Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20C/317/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci navrhovateľa: Intrum Justitia Slovakia s. r. o., so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, v konaní právne zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Karadžičova 8, Bratislava, proti odporkyni: Q. U., G.. XX.XX.XXXX, bytom I. I. Č.. XX, v konaní o zaplatenie 697,07 € s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

II. Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 25.11.2015 žiadal navrhovateľ uložiť odporkyni povinnosť zaplatiť sumu 697,07 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 01.11.2013 do zaplatenia, čo zdôvodnil tým, že sa jedná pohľadávku postúpenú mu zmluvou zo dňa 24.09.2014 Všeobecnou úverovou bankou, a. s. ako postupcom, ktorá uzavrela s odporkyňou zmluvu o bežnom účte zahŕňajúcu aj dojednanie o poskytnutí povoleného prečerpania. V dôsledku porušenia platobných povinností vznikol odporkyni v súvislosti s povoleným prečerpaním dlh predstavujúci sumu 697,07 €, keďže banka listom zo dňa 26.07.2013 zmluvu vypovedala, výpoveď bola odporkyni doručená 03.08.2013 a jej účinky podľa obchodných podmienok nastali dňa 31.10.2013.

Odporkyňa návrh prevzala dňa 24.03.2016, no k veci sa nevyjadrila.

Vo veci súd rozhodol bez jej prejednania na pojednávaní s použitím ust. § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), pretože vo veci sa jedná o drobný spor do 1.000,- Eur (§ 29 ods. 6 a § 200ea O.s.p.).

Na základe navrhovateľom predložených listinných dôkazov mal súd za preukázané, že medzi odporkyňou ako klientom a Všeobecnou úverovou bankou, a. s. došlo k uzavretiu zmluvy o bežnom účte dňa 11.05.2007, kde okrem iného predmetom zmluvy bolo aj poskytnutie povoleného prečerpania na účte v prípade splnenia podmienok stanovených bankou (písmeno g) záverečných ustanovení zmluvy). I keď navrhovateľ nepredložil jednoznačný dôkaz potvrdzujúci, že odporkyňa následne žiadala banku o poskytnutie povoleného prečerpania, z potvrdenia VÚB a. s. zo dňa 24.09.2014, no najmä z výpisu z predmetného účtu odporkyne (č.l. 67 a nasl. spisu) je zrejmé, že povolené prečerpanie jej k účtu zriadené bolo. Z prehľadu transakcií na účte odporkyne súčasne vyplynulo, že počas celej doby mala na účte debetný stav. Ďalej navrhovateľ predložil list VÚB, a.s. zo dňa 26.07.2013 adresovaný odporkyni, ktorým banka zmluvu o bežnom účte vypovedala a tiež oznámenie banky zo dňa 06.10.2014 adresované odporkyni, ktorým jej banka oznamovala, že svoju pohľadávku zo zmluvy o bežnom účte vo výške 1.156,83 € spolu s príslušenstvom postúpila navrhovateľovi.

Z vykonaného dokazovania je potom podľa názoru súdu jednoznačné, že sa v prípade dohody o povolenom prečerpaní, resp. v širšom zmysle aj v prípade zmluvy o samotnom vedení bankového účtu jedná o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, konkrétne podľa jeho § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008, podľa ktorého je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Banka vystupovala ako dodávateľ, odporkyňa ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 01.01.2008, resp. § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení). Súd vychádzal pri tomto právnom posúdení z prechodného ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí, že ustanoveniami tohto zákona, teda novelou účinnou od 01.01.2008 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2008, no vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. To, že sa jednalo v prípade zmluvy o prečerpaní o spotrebiteľskú zmluvu napokon vyplýva aj z § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorý za spotrebiteľské zmluvy priamo označoval zmluvy uzavreté podľa Občianskeho, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom bolo, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Preto bol súd toho názoru, že aj keď sa v prípade úverovej zmluvy (ako tzv. absolútneho obchodu), za ktorú možno považovať i dojednané povolené prečerpanie na bežnom účte odporkyne aplikuje na prvom mieste (§ 497 v spojení s § 710 Obchodného zákonníka), nemožno prehliadať súvisiacu osobitnú právnu úpravu. Konkrétne ide o zákon o spotrebiteľských úveroch, v tom čase účinný zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý síce v § 1 ods. 3 hovoril, že sa nevzťahuje na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu, tým ale nebolo dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6 citovaného zákona. Podľa neho platilo, že pri úveroch formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty (§ 1 ods. 3) alebo, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o a) úverovom limite, ak je stanovený, b) ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená, c) postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy. Ak je na účte prípustné prečerpanie peňažných prostriedkov a toto prečerpanie trvá dlhšie ako tri mesiace, spotrebiteľ musí byť písomne informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších dôsledkoch.

Nebolo preukázané v konaní navrhovateľom, že vzhľadom na prečerpanie, ktoré podľa prehľadu pohybov na účte trvalo u odporkyne nepochybne viac než tri mesiace, táto bola písomne ako spotrebiteľ informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších dôsledkoch. Priame následky z toho zákon však nevyvodzuje.

Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 ustanovuje prednosť zákonných ustanovení týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a tiež tých, v ktorých bol účastníkom spotrebiteľ a tieto bolo potrebné použiť vždy vtedy, keď je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Zákonodarca v dôsledku aplikačných nejasností (a to aj v súdnej praxi) si uvedomil problematickosť tejto úpravy v spotrebiteľských vzťahoch pokiaľ sa týka vzťahu Obchodného a Občianskeho zákonníka ako dvoch základných právnych predpisov súkromného práva a s účinnosťou od 01.04.2015 zakotvil úpravu do druhej vety, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Z tohto je podľa názoru súdu zrejmý zámer zákonodarcu preferovať v rámci spotrebiteľskej ochrany aplikáciu spotrebiteľských predpisov bez ohľadu na prejav vôle zmluvných strán - spotrebiteľa a dodávateľa. Aj keď teda zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v § 497 Obchodného zákonníka a je tzv. absolútnym obchodom, majú sa prednostne v prípade spotrebiteľského úverového vzťahu ako klasického občianskoprávneho vzťahu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ potom aj

podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy platilo, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa (pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie), niet rozumného dôvodu, aby za stavu kedy Občiansky zákonník premlčanie upravuje a jeho právna úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia, sa v prípade spotrebiteľského úveru ako v tejto prejednávanej veci aplikovala na premlčanie obchodnoprávna úprava regulujúca vzťahy zásadne podnikateľské. Takto podanému výkladu dotknutých ustanovení, v rámci ktorých Občiansky zákonník iba implicitne vyjadroval prednosť občianskoprávnej úpravy v spotrebiteľských vzťahoch nasvedčuje aj následný prístup zákonodarcu, ktorý s účinnosťou od 01.04.2015 vyjadruje tento princíp už explicitne doplnením poslednej vety do ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

V súčasnosti už teda niet podľa názoru súdu pochýb, že spotrebiteľský právny vzťah je primárne občianskoprávnym vzťahom, i keď podstata daného právneho vzťahu môže vychádzať z úpravy obchodného práva. Znamená to, že v každom prípade sa prioritne aplikuje úprava občianskoprávna.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Ide o špeciálnu právnu úpravu majúcu prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o premlčaní, ktorý v § 100 ods. 1 určuje, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v zákone ustanovenej (§ 101 až 110) s tým, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka a ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa teda súd musí prihliadnuť na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi aj v prípade, že sa tento premlčania nedovolá. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka je všeobecná premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Vo svojich dôsledkoch uvedené znamená, že potom aj premlčanie, ktoré treba z hľadiska procesnej ekonómie skúmať v konaní ako prvú otázku, treba v prejednávanej veci kvôli spotrebiteľskému charakteru daného právneho vzťahu posudzovať podľa Občianskeho zákonníka a nie podľa Obchodného zákonníka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie trojročná premlčacia doba odo dňa, kedy bolo možné z objektívneho hľadiska právo uplatniť podaním žaloby na súde (okamih tzv. actio nata). K tomu dochádza po uplynutí zročnosti dlhu.

V danom prípade sa navrhovateľ, presnejšie VÚB banka ako jeho právny predchodca mohol domáhať úhrady nezaplateného debetu už najneskôr v priebehu januára roku 2011, čo súd vyvodzuje zo znenia bodu 4.10.8 všeobecných obchodných podmienok (na ktoré zmluva odkazuje), v rámci ktorého sa odporkyňa po zriadení povoleného prečerpania zaviazala zložiť bez zbytočného odkladu po vzniku debetného zostatku finančné prostriedky na úhradu splátok úrokov, poplatkov a ostatných záväzkov na bežnom účte a tiež zaplatiť úroky z uskutočneného povoleného prečerpania.

To znamená, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca z objektívneho hľadiska mohol už bezprostredne (bez zbytočného odkladu) po vzniku debetu požadovať od odporkyne jeho vyrovnanie. Podľa predloženého prehľadu transakcií na účte vykazoval tento celý čas debetný zostatok a poslednú kreditnú operáciu na účte odporkyňa uskutočnila dňa 22.12.2010, kedy jej na účet prišla suma 278,49 € a jej účet potom vykazoval stav mínus 500,35 €. Odvtedy boli odporkyni na účte len účtované poplatky a aj po ich účtovaní na ťarchu účtu odporkyne vykazoval účet stav „len“ mínus 568,85 € ku dňu 02.09.2013 a nie tvrdený žalovaný dlh v sume 697,07 €. Zo žiadneho dôkazu potom nevyplýva, z akého dôvodu následne v prehľade transakcií na účte nasleduje položka „Evid. nepovol. prečerpania“ zo dňa 03.10.2013 a stav na účte mínus 957,19 €.

V dôsledku nečinnosti veriteľa nemožno z hľadiska plynutia premlčacej doby túto predlžovať, keď jej plynutie sa má posudzovať z objektívneho hľadiska, čo vyplýva z dikcie, že premlčacia doba plynie odo

dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (obdobne viď R 1/1998), teda banka mohla pristúpiť k požiadavke na úhradu úrokov, či zvyšku debetu bez zbytočného odkladu ako sa to uvádza v samotných obchodných podmienkach a v dôsledku toho premlčacia doba uplynula najneskôr uplynutím dňa 01.02.2014, t.j. predtým ako bol podaný návrh navrhovateľom v tejto veci (počítajúc trojročnú premlčaciu dobu od konca januára roku 2011).

Súd preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol kvôli premlčaniu žalovaného nároku, a to vrátane žalovaného nároku na úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktoré ako akcesorický vzťah sledujú osud hlavnej pohľadávky a nemôžu byť priznané v dôsledku jej premlčania.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.