Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7Co-531-2015.pdf
PDF · 147.25 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/531/2015
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobcu: PARADISO Slovakia, s.r.o., so sídlom Nová Osada 2, Dunajská Streda, IČO: 34103406, zastúpeného JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom so sídlom Račianska 66, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 10C/246/2010-443 zo dňa 04.02.2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie 3.017,94 eura úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne od 03.06.2009 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 56,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom Colného úradu Komárno a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, a to vo výške 67.934,74 eura. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalovaná suma činí 67.934,74 eura (z toho na úrokoch zo splátok colného dlhu 22.604,60 eura, na úrokoch za zloženú colnú zábezpeku 11.311,45 eura, za bankovú záruku 10.360,72 eura, za právne služby 23.525,19 eura a za správny poplatok za žiadosť o odklad vykonateľnosti 132,78 eura). Po ďalšom čiastočnom späťvzatí žaloby ostala predmetom konania suma 63.413,12 eura. Táto pozostáva z úrokov úveru na colný dlh v celkovej výške 19.856,67 eura zaplateného v sume 6.938,72 eura z kontokorentného úveru poskytnutého žalobcovi Tatrabankou, a.s., a v sume 12.647,95 eura Dexia bankou Slovensko, a.s., ďalej z úrokov z colnej zábezpeky v sume 11.311,45 eura uhradenej Dexia banke Slovensko, a.s., z poplatkov vo výške 10.360,71 eura za bankovú záruku, za právne služby v sume 19.003,58 eura a zo správneho poplatku 132,78 eura. Táto škoda podľa žalobcu vznikla dorubením cla v sume 5.275.800 Sk štyridsiatimi rozhodnutiami Colného úradu Komárno sp. zn. 1153/2002-556100, sp. zn. 1768/2002-556100 až 1806/2002-556100 zo dňa 18.06.2002 v rozpore s platnými právnymi predpismi. Žalobca podal proti nim odvolanie, ktoré Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím sp. zn. 43594/2002-890102 zo dňa 21.10.2002 zamietlo a zároveň napadnuté rozhodnutia potvrdilo. Následne žalobca podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva SR a žiadal zrušiť aj 40 prvostupňových rozhodnutí Colného úradu Komárno. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sž 172/02 zo dňa 30.09.2003 rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 83.340 Sk, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol, že Colné riaditeľstvo sa dôsledne nevysporiadalo s námietkami žalobcu v podaných odvolaniach, najmä s námietkami týkajúcimi sa vzniku colného dlhu a s tvrdením, že dlžníkom mala byť tiež osoba, ktorá mu poskytla informácie. Napadnuté rozhodnutie Colného riaditeľstva považoval Najvyšší súd za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Po opätovnom posúdení a zhodnotení námietok žalobcu Colné riaditeľstvo rozhodnutím zo dňa 02.04.2004 sp. zn. 54256/2003 opätovne potvrdilo rozhodnutia Colného úradu Komárno a odvolanie zamietlo. Po podaní žaloby žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/44/2004-37 zo dňa 10.03.2005 rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zo dňa 02.04.2004 č. 54256/2003 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a Colné riaditeľstvo SR zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 73.576 Sk; zároveň odložil vykonateľnosť rozhodnutia Colného riaditeľstva SR majúc za to, že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia by žalobcovi hrozila vážna ujma. V odôvodnení rozsudku uviedol, že Colné riaditeľstvo SR sa nevysporiadalo s úlohou uloženou mu Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 5Sž 172/02 zo dňa 30.09.2003, a to predovšetkým s námietkou ohľadom vzniku colného dlhu a tvrdením žalobcu, že dlžníkom mala byť tiež osoba, ktorá poskytla informácie podľa § 196 ods. 3 druhej vety Colného zákona. Podľa názoru Krajského súdu v Trnave správne orgány oboch stupňov nevykonali dostatok dôkazov na preukázanie spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti vzniku colného dlhu v zmysle § 220 ods. 4,5 Colného zákona, pretože potvrdenie výrobcu tovaru - cukru Cukrovaru a rafinérii cukru, a.s., Palackého 1, Dobrovice, ČR, nemôže byť jediným dôkazom o pôvode tovaru, keďže označená spoločnosť vo svojom vyjadrení nepotvrdila a ani nevylúčila, že predmetný tovar bol u nej vyrobený. Žalovaný mal teda skúmať preukázanie existencie pôvodu tovaru a za tým účelom si vyžiadať stanovisko predajcu PAIN IMPEX, s.r.o., Nymburg, zaoberať sa vecou v širších súvislostiach a vyžiadať si stanovisko českej strany na preukázanie pôvodu tovaru, ktorý označená spoločnosť predávala pred predajom žalobcovi, a za tým účelom prípadne i znaleckým dokazovaním skúmať zhodu tovaru. Žalovaný napokon podľa názoru Krajského súdu v Trnave neskúmal z úradnej povinnosti preklúziu práva, lebo čo sa týka verifikácie faktúry č. 25/98 zo dňa 30.06.1998, výsledok verifikácie bol známy dňa 08.03.1999, správne konanie sa začalo dňa 26.01.2000, prvýkrát bolo rozhodnuté o dorubení colného dlhu dňa 18.06.2000, a tak dorubenie dlhu na základe označenej faktúry treba považovať za prekludované. Čo sa týka ďalších faktúr vychádzajúc z výsledkov verifikácie, doručené žalovanému dňa 26.11.1999, v tejto časti nárok na dorubenie colného dlhu, keďže Colný úrad Komárno vo veci rozhodol dňa 18.06.2002, nemožno považovať za prekludovaný. Krajský súd v Trnave vyslovil právny názor, že ak správne orgány na základe doplnenia dokazovania dospejú k názoru, že sú splnené zákonné podmienky na dorubenie colného dlhu v zmysle § 220 ods. 4, 5 Colného zákona, zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že žalobca uviedol údaje o pôvode tovaru výslovne na základe oznámenia o pôvode tovaru svojho predajcu; preto je založená zodpovednosť za vznik predmetného colného dlhu označenej spoločnosti ako ďalšieho dlžníka v zmysle § 196 ods. 3 Colného zákona.
