Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-754-2014.pdf
PDF · 173.47 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/754/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky: K. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Z. C. - A.. K. C., so sídlom R., F. XX proti odporcom: 1/ Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. T. U., s.r.o., so sídlom C. nad C., A. XX, 2/ Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. T. U., s.r.o., so sídlom C. nad C., A. XX, 3/ Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. - C., T. D. XXX/XX, 4/ A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., R. XXX/X, zastúpený odporkyňou 3/ Z. U., 5/ B. S., rod. Z., zastúpená K. 6/ B. Z., zastúpený K. 7/ N. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, 8/ B. Z., zastúpená K. 9/ N. N., zastúpená K. 10/ G. E., nar. XX.XX.XXXX, t. č. bytom M. pro K., L., S. XXXX, U. republika, 11a/ C. R. 11c/ G., 11d/ A. 11e/ A. zastúpený K. 13/ B. 14/ OC. 15/ Z. 16/ A. 17/ B., 18/ P. 19/ Z., 20/ D. 21/ U. 22/ T. 23/ B. H. o určenie vecného bremena, na odvolanie odporcov 1/, 2/ a Slovenského pozemkového fondu, so sídlom Bratislava, Búdková 36 ako zástupcu odporcov 5/, 6/, 8/, 9/, 12/, 13/,15/, 16/, 17/, 18/, 19/, 20/, 21/ a 22/ (nezistených vlastníkov) proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 04. marca 2014, č.k. 6C/5/2012-311, takto
rozhodol:
Medzitýmny rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd svojím medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že navrhovateľka ako vlastníčka rodinného domu súp. č. XX na parc. č. XXX, zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. N., Obec N., okres C. nad C. má právo prechodu a prejazdu cez parcelu reg. „C“, parc. č. XXX/X o výmere XX m2, zapísanú na LV č. XXX, parcelu reg. „E“, parc. č. X o výmere XXX m2, zapísanú na LV č. XXX, parcelu reg. „E“, parc. č. X o výmere XX m2, zapísanú na LV č. XXX a cez parcelu reg. „E“, parc. č. XX o výmere XXX m2 zapísanú na LV č. XXX s tým, že o presnom určení miesta prechodu uvedenými parcelami, ako aj o náhrade trov konania rozhodne konečným rozsudkom po právoplatnosti tohto medzitýmneho rozsudku. Zaoberal sa ako prvoradou námietkou nedostatku naliehavého právneho záujmu, ktorú vzniesli odporcovia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k návrhu a uzavrel, že tento nedostatok navrhovateľka odstránila zmenou návrhu a žiadosťou o pribratie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov, takže v súčasnosti sú účastníkmi konania nielen všetci vlastníci parcely registra „C“, parc. č. XXX/X, ale aj všetci vlastníci parciel registra „E“, parc. č. X, X a XX, z ktorých častí je tvorená parcela registra „C“, parc. č. XXX/ X. Určenie vecného bremena v tomto konaní bude zaväzovať všetkých spoluvlastníkov dotknutých nehnuteľností, a preto už nie sú pochybnosti o tom, že prípadné určenie vecného bremena bude spôsobilé zmeniť, resp. zlepšiť súčasné postavenie navrhovateľky. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ v súvislosti s nedostatkom naliehavého právneho záujmu poukazovali na to, že navrhovateľka je spoluvlastníčkou parcely registra „E“, parc. č. XX, okresný súd mal za to, že pokiaľ ide o právo in rem (kde je oprávneným vlastník susedného pozemku), nič nebráni zriadeniu takéhoto práva, aj keď je vlastník susedného pozemku (oprávnený z vecného bremena) súčasne spoluvlastníkom pozemku,
na ktorom toto vecné bremeno viazne, keďže vlastníctvo, resp. spoluvlastnícke podiely k obom týmto pozemkom môžu byť prevádzané samostatne, teda, aj keď v súčasnosti sú v rukách jednej osoby, v budúcnosti tomu tak byť nemusí. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné (aj keď to navrhovateľka nepreukázala listinnými dôkazmi), že navrhovateľka nadobudla nehnuteľnosť - rodinný dom súp. č. XX na parcele č. XXX, kat. úz. N. od svojho prastrýka (brata svojho starého otca) A. N., je teda právnou nástupkyňou po A. N.. Túto skutočnosť mal okresný súd preukázanú aj vyjadreniami odporcov 11b/
- 11e/ a zástupcu odporcu 14/, z ktorých výpovedí, resp. písomných vyjadrení vyplýva, že považujú navrhovateľku za právnu nástupkyňu po A. N.. Ďalej mal okresný súd preukázané, že právni predchodcovia navrhovateľky - vlastníci rodinného domu súp. č. XX a aj vlastníci ďalších susediacich nehnuteľností využívali na prechod k svojim domom cestu cez pozemky, ktoré sú dnes evidované ako pozemky registra „C“, parc. č. XXX/X a č. XXX/X, resp. pozemky registra „E“, parc. č. X, X (čiastočne) a XX (čiastočne). Priechod uvedenými pozemkami síce spochybňovali niektorí svedkovia (najmä Ing. F. K.), avšak podstatná väčšina svedkov tento priechod potvrdila a vyplynul aj z vyjadrení odporcov 3/, 11a/
- 11e/, 14/. Napokon aj odporca 1/ priznal, že tadiaľ niekedy v minulosti prešli s kravami a svedkyňa Z. K., matka odporcu 1/, uviedla, že právni predchodcovia navrhovateľky prechádzali cez parcely č. XXX/X a č. XXX/X, ak im to dovolili a aj navrhovateľka tade občas prešla autom. Okresný súd mal preukázané, že právni predchodcovia navrhovateľky počas dlhého obdobia (ako vyplynulo z výpovedí odporcov a svedkov minimálne dve generácie) využívali prechod cez sporné pozemky. Z výpovede svedka R. N., otca navrhovateľky, vyplynulo, že keď sa robil plot, aj keď bol spor s pani U., pani K. ho volala, povedala, že sa ho to týka. Zhodne s tým Z. K., matka odporcu 1/, vo veci vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4C/131/2008 - tam v postavení navrhovateľky - na pojednávaní dňa 23.04.2008 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedla, že nehnuteľnosť, ktorá vtedy bola predmetom sporu (parcela č. XXX/X), vždy slúžila ako cesta k nehnuteľnostiam, ktoré sú v súčasnosti vedené na LV č. XXX, čiže k pozemkom parc. č. XXX a č. XXX. Pritom parcela č. XXX sa nachádza v hornej časti, nad spornými pozemkami parc. č. XXX/X a č. XXX/X, resp. parc. č. XX, X a X, teda v rovnakej lokalite ako dom súp. č. XX (dom navrhovateľky). Na preukázanie tejto skutočnosti Z. K. v konaní pod sp. zn. 4C/131/2008 navrhovala ako svedka otca navrhovateľky v tomto konaní, R. N.. Okrem toho Z. K. ako navrhovateľka v konaní, pod sp. zn. 4C/131/2008 na pojednávaní dňa 03.06.2008 poukazovala na fotografie, na ktorých malo byť vidieť cestu, ktorá „ide popred náš dom a ...pokračuje až k X., ktorí bývajú nad nami a ešte aj k N.“. Z toho, že Z. K., matka odporcu 1/, v inom konaní uvádzala cestu vedúcu popred jej dom až k X. a žiadala výsluch R. N., otca navrhovateľky, na preukázanie, že parcela č. XXX/X je cestou, je možné vyvodiť záver, že považovala R. N. za človeka, ktorý by mal mať priamy záujem na zachovaní tejto cesty, keďže túto cestu sám využíva, pričom vtedy neuvádzala, že by ju využíval bez právneho dôvodu. Okresný súd zhodne s právnym názorom odporcov 1/ a 2/ a Slovenského pozemkového fondu - uviedol, že na priznanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nepostačuje samotná skutočnosť, že tvrdené právo bolo v minulosti, hoci dlhodobo, vykonávané a tolerované. Je potrebné tiež preukázať existenciu právneho dôvodu, z ktorého možno vyvodzovať na jednej strane oprávnenie navrhovateľa prechádzať cez sporné pozemky a na druhej strane povinnosť odporcov strpieť prechádzanie cez svoj pozemok. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že nikdy nedošlo k zápisu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (resp. predtým práva služobnosti) do pozemkových kníh. Podľa názoru okresného súdu, vzhľadom na inštitút vydržania, ktorý bol v Občianskom zákonníku upravený do 31.03.1964 (Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb.) a potom od 01.04.1983, nemožno od navrhovateľky požadovať, aby preukázala existenciu dohody o práve prechodu výlučne písomnou zmluvou. Na rozdiel od právnej úpravy a judikatúry z roku 1932, ktorou argumentovali odporcovia 1/ a 2/, Občiansky zákonník od 01.04.1983 nerozlišoval pri nadobudnutí práv zodpovedajúcich vecnému bremenu práva in rem a práva in personam, ani zaknihované a nezaknihované práva. Teda nielen právo in personam (viažúce sa na konkrétnu osobu oprávneného z vecného bremena), ale aj právo in rem (viažúce sa na nehnuteľnosť, najčastejšie na pozemok alebo stavbu susediacu so sporným pozemkom a prechádzajúce na každého ďalšieho vlastníka danej nehnuteľnosti), aj keď nie je uvedené v pozemkovej knihe (teraz v katastri nehnuteľností), môže byť predmetom vydržania, pokiaľ navrhovateľ unesie dôkazné bremeno ohľadom nerušeného užívania daného práva počas vydržacej doby a svojej dobrej viery. V danom prípade okresný súd dospel k záveru, že dobrá viera, resp. presvedčenie (nielen subjektívne, ale objektívne, vzhľadom na všetky okolnosti) navrhovateľky a jej právnych predchodcov o tom, že im patrí právo prechodu, a že vlastníci predmetných pozemkov sú povinní toto právo strpieť, bola preukázaná. Aj keď navrhovateľka nepreukázala a ani svedkovia neuvádzali, medzi kým presne, kedy presne a za akých okolností malo dôjsť k dohode medzi právnymi predchodcami navrhovateľky a právnymi predchodcami odporcov o
práve prechodu, vzhľadom na dlhý časový odstup (podľa tvrdenia navrhovateľky 100 rokov, podľa svedkov ale aj niektorých odporcov „odkedy si pamätajú“) nie je možné požadovať uvedenie presných okolností. Okresný súd však vyhodnotil ako podstatné, že nielen z vyjadrení svedkov (B. C., P.. F. K.), ale aj z vyjadrení odporcov 3/, 11b/ - 11e/ vyplynulo, že dohoda medzi právnymi predchodcami navrhovateľky a odporcov o práve prechodu existovala, teda nešlo len o ticho tolerovaný prechod, ale o právo prechodu na základe dohody. Niektorí z nich (najmä svedkyňa B. C. a odporkyňa 3/) presne označili oprávnených, ktorých sa právo prechodu týkalo. Dobrú vieru právnych predchodcov navrhovateľky potvrdzuje skutočnosť, že sa podieľali na stavbe mosta, ktorý vedie od obecnej cesty smerom k sporným pozemkom. Účasť právneho predchodcu navrhovateľky, A. N. na tejto stavbe mosta (či už osobne prácou, alebo finančne) potvrdili opäť nielen svedkovia (B. C., C. F., R. N., S. N.), ale aj odporkyňa 3/ a štatutárny zástupca odporcu 14/ (starosta Obce N.). Aj keď odporkyňa 7/ a svedkyňa Z. K. spochybnili účasť A. N. na stavbe mosta, táto skutočnosť bola preukázaná výpoveďami ostatných uvedených svedkov a odporcov, pričom títo nezávisle na sebe zhodne označovali 4-5 rodín (vrátane právneho predchodcu navrhovateľky), ktoré sa na stavbe mosta podieľali. Okresný súd poukázal aj na to, že svedkyňa B. a odporkyňa 3/ sa výslovne vyjadrili v tom zmysle, že tí, ktorí sa podieľali na stavbe mosta, mali právo prechodu, resp. že mali právo prechodu práve preto, že prispeli na stavbu mosta. Teda účasť na stavbe mosta bola pre obe strany, t. j. právnych predchodcov oprávnených aj povinných z vecného bremena, vonkajším prejavom toho, že medzi nimi existuje dohoda o práve prechodu (aj keď nepísaná), ktorá oprávnených zaväzuje podieľať sa na zveľaďovaní cesty, ktorú využívajú. Ďalej okresný súd poukázal na to, že odporkyňa 3/ uviedla, že jej otec si všimol, že prechod využíva viac ľudí z dediny, aj tí, ktorí na to nemali právo, preto spolu s jej bratom postavili bránu, aby zabránili ostatným dedinčanom prechádzať cez pozemok. Z tohto vyjadrenia je zrejmé, že podľa presvedčenia otca odporkyne 3/ (ktorého by sme mohli dnešnou terminológiou označiť ako povinného z vecného bremena) existovali ľudia z dediny, ktorí mali právo prechodu a takí, ktorí toto právo nemali, teda nešlo len o všeobecne tolerovaný prechod, ale existovalo presvedčenie povinných z vecného bremena o povinnosti prechod strpieť, avšak len vo vzťahu ku konkrétnym osobám, ktoré za tento prechod poskytovali protislužby vo forme udržiavania cesty. Vzhľadom na uvedené považoval okresný súd za preukázané tak užívanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu navrhovateľkou, resp. jej právnymi predchodcami minimálne počas vydržacej doby 10 rokov (tak pred rokom 1964, ako aj po roku 1983, až do roku 2010), ako aj presvedčenie, že im patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to právo viažuce sa na ich dom, teda právo in rem, a že vlastníci dotknutých pozemkov sú povinní toto právo strpieť, a preto medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že navrhovateľka ako vlastníčka rodinného domu súp. č. XX na parc. č. XXX, zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. N., X. N., okres C. nad C., má právo prechodu a prejazdu cez parcelu reg. „C“, parc. č. XXX/X o výmere XX m2, zapísanú na LV č. XXX, parcelu reg. „E“ parc. č. X o výmere XXX m2, zapísanú na LV č. XXX, parcelu reg. „E“, parc. č. X o výmere XX m2, zapísanú na LV č. XXX a cez parcelu reg. „E“, parc. č. XX o výmere XXX m2 zapísanú na LV č. XXX. Keďže z vyjadrenia Správy katastra C. nad C. z 10.07.2012 vyplýva, že v kat. úz. N. nie je možné vyhotoviť identifikáciu parciel a je potrebný geometrický plán, okresný súd dospel k záveru, že pred vyhotovením tohto geometrického plánu je účelné najprv rozhodnúť o základe uplatneného nároku medzitýmnym rozsudkom a až potom pokračovať presným určením trasy (miesta) prechodu. Z rovnakého dôvodu nevykonal navrhovanú ohliadku na mieste, ktorá pre rozhodnutie o základe uplatneného nároku nebola potrebná (ohliadkou by bolo možné preskúmať len súčasný technický stav cesty, resp. užívací stav pozemkov, avšak podstatou rozhodovania o vydržaní práva je stav z minulosti). Za irelevantné pre rozhodnutie v tejto veci považoval skutočnosť, či k rodinnému domu navrhovateľky vedie aj iná prístupová cesta, a nakoľko je takáto iná prístupová cesta udržiavaná, ktorá skutočnosť nemá žiaden vplyv na to, či navrhovateľka má, alebo nemá právo prechodu a prejazdu, ktorý je predmetom tohto konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 151n ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 151o ods. 1, § 134 ods. 1, ods. 3, § 130 ods. 1, § 865 ods. 3, ods. 6, § 135a ods. 1, ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie odporcovia 1/, 2/ prostredníctvom svojej zástupkyne a Slovenský pozemkový fond ako zástupca odporcov 5/, 6/, 8/, 9/, 12/, 13/,15/, 16/, 17/, 18/, 19/, 20/, 21/ a 22/ (nezistených vlastníkov).
Odporcovia 1/, 2/ sa podaným odvolaním domáhali, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietne. Uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c), písm. d) a písm. f) O.s.p. Vytýkali súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to obhliadku na mieste
samom, vzhľadom na nepreukázané tvrdenia navrhovateľky a ich poukaz na rozpor s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Ďalej dôvodili, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko nebol preukázaný právny dôvod, o ktorý by navrhovateľka mohla opierať svoj nárok, a ktorý by založil kvalifikovanú dobrú vieru navrhovateľky, resp. jej právnych predchodcov, že prechod užívajú na základe dohody o zriadení vecného bremena. Mali za to, že súd prvého stupňa aplikoval nesprávne ustanovenie Občianskeho zákonníka a predchádzajúcich predpisov na zistený skutkový stav a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení. Vyslovili názor, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď mal za preukázané, že navrhovateľka je právnou nástupkyňou osoby, ktorá mala vykonávať právo prechodu, nesprávne vyhodnotil, že by odporcovia 1/, 2/ mali prevziať pri nadobudnutí vlastníckeho práva k údajne zaťaženým nehnuteľnostiam záväzok z titulu vecného bremena, napriek neexistencii písomnej, ani ústnej zmluvy ustálil, že existovala dohoda medzi právnymi predchodcami navrhovateľky a odporcov o práve prechodu, teda, že nešlo len o ticho tolerovaný prechod, alebo právo prechodu. Napriek zistenému skutkovému stavu a neexistencii dobrej viery dospel k záveru, že by mala byť preukázaná dobrá viera, resp. presvedčenie navrhovateľky a jej právnych predchodcov, že im právo prechodu patrí, a že vlastníci predmetných pozemkov sú povinní toto strpieť a v rozpore so zisteným skutkovým stavom považoval za preukázané tak užívanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu navrhovateľkou, resp. jej právnymi predchodcami minimálne počas vydržacej doby 10 rokov. Ďalej súdu prvého stupňa vytýkali záver, že navrhovateľka je právnou nástupkyňou po osobe, ktorá mala vykonávať právo prechodu, t. j. A. pričom v konaní nebolo preukázané, ktoré osoby by mali byť právnymi predchodcami navrhovateľky, v akej dobe a ako dlho mali takéto právo dobrovoľne vykonávať. Súd prvého stupňa prisvedčil domnienkam niektorých účastníkov bez odôvodnenia skutočnosti, prečo práve tieto domnienky považuje za rozhodné. Poukázali i na výpoveď navrhovateľky zo dňa 29.06.2012, kde uviedla, že dom nadobudla darom od svojho otca, pričom jej otec je R. N. a nie A. N.. Žiaden zo svedkov neuviedol, ktorý z právnych predchodcov navrhovateľky sa mal podieľať na stavbe mosta, ktorý mal byť podľa súdu právnym dôvodom vzniku práva, nakoľko A. N. to nemohol byť, lebo pracoval v Ostrave a jeho otec A. N. zomrel už v roku XXXX. Tvrdili, že výpoveď otca navrhovateľky R. N. bola nepravdivá, nakoľko tento sa narodil v roku XXXX a vypovedal, že stavbu mosta realizoval pradedo navrhovateľky A. N., ktorý v tom čase bol už po smrti. Za nesprávne právne posúdenie existencie právneho titulu považovali skutočnosť, že súd prvého stupňa mal za preukázanú existenciu dohody o zriadení vecného bremena. Zdôraznili, že v konaní bolo preukázané, že k zápisu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, resp. práva služobnosti do pozemkových kníh nikdy nedošlo, ale tiež nebola uzavretá dohoda, a to ani písomná, ani ústna o vzniku takéhoto práva a dokonca nebolo ani preukázané, kedy by mala takáto dohoda vzniknúť. Navrhovateľka uvádzala „pred sto rokmi“, súd mal za preukázané, že minimálne dve generácie právni predchodcovia využívali prechod cez sporné pozemky, z výpovede otca navrhovateľky R. N. na pojednávaní dňa 04.03.2014 vyplýva, že k stavbe mosta malo dôjsť, keď bol malý chlapec, pričom sa narodil v roku XXXX, t. j. most nemohol byť skôr ako v roku 1955 postavený, zástupca odporcu 14/ Obec N. N. C. potvrdil, že most sa staval v 60-tych rokoch, svedkyňa Z. K. na pojednávaní dňa 08.01.2014 uviedla, že most sa staval v roku 1962. Poukázali na znenie § 481 Všeobecného občianskeho zákonníka platného od 01.06.1811 do 01.01.1951, na ust. § 168 ods. 1, § 112, § 562 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. platného od 01.01.1951 do 31.03.1964, výnos ministra spravodlivosti č. 6648/50-IV/1 zo dňa 18.12.1950, platného od 31.12.1950, § 495 ods. 1, § 506 ods. 1, § 135a ods. 1, § 132a ods. 1, ods. 2, § 135c ods. 1, § 135c ods. 7, § 507a ods. 1, ods. 3, ods. 6 Občianskeho zákonníka platného od 01.04.1983 do 31.12.1991, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo/1007/1998, z ktorých vyplýva, že pre právne úkony o právach k nehnuteľnostiam je zásadne predpísaná písomná forma a iba na základe ústnej zmluvy o zriadení vecného bremena nie je možné založiť dobrú vieru držiteľa, že mu takéto vecné právo náleží. Poukázali na skutočnosť, že v rozhodnom období mohlo dôjsť k vzniku vecného bremena, viaznuceho na nehnuteľnosti, výlučne na základe zmluvy v písomne forme, pričom všetci svedkovia i navrhovateľka uvádzali, že dohoda mala byť uzavretá v ústnej forme. Pokiaľ k dohode malo dôjsť pred stavbou mosta, t. j. za účinnosti Všeobecného Občianskeho zákonníka platného od 01.06.1811 do 01.01.1951, ako tvrdila navrhovateľka, v tomto období zákon pre vznik dohody vyžadoval písomnú formu a nebolo možné s poukazom na vyššie citovanú konštantnú judikatúru založiť dobrú vieru len na základe ústnej dohody. Dohoda o vecnom práve zodpovedajúcom vecnému bremenu, resp. služobnosti nebola v konaní preukázaná. V konaní nebolo preukázané, kedy malo k súdom deklarovanej dohode dôjsť, a kedy, a ktorí účastníci mali takúto dohodu uzavrieť. Z výpovedí svedkov, ktoré boli neurčité, nešpecifikovali konkrétne a menovite okruh osôb, ktorí mali túto dohodu
uzavrieť a z ich výpovedí ani nevyplynulo, odkiaľ, kam a presne kadiaľ mala údajná cesta z titulu práva prechodu a prejazdu viesť. Vytýkali súdu prvého stupňa, že nevzal do úvahy nimi predložené dôkazy, čestné prehlásenia U. C., A. K., K. K., B. C., Z.. P. F., B. N., B. O. a A. N., ktorí potvrdili, že k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nebolo ústne, ani písomne dohodnuté právo prechodu, resp. právo cesty, ktoré by zároveň zaväzovalo vlastníkov parciel č. XXX/X a č. XXX/X strpieť výkon práva, a že pozemky nikdy neslúžili ako pravidelne používaná cesta vlastníkom iných pozemkov alebo stavieb. Vytýkali súdu prvého stupňa, že si nekonkrétne výpovede svedkov a ďalších účastníkov osvojil a týmto priznal bez akéhokoľvek dôvodu výpovednú hodnotu pre rozhodnutie. Podrobne rozoberali výpovede jednotlivých svedkov na pojednávaniach a mali za to, že neexistuje právny titul, preukazujúci existenciu vecného bremena. Dôvodili, že zo žiadneho dôkazu, vykonaného v konaní, nemožno vyvodiť záver, že účasť na stavbe mosta, ktorý vedie od obecnej cesty k sporným pozemkom, preukazuje dobrú vieru právnych predchodcov navrhovateľky, že oprávnene vykonávali prechod cez sporné pozemky, keďže ide o dve absolútne nesúvisiace skutočnosti. Záver súdu prvého stupňa o tom, že právni predchodcovia navrhovateľky - vlastníci rodinného domu súpisné číslo XX a vlastníci ďalších susediacich nehnuteľností využívali na prechod k svojim domom cestu cez pozemky, neodôvodňuje prijatie napadnutého rozhodnutia, nakoľko v konaní nebol preukázaný vznik vecného bremena prechodu a prejazdu v minulosti. Z ich výpovedí je zrejmé, že tento prechod využívali v domnienke, že ide o verejnú cestu, pričom vedeli, že k využívaniu nehnuteľností na prechod alebo prejazd nemajú žiadne oprávnenie. Opätovne poukazovali na výpovede jednotlivých svedkov v konaní vypočutých. Ďalej uviedli, že pokiaľ by súd mal preukázanú existenciu práva prechodu v minulosti, čo považujú za nepreukázané, zo žiadnej výpovede alebo dôkazu nemožno vyvodiť záver o tom, že navrhovateľke by okrem práva prechodu malo patriť i právo prejazdu titulom vydržania. V období spred 100 rokov, resp. obdobie dvoch generácií nebolo bežné vlastníctvo motorových vozidiel a súd prvého stupňa ani v konaní neskúmal, či údajní právni predchodcovia navrhovateľky cez predmetné nehnuteľnosti autom jazdili. Zdôraznili, že v konaní neboli zo strany navrhovateľky preukázané také okolnosti, potvrdzujúce existenciu dobrej viery, z ktorých by bolo možné ustáliť záver o tom, že prípadná dobromyseľnosť osôb, prechádzajúcich cez sporné nehnuteľnosti, vrátane údajných právnych predchodcov navrhovateľky, ako aj navrhovateľky je opodstatnená, pričom preukázať uvedenú okolnosť bolo povinnosťou navrhovateľky, ktorá dôkazné bremeno neuniesla. Poukázali na skutočnosť, že súd prvého stupňa mal ešte na pojednávaní dňa 05.11.2013 za sporné, či a akým spôsobom vzniklo právo prechodu cez sporné pozemky, následne bez toho, aby došlo k predloženiu relevantných dôkazov alebo k zásadným zmenám vo výpovediach svedkov, rozhodol dňa 04.03.2014 medzitýmnym rozsudkom. Vytýkali súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal dôležitou skutočnosťou ako je požiadavka dobrých mravov, keď v konaní prikladal dôležitosť irelevantnej stavbe mosta a neprihliadal ku skutočnosti, že zo strany navrhovateľky ide o šikanózny výkon práv, nakoľko predmetný požadovaný prechod neužíva dlhodobo viac ako dva roky a chodí inou cestou, ktorá je dokonca obcou udržiavaná, zatiaľ, čo sporné nehnuteľnosti udržiavajú iba odporcovia 1/, 2/. Cez sporné nehnuteľnosti nie je možné chodiť bez obmedzovania vlastníckeho práva odporcov 1/, 2/ vo výraznej miere, nakoľko v tesnej blízkosti sa nachádza ich rodinný dom a bude ich rušiť prach a hluk v súvislosti s prechodom alebo prejazdom a takýto výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko navrhovateľka má i inú cestu k svojim nehnuteľnostiam. Ďalej sa nestotožňujú so záverom súdu prvého stupňa ohľadne existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľky, nakoľko táto je podielovou spoluvlastníčkou EKN parcely č. X, a preto nemôže byť podľa zásady nulli res sua servit v postavení osoby povinnej, ako aj v postavení osoby oprávnenej. Nakoľko nedošlo k preukázaniu vydržania vecného bremena in rem, je pripustenie naliehavého právneho záujmu na určení vecného bremena vo vlastníctve navrhovateľky v rozpore so základnými princípmi práva.
Slovenský pozemkový fond ako zástupca odporcov 5/, 6/, 8/, 9/, 12/, 13/,15/, 16/, 17/, 18/, 19/, 20/, 21/ a 22/ (nezistených vlastníkov) v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne. Mal za to, že súdom ustálený skutkový stav veci nie je správny a nevychádza z vykonaného dokazovania. V konaní neboli preukázané podstatné náležitosti zmluvy o zriadení vecného bremena, resp. služobnosti a nie je možné tvrdiť, že medzi účastníkmi, resp. ich právnymi predchodcami k uzavretiu akejkoľvek dohody došlo. Skutočnosť, že po parcele č. XXX/X a parcele č. XXX/X cudzí ľudia prešli, a to najmä s dobytkom, neznamená, že sa naplnil obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, keď cez cudzí pozemok je možné prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov, môže ísť o záväzkový vzťah alebo o výprosu. O existencii samotnej dohody o zriadení vecného bremena sú len dohady a domnienky, nedošlo k jej zápisu do pozemkovej knihy a ani nikto zo svedkov neuviedol, v čom presne malo právo navrhovateľky, resp. jej právnych predchodcov spočívať, t. j. či malo existovať právo prejsť s vozom alebo pešo, právo hnať
dobytok, alebo či išlo o neobmedzené právo prechodu. V konaní tiež nebolo preukázané, v prospech koho malo byť právo zriadené, a či išlo o právo spojené s osobou, a teda zaniklo smrťou oprávneného, alebo či išlo o právo spojené s pozemkom, resp. stavbou, a preto prechádza na všetkých právnych nástupcov. Pokiaľ bolo preukázané, že sa cez sporné pozemky pôvodne chodilo pešo, prípadne s dobytkom, nie je možné, aby súd navrhovateľke automaticky priznal aj právo prejazdu motorovým vozidlom. Mal za to, že právni predchodcovia vlastníkov povinných pozemkov jednoducho prechod cez svoje pozemky tolerovali, vzhľadom k tomu, že k pozemkom právnych predchodcov navrhovateľky nebol iný prístup. V súčasnosti však existuje obecná komunikácia k rodinnému domu navrhovateľky, a preto vlastníci pozemkov parcela č. XXX/X a parcela č. XXX/X necítia potrebu, aby prejazd cez ich pozemky v prospech cudzích ľudí akceptovali. Zdôraznili, že navrhovateľka nesplnila podmienky na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu najmä preto, že jej právni predchodcovia prechádzali cez sporné pozemky len na základe ústneho súhlasu alebo konkludentného prejavu vlastníkov povinného pozemku, čo podľa ustálenej judikatúry nemôže založiť dobrú vieru držiteľa, že mu takéto vecné právo patrí.
Odporcovia 1/, 2/ sa s odvolaním, podaným Slovenským pozemkovým fondom, v celom rozsahu stotožnili a prekopírovali stanovisko zo svojho odvolania.
Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu odporcami 1/, 2/ a Slovenským pozemkovým fondom navrhla, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Uviedla, že vzťahy v Obci N. boli dlhé desaťročia založené na ústnych dohodách medzi susedmi a občanmi a tieto dohody sa dodržiavali celé generácie, čo potvrdil i starosta obce, keď uviedol, že „N. bol najhorší vo vysporiadaní pozemkov, bolo to v tom čase tak, že susedia si ústne dohadovali rôzne výmeny, ale nič nebolo na papieri“. Skutočnosť, že právne vzťahy boli založené na ústnych dohodách, neznamená, že tieto vzťahy neexistovali, alebo že tieto práva nepožívajú právnu ochranu. Zdôraznila, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle a precízne dokazovanie, ktoré mu pomohli dotvoriť si celkový obraz o pomeroch účastníkov, správne pochopil podstatu sporu a síce, že obsah dohody je potrebné skúmať, vzhľadom na správanie sa jednotlivých účastníkov po jej uzavretí a z tohto správania vyabstrahovať ich vôľu pri úprave vzájomných práv a povinností. Zdôraznila, že námietka odporcov 1/, 2/ o spochybňovaní jej právneho nástupníctva je účelová a nepravdivá, keď doposiaľ nespochybňovali jej právne nástupníctvo po A. N. a dokonca toto nespochybňoval nikto z odporcov, nakoľko táto skutočnosť je všeobecne známa a potvrdili ju tiež ďalší svedkovia R. N. a S. N. vo svojich výpovediach. Odhliadnuc od toho odporcovia 1/, 2/ jej právne nástupníctvo spochybňujú v rozpore s § 205a O.s.p. a táto námietka nie je namieste. K námietke odporcov 1/, 2/, že súd neustálil, ktorý jej právny predchodca sa podieľal na výstavbe kamenného - betónového mosta, namiesto pôvodného dreveného, uviedla, že svedok R. N. aj S. N. potvrdili, že jej právny predchodca vo vlastníctve domu súp. č. XX a ich strýko A. N., syn A. N., staval predmetný kamenný most, čo potvrdil i odporca XX/ X. N. vyjadrením starostu obce na pojednávaní. Jej prastrýko A. N. (strýko jej otca), ktorý sa narodil v roku 1927, získal po svojom otcovi A. N. dom súpisné číslo XX a kamenný most staval v 60-tych rokoch. Podľa matky odporcu 1/ to bolo priamo v roku 1962, odporca 14/ uviedol, že v 60- tych rokoch. Svedok R. N., ktorý sa narodil v roku 1955, vypovedal, že kamenný most sa staval, keď bol malý chlapec, z toho plynie, že ak to bolo v roku 1962, tak vtedy mal svedok R. N. 7 rokov, čo by zodpovedalo jeho výpovedi. V spojení s výpoveďami ostatných svedkov je tak zrejmé, že na most prispel a tento staval A. N. z domu súpisné číslo XX, nakoľko ho potreboval na dopravu do svojho domu. Za podstatné považovala zdôrazniť zásadný omyl odporcov 1/, 2/, a síce, že sa snažia izolovať jednotlivé dielčie zistenia, čiastkové dôkazy a z toho vyvodzovať, že právny vzťah z vecného bremena neexistuje. Súhlasila s tým, že skutočnosť, že sa niekto podieľa na stavbe mosta, nie je dôkazom existencie vecného bremena, pričom nikdy netvrdila, že podiel jej právneho predchodcu na stavbe mosta alebo samotný prechod cez sporné pozemky alebo len samotné udržovanie cesty sú dôkazom vzniku práva z vecného bremena. Podstatnou posudzovaného právneho vzťahu je však skutočnosť, že tieto dielčie okolnosti alebo javy nie sú dané izolovane, ale naopak, sú dané spoločne a sú vzájomne prepojené, a preto ich treba spoločne a vo vzájomnej súvislosti aj skúmať a na základe takéhoto posúdenia vyabstrahovať vôľu účastníkov. Za rozhodné považovala existenciu dohody, ktorá bola preukázaná jednak faktickým výkonom práva jej účastníkmi a jednak svedeckými výpoveďami odporkyne 3/, odporcu 14/, svedkyne B. C., Z. N., B. Z., ktorými bolo preukázané, že po smrti A. N. v roku 1944 prechod využíval jeho syn A. N. ako majiteľ domu súp. č. XX, ktorý sa podieľal aj na stavbe mosta. Po smrti A. N. v roku 2004 dom súp. č. XX získal jej otec R. N. ako jediný závetný dedič poručiteľa A. N., ktorý využíval predmetný prechod ako vlastník domu súp. č. XX, čo uznávala i matka odporcu 1/ Z. K., ktorá keď stavala plot, volala ho, že sa ho to týka. Následne v roku 2006 jej otec predmetný dom súp. č. XX daroval a ona prechod využívala
nerušene do roku 2010, kedy jej v prechode začali brániť odporcovia 1/, 2/. Dôvodom, pre ktorý jej bránili vo využívaní prechodu, nebola skutočnosť, že by nemala právo prechodu cez sporné nehnuteľnosti, ale skutočnosť, že sa s manželom údajne prestali slušne správať, čo vyplynulo z výpovede matky odporcu 1/ Z. K., ako aj odporkyne 2/ Z. K.. Z výpovede odporkyne 2/ vyplynulo, že zrejmým impulzom k zabráneniu vstupu na pozemok bola okolnosť bagrovania časti pozemku pre uľahčenie prechodu, ktorá skutočnosť mala z dôvodu dažďa zabahniť dvor odporcov 1/, 2/. Nebyť tejto udalosti vo výkone práva, by jej zrejme nebolo bránené doposiaľ, nakoľko existencia tohto prechodu pre domy za ním je známa a až do doby vzniknutého okolnosti sa všetky problémy pri prechode riešili spoločne. Vykonaný dokazovaním bolo bez najmenších pochybností preukázané, že ona i jej právni predchodcovia využívali právo prechodu a prejazdu cez sporné pozemky, tak pešo, ako i dobytkom i autom, čo nakoniec uznala i matka odporcu 1/ svedkyňa Z. K., ktorá sporné nehnuteľnosti v rokoch 1996 - 2010 vlastnila. Vecno-právny charakter tohto práva je preukázaný a podporený práve tým, že pôvodná dohoda medzi Q. N. a A. N. prešla na ich právnych nástupcov, kedy právo prechodu trpel nielen Q. N., ako pôvodný majiteľ dvora, ale aj jeho právni nástupcovia vo vlastníctve sporných pozemkov, a to najmä odporcovia 3/, 4/, odporca 14/, ale aj Z. Z., rod. Valjentová (nehnuteľnosti vlastnila v rokoch XXXX - 1996), ako aj svedkyňa Z. K. (pozemky vlastnila v rokoch 1996 - 2010). Vzhľadom na to, že ani Q. N. (až do svojej smrti v roku 1977), ani Z. Z., rod. N. (od roku 1977 do roku 1996) a ani Z. K. (v rokoch 1996 - 2010) nebránili A. N., R. N., ani jej vo výkone práva prechodu a prejazdu, je preukázané, že dohoda pôvodných vlastníkov smerovala k tomu, aby zaväzovala aj ich právnych nástupcov, teda smerovala k tomu, aby sa práva a povinnosti vzťahovali k veci a neboli viazané len na konkrétnu osobu, ktorú skutočnosť potvrdzuje i výstavba kamenného mosta, ktorá len preukazuje a zdôrazňuje záujem zúčastnených strán na trvalom (niekoľko generačnom) charaktere užívacieho právneho vzťahu k sporným pozemkom. Ďalej uviedla, že v Obci N. žili prostí a pracovití ľudia, ktorí podaním ruky považovali dohodu za uzavretú a postavenú na roveň zákona, tak ako boli ústne dohadované výmeny pozemkov a rolí v Obci N. v tom čase, tak boli ústne dohadované práce na stavbe mosta, podiel finančných prostriedkov na jeho výstavbe, ako aj iných stavbách, tak sa dohodlo ústne i právo prechodu pre rodiny, ktoré sa podieľali na výstavbe mosta a mali svoje domy za dvorom Q. N.. Mala za to, že u ľudí, ktorí neprikladali význam písomnému právnemu úkonu ani pri prevode nehnuteľností, ťažko požadovať uzavretie písomného právneho úkonu o práve prechodu. Sama matka odporcu 1/ vedela o týchto