Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/33/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Zuzany Slušnej a JUDr. Jozefa Šuleka v právnej veci žalobcu: Mgr. U. U., bytom X. XXX/XX, Púchov, proti žalovanému: U. P. so sídlom X. XXX/XX, P., zastúpený: L.. R. X. & P., s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Z. XXX/X, V., C.: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: M zo dňa 27. januára 2022,

rozhodol:

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Mesta Púchov č.: M zo dňa 27. januára 2022 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie žalovaného

1. Listom zo dňa 02.11.2021 požiadal žalobca Mestský úrad Púchov o sprístupnenie informácie v zmysle , a to konkrétne o zaslanie odborného stanoviska č. 41/19 vypracovaného Ing. K. L. z Y. k vyčísleniu hodnoty pripokládky chráničky Mesto P., ktoré bolo fakturované faktúrou č. XX/XXXX zo dňa 15.02.2019, zaevidovanej dňa 11.12.2018, uhradenej dňa 28.03.2019 a na stránke www.puchov.sk <http://www.puchov.sk> zverejnenej dňa 10.04.2019.

2. Mestský úrad P. rozhodol o žiadosti žalobcu svojím rozhodnutím č. M zo dňa 11.11.2021 tak, že žiadosti žalobcu nevyhovel a požadované informácie nesprístupnil v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade požadovaná informácia nesúvisí s nakladaním s majetkom mesta a verejnými prostriedkami, nakoľko závery predmetného odborného posudku nie sú podkladom, súčasťou ani obsahom žiadneho právneho úkonu, účastníkom ktorého by bolo mesto, a predmetnom ktorého by bolo nakladanie s majetkom mesta alebo verejnými prostriedkami, peňažné alebo iné vecné plnenie zo strany mesta alebo v prospech mesta. Závery plynúce z požadovaného odborného stanoviska mesto zatiaľ žiadnym spôsobom nevyužilo ani nepoužilo a preto majú vyslovene len interný prevádzkový charakter. Nie je však vylúčené, že požadovaná informácia bude v budúcnosti predmetom vyjednávania so zmluvnými partnermi a bude slúžiť ako podklad pre uzatvorenie zmluvného vzťahu. Nakoľko informácia nebola použitá, je v záujme obyvateľov mesta nesprístupniť ju, nakoľko jej sprístupnením by mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu k potencionálnym zmluvným partnerom a zmluvným podmienkam, ktoré chce mesto s nimi dohodnúť. Z tohto pohľadu je nezverejnenie požadovanej informácie v záujme riadneho výkonu povinností mesta pri správe majetku mesta a to najmä v záujme dodržania zásady hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti a účelovosti použitia verejných prostriedkov.

3. Voči rozhodnutiu Mestského úradu Púchov č. M zo dňa 11.11.2021 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č.: M zo dňa 27. januára 2022 tak, že odvolanie žalobcu podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou prvostupňového správneho orgánu. Žalovaný dodal, že súhlasí s názorom, že je dôvodná potreba pri plnení úloh podľa nesprístupniť informácie, ktorých zverejnením by mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu k potencionálnym zmluvným partnerom a zmluvným podmienkam, ktoré chce mesto s nimi dohodnúť. Žalovaný má ďalej za to, že požadovaný druh informácií nespadá pod pojem povinne sprístupňovanej informácie podľa , pretože sprístupnením informácie by bola ohrozená schopnosť zabezpečenie spôsobilosti mesta pri plnení úloh v zmysle Požadovaná informácia má charakter vnútornej informácie, pretože nie je informáciou ako mesto nakladalo s majetkom, ale má slúžiť pre ďalší postup v budúcnosti ako podklad interných porád a konzultácií. Požadovaná informácia je odborným stanoviskom týkajúcim sa vyčíslenia hodnoty pripokládky chráničky. Nie je informáciou o tom čo sa uskutočnilo, ale o tom čo by mohlo byť.

II.

Argumenty žalobcu a vyjadrenie žalovaného

4. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáha zrušenia v záhlaví tohto rozsudku uvedeného rozhodnutia žalovaného č.: M zo dňa 27. januára 2022 a tvrdí, že na požadovanú informáciu sa nevzťahuje žiaden z dôvodov uvedených v až , pre ktorý by bolo možné informáciu nesprístupniť. Žalobca zdôraznil, že je toho názoru, že odborné stanovisko bolo získané za verejné prostriedky a vzniklo na základe odbornej úvahy znalkyne, a teda nemôže byť vydávané za vnútornú konzultáciu. Postup žalovaného považuje žalobca za arbitrárny, pretože nie je náležite a dostatočne odôvodnený a je schovaný iba za všeobecné frázy o zabezpečení spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy. Žalobca považuje za úplnú vecnú nezmyselnosť argumentácie o tom, že je v záujme obyvateľov mesta požadovanú informáciu nesprístupniť a žeby mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu k zmluvným partnerom a zmluvným podmienkam, ktoré chce mesto s nimi dohodnúť. Žalobca zdôraznil, že akékoľvek nakladanie s majetkom mesta sa musí uskutočniť v súlade so zákonnými pravidlami verejnej súťaže a podľa nich sa podmienky s potencionálnymi partnermi nedojednávajú individuálne, lebo musia byť určené vopred a sú voči všetkým potencionálnym partnerom od začiatku kogentne rovnaké, pričom tí partneri ani vopred nie sú známi, nakoľko sa zistia až po ich prihlásení sa do tej vyhlásenej verejnej súťaže. Žalobca dodal, že ak by sa pripustil názor žalovaného, tak by v princípe hocijaký dokument získaný za verejne finančné prostriedky mohol orgán verejnej správy kedykoľvek označiť, že je jeho „vnútornou konzultáciou a poradou“, aby tak zabránil jeho sprístupneniu a verejnej kontrole v zmysle Súčasne žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č.k. -48 zo dňa 21.09.2021 v obdobnej veci, kde správny súd skonštatoval, že žalovaný odmietnutím sprístupnenia Odborného stanoviska č. 41/2019 zaťažil administratívne konanie vadou nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v nesprávnej aplikácii judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na prípad žalobkyne, za situácie, keď základné skutkové okolnosti žiadosti o sprístupnenie informácie sa výrazne odlišovali od skutkových okolností prípadu, z ktorých pôvodný právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vecne vychádzal. Na základe vyššie uvedeného žalobca uzavrel, že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejne správy, čo malo za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. 5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí ako i jeho odôvodnení. Zopakoval argumentáciu obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí a dodal, že žalovaný posúdením princípu prevažovania verejného záujmu dospel k jednoznačnému záveru, že v tomto prípade je nutné obmedziť právo žalobcu (jednotlivca) na informácie (aj keď len dočasne) v dôsledku možného porušenia ochrany verejného záujmu (ohrozenie budúceho efektívneho využitia verejných prostriedkov v prospech obyvateľov mesta), ku ktorému by zverejnením požadovanej informácie došlo.

III.

Posúdenie skutkových tvrdení a právnych argumentov

6. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), bez povinnosti obligatórneho zastúpenia advokátom (§ 49 ods. 2 písm. c/ S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec rozhodol bez pojednávania (§ 107 ods. 2 S.s.p. v spojení s S.s.p. a S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne ( v spojení s veta prvá S.s.p.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie žalovanej nie je v súlade so zákonom, keď vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci ( S.s.p.), je potrebné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom ( S.s.p.) vyslovil, že zrušuje rozhodnutie žalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie ( S.s.p.). 7. Podľa , sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

8. Podľa veta prvá , každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

9. Podľa , slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

10. Podľa , orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

11. Podľa , osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

12. Podľa , každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

13. Podľa , informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

14. Z ustanovenie článku 26 ods. 1 a ods. 2 možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovaním, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Nejde teda ešte o samotné informácie, ale o informáciu o informácií. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo- obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovaním informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom. Ústavné právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie nie je ratione personae obmedzené, lebo patrí každému, teda akejkoľvek

fyzickej alebo právnickej osobe. Z ustanovenia článku 26 ods. 5 ďalej vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému. Táto povinnosť je ratione personae obmedzená, lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s ich činnosťou. Iné subjekty (ktoré netvoria súčasť orgánov verejnej moci) ústavne zakotvenú povinnosť poskytovať informácie každému nemajú. To samozrejme neznamená, že by im, resp. niektorým z nich nemohla byť takáto povinnosť uložená, napr. zákonom alebo na základe zákona. Za orgány verejnej moci treba považovať jednak orgány štátnej moci a jednak orgány verejnej správy. Orgánmi štátnej moci sú Národná rada Slovenskej republiky (ako orgán zákonodarnej moci), prezident Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky (ako orgány výkonnej moci), Ústavný súd Slovenskej republiky, všeobecné súdy a Súdna rada Slovenskej republiky (ako orgány súdnej moci). Orgánmi verejnej správy sú jednak orgány všeobecnej a špecializovanej štátnej správy (ústredné, resp. s celoštátnou pôsobnosťou a regionálne), ďalej vyššie územné celky a obce ako orgány územnej a obecnej samosprávy a napokon aj iné subjekty, ktoré vykonávajú niektoré právomoci verejnej správy. Z hľadiska skúmanej problematiky je pre orgány verejnej moci príznačné najmä to, že náplňou ich činnosti je realizácia práv a povinností verejnej moci. Ďalej je dôležité, že pri tejto činnosti hospodária s verejnými financiami alebo nakladajú s majetkom štátu, alebo majetkom obcí. Napokon je príznačné, že orgány verejnej moci sú spravidla kreované zákonmi, resp. na základe zákonov, ktoré patria do oblasti verejného práva. Skôr len výnimočne sú tieto orgány kreované podľa súkromného práva. V ústave vymedzená povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti je premietnutá do ustanovenia , keďže v tomto ustanovení sa definujú povinné osoby, teda osoby povinné sprístupňovať informácie. V uvedené štátne orgány, obce a právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, treba považovať za orgány verejnej moci. V zákona o slobode informácií uvedené právnické osoby zriadené zákonom môžu byť tiež orgánmi verejnej moci, pokiaľ majú právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. V rovnakom ustanovení uvedené právnické osoby zriadené štátnym orgánom alebo obcou podľa osobitného zákona spravidla orgánmi verejnej moci nie sú. Ide totiž o rozpočtové a príspevkové organizácie. Napokon v právnické osoby založené povinnými osobami podľa ods. 1 a ods. 2 taktiež spravidla nie sú orgánmi verejnej moci. Na základe uvedeného možno konštatovať, že hoci ústavnú povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti majú v zmysle článku 26 ods. 5 iba orgány verejnej moci, zákonom o slobode informácií bol okruh povinných subjektov rozšírený aj o také subjekty, ktoré za orgány verejnej moci považovať nemožno. Ďalej treba konštatovať, že všetky povinné osoby vyplývajúce z ustanovenia až ods. 3 majú v zásade ratione materiae plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti. Jedinou výnimkou sú právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy podľa , pretože rozsah informačnej povinnosti týchto subjektov je ratione materiae vymedzený tak, že sa týka iba ich rozhodovacej činnosti, nie teda celej činnosti. Cieľom zákona o slobodnom prístupe k informáciám je poskytovať informácie z činnosti verejnej správy a tým napomáhať princípu dobrej verejnej správy ako aj skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné pravidlá správneho konania uvedené v Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva predovšetkým (najmä ) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskej únie, resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným spôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy dobrej správy (Good Governance, Good Administration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie. Odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe vypočítava základné princípy, ktorými by sa mal riadiť každý orgán verejnej správy vo vzťahu k súkromným osobám. Právo na dobrú verejnú správu potom vyjadruje právo súkromnej osoby, aby mu štát garantoval, že verejná správa bude fungovať na princípoch verejnej správy. Toto právo síce nepatrí medzi tradične uznávané základné ľudské práva, ale neustálym rozvíjaním myšlienky o práve na dobrú správu Rada Európy významným spôsobom prispieva k jeho vzniku. Ide o kombináciu viacerých uznaných práv vo vzťahu k verejnej správe, ktoré spolu tvoria jedno právo. Právo na dobrú verejnú správa zahŕňa v sebe aj princíp transparentnosti, ktorý spája kontrolu činnosti verejnej správy s právom osôb vedieť všetko podstatné o výkone verejnej správy.

Má teda aj ďalšiu dimenziu, a to právo na informácie, ktoré patrí medzi základné politické práva (článok 17 Listiny základných práv a slobôd a ). Ústavnoprávna úprava na Slovensku ukladá orgánom verejnej moci povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a spôsob vykonávania tejto povinnosti ustanovuje . Správny súd ďalej zdôrazňuje, že koncept dobrej správy obsahuje jednak pravidlá zakotvené v právnych normách hmotnoprávnej a procesnej povahy ale aj ďalšie požiadavky, ktoré síce nezaväzujú správne orgány k dobrému správaniu silou právne záväzných a vynútiteľných noriem, ale pôsobia ako štandard verejnej morálky a všeobecnej slušnosti na úrovni súčasného civilizačného vývoja.

15. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného ako i konania, ktoré mu predchádzalo musí správny súd konštatovať, že rozhodnutie žalovaného je založené na nesprávnom právnom posúdení a na názoroch, ktoré absolútne nerešpektujú princípy dobrej verejnej správy popísané v bode 14 tohto rozsudku. V posudzovanom prípade sa žalobca domáha zaslania Odborného stanoviska, ktoré si žalovaný objednal a za ktoré žalovaný aj zaplatil. Žalovaný ako povinná osoba v zmysle teda jednoznačne pri svojej činnosti, ktorej výsledkom bolo zaobstaranie si predmetného odborného stanoviska nakladal s verejnými prostriedkami a správny súd nevidí žiaden a ani v žiadnom inom. Taktiež sa správny súd nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, ktorej podstata spočívala v tom, že žalovaný posúdením princípu prevažovania verejného záujmu dospel k jednoznačnému záveru, že v tomto prípade je nutné obmedziť právo žalobcu (jednotlivca) na informácie (aj keď len dočasne) v dôsledku možného porušenia ochrany verejného záujmu (ohrozenie budúceho efektívneho využitia verejných prostriedkov v prospech obyvateľov mesta), ku ktorému by zverejnením požadovanej informácie došlo. Takéto zdôvodnenie je v príkrom rozpore s už spomínanými princípmi dobrej verejnej správy a preto je pre správny súd neakceptovateľné. Pokiaľ žalovaný poukazoval na judikatúru Ústavného súdu SR, správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že základné skutkové okolnosti žiadosti o sprístupnenie informácie v posudzovanom prípade sa výrazne odlišujú od skutkových okolností prípadu, z ktorých pôvodný právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vecne vychádzal. Preto ho nie je možné na daný prípad aplikovať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel správny súd k záveru, že žalovaný bol povinný sprístupniť žalobcovi ním žiadanú informáciu, nakoľko sa na ňu nevzťahuje žiaden z dôvodov, pre ktorý by ju bolo možné nesprístupniť. Žalovaný sa teda neriadil dôsledne vyššie uvedenými na vec sa vzťahujúcimi ustanoveniami zákona. Správny súd sa teda stotožnil s námietkou žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné pre nesprávne právne posúdenie ( S.s.p.).

16. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Pretože správny súd v prejednávanej veci z vyššie popísaných dôvodov ustálil, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda že žalobná námietka (žaloba) je v tomto smere dôvodná, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a vyslovil, že zrušuje rozhodnutie žalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie.

18. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného opätovne vec posúdiť, a to v súlade so závermi správneho súdu vyslovenými v tomto rozsudku, nakoľko v zmysle § 191 ods. 6 S.s.p. právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

19. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania (§ 167 ods. 1 S.s.p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta prvá S.s.p., veta posledná ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).