Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-105-2016.pdf
PDF · 119.6 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/105/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci navrhovateľa: Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. XX, zastúpeného spoločnosťou: JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o. so sídlom M. R. Štefánika 1822, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 832 103, proti odporcovi: V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. XX, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA, s.r.o., so sídlom Radlinského 1727/49, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 858 501, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/53/2013-177 zo dňa 05. novembra 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/53/2013-177 zo dňa 05. novembra 2015 p o t v r d z u j e .
O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (veta I. výroku). Súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku (veta II. výroku rozsudku). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa 15.07.2013 v spojení so zmenou žalobného petitu, ktorú súd pripustil uznesením č. k. 3C/53/2013-130 zo dňa 23.04.2015 domáhal, aby súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva (ďalej aj „LV“) č. XXX pod B9 v podiele 5/24 a na liste vlastníctva č. XXX pod B10 v podiele 4/21, nachádzajúce sa v k. ú. M. patria do dedičstva po nebohom Q. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. XX, ktorý bol otcom navrhovateľa. Svoj návrh odôvodnil tým, že jeho otec Q. K. predmetné nehnuteľnosti vydržal. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení navrhovateľ odôvodnil tým, že bez takéhoto určenia by uvedené nehnuteľnosti neboli zahrnuté do dedičského konania po jeho nebohom otcovi.
3. Prvoinštančný súd citoval ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a konštatoval, že navrhovateľ má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko sa jedná o určovaciu žalobu a v prípade priaznivého rozsudku, možno zapísať do katastra nehnuteľností vlastnícke právo v prospech navrhovateľa. Následne citoval ust. § 32 ods. 1 (správne má byť uvedené § 132 - poznámka odvolacieho súdu), § 134 ods. 1 až 4 a § 486 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že vlastníctvo evidované na LV č. XXX bolo pôvodne zapísané v pozemno-knižnom protokole (ďalej aj „PK protokol“) č. 4, pre k. ú. M., kde je zapísaná pod B2 mal. K. V., pod B4 K. V., a pod B8 mal. K. V. na základe č.d. 1634/1901. Vlastníctvo nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX bolo pôvodne vedené v pozemno-knižnom protokole č. 12, k .ú. M., kde je pod B12 mal. K. V. na základe č.d. 2296/1909, pod B15 V. K. na základe č.d. 486/1928. Podľa zápisov v PK protokoloch č. 4 a 12, k. ú. M. je uvedená pozemno-knižná vlastníčka V. K., ktorá nadobudla vlastníctvo v roku 1901, 1909 a 1928.
Vzhľadom k tomu, že V. K., rod. M. sa narodila XX.XX.XXXX je zrejmé, že sa nejednalo o vlastníčku zapísanú v týchto pozemno-knižných protokoloch. Uvedené vyplýva aj z odpovede Okresného úradu Námestovo, katastrálny odbor zo dňa 19.06.2014 (čl. 82). Na základe uvedeného V. K., ktorá bola zapísaná na LV č. XXX a XXX, pre k. ú. M., nie je V. K., rod. M., matka odporcu, ale išlo o V. K., vydatú T., v tom čase bytom v P., ktorá zanechala svoj majetok na základe testamentu zo dňa 15.08.1934 svojej matke K. K., rod. Q., ktorá tou istou listinou podiely v nehnuteľnostiach zanechala svojmu vnukovi Q. K. (otcovi navrhovateľa). Odporca sporné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX a XXX pre k. ú. M. nadobudol v dedičskom konaní po svojej matke poručiteľke V. K., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX, a to na základe rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5D/520/2002, I Dnot 137/2002, prostredníctvom súdneho komisára JUDr. Milana Kleňa, so sídlom v F. K.. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17.07.2003. Z uvedených dokladov vyplýva, že odporca zdedil podiely v nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX a XXX v k. ú. M. omylom, keďže osoba menom V. K. zapísaná na týchto listoch vlastníctva v čase dedenia nebola jeho matka V. K., rod. M.. Právoplatné rozhodnutie o dedičstve bolo však domnelým právnym titulom, na základe ktorého sa odporca mohol dôvodne domnievať, že mu predmetné nehnuteľnosti vlastnícky patria a že tieto nehnuteľnosti boli vo vlastníctve jeho matky. Z výpovede navrhovateľa, potvrdenia o užívaní poľnohospodárskej pôdy PD Vasiľov, ako aj z výpovede odporcu a jeho právneho zástupcu mal súd prvej inštancie preukázané, že odporca zdedené podiely v sporných nehnuteľnostiach užíval ako vlastné tým spôsobom, že ich naďalej ponechal v družstve, s ktorým uzavrel nájomné zmluvy a poberal od neho nájomné. Z potvrdenia Poľnohospodárskeho družstva Vasiľov (čl. 141) vyplýva, že časť poľnohospodárskej pôdy o výmere 622,65 ha má prenajatú od vlastníka p. V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. XX. Nájom tejto poľnohospodárskej pôdy trvá nepretržite od založenia družstva od r. 1959, kedy vlastníčkou pozemkov bola evidovaná V. K., rod. M. a po jej smrti pôda prešla do vlastníctva odporcu. Za prenájom pôdy bolo vyplácané nájomné v naturálnej alebo peňažnej forme. Vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu, pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, nebol dôvod, aby vznikli pochybnosti o tom, že odporcovi nehnuteľnosť patrí. Na základe uvedených skutočností okresný súd dospel k záveru, že oprávneným dobromyseľným držiteľom sporných nehnuteľností, resp. spoluvlastníckeho podielu na nich, bol odporca, nakoľko zákonná 10-ročná vydržacia lehota mu začala plynúť od nadobudnutia právoplatnosti osvedčenia o dedičstve po jeho nebohej matke V. K., rod. M. dňom 17.07.2003 a uplynula dňa 17.07.2013. Odporca po celú túto vydržaciu dobu nebol v držbe nehnuteľností nikým rušený a nebol ani oboznámený so skutočnosťami, ktoré by objektívne mohli vzbudiť u neho pochybnosti o tom, že mu nehnuteľnosti nepatria. Návrh v tejto veci bol odporcovi doručený dňa 16.09.2013, kedy bol aj súdom vyzvaný, aby sa k nemu vyjadril. V tomto smere okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Obo/72/2011 zo dňa 20.11.2012 z ktorého vyplýva, že len uplatnenie žaloby na súde alebo len samotné podanie listu na poštovú prepravu samo o sebe nepostačuje na spochybnenie oprávnenosti držby, pretože, ak sa oprávnený držiteľ nedozvie o skutočnostiach, ktoré spochybňujú oprávnenosť jeho držby, je splnená podmienka uvedená v ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že odporca je oprávneným držiteľom, teda stal sa vlastníkom sporných nehnuteľností. 4. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 151 ods. 3 O.s.p.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie; alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. 6. Uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyčítal okresnému súdu, že v napadnutom rozhodnutí sa vôbec nezaoberal dôkazmi a skutkovými zisteniami, ktoré navrhovateľ predkladal v konaní a z ktorých by bolo možné jednoznačne ustáliť, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania, skutočne patria V. T., rod. K., ktorá ich prenechala svojej matke K. K., rod. Q.. K. K., rod. Q. následne testamentom zo dňa 15.08.1934 tieto nehnuteľnosti prenechala otcovi navrhovateľa Q. K.. Následne všetky dôkazy (identifikácie pozemkov, potvrdenia Okresného úradu Námestovo, katastrálneho odboru, potvrdenia Poľnohospodárskeho družstva Vasiľov i výpovede svedkov) preukázali skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti skutočne nerušene užíval otec navrhovateľa Q. K. od roku 1934 na základe uvedeného testamentu v dobrej viere, že mu nehnuteľnosti patria, a to do roku 1972, odkedy boli sporné nehnuteľnosti užívané družstvom. Vydržacia doba platná
podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 bola 32 rokov. Podľa Stredného občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. Bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti oprávneným držiteľom, ak tento nerušene držal vec po dobu 10 rokov. Z vykonaného dokazovania je možné oprávnene sa domnievať, že Q. K. nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, uplynutím vydržacej lehoty, t.j. ku dňu 01.01.1961, v dôsledku čoho nemohli byť tieto nehnuteľnosti predmetom dedičského konania po poručiteľke V. K., rod. M., v konaní vedenom pod sp. zn. D 520/2002, IDnot 137/2002. Okresný súd sa pritom vôbec nezaoberal týmito dôkazmi a právna argumentácia navrhovateľa, ktorá zostala zo strany súdu v napadnutom rozsudku nepovšimnutá. V tomto smere preto odvolateľ vyčítal okresnému súdu absenciu riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva i ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Prvoinštančný súd ako dôvod na zamietnutie návrhu videl v tom, že odporca v roku 2002 získal sporné nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve po svojej matke V. K., rod. M., a teda je oprávneným držiteľom a vlastníkom sporných nehnuteľností. Odvolateľ namietal, že súd nedostatočne vyhodnotil všetky okolnosti daného prípadu, ktoré v konaní vyšli najavo, a to najmä skutočnosť, že odporca počas konania tvrdil, že jeho matka mu mala povedať, že uvedené nehnuteľnosti vlastní a po jej smrti ich zdedí práve on. Napriek tomu v dedičskom konaní po poručiteľke V. K., rod. M. v roku 1994 neboli prejednané žiadne nehnuteľnosti s konštatovaním súdu, že matka odporcu nevlastnila žiadne nehnuteľnosti (uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. D 304/94, IVDnot 145/94 zo dňa 13.09.1994). Je otázne, prečo sa odporca počas tohto dedičského konania už v roku 1994 neuchádzal o majetok po svojej matke a tieto boli ním zdedené až v dodatočnom dedičskom konaní v roku 2002. Odvolateľ pritom poukázal na rozpornosť tvrdení odporcu a jeho právneho zástupcu v priebehu prvoinštančného konania. Podľa názoru navrhovateľa na základe skutkového stavu zisteného okresným súdom nie je preto možné hovoriť o akejkoľvek dobromyseľnosti odporcu, ktorá je nevyhnutná na splnenie všetkých podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva. Už počas dedičského konania v roku 2002, (výsledkom ktorého bolo osvedčenie o dedičstve, ktoré súd pokladal v napadnutom rozsudku za domnelý právny titul svedčiaci odporcovi), odporca nemohol byť dobromyseľný, že mu podiely na sporných nehnuteľnostiach patria. Ani osvedčenie o dedičstve nemohlo založiť jeho dobromyseľnosť, nakoľko z preukázaných skutočností, no najmä výpovede samotného odporcu, je možné zistiť, že už v čase dedičského konania po svojej matke V. K., rod. M., v roku 2002 vedel, že predmetné nehnuteľnosti jeho matke nepatria. Túto skutočnosť nemôže zhojiť ani následné vydanie rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5D/520/2002, IDnot 137/2002 povereným súdnym komisárom notárom JUDr. Mariánom Kleňom. Odvolateľ pritom poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR prezentovaný v rozhodnutiach sp. zn. 3MCdo 7/2010 a sp. zn. 3MCdo 8/2010 týkajúce sa dobromyseľnosti držiteľa pri vydržaní. Navyše, pokiaľ okresný súd uvádza, že vydržacia doba uplynula odporcovi dňa 17.07.2013, navrhovateľ uviedol, že už dávno pred týmto dňom navrhovateľ, resp. jeho deti, vyzývali odporcu na vrátenie podielov na sporných nehnuteľnostiach s tým, že s uvedenou žiadosťou na odporcu sa obrátil syn navrhovateľa V. X., výzvou prostredníctvom Advokátskej kancelárie JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o. zo dňa 24.04.2013. Za takéhoto stavu, aj za predpokladu, že by bol odporca dobromyseľný, (čo však v konaní podľa názoru odvolateľa nebolo preukázané), pred uplynutím vydržacej doby došlo k prerušeniu jeho dobromyseľnosti a odporca sa tak minimálne v čase prevzatia výzvy zo dňa 24.04.2013 stal nedobromyseľným, v dôsledku čoho nespĺňa podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
7. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania. 8. Podľa jeho názoru odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok okresného súdu bol vydaný na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a po správnom právnom posúdení veci. Súd svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil. Zdôraznil, že navrhovateľ ako právny dôvod nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním jeho otcom Q. K. uviedol testament zo dňa 15.08.1934. Tento testament však nespísala pozemno-knižná vlastníčka V. T., rod. K., zapísaná v pozemno- knižných protokoloch č. 4 a č. 12 pre k. ú. M., ale jej matka K. K., rod. Q.. Z tohto testamentu sa dá vyvodiť, že V. T., rod. K., nebola prítomná pri jeho spísaní, pretože ho nepodpísala. Z obsahu testamentu ďalej vyplýva, že v minulosti v bližšie neidentifikovanom čase bola V. T., rod. K., na návšteve z Ameriky pri svojej matke K. K., rod. Q. a vtedy malo dôjsť k jej určitým vyjadreniam ohľadne jej majetku. Z tohto testamentu zároveň vyplýva, že K. K., matka V. T., rod. K., chcela testamentárne zanechať pozostalosť Q. K., pričom sa tu konkrétne neuvádza, o aké pozemky ide a v akých pozemno-knižných protokoloch sú zapísané. Testament je neurčitý, sú v ňom viaceré nezrovnalosti, pokiaľ ide o časové údaje a prípadný prechod vlastníctva nehnuteľností. Za daného stavu je tento testament pre jeho neurčitosť
a nezrozumiteľnosť nepoužiteľný ako právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Okrem toho navrhovateľ v konaní nepreukázal ani dobromyseľnosť jeho otca, pretože po celú dlhú dobu sa ani jeho otec, a ani jeho potomkovia nedomáhali zapísania alebo určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania, či už na zomrelého Q. K. alebo na jeho právnych nástupcov. Na takýto postup mali pritom dostatok času. Takýmto spôsobom mohlo dôjsť k právnemu vysporiadaniu vlastníctva po V. T., rod. K., či už na Q. K. alebo na jeho právnych nástupcov. Bolo tak možné konať napríklad v súvislosti s dedičským konaním po Q. K., zomrelom XX.XX.XXXX, vedenom na Štátnom notárstve v Dolnom Kubíne pod sp. zn. D 118/86, v ktorom sa po tomto poručiteľovi dedili aj nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižných protokoloch č. 4 a č.12 pre k. ú. M.. Ďalšou príležitosťou na vysporiadanie vlastníctva nehnuteľností po V. T., rod. K., bolo aj konanie o ROEP v obci Vasiľov. Ani v tomto konaní si dedičia po Q. K. neuplatnili vlastnícke nároky na nehnuteľnosti po V. T., rod. K., pôvodne zapísaných v pozemno-knižných protokoloch č. 4 a č. 12 pre k. ú. M.. Z tohto dôvodu nebola splnená ďalšia z podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a to dobromyseľnosť. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby je skutočnosť, že navrhovateľ sa domáha určenia, že do dedičstva po Q. K. patria nehnuteľnosti, ktoré zdedil odporca v ideálnych podieloch, pričom navrhovateľ sa podaným návrhom nedomáha určenia vlastníckeho práva vydržaním konkrétnych pozemkov, ktoré Q. K. podľa tvrdenia navrhovateľa a ním navrhnutých svedkov za svojho života reálne užíval. Pokiaľ navrhovateľom navrhnutí svedkovia vypovedali, že otec navrhovateľa Q. K. užíval konkrétne pozemky, tak tieto mohol užívať na základe reálnej deľby ako podielový spoluvlastník nehnuteľností zapísaných v pozemno- knižných protokoloch č. 4 a č. 12 pre k. ú. M., ako to vyplýva z uvedených pozemno- knižných protokolov i z dedičského rozhodnutia po Q. K. sp.zn. D 818/86. Podľa ustálenej judikatúry, ak si podieloví spoluvlastníci reálne rozdelili nehnuteľnosti v spoluvlastníctve a tieto aj reálne užívali, tak nie je možné vydržaním nadobudnúť vlastníctvo nehnuteľností z pôvodných ideálnych podieloch zapísaných v pozemkovej knihe, ale určiť vlastníctvo týchto nehnuteľností jedine v celosti tak, ako ich konkrétna osoba v konkrétnych hraniciach užívala. Aj keby otec navrhovateľa Q. K. nadobudol nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu vydržaním k 01.01.1961, potom z obsahu spisu vyplývajú ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré preukazujú nadobudnutie vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam odporcom vydržaním v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka. Odporca tieto nehnuteľnosti nadobudol na základe dedenia po svojej matke V. K. (uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 5D 520/2002, IDnot 137/2002 zo dňa 05.04.2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17.07.2003). Na základe tohto rozhodnutia bol odporca presvedčený, že tieto nehnuteľnosti sú jeho vlastníctvom a prenechal ich do užívania družstvu, s ktorým uzavrel nájomné zmluvy a poberal od neho nájomné. Odporca tak splnil podmienku právneho titulu na nadobudnutie týchto nehnuteľností vydržaním, podmienku ich užívania prostredníctvom tzv. detentora, a to poľnohospodárskeho družstva, podmienku, že družstvo ich užívalo v ideálnych podieloch, ktoré zdedil, a splnil aj podmienku 10- ročnej nerušenej a nepretržitej držby sporných nehnuteľností. Pokiaľ ide o tvrdenie, že odporca dedil nehnuteľnosti, ktoré neboli vlastníctvom jeho matky, táto skutočnosť je podľa jeho názoru pre splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva z hľadiska právneho titulu právne bezvýznamná, pretože sa jednalo o tzv. domnelý právny titul, ktorý sa podľa ustálenej súdnej praxe považuje za dostatočný právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Vo vzťahu k dodržaniu 10- ročnej vydržacej lehoty judikatúra súdov vychádza z právneho názoru, že vydržacia lehota začína plynúť právoplatnosťou dedičského rozhodnutia. Dedičské rozhodnutie po matke odporcu V. K. nadobudlo právoplatnosť 17.07.2003, pričom žaloba, ktorá mohla spôsobiť prerušenie 10-ročnej vydržacej lehoty, bola odporcovi doručená až dňa 16.09.2013, t.j. po uplynutí 10-ročnej vydržacej lehoty. Ak aj navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku poukázal na výzvu na vydanie nehnuteľností zo dňa 24.04.2013, ktorú pripojil ku svojmu opravnému prostriedku, odporca poprel, že by mu takáto výzva bola vôbec doručená. S poukazom na poučenie dané stranám sporu podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., odvolací súd už na takýto dôkaz nemôže prihliadať, pretože bol predložený po vyhlásení uznesenia, ktorým prvostupňový súd skončil dokazovanie. Z predmetnej výzvy zo dňa 24.04.2013 však vyplývajú skutočnosti, ktoré vyvracajú tvrdenia navrhovateľa, že jeho otec Q. K. sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností na základe vydržania. Naopak, vyplýva z nej, že vlastníkom sporných nehnuteľností sa mal stať na základe vydržania V. X., v mene ktorého takúto výzvu advokátska kancelária napísala. Za týchto okolností je odporca toho názoru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie podmienok pre určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po otcovi Q. K.. Naproti tomu odporca preukázal, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol vydržaním v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka.
9. Navrhovateľ k vyjadreniu odporcu zo dňa 14.03.2016 nepodal ďalšie vyjadrenie.
10. Odvolací súd pred vydaním svojho rozhodnutia v súdnej veci postupom v súlade s ust. § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval strany sporu, aby sa v stanovenej lehote vyjadrili k možnej aplikácii ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a § 91 ods. 2 O.s.p., ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní neboli použité.
11. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 20.06.2016 oznámil súdu, že podľa jeho názoru má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva (§ 80 písm. c/ O.s.p.), pretože bez takéhoto určenia je vlastnícke právo navrhovateľa ohrozené, resp. bez takéhoto požadovaného určenia by sa jeho právne postavenie stalo neistým. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 91 ods. 2 O.s.p. konštatoval, že z rozhodnutia o dedičstve po poručiteľovi Q. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XX, po ktorom prejednalo dedičstvo bývalé Štátne notárstvo v Dolnom Kubíne pod sp. zn. D 818/86, vyplýva, že okrem navrhovateľa sú žijúcimi dedičmi po tomto poručiteľovi Q. S., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, XXX XX F. K., A. P., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. C. č. XXX, XXX XX S. C., Česká republika a nebohá dedička Q. K., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelá XX.XX.XXXX.
12. K tomuto podaniu navrhovateľa odporca ďalšie vyjadrenie nepodal.
13. Odporca na výzvu odvolacieho súdu súhlasil s aplikáciou ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a § 91 ods. 2 O.s.p. na prejednávanú vec. Zároveň priložil k svojmu podaniu aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 549/2015-33 zo dňa 16. marca 2016, v ktorom došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris...“.
14. Navrhovateľ sa k tomuto podaniu odporcu písomne nevyjadril.
15. Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p. preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia ust. § 156 ods. 3 O.s.p.) ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
16. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.
17. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O.s.p. má preventívny charakter. Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Ďalej sa uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný naliehavý právny záujem na určení. Závery o tom sú spojené nielen so žalobou o určenie, ale aj s otázkou, akého konkrétneho určenia sa žalobca žalobou domáha. Absencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je prvoradým dôvodom, pre ktorý žaloba nemôže obstáť. Pri zistení jeho absencie súdom je akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci nadbytočné. Existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení musí v konaní preukázať žalobca. V prípade, že prvostupňový súd dospeje k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, bez ďalšieho rozhodne o zamietnutí žaloby. V opačnom prípade vykoná dokazovanie na základe návrhov obidvoch procesných strán a následne vo veci rozhodne. 18. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/111/2008 zo dňa 30.06.2009).
19. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho nebohom otcovi Q. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. XX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, účinným prostriedkom nápravy je len žaloba o určenie, že predmetné nehnuteľnosti (spoluvlastnícky podiel na nich) patria do
dedičstva po nebohom Q. K.. To všetko však len za predpokladu, že okruh účastníkov zodpovedá ust. § 91 ods. 2 O.s.p. V prípade nerozlučného spoločenstva opomenutie konať s osobou, ktorej z hmotnoprávnych predpisov vyplýva postavenie nerozlučného spoločníka v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p., musí nájsť svoj odraz aj v rozhodnutí súdu. V prípade tohto spoločenstva platí ustálená judikatúra súdov, podľa ktorej, ak neboli účastníkmi konania všetci do úvahy prichádzajúci nerozluční spoločníci, rozhodnutie súdu nemôže byť účinné voči tým, ktorí neboli účastníkmi konania a z tohto dôvodu návrh treba bez ďalšieho zamietnuť. Dedičia sú až do vyporiadania dedičstva považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva a z právnych úkonov týkajúcich sa vecí patriacich do dedičstva sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne; v sporoch s inými osobami týkajúcimi sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva, majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov. Tak, ako sám navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 20.06.2016 uviedol, dedičmi po poručiteľovi Q. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, po ktorom bolo prejednané dedičstvo s bývalým Štátnym notárstvom v Dolnom Kubíne pod sp. zn. D 818/86, sú jeho deti: 1/ navrhovateľ Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, 2/ Q. S., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, XXX XX F. K., 3/ A. P., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. C. XXX, XXX XX S. C., Česká republika a 4/ t. č. už nebohá manželka poručiteľa Q. K., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX. Táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v Dolnom Kubíne sp. zn. D 818/86 zo dňa 23.10.1986 vydaného v dedičskom konaní po poručiteľovi Q. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XX, zomrelom XX.XX.XXXX, ktorý je súčasťou spisového materiálu (konkrétne jeho prílohovej obálky na č. l. 46a). Dôkaz touto listinou vykonal okresný súd na pojednávaní konanom dňa 01.04.2014. Z tohto dôvodu pri určovacej žalobe, akú podal navrhovateľ na súd, je potrebné, aby okruh účastníkov tvorili všetci právni nástupcovia po jeho nebohom otcovi. Ak by tieto osoby nemali záujem vystupovať v konaní navrhovateľov, navrhovateľ mal postupovať tak, že ich v žalobe označí v pozícii odporcov. Týmto spôsobom by docielil úplný okruh účastníkov konania. Ak sa konania nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, nemôže súd návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva. Určovací výrok rozsudku má účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania (§ 159 ods. 2 O.s.p.), a nie aj voči tretím osobám. Ak nebol v žalobe (návrhu na začatie konania) uvedený úplný okruh účastníkov konania, nemôže byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.).
20. Za danej situácie záver súdu prvej inštancie o tom, že navrhovateľ má v súdenej veci naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe, nie je správny. Vzhľadom na neúplný okruh účastníkov, odvolací súd na rozdiel od okresného súdu, konštatoval absenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľa a vyjadreniami strán sporu k prejednávanej veci nezaoberal.
21. Keďže odvolací súd dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení, napadnutý rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu (žaloby) považoval za vecne správny.
22. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil.
23. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý zodpovedá ust. § 151 ods. 3 O.s.p.
24. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p., keďže s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 si rozhodnutie o trovách konania ponechal na samostatné rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
25. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané pred 01.07.2016, t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, čomu zodpovedá i procesný postup a rozhodovanie odvolacieho súdu. K písomnému vypracovaniu rozsudku však dochádza za účinnosti „nového“ procesného predpisu - zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Vzhľadom k nie celkom jednoznačným prechodným ustanoveniam (osobitne § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP) odvolací súd v rámci písomného vyhotovenia uznesenia čiastočne zohľadnil aj aktuálnu právnu úpravu; napr. uvedenie mien a priezvisk sudcov rozhodujúcich vo veci, terminológiu (s výnimkou označenia strán sporu, ktorých označením bol viazaný už vyhlásením rozsudku), číslovanie odsekov odôvodnenia, poučenie o (ne)prípustnosti dovolania.
26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)