Na základe odvolania Colného riaditeľstva SR Najvyšší súd SR rozhodol rozsudkom sp. zn. 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.01.2007, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave ako vecne správny. Podľa záveru Najvyššieho súdu SR bolo jeho povinnosťou presne konkretizovať skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Bolo jeho povinnosťou označiť konkrétne ustanovenia právneho predpisu a nestačilo len poukázať na existenciu medzinárodných dohôd (Dohoda medzi SR a ČR č. 199/1993 Z. z. o vytvorení colnej únie, Dohoda medzi Vládou SR a Vládou ČR z 22.2.1993 uverejnené v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 118/1994 Z. z. o pravidlách pôvodu tovaru a metódach administratívnej spolupráce vrátane protokolov a príloh, ktoré sú jej súčasťou) bez toho, aby pre účely predmetného rozhodnutia bolo náležite objasnené aj to, či a prečo po vytvorení colnej únie a spoločného colného územia zostala zachovaná ochranná funkcia medzi zmluvnými stranami, či naďalej vzájomný dovoz a vývoz bol koordinovaný, ktorým ustanovením bolo záväzným spôsobom určené, kto má žiadať sprievodné doklady k vývozu a ktoré konkrétne ustanovenie konkrétneho predpisu vyžaduje použitie presne stanovených dokladov. Správnemu orgánu vytýkal nedostatočne zistený skutkový stav a jeho rozhodnutie považoval za predčasné. V časti týkajúcej sa trov konania napadnutý rozsudok zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania a tak isto rozhodol aj o trovách odvolacieho konania, s odkazom na ustanovenie § 250k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“). Následne Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím sp. zn. 39617/2007 zo dňa 29.10.2007 rozhodnutia Colného úradu Komárno zn. 1153/2002-556100 a zn. 1768/2001-556100 až 1806/2001-556100 zo dňa 18.06.2002 zrušilo a vec vrátilo Colnému úradu Trnava ako vecne príslušnému správnemu orgánu (právnemu nástupcovi zaniknutého Colného úradu Komárno) na nové prejednanie a rozhodnutie.
Súd prvého stupňa na podklade listinných dôkazov konštatoval, že žalobca podal colné vyhlásenia, ktorými navrhol prepustiť tovar - biely cukor - v množstve 800 ton do režimu „voľný obeh“ a Colný
úrad Komárno jeho žiadosti vyhovel. V nich si žalobca uplatnil nárok na priznanie colnej preferencie s ohľadom na pôvod tovaru - Česká republika. Prílohami jednotlivých colných vyhlásení predkladanými v rámci colných konaní boli faktúry, ktorých súčasťou bolo vyhlásenie vývozcu o pôvode tovaru. V rámci následnej kontroly po prepustení tovaru do voľného obehu bola prostredníctvom českých colných orgánov vykonaná verifikácia faktúry č. 28/98, ktorou sa zistilo, že na nej uvedený tovar nespĺňa podmienky preferenčného zaobchádzania. Výsledok verifikácie bol doručený Colnému riaditeľstvu SR dňa 08.03.1999. Následne bola vykonaná aj verifikácia ostatných 39 účtovných dokladov s výsledkom doručeným Colnému riaditeľstvu SR dňa 26.11.1999. Dňa 22.06.1999 bol žalobca oboznámený s výsledkom verifikácie. Podľa žalobcu odberateľom tovaru vyrobeného v Cukrovare a rafinérii cukru, a.s., Palackého 1, Dobrovice, ČR, bola česká spoločnosť PAIN IMPEX, s.r.o., Nymburg, a tovar bol určený pre konečného odberateľa Boyana Import - Export LTD Sofia Bulharsko. Bulharský kupujúci však neuhradil kúpnu cenu, preto zásielka bola ponúknutá na odkúpenie žalobcovi, ktorý následne uzavrel kúpnu zmluvu so spoločnosťou Pain Impex, s.r.o. Tovar bol na železničnej stanici v Podunajských Biskupiciach pod colným dohľadom preložený na kamióny a následne prepravený do Dunajskej Stredy, kde bol navrhnutý na prepustenie do colného režimu voľný obeh. Ministerstvo financií ČR vzhľadom na vyhlásenie výrobcu zaujalo stanovisko, že cukor nemožno považovať za pôvodný v ČR v zmysle podmienok ustanovených Protokolom (vzhľadom na prehlásenie výrobcu Cukrovaru Dobrovice, že nemôže s istotou prehlásiť, že cukor ktorý firma Pain Impex predala na Slovensko, skutočne pochádza z ich výroby). Vzhľadom na toto stanovisko Ministerstva financií ČR boli začaté konania vo veci porušenia colných predpisov žalobcom a Colný úrad Komárno rozhodnutiami č. 1768 až 1806/2001-556100 a č. 1153/2002-556100 dodatočne vymeral žalobcovi colný dlh podľa § 196 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a § 220 ods. 4,5 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. úhrnom vo výške 5.275.800 Sk. V konečnom dôsledku však Colný úrad Trnava rozhodnutím sp. zn. 4550/2008-5861 zo dňa 25.01.2008 zastavil konanie vo veci dodatočného vymerania colného dlhu za tovar - cukor biely kryštál - v množstve 800.000 kg voči PARADISO Slovakia, s.r.o., a to v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty na jeho dodatočné vymeranie v zmysle § 220 ods. 5 Colného zákona dňom 14.10.2007. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 25.01.2008.
