Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/241/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: M. H., G.. XX.X.XXXX, XXX XX O. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Vladimírom Babinom, advokátom, Hlavná 29, 080 01 Prešov, o zaplatenie 425,31 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Doterajšie účastníctvo vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 v konaní je p r í p u s t n é .

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka trovy konania vo výške 90,24 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobou doručenou súdu 29.10.2012 sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 425,31 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 21,08 Eur a ročným úrokom z omeškania 9% zo sumy 297,46 Eur od 23.4.2010 do zaplatenia a náhradou trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.9.2009 medzi postupcom GE Money, a.s. a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Uviedol, že dňa 18.7.2007 uzatvoril postupca v zastúpení obchodného zástupcu (splnomocneného obchodníka na základe zmluvy o spolupráci) so žalovaným na predtlačenom formulári zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. Uviedol tiež, že dňa 18.7.2007 uzatvoril postupca v zastúpení obchodného zástupcu (splnomocneného obchodníka na základe zmluvy o spolupráci) so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX (pozn. súdu: žalobca teda v žalobe tvrdí 2 zmluvy). Ďalej uviedol, že obchodné podmienky pre vydávanie a používanie platobnej karty a sadzobník poplatkov tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Súhlas s obsahom zmluvy, obchodnými podmienkami a sadzobníkom poplatkov vyjadril žalovaný svojim vlastnoručným podpisom na zmluve. Na základe vyššie uvedenej zmluvy poskytol postupca žalovanému úverový rámec vo výške 663,88 Eur. Z poskytnutého úverového rámca žalovaný čerpal sumy podľa priloženej platobnej histórie, a to formou nákupov tovaru alebo

výberu hotovosti. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa zaviazal uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných mesačných splátkach (pozn. súdu: ktoré žalobca nijako nevymedzil) riadne a včas.

Žalobca má za to, že medzi postupcom a žalovaným vznikol obchodnozáväzkový vzťah, na základe ktorého postupca poskytol žalovanému úver. Z tohto záväzkového vzťahu vznikla povinnosť postupcovi poskytnúť finančné prostriedky žalovanému, čo aj urobil, a žalovanému splácať mesačné splátky a dodržiavať ostatné podmienky dohodnuté v zmluve (pozn. súdu: ktoré žalobca neuviedol). Žalovaný si túto povinnosť neplnil, čím sa dostal do omeškania s úhradou dlžnej sumy. Žalobca uviedol, že pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 555,31 Eur, ktorá pozostávala z istiny 427,46 Eur, riadneho úroku 43,38 Eur a poplatkov 84,47 Eur. Tvrdil, že jednotlivé položky dlžnej sumy sú uvedené v platobnej histórii a boli vypočítané v súlade s obchodnými podmienkami a sadzobníkom poplatkov. Žalovaný z ceny úveru do dňa postúpenia pohľadávky uhradil splátky, ktorých prehľad a započítavanie je uvedené v platobnej histórii. Istina uplatnená v návrhu predstavuje rozdiel medzi poskytnutou istinou a započítanou platbou na istinu. Dlžná suma ku dňu postúpenia pohľadávok predstavuje rozdiel súm v jednotlivých stĺpcoch vyčíslených v platobnej histórii ku dňu 1.1.2009. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný uznal vyššie uvedený záväzok v dohode o uznaní záväzku. Dlžná suma vo výške 425,31 Eur pozostáva z istiny vo výške 297,46 Eur, z úroku vo výške 43,38 Eur a z poplatkov vo výške 84,47 Eur.

Súd jeho návrhu vyhovel, proti platobnému rozkazu vydanému vyšším súdnym úradníkom však podal vedľajší účastník včas odpor s odôvodnením, a platobný rozkaz sa tým v zmysle ust. § 170 ods. 2 O.s.p. zrušil. Okresný súd Prešov uznesením č.k. - 33 zo dňa 27.3.2013 pôvodne síce tento odpor ako odpor podaný neoprávnenou osobou odmietol, na základe odvolania vedľajšieho účastníka však Krajský súd v Prešove uznesením č.k. -52 zo dňa 10.9.2014 toto uznesenie zrušil a vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou prvostupňového súdu, vzhľadom na to, že kvalifikovaný odpor proti platobnému rozkazu bol podaný včas a v záujme odporcu, je vo veci nanovo rozhodnúť.

Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, hoci mu to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 114 ods. 3 O.s.p. uložil, žaloba s prílohami mu bola doručená spolu s platobným rozkazom ešte dňa 24.1.2013, a uznesenie s výzvou na vyjadrenie dňa 15.1.2015.

Žalobca bol v rámci prípravy rozhodnutia poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a k veci samej žiadne ďalšie skutočnosti a dôkazy nepredložil. Písomným podaním doručeným súdu 9.2.2015 namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania z dôvodu nepreukázania súhlasu žalovaného. Poukázal na to, že v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p. (účinného od 1.1.2015) je nevyhnutnou súčasťou oznámenia vedľajšieho účastníka o vstupe do konania súhlas účastníka popri ktorom sa má zúčastniť v konaní. Vzhľadom na to, že vedľajší účastník takýto súhlas ku dňu podania tejto námietky nepredložil, zastáva názor, že nesplnil podmienky na vznik vedľajšieho účastníctva. Navrhol, aby súd na oznámenie združenia o vstupe do konania bez súhlasu žalovaného neprihliadal a združenie ako vedľajšieho účastníka do konania nepripustil.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014) ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom od 1.1.2015) ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu, súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe neprihliada. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, posudzovanie prípustnosti vedľajšieho účastníctva je posudzovaním vstupu a doterajších úkonov (účasti) vedľajšieho účastníka.

Žalovaný bol so vstupom vedľajšieho účastníka oboznámený v rámci podania odporu proti platobnému rozkazu a odvolania vedľajšieho účastníka voči uzneseniu o odmietnutí odporu výzvou na vyjadrenie zo dňa 22.7.2013. Žalovaný sa k jeho účasti a úkonom nevyjadril, a vstup vedľajšieho účastníka na svojej strane nevylúčil. Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014 pritom platilo, že ako vedľajší účastník sa mohla popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, a keďže občianske združenie: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je takouto právnickou osobou, vystupuje na strane žalovaného, jeho úkony neodporujú úkonom žalovaného a ten s jeho účasťou nevyjadril nesúhlas, a vedľajší účastník svoj vstup a všetky doterajšie úkony urobil počas platnosti pôvodnej právnej úpravy (ktorá nevyžadovala výslovný súhlas účastníka popri ktorom sa konania zúčastňuje) a uznal ich aj odvolací súd, a zároveň tiež nepochybne platí, že pri zmene právnej úpravy sa vznik, zmena a zánik doterajších práv a povinností sa posudzuje podľa doterajších (pôvodných) právnych predpisov (nepravá retroaktivita), súd rozhodol, že doterajšie účastníctvo vedľajšieho účastníka v konaní je prípustné, a jeho účinky zostávajú zachované. Právna úprava vedľajšieho účastníka účinná od 1.1.2015 sa vzťahuje až na úkony vykonané po tomto dátume, a v tejto súvislosti súd preto už len pre úplnosť dodáva, že súhlas žalovaného bude potrebný zrejme až pre ďalšie úkony vedľajšieho účastníka v konaní vo veci samej v prípade, ak sa bude chcieť aj naďalej aktívne zúčastňovať konania vo veci samej (okrem konania v časti týkajúcej sa jeho vlastných práv a povinností) a využiť oprávnenia, ktoré má žalovaný (§ 93 ods. 4 O.s.p.).

Keďže v danom prípade predmet konania neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“ podľa § 200ea ods. 1 O.s.p.), súd vec samú ďalej v súlade s ust. § 115a ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. musí žalobca vo svojom návrhu pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť).

V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. , in Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav aplikovať.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Súd vo veci vykonal dokazovanie všetkými označenými a predloženými listinami, a v rozsahu predmetu konania vymedzeného tvrdeniami a petitom žalobcu na základe vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

Podľa žalobcom predložených príloh v mesiaci jún 2007 (presný deň nečitateľný) podpísal žalovaný ako zákazník listinu označenú ako „návrh zmluvy o vydaní a používaní Orange karty“ adresovanú právnemu predchodcovi žalobcu spoločnosti GE Money, a.s. (ďalej len „GE“). V tomto návrhu zmluvy je v časti označenej ako „navrhované podmienky zo strany zákazníka“ uvedená navrhovaná výška úverového

rámca 20.000,- Sk. Na druhej strane tohto listu je uvedené, že žiada GE o poskytnutie revolvingového úveru v rámci vernostného programu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. do výšky úverového rámca uvedenej v návrhu zmluvy a o vydanie Orange karty formou jej aktivácie, a to za podmienok uvedených ďalej. Súhlasí, že GE stanoví výšku úverového rámca podľa interných pravidiel, pričom stanovená výška úverového rámca ku dňu uzavretia zmluvy môže byť rovnaká alebo nižšia, ako ním navrhovaná výška úverového rámca. Ďalej je uvedené, že zmluvou o vydaní a používaní Orange karty sa GE zaväzuje, že na požiadanie zákazníka a po splnení stanovených podmienok poskytne v prospech zákazníka peňažné prostriedky určitej výšky, a zákazník sa zaväzuje takto poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky a splniť ostatné povinnosti podľa tejto zmluvy (pozn. súdu: ktoré v návrhu zmluvy uvedené nie sú). Ďalej bolo uvedené, že v ostatnom (pozn. súdu: teda zrejme okrem týchto skutočností) určujú obsah zmluvy OP a sadzobník poplatkov GE, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy.

Písomné prijatie tohto návrhu urobené osobou, ktorej bol návrh určený (§ 43a adresované a doručené žalovanému (tzv. akcepta), resp. písomná zmluva o úvere obsahujúca všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere a zároveň podpísaná oboma zmluvnými stranami, v tomto prípade žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom (postupcom) GE Money, a.s. a žalovaným, v konaní preukázaná nebola.

Zo strany žalobcu boli ďalej v konaní k tomu predložené iba nikým nepodpísané obchodné podmienky pre úver a používanie platobnej karty tretej osoby (spoločnosti GE Money Multiservis, k.s.) a sadzobník poplatkov spoločnosti GE Capital Multiservis platný od 1.10.2001. Obchodné podmienky a sadzobník poplatkov spoločnosti GE Money a.s., ktorej bol adresovaný vyššie uvedený návrh zmluvy, predložené neboli.

Z ďalšej listiny predloženej žalobcom a označenej ako platobná história vyplýva evidencia neznámeho subjektu o termínoch a sumách čerpania a úhrad peňažných prostriedkov žalovaným, podľa ktorej žalovaný na položku označenú ako istina čerpal spolu 501,31 Eur, a to naposledy vo dňa 11.6.2008 (výške 16,60 Eur), a podľa tejto evidencie uhradil čiastky spolu vo výške 103,76 Eur.

Podľa oznámenia GE Money, a.s. zo dňa 23.9.2009 adresovaného žalovanému bola pohľadávka tejto spoločnosti voči žalovanému, „vyplývajúca zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX“, postúpená žalobcovi.

Z fotokópie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník podpísali dňa 29.6.2011 v Petrovanoch (v mieste bydliska žalovanej) - po doplnení žalobcom vopred pripraveného formulára - vyššie označenú dohodu. Z tejto listiny je zrejmé, že pred podpisom tejto vopred predformulovanej dohody do pripraveného tlačiva rukou doplnili iba údaje o žalovanej, údaje o zmluve uzatvorenej s pôvodným veriteľom (Slovenská sporiteľňa a.s., číslo zmluvy XXXXXXXXXX, zo dňa 18.7.2007) a údaj o výške sumy 297,46 Eur do predtlačeného vyhlásenia, že dlžná suma pozostáva z istiny v tejto výške. V tejto vopred predformulovanej dohode v časti 2. označenej ako uznanie záväzku je uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) uznávajú čo do právneho dôvodu (pozn. súdu: ktorý z dohody konkrétne nevyplýva) a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom. Okrem absencie uvedenia akéhokoľvek právneho dôvodu záväzku, ktorý vznikom údajne na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom, v dohode nie je uvedený ani dôvod dlhu voči novému veriteľovi - t.j. dôvod záväzku voči žalobcovi (zmena v osobe veriteľa a jej dôvod - napr. účinné nadobudnutie postúpenej pohľadávky). Ďalej je uvedené, že dlžnásuma pozostáva z istiny vo výške ako bola doplnená (297,46 Eur), nákladov na inkasné konanie vo výške 83,30 Eur a príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy. Čo sa rozumie tzv. istinou vo výške 297,46 Eur, resp. právny dôvod tohto dlhu voči žalobcovi, to z tejto dohody zrejmé nie je.

