Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13S-31-2022.pdf
PDF · 199.19 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/31/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členov senátu JUDr. Zuzany Slušnej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu Q. J. SR, a.s., so sídlom B. na J. X, T., IČO XX XXX XXX, proti žalovanému N. R. W. J. S., so sídlom Q. B. XX, T., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. sp.: Z./XXXX/XXXX/XXXX zo dňa XX. februára XXXX, takto
rozhodol:
Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, Bratislava č. sp.: Z. zo dňa XX. februára XXXX a z r u š u j e rozhodnutie S. úradu verejného zdravotníctva, Q. č. S./XXXX/XXXXX-XXX zo dňa XX. júna XXXX a vec v r a c i a I. stupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie žalovaného
1. Dňa 05.01.2021 vykonal S. úradu verejného zdravotníctva, Q. štátny zdravotný dozor prevádzky žalobcu v E. na overenie dodržiavania opatrení vydaných Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.03.2020 a pandémie ochorenia COVID-19 vyhlásenej dňa 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie. Štátnym zdravotným dozorom bolo zistené, že v predmetnej prevádzke bol pre kupujúcich sprístupnený tovar domácich potrieb, elektroniky, bytového textilu a knihy, čím bol porušený zákaz predávať len tovar v rozsahu nevyhnutných životných potrieb. Z vykonaného štátneho zdravotného dozoru bola vypracovaná zápisnica s prijatými opatreniami zakazujúcimi žalobcovi predaj tovaru nad rámec rozsahu nevyhnutných životných potrieb podľa vyhlášky N. SR č. XX/XXXX s účinnosťou od 01.01.2021 a uznesenia vlády SR č. 808/2020, a to až do odvolania.
2. Následne prvostupňový správny orgán upovedomil žalobcu listom zo dňa 13.04.2021 o začatí správneho konania a o upustení od ústneho pojednávania vo veci uloženia pokuty podľa § 6 ods. 3 písm. l) a § 57 ods. 41 písm. a) zákona č. 355/2007 za iný správny delikt podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., ktorého sa dopustil účastník konania - spoločnosť Q. J. SR, a.s., B. F. J. X, XXX XX T. - mestská časť S., IČO: XX XXX XXX tým, že dňa 05.01.2021 prevádzkoval predajňu - U. Q. E., R. X, XXX XX E., nad rámec uspokojenia nevyhnutných životných potrieb v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 808 z 31. decembra 2020, čím porušil § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a § 1 ods. 1, ods. 2 písm. c) vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 77/2020 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok
a hromadných podujatí, vydanej dňa 31.12.2020 vo Vestníku vlády Slovenskej republiky, čiastka 38, ročník 30 (ďalej len „vyhláška č. 77/2020 V. v.“).
3. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 19.04.2021 žiadal prvostupňový správny orgán o zastavenie správneho konania s odôvodnením, že sa nedopustil vytýkaného správneho deliktu, nakoľko predával len tovar v zmysle Uznesenia. Zdôraznil, že pojem nevyhnutné životné potreby nemožno vykladať reštriktívne a nejasnosť znenia vyhlášky nesmie v žiadnom prípade zakladať právo správneho orgánu na určenie, ktorý tovar spadá do rozsahu nevyhnutných životných potrieb a ktorý nie. Žalobca taktiež vytkol správnemu orgánu, že sa obmedzil len na konštatovanie, že sa predával tovar mimo rozsahu uspokojovania nevyhnutných životných potrieb.
4. Regionálny úrad verejného zdravotníctva, Q. rozhodnutím zo dňa XX. júna XXXX, č. S./XXXX/ XXXXX-XXX uložil žalobcovi pokutu vo výške 1.000,- eur za to, že sa dopustil správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. tým, že nesplnil povinnosť podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a ohrozil verejné zdravie nedodržaním nariadených opatrení podľa § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z. z., nakoľko bolo zistené prevádzkovanie predajne potravín v rozsahu presahujúcom uspokojenie nevyhnutných životných potrieb v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 808 z 31. decembra 2020, čím porušil § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a § 1 ods. 1, ods. 2 písm. c) vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 77/2020 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a hromadných podujatí, vydanej dňa 31.12.2020 vo Vestníku vlády Slovenskej republiky, čiastka 38, ročník 30, čo bolo zistené výkonom štátneho zdravotného dozoru v prevádzke predajne U. Q. E.“, R. X, XXX XX E. v čase X.XX - XX.XX h. dňa XX.XX.XXXX.
5. V rozhodnutí uviedol, že kontrolou bolo zistené, že v čase kontroly bol ponúkaný na predaj zákazníkom sortiment nad rámec rozsahu nevyhnutných životných potrieb a to domácich potrieb, elektroniky, a bytového textilu v zmysle uznesenia vlády SR č. 808 zo dňa 31.12.2020. Tovar bol voľne prístupný v regáloch bez akejkoľvek zábrany zo strany prevádzkovateľa a sprístupnený za účelom predaja zákazníkom. Správny orgán skonštatoval, že uspokojením nevyhnutných životných potrieb sa rozumie nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, novín a tlačovín. Správny orgán zdôraznil, že v uznesení vlády č. 808 z 31.12.2020 nebolo pri výpočte nevyhnutných životných potrieb použité slovíčko najmä, a preto je tento výpočet taxatívny, čo neumožňuje individuálne ponímanie tohto pojmu tak, ako na to poukazuje žalobca. Prvostupňový správny orgán dodal, že správne posúdil rozsah predaja predmetného sortimentu a správne ustálil, že žalobca prevádzkoval svoju predajňu nad rámec povoleného sortimentu. Pri určovaní výšky pokuty prvostupňový správny orgán zhodnotil závažnosť, spôsob, čas trvania protiprávneho stavu, mieru rizika a možný rozsah škodlivých následkov z hľadiska konkrétneho ohrozenia zdravia zákazníkov. Pri rozhodovaní o výške pokuty vzal do úvahy skutkové zistenia a dostupné dôkazy, ktoré sú dôvodom pre uloženie pokuty za správny delikt na úseku verejného zdravotníctva vo výške 1.000,- eur. Správny orgán dodal, že jedným zo základných cieľov prijatých opatrení bolo zníženie mieri šírenia COVID - 19 prostredníctvom obmedzenia mobility obyvateľstva a tým, že žalobca realizoval predaj sortimentu nad rámec nevyhnutných životných potrieb prispieval k zvyšovaniu mobility obyvateľstva. Tohto pochybenia sa žalobca dopustil minimálne dňa 05.01.2021 v čase od X,XX hod. do XX,XX hod. Pokuta bola uložená v dolnej hranici zákonnej sadzby.
6. Voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu č. S./XXXX/XXXXX-XXX zo dňa XX. júna XXXX podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. sp.: Z./XXXX/XXXX/XXXX zo dňa XX. februára XXXX tak, že podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Žalovaný v rozhodnutí zopakoval priebeh administratívneho konania a ďalej uviedol, že na účely vyhlášky ÚVZ SR č. 77 aj Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 808 zo dňa 31.12.2020 je potrebné pod pojmom „nevyhnutné životné potreby“ rozumieť nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, zabezpečenie starostlivosti o deti, zabezpečenie starostlivosti o domáce zvieratá, čistiarne odevov, doplnenie pohonných hmôt, novín a tlačovín, očnej optiky, cesta do banky, poisťovne, servisu bicyklov, servisu motorových vozidiel s tým, že tento výpočet je možno považovať za taxatívny, čo je zrejmé zo znenia bodu B.1.bod 2 Uznesenie č. 808. Žalovaný dodal, že i v prípade, žeby išlo nie o taxatívny, ale o demonštratívny výpočet, ďalšie kategórie, ktoré možno doplniť do tohto výpočtu musia
byť logicky a teleologicky podobné tým, ktoré sú vo výpočte už taxatívne uvedené. Žalovaný si je vedomý toho, že každý človek môže mať v konkrétnej situácii odlišné individuálne potreby, avšak nie je možné, a ani v danom prípade snahou zákonodarcu nebolo, zohľadniť úplne všetky individuálne potreby každej osoby nachádzajúcej sa v určitej životnej situácii, ale zabezpečiť najzákladnejšie životné potreby. Žalovaný uzavrel, že dospel k záveru, že preukázaným skutkovým stavom boli naplnené formálne aj materiálne znaky správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva, čím boli dané dôvody na uloženie pokuty.
II.
Argumenty žalobcu a vyjadrenie žalovaného
7. Žalobca sa včas podanou žalobou domáha zrušenia uvedeného rozhodnutia žalovaného č. sp.: Z./XXXX/XXXX/XXXX zo dňa XX. februára XXXX z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, pričom došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobca je taktiež toho názoru, že nekonzistentnosť postupu správnych orgánov v rôznych regiónoch SR nie je založené na základných zásadách správneho konania, čím absentuje ich aplikácia na konkrétne právne vzťahy, je založené na svojvôli správneho orgánu, odporuje Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústave SR a neprimerane zasahuje do subjektívnych práv a právom chránených záujmov žalobcu.
8. Žalobca uviedol, že tovar za predaj ktorého mu bola uložená sankcia spadá do kategórie logicky a teleologicky podobného a odvodeného od toho, ktorý je uvedený v Uznesení vlády SR tzn., že tovar spadá do kategórií hygienického tovaru a tovaru slúžiaceho na zabezpečenie starostlivosti o deti a blízkych. Žalobca je toho názoru, že predaj domácich potrieb a predaj elektroniky možno posúdiť ako predaj nevyhnutných životných potrieb slúžiaci nielen na zabezpečenie starostlivosti o deti a blízkych, ale aj na výkon povolania a štúdium z domu pri zabezpečení starostlivosti o deti a blízkych. Rovnako tak možno podľa žalobcu posúdiť predaj textilu ako nevyhnutnú životnú potrebu na zabezpečenie starostlivosti o deti, blízkych a ako súčasť hygienického tovaru. Podľa názoru žalobcu je pojem „nevyhnutné životné potreby“ potrebné vykladať v závislosti od individuálnych potrieb jednotlivcov a ich životných situácii, v ktorých sa nachádzajú, a ktoré majú vplyv na to, čo sa v ich konkrétnom prípade dá považovať za nevyhnutnú potrebu pre život. Príkladom uviedol, že pre niekoho môžu byť nevyhnutnou životnou potrebou topánky pre deti, pretože z nich počas pandémie vyrástli alebo sa im opotrebovali a pre iného to môže byť napr. počítač, pretože sa potrebuje zúčastniť školského vyučovania z domu (doteraz pre neho počítač nebol potrebný, nakoľko sa vyučovania zúčastňoval fyzicky), pre iného to naopak môže byť obyčajný hrniec v ktorom sa dá uvariť jedlo, čistá posteľná bielizeň, vankúše a periny, ktoré sú dôležité z hľadiska hygieny a starostlivosti o deti a blízkych.
9. Žalobca ďalej vyjadril právny názor, že výklad znenia uznesenia a pojmu „nevyhnutné životné potreby“ tak, ako ich vykonal žalovaný a S. Q., nie sú podľa žalobcu akceptovateľné. Ak by sa aj pripustil nesprávny výklad žalovaného, že „nevyhnutné životné potreby“ sú v uznesení taxatívne vymenované, potom vzniká otázka, aký konkrétny druh tovaru sa podľa názoru správneho orgánu považuje za potreby nevyhnutné pre život napr. na zabezpečenie starostlivosti o deti, pretože samotný pojem taxatívne nevypovedá o tom, aký tovar predstavuje tovar na zabezpečenie starostlivosti o deti. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nepodal usmernenie ani vysvetlenie aký konkrétny druh tovaru považuje za potreby nevyhnutné pre život v zmysle uznesenia, vyjadril sa len k tomu, čo za potreby nevyhnutné pre život nepovažuje podľa svojho subjektívneho názoru, čo označil žalobca za svojvôľu žalovaného a nevysporiadanie sa s argumentami žalobcu v odvolaní.
10. Žalobca zdôraznil, že vyhláška, ani správny orgán bližšie nevysvetlil aký druh tovaru si predstavuje pod jednotlivými kategóriami nevyhnutných životných potrieb uvedených v Uznesení ani nevydal žiadne usmernenie, v ktorom by bol uvedený návod ako majú obchody s potravinami postupovať a realizovať dané opatrenie. Žalobca preto postupoval podľa svojho najlepšieho presvedčenia, logického uváženia, v dobrom úmysle, analógiou výkladu pojmu „potreby nevyhnutné pre život“ aj z iných právnych predpisov. Žalobca ponechal vo svojej ponuke na všetkých svojich obchodoch naprieč Slovenskou republikou len ten sortiment tovaru, ktorý spadá do kategórií tovaru nevyhnutného pre život v zmysle uznesenia.
11. Žalobca mal za to, že pri výklade znenia textu vyhlášky a uznesenia je potrebné dodržiavať „zásadu účelnosti“ a „zásadu hodnotovej bezrozpornosti“. Zásada účelnosti vychádza z toho, že právne predpisy nie sú iba bezduchým textom, ktorý vymenúva práva a povinnosti, ale že sa tým sleduje určitý účel a racionálny (praktický) zmysel. Preto situáciu, ktorá nie je v zákone výslovne upravená, treba riešiť tak, aby bol zachovaný (dodržaný) účel už existujúcich právnych predpisov. Zásada hodnotovej bezrozpornosti znamená, že medzeru v jazykovom znení zákona treba dotvoriť tak, aby nevznikol hodnotový rozpor s už existujúcim ustanovením zákona, ktorý upravuje podobný prípad a ktorý chráni rovnakú (podobnú) hodnotu, aká má byť chránená aj v novom (dotváranom) prípade. Rovnakým spôsobom postupuje aj súd pri dotváraní práva a vypĺňaní medzier zákona. Ak niektorá otázka nie je riešená v právnom predpise (v tomto prípade vo vyhláške) alebo sa pripúšťa viac možných interpretácií (znenie uznesenia), použije sa pre ich výklad analógia. Právne predpisy, ktoré upravujú určité veci ako veci nevyhnutné pre zabezpečenie základných životných podmienok, sú napríklad zákon č. 455/1991 Zb. ako právny predpis vyššej právnej sily, ktorý vo svojom § 2 ods. 3 uvádza nasledovné: „Zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby na účely tohto zákona je zabezpečenie ubytovania, stravy, nevyhnutného ošatenia, obuvi a nevyhnutnej základnej osobnej hygieny“. Taktiež zákon č. 417/2013 Z. z. v § 2 ods. 2 upravuje pojem „základné životné podmienky“ a na účely tohto zákona sú to jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Na zabezpečenie týchto základných životných potrieb je štátom poskytovaná jednorazová dávka, ktorá je podľa § 17 ods. 1 predmetného zákona určená “najmä na zabezpečenie nevyhnutného ošatenia, bielizne, obuvi, nevyhnutného vybavenia domácnosti, a to postele, stola, stoličky, chladničky, sporáku, variča, vykurovacieho telesa, paliva, práčky, periny, posteľnej bielizne, bežného kuchynského riadu, mimoriadnych liečebných nákladov alebo školských potrieb.“ Zo samotného pojmu základné životné podmienky možno vyvodiť, že ide o veci, ktoré sú nevyhnutné pre zabezpečenie dôstojnej existencie človeka, z čoho vyplýva, že sú vecami nevyhnutnými pre život. Medzi tovarom, ktorý správny orgán namietal, sa nachádzal tovar slúžiaci na zabezpečenie nevyhnutných životných potrieb. Právnymi predpismi neupravené situácie, ktoré neupravuje žiadna právna norma, sa riešia podľa prípadov podobných, t. j. použije sa analógia. Žalobca taktiež zdôraznil, že ak správny orgán nevie podať vysvetlenie aký druh tovaru spadá pod pojmy uvedené v uznesení, potom sám nevie vykonať takéto opatrenie a nemôže očakávať, že to budú vedieť aj jeho adresáti. Zákony nemôžu byť predsa založené na tom, aby si ich význam jeho adresáti domysleli. Ak správny orgán sám nevie podať vysvetlenie aký konkrétny druh tovaru možno považovať za tovar v zmysle uznesenia, potom sám nevie vykonať takéto opatrenie a z uvedeného dôvodu je toto konkrétne opatrenie nevykonateľné. Nie je akceptovateľné, aby nevykonateľné opatrenie bolo dôvodom pre začatie správneho konania a dôvodom pre vydanie zákonného rozhodnutia o uložení pokuty. Dodal, že postupom podľa výkladu správneho orgánu by si ľudia nemohli zaobstarať napr. rúška, respirátory, oblečenie pre novonarodené deti, obuv v prípade opotrebovania alebo zmene veľkosti, príslušenstvo do počítača pre výkon práce z domu a štúdium z domu a iné potreby či nástroje pre výkon svojho povolania, čím by sa dostali do životných situácií, ktoré by spôsobili škody na majetku, zdraví a živote.
12. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nepreskúmal rozhodnutie S. Q. v celom rozsahu a rozhodol len na základe skutočností zistených prvostupňovým orgánom S. Q. bez ďalšieho zisťovania, či dokazovania.
13. Žalobca taktiež poukázal na to, že správne orgány sú v zmysle § 3 ods. 5 veta druhá správneho poriadku povinné dbať na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely s tým, že výkonom štátneho dozoru v prevádzkach naprieč celou Slovenskou republikou sa len potvrdilo, že správne orgány v jednotlivých regiónoch nedodržujú uvedenú zásadu a pri určovaní sortimentu tovaru, ktorý nie je možné predávať, postupujú svojvoľným spôsobom. Počas výkonu štátneho zdravotného dozoru boli žalobcovi ukladané na jednotlivých prevádzkach rôzne opatrenia, hoci na každej prevádzke je predávaný rovnaký sortiment. Kým na jednej prevádzke bol napr. predaj kníh v poriadku a ŠZD ho nevytkol, na druhej prevádzke v inom meste sa jeho predaj kníh považoval za porušenie Vyhlášky a Uznesenia. Takýmto spôsobom dochádza k porušovaniu doktríny legitímneho očakávania, podľa ktorej pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch má orgán verejnej moci postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely. Postup správneho orgánu pri výkone ŠZD a aplikácii právnych predpisov na konkrétne vzťahy je zjavne nekonzistentný a založený na svojvôli.
14. Žalobca vyjadril názor, že pri rozhodovaní o správnych deliktoch je potrebné aplikovať základné zásady trestného práva a taktiež zásadu správneho práva akou je zásada „in dubio mitius“, ktorá prikazuje orgánom verejnej moci v situácii nejednoznačnosti právnej normy, ktorá objektívne ponúka viac možných výkladových variant, vychádzať z výkladovej varianty v prospech adresáta právnej normy, v tomto prípade žalobcu. Realizácia zásady prezumpcie neviny v správnom konaní znamená, že žalovaný je povinný dokázať vinu obvineného zo správneho deliktu, a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného zo správneho deliktu („ zásada in dubio pro reó “, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2007 sp. zn. 6 Sžo 342007). Žalobca zastáva názor, že sa nedopustil správneho deliktu, ktorý mu žalovaný kladie za vinu, a teda nemohlo byť v tejto súvislosti začaté správne konanie a následne ani vydané zákonné rozhodnutie o uložení sankcie, preto vydané Rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva SR o odvolaní, ako aj s tým spojené Rozhodnutie S. Q. trpí vadou nezákonnosti, sankcia ním uložená je uložená bezdôvodne a neodôvodnene. Na jej uloženie neexistujú predpoklady. Odôvodnenie sa neopiera o právne správne zistené skutočnosti, ani o ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov.
15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal poukázal na to, že dňa XX.XX.XXXX v čase X.XX - XX.XX hod. vykonali odborní zamestnanci Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Q. štátny zdravotný dozor podľa § 54 zákona č. 355/2007 Z. z. v prevádzke predajne U. Q. E., R. X, XXX XX E. zameraný na preverenie dodržiavania opatrení vydaných vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 77/2020 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a hromadných podujatí, vydanej dňa 31.12.2020. Výkonom ŠZD bolo zistené prevádzkovanie predmetnej predajne v rozsahu presahujúcom uspokojenie nevyhnutných životných potrieb v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 808 z 31. decembra 2020, nakoľko v predajni prebiehal aj predaj domácich potrieb, elektroniky a bytového textilu. Úsek s vystavovaním daného tovaru bol voľne prístupný pre zákazníkov. Viditeľne označený a zneprístupnený pre zákazníkov bol úsek s predajom oblečenia. Uvedeným došlo k porušeniu § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a § 1 ods. 1, ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 77/2020 V. v. V zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 808 z 31. decembra 2020 k návrhu na zmenu opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. prijatých uznesením vlády SR č. 807 z 29. decembra 2020 k návrhu na predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. sa uspokojením nevyhnutných životných potrieb rozumie nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, novín a tlačovín. Na účely vyhlášky ÚVZ SR aj uznesenia vlády je teda potrebné pod pojmom „nevyhnutné životné potreby“ rozumieť nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov a pomôcok, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, zabezpečenie starostlivosti o deti, zabezpečenie starostlivosti o domáce zvieratá a doplnenie pohonných hmôt. Gramatický výklad jednoznačne hovorí, že výpočet toho, čo sú nevyhnutné životné potreby je demonštratívny. V uznesení vlády č. 808 z 31. decembra 2020 nebolo použité slov najmä, a preto možno tento výpočet považovať za taxatívny (uzatvorený), čo neumožňuje individuálne ponímanie tohto pojmu, tak ako na to poukazuje žalobca. Žalobca teda nerešpektoval ustanovenia § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a nedodržaním nariadených opatrení podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. ohrozil verejné zdravie, na základe čoho sa dopustil iného správneho deliktu podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., za čo mu v zmysle § 57 ods. 41 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. bola prvostupňovým správnym orgánom uložená pokuta vo výške 1.000,- eur. Pri určení výšky pokuty sa v súlade s § 57 ods. 42 zákona č. 355/2007 Z. z. prihliada na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky protiprávneho konania. Závažnosťou protiprávneho konania je ohrozenie verejného zdravia a zdravých životných podmienok zákazníkov, ako i samotných zamestnancov predmetnej maloobchodnej predajne, čím existuje vysoké riziko šírenia prenosného ochorenia. Ochorenie COVID-19 patrí medzi kvapôčkovú infekciu a šíri sa primárne vzdušnou cestou pri kašľaní, kýchaní alebo rozprávaní. Vzhľadom na nepriaznivú epidemickú situáciu, aby sa zabránilo nekontrolovanému šíreniu ochorenia COVID-19 bola obmedzená činnosť maloobchodných prevádzok - predajní potravín na rozsah uspokojenia nevyhnutných životných potrieb, a to nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, novín a tlačovín. Jedným zo základných cieľov opatrení pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok bolo zníženie mieri šírenia ochorenia COVID-19 v populácii prostredníctvom obmedzenia mobility obyvateľstva. Tým, že žalobca realizoval predaj sortimentu nad rámec nevyhnutne životných potrieb prispieval k zvyšovaniu mobility obyvateľstva.
Proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého žalovaný podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku pristúpil k jeho preskúmaniu, pričom sa stotožnil s prvostupňovým správnym orgánom, že počas kontroly bolo zistené, že Vyhláška č. 77 nebola zo strany žalobcu dodržiavaná v plnom rozsahu. Žalobca svojím konaním porušil povinnosti uvedené v ustanovení § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého sú fyzické osoby - podnikatelia a právnické osoby povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a) až c), e) a g) až n) a ods. 3 a 4 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. Podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. sa správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva dopustí fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ak nesplní nariadené opatrenie na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a) až c), e) a g) až n) a ods. 3 až 4 alebo opatrenie pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 alebo vykonáva činnosť v rozpore s nariadeným opatrením. Žalobca porušil vyššie uvedené povinnosti tým, že dňa 05.01.2021 v čase vykonávaného štátneho zdravotného dozoru od 09:30 hod. do 10:00 hod. umožnil predaj tovaru, ktorý nie je v rozsahu uspokojenia nevyhnutných životných potrieb v zmysle Uznesenia č. 808. Ako zo zápisnice zo štátneho zdravotného dozoru vyplýva, v čase kontroly bol na predajni sprístupnený pre nakupujúcich tovar - domáce potreby, elektronika, bytový textil, knihy, a teda tovar, ktorý nie je v rozsahu nevyhnutných životných potrieb. Žalobca vo vyššie uvedenom prípade svojím konaním porušil § 1 ods. 2 písm. c) Vyhlášky č. 77, čím sa dopustil správneho deliktu podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z..
16. K odvolacej námietke žalobcu k porušeniu procesného postupu zo strany správneho orgánu žalovaný uviedol, že za účelom realizácie zásady rýchlosti konania určuje správny poriadok záväzné lehoty v § 49 správneho poriadku pre vydanie a oznámenie rozhodnutia, avšak prípadné nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia však nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia, nezákonnosť rozhodnutia, ako ani bez ďalšieho nezakladá fikciu rozhodnutia. Len samotné uplynutie procesnej lehoty na vydanie rozhodnutia - bez ohľadu na to, či je rozhodnutie vydávané podľa správneho poriadku alebo podľa osobitného právneho predpisu - nie je podľa súdnej praxe dostatočne relevantným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v režime správneho súdnictva (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Sžf/32/2016 - „Uvedený právny záver vychádza z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia nemá za dôsledok nezákonnosť rozhodnutia.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež vo svojom rozhodnutí sp. zn. 55Sžo/47/2011 vyslovil, že: „lehoty stanovené v § 49 správneho poriadku sú lehotami inštruktívnymi bez sankčných mechanizmov pre správny orgán a ich nedodržanie samé o sebe nemôže spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a ani účastník nemôže z nich vyvodzovať vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci nejaké práva“. Rozhodnutie správneho orgánu vydané po uplynutí lehoty na jeho vydanie teda nerobí toto rozhodnutie bez ďalšieho vecne nesprávnym, resp. nezákonným.
17. Žalovaný ďalej dodal, že na účely vyhlášky ÚVZ SR č. 77, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok aj Uznesenie č. 808 sa pod pojmom „nevyhnutné životné potreby“ rozumie nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, zabezpečenie starostlivosti o deti, zabezpečenie starostlivosti o domáce zvieratá, čistiarne odevov, doplnenie pohonných hmôt, noví a tlačovín, očnej optiky, cesta do banky, poisťovne, servisu bicyklov, servisu motorových vozidiel. Takýto výpočet je potrebné považovať za taxatívny, ako to výslovne vyplýva zo samotného znenia bodu B.1. bod 2 Uznesenia č. 808. Účelom prijatia Uznesenia č. 808 a naň nadväzujúcej vyhlášky ÚVZ SR č. 77, ako aj ďalších následne prijatých opatrení bolo a naďalej je zamedzenie šíreniu nebezpečne nákazlivého ochorenia COVID-19. Je nevyhnutné zamedziť, resp. obmedziť stretávanie sa ľudí, nakoľko by mohlo dôjsť k ďalšiemu šíreniu tohto ochorenia. Existuje vysoké riziko, že v súvislosti so stretávaním väčšieho počtu ľudí na jednom mieste, sa môže prispieť k šíreniu nákazy a ohroziť zdravie ľudí. WHO vyhlásila pre COVID-19 stav globálnej zdravotnej núdze. Nakaziť sa možno prostredníctvom blízkeho kontaktu s osobou, zvlášť kvapôčkovou infekciou. Vzhľadom na súčasnú celosvetovú migráciu ľudí a spôsob prenosu infekcie je pravdepodobné, že zhromažďovanie osôb môže byť rizikové, predovšetkým na verejných miestach, kde by sa mohli nachádzať aj potenciálni nositelia nákazy. Z uvedeného dôvodu bola aj obmedzená sloboda pohybu nariadením zákazu vychádzania Uznesením č. 808 s tam taxatívne vymedzenými a špecifikovanými výnimkami, ktorých uplatnenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie nevyhnutných potrieb pre život človeka. Nemožno preto, s ohľadom na stanovený účel prijatého Uznesenia č. 808, použiť extenzívny výklad pojmu „nevyhnutné životné potreby“, ako sa o to
pokúša žalobca, nakoľko by sa tým zmaril celkový účel opatrení prijatých v záujme ochrany verejného zdravia a života osôb.
18. Žalovaný k jazykovému výkladu slov, ktoré obsahuje text Uznesenia, konkrétne slová: ... „ďalších“ potrieb pre zvieratá... „alebo“ obdobného miesta... považoval za potrebné uviesť, že tieto slová („ďalších“ a „alebo“) neboli použité v spojení s pojmom „nevyhnutné životné potreby“, t. j. predmetné uznesenie neustanovilo, že je povolená cesta v nevyhnutnom rozsahu na účel obstarania „ďalších nevyhnutných životných potrieb“. Preto aj tento odkaz na jazykový výklad uvedených slov nemožno považovať za relevantnú námietku. K žalobcom uvádzaným zásadám - „zásada účelnosti“ a „zásada hodnotovej bezrozpornosti“ žalovaný dodal, že má za to, že tieto boli v danom prípade pri tvorbe vyhlášky ÚVZ SR č. 77 dodržané napriek opačnému tvrdeniu žalobcu. Ako žalobca uvádza, zásada účelnosti vychádza z toho, že právne predpisy nie sú iba bezduchým textom, ktorý vymenúva práva a povinnosti, ale že sa tým sleduje určitý účel a racionálny (praktický) zmysel. Žalovaný má za to, že k naplneniu tejto zásady došlo z toho dôvodu, že vyhláška ÚVZ SR č. 77 bola prijatá za účelom naplnenia Uznesenia č. 808 a najmä za účelom ochrany verejného zdravia a zamedzenia šírenia nebezpečne nákazlivého ochorenia COVID-19, a to obmedzením prevádzky niektorých prevádzok za účelom obmedzenia pohybu osôb a ich koncentrácie na miestach, kde dochádza k šíreniu tohto ochorenia a zvýšenému riziku prenosu a nákazy viacerých osôb. Rovnaký účel sledovalo aj prijaté Uznesenie č. 808. Pokiaľ ide o zásadu hodnotovej bezrozpornosti, v zmysle ktorej treba zabezpečiť, aby nevznikol hodnotový rozpor s už existujúcim ustanovením zákona, ktorý upravuje podobný prípad, a ktorý chráni rovnakú (podobnú) hodnotu, aká má byť chránená aj v novom (dotváranom) prípade, je potrebné uviesť, že v danom prípade nedošlo k rozporu medzi vyhláškou ÚVZ SR č. 77 a Uznesením č. 808, nakoľko daná vyhláška vychádzala z prijatého uznesenia a v žalobcom namietanom ustanovení § 1 ods. 2 písm. c) priamo odkazovala na jeho znenie. Pokiaľ žalobca poukazuje na zákon č. 455/1991 Zb., ktorý v § 2 ods. 3 uvádza, čo sa rozumie pod zabezpečením nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb, pričom v zmysle tohto ustanovenia ide o zabezpečenie ubytovania, stravy, nevyhnutného ošatenia, obuvi a nevyhnutnej základnej osobnej hygieny, žalovaný zdôraznil, že predmetné ustanovenie vyslovene uvádza, že ide o vymedzenie zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby „na účely tohto zákona“, t. j. na účely zákona č. 455/1991 Zb. Obdobne je to v prípade žalobcom uvedeného zákona č. 417/2013 Z. z., ktorý v § 2 ods. 2 upravuje pojem „základné životné podmienky“ avšak opätovne „na účely tohto zákona“. Nemožno uvedené preto použiť na rozšírenie rozsahu sortimentu, ktorého predaj umožňovala vyhláška ÚVZ č. 77 v spojení s Uznesením č. 808, nakoľko na účely vyhlášky ÚVZ SR č. 77 bol rozsah nevyhnutných životných potrieb vymedzený v Uznesení č. 808 bod B.1. bod 2. Je zrejmé, že každý človek môže mať v konkrétnej situácií odlišné individuálne potreby, avšak nie je možné, a ani v danom prípade snahou zákonodarcu nebolo, zohľadniť úplne všetky individuálne potreby každej osoby nachádzajúcej sa v určitej životnej situácií, ale zabezpečiť najzákladnejšie životné potreby (a to najmä zabezpečenie potravín, liekov, zdravotnej starostlivosti).
19. Pokiaľ žalobca poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 2 správneho poriadku (v zmysle ktorého účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu), žalovaný uviedol, že v danom prípade ide o asistenčnú a poučovaciu povinnosť správnych orgánov vo vzťahu k určeným subjektom (účastníkom konania a zúčastneným osobám) ako jednu zo základných pravidiel správneho konania, ktoré správny orgán musí dodržiavať v priebehu správneho konania, t. j. toto ustanovenie sa týka povinnosti správneho orgánu poskytovať pomoc a poučenie počas prebiehajúceho správneho konania (napr. povinnosť správneho orgánu upozorniť na nedostatky určitého podania, pomôcť tieto nedostatky odstrániť). Ďalej nemožno v danom prípade súhlasiť s názorom žalobcu, že správne orgány v jednotlivých regiónoch v prevádzkach naprieč celou Slovenskou republikou by mali dodržiavať tzv. precedenčnú zásadu (zásadu legitímnych očakávaní) podľa § 3 ods. 5 druhá veta správneho poriadku, v zmysle ktorého správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, nakoľko túto podľa názoru žalovaného nemožno aplikovať v prípade postupu jednotlivých regionálnych úradov verejného zdravotníctva pri výkone ŠZD v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z.. Pre úplnosť žalovaný dodal, že podľa slovenskej právnej úpravy neexistuje žiadny systém väzieb a viazaností, ktorý by mal byť pri uplatňovaní tejto zásady smerodajný. Neexistuje jednoznačné deklarovanie toho, či sa záväznosť viaže na hierarchický systém správnych orgánov, či je vrcholný, resp. vyšší správny orgán viazaný svojimi vlastnými (skoršími) rozhodnutiami, neexistuje centrálna databáza rozhodnutí správnych orgánov a pod.
Z analyzovaného ustanovenia nevyplýva dokonca ani to, či záväznosť rozhodnutiami je viazaná len na jeden orgán, alebo na ich hierarchiu (viď. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžp/20/2011 z 28.06.2012).
20. Pokiaľ žalobca uvádza, že zákaz vychádzania za účelom uspokojenia iných ako nevyhnutných potrieb pre život platí pre všetky fyzické osoby rovnako, a preto by mali fyzické osoby vychádzať z domu len za účelom kúpy tovaru nevyhnutného pre ich individuálne životné potreby je potrebné uviesť, že nemožno podľa názoru žalovaného zamieňať povinnosť fyzických osôb dodržiavať zákaz vychádzania v súlade s Uznesením č. 1 s povinnosťou prevádzkovateľov poskytujúcich služieb v zmysle Vyhlášky č. 3. Prevádzkovatelia poskytujúci služby sa nemôžu zbaviť zodpovednosti za porušenie opatrení nariadených pre prevádzkovateľov tvrdením, že fyzické osoby nedodržali im nariadené opatrenia a porušujú zákaz vychádzania. V zmysle § 1 ods. 1 vyhlášky ÚVZ SR č. 77 boli uzatvorené maloobchodné prevádzky a prevádzky poskytujúce služby, avšak podľa § 1 ods. 2 písm. c) predmetnej vyhlášky sa uzatvorenie nevzťahovalo na predajne potravín v rozsahu uspokojenia nevyhnutných životných potrieb v zmysle Uznesenia č. 808 bodu B.1. bod 2. Toto uznesenie obsahuje výpočet nevyhnutných životných potrieb, a to nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, zabezpečenie starostlivosti o deti, zabezpečenie starostlivosti o domáce zvieratá, čistiarne odevov, doplnenie pohonných hmôt, noví a tlačovín, očnej optiky, cesta do banky, poisťovne, servisu bicyklov, servisu motorových vozidiel, na poštu (vrátane výdajného miesta zásielkovní). Uvedený výpočet nevyhnutných životných potrieb nie je demonštratívny, a preto nemožno tento rozširovať o ďalšie kategórie tovarov, ktoré mohli byť predávané. Ak by aj bol uvedený výpočet demonštratívny, ďalšie kategórie, ktoré možno doplniť do tohto výpočtu musia byť logicky a teleologicky podobné tým, ktoré sú vo výpočte už explicitne uvedené. V predmetnej prevádzke bol okrem predaja povoleného tovaru umožnený aj predaj ďalšieho tovaru - hračky, oblečenie pre dospelých, bytový textil, domáce potreby, papierenský tovar, elektronika, boxy na náradie, umelé kvety, pričom tento tovar nemožno subsumovať pod pojem „nevyhnutné životné potreby“ a zároveň takýto tovar by nebolo možné ani považovať za tovar kategórie logicky a teleologicky podobný a odvodený od toho, ktorý je uvedený v Uznesení č. 808 bod B.1. bod 2.
21. K žalobným námietkam žalobcu žalovaný zopakoval, že na účely vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 31.12.2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a hromadných podujatí aj Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 808 zo dňa 31.01.2020 sa pod pojmom „nevyhnutné životné potreby“ rozumie nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, zabezpečenie starostlivosti o deti, zabezpečenie starostlivosti o domáce zvieratá, čistiarne odevov, doplnenie pohonných hmôt, noví a tlačovín, očnej optiky, cesta do banky, poisťovne, servisu bicyklov, servisu motorových vozidiel. Takýto výpočet je potrebné považovať za taxatívny, ako to výslovne vyplýva zo samotného znenia bodu B.1. bod 2 Uznesenia vlády SR č. 808. ÚVZ SR v tejto časti odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia neuviedol, že tento výpočet je demonštratívny, ale len poukázal na skutočnosť, že ak by aj pripustil, že ide o demonštratívny výpočet, tak je možné ako ďalšie kategórie tovaru slúžiaceho na uspokojenie nevyhnutných životných potrieb doplniť len tie, ktoré sú logicky a teleologicky podobné tým, ktoré sú už vo výpočte bodu B.1. bod 2 Uznesenia vlády SR č. 808 explicitne uvedené, t. j. musia byť odvoditeľné už z tých tam výslovne uvedených. Je nepochybné, že zo samotného znenia Uznesenia vlády SR č. 808 je zrejmé, že jeho účelom bolo minimalizovať mobilizáciu obyvateľstva v čase, kedy dochádzalo k zvyšovaniu počtu pozitívnych prípadov na ochorenie COVID-19. Z tohto dôvodu preto bolo taxatívne vymedzené, v ktorých prípadoch možno porušiť nariadený zákaz vychádzania a nemožno svojvoľne tieto prípady rozširovať nakoľko by sa stratil účel prijatého Uznesenie vlády SR č. 808.
22. Žalovaný poukázal na to, že tovar za predaj ktorého bola žalobcovi uložená sankcia (konkrétne hračky, oblečenie pre dospelých, bytový textil, domáce potreby, papierenský tovar, elektronika, boxy na náradie, umelé kvety) nespadá do taxatívne vymedzeného rozsahu nevyhnutne životných potrieb určených Uznesením vlády SR č. 808 v bode B.1 bod 2. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu k predaju namietaného tovaru (domáce potreby, elektronika, bytový textil), na tomto mieste považoval žalovaný za potrebné uviesť, že žalobca sa snaží ospravedlniť každý jeden tovar, ktorý bol predávaný v rozpore s platnou a účinnou vyhláškou ÚVZ SR č. 77, a to na základe subjektívneho výkladu nevyhnutných životných potrieb v zmysle Uznesenia vlády SR č. 808. Žalovaný má za to, že žalobcovi neprináleží podávať výklad Uznesenia vlády SR č. 808 ani vyhlášky ÚVZ SR č. 77. Taktiež žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca podal argumentáciu len ku niektorému predávanému tovaru, k ďalšiemu tovaru,
ktorý bol predávaný v rozpore s vyhláškou ÚVZ SR č. 77 (hračky, oblečenie pre dospelých, papierenský tovar, elektronika, boxy na náradie, umelé kvety) sa nevyjadril.
23. Žalovaný zopakoval, že účelom prijatia Uznesenia vlády SR č. 808 a naň nadväzujúcej vyhlášky ÚVZ SR č. 77, ako aj ďalších následne prijatých opatrení, bolo zamedzenie šíreniu nebezpečne nákazlivého ochorenia COVID-19. Bolo nevyhnutné zamedziť, resp. obmedziť stretávanie sa ľudí, nakoľko mohlo dôjsť k ďalšiemu šíreniu tohto ochorenia. Existuje vysoké riziko, že v súvislosti so stretávaním väčšieho počtu ľudí na jednom mieste, sa môže prispieť k šíreniu nákazy a ohroziť zdravie ľudí. WHO vyhlásila pre COVID-19 stav globálnej zdravotnej núdze. Nakaziť sa možno prostredníctvom blízkeho kontaktu s osobou, zvlášť kvapôčkovou infekciou. Vzhľadom na celosvetovú migráciu ľudí a spôsob prenosu infekcie je pravdepodobné, že zhromažďovanie osôb môže byť rizikové, predovšetkým na verejných miestach, kde by sa mohli nachádzať aj potenciálny nositelia nákazy. Z uvedeného dôvodu bola aj obmedzená sloboda pohybu nariadením zákazu vychádzania Uznesením vlády SR č. 808 s tam taxatívne vymedzenými a špecifikovanými výnimkami, ktorých uplatnenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie nevyhnutných potrieb pre život človeka. Nemožno preto, s ohľadom na stanovený účel prijatého Uznesenia vlády SR č. 808, použiť extenzívny výklad pojmu „nevyhnutné životné potreby“, ako sa o to pokúša žalobca v podanej žalobe, nakoľko by sa tým zmaril celkový účel opatrení prijatých v záujme ochrany verejného zdravia a života osôb.
24. Žalovaný dodal, že v čase, kedy sa žalobca dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 a) zák. č. 355/2007 Z. z. bola účinná vyhláška ÚVZ SR č. 77 odkazujúca vo svojom ustanovení § 1 ods. 2 písm. c) na Uznesenie vlády SR č. 808. Z tohto dôvodu má žalovaný za to, že je irelevantné poukazovať na a porovnávať znenie Uznesenia vlády SR č. 808 s Uznesením vlády SR č. 30 zo 17. januára 2021. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, cit.: „Ak by nebolo účelom zákonodarcu vymedziť nevyhnutné životné potreby extenzívne nedošlo by k uvedenej právnej úprave v neskorších uzneseniach, v ktorých bolo doplnené slovo „najmä“.“ Žalobca ďalej poukázal na jazykový výklad slov, ktoré obsahuje text Uznesenia, konkrétne slová: ... „ďalších“ potrieb pre zvieratá... „alebo“ obdobného miesta...Tu je potrebné uviesť, že tieto slová („ďalších“ a „alebo“) neboli použité v spojení s pojmom „nevyhnutné životné potreby“, t. j. predmetné uznesenie neustanovilo, že je povolená cesta v nevyhnutnom rozsahu na účel obstarania „ďalších nevyhnutných životných potrieb“.
25. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že sa vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí vyjadril len k tomu, čo považuje za potreby nevyhnutné pre život podľa svojho subjektívneho názoru. Žalovaný výslovne uviedol, čo sa považuje za „nevyhnutné životné potreby“ v zmysle vyhlášky ÚVZ SR č. 77, a to tak, že rozsah nevyhnutných životných potrieb upravuje Uznesenie vlády SR č. 808, konkrétne bod B.1 bod 2 tohto uznesenia. Nejde preto o subjektívny názor žalovaného čo považuje alebo nepovažuje za nevyhnutné životné potreby, ale tieto výslovne a taxatívne stanovuje dané Uznesenie vlády SR č. 808. Žalovaný má za to, že sám žalobca k vymedzeniu „nevyhnutných životných potrieb“ pristupoval subjektívne keď uvádzal, čo individuálne osoby môžu považovať subjektívne za nevyhnutné životné potreby.
26. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že predmetom súdneho konania nie je posudzovanie správnosti, jasnosti a zrozumiteľnosti vyhlášky ÚVZ SR č. 77. ÚVZ SR opatrenia vo vyhláške ÚVZ SR č. 77 prijal v súlade s odporúčaním uvedeným v Uznesení vlády SR č. 808 a všetky tam prijaté opatrenia zohľadnil vo vydanej vyhláške ÚVZ SR č. 77. Žalovaný s tvrdením žalobcu, že cit.: „Hlavný hygienik SR vydal Vyhlášku, ktorou umožnil predajniam potravín - žalobcovi ostať otvoreným v rozsahu uspokojenia nevyhnutných životných potrieb v zmysle Uznesenia vlády SR“ súhlasí, nakoľko predmetom konania, v ktorom bola žalobcovi uložená pokuta za správny delikt na úseku verejného zdravotníctva, nebolo porušenie zákazu otvorenia maloobchodnej prevádzky, ale nedodržanie opatrenia týkajúceho sa rozsahu predávané tovaru. Prevádzka žalobcu bola otvorená oprávnene a otvorenie prevádzky nebolo pri výkone ŠZD namietané, namietaný bol rozsah tovaru, ktorý bol v predmetnej prevádzke ponúkaný a predávaný. Žalobca v podanej žalobe uvádza, že cit.: „predával len taký druh tovaru, ktorý podľa svojho odôvodnenia vedel zaradiť do potrieb nevyhnutných pre život“...“postupoval podľa svojho najlepšieho presvedčenia, logického uváženia, v dobrom úmysle, analógiou výkladu...“. V danom vyjadrení podľa žalovaného opakovane vidno subjektívne posúdenie a vymedzenie nevyhnutných životných potrieb žalobcom, ktoré je založené na jeho subjektívnom názore, aký tovar by mal spadať do kategórie nevyhnutných životných potrieb.
27. K ďalšej žalobnej námietke žalovaný uviedol, že je toho názoru, že výška uloženej pokuty je dostatočne zdôvodnená tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 57 ods. 43 zákona č. 355/2007 Z. z., a to nasledovne, cit.: „Závažnosťou protiprávneho konania je ohrozenie verejného zdravia a zdravých životných podmienok zákazníkov, ako i samotných zamestnancov predmetnej maloobchodnej predajne, čím existuje vysoké riziko šírenia prenosného ochorenia. Ochorenie COVID-19 patrí medzi kvapôčkovú infekciu a šíri sa primárne vzdušnou cestou pri kašľaní, kýchaní alebo rozprávaní. Vzhľadom na nepriaznivú epidemickú situáciu, aby sa zabránilo nekontrolovanému šíreniu ochorenia COVID-19 bola obmedzená činnosť maloobchodných prevádzok - predajní potravín na rozsah uspokojenia nevyhnutných životných potrieb, a to nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, novín a tlačovín. Pri hodnotení správny orgán vychádzal i zo skutočnosti, že jedným zo základných cieľov opatrení pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok bolo zníženie mieri šírenia ochorenia COVID-19 v populácii prostredníctvom obmedzenia mobility obyvateľstva. Tým, že kontrolovaný subjekt realizoval predaj sortimentu nad rámec nevyhnutne životných potrieb prispieval k zvyšovaniu mobility obyvateľstva. Následkom protiprávneho konania je nerešpektovanie nariadených opatrení a zákonom stanovených povinností. Pri určení výšky pokuty bol skúmaný i čas protiprávneho konania, ktorým je obdobie, v ktorom účastník konania nedodržal nariadené opatrenia, minimálne dňa XX.XX.XXXX v čase X.XX - XX.XX h.“ Výška pokuty bola teda dostatočne zdôvodnená aj s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú výšku uloženej sankcie v určitej výške.
28. K žalobcom uvádzaným zásadám - „zásada účelnosti“ a „zásada hodnotovej bezrozpornosti“ žalovaný zopakoval, že má za to, že tieto boli v danom prípade pri tvorbe vyhlášky ÚVZ SR č. 77 dodržané napriek opačnému tvrdeniu žalobcu. Ako žalobca uvádza, zásada účelnosti vychádza z toho, že právne predpisy nie sú iba bezduchým textom, ktorý vymenúva práva a povinnosti, ale že sa tým sleduje určitý účel a racionálny (praktický) zmysle. Žalovaný má za to, že k naplneniu tejto zásady došlo z toho dôvodu, že vyhláška ÚVZ SR č. 77 bola prijatá za účelom naplnenia Uznesenia vlády SR č. 808 a najmä za účelom ochrany verejného zdravia a zamedzenia šírenia nebezpečne nákazlivého ochorenia COVID-19, a to obmedzením prevádzky niektorých prevádzok za účelom obmedzenia pohybu osôb a ich koncentrácie na miestach, kde dochádza k šíreniu tohto ochorenia a zvýšenému riziku prenosu a nákazy viacerých osôb. Rovnaký účel sledovalo aj prijaté Uznesenie vlády SR č. 808. Pokiaľ ide o zásadu hodnotovej bezrozpornosti, v zmysle ktorej treba zabezpečiť, aby nevznikol hodnotový rozpor s už existujúcim ustanovením zákona, ktorý upravuje podobný prípad, a ktorý chráni rovnakú (podobnú) hodnotu, aká má byť chránená aj v novom (dotváranom) prípade, je potrebné uviesť, že v danom prípade nedošlo k rozporu medzi vyhláškou ÚVZ SR č. 77 a Uznesením vlády SR č. 808, nakoľko daná vyhláška vychádzala z prijatého uznesenia a v žalobcom namietanom ustanovení § 1 ods. 2 písm. c) priamo odkazovala na jeho znenie. Žalobca poukazuje aj na zákon č. 455/1991 Zb., ktorý v § 2 ods. 3 uvádza, čo sa rozumie pod zabezpečením nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb, pričom v zmysle tohto ustanovenia ide o zabezpečenie ubytovania, stravy, nevyhnutného ošatenia, obuvi a nevyhnutnej základnej osobnej hygieny. Predmetné ustanovenie však vyslovene uvádza, že ide o vymedzenie zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby „na účely tohto zákona“, t. j. na účely zákona č. 455/1991 Zb. Obdobne je to v prípade žalobcom uvedeného zákona č. 417/2013 Z. z., ktorý v § 2 ods. 2 upravuje pojem „základné životné podmienky“ avšak opätovne „na účely tohto zákona“. Nemožno uvedené preto použiť na rozšírenie rozsahu sortimentu, ktorého predaj umožňovala vyhláška ÚVZ SR č. 77 v spojení s Uznesením č. 808, nakoľko na účely vyhlášky č. 77 bol rozsah nevyhnutných životných potrieb vymedzený v Uznesení č. 808 bod B.1. bod 2.
29. K odkazu žalobcu na ustanovenie § 3 ods. 2 správneho poriadku (v zmysle ktorého účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu), žalovaný opäť zopakoval, že v danom prípade ide o asistenčnú a poučovaciu povinnosť správnych orgánov vo vzťahu k určeným subjektom (účastníkom konania a zúčastneným osobám) ako jednu zo základných pravidiel správneho konania, ktoré správny orgán musí dodržiavať v priebehu správneho konania, t. j. toto ustanovenie sa týka povinnosti správneho orgánu poskytovať pomoc a poučenie počas prebiehajúceho správneho konania (napr. povinnosť správneho orgánu upozorniť na nedostatky určitého podania, pomôcť tieto nedostatky odstrániť). S tvrdením žalobcu, že by si podľa výkladu správneho orgánu nemohli ľudia zaobstarať rúška alebo respirátory nemožno súhlasiť, nakoľko zaobstaranie
zdravotníckych prostriedkov (medzi ktoré možno zaradiť rúška a respirátory) vyhláška ÚVZ SR č. 77 s odkazom na Uznesenie vlády SR č. 808 (bod B.1. bod 2.) umožňovala.
30. K žalobnej námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaný uviedol, že má za to, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva Trenčín dostatočne objektívne zistil skutkový stav tak, ako to vyžaduje § 3 ods. 5 prvá veta v spojení s § 32 ods. 1 a § 46 správneho poriadku. Regionálny úrad verejného zdravotníctva Trenčín pri uložení pokuty vychádzal predovšetkým zo zápisnice zo ŠZD vykonaného dňa 05.XX.2021 v prevádzke U. Q. E., R. X, XXX XX E., ktorej prevádzkovateľom je žalobca. Pri výkone ŠZD bolo zistené, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu vtedy platnej a účinnej vyhlášky ÚVZ SR č. 77, čím žalobca porušil povinnosť podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a svojím konaním naplnil znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z.. S tvrdením žalobcu, že iný správny delikt, ktorý sa žalobcovi kladie za vinu, nie je správnym deliktom a žalobca považuje konanie žalovaného za svojvôľu, preto žalovaný nemôže súhlasiť, nakoľko pokuta bola uložená za konanie, ktoré naplnilo znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z.
31. K ďalšej námietke žalobcu sa žalovaný vyjadril v tom zmysle, že pri preskúmaní rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Q. postupoval tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 59 správneho poriadku. Žalovaný predovšetkým skúmal, či boli splnené zákonné podmienky pre podanie odvolania, následne napadnuté rozhodnutie preskúmal v celom rozsahu (a to nielen v rozsahu, ktorý vyplýva z textu odvolania), pričom preskúmal tak jeho výrokovú časť aj odôvodnenie z hľadiska zákonnosti a správnosti, posudzoval či je vecne správne a účelné. Je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o odvolaní nie je odvolací orgán viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní, skutkovými zisteniami ani právnym názorom prvostupňového orgánu. Žalovaný mal zo spisovej dokumentácie predloženej Regionálnym úradom verejného zdravotníctva Q. za preukázané, že rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Q. bolo zákonné a správne, a preto rozhodol tak, ako je uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí. Ako vyplýva z § 59 ods. 1 správneho poriadku, odvolací orgán ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Z dikcie uvedeného ustanovenia vyplýva, že nie je povinnosťou odvolacieho orgánu doterajšie konanie doplniť, teda nie je povinný vykonať ďalšie zisťovanie či dokazovanie tak, ako to uviedol žalobca v tomto bode svojej žaloby. Je potrebné tiež uviesť, že žalobca v podanom odvolaní proti rozhodnutiu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Q. neuviedol žiadne návrhy na vykonanie dokazovania alebo doplnenie podkladov pre rozhodnutie.
32. K nekonzistentnému postupu správneho orgánu žalovaný uviedol, že predmetom tohto konania nie je nekonzistentný postup správneho orgánu pri výkone štátneho zdravotného dozoru v porovnaní s inými správnymi orgánmi v iných regiónoch Slovenskej republiky. Predmetom konania je žalobou napadnuté rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta za porušenie povinnosti podľa § 52 ods. 1 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z., čím sa dopustil správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva v zmysle § 57 ods. 33 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z.. Nemožno v danom prípade súhlasiť s názorom žalobcu, že správne orgány v jednotlivých regiónoch v prevádzkach naprieč celou Slovenskou republikou by mali dodržiavať tzv. precedenčnú zásadu (zásadu legitímnych očakávaní) podľa § 3 ods. 5 druhá veta správneho poriadku, v zmysle ktorého správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, nakoľko túto podľa názoru ÚVZ SR nemožno aplikovať v prípade postupu jednotlivých regionálnych úradov verejného zdravotníctva pri výkone ŠZD v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. Pre úplnosť je však potrebné dodať, že podľa slovenskej právnej úpravy neexistuje žiadny systém väzieb a viazaností, ktorý by mal byť pri uplatňovaní tejto zásady smerodajný. Neexistuje jednoznačné deklarovanie toho, či sa záväznosť viaže na hierarchický systém správnych orgánov, či je vrcholný, resp. vyšší správny orgán viazaný svojimi vlastnými (skoršími) rozhodnutiami, neexistuje centrálna databáza rozhodnutí správnych orgánov a pod. Z analyzovaného ustanovenia nevyplýva dokonca ani to, či záväznosť rozhodnutiami je viazaná len na jeden orgán, alebo na ich hierarchiu (viď. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžp/20/2011 z 28.06.2012). Žalovaný poznamenal, že mu nie sú zasielané zápisnice z vykonávaného štátneho zdravotného dozoru všetkými regionálnymi úradmi naprieč Slovenskou republikou, a preto sa nevie vyjadriť k tvrdeniam žalobcu, že jednotlivé regionálne úrady vytýkali v rôznych prevádzkach žalobcu rozdielny tovar. Žalovaný ako odvolací orgán preskúmava rozhodnutia regionálnych úradov verejného zdravotníctva, voči ktorým bolo podané odvolanie. V danom prípade preskúmaval rozhodnutie RÚVZ Q. č. S./XXXX/XXXXX- XXX zo dňa XX.XX.XXXX a nakoľko mal za to, že bolo vydané v súlade so zákonom a dostatočne
bolo preukázané spáchanie iného správneho deliktu podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., toto rozhodnutie potvrdil. Voči žalobcovi bolo vedených viacero správnych konaní vo veci iného správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. za porušenie povinnosti predávať len tovar v rozsahu nevyhnutných životných potrieb. Z viacerých rozhodnutí, ktoré boli ÚVZ SR postúpené z dôvodu podaného odvolania zo strany žalobcu vyplýva, že regionálne úrady verejného zdravotníctva vytýkali opakovane žalobcovi predaj rovnakého tovaru nespadajúceho do rozsahu nevyhnutných životných potrieb, a to najmä elektrospotrebičov, školských potrieb, kuchynského riadu, bytového textilu, kufrov, domácich potrieb.
33. K názoru žalobcu, že interpretácia právnych predpisov by mala byť postavená predovšetkým na rozumovom zdôvodnení ich obsahu, žalovaný opätovne uviedol, že rozsah nevyhnutných životných potrieb v zmysle vyhlášky ÚVZ SR č. 77 bol určený uznesením vlády SR č. 808, konkrétne v bode B.1 bod 2, pričom bol zohľadnený účel takto prijatého uznesenia a vyhlášky, a to predovšetkým ochrana verejného zdravia a zamedzenie šíreniu nebezpečne nákazlivého ochorenia COIVD- 19. Žalovaný zdôraznil, že je preukázateľné, že práve pri zhromažďovaní väčšieho počtu ľudí v uzavretých a otvorených priestoroch na jednom mieste dochádza k zvýšenému šíreniu ochorenia COVID-19. Práve z tohto dôvodu bolo nevyhnutné dodržať opatrenia zo strany žalobcu a vylúčiť akékoľvek možné potencionálne šírenia prevádzkovaním obchodných priestorov a poskytovaním služieb.
34. K prezumpcii neviny žalovaný poukázal na skutočnosť, že zavinenie nie je obligatórnym znakom správneho deliktu právnických osôb a fyzických osôb - podnikateľov. Pri vyvodzovaní zodpovednosti za správny delikt sa dokazuje len porušenie právnej povinnosti osobou, existencia protiprávneho následku a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a protiprávnym následkom. Zodpovednosť za tento druh správneho deliktu je objektívnou zodpovednosťou, a preto účastník konania nesie objektívnu zodpovednosť za zistené skutočnosti a zodpovedá bez ohľadu na mieru zavinenia, a teda aj v prípadoch, kedy svojim konaním (alebo opomenutím) škodu nezavinil. Miera zavinenia sa skúma len v súvislosti s určením druhu a výšky sankcie. V tomto prípade bola uložená pokuta výsledkom správneho uváženia prvostupňového správneho orgánu správna a zákonná, pohybovala sa na spodnej hranici zákonom stanovenej výšky, bola primeraná zisteniam a opodstatnená, nakoľko bolo v správnom konaní dostatočne preukázané porušenie vyhlášky ÚVZ SR č. 77, a to § 1 ods. 1 písm. c), čím žalobca porušil povinnosti uvedené v § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a svojím konaním tak naplnil znaky iného správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 písm. a zák. č. 355/2007 Z. z.
35. K ďalšej žalobnej námietke žalovaný uviedol, že Vyhláška ÚVZ SR č. 77 bola prijatá na základe odporúčania vlády prijatého v uznesení vlády SR č. 808. ÚVZ SR pri prijímaní opatrení v predmetnej vyhláške vychádzal z obsahu tohto uznesenia s cieľom zabezpečiť čo najvyššiu ochranu verejného zdravia. V zmysle uvedeného bolo preto aj prijaté opatrenie podľa § 1 ods. 1 vyhlášky ÚVZ SR č. 77, ktorým sa uzatvorili maloobchodné prevádzky a prevádzky poskytujúce služby. Aby boli zabezpečené základné životné potreby, § 1 ods. 2 ustanovil výnimku z opatrenia podľa § 1 ods. 1 vyhlášky ÚVZ SR č. 77. Výnimka sa okrem iného týkala aj podľa § 1 ods. 2 písm. c) predajní potravín, pokiaľ predávali tovar v rozsahu uspokojenia nevyhnutných životných potrieb, ktoré boli taxatívne určené uznesením vlády SR č. 808, konkrétne bod B.1 bod 2. Je nepochybné, že obsah pojmu „nevyhnutné životné potreby“ treba vykladať z hľadiska účelu, ktorý prijaté uznesenie vlády SR č. 808 a z neho vyplývajúca vyhláška ÚVZ SR č. 77 sledovali. Takýmto účelom bola ochrana verejného zdravia z dôvodu zvyšujúceho sa počtu pozitívnych prípadov na ochorenie COVID-19, a to obmedzením pohybu osôb a zamedzením ich nadmerného stretávania sa v jednotlivých prevádzkach. Je zrejmé, že každý človek môže mať v konkrétnej situácií odlišné individuálne potreby, avšak nie je možné, a ani v danom prípade snahou zákonodarcu nebolo, zohľadniť úplne všetky individuálne potreby každej osoby nachádzajúcej sa v určitej životnej situácií, ale zabezpečiť najzákladnejšie životné potreby (a to najmä zabezpečenie potravín, liekov, zdravotnej starostlivosti). Žalobcovi ako maloobchodnej prevádzke bolo vyhláškou ÚVZ SR č. 77 v spojení s uznesením vlády SR č. 808 umožnené predávať tovar v rozsahu stanovenom v bode B.1 bod 2. predmetného uznesenia, napriek tomu rozšíril sortiment predávaného tovaru o ďalší tovar, ktorého predaj predmetná vyhláška nepripúšťala. Žalobca sa vedome dopustil porušenia nariadeného opatrenia ÚVZ SR, keď vo svojej prevádzke ponúkal tovar, ktorý (ako žalobca uviedol aj v podanej žalobe) sám podľa vlastného presvedčenia a z pohľadu ÚVZ SR podľa svojvôle považoval za tovar potrebný na uspokojenie nevyhnutných životných potrieb.
36. Žalovaný v závere vyjadrenia navrhol správnu žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
37. Žalobca v replike a žalovaný v duplike zotrvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.
III.
Posúdenie skutkových tvrdení a právnych argumentov
38. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 195 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec rozhodol bez pojednávania (§ 107 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 182 ods. 1 písm. g/ S.s.p. a § 105 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie žalovaného nie je v súlade so zákonom, keď vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci ako i z nedostatočne zisteného skutkového stavu a je zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/ S.s.p.), je potrebné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom (§137 ods. 4 S.s.p.) vyslovil, že zrušuje rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie I. stupňového správneho orgánu a vec vracia I. stupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie (§ 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/ S.s.p. v spojení s § 191 ods. 3 písm. a/, ods. 4 S.s.p.). 39. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 40. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno nútiť aby konal niečo, čo zákon neukladá.
41. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky prvá veta každý má právo na ochranu zdravia.
42. Podľa § 3 ods. 5 prvá veta správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.
43. Podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je inak, nariaďuje opatrenia.
44. Podľa § 48 ods. 4 písm. c) zákona č. 355/2007 Z. z. Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorým je zákaz alebo obmedzenie styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom pri hromadnom výskyte závažného ochorenia.
45. Podľa § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorým je zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb.
46. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. fyzické osoby - podnikatelia a právnické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a) až c), e) a g) až n) a ods. 3 a 4 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva.
47. Podľa § 57 ods. 41 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. príslušný orgán verejného zdravotníctva uloží pokutu od 150 eur do 20 000 eur za správne delikty podľa odsekov 1 až 22, 24, 31, 33 až 39.
48. Podľa § 57 ods. 42 zákona č. 355/2007 Z. z. orgán verejného zdravotníctva pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky protiprávneho konania. Pri opakovanom porušení možno pokutu zvýšiť až na dvojnásobok.
49. Podľa bodu B.B1 bod 2 UZNESENIA VLÁDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY z 31. decembra 2020 č. 808 k návrhu na zmenu opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov prijatých uznesením vlády SR č. 807 z 29. decembra 2020 k návrhu na predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov Vláda obmedzuje podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od X.januára XXXX v čase od XX.XX hod. do XX.XX hod. nasledujúceho dňa, obmedzenie končí uplynutím XX. januára XXXX, pričom toto obmedzenie sa nevzťahuje na cestu v nevyhnutnom rozsahu za účelom obstarania nevyhnutných životných potrieb (nákup alebo zaobstaranie potravín, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá, zabezpečenie starostlivosti o deti, zabezpečenie starostlivosti o domáce zvieratá, čistiarne odevov, doplnenie pohonných hmôt, novín a tlačovín, očnej optiky, cesta do banky, poisťovne, servisu bicyklov, servisu motorových vozidiel) do najbližšej maloobchodnej predajne alebo obdobného miesta od miesta bydliska a cestu späť.
50. Podľa § 1 ods. 2 písm. c) VYHLÁŠKY Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 77/2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a hromadných podujatí, uzatvorenie maloobchodných prevádzok a prevádzok poskytujúcich služby sa nevzťahuje na predajne potravín v rozsahu uspokojenia nevyhnutných životných potrieb v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 808 z 31. decembra 2020.
51. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
52. Správny súd po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím a konaním mu predchádzajúcim musí konštatovať, že záver žalovaného o naplnení znakov skutkovej podstaty správneho deliktu, ktorého spáchanie sa žalobcovi kladie za vinu je predčasný, založený na nesprávnom právnom posúdení, na nedostatočne zistenom skutkovom stave a vo svojej podstate nedostatočne zdôvodnený. Z obsahu rozhodnutí plynie, že v predmetnej právnej veci správne orgány vychádzali zo skutočnosti, že žalobca porušil ustanovenia právnych predpisov obmedzujúcich predaj určitých produktov v zmysle v čase vykonania kontroly platných predpisov. Správny súd musí na tomto mieste konštatovať, že vec bola predovšetkým nesprávne právne posúdená v časti, kde správny orgán aj žalovaný dospeli k záveru, že Uznesenie vlády Slovenskej republiky z 31. decembra 2020 č. 808 obsahuje taxatívny výpočet tovarov, ktoré je možné predávať ako nevyhnutnú životnú potrebu. Správny súd má za to, že úmyslom vlády nebolo neprimerane obmedziť predaj tovarov predstavujúcich nevyhnutnú životnú potrebu obyvateľstva na potraviny, liekov a zdravotníckych prostriedkov, hygienického tovaru, drogériového tovaru, krmív a ďalších potrieb pre zvieratá. K tomuto záveru súd viedol už samotný text uznesenia, ktorý použil mimo iné aj slová ďalších potrieb pre zvieratá. Ak by sa prijal výklad právnej normy, ktorý urobil žalovaný a prvostupňový správny orgán, tak majiteľom zvierat by bolo možné predať misku pre tieto zvieratá, ale ich majiteľom pre ich nevyhnutnú životnú potrebu už nie. Je potrebné si uvedomiť, že vyššie citované uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 808 zo dňa 31. decembra 2020 predstavuje zásadný a vážny zásah do práv občanov, aj podnikateľských subjektov, pričom cieľom Vlády Slovenskej republiky bolo aj v čase šírenia pandemického ochorenia COVID-19 zabezpečiť pri ochrane spoločnosti (obyvateľstva), základné nevyhnutné životné potreby obyvateľstva Slovenskej republiky. Preto je potrebné vykladať ustanovenie o nevyhnutných životných potrebách tak, že tieto sú posudzované výslovne individuálne, nakoľko aj oblečenie môže predstavovať základnú nevyhnutnú životnú potrebu, ak o oblečenie prišla osoba pri škodovej udalosti (napr. požiar). Rovnako tak oblečenie, školské potreby pre mal. dieťa môžu byť nevyhnutnou životnou potrebou. Uvedenému záveru zodpovedá aj následná (i keď nie
bezprostredná) právna úprava prijatá v Uznesení Vlády Slovenskej republiky č. 30 zo dňa 17. januára 2021, ktorá na účely odstránenia výkladových problémov do textu poňala aj slovo „najmä“. Správny súd tak ako už uviedol vyššie má za to, že právne predpisy je potrebné vykladať aj v súvislosti okolností, za ktorých boli prijaté a z pohľadu problémov, ktoré mali riešiť, pričom s ohľadom na všetky okolnosti má správny súd za to, že cieľom Uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 808 zo dňa 31. decembra 2020 bolo zabezpečenie nevyhnutných životných potrieb obyvateľstva v rozsahu presahujúcom potraviny, lieky, drogériu, podľa konkrétnych životných okolností dotknutej osoby. Správny súd je toho názoru, že výklad právnych noriem nemôže viesť k absurdným situáciám (neprimeranému rozširovaniu zákazov - napr. zákaz predaja hrnca na varenie pre človeka, ale povolenie predaja misy pre zviera), ale je potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu právnej normy v čase jej prijatia a skutočnosti, že prílišná kazuistika v takto vydávanej právnej norme nie je vhodná ani potrebná.
53. Ďalej správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu trpia vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) S.s.p. v časti, kde sa žalovaný a prvostupňový správny orgán nezaoberali námietkami žalobcu ohľadne špecifikovania konkrétneho druhu tovaru, ktorého predajom mal žalobca porušiť právne predpisy. Správny súd nevylučuje, že žalobca porušil právne predpisy predajom nedovoleného tovaru (ktorý nespĺňal podmienku uspokojenia nevyhnutnej životnej potreby), avšak pre účely uloženia pokuty musí byť takýto tovar presnejšie vymedzený, aby následná správna úvaha mohla byť preskúmateľná. Správny súd uvádza, že konštatovania žalovaného a správneho orgánu možno prirovnať k situácii, kde v trestnom rozsudku by bolo uvedené, že obžalovaný mal pri sebe omamné látky. Tak v trestnom konaní ako aj správnom trestaní nemožno konkrétne skutky príliš zovšeobecniť, nakoľko následne zakladajú vadu nepreskúmateľnosti. Napr. elektronika (rádio, rýchlovarná kanvica, mobilný telefón) môžu byť nevyhnutnou životnou potrebou, ale aj nie (fén na vlasy, holiaci strojček, waflovač), rovnako tak oblečenie ako aj iné produkty. Tovar, predajom ktorého boli porušené právne predpisy, je potrebné jednoznačne špecifikovať a uviesť k nemu aj správnu úvahu, prečo práve tento tovar nemal byť predávaný, tak aby táto správna úvaha mohla byť následne preskúmaná súdom. Nakoľko z obsahu administratívneho spisu (rozhodnutia, ako aj ostatné listiny) neplynú o druhu tovaru žiadne reálne skutočnosti, tak rozhodnutia trpia aj vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP.
54. Správny súd má ďalej za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v časti uloženej pokuty aj z dôvodu, že žalovaný a aj správny orgán prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadali so všetkými okolnosťami. Podľa zákona bolo potrebné zohľadniť závažnosť, spôsob, čas trvania a následky protiprávneho konania. Správny súd konštatuje, že len z podnetu nemožno odvodiť čas trvania, k tomu by musela pristúpiť riadna svedecká výpoveď, ďalej v rozhodnutiach sa nevysporiadali správne orgány s konkrétnymi následkami. Neuviedli, či došlo k zhoršeniu pandemickej situácia v dôsledku konania žalobcu, pričom ak by takýto záver chceli prijať, musel by byť podporený konkrétnymi okolnosťami. Pri ukladaní pokuty je potrebné zohľadniť aj skutočnosť v akej sa žalobca a spoločnosť (celá krajina) nachádzali, keď išlo o novú situáciu, s ktorou nemal dovtedy nikto praktickú skúsenosť. Vhodné je zohľadniť pri ukladaní sankcie aj jej dopady na žalobcu vzhľadom na straty utrpené počas pandemických opatrení. Všetky uvedené okolnosti bolo potrebné pri rozhodovaní zohľadniť a vysporiadať sa s nimi, pričom z obsahu rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového správneho orgánu takéto správne úvahy neplynú. Správne orgány sa touto časťou vysporiadali úvahami o objektívnej zodpovednosti, avšak to nie je dostatočné a zaťažuje rozhodnutia vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.
55. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
56. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
57. Podľa § 191 ods. 1 písm. e) S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
58. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) S.s.p., ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
59. Podľa § 191 ods. 4 S.s.p., ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3.
60. Ako už bolo uvedené v bodoch 52 až 54 tohto rozsudku, správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že žalovaný a prvostupňový správny orgán vo veci rozhodli predčasne, na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom samotné rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Takýmto postupom zaťažili správne orgány svoje rozhodnutia vadami nezákonnosti podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) S.s.p.
61. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa sú nezákonné a teda že správna žaloba je dôvodná, za použitia vyššie citovaných ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), d), e) S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a vyslovil, že zrušuje rozhodnutie žalovaného a rovnako na návrh žalobcu zrušil i rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa, ktoré taktiež trpelo rovnakými vadami a vec vrátil podľa § 191 ods. 4 správnemu orgánu I. stupňa na ďalšie konanie.
62. V ďalšom správnom konaní bude povinnosťou žalovaného a správneho orgánu I. stupňa opätovne vec posúdiť, a to v súlade s právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v tomto zrušujúcom rozsudku, nakoľko správny orgán je týmto právnym názorom podľa § 191 ods. 6 S.s.p. v ďalšom konaní viazaný, následne vo veci opätovne rozhodnú a svoje rozhodnutia náležitým spôsobom zdôvodnia tak, aby netrpeli vadou nepreskúmateľnosti.
63. Z dôvodu hospodárnosti sa správny súd ďalšími žalobnými námietkami bližšie nezaoberal, nakoľko ich vyhodnotenie by nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie. Zistené a vyššie popísané vady boli totiž dostatočným dôvodom na zrušenie napádaných rozhodnutí.
64. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania (§ 167 ods. 1 S.s.p.).
65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).