skutočnostiach a vydržaním osvedčovala časť spoločných pozemkov. Z tohto dôvodu mala za to, že v tomto prípade je tak právne významná vôľa účastníkov právneho vzťahu a táto je zistiteľná práve z ich správania a následného konania. Súd prvého stupňa svojím právnym posúdením túto vôľu účastníkov zistil brilantne a svoj názor presvedčivo a precízne odôvodnil. Za úplne nedôvodnú považovala námietku odporcov 1/, 2/ o tom, že nie je daná jej dobromyseľnosť vo využívaní práva z vecného bremena. Uviedla, že dom, súpisné číslo XX, do daru prijala s vedomím, že k tomuto domu je zabezpečený prístup cestou cez sporné pozemky, o ktorom práve bola objektívne presvedčená, že jej patrí, že výkon tohto práva je po práve, a to na základe vzťahov založených a dohodnutých v minulosti medzi ich právnymi predchodcami. Do doby, keď právna predchodkyňa odporcov 1/, 2/ v roku 2010 previedla svoje spoluvlastnícke podiely v sporných nehnuteľnostiach na odporcov 1/, 2/, jej nikto vo výkone práva nebránil. Od roku 2006 do roku 2010 pravidelne využívala prechod, tak ako to robil A. N. a po ňom i jej otec R. N.. Dokonca samotná svedkyňa Z. K. v čase, keď bola vlastníčkou sporných pozemkov, ju zavolala na podanie spoločnej sťažnosti na X. N. v prípade, keď odporca 4/ chcel zahradiť prechod cez sporné pozemky aj pre tých, čo za ním majú domy a uvedená svedkyňa ju podporovala v práve prechodu a žiadala ju, aby sa spoločne domáhali uvoľnenia a sprejazdenia cesty. O tom, že bol dobromyseľný i jej právny predchodca A. N., nemôže byť sporu a o tom, že bol dobromyseľný jej otec, svedčí tiež to, že bol prizvaný k riešeniu, či už sporov alebo úprav týkajúcich sa priechodnosti cesty. O jej dobromyseľnosti svedčí i to, že s právom prechodu na seba automaticky prevzala aj povinnosti s tým spojené, a to povinnosť udržiavať cestu priechodnú a platiť od cesty podiel na dani z pozemkov, keďže túto cestu často využíva. Výška podielu na dani z pozemkov bola v minulosti stanovená vo výške 1/5-iny, takto ju platil A. N., ako jej otec R. N. a neskôr i ona s tým, že výška dane evidentne zodpovedá počtu rodín, ktorým slúžil prechod cez sporné pozemky, o čom nebolo až do roku 2010 žiadnych pochybností. Pokiaľ odporcovia 1/, 2/ poukazovali na rozhodnutia iných súdov, ktoré mali potvrdiť správnosť ich právneho názoru, uviedla, že citovanie cudzích rozhodnutí bez rešpektovania detailov skutkových okolností je zjednodušený a zavádzajúci prístup k právnemu problému, nakoľko bez poznania právnej podstaty jednotlivých sporov a obsahu skutkových okolností nie je možné ani podporne použiť vetu z odôvodnenia iného rozhodnutia súdu, nehľadiac na to, že rozhodnutie iných súdov nie je záväzný precedens, ale môže slúžiť len ako prípadné vodítko k argumentácii za predpokladu zhodnosti skutkových okolností. Zo škály rozhodnutí, prezentovaných odporcami 1/, 2/, nezistila také, ktoré by bolo priamo použiteľné pre danú vec, a ktoré by
mohlo logicky zvrátiť závery súdu prvého stupňa. Za absurdné považovala, že odporcovia 1/, 2/ tvrdia, že právo z vecného bremena jej neprináleží, nakoľko ho v súčasnosti nevykonáva, keď zamlčali podstatnú skutočnosť, a to, že právo nevykonáva práve preto, že v jeho výkone jej aktívne odporcovia 1/, 2/ bránia parkovaním svojich motorových vozidiel na prístupovej ceste, o čom svedčia fotografie v spise založené.
Odporca 4/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/, 2/ uviedol, že nie je vo všetkých bodoch odvolania informovaný tak, aby mohol zaujať kvalifikované stanovisko, a preto verí, že súd rozhodne v súlade so zákonmi Slovenskej republiky.
Odporkyňa 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/, 2/ uviedla, že s rozsudkom súdu prvého stupňa súhlasí v celom rozsahu. Konštatovala, že nie je vo všetkých bodoch odvolania odporcov 1/, 2/ informovaná tak, aby mohla zaujať objektívne stanovisko a verí v rozhodnutie súdu v súlade so zákonmi Slovenskej republiky.
Odporkyňa 7/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že sa pripája k odvolaniu JUDr. T. U., s ktorým sa stotožňuje.
Slovenský pozemkový fond vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/, 2/ uviedol, že s dôvodmi odvolania odporcov 1/, 2/ súhlasí a žiada, aby súd návrh zamietol.
Odporkyňa 23/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/, 2/ uviedla, že zdedila po svojich predkoch pozemky, pričom viacerí z nich nevedeli písať, ani čítať, a preto im nie je možné dávať za vinu, že pozemky neuviedli správne, riadili sa svojím rozumom a srdcom, pomáhali si, ako vedeli, rovnako aj s tým výhonom, ktorý bol potrebný. Uviedla, že má 72 rokov a chodila tadiaľ od detstva a bola by rada, keby sa obe strany dohodli, veď nejde o stálu premávku. Ich starí rodičia sa dohodnúť vedeli a oni nie sú horší. Pevne dúfa, že rodina K. prehodnotí svoj názor.
Odporkyňa 10/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu Slovenského pozemkového fondu uviedla, že od roku 1946 žije trvale v Českej republike a nespomína si, že by rodičia doma hovorili o nejakej ústnej dohode a nevie, ako X. N. v súčasnosti vypadá, a preto k tejto veci nemá čo uviesť. Vyjadrila vieru, že sa k tejto veci nebude musieť ďalej vyjadrovať, nakoľko má 91 rokov.
Odporca 14/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že s rozhodnutím súdu prvého stupňa súhlasí. Poukázal na skutočnostiach, že na parcelách „C“ č. XXX/X, č. XXX/X a „E“ č. 4, X bola od nepamäti cesta (výhon „N.“), ktorú využívali predkovia navrhovateľky. Takýchto výhonov je v obci viac, ako napríklad Z., O., C., F., Z. (podľa rodín, ktoré v nich žili), o čom svedčia aj dostupné mapy, ktoré sa nachádzajú na Obecnom úrade v N..
Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaných odvolaní a ich dôvodov a dospel k záveru, že medzitýmny rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcami 1/, 2/ a Slovenským pozemkovým fondom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky odvolateľov vo veci samej sú totožné s tvrdeniami, ktoré uplatnili pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v danej veci uviedol stanoviská procesných strán, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vrátane množstva svedeckých výpovedí, popísal a vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané podrobne, každý jednotlivo a následne všetky vo vzájomnej súvislosti. Odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky odvolateľov, uvedené v podaných odvolaniach, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého medzitýmneho rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku, ktorý bol vypracovaný v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:
Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f). V prejednávanej veci je zrejmé, že odvolatelia v podaných odvolaniach vytýkajú súdu prvého stupňa predovšetkým nesprávne hodnotenie dôkazov (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), a že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.).
Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť nemožno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
V preskúmavanej veci sa navrhovateľka domáhala určenia, že cez parcelu registra C, parcela č. XXX/X o výmere XX m2, zapísanej na LV č. XXX, parcele registra E, parcela č. X o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XXX, parcele registra E, parcela č. X o výmere XX m2, zapísanej na LV č. XXX a cez parcelu registra E, parcela č. XX o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XXX má právo prechodu a prejazdu ako vlastníčka rodinného domu súpisné číslo XX na parcele č. XXX, zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. N.. Svoje právo odvodzovala od ústnej dohody jej právnych predchodcov a právnych predchodcov odporcov, ktorí sa v dávnej minulosti dohodli s vlastníkmi domov za riekou C. o zriadení neobmedzeného prechodu a prejazdu v prospech všetkých vlastníkov rodinných domov za riekou C. s tým, že tvrdila, že prístupová cesta sa užívala viac ako 100 rokov a nikto právo vlastníkov rodinných domov, ležiacich na konci tejto cesty, prechádzať cez pozemky v rozsahu spoločnej cesty nerušil až do roku 2010.
Vecné bremeno je vecné právo, ktoré obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať, niečo konať. Podstatným obsahom vecného bremena je zaťaženie vlastníka nehnuteľnosti, alebo jeho obmedzenie v jeho výkone vlastníckeho práva. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu je spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (vecné bremená ad rem) alebo patrí určitej osobe (vecné bremená ad personam). Vecné bremeno spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádza s vlastníctvom nehnuteľnosti na jej nadobúdateľa.
Vlastný pojem „vecné bremeno“ upravil Občiansky zákonník č. 141/1950 Sb. a prevzali ho aj jeho neskoršie úpravy. Od doby jeho účinnosti je nutné v listinách presne formulovať predmet vecného bremena, aby nebolo možné dôjsť k omylu, o aký záväzok ide.
Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu, zo zákona alebo výkonom práva (vydržaním) pri splnení zákonných podmienok. Na nadobudnutie práva zodpovedajúcemu vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.
Vydržaním vzniká vecné bremeno v prípade, keď oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto vykonáva právo pre seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí, využíva toto právo nepretržite po dobu desiatich rokov. Do tejto doby sa započítava i doba, počas ktorej toto právo oprávnene vykonával aj právny predchodca.
Je nepochybné, že Ústava Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb.) v čl. 20 zaručuje právo vlastniť majetok, ako aj ochranu vlastníctva. Zároveň však v odseku 4 citovaného článku pripúšťa jeho obmedzenie v nevyhnutnej miere a na základe zákona. Tým, že Občiansky zákonník obsahuje právnu úpravu vecných bremien (§ 151n a nasl. platného znenia § 166 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb.), umožňuje Ústavou dovolené obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka nehnuteľnosti takýmto spôsobom zaťaženej. Je však nevyhnutné, aby v prípade sporu medzi vlastníkom nehnuteľnosti a osobou z vecného bremena oprávnenou bolo v konaní pred súdom jednoznačne preukázané, že vecné bremeno vzniklo jedným zo spôsobov uvedených v Občianskom zákonníku a dosiaľ nezaniklo.
Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok (týkajúcich sa držby držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) priznávajú právne účinky a je len domnelému právo vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Pokiaľ teda súd dôjde k záveru, že v konkrétnej veci sa má uplatniť ako titul nadobudnutie vlastníctva, resp. vecného bremena vydržaním, je jeho povinnosťou komplexne skúmať splnenie podmienok vydržania. Základnými podmienkami vydržania ako spôsobu pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva , resp. práva vecného bremena, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa vo všeobecnosti sú: 1) oprávnená držba, 2) uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3) spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť kumulatívne splnené - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.
Tak v minulej právnej úprave (obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ust. § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení novely vykonanej zákonom č. 132/1982 Zb., resp. § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ako aj súčasnej právnej úprave (§ 134 Občianskeho zákonníka v znení od 01.01.1992), je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním, resp. vecného bremena a v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka).
Za držiteľa sa považuje fyzická alebo právnická osoba, ktorá fakticky vec ovláda, pričom pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere, alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo, resp. vecné bremeno vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku (nadobudnutia) vlastníctva, svedčiaceho poctivosti nadobudnutia. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže v prípade vydržania vecného bremena rozumieť len právny úkon, ktorým sa vecné bremeno zriaďuje, a to je dohoda o zriadení vecného bremena, ktorý môže trpieť vadou, resp. formálnymi nedostatkami a nemusí byť perfektné. Či je držiteľ práva z vecného bremena so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, nestačí zamerať dokazovanie len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa tohto práva.
Vydržanie práva z vecného bremena je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby výkonu práva, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie práva z vecného bremena držiteľovi, ktorej právo dlhodobo vykonáva v dobrej viere, že je oprávneným z vecného bremena, a to so zreteľom na všetky okolnosti. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti nevedel, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
Pokiaľ v prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že právny predchodca navrhovateľky sa ujal výkonu práva z vecného bremena v prvej polovici 20. storočia na základe ústne uzavretej dohody s právnym predchodcom odporcov (nehľadiac na jej formálne nedostatky) a zo strany účastníkov konania nebolo tvrdené, a teda ani preukázané, že by originálnymi účastníkmi tejto zmluvy o zriadení vecného bremena (služobnosti) do ich smrti bola vykonaná nejaká aktivita v smere nápravy formálnych nedostatkov tejto dohody o zriadení práva prechodu a prejazdu cez sporné nehnuteľnosti, pričom uvedený výkon tohto práva trval nerušene a nepretržite až do smrti právnych predchodcov navrhovateľky a následne ho vykonávala navrhovateľka až do roku 2010, t. j. viac ako 60 rokov, po ktorú dobu navrhovateľka, resp. jej právni predchodcovia toto právo vykonávali, pričom právni predchodcovia odporcov, ani odporcovia si neuplatnili fakticky, ani právne (napríklad súdnou žalobou) ochranu svojho vlastníckeho práva pred reálnym výkonom práva z vecného bremena, potom sa javí ako nesporné, že navrhovateľka a jej právni predchodcovia so zreteľom na všetky okolnosti (objektívne) v dobrej viere výkon vecného bremena právo prechodu a prejazdu cez sporné nehnuteľnosti vykonávali. O svojom práve z vecného bremena, spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez spornú nehnuteľnosť, boli právni predchodcovia navrhovateľky nesporne presvedčení, o čom svedčia i skutkové okolnosti danej veci, keď právny predchodca navrhovateľky A. N., ktorý bez akýchkoľvek pochybnosti nerušene a nepretržite výkon vecného bremena realizoval, sa podieľal i na výstavbe mosta, ktorý s výkonom vecného bremena bezprostredne súvisí, a to nielen osobne, ale i finančne. Toto právo navrhovateľky a jej právnych predchodcov dlhodobo spochybňované nebolo a tento pokojný dlhodobý stav preto umožňoval prijať záver, že právni predchodcovia navrhovateľky i navrhovateľka dobromyseľne vykonávali právo prechodu a prejazdu cez sporné nehnuteľnosti v domnení, že im toto právo patrí. Uvedené okolnosti boli potvrdené v priebehu súdneho konania i viacerými odporcami a svedkami. Je potrebné zdôrazniť, že v prípade pochybností o existencii ústne uzatvorenej dohody o zriadení práva prechodu a prejazdu, že oprávnená držba, resp. oprávnený výkon tohto práva sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý (putatívny) právny dôvod. Je tiež významné pripomenúť, že po dobu výkonu práva prechodu a prejazdu cez sporné nehnuteľnosti sa vystriedala platnosť dvoch Občianskych zákonníkov, čo nie je zanedbateľná skutočnosť pre správne právne posúdenie danej veci. Plynutiu času, počas ktorého bol oprávnený výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu preukázateľne a nespochybniteľne vykonávaný je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky.