V ďalšom texte tejto dohody v časti 3. označenej ako forma splatenia záväzku je v bode 3.1 uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) sa zaväzujú splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach s výškou splátky: 50,- Eur, dátumom splátky 22. deň v mesiaci a dátumom prvej splátky 22.7.2011. Ďalej je v tomto bode uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) sa zaväzujú k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania s tým, že im bude bez odkladu vyhotovený a zaslaný splátkový kalendár s podrobným rozpisom splátok, a zároveň berú na vedomie, že zaslanie tohto splátkového kalendára je len pre informačné účely a nemá vplyv na platnosť tejto dohody. V závere tohto bodu je (v žalobcom vopred pripravenej predformulovanej časti) uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu

a jeho následkoch. Vzhľadom na uvedenú formuláciu, jej umiestnenie v bode 3.1 k textu o záväzku k úhrade príslušenstva pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania, a nedostatok špecifikácie premlčaného dlhu však to, čo sa tým má na mysli - či všeobecná vedomosť o inštitúte premlčania dlhu, alebo vedomosť o premlčaní (v tomto bode uvedeného) záväzku k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy, resp. určite a zrozumiteľne vedomosť o premlčaní nejakého konkrétneho iného dlhu alebo jeho časti - z tejto písomnej dohody zrejmé nie je.

Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle § 263 ods. 1 môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania a splatnosti úrokov.

Podľa § 502 ods. 1 od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.

Podľa § 503 ods. 2 ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

Podľa § 503 ods. 3 dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

Podľa § 43a ods. 1 prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa § 44 ods. 1 zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

Žalobca svoje právo odvodzuje jednak z postúpenej pohľadávky zo zmluvy o úvere, a súčasne z uznania dlhu. Vo vzťahu k pohľadávke však netvrdil a ani nepreukázal všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré by ju odôvodňovali čo do dôvodu a výšky.

Žalobca predovšetkým nepreukázal, že by medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným bola uzavretá konkrétna písomná úverová zmluva s dojednaním jej podstatných obsahových náležitostí, keď v konaní predložil iba návrh zmluvy na poskytnutie peňažných prostriedkov (a nie konkrétne uzavretú a obojstranne akceptovanú zmluvu), a aj to bez vyjadrenia podstatných náležitostí zmluvy o úvere (záväzku zaplatiť nejaké konkrétne určené úroky).

Okrem toho, aj keď zmluva o úvere má v zmysle ust. § 261 ods. 6 povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona, zo skutočností uvedených žalobcom vyplýva, že v danom prípade by v podrobnostiach malo ísť o nároky medzi jeho právnym predchodcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase tvrdeného uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 4 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú uvedené v ust. § 4 ods. 2 ZoSU, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v §2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

Podľa § 273 časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak.

Podľa § 4 ods. 4 ZoSU pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

Podľa § 4 ods. 5 ZoSU od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa všeobecne akceptovaného výkladu úrokom sa rozumie príjem (výnos) z určitého kapitálu. Pri peňažných prostriedkoch je to cena za získanie peňazí od niekoho druhého, ktorú musí zaplatiť dlžník veriteľovi.

Z povahy veci ako úverového vzťahu s povinnosťou dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť určité (dohodnuté) úroky (§ 497 , v spojení s citovanými zákonnými ustanoveniami (s prihliadnutím na právo dlžníka, ak nie je dohodnuté inak, vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, a jeho povinnosť zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov) vyplýva, že úrok, resp. spôsob úročenia a splácania úveru a jeho jednotlivých častí musí byť vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia), a musí byť uvedený v písomnej úverovej zmluve, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, resp. veriteľ na úroky a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, nárok nemá.

To znamená, že pre nárok na úroky musí byť v písomnej úverovej zmluve dojednaná úroková sadzba spotrebiteľského úveru a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie - ktorými sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako, resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov, alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného času v prípade

dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných prostriedkov)

Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle ZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a ktoré preto musí žalobca v súvislosti s nimi pre úspech v konaní riadne tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického a vysvetľujúceho charakteru), keďže s týmito informáciami musí byť spotrebiteľ oboznámený už pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 3 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 4 ods. 1 ZoSu), a zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c . V tomto prípade tomu tak však nebolo.

V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná drobným písmom s prípadným súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 .

K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013, sp. zn. . Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute (argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných náležitostiach zmluvy

- úrokoch a poplatkoch, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo, v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (s uvedením čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov) považuje súd za potrebné poukázať predovšetkým na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len priamo netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali

celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. V danom prípade však ani z týchto príloh nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (pojem použil Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz <http://www.ceska-justice.cz>). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí peňažný prostriedkov v určitej výške a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia).

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

„Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. ).

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že on, resp. jeho právny predchodca so žalovaným uzavrel platnú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (a poplatky), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil, a žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. , podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení

- zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

V danom prípade žalobca nepreukázal, že by on, resp. jeho právny predchodca so žalovaným uzavrel platnú písomnú zmluvu so všetkými náležitosťami, ktorá by v spojení s jeho ďalšími tvrdeniami odôvodňovala uplatnený nárok. Ak pritom jeho právny predchodca bez takéhoto právneho základu poskytol žalovanému nejaké peňažné prostriedky (naposledy 11.6.2008), mohlo by ísť iba o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý však bol ku dňu podania tohto návrhu už premlčaný.

Okrem toho, ak žalobca svoju pohľadávku odvodzuje zo zmluvy o úvere, a okrem práva na vrátenie poskytnutých (žalovaným čerpaných) peňažných prostriedkov uplatňuje aj ďalšie nároky -

k požadovaným úrokom (a poplatkom) neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s uvedením určitého a zrozumiteľného spôsobu uplatňovania úrokovej sadzby a s oukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ich odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však v danom prípade zo žaloby nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Celá argumentácia k nim je v podstate založená len na dôvere v ich strohé vyčíslenie v tzv. platobnej histórii (výpise z účtu) vypracovanom žalobcom. Obdobný postup bol síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), o ktorý v tomto prípade nejde, a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo vyplývať. Nemožno súhlasiť s prezentovaným postojom žalobcu, že evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise je snáď akousi verejnou listinou, a tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 134 O.s.p. iba listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.

Vo vzťahu k požadovanej sume úrokov (a poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

A napokon, ak žalobca svoje právo odvodzuje z uznania záväzku, tak predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku podľa názoru súdu nemá účinky platného uznania dlhu, a teda nepreukazuje existenciu konkrétneho dlhu určeného čo do dôvodu aj výšky, a súčasne ani prerušenie plynutia a predĺženie premlčacej doby.

Podľa § 558 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“) ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Podľa § 101 pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 110 ods. 1 veta druhá ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Podľa § 34 právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 35 ods. 2 právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Podľa § 37 ods. 1 právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 39 neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z obsahového hľadiska termínu uznanie záväzku bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá termín uznanie dlhu. V zmysle ust. § 558 je pritom uznanie dlhu nepochybne jednostranný právny úkon, ktorým dlžník písomne uznáva, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, a ktorý preto pre svoju platnosť, podobne ako iné právne úkony, musí byť prejavom vôle (teda vyjadrením vôle) konajúceho (ktorá by preto mala byť daná) smerujúcej k určitému a zrozumiteľnému uznaniu povinnosti zaplatiť nejaký svoj konkrétny dlh určený čo do dôvodu aj výšky (teda k vzniku tých a práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú). Pri premlčanom dlhu sa zároveň vyžaduje, aby ten, kto dlh uznal, súčasne vedel o jeho premlčaní. Iba naplnenie všetkých týchto predpokladov zakladá právnu domnienku existencie, resp. trvania dlhu v čase jeho uznania podľa § 558 OZ, a na druhej strane tomu zodpovedajúce právo na zaplatenie uznaného dlhu. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania neexistoval. V takom prípade ale dôkazné bremeno (vyvrátenie právnej domnienky) zaťažuje jeho.

V danom prípade pritom predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku nemá všetky náležitosti platného uznania dlhu, a to z viacerých aspektov.

Uznanie záväzku v nej je predovšetkým neurčité a v zmysle ust. § 37 ods. 1 preto neplatné. V predloženej dohode totiž, okrem odkazu na zmluvu uzavretú s pôvodným veriteľom, nie je uvedený žiadny dostatočne určitý dôvod dlhu žalovaného voči žalobcovi určujúci zároveň aj jeho výšku (napr. povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu, zaplatiť kúpnu cenu alebo jej časť, vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, zaplatiť úroky a pod.). V tejto súvislosti súd pripomína, že iba jednoduchý odkaz na zmluvu (a to dokonca uzavretú len s pôvodným veriteľom, bez určenia právneho dôvodu dlhu voči žalobcovi) z ktorej mal dlh všeobecne vzniknúť, nepochybne nie je (minimálne dostatočne konkrétnym a určitým) určením dôvodu dlhu, ale len odkazom na právny úkon smerujúci nanajvýš k vzniku práv a povinností (záväzkov) v ňom vymedzených, a právnym dôvodom dlhu (ak by z tohto titulu po naplnení ďalších predpokladov vznikol) by bola napr. povinnosť vrátiť bezdôvodné obohatenie, zaplatiť kúpnu cenu za dodaný tovar, povinnosť poskytnúť resp. vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, úroky, poplatky a podobne. Okrem toho je zrejmé, že odkaz na zmluvu s pôvodným veriteľom bez ďalšieho nevyjadruje dôvod dlhu voči inému veriteľovi (v tomto prípade napr. bez dovetku právneho dôvodu dlhu z titulu postúpenia pohľadávky od pôvodného veriteľa). Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaný písomne uznal, že zaplatí dlh určený čo do právneho dôvodu a jeho výšky. Určitý prejav vôle žalovanej, že zaplatí žalobcovi svoj dlh určený voči nemu čo do konkrétneho právneho dôvodu a výšky z dohody nevyplýva.

Okrem určitosti uznania dlhu (prejavu vôle) je pritom pochybná aj k tomu smerujúca vedomostná resp. vôľová zložka, teda samotná vôľa žalovanej. Z predloženej vopred formulovanej dohody je totiž zrejmé, že táto bola pripravená žalobcom. Dohoda je pritom prioritne v záhlaví označená ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára, a vzhľadom na to, že uznanie záväzku dlžníka voči veriteľovi (dokonca bez výslovného uznania že zaplatí - porovnaj znenie § 558 je v tejto dohode súčasťou zloženého neprehľadného právneho úkonu (zahŕňajúceho aj neurčitú dohodu o neurčených mesačných splátkach, o rozhodcovskej doložke a o súhlase so spracovaním osobných údajov). Skutočnosť, že hore popísané neurčité uznanie záväzku je v jednej časti dohody, a všeobecne formulovaná vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu (predformulovaná žalobcom, bez vymedzenia premlčanej časti) je neprehľadne zakomponovaná v inom odseku tejto dohody, ako i s poukazom na to, že žalobca žalovanú (za účelom podpísania tejto dohody) sám vyhľadal v jej domácnosti (s nepochybným zámerom aktívneho vymáhania, resp. vyžadovania okamžitej úhrady dlhu) vyvoláva pochybnosti o riadnej a úplnej vedomosti žalovaného o obsahu tohto právneho úkonu (či už pre omyl skutkový alebo právny) a jeho vôli uznať, že zaplatí svoj (v tom čase už aj nepochybne čiastočne premlčaný) dlh. V realite praktického života je totiž nepravdepodobné, aby dlžník bez akejkoľvek výhody (či už napr. čiastočného odpustenia dlhu, navýšenia úveru, alebo predĺženia splatnosti vo forme nových konkrétnych splátok - ktoré neboli dojednané) s plním vedomím podpísal uznanie záväzku, ktorý už bol v tom čase v časti splátok dokonca

premlčaný, a žiadnu logickú úvahu v tomto smere neponúkol ani žalobca. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalobcom predložené uznanie dlhu bolo nie len že neurčité, ale pre nedostatok vedomosti a k tomu smerujúcej vôle nebolo zo strany žalovaného ani dané, preto nemá žiadne právne účinky.

