Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-179-2020.pdf
PDF · 113.57 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/179/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Renáty Šiškovej, v právnej veci BFF Central Europe s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 44 414 315, zast.: advokátska kancelária Geško s.r.o., Velehradská 33, 821 08 Bratislava, IČO: 36 740 101, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítková 4, 821 01 Bratislava, IČO: 31 813 861, o zaplatenie 19.331.054,19 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/113/2019-530 zo dňa 09.09.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/113/2019-530 zo dňa 09.09.2020 v napadnutej časti II. výroku potvrdzuje.
Žalovaný nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 19.331.054,19 eur spolu s úrokom z omeškania:
- vo výške 5.659.135,70 eur,
- vo výške 9 % ročne zo sumy 12.121.005,36 eur od 1.7.2019 do zaplatenia,
- vo výške 9,05 % ročne zo sumy 6.834.565,28 eur od 1.7.2019 do zaplatenia,
- vo výške 9,15 % ročne zo sumy 225.511,37 eur od 1.7.2019 do zaplatenia,
- vo výške 9,25 % ročne zo sumy 826,03 eur od 1.7.2019 do zaplatenia,
- vo výške 10,95 % ročne zo sumy 140.095,88 eur od 1.7.2019 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 40,- eur, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom vo zvyšku časti nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobu zamietol. III. výrokom žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 12.07.2019 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 19.331.054,19 eur s prísl. a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 571.840,- eur (14.296 pohľadávok x 40,- eur).
3. Žalovaný uznal nárok uplatnený žalobou čo do istiny a úrokov, avšak nesúhlasil so zaplatením sumy 571.840,- eur (14.296 pohľadávok x 40,- eur) ako paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 323 ods. 1, § 369 ods. 1, 2, § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 2, § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z..
5. Súd dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok je skutkovo i právne opodstatnený v rozsahu zaplatenia sumy 19.331.054,19 eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania a v rozsahu zaplatenia paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 40,- eur, keďže uvedený nárok žalovaný uznal a v konaní nerozporoval. Vo zvyšnej časti nároku týkajúceho sa paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 571.800,- eur súd žalobu zamietol, nakoľko je v tejto časti nedôvodná. Súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného v súvislosti s otázkou priznania paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 40,- eur jednorazovo na podanú žalobu, nakoľko je uvedený postup v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Podľa názoru súdu zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, ako aj z jej transpozície do slovenského právneho poriadku prostredníctvom § 369c ods. 1 OBZ jednoznačne vyplýva, že ide o náhradu nákladov na vymáhanie, resp. o náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Smernica 2011/7/EÚ v článku 6 označeného ako Náhrada nákladov na vymáhanie uvádza v odseku 1, že členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 eur. V odseku 2 uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby paušálna suma uvedená v odseku 1 bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie. Z citovaného znenia príslušných odsekov je zrejmé, že (minimálna) suma 40,- eur má predstavovať náklady veriteľa na vymáhanie (jeho pohľadávky). Zo znenia smernice nijak nevyplýva, že ak veriteľ vymáha viaceré svoje pohľadávky v jednom konaní, vznikne mu automaticky nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov vo výške súčinu sumy 40,- eur a počtu pohľadávok vymáhaných jedným konaním. Práve naopak, logicky zo znenia smernice vyplýva, že paušálna suma (40,- eur) má byť náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie pohľadávky, t.j. ak veriteľ vymáha viaceré pohľadávky prostredníctvom jedného konania, nie je na mieste, aby dlžník znášal náhradu nákladov násobených počtom pohľadávok, keď veriteľovi nevznikli náklady navyše tým, že naraz uplatnil v jednom konaní viac pohľadávok. Práve naopak, týmto spôsobom veriteľ minimalizoval náklady na vymáhanie svojich pohľadávok, v porovnaní s tým, keby každú jednu pohľadávku vymáhal v samostatnom konaní. Veriteľovi však právny poriadok nezakazuje uplatniť si každú svoju pohľadávku osobitne, ak takýto postup považuje za výhodnejší; v takom prípade by mu vznikol nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov za uplatnenie každej jednotlivej pohľadávky minimálne v sume 40,- eur, keďže mu aj reálne vznikli náklady na ich vymáhanie v každom jednotlivom konaní. Rovnako aj ustanovenie § 369c ods. 1 OBZ uvádza, že omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to vo výške 40,- eur jednorazovo v zmysle § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. Z citovaného znenia opäť nijak súdu nevyplýva, že by sa suma 40,- eur mala násobiť počtom pohľadávok / nezaplatených faktúr, ak si ich veriteľ uplatnil voči svojmu dlžníkovi jedným konaním. Veriteľ by tak získal neprimeranú výhodu voči dlžníkovi, keďže by jeho náklady na uplatnenie viacerých pohľadávok v jednom konaní nezodpovedali súčinu počtu pohľadávok a sumy 40,- eur. Tak ako aj v tomto konaní, žalobca uplatňuje voči žalovanému 14.296 pohľadávok, ktoré pri zachovaní zásady hospodárnosti konania vymáha logicky jednou žalobou. Vo svojom vyjadrení žalobca síce tvrdil, že vedie vnútornú evidenciu a monitoring pohľadávok voči žalovanému individuálne ku každej jednotlivej pohľadávke, reálne náklady na ich uplatnenie jednou žalobou však neprestavujú a ani nemôžu predstavovať sumu 571.840,- eur (14.296 x 40,- eur). Žalobca k žalobe pripojil zoznam neuhradených faktúr (spolu s údajmi ako dátum vystavenia, číslo, dátum splatnosti, istina, úhrada istiny, dátum úhrady, saldo istiny, úroková sadzba a úrok z omeškania), tento zoznam je však vedený a generovaný prostredníctvom počítačového programu, čiže predmetné súdne uplatnenie každej jednotlivej faktúry / pohľadávky nepredstavovalo pre žalobcu v žiadnom prípade administratívny náklad v sume 40,- eur. Keďže ide o paušálnu náhradu nákladov, žalobca nie je povinný preukazovať vznik konkrétnych nákladov, ktoré mu vznikli pre uplatnenie pohľadávok. Súd však týmto poukázal na skutočnosť, že žalovaná suma paušálnych nákladov na uplatnenie pohľadávky je neprimeraná aj z toho dôvodu, že administratívne interné monitorovacie náklady, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov (ide najmä o náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady súvisiace s telefonickou alebo písomnou urgenciou dlžníka) nedosiahli a ani nemohli dosiahnuť sumu 571.840,- eur, ktorú žalobca touto žalobou uplatňuje ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Ako súd už uviedol, zo žiadneho ustanovenia smernice, ani zákona nevyplýva, že by výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením viacerých pohľadávok jednou žalobou mala predstavovať súčin sumy 40,- eur a počtu pohľadávok / faktúr napriek tomu, že judikatúra súdov sa v tejto otázke líši. Súd poukázal aj na dôvodovú správu k § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., z ktorej vyplýva, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie si v rámci transpozície smernice 2011/7/EU v súlade s jej čl. 12 ods. 3 mohla ustanoviť paušálnu náhradu vo vyššej sume ako 40,- eur. Uvedené však predkladateľ nariadenia vyhodnotil v podmienkach Slovenskej republiky za nevhodné a hlavne neprimerané a neproporcionálne opatrenie, predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že nárok na paušálnu náhradu vzniká bez ohľadu na sumu nezaplatenej (splatnej) pohľadávky veriteľa a dobu dlžníkovho omeškania (jeden deň alebo jeden rok). Teda aj v zmysle uvedenej dôvodovej správy k § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. je podľa zákonodarcu primeraná suma na vymáhanie pohľadávky 40,- eur a nie viac. Logicky z uvedených dôvodov nemožno podľa názoru súdu zneužívať inštitút zavedený predmetnou smernicou a jej transpozíciou do slovenského právneho poriadku spôsobom, ktorý neprimerane zvýhodňuje veriteľa oproti dlžníkovi, čo je presne daný prípad, preto súd zaviazal žalovaného, aby nahradil žalobcovi len sumu 40,- eur jednorazovo na podanú žalobu ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok a zvyšnú časť uplatneného nároku žalobcu na tieto náklady (v sume 517.800,- eur) zamietol. Keďže v konaní mal plný úspech (v časti istiny a úrokov z omeškania) vo veci žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v časti II. výroku. Svoje podanie odôvodnili tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Podľa názoru žalobcu z odôvodnenia rozsudku týkajúcej sa časti napadnutého výroku vyplýva, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o nároku žalobcu na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 571.840,- eur, vychádzal z nesprávnej právnej interpretácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej aj „Smernica 2011/7/EÚ“), ako aj z jej transpozície do slovenského právneho poriadku prostredníctvom § 369c ods. 1 OBZ. Uviedol, že zo špecifikácie týchto nákladov vyplýva, že ide o náklady, ktoré sú vynakladané veriteľom v súvislosti so správou pohľadávok pred ich uplatnením na súde ako aj po ich uplatnení, t.j. v priebehu konania, pričom tento náklad sa momentom ich uplatnenia v konaní spravidla nezmení (veriteľ musí interne monitorovať každú jednu z uplatnených pohľadávok bez ohľadu na to, či boli uplatnené v jednom alebo vo viacerých konaniach), a to prakticky až do uspokojenia súdom priznanej pohľadávky. Z daného hľadiska sa javí ako irelevantný argument, že veriteľovi nevzniknú uplatnením súboru pohľadávok v jednom konaní náklady navyše, pretože veriteľ vynaložil náklady na každú jednu pohľadávku už pred začatím konania a prakticky ich bude vynakladať po celú dobu, až pokým nedôjde k uspokojeniu každej jednotlivej pohľadávky alebo k jej zániku iným spôsobom. Z charakteristiky nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa žalobcu vyplýva, že nejde o náklady týkajúce sa samotného konania (ktorými sú v zmysle § 251 CSP len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t.j. v období od začatia konania), ale o náklady spojené s uplatnením pohľadávky, t.j. jedná sa najmä o tie náklady, ktoré uplatneniu pohľadávky predchádzali (ak je zrejmé, že sa jedná o náklady odlišné od trov súdneho konania) a boli vynakladané v súvislosti s internou evidenciou každej jednotlivej pohľadávky. Podporne pritom poukázal na právnu úpravu Českej republiky. Žalobca nepovažoval z hľadiska priznania nároku na paušálnu náhradu nákladov za právne dostatočne odôvodnené tvrdenie súdu, že „reálne náklady na ich (pohľadávok) uplatnenie jednou žalobou však nepredstavujú ani nemôžu predstavovať sumu 571.840,- eur“. Vychádzajúc zo zmyslu uvedených právnych noriem nie je totiž pre priznanie nároku podstatné, či jednotlivé pohľadávky boli uplatnené v jednom konaní ako súbor pohľadávok, ktoré majú toho istého veriteľa, alebo vo viacerých, v prípade žalobcu v extrémne vysokom počte konaní. Pri rozhodovaní o tomto nároku žalobcu je potrebné z pohľadu procesnej hospodárnosti zamyslieť sa nad tým, či by bolo účelnejšie, aby žalobca v snahe dovolať sa svojho zákonného nároku mal žalovať každú jednotlivú pohľadávku (čím by pravdepodobne dosiahol priznanie paušálnej náhrady spojenej s uplatnením každej z nich), pričom by rovnako pravdepodobne vytváral ďalšie náklady spojené s vedením vysokého počtu konaní, ktoré by v konečnom dôsledku zaťažili dlžníka. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že podanou žalobou si uplatnil zaplatenie 14.296 jednotlivých pohľadávok, z ktorých každá má iný právny dôvod, odlišný termín vzniku nároku, splatnosti, výšky úroku, či začatia plynutia omeškania. Žalobca tak podaním žaloby, v ktorej 14.296 jednotlivých pohľadávok spojil do jedného konania, postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Žalobca argumentoval, že ak z § 369c ods. 1 OBZ nie je jednoznačne možné vyvodiť záver, že by sa suma 40 eur mala násobiť počtom pohľadávok, nemožno z neho ani jednoznačne vyvodzovať, že by veriteľ nemal nárok na náhradu paušálnych nákladov spojených s každou jednotlivou pohľadávkou, t.j. situácia sa žalobcovi javí tak, že spor o rozsahu nárokovateľnosti náhrady paušálnych nákladov je sporom založeným na rozdielnom výklade a ponímaní príslušných ustanovení Smernice a § 369c ods. 1 OBZ v spojení s § 2 vykonávacieho nariadenia. Poukázal na výklad smernice Late Payment Directive 2011/7/EU Európskou komisiou a názor publikovaný v komentári k citovanému zákonnému ustanoveniu. Rovnako nepodložený a v rozpore so samotným obsahom inštitútu paušálnej náhrady sa žalobcovi javil súdom uvedený dôvod, že „veriteľ by tak získal neprimeranú výhodu voči dlžníkovi, keďže by jeho náklady na uplatnenie viacerých pohľadávok v jednom konaní nezodpovedali súčinu počtu pohľadávok a sumy 40,- eur.“ Takýto argument je podľa názoru žalobcu v priamom rozpore s ďalším konštatovaním súdu, uvádzaným v rozsudku na strane 7: „Keďže ide o paušálnu náhradu nákladov, žalobca nie je povinný preukazovať vznik konkrétnych nákladov, ktoré mu vznikli pre uplatnenie pohľadávok.“ Uviedol, že argument súdu o neprimeranosti žalovanej sumy paušálnych nákladov na uplatnenie pohľadávky nemožno považovať za dostačujúci pre odôvodnenie zamietavého výroku. To, čo súd označil ako skutočnosť, nebolo v konaní dokazované a teda ani preukázané, pretože nebol žiadny dôvod preukazovať primeranosť náhrady, ktorú zákon veriteľovi priznáva bez ďalšieho ako paušál, bez ohľadu na skutočnú výšku vynaložených nákladov. Žalobca pritom podporne poukázal na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15Cob/112/2015, rozsudok Okresného súdu Košice v konaní sp. zn. 36Cb/76/2018 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/57/2019, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/214/2018 zo dňa 21.2.2019, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31Cob/57/2016 zo dňa 30.5.2017. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. zrušil a zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 571.840,00 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 19.10.2020. Konštatoval, že žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové argumenty, ktoré by spochybnili správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. s poukazom na § 369c ods. 1 OBZ, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., dôvodovú správu a judikatúru trval na tom, že žalobca si uplatnil paušálnu náhradu nákladov v sume 571.840 eur v rozpore so zákonom, a to aj v prípade, že si uplatnil pohľadávku z viacerých titulov (faktúr). Takáto paušálna náhrada nákladov sa totiž nepriznáva samostatne ku každej pohľadávke, ako si to vyložil žalobca, keď každú faktúru vynásobil sumou 40 eur, ale ide o nárok na úhradu sumy len vo výške 40 eur v zmysle§ 2 nariadenia č. 21/2013 Z.z., ktorá predstavuje náklady pri vedení evidencie zmluvných záväzkov. Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 39Er/976/2016 zo dňa 11.04.2016. Dal do pozornosti, že z dôvodovej správy k § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. vyplýva, že Slovenská republika ako členský štát EÚ si v rámci transpozície smernice 2011/7/EU b súlade s jej čl. 12 ods. 3 mohla ustanoviť paušálnu náhradu vo vyššej sume ako 40 eur. Uvedené však predkladateľ vyhodnotil v podmienkach Slovenskej republiky a najmä vzhľadom na skutočnosť, že nárok na paušálnu náhradu vzniká bez ohľadu na sumu nezaplatenej (splatnej) pohľadávky veriteľa a dobu dlžníkovho omeškania (jeden deň alebo jeden rok), za nevhodné a hlavne neprimerané a neproporcionálne opatrenie. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov (ide najmä o náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady súvisiace s telefonickou alebo písomnou urgenciou dlžníka, táto však nie je podmienkou pre vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov). V danom prípade bola pohľadávka pozostávajúca zo 14.296 neuhradených faktúr v rôznej výške postúpených žalobcovi od pôvodných veriteľov uplatnená jednou žalobou, pričom súdy sú toho názoru, že paušálna náhrada vo výške 40,- eur sa viaže k uplatneniu pohľadávky, ti. procesnému úkonu podania žaloby a nie ku každej neuhradenej faktúra Podporne poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 25Cb/284/2017 zo dňa 01.03.2018, rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 20Cv/66/2015 zo dňa 21.06.2016 a rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15Cob/79/2016 zo dňa 22.11.2016. Pokiaľ ide o priznanie paušálnej náhrady nákladov vo výške 571.840,- eur žalovaný zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a odmietol argumentáciu žalobcu. Celá sumárne žalovaná istina vznikla postúpením pohľadávok jednotlivých predchádzajúcich veriteľov, ktorí až do dňa postúpenia pohľadávok na žalobcu tieto pohľadávky (súbory faktúr) vlastne sami spravovali, evidovali, urgovali a kontrolovali. Žalobca do dňa postúpenia tieto pohľadávky vôbec nespravoval, neevidoval, neurgoval a nekontroloval ani neodsúhlasoval, lebo zo strany žalovanej boli vyúčtované sumy aj s príslušenstvom (úrokmi z omeškania) žalovanou písomne uznané ešte pred podaním žaloby. Priznanie paušálnej náhrady nákladov vo výške 571.840,- eur žalobcovi za žalovanie žalovaným písomne uznanej istiny s príslušenstvom, by žalovaný hodnotil ako nezákonné, nespravodlivé a neprimerané, nakoľko žiadny právny predpis, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, neustanovuje, že paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením viacerých vyúčtovaných faktúr jednou žalobou má predstavovať súčin samy 40 eur a počtu faktúr, a preto nárok uplatnený žalobcom nemá explicitnú oporu v zákone. Odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v časti napadnutej žalobcom potvrdil ako vecne správny.
8. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 30.10.2020. Z výkladu žalovaným citovaného textu právnych predpisov a dôvodovej správy k § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. žalobcovi nevyplýval žiadny jednoznačný záver, ktorý by podporoval tvrdenia žalovaného a vylučoval by uplatnenie nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky tak, ako si ho žalobou uplatnil. Mal za to, že svoj nárok si neuplatňuje v rozpore so zákonom. K argumentu žalovaného, že žalobca jednotlivé pohľadávky tvoriace žalovanú istinu nespravoval, neevidoval, neurgoval, nekontroloval ani neodsúhlasoval, žalobca poukázal na § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 308 Obchodného zákonníka, z ktorých je podľa neho zrejmé, že žalobca, ktorý nespochybniteľne nadobudol pohľadávky od pôvodných veriteľov, ktorí tieto pohľadávky predstavujúce súčasť žalovanej istiny spravovali, evidovali, urgovali, kontrolovali a odsúhlasovali, nadobudol aj všetky práva s nimi spojené, právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nevynímajúc. Žalobca pokračuje v praxi svojich právnych predchodcov, a žalované pohľadávky stále spravuje, eviduje, kontroluje a odsúhlasuje. s poukazom na uvedené považoval žalobca predmetnú námietku žalovaného za právne irelevantnú. Námietky žalovaného považoval. za účelové.
9. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.
10. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č. k. 22Cb/113/2019-530 zo dňa 09.09.2020 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č. k. 22Cb/113/2019-530 zo dňa 09.09.2020, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
14. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 19.331.054,19 eur spolu s úrokom z omeškania, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 40,- eur a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom vo zvyšku časti nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobu zamietol. III. výrokom žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v časti II. výroku, ktorým vo zvyšku časti nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobu zamietol, a to namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
15. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi priznal paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur jednorazovo za podanú žalobu a vo zvyšku časti nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobu zamietol. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľa, že mu vznikol nárok na náhradu nákladov spojených s každou jednou pohľadávkou v sume 571.840,- eur (14.296 pohľadávok x 40,- eur). V zmysle §369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to vo výške 40,- eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania v zmysle § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z.. Konajúci súd správne uviedol, že z uvedeného znenia žiadnym spôsobom nevyplýva, že by sa suma 40,- eur mala násobiť počtom pohľadávok / nezaplatených faktúr, ak si ich veriteľ uplatnil voči svojmu dlžníkovi jedným konaním. Uvedená paušálna náhrada predstavuje príslušenstvo pohľadávky a má kryť výdavky veriteľa spojené s uplatnením pohľadávky určenú fixnou sumou. Nejedná sa o sankciu za nezaplatenie každej faktúry, z ktorej si žalobca uplatnil nárok na jej zaplatenie. Z ustanovenia § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že paušálna náhrada vo výške 40,- eur je spojená s uplatnením pohľadávky. V danom prípade bola pohľadávka pozostávajúca zo 14.296 pohľadávok / faktúr uplatnená jednou žalobou, pričom odvolací súd zastáva názor, že paušálna náhrada vo výške 40,- eur sa viaže k uplatneniu pohľadávky, t. j. k procesnému úkonu podania žaloby a nie ku každej neuhradenej pohľadávke. Žalobcovi tak patrí paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 40,- jednorazovo za podanú žalobu. Odvolací súd podotýka, že náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky sa čo do výšky nemení ani v súvislosti s dĺžkou omeškania, či výškou dlhu. Nie bez významu je skutočnosť, na ktorú poukázal súd prvej inštancie, a síce, že zoznam neuhradených faktúr, ktorý žalobca k žalobe pripojil, je vedený a generovaný prostredníctvom počítačového programu, čiže predmetné súdne uplatnenie každej jednotlivej faktúry / pohľadávky nepredstavovalo pre žalobcu v žiadnom prípade administratívny náklad v sume 40,- eur, a teda žalovaná suma paušálnych nákladov na uplatnenie pohľadávky je neprimeraná aj z toho dôvodu, že administratívne interné monitorovacie náklady, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov nedosiahli a ani nemohli dosiahnuť sumu 571.840,- eur, ktorú žalobca touto žalobou uplatňuje ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. V tomto konaní žalobca uplatňuje voči žalovanému 14.296 pohľadávok, ktoré pri zachovaní zásady hospodárnosti konania vymáha logicky jednou žalobou.
16. Za nedôvodnú odvolací súd považoval námietku žalobcu, že konajúci súd vychádzal z nesprávnej právnej interpretácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že z uvedenej smernice nevyplýva, že ak veriteľ vymáha viaceré svoje pohľadávky v jednom konaní, vznikne mu automaticky nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov vo výške súčinu sumy 40,- eur a počtu pohľadávok vymáhaných jedným konaním. Práve naopak, logicky zo znenia smernice vyplýva, že paušálna suma (40,- eur) má byť náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie pohľadávky, t.j. ak veriteľ vymáha viaceré pohľadávky prostredníctvom jedného konania, nie je na mieste, aby dlžník znášal náhradu nákladov násobených počtom pohľadávok, keď veriteľovi nevznikli náklady navyše tým, že naraz uplatnil v jednom konaní viac pohľadávok. s poukazom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zo žiadneho ustanovenia predmetnej smernice, ani zákona nevyplýva, že by výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením viacerých pohľadávok jednou žalobou mala predstavovať súčin sumy 40,- eur a počtu pohľadávok / faktúr napriek tomu, že rozhodovacia prax súdov sa v tejto otázke líši. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.
17. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 2221/2007: Súd musí nielen rešpektovať právo, ale aj jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie len súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou.
18. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
19. Odvolací súd, s ohľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 22Cb/113/2019-530 zo dňa 09.09.2020 v zmysle § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti II. výroku, potvrdil ako vecne správny.
20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).