Súd prvého stupňa svoj rozsudok vo veci samej odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 196 ods. 1 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. v znení účinnom v čase vzniku povinnosti zaplatiť dovoznú platbu, § 196 ods. 2, 3, § 220 ods. 1,4,5 citovaného zákona, § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného od 01.07.2004, s tým, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred účinnosťou tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi (zákon č. 58/1969 Zb.). Súd uviedol, že škoda uplatnená v tomto konaní mala vzniknúť žalobcovi čiastočne za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., účinného od 01.07.1969 do 30.06.2004, vydaním rozhodnutí Colného úradu Komárno zo dňa 18.06.2002, a čiastočne za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2004, zaplatením úrokov z úveru a colnej zábezpeky). Preto súd aplikoval aj ustanovenia v znení účinnom pred 01.07.2004 a aj po 01.07.2004. V tomto smere poukázal na ustanovenie § 1 ods. l, 2, § 3, § 4 ods. 1,2, § 9 ods. 1 prvej vety, § 18 ods. 1,2, § 26 zákona č. 58/1969 Zb. Vychádzal z toho, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v konaní správnom, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, ktoré vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie ( ďalej len „štátny orgán“ ). V časti aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2010 súd poukázal na ustanovenie § 1 písm. a), c), § 2, § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,2 , § 15 ods. 1, § 16, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1,2,3, § 19 ods. 1 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý odkazuje aj na ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak nie je ustanovené inak (§ 420 ods. 1). Súd zistil, že žalobca sa listom zo dňa 05.08.2002 obrátil na Colný úrad Komárno o povolenie zaplatenia časti colného dlhu v splátkach a tejto žiadosti colný úrad vyhovel rozhodnutiami zo dňa 12.08.2002, keď mu povolil zaplatiť časť dovoznej platby (cla) domeranú 40 rozhodnutiami Colného úradu Komárno zo dňa 18.06.2002 v splátkach, a to každým rozhodnutím vymerané clo v 99 splátkach mesačne po 1.240 Sk splatných posledným kalendárnym dňom s poslednou splátkou 1.669 Sk dňa 31.12.2010. Žalobca doručil dňa 02.06.2009 žiadosť zo dňa 28.05.2009 Ministerstvu financií SR a požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Colného riaditeľstva v spojení s rozhodnutiami Colného úradu Komárno v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. vo výške 67.934,74 eura a zároveň si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške dvojnásobku
základnej sadzby ECB. Ministerstvo financií listom č. MF/018145/2009-241 zo dňa 23.11.2009 žalobcovi oznámilo, že jeho návrh je neopodstatnený a nie sú splnené podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu.
Súd konštatoval, že zákon rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi, a to jednak zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 až § 17 a jednak zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 18 a §19. Nezákonným rozhodnutím je také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa vždy posudzuje so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím musia byť teda splnené tri podmienky, a to nezákonnosť rozhodnutia, právoplatnosť rozhodnutia a vyčerpanie všetkých riadnych opravných prostriedkov. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody konštatovaná príslušným orgánom. Na druhej strane pojem nesprávneho úradného postupu zákon nevymedzuje taxatívne, len uvedením príkladov. Úradný postup spravidla nie je možné právnym predpisom upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone verejnej moci. Všeobecne možno nesprávnosť úradného postupu charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného právnymi normami, teda činnosťou orgánov a nie rozhodovacou činnosťou. Z uvedeného vyplýva, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov, než rozhodovacou činnosťou. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, preto sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci musia byť splnené zákonné predpoklady vzniku tejto zodpovednosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákonov č. 514/2003 Z. z. a č. 58/1969 Zb. je objektívna, a teda zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti nie je potrebné preukazovať.
V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody s tvrdením, že mu bola spôsobená nesprávnymi rozhodnutiami a aj nesprávnym úradným postupom colných orgánov, za čo zodpovedá podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo financií SR. Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania žalobu ako nedôvodnú zamietol, lebo nebolo preukázané, že nesprávnym úradným postupom správneho orgánu bola žalobcovi spôsobená uplatnená majetková ujma, za ktorú zodpovedá štát. Konanie o domeraní cla rozhodnutím Colného úradu Trnava zo dňa 25.01.2008 nebolo zastavené pre vymeranie cla v rozpore s platnými právnymi predpismi, ale bolo zastavené pre preklúziu práva v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty na dodatočné vymeranie colného dlhu podľa § 220 ods. 5 Colného zákona. Proti tomuto rozhodnutiu zákon pripúšťa odvolanie, avšak žalobca toto svoje právo nevyužil. Nezákonnosť rozhodnutia, ktorým mala byť žalobcovi spôsobená škoda, musí byť v čase prejednávania nároku o náhradu škody konštatovaná príslušným orgánom, ktorým však nie je súd v konaní o náhradu škody uplatnenej voči štátu. V občianskom súdnom konaní súd nebol oprávnený riešiť otázku nezákonnosti rozhodnutí Colného úradu Komárno, a to ani ako otázku predbežnú. Ak by žalobca napadol zastavujúce rozhodnutie Colného úradu Trnava za účelom doriešenia otázky, či rozhodnutia Colného úradu Komárno zo dňa 12.08.2002 o domeraní cla podľa § 220 ods. 4,5 zákona č. 180/1996 Z. z. sú v rozpore s Colným zákonom a vec by bola právoplatne ukončená v jeho prospech, súd by mal dôkaz o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom správneho orgánu a vznikom škody. V tomto prípade bolo žalobcovi clo domerané na základe ním poskytnutých údajov. Neobstojí jeho tvrdenie, že v súvislosti s konaním colných úradov mu vznikla škoda na úrokoch z úveru čerpaného v Tatrabanke, a.s., a Dexia banke Slovensko, a.s., keďže Colný úrad Komárno domeral colný dlh vo výške 5.275.800 Sk uzneseniami zo dňa 18.06.2002, pričom žalobca uzavrel s Tatrabankou, a.s., Zmluvu o úvere č. 1479/2001 dňa 28.11.2001 vo výške 20.000.000 Sk na financovanie prevádzkových potrieb, t. j. skôr, než mu bolo dorubené clo; predmetný úver si teda nebral na uhradenie colného dlhu. Dodatkom č. 1 k tejto zmluve zo dňa 29.07.2002 bol navýšený úver na 25.000.000 Sk a dodatkom č. 2 na 30.000.000 Sk. Medzi účastníkmi nebola sporná iba tá skutočnosť, že colný dlh žalobca splácal od októbra 2002 do 01.01.2006 mesačne po 49.600 Sk (1.646,42 eura) z kontokorentného úveru
č. 1479/2001 poskytnutého Tatrabankou, a.s., a následne z kontokorentného úveru od Dexia banky Slovensko, a.s., poskytnutého Zmluvou č. 50/004/06. Zaplatený colný dlh mu bol vrátený po zastavení colného konania dňa 21.02.2008. Žalobca inak mohol požiadať o odklad vykonateľnosti rozhodnutí Colného úradu Komárno o domeraní cla až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a úroky z kontokorentného úveru a colnej zábezpeky by mu nevznikli. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10.0.2005, ktorým zrušil rozhodnutie Colného riaditeľstva SR č. 54256/2003 zo dňa 02.04.2004 a zároveň odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia Colného riaditeľstva SR, pričom tento odklad sa mal vzťahovať na rozhodnutia Colného úradu Komárno, inak by rozhodnutie o odklade vykonateľnosti nemalo opodstatnenie. Proti tomuto rozsudku zákon pripúšťal opravný prostriedok (odvolanie), ktorým by žalobca mal možnosť domáhať sa priznania odkladného účinku rozhodnutí Colného úradu Komárno podľa § 453 ods. 2 Colného zákona č. 238/2001 Z. z. Žalobca nepreukázal ani pravdivosť tvrdenia, že zaplatením colného dlhu utrpel škodu tým, že tieto finančné prostriedky nemohol použiť na rozvíjanie svojej podnikateľskej činnosti; na preukázanie tejto skutočnosti žiadny dôkaz nenavrhol.
K škode uplatnenej z titulu trov právneho zastúpenia súd uviedol, že žalobca predložil do spisu iba kópie faktúry č. 08/07/2002 zo dňa 29.07.2002 na sumu 45.300 Sk, faktúry č. 1/01/2003 zo dňa 02.01.2003 vystavenú na základe ústnej dohody zo dňa 18.12.2002 na sumu 42.300 Sk a faktúry č. 08/01/04 zo dňa 31.01.2008 vystavenú na sumu 616.120 Sk + DPH 117.063 Sk. Z tejto faktúry vyplýva, že zo sumy 616.120 Sk je podielová odmena 497,716 Sk a tarifná odmena + náhrady činia 118.404 Sk. Z faktúry však nie je zrejmé, za ktoré právne služby a v ktorých konaniach bola odmena vo výške 118.404 Sk právnym zástupcom žalobcu fakturovaná. V súvislosti so zmluvou o právnom zastupovaní žalobcu súd poukazuje na to, že za právne služby právny zástupca žalobcu si uplatnil náhradu s poukazom na písomnú zmluvu zo dňa 16.12.2002 a vo faktúre zo dňa 02.01.2003 sa odvoláva na ústnu dohodu z 18.12.2002. Pri posúdení tohto právneho nároku nie je zanedbateľné ani to, že Najvyšší súd SR rozhodnutím vo veci 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.01.2007 náhradu trov konania žalobcovi nepriznal pre dôvod hodný osobitného zreteľa. Vznik trov právneho zastúpenia nezapríčinil teda správny orgán, ale sám žalobca ako deklarant uvedením nepravdivých vyhlásení o pôvode tovaru, a jednak jeho obchodný partner (dodávateľ tovaru), voči ktorému mal žalobca možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody.
Celkove tak podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 120 ods. 1 OSP, ktoré ho v tomto konaní zaťažovalo. Colné orgány pri domeraní cla postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Colného zákona a nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, preto súd žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Keďže nebola preukázaná táto podmienka náhrady škody, súd nevykonal dokazovanie na zistenie skutočnej výšky škody, ktorú žalovaný spochybňoval. Námietku premlčania vznesenú žalovaným súd posúdil ako neopodstatnenú, lebo trojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie náhrady škody začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto ju spôsobil, resp. odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia zrušujúceho pôvodné - nezákonné, rozhodnutie poškodenému. Objektívna premlčacia lehota je desaťročná a začína plynúť odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia poškodenému, alebo odo dňa, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne premlčacie lehoty odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania nároku, najviac však 6 mesiacov neplynú. Žalobca sa doručením uznesenia Colného úradu Trnava sp. zn. 4550/2008-5861 zo dňa 25.01.2008 mohol dozvedieť o tom, že konanie bolo zastavené a dorubený colný dlh nemá zaplatiť. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25.01.2008, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bolo žalovanému doručené 02.06.2009 a žaloba na súde bola podaná 20.05.2010, čiže v zákonnej trojročnej premlčacej dobe. Výrok o trovách konania súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 142 ods. l, 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s tým, že úspešnému žalovanému priznal preukázané trovy konania potrebné na účelné bránenie práva z titulu cestovného.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd podľa neho nerozhodoval o náhrade škody, ale sa zaoberal preskúmavaním rozsudku Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu SR, ktorými bolo zrušené rozhodnutie Colného riaditeľstva SR (Finančného riaditeľstva SR). Posudzoval teda otázky, ktoré v tomto konaní nie je oprávnený skúmať.
K zrušeniu rozhodnutí Colného úradu Komárno došlo z dôvodu ich nezákonnosti a iný záver z nich ani nevyplýva. Podľa žalobcu závery súdu sú v rozpore s obsahom spisu a hodnotenie dôkazov súd vykonal tak, že z nich nevyplývajú skutkové závery uvedené v rozsudku. On na dôkaz predložil právoplatné a vykonateľné rozhodnutie colného riaditeľstva, ktorým bolo zrušených 40 rozhodnutí Colného úradu Komárno. Súd sa neriadil ustanovením § 4 zákona č. 58/1969 Zb. a nad rámec oprávnení skúmal dôvody, pre ktoré príslušné súdy a Colné riaditeľstvo rozhodovali o podaniach žalobcu v príslušnom konaní, pričom nerešpektoval prezumpciu správnosti rozhodnutí súdov a správnych orgánov. Keďže súdy nezamietli žalobu, ale rozhodnutia zrušili, nemôže byť sporné, že rozhodnutie nebolo vydané v súlade so zákonom. Ak Colné riaditeľstvo, ktoré v zmysle § 250j OSP je viazané právnym názorom súdu, odvolanie nezamietlo, iný záver, že tieto rozhodnutia boli nezákonné, nie je možné vyvodiť. Súd sa nezaoberal argumentáciou žalobcu a nedal odpoveď na žiadnu ním uvádzanú skutočnosť; zaoberal sa tým, čo nemalo žiadny právny význam pre skutkové zistenie. Priebeh konania a závery súdu nezabezpečovali účastníkom rovnosť pred zákonom. Pokiaľ súd uviedol, že sa mohol odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania zo dňa 12.08.2002, avšak tento záver súdu je právne nezdôvodniteľný, lebo nerešpektuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Colného riaditeľstva SR, ktorým bolo zrušených 40 rozhodnutí Colného úradu Komárno, pričom sa zaoberá otázkou, ktorú nemôže ani riešiť, a príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami hľadá v iných konaniach. Navyše proti rozhodnutiu o zastavení konania nebolo možné podať odvolanie. Ak nebolo v novom konaní právoplatne rozhodnuté o domeraní colného dlhu žalobcovi, neexistuje právne podložený záver o tom, či žalobcovi mal byť dodatočne domeraný colný dlh. Argumentácia žalovaného bola právne bezpredmetná. Uvádzal, že súdu v konaní o náhradu škody voči štátu neprislúcha preskúmavanie dôvodov, pre ktorý príslušný orgán rozhodnutia zrušil, a ani skúmať dôvody, pre ktoré došlo k preklúzii práva. Je bezpredmetné skúmať, či šlo o rozhodnutie vo veci samej, alebo šlo o rozhodnutie procesné. Colné orgány nezastavili konanie z dôvodov zavinených žalobcom, ale k zastaveniu konania došlo v dôsledku nečinnosti colných orgánov. Jemu škoda vznikla v príčinnej súvislosti s neskôr zrušenými nezákonnými rozhodnutiami.
Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd sa priklonil k ničím nepodloženým a špekulatívnym tvrdeniam žalovaného. Uplynutie lehoty a s tým spojený zánik práva nie je v príčinnej súvislosti s konaním účastníka, ale je v priamej príčinnej súvislosti s konaním tohto orgánu. Názor, že žalobca nemusel zaplatiť správne vymerané clo v dôsledku preklúzie práva, je právne neakceptovateľný. Ak mu totiž nebola uložená povinnosť zaplatiť dlžné clo zákonným spôsobom, neexistuje právne relevantný dôvod na tvrdenie, že žalobca z dôvodu preklúzie nemusel zaplatiť správne vymerané clo. On totiž nebol povinný zaplatiť dlžné clo, pretože povinnosť zaplatiť mu nebola uložená zákonným spôsobom. Konanie vo veci dodatočného vymerania cla začalo po uplynutí prekluzívnej lehoty, a teda nebolo dôvodné vydať 40 rozhodnutí, a listiny predložené v colnom konaní preukazovali pôvod tovaru (cukru) v súlade s medzinárodnými dohodami. Dňom doručenia rozhodnutia o zrušení 40 rozhodnutí Colného úradu Komárno zanikla povinnosť zaplatiť colný dlh. Závery súdu sú podľa neho nekonzistentné, nevyznievajú logicky vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a argumentácia súdu je nepresvedčivá a je založená na domnienkach a na právne nepodloženej argumentácii žalovaného. K vyslovenému názoru súdu, že žalobca mohol požiadať o odklad platby colného dlhu, uviedol, že povolenie odkladu nie je „zadarmo“, lebo colný dlh, rovnako ako pri povolení splátok musí byť zabezpečený, na čo však nemal finančné prostriedky. Ustanovenie § 453 ods. 2 Colného zákona si súd vykladal v neprospech žalobcu. Vykonateľnosť rozhodnutí Colného úradu Komárno nie je závislá na rozhodnutí druhostupňového orgánu.
Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávnosť záveru súdu o nepreukázaní toho, že nemohol použiť finančné prostriedky na rozvíjanie podnikateľskej činnosti, pretože sa z textu odôvodnenia nedá zistiť, prečo mal túto skutočnosť preukazovať. On preukázal, že v čase vymerania colného dlhu nedisponoval takou hotovosťou finančných prostriedkov, ktorá by postačovala na úhradu colného dlhu. Preto si peniaze musel požičať, a teda colný dlh splácať prostriedkami z kontokorentného úveru. Je logické, že ak musel časť finančných prostriedkov použiť na colný dlh, nemohol ich použiť na účely podnikania. Nebyť nezákonných rozhodnutí, finančné prostriedky na zaplatenie colného dlhu by si nemusel požičať. Súd nehodnotil dôkazy vo vzájomných súvislostiach, lebo bez toho, aby vychádzal z podstaty kontokorentného úveru, svoje závery orel o deň podpisu zmluvy o kontokorentnom úvere, a nie o deň čerpania prostriedkov na zaplatenie cla. Pritom skutočnosť, že colný dlh splácal od októbra 2012 do 01.01.2006 po 49.600 Sk mesačne, nebola medzi účastníkmi sporná. Podľa žalobcu sú nesprávne závery aj ohľadom záveru súdu o nákladoch právneho zastúpenia; spájanie
odmeny advokáta dohodnutej zákonným spôsobom s nepriznanými trovami Najvyšším súdom je právne neudržateľné. Žalobcovi zostala povinnosť zaplatiť advokátovi odmenu na základe zmluvy o právnom zastúpení, čo aj splnil a tým sa jeho majetok znížil. V závere odvolania poukázal na to, že v konaní preukázal splnenie všetkých zákonných podmienok pre to, aby mu štát vzniknutú škodu nahradil. Rozhodnutia boli vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., a tak nároky žalobcu a splnenie podmienok pre uplatnenie nároku sa posudzuje podľa tohto zákona. Súd posudzoval nárok žalobcu podľa dvoch právnych úprav, čo je však ustanovením § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčené. Z rozsudku nie je zistiteľné, ako súd určil trovy konania žalovaného. Odôvodnenie rozsudku nie je podľa žalobcu v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd na základe vykonaného dokazovania riadne odôvodnil svoje rozhodnutie a ku všetkým argumentom žalobcu sa žalovaný v konaní vyjadroval. Bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že zákonné podmienky na náhradu škody neboli splnené a žalobca vznik škody preukázať nevedel. Zároveň poukázal ne jeho dovtedajšie vyjadrenia vo veci.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a po prejednaní veci dospel k záveru, že nie sú dané dôvody ani na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozsudku. Preto podľa § 221 ods. 1 písm. f),h) a ods. 2 OSP rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Predmetom konania je žaloba, na základe ktorej sa žalobca domáha náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami orgánu štátu, vydanými Colným úradom Komárno dňa 18.06.2002, ktorými boli žalobcovi vyrubené dovozné platby - clo, pričom tieto rozhodnutia boli potvrdené v odvolacom konaní odvolacím orgánom, Colným riaditeľstvom v Bratislave, ktorý odvolanie zamietol. Na základe žaloby podľa § 247 a nasl. OSP v rámci správneho súdnictva bolo rozhodnutie colného riaditeľstva zrušené, a to dvakrát z dôvodu, že po prvom zrušení colné riaditeľstvo zamietlo odvolanie žalobcu a ten podal opätovne žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu. V konečnom dôsledku Colné riaditeľstvo v Bratislave rozhodnutím zo dňa 29.10.2007, viazané zrušujúcim rozhodnutím súdu, zrušilo všetky rozhodnutia a vec mu vrátilo na ďalšie konanie s odkazom na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Zároveň upozornilo na dodržanie 3-ročnej prekluzívnej lehoty na dovymeranie colných dlhov colným úradom, s prihliadnutím na ustanovenie § 246d OSP. Napokon vo veci rozhodol Colný úrad Trnava rozhodnutím zo dňa 25.01.2008 tak, že zastavil konanie vo veci dodatočného vymerania colného dlhu na tovar - cukor biely kryštál v množstve 800.000 kg, pretože odpadol dôvod konania v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty na dodatočné vymeranie colného dlhu podľa § 220 ods. 5 Colného zákona č. 180/1996 Z. z.; lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu totiž dňom 14.10.2007 uplynula. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 14.11.2007 a clo, ktoré zaplatil na základe uvedených rozhodnutí, mu bolo vrátené dňa 21.02.2008.
V danej veci právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami zo dňa 18.06.2002 Colný úrad Komárno rozhodol o vzniku colného dlhu podľa § 196 ods. 1 písm. a) Colného zákona č. 180/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov tak, ako to opísal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku. Jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom žalobca požiadal o povolenie splátok na splatenie colného dlhu a tejto jeho žiadosti bolo rozhodnutiami zo dňa 12.08.2002 vyhovené. Je nesporné, že rozhodnutia Colného úradu Komárno boli po právoplatnosti v dôsledku rozhodnutia súdov v správnom súdnictve dvakrát zrušené a v konečnom dôsledku bolo konanie zastavené z dôvodu preklúzie podľa § 30 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Proti tomuto rozhodnutiu nebolo možné podať odvolanie v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 Správneho poriadku. Clo zaplatené žalobcom na podklade rozhodnutí Colného úradu Komárno mu bolo následne vrátené. Žalobca si potom žalobou podanou na súd dňa 20.05.2010 uplatnil náhradu škody podľa § 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol účinný do 30. júna 2004.