Navyše ak žalobca svoje právo odvodzuje z pohľadávky veriteľa zo zmluvy o úvere postúpenej mu od jeho právneho predchodcu, ktorá v čase jej uzavretia bola zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v tom čase (ďalej len „ZoSU“), a po postúpení pohľadávky tak žalobca v zmysle ust. § 524 vstúpil do právneho vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy na miesto pôvodného veriteľa a stal sa veriteľom namiesto neho, jeho právny vzťah so žalovaným je potrebné posudzovať aj podľa ustanovení spotrebiteľského práva. Tieto ustanovenia teda treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, resp. ju menia a dopĺňajú, a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Podľa týchto ustanovení pritom okolnosti, spôsob uzavretia, obsah a účel predloženej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súd hodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je v zmysle ust. § 7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej podpisu (ďalej len „ZoOS“) zakázaná, a z nej odvodzovanému právu preto v zmysle § 3 ods. 1 nemožno priznať súdnu ochranu.

Podľa § 2 písm. p) ZoOS obchodnou praktikou je konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi.

Podľa § 7 ods. 2 ZoOS obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti (pričom odbornou starostlivosťou je úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti - § 2 písm. u) ZoOS), a b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (pričom podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa je využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil - § 2 písm. r) ZoOS).

Podľa § 7 ods. 4 ZoOS za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8, pričom podľa § 8 ods. 3 ZoOS obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil

Podľa § 4 ods. 6 ZoOS ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienky formulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu dozoru.

Podľa § 52 ods. 1 v znení účinnom v čase podpísania dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Skutočnosti, že predmetná dohoda (v rozpore s vyššie definovanou požiadavkou odbornej starostlivosti ako osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi pri konaní vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi): 1. bola podľa svojho označenia predkladaná prioritne ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára, 2. bola zjavne pripravená vopred žalobcom a predkladaná žalovanému v jeho domácnosti pred jej podpisom bez jeho možnosti ovplyvniť jej obsah, a najmä 3. bola pripravená a predložená spotrebiteľovi bez jasného a preukázateľného vysvetlenia celého jej účelu a významu, 4. bola naformulovaná neprehľadne so zakomponovaním vedomosti o premlčaní dlhu na inom mieste než bolo vyhlásenie o uznaní záväzku, a 5. bola formulovaná bez jednoznačne uvedeného uznania dlhu so záväzkom (vyhlásením) žalovaného že zaplatí žalobcovi dlh určený voči nemu čo do základu a výšky, súd hodnotí ako konanie, opomenutie vysvetlenia a spôsob vyjadrovania (obchodnú praktiku) v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorá zároveň nepochybne mohla obmedziť schopnosť spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácii inak neurobil, teda ako nekalú obchodnú praktiku. Okrem toho uznanie premlčaného dlhu zo strany spotrebiteľa znamená nepochybne aj zhoršenie jeho zmluvného postavenia, a porušuje tak aj zákaz vyplývajúci z ust. § 54 ods. 1 OZ, a dohoda o uznaní dlhu je tak aj z tohto dôvodu neplatná.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., keď žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, bolo potrebné priznať náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, keďže však o trovách konania rozhoduje súd na návrh, žalovaný si ich náhradu neuplatnil a žiadne trovy mu zrejme ani nevznikli, a neúspešný žalobca na ich na náhradu nemá právo, súd náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z nich.

Vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane procesne úspešného žalovaného, súd priznal náhradu trov konania, ktorú si uplatnil za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - odpor zo dňa 25.3.2013) po 58,69 Eur, z ktorých mu súd priznal náhradu 2 x 29,88 Eur vychádzajúc z hodnoty predmetu konania, a režijný paušál 7,63 Eur a 7,81 Eur k týmto úkonom v roku 2012 a 2013, čo po prirátaní 20% DPH (keďže právny zástupca preukázal, že je platcom DPH) predstavuje spolu 90,24 Eur.

Keďže vedľajšieho účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania zastupoval advokát, podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že´

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.