vynútiteľné, nie je sankcionovateľné a môže byť iba na dobrovoľnej báze, čo ani správny súd nespochybňuje, avšak potom bolo povinnosťou žalobkyne dodržiavať obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 08. februára 2021 v čase od 05.00 h do 01.00 h nasledujúceho dňa, do odvolania. Je nesporné, že žalobkyňa uvedenú povinnosť porušila tým, že dňa 15. 02. 2021 v čase o 14:42 hod. prišla do zamestnania.
33. Čo sa týkalo žalobkyňou namietaného porušenia ustanovenia § 59 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb., uvedené z administratívneho spisu nevyplýva, pretože objasňovanie priestupku bolo ukončené už dňa 15. 02. 2021 a to odovzdaním veci podľa § 60 ods. 3 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb. Následne vec bola odovzdaná a prvostupňový správny orgán ju prijal dňa 22. 02. 2021, v dôsledku čoho sa začalo konanie o priestupku.
34. Záverom správny súd dáva do pozornosti novší nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2021-80 zo dňa 31. 03. 2021, z ktorého vyplýva, že „Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/2021 Z. z., je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov.“
V odôvodnení okrem iného Ústavný súd SR uviedol, že „114. U´stavny´ su´d sko^r ako na izolovane a forma´lne cha´panu´ povinnostˇ nazera´ na testovanie ako na su´cˇastˇ su´boru pravidiel obmedzuju ´cich slobodu pohybu a pobytu formou za´kazu vycha´dzania (cˇastˇ C.1 napadnute´ho uznesenia vla ´dy). Z tohto genera´lneho obmedzenia vla´da zaviedla vy´nimky, ktore´ svojou priamou realizacˇnou nadva¨znostˇou na vsˇeobecne´ pravidlo (za´kaz vycha´dzania) dotva´raju´ jeho celkovu´ skutocˇnu ´ podobu. Testovanie je povinnou podmienkou, ktora´ je svojou povahou zjavne prejavom snahy o resˇpektovanie pozˇiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu za´kazom vycha ´dzania (tej nevyhnutnosti, o ktorej hovori´ u´stavny´ za´kon obezpecˇnosti sˇta´tu). Ide o diagnosticky´ za´krok, ktory´ prispieva k cˇo najvcˇasnejsˇej mozˇnej identifika´cii infikovany´ch, a ty´m umozˇnˇuje na celkom adresnej ba´ze podrobitˇ ich nadva¨zuju´cim obmedzeniam (karante´na) efekti´vne bra´niacim dˇalsˇiemu sˇi´reniu infekcie.
115. Pri komplexnom hodnoteni´ podmienky testovania pritom nemozˇno opomi´natˇ, zˇe (ako to aj vla ´da vo vyjadreni´ zdo^raznˇuje) negati´vny test nepodmienˇuje pri´pady vy´nimiek, ktore´ svojou povahou mieria na za´ujmy a hodnoty najva´zˇnejsˇie koliduju´ce s ochranou verejne´ho zdravia ako legiti´mnym cielˇom v pandemickej situa´cii. Ide o pri´pady odvra´tenia bezprostredne´ho nebezpecˇenstva pre zdravie a zˇivot, poskytovania starostlivosti a pomoci pre odka´zane´ osoby, obstarania nevyhnutny´ch zˇivotny´ch potrieb, pobytu a pohybu vo volˇnej pri´rode v ra´mci urcˇene´ho u´zemia na u´cˇel telesne ´ho a psychicke´ho oddychu (strana 11 vyjadrenia vla´dy). Rovnako nemozˇno opomenu´tˇ, zˇe v pri
´pade poziti´vneho vy´voja epidemickej situa´cie COVID AUTOMAT predpoklada´ postupne´ a primerane adresne´ uvolˇnˇovanie testovania ako povinnej podmienky na uplatnenie vy´nimiek zo za´kazu vycha ´dzania. Z tohto hlˇadiska potom u´stavny´ su´d nedospel k za´veru, zˇe vla´da podmieneni´m niektory ´ch vy´nimiek zo za´kazu vycha´dzania negati´vnym vy´sledkom testu dostatocˇne neresˇpektovala pozˇiadavku nevyhnutnosti (racionality) formulovanu´ u´stavny´m za´konom. S istotou tu nejde o podmienku reflektuju´cu aku´kolˇvek svojvo^lˇu vla´dy.
116. Preto u´stavny´ su´d vni´ma podmienenie vy´nimky negati´vnym vy´sledkom testu ako snahu vla´dy o hlˇadanie riesˇenia resˇpektuju´ceho v rovine u´stavnopra´vnej pozˇiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu. Popi´sany´ postoj s istotou nemozˇno kvalifikovatˇ ako forma ´lne porusˇuju´ci cˇl. 16 ods. 1 alebo cˇl. 23 ods. 1 u´stavy ani cˇl. 5 ods. 3 pi´sm. a) v spojeni´ s odsekom 4 u´stavne´ho za´kona o bezpecˇnosti sˇta´tu. Uzˇ vo^bec v tejto su´vislosti nemozˇno uvazˇovatˇ o navrhovatelˇom naznacˇenej koli´zii so za´kladny´m pra´vom nebytˇ podrobeny´ krute´mu, nelˇudske´mu cˇi ponizˇuju´cemu zaobcha´dzaniu podlˇa cˇl. 16 ods. 2 u´stavy, ktore´ napokon genera´lny prokura ´tor do na´vrhove´ho petitu ani nepojal. Realiza´cia testovania, hoci je spa¨ta´ so za´sahom do telesnej integrity osoby, nevykazuje charakter za´sahu relevantne´ho z hlˇadiska cˇl. 16 ods. 2 u´stavy. V cˇasti namietaju´cej rozpor napadnute´ho uznesenia vla´dy s cˇl. 23 ods. 3 u´stavy u´stavny´ su´d o vyhoveni ´ na´vrhu genera´lneho prokura´tora nemohol uvazˇovatˇ, pretozˇe oznacˇene´ ustanovenie u´stavy zakotvuje osobitnu´ limitacˇnu´ klauzulu neuplatnitelˇnu´ v obdobi´ nu´dzove´ho stavu obmedzuju´ceho pra´ve slobodu pohybu a pobytu (pozri bod 69 odo^vodnenia tohto na´lezu).“
35. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 20. 10. 2021 správny súd nezistil dôvody na jeho zrušenie podľa ust. § 191 SSP, ale dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.
36. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol), nepriznal právo na náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli. Žalovaný správny orgán v zásade nemá právo na náhradu trov konania a táto mu môže byť priznaná len vo výnimočných prípadoch, pričom takúto situáciu súd v predmetnej veci nevzhliadol.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.