Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Er-386-2004.pdf
PDF · 82.92 KB
Case nature
Subarea
8Er/386/2004
Uznesenie
Okresný súd Dunajská Streda v exekučnej veci oprávneného: Dôvera zdravotná poisťovňa, a.s., IČO: 35 942 436, so sídlom 851 01 Bratislava, Einsteinova 25, proti povinnému: d a m f, s.r.o., IČO: 36 236 802 / vymazaný z ORSR ku dňu 27.06.2013/, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Jozef Ivančík nástupca súdneho exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho, Exekútorský úrad so sídlom Nové Zámky, Výpalisko 2, o vymoženie uloženej povinnosti 62,90 € a trov exekúcie, takto
rozhodol:
Súd exekúciu zastavuje.
Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
Na tunajšom súde je vedené konanie ktorého predmetom je exekúcia na vymoženie pohľadávky oprávneného priznanej vykonateľným rozhodnutím. Samotné exekučné konanie sa začalo návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi dňa 15.06.2004. Keďže tunajší súd po preskúmaní návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nezistil rozpor so zákonom, poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v prospech oprávneného.
Písomným podaním doručeným súdu dňa 08.08.2014 súdny exekútor predložil súdu podnet na zastavenie exekúcie, nakoľko majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie z dôvodu výmazu povinného z Obchodného registra SR ku dňu 27.06.2013. Súdny exekútor zároveň oznámil, že trovy doterajšej exekúcie si uplatňuje v celkovej výške 50,23 €.
Pokiaľ sa týka návrhu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, súd v tomto smere poznamenáva, že v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa pričom procesné úkony dispozície s konaním patria do výlučnej autonómie účastníkov konania. Súdny exekútor nie je účastníkom exekučného konania resp. exekúcie ako takého iba v časti konania týkajúceho sa trov konania. Súdny exekútor podáva len podnet na zastavenie exekúcie, pokiaľ zákon výslovne nestanoví, že môže podať návrh na zastavenie exekúcie /napr. § 31 Exekučného poriadku/. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa ust. 57 ods. 1 Exekučného poriadku, súdny exekútor nie je oprávnený podať návrh na zastavenie ale iba podnet na vydanie takéhoto rozhodnutia. Súd na základe takto podaného podnetu a tiež na základe relevantných dôkazov /t.j. podľa obsahu exekučného spisu/, potom posúdi existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie a exekúciu zastaví ex offo s poukazom na ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V danom prípade dôvodom na zastavenie exekúcie je skutočnosť, že účastník konania na strane povinného stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, nakoľko dňa 27.06.2013 došlo, na základe ex offo výmazu z obchodného registra, k zániku spoločnosti povinného bez právneho nástupcu. Výpis z ORSR je súčasťou súdneho spisu na čl. 12.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 103 ods.1 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci ( podmienky konania ).
Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Podľa § 107 ods. 4 O.s.p. ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
Podľa § 18 ods. 1 OZ spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.
Podľa § 19 ods. 2 OZ právnické osoby vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak.
Podľa § 19a ods. 2 OZ právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra, môžu nadobúdať práva a povinnosti odo dňa účinnosti zápisu do tohto registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 20a ods. 2 OZ právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.
Podľa § 20a ods. 3 OZ pred zánikom právnickej osoby sa vyžaduje jej likvidácia, pokiaľ celé jej imanie nenadobúda právny nástupca alebo osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, 17bb) zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie
pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.
Vzhľadom na skutočnosť, že povinný zanikol výmazom z Obchodného registra SR bez právneho nástupcu, čím stratil svoju spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spoj. § 107 ods. 4 O.s.p.
Z citovaných zákonných ustanovení ale vyplýva, že pri zastavení exekúcie je povinnosťou súdu rozhodnúť aj o trovách exekúcie, teda aj o trovách súdneho exekútora a o tom, kto bude mať povinnosť tieto trovy znášať. Súdny exekútor má v zmysle ust. 197 ods. 1 Exekučného poriadku právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, teda na trovy exekúcie. V zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný. V danej veci však súd nemôže na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento zanikol ku dňu 27.06.2013 ako subjekt práv a povinností. Na druhej strane, súd môže oprávneného zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku, čo predstavuje výnimku zo všeobecnej zásady o úhrade trov exekúcie povinným a je možné len v prípadoch, keď to zákonná úprava výslovne umožňuje.
Súd s poukazom na uvedené skúmal, či je tu daný dôvod na zaviazanie náhrady trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom jeho použitie prichádza do úvahy, iba ak sú splnené zákonné predpoklady, t.j. ak exekučné konanie bolo zastavené, ak existuje zavinenie oprávneného a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Súd teda skúmal, či oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie a či sú splnené podmienky pre úhradu trov exekúcie oprávneným. Vychádzajúc zo zákonnej dikcie ust. § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého má súd možnosť, nie povinnosť zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného riadiac sa úvahou o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie, dospel súd k záveru, že oprávnený nenesie procesné zavinenie na zastavení exekúcie, keď ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu vzhľadom na časové obdobie od podania návrhu na vykonanie exekúcie ku dňu výmazu. Zavinenie oprávneného, následkom ktorého je zastavenie exekučného konania tak ako to vyžaduje zákon, teda súd nekonštatoval.
Ďalej súd skúmal, či je daný dôvod na zaviazanie náhrady trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom musel konštatovať, že pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie v danej veci súd nemôže použiť ani ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko tento sa viaže na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného, čo nie je však tento prípad, pretože exekúcia bola zastavená z dôvodu zániku povinného.
Použitie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku taktiež neprichádza do úvahy, keďže exekúcia nebola zastavená z dôvodu že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Skutočnosť, že povinný zanikol bez právneho nástupcu výmazom obchodného registra - ohľadom rozhodnutia o náhrade trov exekúcie
- vylučuje aplikáciu § 203 ods. 3 Exekučného poriadku
Uvedenej problematike sa vo svojej rozhodovacej činnosti venoval i Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn III. ÚS 351//07 -11, IV. ÚS 236//08 -12, I. ÚS 148/2010 -11, kde okrem iného Ústavný súd konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Riziko spojené s výkonom profesie je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Ústavný súd súčasne konštatuje, že § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia súdu pri priznaní náhrady trov exekúcie opierajúc sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Zákon neukladá povinnosť súdu
uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v každom prípade, ale iba vtedy, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Túto podmienku je potrebné aplikovať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Preto § 203 ods. 1 Exekučného poriadku hovorí o opatrnosti náležitej. Súdny exekútor nemá nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že zákon ustanovuje výnimku z pravidla zaplatenia odmeny exekútorovi za výkon exekučnej činnosti. Takouto výnimkou je totiž práve prípad predpokladaný v § 203 Exekučného poriadku. Legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekúcie takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor nevie a nemôže vopred predpokladať vznik situácie, že bez zavinenia oprávneného dôjde k zániku povinného. Napriek tomu nie je možné výkladom rozširovať prípady, kedy súd môže uložiť oprávnenému náhradu trov exekúcie, respektíve kedy trovy exekúcie znáša oprávnený. Preto v prípade, ak povinný zanikol bez právneho nástupcu a zároveň tu nie je niektorý z dôvodov pre uloženie povinnosti nahradiť exekučné trovy oprávnenému, neexistuje iné zákonné rozhodnutie, ako nepriznať súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Európsky súd pre ľudské práva ďalej akceptoval argument, že súdny exekútor mohol od oprávneného v exekučnom konaní žiadať preddavok na trovy exekúcie a zastaviť exekučné konanie v prípade jeho nezaplatenia. Exekučný súd k tomu dodáva, že súdny exekútor mal taktiež možnosť pri náležitom výkone exekúcie včas postrehnúť ekonomickú a majetkovú situácia povinného a včas podať podnet súdu na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, taktiež s poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodol tak, že exekútorovi náhradu trov exekúcie z vyššie uvedených dôvodov nepriznal.
Na základe uvedených argumentov a zákonných ustanovení súd teda konštatuje, že exekúcia bola zastavená z dôvodu neexistencie subjektu na strane povinného, ktorý zanikol výmazom z Obchodného registra SR. Povinný, ktorý má spravidla povinnosť platiť trovy exekučného konania zanikol bez právneho nástupcu a u oprávneného nie je daný ani jeden predpoklad pre aplikáciu ust. § 203 Exekučného poriadku ohľadom povinnosti náhrady trov exekúcie. Vzhľadom k osobitným okolnostiam prípadu, súd má za to, že v danom prípade je nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi dôvodné.
Poučenie:
Proti výroku o zastavení exekúcie je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd. Podanému odvolaniu môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, pričom jeho rozhodnutie sa bude považovať za rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Proti výroku o trovách konania je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd. Podaním odvolania sa zrušuje tento výrok uznesenia a opätovne rozhodne sudca.
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).