Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11C-24-2009.pdf
PDF · 167.87 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/24/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudkyňou JUDr. Hanou Posluchovou v právnej veci navrhovateľa: F. F., nar. XX.XX.XXXX, B. K. XX, XXX XX Z., zast. JUDr. Dominikom Okenicom, advokátom, Partizánska 2, 811 03 Bratislava, proti odporcovi: SLOVAKIA GROUP s.r.o., Plátenícka 24, 821 09 Bratislava, IČO : 31 338 445, zast. Studio Legale, s.r.o., Červeňova 20, 811 03 Bratislava, v konaní o zaplatenie 1528,33 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi mzdu 1.333,71 € netto spolu s 8,5% ročným úrokom z omeškania: zo sumy 126,47 € netto od 01.01.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 € netto od 01.02.2008 do zaplatenia, zo sumy 132,21 € netto od 01.03.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 € netto od 01.04.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 € netto od 01.05.2008 do zaplatenia, zo sumy 126,47 € netto od 01.06.2008 do zaplatenia, zo sumy 126,47 € netto od 01.07.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 € netto od 01.08.2008 do zaplatenia, zo sumy 132,21 € netto od 01.09.2008 do zaplatenia, zo sumy 120,73 € netto od 01.10.2008 do zaplatenia, zo sumy 86,23 € netto od 01.11.2008 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku súd návrh zamieta.
O náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní od dňa právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 29.1.2009 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 1528,33€ s úrokom z omeškania, z dôvodu nevyplatenej mzdy za mesiace november 2007 až august 2008 a pomernú časť mzdy za september 2008, t. j. od 1.9. do 19.9.2008. Navrhovateľ vymedzil dlh za nevyplatenú mzdu ako súčet miezd za 10 mesiacov po 143,73 Eur (4330 Sk) za jeden mesiac a 91,03 Eur ( 2742,30 Sk =19/30-in zo sumy 4330 Sk) za mesiac september 2008.
Rozsudkom č.k. 11C/24/2009-256 zo dňa 1.7.2013 tunajší súd ako súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1.528,33 euro s príslušenstvom, titulom nevyplatenej mzdy za mesiace november 2007 až august 2008 a pomernej časti mzdy za september 2008, t. j. od 1. 9. 2008 do 19. 9. 2008. O náhrade trov konania súd prvého stupňa s použitím
§ 151 ods.3 O.s.p. nerozhodol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Zamietajúci výrok právne odôvodnil § 42, § 46, § 47 ods. 1 písm. a/ b/, § 48 ods. 2, § 118 ods. 1, 2, článkom 5 zák. č. 311/2001 Z. z. platného v čase trvania pracovného pomeru (ďalej "Zák. práce"), keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a jeho nárok je nedôvodný. Konštatoval, že účastníci konania písomnou formou dňa 31. 10. 2007 uskutočnili zmenu pracovnej zmluvy v časti týkajúcej sa pracovného času a odmeňovania za vykonanú prácu, na základe ktorej mohol navrhovateľ vykonávať prácu pre odporcu v rozsahu do 40 hodín týždenne podľa potrieb zamestnávateľa a za každú odpracovanú hodinu mu vznikol nárok na mzdu vo výške 200 Sk. Uviedol, že podľa odporcu ako zamestnávateľa v období po zmene pracovnej zmluvy navrhovateľ nevykonal pre odporcu žiadne práce, ktoré mu z pracovnej zmluvy vyplývali t. j. administratívne práce - obstaranie klientov pre uzavretie poistných zmlúv a ani výpoveďami svedkov nebolo preukázané, že navrhovateľ by sa bol pravidelne zdržiaval na pracovisku odporcu, naopak malo ísť len o ojedinelé návštevy pracoviska navrhovateľom. Podľa výpovedí konateľov odporcu navrhovateľ neodovzdal ani žiadne výsledky svojej činnosti, ktoré mal vykonávať podľa pracovnej zmluvy s výnimkou propagačných materiálov dvoch poisťovní. Mal za to, že ani sám navrhovateľ, ktorý mal za uvedenej dôkaznej situácie dôkazné bremeno preukázať koľko pracovných hodín v skutočnosti pre odporcu odpracoval, pretože odmena za vykonanú prácu bola viazaná na odpracované hodiny, nevedel preukázať koľko hodín vykonával práce na pracovisku prípadne koľko hodín vykonával činnosť mimo pracoviska pri plnení pracovných úloh, navrhovateľ taktiež nevedel špecifikovať ani počet odpracovaných hodín v jednotlivých mesiacoch a ani konkretizovať, ktorých potencionálnych klientov odporcu navštívil, kedy a v akom časovom rozsahu s nimi rokoval a aké podklady z rokovaní odovzdal ako dôkaz svojej pracovnej činnosti zamestnávateľovi. Preto súd prvého stupňa jeho tvrdenia o plnení zmluvných povinností, na základe ktorých mu vzniká nárok na mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve nemohol považovať za presvedčivé a dôveryhodné. Uviedol, že vzhľadom na uvedenú skutočnosť, keď navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno a odporca hoci zanedbal svoje povinnosti vyplývajúce zo Zákonníka práce (prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou, kontrolovať zamestnanca a výsledky jeho práce, viesť evidenciu dochádzky), pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa mohol vychádzať iba z podkladov odporcu - výkazov preddavkov na poistné na verejné zdravotné poistenie a mesačných výkazov poistného, ktoré boli určené aj pre úhrady odvodov do poisťovní. Vykonaným dokazovaním (mzdovými listami) mal súd prvého stupňa preukázané, že navrhovateľ v období, za ktoré uplatňuje nárok na výplatu mzdy, neodpracoval v rámci pracovného pomeru žiadny čas pre zamestnávateľa. V tejto súvislosti s poukazom na § 118 ods. 1, 2 Zák. práce napokon uviedol, že keďže navrhovateľ nepreukázal vykonanie práce pre odporcu, nevznikol mu ani nárok na výplatu mzdy, pretože vyplatením mzdy bez protihodnoty t. j. vykonanej práce, získal by navrhovateľ na úkor odporcu bezdôvodné obohatenie.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, alternatívne napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie argumentujúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).
Namietal, že skutkové zistenia ohľadne nevykonávania práce navrhovateľom v období za november 2007 až január 2008, ku ktorým súd prvého stupňa dospel z výplatných pások za október 2007 až december 2007 a z mesačnej dochádzky za december 2007 a január 2008, sú nesprávne. Bol toho názoru, že uvedené dôkazy nemôžu nijakým spôsobom preukazovať jeho vykonávanie alebo nevykonávanie práce v uvedených obdobiach, s poukazom na to, že výplatné pásky sú dokumentami vypracovanými odporcom, ktoré mu neboli nikdy odovzdané, pričom sú spôsobilé preukázať výlučne skutočnosť, aký rozsah práce ním vykonanej v predmetnom období evidoval odporca; v žiadnom prípade však skutočnosť, aký rozsah práce bol ním skutočne odpracovaný.
Mal za to, že napadnuté rozhodnutie trpí aj vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože ak odporca tvrdil, že v priebehu mesiacov november 2007 až september 2008 prácu nevykonával, zaťažovalo práve jeho ohľadne tohto tvrdenia dôkazné bremeno a nie ako konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľ ako zamestnanec bol v konaní povinný preukázať, že pre odporcu ako zamestnávateľa v predmetnom období vykonával prácu, a keďže dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti neuniesol, prvostupňový súd vyhodnotil jeho nárok ako nedôvodný. Podľa
názoru navrhovateľa je takáto argumentácia v rozpore s princípom ochrany zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch a dôsledkom jej uplatňovania by bolo práve zneužívanie postavenia zamestnávateľa. Uviedol, že v priebehu konania zotrval na svojom tvrdení v návrhu na začatie konania, že prácu pre odporcu v rozsahu 20 hodín mesačne (5 hodín týždenne) vykonával, a to po celú dobu trvania pracovného pomeru. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sa otázkou unesenia dôkazného bremena odporcu ohľadne jeho tvrdenia, že navrhovateľ prácu v predmetnom období nevykonával, vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberal, naopak súd prvého stupňa mal za to, že za predmetnej dôkaznej situácie sám navrhovateľ mal dôkazné bremeno preukázať koľko hodín v skutočnosti pre odporcu odpracoval, pretože odmena za vykonanú prácu bola v zmysle pracovnej zmluvy viazaná na odpracované hodiny. Zdôraznil, že v pracovnej zmluve zo dňa 20. 9. 2007 bola dohodnutá mesačná mzda vo výške 5.000 Sk a týždenný pracovný čas v rozsahu 5 hodín, a teda v žiadnom prípade touto zmluvou nebola dohodnutá mzda za odpracované hodiny, tak ako to ustálil súd prvého stupňa. Podľa názoru navrhovateľa dokumentom označeným ako Zmena pracovnej zmluvy datovaným 31. 10. 2007 nemohlo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy zo dňa 20. 9. 2007, pretože ide o absolútne neplatný právny úkon, a to jednak z dôvodu, že obchádza zákon a taktiež z dôvodu jeho neurčitosti. Bol názoru, že predmetným dokumentom sa mal zmeniť jeho pracovný pomer tak, že mal byť k dispozícii odporcovi 40 hodín týždenne, pričom bolo na odporcovi, či a kedy ho na výkon práce v priebehu týždňa využije, a teda takýto príležitostný charakter nemôžu mať práce vykonávané zamestnancom v pracovnom pomere založenom pracovnou zmluvou. Neurčitosť predmetnej zmeny pracovnej zmluvy navrhovateľ videl v tom, že z nej nevyplýva, aká mala byť po zmene dĺžka jeho pracovného času, keďže podľa zmeny pracovnej zmluvy mohla byť aj 0 hodín týždenne ale aj 40 hodín týždenne. Poukázal na to, že viackrát v priebehu konania namietal neplatnosť zmeny pracovnej zmluvy, avšak súd prvého stupňa sa s touto námietkou vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nevysporiadal, dokonca sa ňou vôbec nezaoberal. Práve naopak, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa túto zmenu pracovnej zmluvy akceptoval ako platný právny úkon.
Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na potvrdenie a ani na zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že na základe pracovnej zmluvy z 20. 9. 2007 uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom vznikol medzi nimi pracovný pomer uzavretý na dobu určitú do 19. 9. 2008 so skúšobnou dobou 3 mesiace, s dňom nástupu navrhovateľa do práce dňom 20. 9. 2007, v pracovnom zaradení administratívny pracovník v oblasti poisťovníctva. Mzda bola dohodnutá vo výške 5.000 Sk mesačne, výplatný termín 15. dňa nasledujúceho mesiaca a pracovný čas bol dohodnutý v rozsahu 5 hodín týždenne.
Zo zmeny pracovnej zmluvy účinnej od 1. 11. 2007 súd prvého stupňa zistil, že účastníci konania sa dohodli na zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 20. 9. 2007. Odmeňovanie si dohodli hodinovou mzdou, odporca sa zaviazal poskytovať navrhovateľovi za vykonanú prácu 200 Sk za každú odpracovanú hodinu, týždenný pracovný čas si dohodli maximálne 40 hodín v závislosti od potreby zamestnávateľa.
K navrhovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa pritom vytkol, že nevzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov vyplynuli. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa síce vyplýva, ktorých svedkov vypočul a ktoré listinné dôkazy vykonal pri zisťovaní skutkového stavu, avšak pri vyhodnocovaní skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, ktorého výsledkom bola konštatácia o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom, tieto dôkazy vo vzťahu ku konštatácii o " nevykonávaní práce v uvedených obdobiach" nevzal do úvahy a ani nevysvetlil, z akých dôvodov vykonané dôkazy nezohľadnil.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenal, že svedkyňa S. Y., konateľka odporcu vo výpovedi uviedla, že práca navrhovateľa pre odporcu mala spočívať predovšetkým v práci v teréne, navrhovateľ nemal pridelenú žiadnu stálu kanceláriu, žiadne pracovné pomôcky, ani žiadnu e-mailovú adresu. Z výpovede menovanej svedkyne ďalej vyplynulo, že evidencia dochádzky sa riadne viedla u všetkých zamestnancov s výnimkou navrhovateľa, u ktorého odporca dochádzku neviedol. Svedkyňa V. I., účtovníčka vo
výpovedi uviedla, že si nepamätá, že by sa v období r. 2007 - 2008 evidencia dochádzky u odporcu viedla. Potom ale z uvedeného vyplýva, že správne v rámci odvolania tvrdil navrhovateľ, že mesačná dochádzka odporcu, z ktorej prvostupňový zistil, že navrhovateľ nemá v mesiacoch december 2007 a január 2008 vyznačený žiadny odpracovaný deň, nijakým spôsobom nepreukazuje, že navrhovateľ v týchto mesiacoch prácu skutočne nevykonával. Odvolací súd nemôže súhlasiť s vyhodnotením dôkazov súdu prvého stupňa, keď konštatoval, že pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa mohol vychádzať iba z podkladov odporcu a to z výkazov preddavkov na poistné na verejné zdravotné poistenie, mesačných výkazov poistného a mzdových listov, pretože tieto nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o navrhovateľom vykonanej resp. nevykonanej práci a nie je zrejmé, z akých podkladov pri ich vyhotovovaní zamestnávateľ reálne vychádzal, keď evidenciu pracovného času u navrhovateľa neviedol. V súvislosti s odvolacou argumentáciou navrhovateľa, že v čase trvania pracovného pomeru nedisponoval u odporcu žiadnymi hmotnými výstupmi svojej práce, ktoré by bolo možné archivovať, a teda nie vlastnou vinou sa dostal do situácie, že ak by aj chcel preukázať vykonávanie práce, nemal by toto ako realizovať, pretože odporca porušoval povinnosti zamestnávateľa viesť evidenciu dochádzky, odvolací súd poznamenal, že napriek tomu, že súd prvého stupňa konštatoval, že odporca si neplnil aj ďalšie povinnosti zamestnávateľa - prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou, kontrolovať zamestnanca a výsledky jeho práce, viac sa vyhodnotením týchto skutkových zistení pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa nezaoberal.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie odôvodnil v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p., keďže sa v ňom dostatočným spôsobom nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami relevantnými pre ním prijatú úvahu a kedy v ňom dostatočne nevysvetlil jeho myšlienkový postup nielen s poukazom na výsledky v konaní vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, keďže išlo o nárok na zaplatenie mzdy zaoberať sa Zmenou pracovnej zmluvy zo dňa 31. 10. 2007 účinnej od 1. 11. 2007, ktorej platnosť v priebehu konania navrhovateľ viackrát namietal, a to z aspektu jej neurčitosti ako aj z dôvodu obchádzania zákona. Posúdenie otázky platnosti zmeny pracovnej zmluvy je v súvislosti s posúdením nároku navrhovateľa otázkou zásadného významu, súd prvého stupňa sa však otázkou jej platnosti i napriek námietke navrhovateľa o neplatnosti Zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 31. 10. 2007 vôbec nezaoberal a pri rozhodovaní vychádzal zo zmenenej pracovnej zmluvy a nárok navrhovateľa na zaplatenie mzdy odvíjal od skutočne ním odpracovaných hodín. V zmysle zmeny pracovnej zmluvy malo dôjsť jednak k zmene odmeňovania a jednak k zmene úpravy rozsahu pracovného času, na rozdiel od pracovnej zmluvy uzavretej dňa 20. 9. 2007, v ktorej mzda bola stanovená pevnou sumou 5.000 Sk mesačne. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti (platnosti resp. neplatnosti Zmeny pracovnej zmluvy) potom spôsobilo, že dôvodnosť námietok navrhovateľa vznesených v podanom odvolaní nebolo možné v odvolacom konaní preskúmať a vyhodnotiť.
Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku navrhovateľa ohľadne unesenia dôkazného bremena spojenú s tvrdením odporcu, že v priebehu mesiacov november 2007 až september 2008 navrhovateľ prácu nevykonával (keď navrhovateľ bol názoru, že práve odporcu zaťažovalo ohľadne tohto tvrdenia dôkazné bremeno a nie ako konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľ ako zamestnanec bol v konaní povinný preukázať, že pre odporcu ako zamestnávateľa v predmetnom období vykonával prácu) odvolací súd uviedol, že každá strana v konaní preukazuje to, čo tvrdí a nepreukazuje to, čo sa nestalo (teda napr. to, čo tvrdí druhá strana) okrem prípadu, ak priamo právny predpis nedáva povinnosť mať k dispozícii určitú listinu, respektíve vykonať určitú činnosť (u zamestnávateľa napr. viesť dochádzku).
Preto ak odporca ako zamestnávateľ tvrdí, že navrhovateľ ako zamestnanec, s ktorým dojednal pracovný pomer, pre neho prácu nevykonal, nemá ohľadom tohto tvrdenia dôkaznú povinnosť (preukazovať je možné len to, čo sa stalo, nie to, čo sa nestalo), ale nesie bremeno preukázania tvrdenia, že podľa ním vedenej evidencie odpracovanej doby zamestnanec v dobe, keď mal podľa svojho tvrdenia vykonať prácu, nepracoval, a má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu dôkazy; ak však ako v posudzovanom prípade nevedie (v rozpore s ust. § 99 Zák. práce) evidenciu pracovného času, má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu iné dôkazy. Ak odporca v tomto smere neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno tomuto tvrdeniu zodpovedajúce, potom musí rozhodnutie súdu vyznieť v neprospech odporcu (zamestnávateľa). Ak by ale odporca uniesol svoje bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno o tom, že navrhovateľ v rozhodnom období nepracoval, vyvstáva tým pre navrhovateľa - ak má mať v spore úspech
- povinnosť tvrdenia, že naozaj vykonal pre zamestnávateľa prácu, a povinnosť označiť dôkazy potrebné
k jeho preukázaniu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 1001/2013 zo dňa 10.6.2014, obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 3989/2011 zo dňa 20.12.2012).
Z pohľadu uvedených nedostatkov odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol bez toho, aby sa zaoberal námietkou navrhovateľa spočívajúcej v posúdení platnosti resp. neplatnosti Zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 31. 10.2007, zaťažil konanie takou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a vrátil mu vec na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p. s tým, že súd prvého stupňa až po vysporiadaní sa s otázkou posúdenia platnosti Zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2007 a po vyhodnotení preukázaných skutočností právne relevantným spôsobom sa bude zaoberať opodstatnenosťou návrhu navrhovateľa vo veci samej vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 226 O. s. p.).
Súd vychádzal aj z doposiaľ vykonaného dokazovania - výsluchu účastníkov konania, prednesov ich právnych zástupcov, výsluchmi svedkov: R.Q.. S. J., F. N., V. I., R.. X. N., E. X., F. F. B., R.. S. Y., oboznámil sa s obsahom listinných dôkazov a to pracovnej zmluvy, zmeny pracovnej zmluvy, výplatnej pásky za november a december 2007, evidencie dochádzky za december 2007 až august 2008, mzdového listu za rok 2007, rok 2008, výkazu preddavkov a bankového výpisu na poistenie a verejné zdravotné poistenie ako aj výsluchom účastníkov konania a prednesom ich právnych zástupcov na pojednávaní súdu dňa 28.6.2016, oboznámil sa listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav:
Navrhovateľ vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol skutočnosti zhodné ako v návrhu. Poukázal najmä na skutočnosť, že s odporcom sa v pracovnej zmluve dohodli, že mu bude vyplácaná mzda za každý mesiac. Za september 2007 mu bola zaplatená alikvótna časť mzdy, za október 2007 mu odporca zaplatil mzdu vo výške 4330Sk a od novembra 2007 mu zamestnávateľ prestal mzdu vyplácať. Splatnosť mzdy bola dohodnutá vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca. Podmienky pracovného pomeru dohodol osobne so štatutárnym zástupcom odporcu Lorisom Colussom. Dohodli sa, že výsledky vykonanej práce bude navrhovateľ odovzdávať priamo konateľovi, ktorý bude navrhovateľovi určovať pracovné úlohy. Presne určený pracovný čas nemal. Na pracovisko chodil podľa potreby, keď ho zavolali, alebo išiel aj z vlastnej iniciatívy. Odporca v tom čase nemal také priestorové vybavenie, aby tam mohol pracovať. Na pracovisku odovzdával výsledky svojej práce. S konateľom Lorisom Colussom sa stretávali na pracovisku aspoň dva krát za mesiac. Svojmu nadriadenému odovzdal určité podklady k uzavretiu dohôd s poisťovňami Uniqa, Wustenrot, Chartis. Stali sa prípady, kedy nemohol výsledky práce odovzdať, lebo konateľ nebol na pracovisku, často totiž cestoval do Talianska. Vtedy nechal materiály v jeho kancelárii. Pracovnú zmluvu za zamestnávateľa podpísala druhá štatutárna zástupkyňa - konateľka odporcu R.. S. Y.. Sporadicky mu ukladala úlohy aj ona, ale bola to skôr rarita, o aké úlohy išlo si nepamätal. Svoju dochádzku do práce nezapisoval do evidencie, nakoľko bol externým zamestnancom, nemal pridelenú kanceláriu ani pracovné pomôcky (počítač, e-mail, heslo). V spoločnosti odporcu bol chaos, Y. H. ho usmernil, že nemá prijímať pokyny R.. S. Y.. Prácu vykonával najmä v teréne. Skutočnosť, že odporca nemá uzavreté zmluvy s poisťovňami Uniqa a Wustenrot nepreukazuje, že on s poisťovňami nerokoval, uzavretie poistných zmlúv bolo na rozhodnutí štatutárnych orgánov odporcu.
Na pojednávaní dňa 28.6.2016 navrhovateľ taktiež uviedol, že odporca mu nedal žiadne (pracovné ) pomôcky a z dôvodu, že ( konateľ odporcu ) stále cestoval po Európe, nebol nikdy v práci. On sa pokúsil veľakrát popýtať, čo má robiť a ako ďalej, ale konateľ odporcu mu povedal, že si má robiť, čo chce.
Právny zástupca navrhovateľa poukázal najmä na to, že zamestnávateľ nemal právo zastaviť mzdu vyplácanú navrhovateľovi. Odvádzal za neho ako zamestnanca zákonné odvody (zdravotné poistenie) zodpovedajúce pracovnému úväzku 1/8. Nedal žiadne upozornenie navrhovateľovi, že nevykonáva prácu, neprejavil záujem skončiť pracovný pomer s navrhovateľom. Odporca nevyplatením mzdy porušil povinnosti zamestnávateľa stanovené v § 47 ods. 1 písm. a) a § 118 Zákonníka práce.
Štatutárny zástupca - konateľ odporcu Y. H. uviedol, že navrhovateľ pre odporcu nevykonával žiadnu prácu. Pracovná zmluva s navrhovateľom bola uzavretá z iniciatívy spoločnosti odporcu. Išlo o minimálny rozsah práce. Počas skúšobnej doby bolo s navrhovateľom dohodnuté odmeňovanie hodinovou mzdou, vždy za vykonanú prácu podľa množstva hodín, ktoré navrhovateľ odpracoval. Ešte počas prvých dvoch mesiacov od vzniku pracovného pomeru priniesol navrhovateľ do spoločnosti odporcu
reklamné materiály poisťovne Wustenrot a Uniqa. Navrhovateľ mal získavať pre odporcu nových klientov. K zmene pracovnej zmluvy pristúpil odporca z toho dôvodu, že navrhovateľ nepracoval efektívne. Prácu mohol vykonávať v kancelárii, kde pracoval R.. F. Y.. Mohol tiež študovať v archíve zamestnávateľa poistné podmienky klientov. Počas neprítomnosti konateľa mala prideľovať prácu navrhovateľovi druhá konateľka R.. S. Y.. Od novembra 2007 nemal navrhovateľ odpracovanú ani jednu hodinu. Zamestnávateľ odvádzal za navrhovateľa len zdravotné poistenie z minimálneho vymeriavacieho základu. Odvody sa vykonávali preto, že bol uzavretý medzi nimi pracovný pomer.
Na pojednávaní dňa 28.6.2016 štatutárny zástupca - konateľ odporcu Y. H. ďalej uviedol, že keď začal spoluprácu s navrhovateľom, tento mal vizitky s logom spoločnosti odporcu, s jeho menom ako zodpovednou osobou pre sektor poisťovní a s mailovou adresou spoločnosti (F..H.), ktorá bola prepojená na maily v kancelárii. Mal k dispozícii počítač v kancelárii a mohol používať túto mailovú adresu z domu aj z mobilu. Odvtedy až dosiaľ táto mailová adresa nebola používaná. Neodišiel z nej žiadny mail ani nebol na ňu zaslaný. Všetky ostatné adresy, ktoré používajú zamestnanci odporcu sú využívané, ale táto adresa zostala prázdna počas obdobia niekoľkých rokov. Toto je dôkaz, že navrhovateľ nenapísal žiadny mail ani nerozdával firemné vizitky, pretože inak by niekto napísal na túto adresu. Počas mesiaca máj v spoločnosti odporcu upratali sklad a našli 420 ks vizitiek navrhovateľa z celkového počtu 500 ks, ktoré mu dali spraviť. Teda ani si neprišiel po ďalšie vizitky. Zamestnanci, ktorí boli zavolaní svedčiť, nevideli navrhovateľa v kancelárii. Ak by bola pravda, že navrhovateľ pracoval mimo kancelárie, prišiel by aspoň nejaký mail od niekoho alebo nejaký telefonát. Je dokázané aj to, že odporca viedol vždy systém evidencie dochádzky, na ktorý sa mohol navrhovateľ prihlásiť aj z domu alebo z mobilu. Odporca dal spraviť navrhovateľovi nulové výplatné listy, nakoľko nebol prítomný, nemal však dôvod dať mu výpoveď, lebo sa mohol sa vždy vrátiť a spolupracovať. Ak by vytváral poistné zmluvy, tak by mu platil. Navrhovateľ aj keď skončil pracovný vzťah, bol vyzvaný, aby našiel nejakých klientov, ale chcel iba peniaze bez toho, aby vykonával prácu. O zaplatenie mzdy žiadal až cca 1 - 2 mesiace potom, ako skončil pracovný pomer.
Na výzvu, aby konateľ odporcu vysvetlil rozpor vo výpovediach medzi jeho tvrdeniami a tvrdeniami svedkyne p. Y. ohľadne existencie mailu, počítača, kancelárie navrhovateľa a súčasne aj evidencie dochádzky v prípade navrhovateľa tento uviedol, že si nepamätá, čo vlastne tvrdila p. Y.Á., ale p. Y. je s ním v spore v inom konaní, nepamätá si však, kedy toto konanie začalo. Na otázku, či konateľ odporcu vyzýval niekedy navrhovateľa na riadne plnenie pracovných povinností alebo či ho upozorňoval na porušovanie pracovnej disciplíny, konateľ odporcu odpovedal záporne. Ďalej uviedol, že keď navrhovateľ chcel, tak prišiel a pracoval a predstavil ho aj klientom, a v tom období sa staral o 2 klientov, robil pre nich preklady a tlmočenie. Prácu navrhovateľa odporca nekontroloval, keď neprišiel do práce, neuzatvoril poistné zmluvy, znamenalo to pre odporcu, že nepracuje. Na otázku súdu, načo bola určená mailová adresa spomínaná konateľom odporcu, tento uviedol, že mala slúžiť na zasielanie a prijímanie mailov od prípadných klientov.
Právna zástupkyňa odporcu uviedla, že navrhovateľ v období, za ktoré si uplatňuje mzdu, nevykonal žiadnu prácu. Neuviedol žiadnych konkrétnych klientov s ktorými mala byť uzatvorená poistná zmluva. Len okrajovo spomenul mená všeobecne známych poisťovacích inštitúcií, tieto jeho tvrdenia neboli podložené konkrétnymi skutočnosťami. Zmenu pracovnej zmluvy považuje odporca za platnú v celom rozsahu. Zákonník práce nezakazuje ani nevylučuje, aby sa práca v pracovnom pomere vykonávala podľa potrieb zamestnávateľa a aby za vykonanú prácu bola vyplatená hodinová mzda. Aj po zmene pracovnej zmluvy mal navrhovateľ vykonávať prácu prideľovanú v súvislosti od potrieb zamestnávateľa pravidelne, mal výsledky svojej činnosti odovzdávať zamestnávateľovi a odpracované hodiny mal evidovať v pracovnej dochádzke, ktorá sa u odporcu viedla. Svoje povinnosti zamestnanca si neplnil, nevykazoval žiadnu prácu, teda navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Priznanie mzdy navrhovateľovi by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Na pojednávaní dňa 28.6.2016 právna zástupkyňa odporcu zotrvala na doterajších prednesoch a vyjadreniach odporcu. Evidenciu dochádzky odporca viedol, vykonával si svoju povinnosť. Dochádzkový list už bol predložený v doterajšom konaní, teraz odporca doplnil dochádzkové listy za ostatné mesiace, v ktorých mal navrhovateľ pracovať podľa pracovnej zmluvy. Ďalej uviedla, že od júna 2008 bol zavedený nový systém dochádzky v spoločnosti odporcu. Poukázala na to, že to, ako odporca dochádzku viedol, je závislé od jeho voľby, keď evidencia dochádzky zamestnancov a spôsob jej vedenia nie je podrobne upravený v Zákonníku práce. Pracovná zmluva uzatvorená s navrhovateľom obsahuje podstatnú
náležitosť - určenie práce druhovo, pričom odporca ako zamestnávateľ podrobne a zrozumiteľne vysvetlil navrhovateľovi ešte pred uzatvorením pracovného pomeru, aký druh práce ponúka a tiež jeho pracovnú náplň. Od dohodnutého druhu práce v pracovnej zmluve závisí šírka dispozičného oprávnenia zamestnávateľa, teda rozsah možností v akom môže zamestnávateľ riadiť zamestnanca. Preto druh práce bol uvedený v pracovnej zmluve v širšom slova zmysle. Ak by bol druh práce vymedzený príliš úzko, bola by obmedzená možnosť zamestnávateľa disponovať s pracovnou náplňou. V Zákonníku práce je tiež požiadavka, aby výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov bol v súlade s dobrými mravmi. Zamestnanec má právo na vyplatenie mzdy podľa § 118 ZP, avšak len na základe vykonanej práce. Z výpovede (svedkyne) p. Y. jasne vyplýva, že evidencia ( dochádzky ) v spoločnosti bola riadne vedená. Odporca netvrdí, že navrhovateľovi boli poskytované nejaké pracovné pomôcky, boli pre neho vytlačené vizitky, ktoré však nepoužíval. P. Y. jasne vo svojej výpovedi uviedla, aké nedorozumenia nastávali medzi navrhovateľom a odporcom. Výpovede svedkov svedčia o tom, že navrhovateľ mal prácu pridelenú, len ju nevykonával, a že dochádzkový systém bol vedený.
Na pojednávaní dňa 28.6.2016 právny zástupca navrhovateľa vo vzťahu k dôkazom predloženým odporcom pred týmto pojednávaním ( mesačné výkazy dochádzky za 10/2007 až 08/2008) uviedol, že vzhľadom na čas ich predloženia, ich obsah a formu sú nedôveryhodné a samé o sebe nepreukazujú skutočnosť, že navrhovateľovi nevznikol nárok na zaplatenie mzdy v zmysle platne uzavretej pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď svedkyne S. Y. ktorá uviedla, že evidencia dochádzky sa u odporcu riadne neviedla, čo potvrdila vo svojej výpovedi aj účtovníčka odporcu, svedkyňa V. I.. Predložené dôkazy tiež žiadnym spôsobom nevysvetľujú absenciu plnenia povinností zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi, či už v podobe povinností prideľovať prácu alebo ju kontrolovať. Zároveň právny zástupca navrhovateľa upresnil, že navrhovateľ si v návrhu uvedenú výšku mzdy odvodzuje od jemu vyplatenej čistej mzdy za mesiac október 2007 v sume 143,73 € a teda si uplatňuje túto mzdu v netto vyjadrení.
Svedkyňa R.. S. J. uviedla, že u odporcu vykonávala účtovnícke práce ako živnostníčka od 4.10.2006 do 31.12.2008. Podľa pracovnej zmluvy mal navrhovateľ dohodnutú mzdu 5000 Sk mesačne.
Jeho pracovnou náplňou bolo vyhľadávanie klientov, s ktorými by odporca uzatvoril poistné zmluvy. V septembri a v októbri 2007 bola navrhovateľovi vyplatená mzda v dohodnutej výške. Potom sa dodatkom zmenila pracovná zmluva tak, že navrhovateľ bol odmeňovaný len za vykonanú prácu. Keď pripravovala podklady pre výplaty zamestnancov odporcu v prípade navrhovateľa sa pýtala konateľky R.. S. Y., koľko hodín navrhovateľ odpracoval a či čerpal dovolenku. K spracovaniu výplat konateľka odovzdávala svedkyni evidenciu dochádzky zamestnancov, dovolenkové lístky a priepustky. Evidencia dochádzky sa viedla v počítači. Každý zamestnanec mal počítač a tak cez počítač evidoval svoju neprítomnosť v práci. Pokiaľ ide o navrhovateľa videla ho tam cca 2 krát, nemal počítač, nemal stoličku, nemal kanceláriu. Dochádzku touto formou od navrhovateľa som nevidela. R.. S. Y. svedkyni nikdy nedala žiadne podklady k dochádzke navrhovateľa s ústnym vysvetlením, že navrhovateľ nevykonal žiadnu prácu a preto mu mzda nepatrí. V tom čase pracovalo u odporcu cca 8 zamestnancov, každý vedel čo má robiť, špeciálne úlohy zadávala zamestnancom R.. Y.. Aj plnenie úloh kontrolovala ona.
Svedkyňa F. N. uviedla, že u odporcu pracuje ako mzdová účtovníčka od 1.2.2008, od novembra 2009 je na rodičovskej dovolenke. Účtovnícke práce vykonávala pre iné subjekty. Evidencia dochádzky, resp. prítomnosť na pracovisku sa viedla tak, že ona ako zamestnanec mala svoj počítačový súbor a tam si zaznamenávala odkedy dokedy bola v práci. Potom neskôr prešli na systém evidovania dochádzky cez internet, v ktorom čase to bolo, nevie. Cez odkaz si klikla na jednu internetovú adresu a pod svojim užívateľským menom sa prihlásila. Potom klikla myšou na kolonku príchod na pracovisko a pri odchode klikla na odchod domov. V tom prvom období evidencie dochádzky si na konci mesiaca každý zamestnanec vytlačil túto evidenciu dochádzky z počítača a odovzdal p. J.. Ona na základe toho pripravila výplaty, jej odovzdávali PN-ky, OČR-ky, dovolenkové lístky, návštevy u lekára. To, akým spôsobom má evidenciu dochádzky zaznamenávať, bola usmernená pri nástupe do zamestnania p. S. Y.. Keď prešli na ten druhý systém, t.j. prostredníctvom internetu, bolo ohľadom toho celofiremné školenie. Pokiaľ žiadala dovolenku, vypísala si dovolenkový lístok a odovzdala niektorému z konateľov odporcu. Zamestnanci na pracovisku využívali elektronickú komunikáciu, svedkyni bola pri nástupe založená zložka s menom, kde sa ukladajú dokumenty o vykonávaní jej práce a hneď vtedy jej bol založený aj osobný email, ktorý slúžil na korešpondenciu s klientami aj s kolegami.
Svedkyňa V. I. uviedla, že u odporcu pracuje od 5.9.2007 ako účtovníčka pre klientov odporcu. Navrhovateľa nevidela pri žiadnej pracovnej činnosti, videla ho stáť na chodbe v priestoroch odporcu. V roku 2007-2008 pokiaľ ide o evidenciu dochádzky si nepamätá, že by sa na pracovisku evidovala. Pani S. Y. oznámili prípady, kedy nemohli prísť do práce.
Svedkyňa X. N. uviedla, že pozná navrhovateľa, že ona u odporcu pracuje od roku 2006, v období od novembra 2007 až do 1. júna 2008 bola nepretržite práceneschopná. Navrhovateľa stretla počas vychádzok v reštaurácii. V júli 2008 keď po skončení práceneschopnosti nastúpila do práce, navrhovateľa na pracovisku nevidela. Vie, že navrhovateľ do firmy chodieval, vie, že existovala nejaká zmluva medzi navrhovateľom a odporcom, ale či navrhovateľ vykonával pre odporcu nejakú činnosť, nemala svedkyňa vedomosť. Pokiaľ ide o evidenciu dochádzky, pamätá si, že mali zavedený Orange systém, išlo o webovú stránku, na ktorú sa prihlásili, každý zadal začiatok aj ukončenie práce. Tento pokyn na evidenciu dala zamestnancom p. S. Y.. Nepamätá si kedy bol tento pokyn vydaný, ale myslí si, že až po jej návrate z PN. V evidencii zaznamenávali tiež návštevu lekára, obedňajšiu prestávku. Pri nástupe dostala mailovú adresu. Počas svojho pobytu v Ríme (r. 2009) externe pracovala pre odporcu. Každý mesiac navštevovala Slovensko, a vtedy prichádzala aj na pracovisko.
Svedkyňa E. X. uviedla, že od 1.3.2008 pracuje u odporcu ako personalistka pre klientov odporcu. Navrhovateľa nepozná, na pracovisku spoločnosti ho nevidela. Pracovala v priestoroch, ktoré slúžili aj ako recepcia pracoviska. Návštevy, ktoré prišli do spoločnosti sa hlásili u recepčnej, zamestnanci sa na recepcii nemuseli hlásiť. Mohlo sa stať, že by prišiel do budovy a ona by ho nevidela, nevenovala pozornosť tomu, kto prichádzal do firmy.
Svedok F. F. B. uviedol, že v roku 2007 vykonával určité účtovnícke práce pre klientov odporcu a od mája 2008 do augusta 2008 pracoval u odporcu ako novinár. Odporca v tom čase vydával noviny pre talianskych občanov žijúcich na Slovensku. Pracovný pomer svedok skončil z dôvodu, že mu odporca ako zamestnávateľ nezaplatil mzdu. Uviedol ďalej, že navrhovateľ pred ním hovoril, že vykonával u odporcu administratívne práce súvisiace s poisťovaním kamiónov klientov odporcu. Y. H. sa sťažoval na navrhovateľa pre problémy v práci. Vedomosť o tom, či navrhovateľ nevykonával u odporcu práce svedok nemal.
Svedkyňa S. Y. uviedla, že v čase, keď trval pracovný pomer navrhovateľa u odporcu, bola spoločníčkou a štatutárnym zástupcom - konateľkou spoločnosti. Potvrdila, že s navrhovateľom uzatvárala pracovnú zmluvu na pokyn štatutárneho zástupcu odporcu Y. H., ktorý ju požiadal na jeseň 2007, aby zamestnala navrhovateľa. Navrhovateľ mal v rámci pracovnej náplne získavať klientov a navrhovať uzatváranie poistných zmlúv. Podmienky pracovného pomeru s navrhovateľom určil Y. H., ktorý si vymienil, že bude priamym nadriadeným navrhovateľa, ona zabezpečila administratívnu stránku uzavretia pracovnej zmluvy. Navrhovateľ nemal v priestoroch odporcu stanovené svoje pracovné miesto alebo pracovný stôl, či počítač, nemal pridelenú žiadnu kanceláriu ani pracovné pomôcky k vykonávaniu práce. Pozícia, ktorú zastával navrhovateľ nebola viazaná na každodennú kancelársku činnosť, prácu mal vykonávať v teréne. Splnenie úloh mal odovzdávať priamo Y. H.. Svedkyňa ďalej uviedla, že ona nesúhlasila s pracovným pomerom navrhovateľa, navrhovala zmluvu o spolupráci tak, aby bol odmeňovaný v závislosti od získaných klientov a počtu uzatvorených poistných zmlúv, ale Y. H. trval na pracovnom pomere. Odkontrolovať, čo navrhovateľ v rámci pracovného pomeru robil a kde bol, nevedela. V kontakte bol so štatutárnym zástupcom Y. H., videla navrhovateľa chodiť do jeho kancelárie. Určite aj telefonovával p. H., lebo ho počula z recepcie. V spoločnosti odporcu sa viedol riadne dochádzkový systém, ale u navrhovateľa sa neviedol. Zmenu pracovnej zmluvy s navrhovateľom uzatvoril Y. H.. Odmeňovanie sa zmenilo v závislosti od počtu odpracovaných hodín.
Často nevedela, ako má nechať vypočítať navrhovateľovi mzdu, lebo nemala od neho žiadne výkazy o vykonanej práci. Keď ich žiadala, navrhovateľ namietal, že on má priameho nadriadeného Y. H.. S navrhovateľom bola v minimálnom kontakte, a keď sa stretli iba sa pozdravili. Či navrhovateľ pracoval, a koľko hodín odpracoval, zisťovala u konateľa. Keď jej povedal, že navrhovateľ neodpracoval žiadnu hodinu, dala pokyn mzdovej učtárni, aby mu nebola vyplatená žiadna mzda (nulová mzda). Riadne bola navrhovateľovi zaplatená mzda v období, keď bol odmeňovaný mesačnou mzdou. Potom, keď došlo k zmene na hodinovú mzdu, už si nepamätá, ako sa vyvíjala situácia. Je možné, že navrhovateľ vykonával prácu, ale keď nemala podklady, nemala tú mzdu z čoho vypočítať. Nebola spokojná s tým, že zamestnanec nemal mzdu, ale zamestnávateľ musel platiť odvody. Nebola prítomná v takej situácii, že
by navrhovateľ odmietol vykonať nejakú pridelenú prácu. Svedkyňa uviedla, že si nepamätá žiadneho klienta, ktorého by navrhovateľ získal ani poistnú zmluvu, ktorú by odporcovi priniesol. Svedkyňa tiež uviedla, že zamestnancov na pracovisku kontrolovala ona, či už dochádzku, PN-ky, dovolenky ako aj plnenie úloh. Bolo to písomne evidované tak ako štandardne na pracoviskách, fungovali dovolenkové lístky a priepustky. Iba v prípade navrhovateľa takéto povinnosti nerealizovala.
Z pracovnej zmluvy z 20.9.2007 uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom súd zistil, že pracovný pomer medzi nimi bol uzavretý na dobu určitú do 19.9.2008 so skúšobnou dobou 3 mesiace, s dňom nástupu do práce 20.9.2007, v pracovnom zaradení administratívny pracovník v oblasti poisťovníctva. Mzda bola dohodnutá vo výške 5000Sk mesačne, výplatný termín 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Týždenný pracovní čas bol dohodnutý 5 hodín.
Zo zmeny pracovnej zmluvy s platnosťou od 1.11.2007 súd zistil, že účastníci konania sa dohodli na zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 20.9.2007. Odmeňovanie si dohodli hodinovou mzdou, odporca sa zaviazal poskytovať navrhovateľovi za vykonanú prácu 200 Sk za každú odpracovanú hodinu, týždenný pracovný čas si dohodli maximálne 40 hodín v závislosti od potreby zamestnávateľa.
Z výplatnej pásky za október 2007 súd zistil, že navrhovateľ odpracoval 23 dní a bola mu vyplatená netto mzda 143,73 Eur (4330 Sk).
Podľa výplatnej pásky za november a december 2007 nemal navrhovateľ odpracovať u odporcu ani jeden deň, ani jednu hodinu a nebola mu zaplatená mzda.
Z mesačnej dochádzky predloženej súdu odporcom za december 2007 až august 2008 vyplýva, že navrhovateľ nemá vyznačený žiadny odpracovaný deň ani čerpanie dovolenky ako ani neplatené voľno. Zo mzdového listu za rok 2007 súd zistil, že navrhovateľ odpracoval v septembri 7 dní a bola mu vyplatená mzda 1514 Sk (netto). V októbri odpracoval 23 dní a bola mu zaplatená mzda 4330 Sk (netto).
Z výkazov preddavkov na poistenie a verejné zdravotné poistenie vrátane bankových výpisov súd zistil, že odporca za november 2007 odviedol za navrhovateľa preddavky z vymeriavacieho základu 1900 Sk, za december 2007 z vymeriavacieho základu 950Sk, za január 2008 až júl 2008 z vymeriavacieho základu 1010Sk, za august 2008 z vymeriavacieho základu 1491Sk, a september 2008 z vymeriavacieho základu 689Sk.
Zo mzdového listu za rok 2008 súd zistil, že navrhovateľ nemá vykazované vykonávanie práce, čistá mzda je uvedená číslom 0. V mesiaci február je uvedené ročné zúčtovanie dane 1539Sk, ktoré bolo navrhovateľovi zaslané na jeho účet. Minimálny základ. je v mesiacoch január až júl uvedený vo výške 1010Sk, v auguste vo výške 1491Sk a v septembri vo výške 690Sk.
Podľa článku 5 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov.
Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.
Podľa § 42 Zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa § 46 Zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce.
Podľa § 47 ods. 1 písm. a), b) Zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) odo dňa, keď vznikol pracovný pomer,
zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Podľa § 47 ods. 2 Zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) pri nástupe do zamestnania je zamestnávateľ povinný zamestnanca oboznámiť s pracovným poriadkom, s kolektívnou zmluvou a s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na prácu ním vykonávanú, s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať, a s ustanoveniami o zásade rovnakého zaobchádzania. Podľa § 48 ods. 2 Zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na tri roky.
Podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.
Podľa § 99 Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť.
Podľa § 118 ods. 1, 2 Zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.
Podľa § 1 ods. 4 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (platného v čase trvania pracovného pomeru) ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a vykonaného dokazovania, súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je sčasti dôvodný. Z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého právnym názorom je súd viazaný, vyplýva, že odporca síce nemá dôkaznú povinnosť ohľadom tvrdenia, že navrhovateľ ako zamestnanec pre neho v relevantnom období nevykonal prácu ( pretože preukazovať je možné len to, čo sa stalo a nie to, čo sa nestalo). Nesie ale bremeno preukázania tvrdenia, že podľa ním vedenej evidencie odpracovanej doby navrhovateľ v dobe, keď mal vykonávať prácu, nepracoval a má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu dôkazy; ak však evidenciu pracovného času neviedol, má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu iné dôkazy.
Pokiaľ ide o evidenciu dochádzky vedenú odporcom, súd na základe vykonaného dokazovania, predovšetkým na základe výpovede svedkyne R.. S. Y. ako aj svedkyne R.. S. J. dospel k záveru, že v prípade navrhovateľa nebola odporcom vedená evidencia dochádzky. Svedkyňa R.. S. Y. túto skutočnosť
výslovne uviedla a R.. S. J. ju nepriamo potvrdila svojím vyjadrením, že pri spracovávaní miezd jej konateľka R.. S. Y. nikdy nedala žiadne podklady k dochádzke navrhovateľa.
Ďalej je z výpovedí svedkýň R.. S. J., F. N. F. X. N. je zrejmé, že počas trvania pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu sa dochádzka u odporcu viedla postupne dvoma spôsobmi, v oboch prípadoch však na evidovanie dochádzky bolo potrebné mať k dispozícii počítač. Pri prvom spôsobe evidovania dochádzky do júna 2008 mali zamestnanci svoj počítačový súbor a tam si zaznamenávali, odkedy dokedy boli v práci. Na konci mesiaca si každý zamestnanec vytlačil túto evidenciu dochádzky z počítača a odovzdal p. J.. Od júna 2008 ( podľa vyjadrenia právnej zástupkyne odporcu na pojednávaní dňa 28.6.2016,) sa evidencia dochádzky viedla prostredníctvom internetu tak, že cez odkaz si zamestnanec klikol na jednu internetovú adresu a pod svojím užívateľským menom sa prihlásil. Potom klikol myšou na kolonku „príchod na pracovisko“ a pri odchode klikol na kolonku „odchod domov“. Na základe výpovede svedkyne R.. S. Y.X., R.. S. J. súd skutkovo vec uzavrel tak, že navrhovateľovi neboli zo strany odporcu poskytované pracovné pomôcky, keď nielenže nemal svoj počítač, ale nemal ani kanceláriu, svoje pracovné miesto ani pracovný stôl. Rovnako aj samotná právna zástupkyňa odporcu na pojednávaní dňa 28.6.2016 výslovne uviedla, že odporca netvrdí, že navrhovateľovi boli poskytované nejaké pracovné pomôcky. Už vôbec z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že navrhovateľovi by bol poskytnutý odporcom služobný mobil. Súd preto argumentáciu konateľa odporcu na pojednávaní dňa 28.6.2016, kde uviedol, že do systému evidencie dochádzky vedeného odporcom sa mohol navrhovateľ prihlásiť aj z domu alebo z mobilu, vyhodnotil ako účelovú a nezmyselnú. Nie je totiž povinnosťou zamestnanca mať doma počítač a mať mobil (príp. aj s internetovým pripojením). Navrhovateľovi tak z dôvodu, že nemal k dispozícii minimálne počítač, nemôže byť na ťarchu, ak nezaznamenával svoju dochádzku u odporcu požadovaným spôsobom. Tú časť výpovede konateľa odporcu, kde uviedol, že navrhovateľ mal k dispozícii počítač a dokonca aj kanceláriu, vyhodnotil súd ako nedôveryhodnú, pretože bola v rozpore s výpoveďami svedkov a tento rozpor konateľ odporcu nevedel na pojednávaní dňa 28.6.2016 vysvetliť s odôvodnením, že si tieto výpovede „ nepamätá“. Súd tu poukazuje aj na informačnú povinnosť odporcu ako zamestnávateľa vyjadrenú v § 47 ods. 2 Zákonníka práce, a to k vnútropodnikovým normatívnym aktom ( ako napr. pracovný poriadok ). Ak totiž u odporcu existovala nejaká vnútropodniková norma ohľadom povinnosti zamestnancov zaznamenávať predpísaným spôsobom svoju dochádzku do zamestnania, bolo jeho povinnosťou s ňou navrhovateľa oboznámiť. Odporca v konaní však nielenže nepreukázal, že by bol býval navrhovateľa s jeho povinnosťami týkajúcimi sa evidencie dochádzky riadne oboznámil, ale skutočnosť, že navrhovateľ bol so svojimi povinnosťami v tomto smere nejakým spôsobom oboznámený, ani netvrdil.
S ohľadom na všetky na vyššie uvedené skutkové zistenia súd nepovažoval doklady o mesačnej dochádzke predložené súdu odporcom dňa 29.12.2009 ( za mesiace 12/2007 a 1/2008) a dňa 27.6.2016 ( od 10/2007 do 8/2008) za dôveryhodné. Potom ale tieto doklady, podľa ktorých navrhovateľ nemá v mesiacoch december 2007 a august 2008 vyznačený žiadny odpracovaný deň, nijakým spôsobom nepreukazujú, že navrhovateľ v týchto mesiacoch prácu skutočne nevykonával. Nie je totiž zrejmé, z akých podkladov pri ich spracovaní mohol odporca reálne vychádzať, keď evidenciu pracovného času u navrhovateľa neviedol. Pre úplnosť súd uvádza, že odporca v konaní spochybnil dôveryhodnosť svedkyne R.. S. Y. tým, že konateľ odporcu je s ňou v súkromnom spore. Tu súd poukazuje na skutočnosť, že ňou tvrdené skutočnosti, t.j. chýbajúca evidencia dochádzky v prípade navrhovateľa a neposkytnutie mu základných pracovných pomôcok zo strany odporcu, boli priamo či nepriamo potvrdené aj výpoveďami ďalších svedkov ako aj prednesom právnej zástupkyne odporcu na pojednávaní dňa 28.6.2016. Navyše svedkyňa R.. S. Y. bola pred podaním svedeckej výpovede poučená podľa § 126 O.s.p. a nie je ani preukázané, že by mohla mať nejaký osobný záujem na výsledku tohto sporu.
Zo záverov odvolacieho súdu tiež vyplýva, že ak odporca evidenciu pracovného času (v prípade navrhovateľa ) neviedol, má povinnosť označiť k tvrdeniu, že navrhovateľ nevykonával v rozhodnom období pre neho prácu, iné dôkazy, čo však neurobil. Ani výpoveď konateľa odporcu na pojednávaní dňa 28.6.2016 nebola v tomto smere presvedčivá. Svoje tvrdenia, že navrhovateľ mal u odporcu k dispozícii mailovú adresu slúžiacu na komunikáciu s klientami, ktorú však nepoužíval, nenapísal žiadny mail ani nerozdával firemné vizitky, ktoré mu odporca poskytol, žiadnym spôsobom nepreukázal. Navyše nie je zrejmé, ako mal navrhovateľ používať uvedenú mailovú adresu, keď ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, nemal k dispozícii počítač. Súdu tiež nie je zrejmé, aký význam pre rozhodnutie v
prejednávanej veci má konateľom odporcu na pojednávaní dňa 28.6.2016 tvrdená ( avšak ničím nepreukázaná) skutočnosť, že pri upratovaní skladu v spoločnosti našli 420 ks vizitiek poskytnutých navrhovateľovi, a to z celkového počtu 500 ks, ktoré boli pre neho vyrobené. Z tohto tvrdenia je totiž možné vyvodiť aj to, že 80 ks vizitiek navrhovateľ použil pri svojej práci pre odporcu. Nie je tiež zrejmé, kedy boli tieto vizitky vyrobené a navrhovateľovi odovzdané a aké mal navrhovateľ povinnosti v súvislosti s prevzatím vizitiek.
Odporca však v konaní neuniesol dôkazné bremeno nielen v tom smere, že viedol evidenciu dochádzky u navrhovateľa, ale ani v tom smere, že by si bol plnil iné povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a to najmä povinnosť prideľovať navrhovateľovi ako zamestnancovi prácu a utvárať mu podmienky na plnenie pracovných úloh. Odporca nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že by bol navrhovateľa nejakým spôsobom vyzýval na vykonávanie práce, na predloženie jej výsledkov, alebo na dostavenie sa na pracovisko. Odporca bol povinný počas trvania pracovného pomeru s navrhovateľom si plniť za neho odvodové povinnosti v zmysle zákona, čo aj robil. Pritom tvrdí, že navrhovateľ pre neho od novembra 2007 nevykonával žiadnu prácu. Logickým riešením tejto situácie pre odporcu malo byť ukončenie pracovného pomeru s navrhovateľom, prípadne aj okamžite z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny. To však odporca z neznámych dôvodov neurobil.
Keďže v posudzovanom prípade odporca v rozpore s ustanovením § 99 Zákonníka práce evidenciu pracovného času navrhovateľa neviedol a zároveň iné relevantné dôkazy k tvrdeniu, že navrhovateľ nevykonával v rozhodnom období pre neho prácu, v konaní neprodukoval, neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, čo má za následok rozhodnutie súdu v jeho neprospech.
K právnemu posúdeniu veci súd uvádza nasledovné :
Účastníci konania dňa 31.10.2007 podpísali dohodu o zmene pracovnej zmluvy v časti týkajúcej sa jednak odmeňovania za vykonanú prácu a jednak pracovného času. Na základe tejto zmeny dohodnutých pracovných podmienok bola za každú odpracovanú hodinu dohodnutá mzda vo výške 200 Sk. Taktiež bolo dohodnuté, že navrhovateľ bude vykonávať prácu pre odporcu v rozsahu maximálne do 40 hodín týždenne podľa potrieb zamestnávateľa. Navrhovateľ v konaní namietal platnosť tejto dohody o zmene pracovnej zmluvy, a to jednak z aspektu jej neurčitosti ako aj z dôvodu obchádzania zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu je posúdenie otázky platnosti zmeny pracovnej zmluvy otázkou zásadného právneho významu.
Predmetnou dohodou sa mal zmeniť pracovný pomer navrhovateľa tak, že mal byť k dispozícii odporcovi 40 hodín týždenne, pričom bolo na odporcovi, či a kedy ho na výkon práce v priebehu týždňa využije. Takýto príležitostný charakter však nemôžu mať práce vykonávané zamestnancom v pracovnom pomere založenom pracovnou zmluvou. Neurčitosť predmetnej zmeny pracovnej zmluvy navrhovateľ videl v tom, že z nej nevyplýva, aká mala byť po zmene dĺžka jeho pracovného času, keďže podľa zmeny pracovnej zmluvy mohla byť aj 0 hodín týždenne ale aj 40 hodín týždenne. Súd sa s touto námietkou navrhovateľa stotožnil. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností. Skutočnosť, že práca v pracovnom pomere je vykonávaná vo vopred určenom a určitom pracovnom čase, je veľmi podstatnou charakteristikou závislej práce, ktorej obsahom je časové určenie pracovného záväzku zamestnanca.
Povinnosťou zamestnávateľa podľa § 47 podľa ods. 1 písm. a) Zákonníka práce je odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Typickou charakteristikou pracovného pomeru je pritom jeho sústavnosť. Podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Nie je možné od zamestnanca spravodlivo požadovať, že bude zamestnávateľovi k dispozícii takpovediac celý pracovný týždeň (čo v praxi predstavuje bežne 40 hod. týždenne), pričom jeho povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu a tak plniť ekonomický účel pracovného pomeru pre zamestnanca ako slabšiu stranu vo vzájomnom pracovnoprávnom vzťahu
by mala byť závislá výlučne od jeho rozhodnutia. Takáto dohoda je v rozpore s účelom Zákonníka práce a obchádza ho. Je aj neurčitá z pohľadu, aký významný dosah má úprava pracovného času v pracovnom pomere, keď od dohodnutého rozsahu pracovného času sú závislé mnohé iné práva a povinnosti oboch strán v tomto právnom vzťahu. Navyše z podstaty pracovného pomeru vyplýva, že zamestnanec v pracovnom vzťahu nezodpovedá zamestnancovi za pracovný úspech, ale zaväzuje sa v priebehu pracovného času k pracovnému výkonu. Časové ohraničenie tohto výkonu má pritom v pracovnom práve centrálny význam. ( Barancová, H. Zákonník práce. Komentár. 5. vydanie, Bratislava : SPRINT, 2007, 584 s.)
S ohľadom na uvedené skutočnosti považuje súd dohodu o zmene pracovnej zmluvy uzavretú dňa 31.10.2007 medzi účastníkmi konania v tej časti, v ktorej bol dohodnutý týždenný pracovný čas maximálne 40 hodín v závislosti od potreby zamestnávateľa, za neplatnú pre obchádzanie zákona a tiež z dôvodu jej neurčitosti. Za platnú ( v súlade s § 41 OZ ) túto dohodu považuje v časti, v ktorej bola dohodnutá výška mzdy 200,-Sk za hodinu. Na základe doteraz tvrdených a preukázaných skutočností a v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený zamietavý prvostupňový rozsudok, má súd za to, že týždenný pracovný čas navrhovateľa bol 5 hodinový v zmysle pôvodnej dohody medzi účastníkmi konania v pracovnej zmluve zo dňa 20.9.2007. Súd preto priznal navrhovateľovi za jednotlivé mesiace trvania pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu titulom mzdy sumy uvedené vo výroku tohto rozsudku. Vychádzal pritom z predpokladu navrhovateľom odpracovaného 5 hodinového týždenného pracovného času za celú dobu trvania pracovného pomeru a tiež z výšky mzdy 200,-Sk za hodinu. Výpočet brutto a netto mzdy na základe týchto parametrov vyhotovil odporca a navrhovateľ ho nespochybnil. Keďže navrhovateľ si uplatnil žalované sumy mzdy v netto vyjadrení a z výpočtu vyhotoveného odporcom vyplynula za jednotlivé mesiace výška mesačnej mzdy v netto vyjadrení odlišne od žalobného návrhu, súd návrh navrhovateľa v tomu zodpovedajúcej časti ( t.j. vo zvyšku) zamietol.
O náhrade trov konania rozhodne súd do 30 do od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 150 ods. 3 O. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie tohto rozhodnutia, alebo z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z uvedených dôvodov možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozsudku na Okresnom súde Bratislava II, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.