Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16CoE-523-2015.pdf
PDF · 73.67 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/523/2015
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Slovenská poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Košice, Festivalové námestie 1, Košice, IČO: 30 807 484, proti povinnému: ANVER spol. s r.o., so sídlom Moldavská 21, Košice, o vymoženie 56,50 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Atilom Ádámom, so sídlom Čajakova 5, Košice, pod č. Ex 1217/2013, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č. k. 48Er/4012/2013-9 zo dňa 19.08.2015, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 43,18 Eur.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe poverenia vydaného dňa 13.12.2013 bola v predmetnej právnej veci proti povinnému začatá exekúcia na vymoženie peňažnej sumy vo výške 56,50 Eur s prísl..
Dňa 10.10.2014 bol súdu prvého stupňa doručený návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie s odôvodnením, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Podľa zistení súdneho exekútora povinný v mieste sídla nesídli, spoločnosť už nevykonáva podnikateľskú činnosť a ani nedisponuje žiadnym majetkom. Zároveň si uplatnil trovy exekúcie v celkovej výške 43,19 Eur.
Následne súd prvého stupňa citoval ust. § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a vzhľadom na zistený skutkový stav exekúciu zastavil.
O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a na ich náhradu zaviazal oprávneného. Súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie celkom vo výške 43,18 Eur v súlade s ust. § 14, § 15 a § 22 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „citovaná vyhláška“).
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený z dôvodu nesúhlasu so zastavením exekúcie. Vytýkal súdnemu exekútorovi, že mu žiadnym spôsobom neoznámil nedobytnosť pohľadávky a len priamo Okresnému súdu Košice II doručil návrh, ktorým žiadal exekúciu zastaviť podľa ust. § 57 ods. písm. h) Exekučného poriadku. Oprávnený má ďalej za to, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci. V exekúciách proti povinnému ANVER spol. s.r.o. je vedených niekoľko exekučných konaní pred súdnym exekútorom JUDr. Atilom Ádamom, pričom vo všetkých exekučných spisoch Sociálna poisťovňa eviduje len úkony exekútora ako upovedomenie o začatí exekúcie a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v bankách.
Podľa názoru oprávneného súdny exekútor dospel k názoru o nemajetnosti povinného len na základe písomného preverovania a nevykonal osobné zisťovanie majetku povinného, nakoľko by musel v sídle firmy zastihnúť zamestnancov a mohol by preveriť obchodné aktivity povinného. Súdny exekútor taktiež nepreveril existenciu pohľadávok povinného a možnosť vykonania exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky, nakoľko povinný je v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice evidovaný ako zamestnávateľ naďalej. Počas exekučného konania mal a má majetok, o čom svedčí skutočnosť, že ak predkladá mesačné výkazy za zamestnancov (výstup z IS SP), musí vykonávať podnikateľskú činnosť a teda je aktívny a nemožno ustáliť nemajetnosť. Taktiež povinný podáva daňové priznania, v ktorých vykazuje majetok, hnuteľné veci, pohľadávky z obchodného styku a tovar (viď súvaha za rok 2014).
Z uvedeného vyplýva, že návrh súdneho exekútora na zastavenie konania považuje oprávnený za neopodstatnený a následné rozhodnutie súdu za nesprávne. Navrhol preto, aby sudca podanému odvolaniu vyhovel a návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie v celom rozsahu zamietol.
K odvolaniu oprávneného súdny exekútor uviedol, že vykonal všetky možné zákonné úkony smerujúce k zisteniu majetku povinného a na ich základe si pevne stojí za tvrdeniami, ktoré uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie. Povinný nemá absolútne žiadny majetok, na ktorý má exekučné konanie dosah a nevykonáva žiadnu činnosť, teda exekúcia vo svojej podstate, ktorá spočíva v speňažení majetku povinného, nemá žiadnu šancu byť úspešná. Na tom nič nemení ani fakt, že povinný „vlastní“ nevymožiteľné pohľadávky z dávnejších obchodných vzťahov s obchodnými spoločnosťami, ktoré sú v súčasnosti väčšinou dlhodobo nemajetné, alebo ani neexistujú, alebo že predkladá mesačné výkazy za zamestnancov, čo samo o sebe vôbec nesvedčí o existencii zexekvovateľného majetku povinného. Navrhol preto, aby odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nevyhovel, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné.
Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 25.11.2013 na základe exekučného titulu, ktorým sú rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice č. 700-3414597112-GC04/12 zo dňa 14.11.2012, s právoplatnosťou a vykonateľnosťou dňa 03.04.2013 a č. 700-3414234312-GC04/12 zo dňa 11.10.2012, s právoplatnosťou a vykonateľnosťou dňa 29.03.2013. Súdnemu exekútorovi bolo dňa 13.12.2013 udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 10.10.2014 bol súdu prvého stupňa doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu, že skúmaním majetkovým pomerov povinného nebol zistený žiaden majetok, ktorého speňaženie by mohlo slúžiť na uspokojenie nevyhnutných trov exekúcie. Povinný je právnickou osobou, ktorý sa nenachádza na adrese uvedenej v obchodnom registri a iná adresa sídla alebo prevádzok nie je uvedená ani v živnostenskom registri. Z týchto skutočností podľa názoru súdneho exekútora vyplýva, že povinný nevykonáva žiadnu činnosť, nevlastní žiaden majetok, nie je ho možné nájsť a teda de facto neexistuje.
Podľa ust. § 36 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie sa začína na návrh.
Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Predmetné zákonné ustanovenie obsahuje dôvod pre zastavenie exekúcie, a to nemajetnosť povinného, ktorá má predovšetkým vychádzať zo zistení súdneho exekútora, a ktorá má za následok vznik povinnosti oprávneného nahradiť trovy exekúcie podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd je v súlade s týmto zákonným ustanovením povinný skúmať, či sú preukázané dôvody na zastavenie exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia.
Predpokladom zastavenia exekúcie je teda zistenie skutočnosti o tom, že majetok povinného nie je spôsobilý ani na úhradu trov exekúcie. Právna úprava výslovne nerieši situáciu, kedy môže mať oprávnený napriek nemajetnosti povinného záujem na tom, aby exekúcia nebola zastavená. Odvolací súd však zdôrazňuje, že exekučné konanie je konaním návrhovým, ovládaným dispozičnou zásadou. Uvedené vyplýva z citovaného ust. § 36 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého možno exekučné konanie začať len na návrh. Dispozičný princíp ovláda exekučné konanie aj v tom smere, že proti vôli oprávneného v ňom nemožno pokračovať, pričom oprávnený má v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku právo navrhnúť zastavenie exekúcie. Postavenie oprávneného ako účastníka konania je významným aj z pohľadu zisťovania skutočností o nemajetnosti povinného. Ak súd exekúciu zastaví bez stanoviska resp. vyjadrenia oprávneného, výrazne sa oslabuje možnosť oprávneného vymôcť jeho pohľadávku vzhľadom na plynutie času a dôsledky s tým spojené. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 321/09 zo dňa 08.04.2010, v ktorom ústavný súd konštatoval, že: „aj na vydanie rozhodnutia o zastavení exekúcie súdom sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže byť prejavom svojvôle.“
Z obsahu spisu však nevyplýva, že by oprávnenému bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam súdneho exekútora a ním uvádzaným dôvodom pre zastavenie exekúcie. Súčasne nebol oprávnený ani vyzvaný, aby navrhol vykonanie ďalších úkonov na zistenie majetku povinného. Odvolací súd je toho názoru, že pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku súd prvého stupňa nemal relevantné stanovisko oprávneného. Týmto postupom súdu prvého stupňa bola oprávnenému odňatá možnosť predniesť dôvody a argumenty, pre ktoré so zastavením exekúcie nesúhlasí a podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie považuje za nedôvodný. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) v spojení s ods. 2 O.s.p. zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa vyrovnať sa náležitým spôsobom s nesúhlasom oprávneného so zastavením exekúcie. Súd je povinný vyzvať oprávneného, aby uviedol, ktoré ďalšie úkony majú byť na zistenie majetku povinného vykonané a posúdiť ich úspešnosť predtým, než exekúciu zastaví alebo súdneho exekútora vyzve, aby v exekúcií pokračoval. Výzva na pokračovanie v exekúcií však musí obsahovať závažné dôvody, pre ktoré sa súd domnieva, že tu existuje majetok povinného postihnuteľný výkonom exekúcie. Až po úplnom a spoľahlivom zistení týchto skutočností bude exekučný súd môcť spoľahlivo vo veci opätovne rozhodnúť.
Ak budú zistené dôvody na zastavenie exekúcie, povinnosť zaplatiť trovy exekúcie môže byť uložená práve oprávnenému tak, ako správne v napadnutom uznesení poukázal prvostupňový súd.
Podľa ust. § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.