Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3CoE/119/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti o maloleté dieťa C. I. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, dieťa rodičov: matky Y. S., bytom V., Q. C. XX/XX, C. H., W., D. a otca C. S., bytom H., W. X/ X, v konaní o výkon rozhodnutia o styku otca s maloletým, o odvolaní otca maloletého proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. júna 2015, č.k. -12, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa 7 ods. 1, § 103 ods. 1, § 104 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s čl. 1 písm. b/, 2 písm. a/, 8 ods. 1, čl. 17, 29 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Uviedol, že otec maloletého C. I. S., narodeného XX.XX.XXXX sa návrhom podaným na tamojšom súde dňa 15.05.2015 domáha, aby po prípadnom bezúspešnom vyčerpaní možností uvedených v § 272 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nariadil výkon rozhodnutia - rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. -91 zo dňa 31.03.2014 v časti výroku o úprave styku otca s maloletým. Otec svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudok je právoplatný a vykonateľný, matka maloletého ho dobrovoľne nerešpektuje a otcovi bráni v styku s maloletým. Otec sa s maloletým nestretol v podstate tri roky od odchodu matky do Španielska. Matka nedodržala svoju povinnosť ani v roku 2014 a ani jedno stretnutie otca s maloletým sa v roku 2014 neuskutočnilo. Nasledujúce stretnutie otca s maloletým by malo byť od 01.07.2015, pričom otec už teraz má informáciu, že sa neuskutoční. Otec sa obáva, že týmto prístupom matky dôjde k absolútnemu narušeniu jeho vzťahu s maloletým. Otec pritom túto situáciu nezavinil, zavinila ju matka maloletého, ktorá maloletého v podstate „uniesla“ zo Slovenska a otcovi tým zabránila v akomkoľvek kontakte so synom. Súd prvého stupňa si pripojil spis tamojšieho súdu sp.zn. , kde sa viedlo konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému (na čas do rozvodu) a spis sp.zn. , v ktorom sa viedlo konanie o rozvod manželstva rodičov maloletého a v ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom č.k. -91 zo dňa 31.03.2014, právoplatným dňa 23.04.2014. Z uvedených spisov, kde boli veľmi podrobne zisťované pomery účastníkov okrem iného vyplýva, že matka s maloletým bývajú v Španielsku, na adrese uvádzanej otcom, pričom súd prvého stupňa konštatoval, že maloletý C. I. S., narodený XX.XX.XXXX má v Španielsku obvyklý pobyt. Súd prvého stupňa mal za to, že v danom súdnom konaní je prítomný cudzí prvok, keďže maloletý má obvyklý pobyt v inom štáte, v Španielsku. Španielsko, rovnako ako Slovenská republika je členským štátom Európskej únie. Preto sa na určenie, že súd ktorého členského štátu má právomoc vo veci konať, aplikujú ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ktorého ustanovenia majú v danom prípade prednosť pred ostatnými kolíznymi normami medzinárodného práva súkromného. Keďže maloletý má obvyklý pobyt v Španielsku, kde sa so svojou matkou aj skutočne zdržiava, príslušnosť súdu na výkon rozhodnutia o úprave styku otca s maloletým sa určí podľa obvyklého pobytu maloletého. Pôjde teda o súd v Španielsku. Vzhľadom na neodstrániteľný nedostatok podmienok konania spočívajúci v nedostatku právomoci súdu konať v danej veci, súd podľa čl. 17 Nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a podľa § 104 ods. 1 O.s.p. konanie

zastavil. Súd nerozhodol zároveň postúpení veci príslušnému orgánu, keďže vo veci ide o nedostatok medzinárodnej právomoci.

Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec maloletého. Uviedol, že sa nestotožňuje s tým, že jeho syn má tzv. obvyklý pobyt v Španielsku. Ako bolo aj v konaniach a preukázané, matka maloletého v podstate maloletého uniesla a do dnešného dňa mu neumožnila styk s ním. Maloletý je občan Slovenskej republiky, má doposiaľ trvalý pobyt na území Slovenska. Pred odchodom do Španielska sa na území Slovenskej republiky zdržiaval spoločne s ním a s matkou niekoľko mesiacov. Tieto skutočnosti neboli v rámci konania o návrate maloletého, ktoré sa riešili v Španielsku, zohľadnené. Nemal však možnosť ani finančné prostriedky sa v tomto konaní brániť. Ďalej uviedol, že sa jedenkrát obrátil v záujme ochrany svojich práv a aj ochrany práv maloletého na Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže do Bratislavy, ktorý uzavrel, že dieťa má obvyklý pobyt v Španielsku. V odvolaní taktiež uviedol, že dôveruje len slovenským orgánom, pretože španielsky súd bez dôslednejšieho preverenia pomerov rozhodol v jeho neprospech a tým spôsobil, že v podstate stratil kontakt so synom. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a prvostupňovému súdu prikázal vo veci konať.

Krajský súd, ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Z obsahu spisu bolo zistené, že otec maloletého sa návrhom doručeným na Okresný súd Prievidza nariadenia výkonu rozhodnutia - rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. -91 zo dňa 31.03.2014 v časti výroku o úprave styku otca s maloletým. Z obsahu spisu bolo tiež zistené, že matka sa aj s maloletým od roku 2012 zdržiava v Španielsku, kde majú bývanie, kde má ona svoje zamestnanie, kde maloletý navštevuje školu.

Podľa nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 <aspi://module='EU'&link='32003R2201'&ucin-k- dni='30.12.9999'> z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 <aspi://module='EU'&link='32000R1347'&ucin-k-dni='30.12.9999'> (ďalej len citované nariadenie) kritéria právomoci rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.

Podľa kapitoly I, článok 1 ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.

Podľa kapitoly I. článok 2 ods. 9 citovaného nariadenia pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.

Podľa kapitoly II. oddielu 2, čl. 8, odsek 1 a 2 citovaného nariadenia súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9,10 a 12. Podľa kapitoly II. oddielu 2, čl. 10 citovaného nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a/ každá osoba, orgán, alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo b/ dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok : i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané,

ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť, iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7 iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.

Podľa ust. oddielu 3, čl. 17 vyššie uvedeného nariadenia Rady (ES) ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

Podľa čl. 7 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.7'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR.

Podľa ust. § 103 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963 Zb.%2523103'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa ust. § 104 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963 Zb.%2523104'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Za obvyklý pobyt dieťaťa možno v zmysle rozsudku vo veci C-523/07 ESD považovať miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto členského štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.

Obdobne v zmysle rozsudku SDC497/2010, pojem obvyklý pobyt, sa má vykladať v tom zmysle, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia, pričom treba vziať do úvahy najmä na jednej strane trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania rodiča, a na druhej strane najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa obvyklý pobyt a zohľadnil pritom všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu. Iba za predpokladu, že by k uplatneniu uvedených kritérií viedlo vo veci samej k záveru, že obvyklý pobyt dieťaťa nemožno určiť, určenie príslušného súdu musí byť vykonané na základe kritéria „prítomnosti dieťaťa“, v zmysle článku 13 Nariadenia.

Z obsahu spisu vyplýva, že obaja rodičia i maloleté dieťa majú štátnu príslušnosť Slovenskej republiky a otec na území Slovenskej republiky i trvalo býva. Matka maloletého i s maloletým dieťaťom, ktoré bolo právoplatným rozsudkom zverené do jej osobnej starostlivosti, bývajú od marca 2012 v Španielsku. Matka tu pracuje, dieťa, navštevuje školu, rozpráva po španielsky, majú tu známych. Otec podal predmetný návrh na súd dňa 15.05.2015. Z obsahu spisu tiež nesporne vyplýva, čo otec nepoprel, že o pobyte matky s dieťaťom v Španielsku vedel už od počiatku. Hoci tvrdí, že matka sa s dieťaťom odsťahovala bez jeho vedomia a súhlasu, nevyužil možnosť v zmysle citovaného nariadenia podať žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku, aby dosiahol návrat dieťaťa, ktoré bolo podľa neho neoprávnene premiestnené v inom členskom štáte. S poukazom na citovaný článok 10 Nariadenia oddielu 2, kapitoly II., i ak by podľa tvrdenia otca v odvolaní nebolo možné tvrdiť, že boli splnené podmienky písmena a), že teda každý subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením, boli splnené podmienky písmena b) a i), že do jedného roka odkedy sa otec dozvedel o mieste pobytu dieťaťa, nepodal žiadosť o jeho návrat na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené. V dôsledku toho nemohlo dôjsť k zachovaniu právomoci súdov Slovenskej republiky ako miesta pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. S prihliadnutím na všetky okolnosti daného

prípadu, novým obvyklým pobytom dieťaťa sa stalo Španielsko, ktorý bol daný už i v čase začatia predmetného konania a právomoc majú súdy členského štátu aktuálneho obvyklého pobytu dieťaťa teda Španielska. Za splnenia týchto podmienok nie je rozhodné, či otec s premiestnením dieťaťa súhlasil.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo teda dôvodným, aby Okresný súd Prievidza, na ktorom sa začalo predmetné konanie, keďže ide o vec v ktorej podľa citovaného nariadenia tento súd nemá právomoc konať a ktorá zároveň podľa citovaného nariadenia patrí do právomoci súdu iného členského štátu, aj bez návrhu ex offo, vyhlásil, že nemá právomoc a zároveň konanie zastavil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .