Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Co-565-2014.pdf
PDF · 90.92 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/565/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobkyne R. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., N. XXX/XX, zast. advokátom JUDr. Igor Gažík so sídlom Prievidza, Bojnická cesta 7 proti žalovanému Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti Rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 6C/142/2012 -113 zo dňa 16. apríla 2014 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala proti žalovanému náhrady škody vo výške 4.682,85 eur a náhrady trov konania.
Súd prvého stupňa uviedol, že žalobkyňa protiprávne konanie štátu videla v tom, že orgán činný v trestnom konaní vydal nezákonné rozhodnutie - uznesenie zo dňa 23.09.2009 ČVS: ORP-1559/1-OVS- PD-2009, ktorým začalo trestné stíhanie žalobkyne a v tom, že Rozsudkom Okresného súdu Prievidza 2T 271/09 bola žalobkyňa uznaná za vinnú. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 bol prvostupňový rozsudok zrušený v celom rozsahu a žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Zároveň žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní pretože sa voči nej viedlo trestné konanie a v tom čase chýbal základný znak trestného činu- protiprávnosť jej konania. Žalobkyňa sa okrem náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby, nákladov za spracovanie odvolania a ušlej mzdy domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4000,- eur, ktorej dôvodnosť odvodzovala od toho, že počas celého trestného konania žila v strese. Ďalej tvrdila, že napriek zásade prezumpcie neviny väčšina obyvateľov sa touto zásadou neriadi a boli náchylní veriť, že trestný čin spáchala, týmto obdobím trpeli najviac deti a to preto, že v čase ich dospievania netrávila spolu s nimi čas v ich domácnosti. Všetky dôsledky kladie za vinu Okresný súd Prievidza za to, že čo mal riešiť prvé tak to riešil posledné. Z bytu sa vysťahovala, žije v podnájme, je bezdomovec. Jej zlý psychický stav riešila návštevou psychiatrickej ambulancie, psychická trauma sa prejavila výrazne oznámením polície, že ju chcú zobrať do väzby.
Na základe právneho posúdenia podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 , § 17 ods. 1,2,3 § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. prijal súd prvého stupňa záver, že boli vydané nezákonné rozhodnutia a to- uznesenie zo dňa 23.9.2009 ČVS: ORP-1559/1-OVS-PD-2009, ktorým začalo trestné stíhanie žalobkyne a Rozsudok Okresného súdu Prievidza 2T 271/09 zo dňa 14.5.2010, ktorým bola žalobkyňa uznaná za vinnú, ktorých nezákonnosť vyplývala z Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 ktorým bol prvostupňový rozsudok zrušený v celom rozsahu a žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Z uvedeného dôvodu štát voči žalobkyni zodpovedá za nezákonné rozhodnutie podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. tak, ako to vo svojom právnom posúdení tvrdila žalobkyňa.
Vo vzťahu k náhrade k škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhrady škody stanovuje § 6 ods. 1 Zák.č. 514/2013 Z.z. a to jednak tým ,že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy ak je vydané rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Príslušným orgánom povolaným zrušiť uznesenie o začatí stíhania pre jeho nezákonnosť resp. oslobodiť obžalovaného spod obžaloby resp. zrušiť rozsudok okresného súdu môže iba súd alebo orgán činný v trestnom konaní. Podľa nálezu ÚS SR II US 25/2011 -33 zo dňa 24.3.2011 ÚS zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nielen zastavenie trestného stíhania ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní tr. činu obvineným má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí tr. stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť § 6 ods. 1 Zák.č. 514/2013 Z.z. tak ako bolo judikované všeobecnými súdmi /napr. uznesenie NS SR 4Mcdo 15/2009/ ,že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu. Pre správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného pragmatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ citovaného ust. § 18 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo 4 časti označené ako spoločné ustanovenia prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (a teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní , v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania. To znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a teda nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a následného odsúdenia.
Vychádzajúc z uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že štát voči žalobkyni zodpovedá za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. a preto žalobkyni vzniká nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003. Žalobkyňa si v konaní uplatnila náhradu škody vo výške 685,85 eur, ktorá pozostávala z nákladov právnej pomoci vo výške 539,71 eur uhradených S. Dr. C., avšak súd prvého stupňa mal preukázané z vyjadrení I.. C. zo dňa 05.03.2013, že v trestnom konaní, v ktorom zastupovala žalobkyňu, táto jej žiadnu zálohu neposkytla. Je teda preukázané, že žalobkyni žiadna materiálna ujma z titulu vyplatených trov právneho zastúpenia JUDr. C. nevznikla. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala v tejto časti oprávnenosť svojho nároku, a to v časti existencie vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s horeuvedeným nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka uplatnenej sumy 150,- eur, ktorú mala zaplatiť firme Rokko Invest s.r.o. za spracovanie odvolania, súd prvého stupňa ani v tejto časti uplatnený nárok žalobkyni nepriznal z dôvodu, že uvedená spoločnosť nie je oprávnená poskytovať právne služby, prípadne zaplatená odmena nemôže byť trovami konania. Žalobkyňou uplatnená suma vo výške 146,14 eur ako ušlá mzda jej nebola priznaná, pretože žalobkyňa nepreukázala ušlý zárobok v uvedenej výške, súd prvého stupňa mal za to, že bol žalobkyňou nesprávne vyúčtovaný ako celodenný ušlý zárobok v prípade účasti na akomkoľvek dlhom úkone, navyše účasť na úkone neznamená, že žalobkyni ušiel zárobok počas celého dňa a nemala možnosť v danom čase čerpať aj dovolenku, resp. mohlo jej byť poskytnuté náhradné voľno s náhradou mzdy.
Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 v zásade je možné vnímať ako dostatočné zadosťučinenie a preto súd v tejto časti rozhodol tak, že žalobkyni nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4000,- eur a to aj z toho dôvodu, že žalobkyňa v konaní ďalej súdu nepreukázala, že by ujma, ktorú súdu zdokumentovala by jej bola vznikla v prevažnej časti v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním resp. v dôsledku hrozby rozhodnutia o väzbe. Žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou s trestným stíhaním, pretože sama vo svojej výpovedi uviedla, že sa nestretla s negatívnymi reakciami susedov, tí prejavili iba zvedavosť a vzťahy s bývalým manželom boli rozvrátené dávno pred začatím trestného konania. Vzťahy s deťmi boli dobré, napokon momentálne býva so synom. V čase keď uvádzala žalobkyňa, že obdobie ich dospievania netrávila s ním bolo na základe jej rozhodnutia resp. dohody, že sa vysťahovala z bytu a adresu na ktorej bývala neoznámila ani deťom ani bývalému manželovi. Rovnako tak súdu nepreukázala, že by mala psychické problémy len v súvislosti s trestným stíhaním. V konaní bolo preukázané, že týmito psychickými problémami trpela dávno pred obvinením a pramenili z nezhôd v manželstve, pretože u navrhovateľky existovalo veľké množstvo stresových faktorov odlišných od trestného konania, ktoré boli spôsobené rôznymi civilnými a exekučnými konaniami.
Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorá žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť alebo zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie. V odvolaní okrem iného uviedla, že v priebehu celého konania i v samotnom rozhodnutí sa opomenula najpodstatnejšia vec a to, že žalobkyňa bola obvinená, obžalovaná a nakoniec aj odsúdená za čin, ktorý nebol trestným činom. Pre posúdenie následkov trestného konania, ktoré bolo voči žalobkyni vedené dala do pozornosti výpoveď svedka C.. J. na pojednávaní dňa 26.3.2014, ktoré skutočnosti neboli v odôvodnení rozhodnutia uvedené. Súd prvého stupňa uviedol, že zodpovedá voči žalobkyni za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. a že žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ale trovy za zastupovanie advokátskou kanceláriou I.. C. žalobkyni nepriznal z dôvodu, že advokátka žalobkyňu zastupovala bezplatne. Náklady za vypracovanie odvolania tak isto súd prvého stupňa nepriznal z odôvodnením, že žalobkyni trovy nevznikli. Žalobkyňa v odvolaní ďalej zhodnotila výpovede svedkov. Namietla aj nepriznanie ušlého zárobku, pričom odôvodnenie súdu v tejto časti nemá opodstatnenie v právnom poriadku. K nepriznaniu nemajetkovej ujmy uviedla, že rozhodnutie Krajského súdu nie je a nemôže byť dostačujúce. Celé trestné konanie bolo pre žalobkyňu stresujúce a bol na ňu vyvíjaný tlak, aby sa z bytu vysťahovala. Z bytu sa nakoniec aj musela vysťahovať, napriek tomu, že sa starala o maloleté deti. Stres a problémy boli na pojednávaní preukázané a aj napriek tomu súd prvého stupňa žiadnu nemajetkovú ujmu nepriznal.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalobkyne nepovažuje za dôvodné. Žalobkyňa nepredložila faktúru obhajkyne alebo iný účtovný doklad. Priznaním trov by tak nedochádzalo k reparácii ale k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobkyne. Priklonil sa k odôvodneniu rozsudku aj v časti nepriznania náhrady za platbu spoločnosti Rocca Invest s.r.o. Žalobkyňa nepreukázala vznik ušlého zárobku ani jeho výšku. Aj závery súdu prvého stupňa v otázke nemajetkovej ujmy sú správne. Pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, žiadal aby zaviazal súd prvého stupňa svojim právnym názorom, že rozsudok Okresného súdu Prievidza 2T/271/2009 zo dňa 14.05.2010 nie je nezákonným rozhodnutím a v prípade zrušenia rozsudku uložiť ďalej nekonať s Ministerstvom spravodlivosti ako zástupcom štátu. Príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR by bolo možné odvodiť v takom prípade, keby vo veci existovalo nezákonné rozhodnutie súdu, čo v prípade žalobkyne nie je dané. Napadnutý rozsudok žiadal žalovaný potvrdiť.
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1 O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť, keďže nie sú dané dôvody ani na potvrdenie a ani na jeho zmenu.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne. Argumenty žalobkyne uvedené v odvolaní sú čiastočne dôvodné a odvolací súd sa s nimi stotožňuje.
Primárnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím je samotná existencia rozhodnutia, ktoré má byť podkladom tohto zodpovednostného nároku. Sekundárnou podmienkou je nezákonnosť tohto rozhodnutia. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia v dobe rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím už musí byť konštatovaná príslušným orgánom. Takýmto rozhodnutím príslušného orgánu je viazaný aj súd, ktorý rozhoduje o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 3Cdo/194/2010 konštatoval, že v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo, medzi iným, na názore, že ten, proti komu bolo trestné konanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa ustanovenia § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri porušovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra ale dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov). Podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na (ne) správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého (v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia), ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obžaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný (v konaní o náhradu škody žalobca) alebo, že skutok nie je trestným činom, rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že boli naplnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 prvá veta zákona č.514/2003 Z. z., keď vzhľadom k tomu, že právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku oslobodzujúceho žalobkyňu spod obžaloby zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zrušenie takéhoto rozhodnutia sa z tohto dôvodu stalo bezpredmetným, avšak jeho právny záver , na základe ktorého nepriznal žalobkyni uplatnený nárok ani len čiastočne je nesprávny. Zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla žalobkyni v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré sa ukázalo ako nezákonné, je objektívnou zodpovednosťou.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa nepreukázala oprávnenosť svojho nároku v časti existencie vzniknutej škody pozostávajúcej z nákladov právnej pomoci vo výške 539,71 eur, ktoré mali byť podľa tvrdenia žalobkyne uhradené S. K.. C. a v časti 150 eur, ktoré žalobkyňa uhradila firme Rokko Invest s.r.o..
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa nepreukázala uplatnený nárok vo výške 146,14 eur z titulu ušlej mzdy a nárok spočívajúci v náhrade nemajetkovej ujmy. Názor súdu prvého stupňa, že žalobkyňou bol nárok z titulu ušlej mzdy nesprávne vyúčtovaný ako celodenný ušlý zárobok v prípade účasti na akomkoľvek dlhom úkone, navyše účasť na úkone neznamená, že
žalobkyni ušiel zárobok počas celého dňa a nemala možnosť v danom čase čerpať aj dovolenku, resp. mohlo jej byť poskytnuté náhradné voľno s náhradou mzdy, je nesprávny a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Odvolací súd podotýka, že dovolenka v zmysle ustanovení pracovného práva má slúžiť pracovníkovi na zotavenie. Čo sa týka uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením súdu prvého stupňa, že rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 je možné vnímať ako dostatočné zadosťučinenie. Je potrebné prihliadnuť na spôsobenú ujmu, následky, dĺžku a okolnosti trestného stíhania. Žalobkyňa bola nesporne počas celého trestného konania vystavená stresu, úzkosti a došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, čo vyplýva zo svedeckých výpovedí a z lekárskej správy týkajúcej sa zdravotného stavu žalobkyne.
Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie odvolací súd zrušil aj s poukazom na zachovanie dvojinštančnosti súdneho konania, nakoľko účastníci konania majú právo sa k prejednávanej výške uplatnenej škody vyjadriť.
Súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní bude zaoberať samotnou výškou vzniknutej škody. Svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa sa bude zaoberať aj otázkou oprávnenosti Ministerstva spravodlivosti SR ako subjektu, s ktorým konal ako so zástupcom štátu, pričom aj v tejto časti svoje rozhodnutie náležite odôvodní.
Podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .