Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_5CoE-130-2015.pdf
PDF · 137.82 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/130/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova 25, v konaní spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom: Grösslingova 4, Bratislava, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: O. N., nar. XX.X.XXXX, hlásený pobyt bezdomovca v meste X. M., zastúpený súdom ustanoveným opatrovníkom: JUDr. W. O., rodená N., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Vladimír Cipár, so sídlom Vazovova 2759/9, Bratislava, Bratislava, o vymoženie sumy 318,66 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda pod č. k. 8Er/307/2003-21 zo dňa 1. decembra 2011 a o návrhu oprávneného na prerušenie konania takto
rozhodol:
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Rozhodnutie právne odôvodnil s použitím ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 203 ods. 1 a ods. 3 (ďalej aj „EP“), § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 574 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), Vecne argumentoval v podstate tým, že exekučným titulom v predmetnej veci je notárska zápisnica č. N 1262/2003, NZ 26333/2003 spísaná zo dňa 18. júla 2003 notárom JUDr. Ľubomírom Vlhom so sídlom v Bratislave, ktorá obsahuje vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré vyhlásil Mgr. Martina Paičeka na základe substitučnej plnej moci, ako zástupca Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta konajúceho na základe splnomocnenia, ktoré je obsiahnuté v zmluve o úvere číslo 1300013 uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 6.12.2002. Súčasťou tejto zmluvy je aj splnomocnenie v zmysle ktorého „dlžník ako splnomocniteľ splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, advokátska kancelária Za kasárňou 1, 831 01 Bratislava na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku“ Súd preskúmal uvedenú zmluvnú podmienku, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere, pričom musí konštatovať jej neprijateľnosť a následne aj absolútnu neplatnosť. Má za to, že splnomocnenie Mgr. Tomáša Kušníra v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a všeobecne a uznanie dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno považovať za platné. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi.
Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v čase uznania existoval. Povinný v deň uzavretia zmluvy o úvere splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, t.j. urobil tak v čase, keď žiadny dlh neexistoval a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však možné predpokladať jeho výšku. Uznať záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí. Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť advokáta uznať dlh. Zástupca povinného tiež určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným. V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je rozpor záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Z možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 OZ). Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2 OZ, v zmysle § 39 OZ spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Ak dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi Mgr. Tomášom Kušnírom a povinným je v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr. Tomáš Kušnír, a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako neplatného právneho úkonu, je neplatná. V uvedenom prípade bola notárska zápisnica, ktorá je v predmetnom exekučnom konaní exekučným titulom, spísaná len zástupcom povinného, pričom ak takáto notárska zápisnica má byť spôsobilým exekučným titulom, musí byť spísaná s osobou povinnou aj s osobou oprávnenou. Na základe vyššie uvedených skutočností a s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v tomto rozsahu exekúciu zastavil.
Súd prvého stupňa zároveň rozhodol, že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Vladimírovi Cipárovi trovy doterajšej exekúcie vo výške 240,34 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. . Oprávnený sa podaným odvolaním domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V podrobných dôvodoch odvolania okrem iného namietal, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci mu zákonom ( ust. § 205 ods. 2 písm. b) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ OSP“), že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. e) OSP), ďalej preto, že súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom( ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. d) OSP), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci( ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP). Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, pričom ak všeobecný súd koná v pozícii exekučného súdu tak, že sám vykoná činnosť smerujúcu k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu neprináleží. Exekučný súd totiž nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Ďalej uviedol, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou ( princíp legality, zákaz diskriminácie, právo na súdnu ochranu, princíp rovnosti zbraní atď). Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie, dôsledne teda nezisťoval skutkový stav veci, čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. V závere odvolania, po podrobnom prieskume exekučného
titulu ako i udeleného plnomocenstva uviedol, že súd môže podľa ust. §44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). Vzhľadom na tieto a ostatné veľmi podrobné dôvody odvolania považuje oprávnený rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie za nezákonné a preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia poukázal i na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu ( teda jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku- materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva , pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej vyslovil názor, že v čase uzavretia predmetnej notárskej zápisnice zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnice, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Ďalej tvrdil, že predmetným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol natretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods.1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol , že podoba a legislatívne zakotvenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ pramení z právnej úpravy , ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „ spotrebiteľské zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ.S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom
oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:
„ Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 58 ods. 3 Exekučného poriadku - odvolanie proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite v tomto smere odôvodnil.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, sú právne odôvodnené. Z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 OSP in fine) ešte nasledovné :
Z obsahu notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, vyplýva, že je v nej obsiahnuté vyhlásenie dlžníka o uznaní záväzku, pričom v mene dlžníka konal advokát Mgr. Tomáš Kušnír (prostredníctvom svojho advokátskeho koncipienta Mgr. Martina Paičeka), ktorý bol splnomocnený povinným v zmluve o úvere medzi dlžníkom a veriteľom. V notárskej zápisnici sa uvádza, že veriteľ - oprávnený uzavrel dňa 6.12.2002 zmluvu o úvere č. 1300015 s dlžníkom - povinným. Dňa 9.4.2003 dlžník (povinný), zastúpený Mgr. Tomášom Kušnírom (pričom advokát Mgr. Tomáš Kušnír bol v predmetnom konaní na základe substitučnej plnej moci zo dňa 28.12.2002 zastúpený svojim advokátskym koncipientom Mgr. Martinom Paičekom) , vyhlásil, že uznáva dlh voči veriteľovi (oprávnenému) v celkovej výške 11.762,- Sk v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky, dlh splatív lehote do 16.4.2003, a v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo so súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 OSP, s tým aby táto notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul.
Osobitným exekučným titulom v sústave iných exekučných titulov je notárska zápisnica, v procese uzatvárania ktorej musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby z hľadiska uvedeného mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania.
Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku. Notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu.
Notárska zápisnica s obsiahnutým súhlasom povinnej osoby s vykonateľnosťou má len formálny charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby bol ako titul pre súdny výkon rozhodnutia vykonateľný; notár ju spíše na základe dohody oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom práve, a na základe vyhlásenia povinnej osoby, ktorým súhlasí s jeho vykonateľnosťou. Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania. Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky náležitosti ustanovené pre jej vykonateľnosť. Exekučný poriadok v ust. § 41 ods. 2 písm. c) výslovne uvádza, že notárska zápisnica je exekučným titulom, ak povinná osoba v nej s vykonateľnosťou súhlasila.
Zo zmluvy o úvere zo dňa 9.12.2003 medzi veriteľom a dlžníkom vyplýva, že priamo v tejto zmluve, ktorá má charakter formulárovej zmluvy, a teda v jej predtlači je priamo obsiahnuté splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocňuje Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta so sídlom Údernícka 5, Bratislava aby v jeho mene spísal notársku zápisnicu ako exekučný titul, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu, na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva.
Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý mal na základe plnomocenstva zastupovať dlžníka (povinného) pri spísaní notárskej zápisnice, a oprávneného (veriteľa v danom zmluvnom vzťahu) je zjavné. Nielenže Mgr. Tomáš Kušnír bol vopred zvolený oprávneným ako zástupca pre povinného, nakoľko jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy, a stávalo sa tak opakovane, ale Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval a obhajoval aj záujmy oprávneného v exekučných konaniach týkajúcich sa vymoženia pohľadávok od úverových dlžníkov.
Je zrejmé, že oprávnený uviedol advokáta Mgr. Tomáša Kušnír ako zástupcu povinného do zmluvy za účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Je vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými písmenami, povinný pri uzatváraní zmluvy ani netušil, že niekoho splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice, ktorá je bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejnému napomenutiu (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000) a Najvyššieho súdu Českej republiky (21Cdo 267/2000 z 10. 10. 2000).
V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 183/2011-16, ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch (oprávnený namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica
spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej zmluve). V tomto uznesení ďalej konštatuje, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Z charakteru zmluvy medzi oprávneným a povinným a priamo v nej obsiahnutým plnomocenstvom je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávneného. Odvolací súd považuje notársku zápisnicu za nulitný akt z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinného pri spisovaní notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.
Odvolací súd zároveň nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora mu poskytuje dostatok informácií.
Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom prípade advokát ( resp. advokátsky koncipient) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu ( tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch) . Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu základ v prejednávanej veci. Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.
S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že oprávneného zaviazal s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 14 ods. 1 a 2, § 15 a § 22 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účinnej do 30.4.2008 (ďalej len „vyhláška“), aby súdnemu exekútorovi uhradil náhradu trov konania v celkovej sume 240,34 Eur. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov konania v sume 240,34 eur; pričom predmetná suma pozostáva s poukazom na ustanovenia § 14 ods. 2 vyhlášky z nasledovných súm: prevzatie, prekontrolovanie, zaevidovanie návrhu 30 min.
- vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia 15 min.
- zaevidovanie poverenia na vykonanie exekúcie 30 min.
- vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie (§ 47) 30 min.
- vyp. žiadosti o súčinnosť - Sociálna poisťovňa, 12.08.2003 15 min.
- vyp. žiadosti o súčinnosť - Sociálna poisťovňa, 12.09.2003 15 min.
- vyp. žiadosti o súčinnosť - Sociálna poisťovňa, 24.03.2004 15 min.
- vyp. žiadosti o súčinnosť - Sociálna poisťovňa, 03.09.2004 15 min.
- vyp. žiadosti o súčinnosť - Sociálna poisťovňa, 17.05.2005 15 min.
- vypracovanie príkazu na začatie exekúcie (§ 66), 26.08.2003 30 min.
- vypracovanie príkazu na začatie exekúcie (§ 66), 21.05.2004 30 min.
- vypracovanie príkazu na začatie exekúcie (§ 66), 09.09.2009 30 min.
- vypracovanie príkazu na začatie exekúcie (§ 66), 26.10.2009 30 min.
- vyp. žiadosti o súčinnosť - ODI 15 min.
- vyp. žiadosti o súčinnosť - VÚB 15 min
- vyp. žiadosti o súčinnosť - Tatra Banka, a.s. 15 min.
- vypracovanie príkazu na začatie exekúcie (§ 99) 30 min.
- vypracovanie exekučného príkazu (§ 96), 15.07.2004 30 min.
- vypracovanie exekučného príkazu (§ 96), 25.09.2009 30 min.
- vypracovanie príkazu na začatie exekúcie (§ 47) 30 min.
- vypracovanie upovedomenia o spôsobe exekúcie (§ 66), 25.09.2009 30 min.
- vypracovanie upovedomenia o spôsobe exekúcie (§ 66), 26.10.2009 30 min.
- vypracovanie exekučného príkazu (§ 66) 30 min.
- vypracovanie časovej špecifikácie 60 min.
- preradenie exekučného spisu do archívu 15 min. Hodinová odmena 630 min. - 11 zač. hod. 73,04 Eur
podľa § 14 ods. 1 písm. b), § 14 ods. 3 a § 15 ods. 1 cit. vyhlášky
- získanie poverenia na vykonanie exekúcie 3,32 Eur
- doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 3,32 Eur
- doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie 3 x 3,32 Eur 9,96 Eur
- doručenie príkazu na začatie exekúcie 7 x 3,32 Eur 23,24 Eur
- doručenie exekučného príkazu 3 x 3,32 Eur 9,96 Eur
- každé zisťovanie účtu povinného 2 x 3,32 Eur 6,64 Eur
- každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného 5 x 3,32 Eur 16,60 Eur
- každé zisťovanie majetku povinného 2 x 3,32 € 6,64 Eur Paušálna odmena súdneho exekútora: 79,68 Eur
podľa § 22 ods. 1 a 2 citovanej vyhlášky
- Tatra banka, a.s., 11,85 Eur
- VÚB 13,83 Eur
- poštovné 83,17 Eur
- telekomunikačné výdavky 2,00 Eur
- spotrebný materiál 2,00 Eur
- archivácia 2,00 Eur Spolu 114,85 Eur Spolu trovy doterajšej exekúcie 267,57 Eur DPH z hodinovej a paušálnej odmeny 30,54 Eur 298,11 Eur Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.
Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky základná hodinová sadzba podľa odseku 1 písm. a) je 6,64 € za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti.
Podľa § 14 ods. 3 vyhlášky paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 Eur €.
Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti: a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie, b) doručenie príkazu na začatie exekúcie, c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, d) doručenie exekučného príkazu, e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní, g) každé zisťovanie bydliska povinného, h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného, i) každé zisťovanie účtu povinného, j) každé zisťovanie majetku povinného.
Podľa § 22 vyhlášky ods. 1 vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Podľa § 23 ods. 1 vyhlášky náhrada za stratu času patrí súdnemu exekútorovi pri úkonoch vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom jeho exekútorského úradu alebo kancelárie, a za čas strávený na ceste do tohto miesta a späť.
Podľa § 23 ods. 2 vyhlášky náhrada podľa odseku 1 je 20 Sk za každú aj len začatú polhodinu.
Podľa § 25 vyhlášky v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou.
Podľa § 210 ods. 1 Exekučného poriadku v exekútorskom archíve sa uschovávajú skončené exekučné spisy, registre, odznaky, pečiatky a pečatidlá.
Podľa § 210 ods. 2 Exekučného poriadku exekútorský archív vedie exekútor. Exekútorský archív exekútorov, ktorých úrad zanikol, vedie komora.
Podľa § 210 ods. 3 Exekučného poriadku o odovzdaní spisov, registrov, pečiatok, pečatidiel a odznaku sa spíše zápisnica.
Podľa § 211 ods. 1 Exekučného poriadku po uložení spisov do exekútorského archívu sa na ich evidenciu a úschovu vzťahujú právne predpisy platné pre úschovu súdnych spisov.
Podľa § 211 ods. 2 Exekučného poriadku výpisy, odpisy a potvrdenia zo spisov uložených v exekútorskom archíve vydáva na žiadosť oprávnených orgánov a osôb exekútor. O nazeraní do spisov a požičiavaní týchto spisov platia primerane ustanovenia § 205 až 207.
Odvolací súd tak ako aj súd prvého stupňa po preskúmaní vyúčtovania exekútora dospel k záveru, že predloženému vyúčtovaniu nemožno vyhovieť v celom rozsahu. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z.z. účinnej do 30.04.2008 priznal exekútorovi odmenu za 495 min. účelne vynaložených na exekúciu, čo zodpovedá 8 začatým hodinám účelne vynaloženým na exekúciu vo výške 71,71 Eur (9 x 6,64 Eur = 59,76 Eur + 11,95 Eur). Súd prvého stupňa postupoval správne, keď súdnemu exekútorovi odmenu za čas potrebný na prevzatie, prekontrolovanie, zaevidovanie návrhu, zaevidovanie poverenia, vypracovanie časovej špecifikácie, preradenie exekučného spisu do archívu v dĺžke 135 min. exekútorovi súd nepriznal vôbec, nakoľko má za to, že tieto úkony sú úkonmi administratívnej činnosti, ktoré nesmerujú bezprostredne k vymáhaniu nároku z exekučného titulu, a preto ich nemožno osobitne odmeňovať. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že náhrada za administratívne práce je v zmysle § 25 cit. vyhlášky zahrnutá priamo v odmene exekútora.
Odvolací súd je tak aj aj súd prvého stupňa toho názoru, že podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 14 ods. 3 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. účinnej do 30.04.2008 priznal súd exekútorovi paušálnu odmenu za 14 úkonov exekučnej činnosti, a to: získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie exekučného príkazu, 2 x zisťovanie účtu povinného, 5 x zisťovanie platiteľa mzdy povinného a 2 x zisťovanie majetku povinného vo výške 55,78 € (14 x 3,32 Eur = 46,48 Eur + 9,30 Eur DPH). Súd prvého stupňa postupoval správne, keď súdnemu exekútorovi nepriznal paušálnu odmenu za každé doručenie príkazu na začatie exekúcie a to 7 x 3,32 Eur, za každé doručenie exekučného príkazu a to 3 x 3,32 Eur a za každé doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie a to 3 x 3,32 Eur, nakoľko § 15 ods. 1 písm. b), d) a e) cit. vyhlášky hovorí o doručení uvedených úkonov exekučnej činnosti na rozdiel od ust. § 15 ods. 1 písm. g), h), i) ako aj j) vyhlášky gramaticky v jednotnom čísle, z čoho vyplýva, že exekútorovi za každé doručenie písomností uvedených v § 15 ods. 1 písm. b), d) a e) paušálna odmena nepatrí. Súd priznal exekútorovi podľa § 15 ods. 1 písm. b), d) a e) paušálnu odmenu len za jedno doručenie príkazu na začatie exekúcie v sume 3,32 Eur, za jedno doručenie exekučného príkazu v sume 3,32 Eur a za jedno doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie v sume 3,32 Eur.
Rovnako ako aj súd prvého stupňa aj odvolací súd je toho názoru, že náhradu archivačného poplatku vo výške 2,00 Eur neprináleží, nakoľko v zmysle § 210 Exekučného poriadku vedie exekútorský archív exekútor a pri uložení spisov do exekútorského archívu sa na ich evidenciu a úschovu vzťahujú právne predpisy platné pre úschovu súdnych spisov. Súd má za to, že povinnosť exekútora viesť exekútorský archív v zmysle § 210 Exekučného poriadku nie je možné zamieňať so službou exekútora, ktorú poskytuje v zmysle § 193 písm. b) Exekučného poriadku, a za ktorú si exekútor účtuje odmenu podľa ustanovenia § 19 vyhlášky č. 288/1995 Z. z.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené teda konštatuje, že súd prvého stupňa preto postupoval správne keď súdnemu exekútorovi s poukazom na vyššie citované ustanovenia vyhlášky priznal náhradu trov exekúcie v celkovej sume 240,34 Eur.
Rovnako tak súd prvého stupňa postupoval správne keď na náhradu trov exekúcie zaviazal s poukazom na ustanovenie § 203 odsek 1 Exekučného poriadku oprávneného, nakoľko sám oprávnený spôsobil stav, že sa domáhal plnenia na základe nespôsobilého resp. neplatného exekučného titulu. Sám
oprávnený spôsobil, že sa domáhal nárokov v rozpore s dobrými mravmi a bez relevantného exekučného titulu, čím procesne zavinil, že sa exekúcia musela zastaviť. Uvedené skutočnosti boli rozhodujúce pri rozhodovaní o trovách exekučného konania, preto súd zaviazal k náhrade nevyhnutných trov exekúcie v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku oprávneného, ktorého zavinením došlo k zastaveniu exekúcie.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bola úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.