Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11C-98-2016.pdf
PDF · 94.08 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
VK-11C/98/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Veľký Krtíš samosudcom JUDr. Ľubošom Murgašom v právnej veci navrhovateľky A. V., N.. XX. XX. XXXX, A. B. H. XXX, XXX XX Č., adresa na doručovanie Družstevná 55, 991 25 Čebovce, právne zastúpená splnomocneným zástupcom JUDr. Vladimírom Zvarom, advokátom, so sídlom AK vo Veľkom Krtíši, SNP 1/A, proti odporcovi Z. V., N.. XX. XX. XXXX, A. B. H. XXX, XXX XX Č., právne zastúpený splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Gabrielou Novákovou, advokátkou so sídlom AK vo Vinici, Mierové námestie 452, o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľky z a m i e t a.
Navrhovateľka je p o v i n n á nahradiť odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 948,43 Eur na účet právnej zástupkyne odporcu Mgr. Gabriely Novákovej, advokátky, so sídlom AK vo Vinici, Mierové Námestie 452, číslo účtu: 2411454954/0200 vedený vo VÚB a.s., a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Dňa 03.05.2016 bol tunajšiemu súdu doručený návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia príspevku na výživu rozvedeného manžela, a to vo výške 120,- Eur mesačne so splatnosťou príspevku na výživu vždy do 15. Dňa, v tom ktorom kalendárnom mesiaci. Návrh odôvodnila tým, že s odporcom boli manželia a manželstvo bolo uzavreté dňa 20.05.2000 a rozvedené bolo rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš sp. znač. 7P/189/2014, ktorý sa stal právoplatným k 27. 01. 2016. Poukázala na to, že po rozvode bola nútená sa odsťahovať a opustiť spoločnú domácnosť a podstatnú časť majetku nadobudnutú počas manželstva prenechala do užívania odporcu. Maloleté dieťa A. V. bola na čas po rozvode zverená do jej osobnej starostlivosti. Vzhľadom na zhoršenie vzájomných vzťahov s bývalým manželom a jeho zásahov bola nútená ukončiť živnostenské podnikanie a v súčasnosti je bez práce a odkázaná finančne na príspevky od rodičov. Na druhej strane odporca má dobré ekonomické zázemie. Vzhľadom na uvedené okolnosti a z dôvodu, že vykonáva starostlivosť o maloleté dieťa nie je schopná sa samostatne živiť. Požiadala preto o príspevok na výživu vo výške 120,- Eur. Zdôraznila, že v rozvodovom konaní súd jej priznal náhradu trov rozvodového konania vo výške 50% a prihliadol na dôvody, ktoré viedli k rozvratu manželstva.
Odporca s návrhom nesúhlasil a žiadal ho zamietnuť. V písomnom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka nespĺňa žiadnu z hmotno-právnych podmienok pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Jej zdravotný stav je priaznivý, má ukončené stredoškolské štúdiu a preto má predpoklady, aby si zabezpečila príjem vlastnou aktivitou. Tvrdenia, že ukončila živnostenské podnikanie na základe jeho podnetov sú nepodložené a účelové, pretože navrhovateľka k podnikaniu nepristupovala dostatočne vážne. V čase trvania manželstva ju finančne podporoval a preto sa nemusela aktívne zapojiť do ich podnikateľskej činnosti. Po rozvode však jej vlastný prístup k tejto činnosti nebol postačujúci, preto
došlo k ukončeniu podnikania. Tvrdená nezamestnanosť u navrhovateľky je účelová, pretože i zo strany ÚPSVaR M. K. je možnosť poskytnutia rekvalifikácie a nič navrhovateľke nebránilo, aby si zamestnanie našla. Je účelové tvrdenie, že si prácu nemôže nájsť z dôvodu uskutočňovania styku odporcu s maloletým. Styku i napriek nariadenej úprave v zmysle súdneho rozhodnutia bráni a z tohto dôvodu došlo aj k nariadeniu jeho výkonu.
Na pojednávaní dňa 21.06.2016 navrhovateľka trvala na písomnom návrhu. Uviedla, že od roku 2014 prevádzkovala živnostenské podnikanie a dostala príspevok od štátu na podnikanie. Túto činnosť vykonávala spoločne s bývalým manželom, ale prevádzku zrušila k 01.01.2016. Podnikateľskú činnosť ukončila, pretože odporca podnecoval rôzne kontroly štátnych orgánov, obchodnej inšpekcie, colných orgánov a ÚPSVaR a vytváral na ňu v podnikaní neprimeraný psychický tlak. Butik predala za kúpnu cenu 2000,- Eur, z ktorej 1.000 Eur vrátila ÚPSVaR vo M.. V súčasnosti žije sama so svojou matkou a dcérou v Obci Č. v rodinnom dome. Matke finančne neprispieva, pretože matka akceptovala, že nemá dostatočný príjem. Po skončení podnikateľskej činnosti bola registrovaná ako nezamestnaná, a nebola jej ponúknutá žiadna práca. Dňom 05.05.2016 sa zamestnala a podľa pracovnej zmluvy má čistý príjem 2,30 Eur/ hod. ako dozor v herni s dohodnutým nepravidelným pracovným časom. Okrem príjmu zo zamestnania žiadny iný príjem nemá. Odporca platí k jej rukám výživné vo výške 130,- Eur mesačne na výživu maloletej. Uhrádza vlastné bežné výdavky na stravu, oblečenie a obuv, ktoré kopírujú štruktúru jej výdavkov, tak ako ich tvrdila v rozvodovom konaní. Jej zdravotný stav je priaznivý a má ukončené stredoškolské vzdelanie bez maturity v odbore záhradníctvo. S bývalým manželom mali zriadený spoločný účet, na ktorý im boli vyplácané finančné plnenia a to vrátane jej odstupného, ale po odchode z domácnosti manžel prístupové práva k spoločnému účtu zablokoval a nemala prehľad o výške zostatku na tomto účte ani o svojich finančných prostriedkoch. Rozhodujúcim faktom, ktorý ovplyvnil manželský vzťah bol alkohol na strane odporcu, ktorý bol ustálený ako dôvod rozvratu manželstva. Potvrdila, že v čase rozvodového konania mala mimomanželský vzťah, rovnako ako odporca.
Odporca na pojednávaní dňa 21.06.2016 uviedol, že navrhovateľka je schopná sa samostatne živiť. Dôvodom, pre ktorý ukončila živnostenské podnikanie nebola jeho aktivita a ani prekážka, ktorú by pre navrhovateľku vytvoril. Poukázal aj na morálny aspekt žalobného návrhu v tom, že navrhovateľka zdôrazňovala príčinu rozvodu manželstva len alkohol. Príčinou rozvodu však bola aj mimomanželská známosť, pretože navrhovateľka mala priateľa a nezabezpečovala starostlivosť o maloletú, ktorá bývala často u svojej starej matky. Mala pritom nadštandardné finančné nároky počas trvania manželstva a na ich uspokojenie bol nútený si zobrať úver. Účet, ktorý viedli bol spoločný a bol zriadený v roku 1998 a k nemu navrhovateľka mala riadny prístup a mohla s finančnými prostriedkami disponovať a aj si finančné prostriedky z účtu vyberala. Prístupové práva k účtu dal zablokovať po odchode navrhovateľky zo spoločnej domácnosti v novembri 2014. Navrhovateľka od roku 2006 nebola zamestnaná a zárobkovú činnosť začala prevádzkovať až v roku 2014. V uvedenom období neprispievala na spoločnú domácnosť. V prevádzke navrhovateľky boli vykonané kontroly zo strany ÚPSVaR M. a daňového úradu ohľadom registračnej pokladne a to ešte počas ich vzájomného spolužitia. Uviedol, že v súčasnej dobe žije v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi, vykonáva podnikateľskú činnosť.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky a odporcu, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov a to obsahom súdneho spisu sp. zn. 7P/189/2014 a na tomto základe zistil nasledovný skutkový stav:
Medzi účastníkmi sa na tunajšom súde viedlo konanie pod sp. zn. 7P/189/2014 o rozvod manželstva a o úpravu práv a povinností rodičov k maloletej B. na čas po rozvode. Súd manželstvo účastníkov konania rozviedol, pretože dospel k záveru, že sú splnené hmotno-právne podmienky pre rozvod manželstva. Ustálil že manželstvo účastníkov si neplní žiadnu z funkcií podľa zákona o rodine. Vo vzájomnom vzťahu medzi manželmi súd konštatoval vážny rozvrat, pričom ustálil, že jeho dôvodom bolo požívanie alkoholických nápojov odporcom, ktoré viedlo k hlbokej kríze a neschopnosti manželov komunikovať a následnej strate citového vzťahu. V čase rozvodového konania navrhovateľka aj odporca mali nadviazané mimomanželské vzťahy. Účastníci konania nežijú v spoločnej domácnosti od októbra 2014. Navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť a od roku 2014 prevádzkovala samostatne živnosť, z ktorej mala čistý mesačný príjem v priemere 400,- Eur. Živnostenské podnikanie ukončila k 01.02.2016. Žije v spoločnej domácnosti s matkou a maloletou dcérou Sofiou v obci Čebovce. Vzhľadom na finančnú situáciu matka navrhovateľky jej umožnila bývať v domácnosti bez finančného príspevku. V súčasnej dobe je zamestnaná a má priemerný čistý príjem 2,30 Eur/ hod. na pracovnej pozícii - dozor v herni,
kde má dohodnutý pohyblivý pracovný čas. Navrhovateľka nemá iný príjem okrem príjmu z pracovnej činnosti. Odporca si plní vyživovaciu povinnosť na maloletú Sofiu, ktoré výživné poukazuje k rukám navrhovateľky vo výške 130,- Eur mesačne. Navrhovateľka v súdnom konaní sp. zn. 7P/189/2014 podľa daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2014 deklarovala príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti vo výške 2 845,- Eur a výdavky z podnikania vo výške 1813,20 Eur. Základ dane preukázala vo výške 1 032,63 Eur. Zdravotný stav navrhovateľky neovplyvňuje jej pracovnú schopnosť a je vyučená v odbore záhradníctvo, keď má ukončené stredné odborné vzdelanie bez maturity. Odporca žije v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi v Obci Č.. Je podnikateľom a podľa daňového priznania za rok 2015 preukázal daňové príjmy zo živnosti vo výške 12 289,92 Eur a daňové výdavky 13 730,- Eur. Zriadil podnikateľský účet, ktorý bol zároveň spoločným účtom manželov od v roku 1998, ku ktorému manželka mala prístup a s ním disponovala do novembra 2014, kedy jej práva obmedzil. Na účet boli vyplatená finančné prostriedky z poskytnutého úveru za trvania manželstva, ktoré aj po rozvode manželstva spláca.
Podľa § 72 ods. 1, 2, 3 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine; rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.
Podľa § 75 ods. 1, 2 zákona o rodine; pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Súd sa pri rozhodovaní spravoval vyššie citovanými ustanoveniami zákona o rodine, ktoré aplikoval na zistení skutkový stav veci. Zákon o rodine v ustanovení § 72 ods. 1,2,3 upravuje hmotno-právne podmienky pre určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela tak, že manželstvo manželov musí byť právoplatne rozvedené, rozvedený manžel nie je schopný sa samostatne živiť, schopnosti k možnostiam majetkové pomery umožňujú príspevok priznať, bývalí manželia sa na poskytovaní príspevku nevedia dohodnúť a určenie príspevku neodporuje dobrým mravom. Podľa názoru súdu tieto zákonné podmienky pre určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela v predmetnej veci neboli splnené. Z obsahu spisu vyplýva, že bývalí manželia sa na príspevku nedohodli, súd preto rozhodoval o návrhu jedného z nich a z tohto hľadiska mal povinnosť prihliadnuť na všetky príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahu medzi manželmi. Z obsahu rozvodového spisu vo veci sp. zn. 7P/189/2014 vyplýva, že príčinou rozvratu manželského vzťahu bola zvýšená konzumácia alkoholu u odporcu a z toho vznikajúce nedorozumenia manželov a ich vzájomná nedôvera. Zároveň však v súdnom konaní bolo preukázané, že navrhovateľka v čase začatia rozvodového konania už mala nadviazaný mimomanželský vzťah a teda jedná sa na jej strane okolnosť, ktorá tiež ovplyvnila mieru rozvratu vzájomného manželského vzťahu. V predmetnom konaní teda nemožno vyhodnotiť iba v neprospech odporcu okolnosť rozvratu manželstva. Na bližšie objasnenie týchto príčin resp. preukázanie existencie a povahy svojho mimomanželského vzťahu v čase trvania manželstva a jeho vplyv na rozvrat vzťahu nenavrhla vykonať žiadne dôkazy. Vzťah nepopierala ani ako príčinu rozvratu manželstva. Súd uvedenú otázku ustálil tak, že zavinenie na rozpade manželstva v prevažnej miere nie je možné pričítať ani jednému z manželov, pretože k rozvratu manželstva prispeli obaja manželia. Nie je daný zákonný dôvod, aby súd odporcovi uložil povinnosť znášať zodpovednosť za rozvod manželstva vo forme príspevku na výživu rozvedenej manželky. Súd podporné hľadisko vyjadrené v ustanovení § 72 ods. 2 Zákona o rodine pri posudzovaní opodstatnenosti žaloby nevyhodnotil v neprospech odporcu. Súd ďalej skúmal základnú hmotno-právnu podmienku vzniku nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela, ktorou je schopnosť rozvedeného manžela samostatne sa živiť. Neschopnosť živiť sa samostatne znamená, že celkové majetkové pomery vrátane príjmov rozvedenému manželovi neumožňujú pokryť jeho životné potreby. Rozvedený manžel nemá
právny nárok na rovnakú životnú úroveň ako bývalý manžel. Uvedené treba vykladať v tom zmysle, že ak jeden z manželov má vyšší príjem alebo nadpriemerný príjem, zatiaľ čo druhý manžel sa ocitol v horšej majetkovej situácii, ale má schopnosť sa samostatne živiť aj na základe dávok sociálneho systému, nevzniká rozvedenému manželovi automaticky nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela. Povinnosť prispievať na výživu manžela je výnimka, ktorá vyžaduje kvalifikovanú mieru odkázanosti druhého manžela. Túto mieru odkázanosti súd skúmal v predmetnej veci vo vzťahu k pomerom k navrhovateľky. Súd nezistil žiadny konkrétny dôvod, ktorý by u navrhovateľky vylučoval jej schopnosť sa samostatne živiť. Nepreukázala podmienku odkázanosti na príspevok. Naopak bolo preukázané, že zo spoločnej domácnosti sa navrhovateľka odsťahovala v októbri 2014 a od 05.05.2016 sa zamestnala na základe pracovnej zmluvy a má príjem zo zamestnania v čistom 2,30 Eur na hodinu (približne 500,- Eur mesačne v čistom), neznáša žiadne výdavky na bývanie a odporca si riadne a včas plní vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére zverenej do opatery navrhovateľky. Majetkové pomery navrhovateľky nie sú preto okolnosťami umožňujúcimi priznanie príspevku. Navrhovateľka je zdravá a netrpí ochorením, ktoré by ovplyvňovalo jej pracovnú spôsobilosť. Disponuje kvalifikačným predpokladom, aby si zabezpečila aj zvýšenie aktuálneho príjmu. Za daného stavu by odporovalo zásadám etiky, aby sa len odporca podieľal na zvýšených výdavkoch navrhovateľky príspevkom na výživu bez toho, aby ich v prvom rade sama navrhovateľka v rozhodujúcej miere znášala z vlastného príjmu. Súd sa potom nezaoberal, či plnenie príspevku je alebo nie je v schopnostiach a možnostiach bývalého manžela, pretože neboli naplnené rozhodujúce podmienky stanovené zákonom o rodine pre priznanie príspevku. Napokon sa žiada dodať, že na strane odporcu došlo k poklesu príjmu z podnikania a podľa daňového priznania vykázal daňové výdavky presahujúce jeho daňový príjem v dvoch po sebe nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. Z týchto konkrétnych dôvodov potom súd návrh navrhovateľky považoval za nedôvodný, nevyhovel mu a návrh zamietol.
O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p a to na základe zásady úspechu v konaní. Odporca mal v konaní plný procesný úspech a vzniklo mu právo na náhradu trov konania proti navrhovateľke. Odporcovi vznikli trovy z dôvodu právneho zastúpenia, ktoré si vyčíslil v zákonnej lehote a to za 4 úkony právnej služby po 237,34 Eur za úkon (za prevzatie a príprava zastúpenia, podanie vyjadrenia k návrhu z 23.05.2016, ďalšia porada s klientom zo dňa 07.06.2016, účasť na pojednávaní dňa 21.06.2016), za 4 x režijný paušál k úkonom vo výške 33,56 Eur ( 4 x 8,39 Eur),za náhradu za stratu času vo výške 28,60 Eur (2 x 14,30 Eur) a za náhradu cestovných nákladov vo výške 15,92 Eur za cestu z Vinice do Veľkého Krtíša a späť. Celkovo si odporca nárokoval trovy právneho zastúpenia vo výške 948,33 Eur. Súd po preskúmaní správnosti výpočtu trov zistil, že boli uplatnené v súlade sa ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby a to podľa § 10 ods. 1, 3. Základná sadza tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby bola určená z hodnoty 6.840,- Eur, ktorá zodpovedá výške požadovaného príspevku 120,- Eur mesačne za obdobie 57 mesiacov t. j. do uplynutia 5 rokov od právoplatnosti rozsudku rozvode manželstva (sp. zn. 7P/189/2014 z 11.01.2016, právoplatný 27.01.2016). Predmetom právnej služby je opakujúce sa plnenie, preto tarifná hodnota je určená súčtom plnení. Nárok na odmenu za vykonané úkony právnej služby a náhradu výdavkov súd posúdil podľa§ 13a ods. 1 písm. a), b), c), d), § 16 ods. 3,§ 17 ods. 1, § 16 ods. 4 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a zodpovedá rozsahu poskytnutej právnej pomoci odporcovi. Právna zástupkyňa vyčíslila správne náhradu za stratu času aj výšku cestovných náhrad, ktoré sú primerané s ohľadom na povahu trasy aj použitý dopravný prostriedok a vzdialenosť zo sídla advokáta. Súd preto navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia odporcovi v celkovej výške 948,33 Eur na účet jeho právnej zástupkyne a to v zmysle ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na Okresný súd vo Veľkom Krtíši písomne v 2 vyhotoveniach a rozhoduje o ňom Krajský súd v Banskej Bystrici.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).
Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.