Odvolací súd zdôrazňuje, že Občiansky zákonník v znení platnom od 31.12.1950 do 31.03.1964 (v tomto období mal byť postavený most súvisiaci s výkonom vecného bremena, ktoré už vykonávané bolo ), t. j. zákon č. 141/1950 v § 115 až § 118 upravoval nadobudnutie vlastníckeho práva, resp. iného vecného práva k nehnuteľnostiam vydržaním s tým, že podľa § 116 citovaného zákona bola vydržacia doba pri nehnuteľnosti 10 rokov. Tento Občiansky zákonník upustil od tzv. intabulačného princípu, čo znamená, že v tom čase na platnosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, resp. iných vecných práv nebol potrebný zápis v pozemkovej knihe, ale k jeho vzniku došlo už samotným uzatvorením zmluvy, ktorá bola právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho, resp. iného vecného práva k nehnuteľnosti. Zápis nadobudnutia vlastníckeho, resp. iného vecného práva v pozemkovej knihe teda už nebol podmienkou prevodu vlastníckeho práva, nemal hmotnoprávny význam a zostal mu iba význam deklaratórny, čím pozemková kniha stratila takto svoju všeobecnú hodnovernosť.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý zrušil Občiansky zákonník z roku 1950, nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1992 Zb., účinnou od 01.04.1983. Rozsah subjektov vydržania bol obmedzený na občanov a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 01.01.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku, resp. práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby, vykonávanej aj pred 01.01.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ nehnuteľnosti, resp. ten, kto vykonával právo z vecného bremena, spĺňal od 01.01.1992 podmienku nepretržitej držby, resp. nepretržitého výkonu práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu, trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň bol držiteľom, resp. vykonávateľom práva z vecného bremena oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok alebo právo patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo, resp. právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním.
V prejednávanej veci vyššie uvedené znamená, že právny predchodca navrhovateľky A. N. ku dňu 01.01.1992 spĺňal podmienku nepretržitého výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu trvajúceho po dobu 10 rokov (v danom prípade išlo o výkon práva zodpovedajúci výkonu vecného bremena trvajúci minimálne 30 rokov) a zároveň bol po túto dobu vykonávateľom tohto práva oprávneným, keďže neboli zistené žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by v uvedenej dobe (viac ako 30 rokov, napokon až do jeho smrti v roku 2004), došlo k prerušeniu vydržacej doby pre stratu dobromyseľnosti, a tým aj oprávnenej držby a táto trvala až do jeho smrti v roku 2004 a následne pokračovala výkonom práva zodpovedajúcom vecnému bremenu navrhovateľkou do roku 2010. Preto boli splnené podmienky vydržania práva zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 134, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. § 132 a nasl. O.s.p. a správne aplikoval predpisy hmotného práva. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané a odporcom ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.
Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu považoval jeho zistený skutkový stav i právne hodnotenie za vecne správne a odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) daný nebol.
V preskúmavanej veci odvolatelia v podaných odvolaniach vytýkali súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to ohliadku na mieste samom.
Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. spočíva v tej skutočnosti, že ak účastník navrhol vykonanie dôkazu, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť. V danej veci súd prvého stupňa nevykonal navrhovanú ohliadku na mieste samom, ktorú pre rozhodnutie o základe uplatneného nároku nepovažoval za potrebnú, nakoľko ohliadkou by bolo možné preskúmať len súčasný technický stav cesty, resp. užívací stav pozemkov, avšak podstatou jeho rozhodnutia o vydržaní práva je stav z minulosti s tým, že v danej veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom len o základe nároku.
Odvolací súd zdôrazňuje, že zo znenia ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. vyplýva, že citovaný dôvod na odvolanie nie je daný v prípade každého opomenutia vykonania navrhnutých dôkazov, ale len v prípade, pokiaľ súd prvého stupňa nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teda dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej.
Vzhľadom ku skutočnosti, že v danej veci je nesporné, že navrhovateľka v súčasnosti, resp. od roku 2010 nevyužíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré je predmetom tohto konania, nakoľko jej v tom bránia odporcovia 1/, 2/, nebola ohliadka na mieste samom v prípade rozhodovania súdom prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom dôvodná. Je nepochybné, že pri ďalšom rozhodovaní sa súd prvého stupňa ohliadke na mieste samom za prítomnosti súdneho znalca z odboru geodézie nevyhne.
Za súčasného stavu danej veci odvolací súd mal za to, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c), uplatnený odvolateľmi, daný nebol.
Ďalší odvolací dôvod, uplatnený odvolateľmi podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov, upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej.
V danej veci súd prvého stupňa aplikoval ust. § 151n ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 151o ods. 1 , § 134 ods. 1, ods. 3, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného od 01.01.1992, § 865 ods. 3, ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 135a ods. 1, ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.1983. Odvolací súd zastáva jednoznačný záver, že uvedené predpisy hmotného práva súd prvého stupňa správne aplikoval, správne realizoval ich výklad a odvolací súd sa s jeho právnym posúdením v danej veci v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. daný nebol.
Pokiaľ odvolatelia - odporcovia 1/, 2/ namietali, že v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľka je právnou nástupkyňou osoby, ktorá mala vykonávať právo prechodu, odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 3 O.s.p., z ktorého vyplýva, že súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov, čo je i prípad danej veci, keď v priebehu celého prvostupňového konania nebola vznesená odporcami žiadna námietka ohľadne právneho nástupníctva navrhovateľky po jej právnych predchodcoch v súvislosti s danou vecou. Naopak, niektorí z odporcov jej právne postavenie výslovne potvrdili, ostatní odporcovia toto žiadnym spôsobom nespochybnili.
Je potrebné zdôrazniť , že Občiansky súdny poriadok pripúšťa nové skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní iba výnimočne a v obmedzenom rozsahu. Účastník konania zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak, v konaní pred súdom prvého stupňa. Takéto dôkazy a skutočnosti nemôže odvolací súd vziať do úvahy. Naopak, dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi, aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa viažu na konkrétne vymedzené procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa, najmä na to, že ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť, alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 písm. d) O.s.p.). Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny účastníka konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, t. j. situáciu, kedy účastník konania nemohol skutočnosti alebo dôkazy označiť, alebo predložiť, pretože o nich nevedel, resp. ich nemal k dispozícii a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie svojej povinnosti, ich tvrdenia, alebo predloženia.
Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že vo vzťahu k namietanému tvrdeniu odvolateľmi nie je možné dospieť k záveru, že by ho odvolatelia bez svojej viny nemohli uplatniť pred rozhodnutím súdu prvého stupňa. Pokiaľ uvedenú námietku bez akejkoľvek opory ( dôkazu) vzniesli až v odvolacom konaní, odvolací súd na ňu prihliadať nemohol, a to i s ohľadom na ust. § 120 ods. 4 O.s.p.
K otázke naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. sa v dostatočnom rozsahu vyjadril súd prvého stupňa, s ktorým názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Z týchto dôvodov krajský súd medzitýmny rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami odvolateľov, obsiahnutých v ich rozsiahlych odvolaniach, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá, ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z ustálenej konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .