Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/152/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Evou Uličnou v právnej veci žalobcu Y. U., W.. XX. X. XXXX, trvale bytom M. XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom HKP Legal, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Sasinkova 6, IČO: 36 727 334, proti žalovanému Slovenská republika, v menej ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, takto

rozhodol:

Žaloba s a z a m i e t a.

Žalovanému s a p r i z n á v a náhrada trov konania vo výške 25,40 eura, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanému do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobou, doručenou Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 7. 6. 2013, sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 1.678 eur ako aj náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že bol v postavení povinného v exekučnej veci vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. Jána Gavuru pod sp. zn. EX 1110/11, o vymoženie pohľadávky v sume 1.398 eur s prísl.. Exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 5. 2. 2010, č. k. -32. V exekučnej veci mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom exekútor vyčíslil predbežné trovy exekúcie na 173,50 eura ako 10 % odmena z dlžného výživného, 1.678 eur ako 20 % odmena za opakujúce sa plnenia, 20 eur ako náhrada hotových výdavkov a 374,30 eura ako DPH. Dňa 19. 10. 2011 uhradil vymáhanú istinu, vrátane príslušenstva, ako aj predbežné trovy exekúcie. Po úhrade vymáhanej sumy nedošlo k vydaniu exekučného príkazu, ani k vymoženiu žiadneho opakujúceho sa plnenia. Svoje povinnosti, uložené exekučným titulom, si plní dobrovoľne, v lehote zročnosti. Napriek skutočnosti, že uhradil trovy exekúcie, má za to, že nárok exekútora na odmenu vo výške 20 % z opakujúceho sa plnenia v zmysle § 4 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 405/2006 Z. z. v platnom znení nevznikol, nakoľko opakujúce sa plnenia, ktorých zročnosť nastala po úhrade vymáhanej sumy, neboli v čase vyčíslenia napadnutej odmeny splatné a z uvedeného dôvodu nebol rozsudok v tejto časti vykonateľný. Preto nemohol predstavovať ani exekučný titul, a preto nemohol vzniknúť ani nárok exekútora na napadnutú odmenu. Exekútorovi bola poskytnutá úhrada odmeny vo výške, ako keby exekučná činnosť skutočne prebehla, napriek skutočnosti, že exekútor exekučné úkony reálne nevykonal. Exekútor tak nadobudol odmenu za úkony, ktoré nevykonal. Exekútor si vyčíslil odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške 10 % z istiny a príslušenstva priznaného exekučným titulom v zmysle § 5 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 405/2006 Z. z. a zároveň mu bola poskytnutá platba vo výške 20 % v zmysle § 5 ods. 1 uvedenej vyhlášky, teda za rovnakých skutkových okolností došlo k prijatiu odmeny v dvoch rozličných sadzbách, ktoré sú vo vzájomnom rozpore. Exekútorovi teda nárok na napadnutú odmenu nevznikol. Listom zo dňa 10. 7. 2012 vyzval exekútora na vrátenie napadnutej odmeny. Exekútor mu listom zo dňa 12. 7. 2012 odpovedal, že postupoval správne a uvedenú odmenu mu nevrátil. Proti postupu exekútora

podal aj sťažnosť na Slovenskú komoru exekútorov dňa 20. 7. 2012. Slovenská komora exekútorov mu listom zo dňa 8. 8. 2012 odpovedala, pričom sa vôbec nezaoberala skutočnosťami uvedenými v sťažnosti. Následne sa listom zo dňa 17. 8. 2012 obrátil na žalovaného so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Dňa 18. 2. 2013 mu žalovaný oznámil, že žiadosť považuje za nedôvodnú.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe, doručenom súdu dňa 10. 7. 2014, uviedol, že zákon č. 514/2003 Z . z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Exekúcia bola začatá z dôvodu dobrovoľného neplatenia výživného a nerešpektovania právoplatného a vykonateľného rozsudku, čo vyústilo vo vznik pohľadávky na strane oprávneného vo výške 1.398 eur, ktorý sa až 26. 9. 2011, teda viac ako rok a pol po právoplatnosti záväzného rozsudku, domáhal plnenia v zmysle rozsudku. Žalobca si vedenie exekúcie voči svojej osobe v plnej miere zavinil sám, rovnako ako vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, z ktorého vyplývali trovy exekúcie. Žalobca nevzniesol u súdneho exekútora do 3 dní námietky proti trovám exekúcie. Ak mal za to, že si exekútor nesprávne vyrubil odmenu aj za opakujúce sa plnenia, mal možnosť sa voči uvedenému brániť. Ak nepodal námietky voči trovám exekúcie a dobrovoľne plnil bezprostredne po doručení upovedomenia, javilo sa, že nemá výhrady voči vyčísleniu trov exekúcie a súhlasí s nimi. Žalobca si minimálne nesplnil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. V konaní nemôže dôjsť k preskúmavaniu správnosti postupu exekútora, resp. oprávnenosti vyčíslených trov, nakoľko by súd nahrádzal činnosť exekučného súdu, ktorý bol jediný oprávnený uvedené preskúmavať. Žalobca v žalobe tvrdí, že nemalo dôjsť k vyrubeniu odmeny za opakujúce sa plnenia, inými slovami, že došlo k plneniu bez právneho dôvodu, čo je právne kvalifikovateľné ako bezdôvodné obohatenie. Ak sa teda súd stotožní s konštatovaním pochybenia na strane exekútora, nie je založená zodpovednosť žalovaného, nakoľko uvedené konanie exekútora by bolo možné kvalifikovať jedine ako konanie, ktoré viedlo k bezdôvodnému obohateniu. Pokiaľ by súd dospel k záveru, že odmena vo výške 1.678 eur bola zo strany exekútora vyčíslená nesprávne, takto vyplatené prostriedky nie je možné bez ďalšieho považovať za škodu spôsobenú žalobcovi konaním exekútora. Žalobca v takom prípade vo vzťahu k exekútorovi disponuje pohľadávkou a exekútor je povinný prostriedky vymožené v prospech žalobcu vydať. Pokiaľ nedôjde k postúpeniu takto prijatých prostriedkov, tieto sú na účte exekútora zadržiavané bez právneho dôvodu, avšak pokiaľ nie sú spotrebované, nie je možné hovoriť o vzniku škody. Aj v prípade, že by sa preukázalo, že prostriedky na osobitnom exekútorskom účte nepostačujú na uspokojenie nároku žalobcu, znamená to len skutočnosť, že súdny exekútor s týmito prostriedkami neoprávnene nakladal, pričom ich nadobudol do svojho výlučného majetku bez právneho dôvodu a je povinný ich žalobcovi v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať. Ak by súd dospel k záveru, že došlo k plneniu bez právneho dôvodu, je zrejmé, že zodpovednostný subjekt je v prvom rade exekútor JUDr. Ján Gavura, ktorý prostriedkami disponuje. Navrhol v celom rozsahu podanú žalobu zamietnuť, keďže uplatnený nárok je nedôvodný, nakoľko žalobca si tvrdenú škodu zavinil sám, neplnením v zmysle právoplatného a vykonateľného rozsudku a následnou nečinnosťou, nesplnením si prevenčnej povinnosti, keď nepodal námietky proti trovám exekúcie.

Uznesením zo dňa 30. 6. 2016 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.013,60 eura a náhradu trov konania. Žalobca navrhol pripustiť zmenu žaloby o daň z pridanej hodnoty v sadzbe 20 %, predstavujúcu pomernú časť pripadajúcu na žalovanú sumu, nakoľko uvedenú sumu zaplatil v rámci vykonanej úhrady trov exekúcie.

Na súdnom pojednávaní žalobca na podanej žalobe trval.

Žalovaný navrhol podanú žalobu zamietnuť.

Právny zástupca žalobcu poukázal na to, že žalobca si vedenie exekúcie sám nezavinil, nakoľko v čase vykonateľnosti rozsudku nebol v takej hospodárskej situácii, ktorá by mu umožňovala platiť súdom určené výživné. Žalobca plnil na základe aktu subjektu verejnej moci, vzťah medzi žalobcom a súdnym exekútorom je verejnoprávnym vzťahom. Nie je preto možné vyvodzovať, že zaplatením trov exekúcie žalobca súhlasil s ich vyčíslením. Trojdňová lehota na podanie námietok voči trovám exekúcie bola extrémne krátka, na čo reagoval aj zákonodarca následným predĺžením uvedenej lehoty

na 14 dní. Žalobca je fyzická osoba bez právneho vzdelania, preto nie je možné od neho očakávať, aby vedel posúdiť oprávnenosť nároku exekútora na vyčíslené trovy. Lehota nebola dostatočná na to, aby si zabezpečil zodpovedajúce právne zastúpenie. Nie je možné preukázať kauzálny nexus medzi prípadným podaním námietok voči trovám exekúcie a vznikom škody, keďže nie je možné predpokladať, ako by súd vo veci rozhodol. Zákonné ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vtedy, ak nebola porušená iná právna povinnosť. Zo strany súdneho exekútora však došlo k porušeniu právneho predpisu. Do právomoci súdu v tomto konaní patrí preskúmať činnosť súdneho exekútora. Žalobca nikdy netvrdil, že došlo k plneniu bez právneho dôvodu, ale že došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdneho exekútora. Právnym dôvodom plnenia bolo upovedomenie o začatí exekúcie, pričom uvedený dôvod dodatočne neodpadol. Je irelevantné, ako škodca naloží s majetkovým prospechom, ktorý získal zo škodovej udalosti, v tomto prípade je otázne, akým spôsobom by bolo možné preukázať, že nedošlo k zmiešaniu uvedených prostriedkov s inými prostriedkami súdneho exekútora. Bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že majetková nerovnosť, ktorá vznikla v rámci určitého majetkového vzťahu, nevznikla právnym dôvodom. Ak je možné zistiť právny dôvod, nie je možné aplikovať inštitút bezdôvodného obohatenia. Ak je teda možné aplikovať inštitút náhrady škody, nie je možné aplikovať inštitút bezdôvodného obohatenia. Vzťah súdneho exekútora k žalobcovi bol vzťahom verejnoprávnym, pri výkone činnosti štátneho orgánu, čo vylučuje existenciu bezdôvodného obohatenia. Existenciu bezdôvodného obohatenia vylučuje aj princíp subsidiarity bezdôvodného obohatenia. Aj Slovenská komora súdnych exekútorov vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nevyvrátila námietky a argumentáciu žalobcu. V prípade, ak sa jedná o opakujúce sa dávky, základom na určenie odmeny súdneho exekútora je trojročné plnenie, avšak len vtedy, ak súdny exekútor vykoná úkony exekúcie, ak sú vymožené. V tomto prípade sa jednalo len o predbežné trovy exekúcie, pričom povinnosť na opakujúce sa plnenia ani nenadobudla zročnosť, rozsudok nenadobudol vykonateľnosť. Keďže absentoval exekučný titul, neexistoval ani základ na určenie odmeny exekútora. Nesplnenie oprávnenia podať námietky voči trovám exekúcie nie je možné dávať na ťarchu žalobcovi. Žalobca plnil dobrovoľne v plnej výške, čím chcel predísť ďalším komplikáciám a ďalšiemu zvyšovaniu nákladov na jeho strane. Žalobca preukázal škodu, porušenie povinnosti na strane exekútora, nezákonný, nesprávny úradný postup, ako aj kauzálny nexus medzi týmito dvoma skutočnosťami. Navrhol podanej žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

Poverená zamestnankyňa žalovaného na súdnom pojednávaní uviedla, že zotrvávajú na písomnom vyjadrení podanom k žalobe. Žalobca mal v postavení povinného možnosť podať námietky voči trovám exekúcie, o čom bol aj poučený. Uvedenú možnosť nevyužil. Súdny exekútor postupoval podľa platného Exekučného poriadku a vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Vyúčtovanie trov exekúcie nebolo žiadnym spôsobom spochybnené, a to ani exekučným súdom. Aj sťažnosť žalobcu, podaná na Slovenskú komoru exekútorov, bola vybavená ako neopodstatnená. V prípade, ak sa rozhoduje o trovách exekúcie, súdny exekútor je účastníkom exekúcie, koná v rámci výkonu slobodného povolania vo svojom mene a na svoj účet, preto môže byť subjektom vydania bezdôvodného obohatenia. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Žalobca dokonca sám vyzýval súdneho exekútora na vrátenie odmeny, nakoľko nárok naň mu nevznikol. Žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Ak by aj v danom prípade vznikla škoda, nejedná sa o škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, ale o bezdôvodné obohatenie v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Navrhla podanú žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Žalobca pri výsluchu na súdnom pojednávaní uviedol, že neplatil výživné, nakoľko mal problémy s lízingami, mal finančné problémy, vyplácal bývalú manželku z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nepočítal s tým, že bude podaný návrh na exekúciu, nakoľko sa predtým so synom dohodol, že s úhradami počká. Námietky voči trovám exekúcie si nepodal, nakoľko nie je právnik, nevenoval tomu ani čas, bol z toho znechutený. Po zaplatení sumy 4.000 eur súdnemu exekútorovi už pravidelne výživné platil a žiadne úkony súdneho exekútora voči nemu vykonávané neboli.

Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, a to upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 6. 10. 2011, príjmového pokladničného dokladu zo dňa 19. 10. 2011, sťažnosti zo dňa 20. 7. 2012, žiadosti o vrátenie zaplatenej odmeny zo dňa 10. 7. 2012, stanoviska Slovenskej komory exekútorov zo dňa 8. 8. 2012, odpovede JUDr. Jána Gavuru zo dňa 12. 7. 2012, žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 17. 8. 2012, oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 12. 2. 2013, obsahu exekútorského spisu súdneho exekútora Mgr. Bernarda Janíka sp.

zn. EX 1110/11 (pôvodne exekútorský spis JUDr. Jána Gavuru) a obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. , súd zistil nasledovný skutkový stav:

Y. U. ako oprávnený podal dňa 25. 9. 2011 súdnemu exekútorovi JUDr. Jánovi Gavurovi návrh na vykonanie exekúcie proti žalobcovi ako povinnému na vymoženie zameškaného výživného za obdobie od apríla 2011 do septembra 2011 vo výške 1.398 eur a bežného výživného od októbra 2011 do budúcna vo výške 233 eur mesačne, ako aj trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní. Exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 5. 2. 2010, č. k. -32, ktorým sa žalobca (v procesnom postavení odporcu) zaviazal prispievať na výživu maloletého Y. U. sumou 233 eur mesačne. Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 30. 9. 2011 vydal poverenie č. 5505 032210, ktorým poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť zameškané výživné vo výške 1.398 eur za obdobie od apríla 2011 do septembra 2011 a bežné výživné vo výške 233 eur mesačne od októbra 2011 a trovy exekúcie. Dňa 6. 10. 2011 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom vyčíslil trovy exekúcie ku dňu vydania upovedomenia na 2.245,80 eura, z toho 10 % odmena exekútora z dlžného výživného 173,50 eura, 20 % odmena z opakujúceho sa plnenia 1.678 eur, náhrada hotových výdavkov 20 eur a 20% DPH 374,30 eura. Žalobca prevzal upovedomenie o začatí exekúcie dňa 18. 10. 2011. Dňa 19. 10. 2011 žalobca zaplatil súdnemu exekútorovi 4.000,21 eura. Dňa 6. 10. 2011 vydal súdny exekútor príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Dňa 19. 10. 2011 súdny exekútor zrušil upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností a zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie N. I. z dôvodu, že pohľadávka bola uhradená. Dňa 19. 10. 2011 súdny exekútor zrušil príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky zo všetkých účtov povinného vedených v banke.

Dňa 10. 7. 2012 požiadal žalobca súdneho exekútora JUDr. Jána Gavuru o vrátenie sumy 1.678 eur a DPH 335,60 eura, nakoľko opakujúce sa plnenia nie sú poskytované oprávnenému ako výsledok exekučnej činnosti súdneho exekútora. Má za to, že na strane súdneho exekútora došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súdny exekútor JUDr. Ján Gavura dňa 12. 7. 2012 v odpovedi na žiadosť žalobcu uviedol, že v exekučnom konaní vydal upovedomenie o začatí exekúcie, nebol vydaný exekučný príkaz, pretože povinný sa dostavil na exekútorský úrad, splnil si povinnosť uvedenú v upovedomení o začatí exekúcie a súčasne boli vykonané úkony na odblokovanie účtov povinného a zrušenie exekučného záložného práva. Vyúčtovanie odmeny exekútora vychádza z § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov, ako aj § 4 ods. 2 citovanej vyhlášky.

Žalobca dňa 20. 7. 2012 podal sťažnosť na Slovenskú komoru súdnych exekútorov v exekučnej veci vedenej JUDr. Jánom Gavurom pod sp. zn. EX 1110/11, ktorú odôvodnil tým, že v exekučnom konaní uhradil dňa 19. 10. 2011 predbežné trovy exekúcie, hoci nárok na trovy exekúcie vo výške 1.678 eur súdnemu exekútorovi nevznikol. Súdny exekútor nadobudol odmenu za úkony, ktoré nevykonal. Súdneho exekútora vyzval na vrátenie napadnutej odmeny, exekútor mu však oznámil, že postupoval správne. Požiadal o prešetrenie činnosti súdneho exekútora. Slovenská komora súdnych exekútorov dňa 8. 8. 2012 žalobcovi oznámila, že súdny exekútor nie je kompetentný skúmať zákonnosť, vykonateľnosť, či pôvod exekučného titulu, ani rozhodovať o hmotnoprávnych nárokoch účastníkov konania. O zákonnosti exekúcie rozhoduje príslušný exekučný súd pri udeľovaní poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázala na zákonné ustanovenie § 201 ods. 2 Exekučného poriadku o možnosti účastníka konania vzniesť u exekútora do 3 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie. V zmysle § 218a ods. 3 Exekučného poriadku sa nemôže zaoberať opodstatnenosťou výšky trov exekúcie uplatnených súdnym exekútorom v exekučnom konaní. Súdny exekútor postupoval v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku, a preto považuje sťažnosť za neopodstatnenú.

Dňa 17. 8. 2012 požiadal žalobca žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v celkovej výške 1.678 eur v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalovaný dňa 12. 2. 2013 oznámil žalobcovi, že žiadosť bola predbežne prerokovaná a nebolo jej vyhovené. Vo veci nebolo, podľa názoru žalovaného, preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Preto považuje žiadosť za nedôvodnú.

Podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku, vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 200 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).

Podľa § 4 ods. 1, 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov, základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až 16). Ak však ide o exekúciu na podklade exekučného titulu, v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na opakujúce sa dávky, základom na určenie odmeny súdneho exekútora je trojročné plnenie.

Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom do 31. 12. 2012, (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona o zodpovednosti za škodu, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd podanú žalobu žalobcu zamietol, nakoľko nemal preukázanú jej dôvodnosť. Žalobca sa žalovaného nároku domáhal právnym dôvodom náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci (súdnym exekútorom) pri výkone verejnej moci v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. V zmysle § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona o zodpovednosti za škodu za žalovaného označil Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, keďže škodu mu mal spôsobiť súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa Exekučného poriadku. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že škoda mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti, spočívajúcom vo vyčíslení výšky predbežných trov exekúcie v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v exekučnom konaní, vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jánom Gavurom pod sp. zn. EX 1110/11, vo veci oprávneného Y. U. a žalobcu ako povinného o vymoženie zameškaného výživného a bežného výživného, žalobca na základe upovedomenia o začatí exekúcie zaplatil súdnemu exekútorovi predbežne vyčíslené trovy exekúcie vo výške 2.245,80 eura. Uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná a bola aj preukázaná listinnými dôkazmi (príjmovým pokladničným dokladom). Súdny exekútor si predbežné trovy exekúcie

vyčíslil podľa § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. zo splatného výživného a v zmysle § 4 ods. 2 citovanej vyhlášky z bežného výživného, ako opakujúceho sa plnenia, vo výške trojročného plnenia. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR ), odmena prináleží súdnemu exekútorovi za vykonanie určitej činnosti, t. j. za vykonanie exekučnej činnosti, takže súdny exekútor si nemôže nárokovať vyplatenie odmeny za niečo, čo nevykonal, resp. za činnosť, ktorú nevykonal, keďže v danom prípade exekučný titul síce oprávnenému priznával aj opakujúce sa peňažné plnenie, avšak túto časť priznaného nároku nebolo potrebné nútene vykonať za pomoci súdneho exekútora. Medzi účastníkmi bolo nesporné a uvedená skutočnosť bola preukázaná aj z pripojeného exekútorského spisu a spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. , že žalobca ako povinný v exekučnom konaní zaplatil na základe upovedomenia o začatí exekúcie splatné výživné a následne platil bežné výživné oprávnenému dobrovoľne. Súdnemu exekútorovi preto prináležala odmena len za vykonanie exekučnej činnosti, t. j. z vymoženej sumy splatného výživného. Súdnemu exekútorovi neprislúchala odmena zo sumy opakujúceho sa plnenia v zmysle § 4 ods. 2 citovanej vyhlášky, nakoľko túto časť priznaného a v exekučnom konaní uplatneného nároku oprávneného nebolo potrebné vykonať za pomoci súdneho exekútora. Napriek uvedenej skutočnosti však nemal súd preukázanú dôvodnosť podanej žaloby, nakoľko, podľa ustálenej judikatúry (napr. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky , ), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. má ten, komu vniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia samotnej škody. Žalobca v konaní namietal možnosť vzniku bezdôvodného obohatenia na strane súdneho exekútora z dôvodu, že súdny exekútor vykonáva pri výkone exekučnej činnosti štátnu moc a vzťah medzi ním a súdnym exekútorom je preto vzťahom verejnoprávnym, čo vylučuje možnosť vzniku bezdôvodného obohatenia ako inštitútu súkromného práva. Podľa citovaného nálezu Ústavného súdu SR , výkon exekučnej činnosti súdneho exekútora predstavuje zverený výkon štátnej moci. Z toho dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania. Avšak, čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o jeho odmene, je jeho postavenie odlišné. Exekučný poriadok v ustanovení § 37 ods. 1 priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách exekúcie, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania, a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté. V záujme poskytovania materiálnej ochrany práv je podľa ústavného súdu potrebné posudzovať postavenie súdneho exekútora v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo odmene súdneho exekútora odlišne od jeho postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré má pri realizácii úkonov exekučného konania. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a o odmene exekútora, je exekútor účastníkom konania tak, ako je ním aj povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom slobodného povolania na účely vytvárania zisku. Čo sa týka odmeny, súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto záver, že v tomto postavení nemôže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia, je podľa ústavného súdu nesprávny a nelogický. Pokiaľ by ústavný súd pripustil správnosť argumentácie, že súdny exekútor nemôže byť subjektom zodpovedným z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným je vzťahom verejnoprávnym, potom by bolo nutné dospieť aj k záveru, že práve z titulu tohto verejnoprávneho vzťahu by sa do bezdôvodného obohatenia

nemohol dostať ani povinný ako účastník tohto verejnoprávneho vzťahu. Navyše by tento výklad právnej normy poskytoval súdnemu exekútorovi široký priestor na potenciálne zneužívanie svojho postavenia s vedomím, že zodpovednosť za jeho bezdôvodné obohatenie prevezme štát, a to vo forme zodpovednosti za škodu. Z citovaných právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že súdny exekútor v prípade rozhodovania o trovách exekúcie, teda aj o jeho odmene, má postavenie účastníka konania, koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto môže vzniknúť na jeho strane bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ žalobca poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 1. 2010, sp. zn. , podľa ktorého, vzhľadom na povahu vzťahu povinného a súdneho exekútora, ktorý nemôže byť považovaný za súkromnoprávny vzťah, na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, uvedené uznesenie časovo predchádzalo vyššie uvedenému nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 13. 2. 2013. Plnenie, poskytnuté žalobcom súdnemu exekútorovi v rozsahu prevyšujúcom výšku odmeny súdneho exekútora podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov, predstavuje plnenie bez právneho dôvodu (keďže takéto plnenie zákon súdnemu exekútorovi nepriznáva), teda predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka na strane súdneho exekútora. Žalobca si preto, podľa vyššie citovaných nálezov Ústavného súdu SR, mohol uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len vtedy, ak by nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať, teda voči súdnemu exekútorovi. Žalobca síce súdneho exekútora na vydanie bezdôvodného obohatenia vyzval, avšak žalobou si uplatnil nárok na náhradu škody voči štátu, v ktorého mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Keďže žalobca nepreukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto bezdôvodné obohatenie získal (súdnemu exekútorovi), škoda mu, v zmysle citovaných nálezov Ústavného súdu SR, ešte nevznikla, preto si nemohol uplatniť nárok na jej náhradu voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Pokiaľ aj poukazoval žalobca na subsidiaritu možnosti aplikácie ustanovení o vydaní bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k iným právnym dôvodom plnenia, uvedená právna argumentácia je v rozpore s právnymi názormi uvedenými v citovaných nálezoch Ústavného súdu SR. Vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby sa súd už bližšie nezaoberal ďalšou právnou argumentáciou žalovaného, ktorou spochybňoval uplatnený nárok žalobcu.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V súlade s citovaným zákonným ustanovením súd priznal náhradu trov konania v celom rozsahu úspešnému žalovanému. Žalovaný si uplatnil náhradu cestovných výdavkov služobným motorovým vozidlom v celkovej výške 35,55 eura. Súd však priznal žalovanému len náhradu účelne vynaložených výdavkov na cestovné prostriedkom verejnej hromadnej dopravy, nakoľko žalovaný nepreukázal, že okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na začiatok nariadeného súdneho pojednávania, by odôvodňovali použitie služobného motorového vozidla. Preto súd priznal žalovanému náhradu cestovného za účasť na súdnom pojednávaní dňa 30. 6. 2016 prostriedkom verejnej dopravy na trase Bratislava - Liptovský Mikuláš a späť v sume 25,40 eura (2 x 12,70 eura).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o p o d a ť odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozsudku prostredníctvom Okresného súdu Liptovský Mikuláš na Krajský súd v Žiline v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.