Súd prvého stupňa dospel k tomu, že zodpovednosť žalovaného za škodu nie je daná z dôvodov opísaných vyššie, pričom žalobca mal možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania, čo neurobil, navyše mal možnosť skôr požiadať aj o odloženie vykonateľnosti rozhodnutí o dovyrubení cla. Súd síce urobil záver o tom, že žaloba v základe nie je opodstatnená a že výšku uplatnenej škody
neskúmal, v odôvodnení rozsudku sa však k nej vyjadroval. Vychádzal z toho, že žalobca nepreukázal pravdivosť tvrdenia, že zaplatením colného dlhu utrpel škodu úhradou konkrétnych súm úrokov za úver, z ktorého clo splácal, a ani tým, že tieto finančné prostriedky nemohol použiť na rozvíjanie svojej podnikateľskej činnosti, lebo v tomto smere žiadny dôkaz nenavrhol. Výška škody uplatnená z titulu vynaloženia trov právneho zastúpenia bola tiež sporná, navyše Najvyšší súd SR mu náhradu trov nepriznal. Žalobca teda podľa názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno podľa § 120 ods. 1 OSP a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym rozhodnutím.
Odvolací súd urobil záver, že pri rozhodovaní bolo potrebné vychádzať výlučne z ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol účinný do 30. júna 2004. Od 1. júla 2004 vstúpil do účinnosti zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý v prechodnom ustanovení § 27 ods. 1,2 uvádza: (1) Zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. (2) Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Žalobcovi mala škoda vzniknúť na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí Colného úradu Komárno zo dňa 18.06.2002, t. j. na základe rozhodnutí vydaných za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (ďalej aj „zákon“), preto záver súdu prvého stupňa o aplikácii aj zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd s ohľadom na citované ustanovenie § 27 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z. z. nepovažoval za správny. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádzal najmä z nižšie citovaných zákonných ustanovení:
Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona: (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 2 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Podľa § 3 zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona (1) Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. (2) Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.
Podľa § 20 zákona pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, ak nešlo o rozhodnutie o väzbe alebo treste, štátnym orgánom alebo orgánom štátnej organizácie, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, kedy bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu štátu, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje zákon tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak
je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia musí byť zrejmý dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia, t. j. musí byť zrejmá jeho nezákonnosť (II. ÚS 25/2011). Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, možno konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie štátneho orgánu (orgánu verejnej moci), ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené príslušným orgánom. Pokiaľ súd v konaní o náhradu škody dôjde k opačnému záveru, jeho záver nie je správny. Právne predpisy síce neuvádzajú, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho rozhodnutia, no ak príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti (obdobne Najvyšší súd SR sp.zn. 4MCdo 20/2009).
Nezákonné rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa musí posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Nezákonnosť súdneho rozhodnutia nie je samostatným dôvodom mimoriadneho opravného prostriedku v rámci občianskeho súdneho konania, na rozdiel od nezákonnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré môže byť konštatované v rámci konania o preskúmanie zákonnosti a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve. Preto je potrebné rozlišovať medzi výkladom nezákonnosti rozhodnutia súdu a správneho orgánu pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Pravidlá občianskeho súdneho konania výslovne nevymedzujú ani povinnosť a ani oprávnenie súdu rozhodujúceho na základe mimoriadneho opravného prostriedku o zrušení právoplatného rozhodnutia súdu zrušiť toto rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti, jeho nezákonnosť konštatovať vo výroku, resp. uviesť výsledok tohto posúdenia v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je materiálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, a nie jeho formálnou vlastnosťou, pričom dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia vyplývať (II. ÚS 25/2011). Zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie sa ex lege vzťahuje iba na zrušené právoplatné rozhodnutia a nemá vplyv na použitie riadnych opravných prostriedkov (IV. ÚS 159/2012). Všeobecný súd musí skúmať všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (III. ÚS 361/09 <aspi://module='JUD'&link='H Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (Ústavný súd Českej republiky IV. ÚS 1391/09). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom. Požiadavka spravodlivosti, upravená o. i. aj v ustanovení § 1 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%25231'&ucin-k-dni='30.12.9999'> OSP, podľa ktorého má byť v rámci súdneho konania zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
Odvolací súd na základe skutkového stavu zisteného z doposiaľ vykonaného dokazovania urobil záver, že zákonné podmienky na uplatnenie práva na náhradu škody voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií SR (§ 9 ods. 1 písm. b/ zákona), vrátane podmienky predchádzajúceho prerokovania na ústrednom orgáne ako aj dodržania prekluzívnej 6-mesačnej lehoty na podanie žaloby na súde (§ 9 ods. 1 prvej vety, § 10 zákona) boli v tomto prípade splnené. Rozhodnutie colného
riaditeľstva, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu podané proti rozhodnutiam Colného úradu Komárno o dovyrubení cla, bolo zrušené Krajským súdom Trnava zo dňa 10.03.2005 v spojení s rozsudkom Navyššieho súdu SR sp. zn. 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.01.2007 so záverom, že colné riaditeľstvo v napadnutom rozhodnutí neuviedlo, z akého skutkového stavu vychádzalo a akými úvahami sa riadilo, pričom prehliadlo odkaz na medzinárodné dohody. V podstate bolo poukázané tiež na to, že neboli vykonané všetky dôkazy na zistenie, či boli dané všetky zákonné podmienky na vymeranie cla žalobcovi. Keďže na základe záväzného právneho názoru súdov colné riaditeľstvo rozhodnutím zo dňa 29.10.2007 následne zrušilo všetky rozhodnutia Colného úradu Komárno zo dňa 18.06.2002, poukázalo na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR, no zároveň upozornilo na dodržanie 3- ročnej prekluzívnej lehoty na dovymeranie colných dlhov colným úradom, aj vo vzťahu k § 246d OSP. V dôsledku prijatia záveru o uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty Colný úrad CÚ Trnava ako v tom čase príslušný orgán rozhodnutím zo dňa 25.01.2008 konanie vo veci zastavil. V súvislosti s takýmto spôsobom skončenia konania už nevykonal ďalšie dokazovanie na zistenie zákonných podmienok vyrubenia cla.
Je zrejmé, že právoplatné rozhodnutia Colného úradu Komárno o dovyrubení cla boli zrušené pre ich nezákonnosť z dôvodu nesprávne, resp. nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto táto skutočnosť za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla. Z dôvodu, že súd prvého stupňa prijal nesprávny právny záver o neexistencii základu nároku žalobcu, t. j. o tom, že neboli vydané nezákonné právoplatné rozhodnutia, ktoré by boli príslušným orgánom zrušené, úplne sa nezaoberal posudzovaním toho, či žalobca nad všetky pochybnosti preukázal ostatné zákonné podmienky, t. j. vznik škody ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami. Vzhľadom na to v odvolacom konaní neboli splnené podmienky na zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Preto odvolací súd považoval za nevyhnutné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom sa súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP) o danosti základu nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami bude zaoberať tým, či žalobca dostatočne preukázal vznik škody a zároveň aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami. Úvahy o možnosti žalobcu požiadať o odklad vykonateľnosti rozhodnutí Colného úradu Komárno boli podľa názoru odvolacieho súdu právne bezvýznamné. Proti konečnému rozhodnutiu o zastavení konania z dôvodu uplynutia prekluzívnej 3-ročnej lehoty na dovyrubenie cla odvolanie nebolo možné podať, preto aj v tomto smere bolo hodnotenie súdu prvého stupňa nesprávne. Keďže základ nároku žalobcu je daný, v ďalšom konaní bude potrebné zaoberať sa škodou ako takou a aj príčinou súvislosťou medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami colného úradu.
Škodou sa podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (§ 20 zákona) rozumie ujma, ktorá nastala alebo ktorá sa prejavuje v majetkovej sfére poškodeného, t. j. ktorá spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu, a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Za skutočnú škodu na majetku sa považuje taká ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkovej hodnoty, ktorú je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu. Majetkový stav, ktorý je tu východiskom pre zistenie existencie škody a pre vyčíslenie jej výšky, je tvorený predovšetkým súhrnom hmotných predmetov o určitej hodnote vyjadrenej v peniazoch a iných hodnôt či práv, ak sú oceniteľné (napr. pohľadávky). Ku zmenšeniu majetkového stavu dochádza tým, že sa zmenší hodnota jeho aktív (prípadne sa zväčší hodnota pasív) takým spôsobom, že jeho celkové vyjadrenie v peniazoch sa oproti predchádzajúcemu stavu zníži.
Žalobca si uplatnil škodu vzniknutú z rôznych dôvodov, a to jednak zaplatené úroky z bankového úveru, z ktorého clo splácal, ďalej úroky za zloženú colnú zábezpeku, za bankovú záruku, za právne služby vynaložené v súvislosti s opravnými prostriedkami proti rozhodnutiam o dovyrubení cla a za správny poplatok za žiadosť o odklad vykonateľnosti. V tomto smere na žalobcovi spočívalo dôkazné bremeno podľa § 120 od. 1 prvej vety OSP preukázať výšku škody tak, aby o nej neboli žiadne pochybnosti, a preukázať aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a vydaním nezákonných rozhodnutí. Preto sa súd prvého stupňa v ďalšom konaní bude opätovne zaoberať tým, či si žalobca dostatočne splnil túto svoju povinnosť, a v nadväznosti na to, či preukázal aj príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonnými rozhodnutiami orgánu štátu, ktoré boli zrušené. Odvolací súd v tomto štádiu konania poukazuje napríklad na to, že si žalobca uplatnil úroky z bankového úveru postupne čerpaného v dvoch bankách od momentu zaplatenia splátky cla až do dňa, kedy mu bolo celé zaplatené clo vrátené. Z obsahu spisu však nie je zrejmé, prečo bol právne významný deň vrátenia cla, a nie deň, kedy podľa ustanovení úverovej zmluvy uzavretej s príslušnou bankou žalobca splatil tej - ktorej banke úver, resp. jeho časť, ktorá zodpovedala
čerpanej sume. Dôkazy, ktoré doposiaľ predložil, zatiaľ k nepochybnému záveru o jednoznačnom preukázaní výšky škody z bankových úverov nesmerujú. Obdobne sa to týka aj ostatných uplatnených nákladov vynaložených bankám. Súd v ďalšom konaní bude starostlivo posudzovať uplatnenú škodu vzniknutú žalobcovi na základe ním navrhnutých dôkazov a následne vo veci opätovne rozhodne, a to podľa nového procesného predpisu, zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016. Svoje nové rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo ustanoveniu § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku a aby bolo v prípadnom ďalšom odvolacom konaní preskúmateľné.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.