Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Er/221/2015

Uznesenie

Okresný súd Žiar nad Hronom v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, v konaní zastúpený: Advocate, s.r.o., IČO: 36865141, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: C. Š.D., T.. XX.XX.XXXX, U. H. Ž. T. R., R. XXX/XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, vedenej pod sp. zn. EX 6680/2015 súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava o vymoženie 49,- € s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Exekúciu vedenú pod spis. znač. EX 6680/15 vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a z a s t a v u j e.

Súd p o v o ľ u j e o d k l a d e x e k ú c i e, a to do právoplatného rozhodnutia súdu o návrhu povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 04.12.2015.

odôvodnenie:

Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 25. júna 2015 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávneného, ktorým sa voči povinnému domáhal vymoženia 49,- € s prísl., ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 05.11.2014 pod sp. zn. SR 11618/14.

Právny zástupca povinného doručil na Okresný súd Žiar nad Hronom návrh na zastavenie exekúcie spolu s návrhom na odklad exekúcie v ktorom uviedol, že exekúcia vedená na základe rozhodcovského rozsudku č. SR 11618/14 vydaného dňa 05.11.2014 je neprípustná z dôvodu, že výkon predmetného exekučného titulu je v rozpore s verejným poriadkom. Zmluvou s takýmto znením si spotrebiteľ jednoznačne zhoršil svoje zmluvné postavenie / §54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník /. Ďalej právny zástupca povinného uviedol k rozhodcovskej doložke, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje zjavnú nerovnováhu medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ide najmä z dôvodu, že oprávnený si priamo a autoritatívne v preformulovanej rozhodcovskej zmluve určil pre prípad vzniku sporu z predmetnej zmluvy, možnosť výberu či prípadný spor predloží Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému spol. Slovenská rozhodcovská. Na záver právny zástupca povinného uviedol a zároveň citoval jednotlivé rozhodnutia okresných ako aj krajských súdov v rámci Slovenskej republike v obdobných prípadoch.

Oprávnený vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie ako návrhu na odklad exekúcie uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Oprávnený poukázal k zmluve o úvere, že účastníci konania si v bode 16. Všeobecných podmienok poskytnutia úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 obchodného zákonníka s a všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. K rozhodcovskej zmluve oprávnený uviedol, že oprávnený s povinný dohodol nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, na základe

ktorej mal povinný možnosť riešiť spor buď pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Povinný sa teda uzatvorením tejto rozhodcovskej doložky nevzdal práva na súdnu ochranu poskytnutú všeobecnými súdmi SR a rozhodcovská doložka v sebe obsahuje alternatívu. Uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva ako dokument na samostatnom liste papiera môže, ale rovnako nemusí byť uzavretá spolu so zmluvou o úvere. Následne preto, v prípade, že žiadateľ o úver uzavrie rozhodcovskú zmluvu, pri vzniku sporu zo zmluvy o úvere má každá strana možnosť voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním /nakoľko sa jedná o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku/. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, v prípade rozhodcovskej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Na základe vyššie uvedeného oprávnený žiadal, aby súd návrhu povinného na zastavenie exekúcie ako aj návrhu na odklad exekúcie zamietol.

Zo spisového materiálu vyplýva, že účastníci konania uzavreli dňa 30.11.2012 Zmluvu o úvere č. 609900427 v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle uzavretej zmluvy oprávnený ako veriteľ sa zaviazal poskytnúť povinnému ako dlžníkovi úver v sume 150,- € a povinný sa zaviazal túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 224,- € vrátiť veriteľovi v 4 mesačných splátkach po 56,- EUR, počnúc dňom 09.01.2013. Vzhľadom na to, že povinný ako dlžník si svoje povinnosti z uzavretej zmluvy neplnil riadne a včas, obrátil sa oprávnený na rozhodcovský súd v zmysle rozhodcovskej doložky tvoriacej súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitnéhopredpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa § 243d ods.2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1.januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Poznámka „4ead)“ k § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku znie: Zákon č. 335/2014 Z.z., spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Hoci podľa ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, táto okolnosť neznamená nemožnosť jeho preskúmania v exekučnom konaní. Umožňuje to ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ZRK), podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 EP, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Dôvody zastavenia exekučného konania uvedené v § 45 ods. 1 ZRK, nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu exekučného konania. Vyššie uvedené ustanovenie teda umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z uvedeného vyplýva, že nato, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Napriek tomu, že zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, je v záhlaví označená ako „úverová“, teda uzavretá podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a malo by sa jednať o tzv. absolútny obchod, ktorý by sa mal podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom, bez ohľadu na postavenie jej účastníkov, t. j. bez ohľadu či sa jedná o podnikateľa alebo nepodnikateľa, jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal exekučný súd preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1, 2 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 879l OZ, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú právne vzťahy vzniknuté do 28. februára 2010; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich uplatnené pred 1. marcom 2010 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 53 ods. 1, 4 písm. r) v znení nesk. predpisov, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú

vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú mimo iného aj tie, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Ustanovenie § 53 ods. 4 obsahuje exemplifikatívny, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.3.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka, a to požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je totiž poskytnúť spotrebiteľom v SR, ako členskom štáte EÚ, minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS.

Podľa čl. 6 ods.1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách(ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 8 smernice, členské štáty môžu prijať alebo si ponechať prísnejšie opatrenia kompatibilné so Zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice, nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3 smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

Súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej zmluvy v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Zistil, že dňa 30.11.2012 oprávnený a povinný uzavreli rozhodcovskú zmluvu, ktorá tvorí samostatnú časť, t.j. samostatnú listinu a ktorú povinný podpísal. Rozhodcovská zmluva tiež obsahuje vyhlásenie dlžníka - povinného, že súhlasí s uzatvorením tejto zmluvy a vyhlásenie o tom, že bol pred uzavretím tejto zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzavretia tejto rozhodcovskej zmluvy. Z predloženej rozhodcovskej zmluvy / v spise na čl. 5 / vyplýva, že nebola individuálne dojednaná, zmluvné podmienky boli vopred pripravené (ako pretlačený formulár rozhodcovskej zmluvy) a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľovi je faktický odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd.

Ohľadne samotného určenia právomoci rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o úvere č. 609900427 zo dňa 30.11.2012, v čl. II, s poukázaním body č. 1, 2 a 3 rozhodcovskej zmluvy a posúdenia takéhoto určenia z hľadiska platnosti alebo neplatnosti, je formulácia ustanovení zmluvy v uvedených bodoch značne nerovnovážna a v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Tento záver je odôvodnený tým, že tieto ustanovenia síce

dávajú v prípade sporu zo zmluvy o úvere na výber z možností tej zmluvnej strane, ktorá by bola na strane žalobcu, obrátiť sa buď na všeobecné súdy alebo na jeden z rozhodcovských súdov, ale v konečnom dôsledku v prípade, ak by uplatnil svoje nároky oprávnený ako veriteľ na rozhodcovskom súde, bol by povinný ako spotrebiteľ nútený sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie rozhodcovskej zmluvy je aj podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR, pod sp.zn. zo dňa 09.01.2014) možné označiť len za formálne vyhovenie ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že rozhodcovskú zmluvu, ktorá obsahuje takéto zakotvenie príslušnosti rozhodcovského súdu, nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú zmluvu, keďže ako už bolo uvedené, v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musel by sa povinný ako spotrebiteľ podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. V prípadoch, keby bol žalobcom oprávnený ako poskytovateľ úveru, nemohol by sa povinný brániť mimo rozhodcovského súdu, čo samé o sebe sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva obsahuje v sebe ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľ a tým spôsobom, že svojim obsahom mu sťažujú slobodný výber na určenie spôsobu riešenia sporov zo zmluvy o úvere a znevýhodňujú jeho postavenie ako zmluvnej strany, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá platne. Nakoľko súd vyhlásil rozhodcovskú zmluvu za neplatnú, neplatné účinky zmluvy spôsobujú aj nevykonateľnosť exekučného titulu, ktorý z tohto dôvodu má účinky paaktu.

V posudzovanej veci sa oprávnený domáhal návrhom na vykonanie exekúcie (zápisnica zo dňa 14.02.2015) vymoženia sumy 49,- € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave. Rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko v zmluve je uvedený údaj RPMN vo výške 645,26 %. Súd následne pristúpil k skúmaniu dojednania výšky odplaty, prostredníctvom ukazovateľa RPMN, ktorá bola dohodnutá vo vyššie uvedenej výške. Následne súd vykonal prepočet výšky RPMN a následne zistil, že uvedená výška za poskytnutý úver je zjavne neprimeranej výške. Podstatne prevýšenou odplatou ako je obvykle požadovaná na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, bolo potrebné určiť porovnávacie kritérium na základe ktorého by následne bolo možné prijať záver o podstatne prevýšenej odplate alebo vysloviť opak. Porovnávacie kritérium predstavujú výšku RPMN uvedená v zmluve o úvere s úrokovou štatistikou Národnej banky Slovenska (<http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/menova-a-bankova- statistika/urokova-statistika/bankova-urokova-statistika-uvery>). Táto úroková štatistika nových úverov sleduje aj vývoj ročnej percentuálnej miery nákladov RPMN, ktorá súvisí so spotrebiteľskými úvermi a úvermi na bývanie pre sektor domácností. Za posudzované obdobie november 2012 bola RPMN spotrebiteľských úverov vo výške 16,42 %.

Pri porovnaní uvedených štatistických údajov s údajom hodnoty RPMN, ktorá bola dohodnutá v zmluve o úvere je zrejmé, že hodnota odplaty vo výške 645,26 % nezodpovedá tzv. bežnému priemeru hodnôt RPMN na finančnom trhu. Preto dohodnutá hodnota RPMN ako odplata za poskytnutý úver predstavuje podstatne prevýšenú odplatu oproti odplatám, ktoré sú požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Vzhľadom na tieto skutočnosti odplata nebola dojednaná v rámci materiálnych predpokladov, ktoré ustanovuje § 53 ods.6 OZ. Takéto plnenie odplaty zo strany povinného ako spotrebiteľa je potrebné potom označiť za právom nedovolené.

Okresný súd sa primárne zaoberal otázkou, či zmluva o úvere, ktorá založila záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľskou zmluvou a či rozhodcovská zmluva, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu, bola platne dojednaná, teda ide o spotrebiteľskú povahu zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným. Pre úplnosť argumentácie o správnosti tohto záveru súd ďalej uvádza nasledovné. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na finančnom trhu, upravený v ust. §

53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje aj odvolací súd. Súd tiež poukazuje na ust. § 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie, alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva o úvere dojednaná medzi oprávneným a povinným obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami, preto, ako je už vyššie uvedené, túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa ust. § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia, a preto aj súd poukazuje na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), ktorá je základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem ust. § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov, čo však neznamená, že nemožno na ňu odkazovať pri výklade vnútroštátneho práva.

Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti. Občiansky zákonník, (ani iný predpis) neobsahuje ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité hranice vyplývajú z citovaného § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Existencia daného ustanovenia nevylučuje exekučný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úroku aj z hľadiska dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený(všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle tohto výkladu je potrebné sa pozerať aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov nielen z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle §53 ods. 6 OZ, ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo postavené, t.j. (okrem iného) aj na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí,

že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd exekúciu zastavil a zároveň v súlade ustanovením § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý umožňuje súdu povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 EP). Povolenie odkladu podľa citovaného ustanovenia zákona predpokladá preukázanie takých okolností, že možno dôvodne očakávať, že dôjde k zastaveniu exekúcie za podmienok podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.

Po právoplatnosti tohto uznesenia súd rozhodne o trovách exekúcie / § 200 ods. 2 EP /.

Poučenie:

: Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom v 3- och písomných vyhotoveniach.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodných skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/, f/rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.