Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/149/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Granny, s.r.o., so sídlom Horný Val 23/11 (adresa na doručovanie Horný Val 7/11), 010 01 Žilina, IČO: 47 581 972, proti žalovanému: Franke Slovakia s.r.o., so sídlom M.R.Štefánika 71, 010 01 Žilina, IČO: 36 389 501, právne zastúpenému BAK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Panská 14, 811 01 Bratislava, IČO: 47 254 840, v konaní o zaplatenie 80.609,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -201 zo dňa 09. apríla 2015, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -201 zo dňa 09. apríla 2015 p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy tohto odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia v sume 1.426,50 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného, BAK & PARTNERS s.r.o., Panská 14, 811 01 Bratislava, IČO: 47 254 840.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal povinnosťou nahradiť žalovanému na účet právneho zástupcu žalovaného trovy konania vo výške 4.836,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.255,80 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na žalobu, doručenú okresnému súdu dňa 26.02.2010, ktorou žalobca (pôvodne R2 SK, s.r.o., Černovská 1670/7, 010 08 Žilina, IČO: 36 418 579; ďalej aj „žalobca“) uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 80.609,44 Eur a náhradu trov konania. Podľa žaloby žalobca (jeho právny predchodca) a žalovaný uzavreli dňa 15.05.2007 mandátnu zmluvu, v zmysle ktorej žalobca ako mandatár sa zaviazal zabezpečiť pre žalovaného ako mandanta osobne alebo prostredníctvom tretích osôb obstaranie ponuky na kúpu stavebných pozemkov v lokalite severného Slovenska. Dňa 15.05.2007 žalobca predložil žalovanému písomnú ponuku s uvedením niekoľkých nehnuteľností, podľa žalovaným zadaných kritérií, ktorú ponuku žalovaný prevzal a vzal ju na vedomie. Ponuku žalobca doplnil písomne 17.05.2007, ktorú žalovaný tiež prevzal. Na písomnú ponuku a jej doplnenie žalovaný nijakým spôsobom nereagoval. Následne žalobca získal vedomosť o tom, že dňa 26.11.2008 pod č. V 9827/08 Správa katastra Žilina povolila vklad vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., a to pozemku parc. č. 1164/179 KN - ostatné plochy o výmere 40.474 m2 zapísaného Katastrálnym úradom Žilina, Správa katastra Žilina na LV č. XXXX. Išlo o totožnú nehnuteľnosť, ktorú žalobca ponúkol žalovanému v súlade s mandátnou zmluvou v ponuke zo dňa 15.05.2007 pod č. 1 a v doplnení ponuky zo dňa 17.05.2007 pod č. 1. Podľa žaloby v mandátnej zmluve sa žalovaný zaviazal, „že v prípade, ak niektorú z ponúknutých nehnuteľností nadobudne bez predchádzajúceho e-mailového alebo písomného oznámenia takéhoto postupu mandatárovi, je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej povinnosti vo výške 4 % z navrhovanej kúpnej ceny takto nadobudnutých pozemkov, uvedenej v predloženej ponuke“.

Uznesením z 20.02.2012 č.k. -108 Okresný súd Žilina pripustil zmenu účastníka na strane žalobcu tak, že z konania vystúpil pôvodný žalobca R2 SK, s.r.o., Černovská 1670/7, 010 08 Žilina, IČO: 36 418 579 a do konania na jeho miesto vstúpil navrhovateľ R2 SK servis, s.r.o., so sídlom Černovská 1670/7, 010 08 Žilina, IČO: 46 054 448 (ďalej aj len „žalobca“), a to v súvislosti s doloženými Zmluvami o postúpení pohľadávky z 03.02.2011 (č.l. 99 spisu) a 16.02.2011 (č.l. 99a spisu).

S poukazom na závery predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline sp.zn. zo dňa 24.04.2013, na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery za aplikácie ust. § 261 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. v znení účinnom do 31.01.2013 (ďalej aj len „OBZ“), § 566 ods. 1 OBZ, § 269 ods. 1, 2 OBZ, § 1 ods. 1, 2 OBZ, § 544 ods. 1, 2 OBZ, § 301 OBZ, § 265 OBZ, § 37 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „OZ“), § 39 OZ, § 40 ods. 4 OZ, § 43h ods. 1, 2 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), okresný súd žalobu posúdil ako nedôvodnú a zamietol ju v celom rozsahu.

Podľa okresného súdu bolo potrebné právny vzťah, z ktorého žalobca odvodzoval žalovaný peňažný nárok voči žalovanému na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 80.609,44 Eur, posudzovať ako obchodno- právny, základom ktorého bola zmluva označená ako mandátna zmluva uzatvorená v zmysle § 566 a nasl. Obchodného zákonníka zo dňa 15.05.2007 medzi právnym predchodcom žalobcu a právnym predchodcom žalovaného (č.l. 12 spisu). Predmet zmluvy bol vymedzený v čl. I a vyplýva z neho, že podstatou záväzku (právneho predchodcu) žalobcu bolo vyhľadať pre žalovaného pozemky vhodné pre kúpu so špecifikáciou stavebný pozemok, celková výmera od 30.000 do 40.000 m2 v lokalite Severného Slovenska. Súčasťou záväzku (právneho predchodcu) žalobcu bolo ďalej poskytovanie poradenstva k vhodnosti kúpy vybraných pozemkov a vypracovávanie ponuky ku kúpe pozemkov s fotodokumentáciou, bližším popisom lokality a navrhovanou kúpnou cenou. Vzhľadom na takto vymedzený rozsah práv a povinností (právneho predchodcu) žalobcu zo zmluvy okresný súd konštatoval, že tieto mali zmiešaný charakter a nie je možné ich podriadiť pod niektorý zo zmluvných typov upravených Obchodným zákonníkom alebo Občianskym zákonníkom. Z čl. IV. zmluvy podľa okresného súdu vyplýva, že žalovaný nebol povinný za výkon činnosti (právneho predchodcu) žalobcu vymedzených v čl. I. zmluvy zaplatiť odplatu. Uvedená zmluva tak bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzatvorená ako zmluva bezodplatná. Z ust. § 566 pritom vyplýva, že jedným zo základných pojmových znakov mandátnej zmluvy je jej odplatnosť a rovnako aj zmluvy o sprostredkovaní upravenej v § 642 a nasl. OBZ. Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 15.05.2007, tak nespĺňa pojmové znaky mandátnej zmluvy podľa ust. § 566 OBZ. Uvedená skutočnosť podľa okresného súdu nespôsobuje napriek označeniu tejto zmluvy a zmluvných strán jej neplatnosť, pričom z ust. § 269 ods. 1 vyplýva dôsledok, že na záväzkový vzťah založený zmluvou uzatvorenou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 15.05.2007 nemožno použiť ustanovenia upravujúce mandátnu zmluvu ako pomenovaný zmluvný typ upravený v ust. § 566 a nasl. OBZ. Túto zmluvu tak okresný súd posúdil ako zmluvu nepomenovanú podľa § 269 ods. 2 OBZ, v ktorej účastníci dostatočne určili predmet svojich záväzkov a takémuto posúdeniu zmluvy nebráni ani samotné označenie zmluvy či zmluvných strán. Pre právne posúdenie záväzkového vzťahu okresný súd nepovažoval za relevantné označenie právneho úkonu, ale obsah vzájomných práv a povinností zmluvných strán tak, ako tento vyjadruje vôľu účastníkov zmluvného vzťahu.

Predmetom konania bol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorej zmluvný základ žalobca odvodzoval od dojednania v čl. V.I. zmluvy z 15.05.2007, podľa ktorého v prípade nadobudnutia ponúknutého pozemku žalovaným alebo treťou osobou majetkovo alebo personálne prepojenou s osobou žalovaného bez emailového a písomného oznámenia podľa čl. III.III. tejto zmluvy, sa žalovaný zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej povinnosti vo výške 4 % z navrhovanej kúpnej ceny takto nadobudnutých pozemkov uvedenej v predloženej ponuke, ku ktorej bude pripočítaná DPH. Dojednanie o zmluvnej pokute v čl. V.I. zmluvy okresný súd posúdil ako platné. Zmluvná pokuta bola dojednaná písomne, bola v nej dostatočne určito špecifikovaná povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou a určená výška zmluvnej pokuty. Povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou vyplývala priamo z dojednania o zmluvnej pokute v čl. V.I. zmluvy, v ktorom je zabezpečená povinnosť slovne vymedzená. Následný odkaz na čl. III.III. zmluvy, ktorý obsahuje povinnosť žalovaného uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu odsúhlasené náklady, resp. platby vzniknuté pri obstaraní predmetu zmluvy, bol okresným súdom

posúdený len ako chyba v písaní, ktorá dojednanie o zmluvnej pokute nerobí neplatným, kedy je zrejmé, že správne mal byť v čl. V.I. uvedený odkaz na čl. III.II.

Pokiaľ žalovaný poukazoval na neprimeranosť dojednanej zmluvnej pokuty vzhľadom na hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti a neexistenciu vzniku škody na strane právneho predchodcu žalobcu a vyvodzoval z toho neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, tak s touto argumentáciou žalovaného sa okresný súd nestotožnil. Na hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti a výšku škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, má súd možnosť prihliadať v rámci moderačného práva upraveného v ust. § 301 a s prihliadnutím na uvedené kritéria má možnosť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť. Nakoľko upravuje právny inštitút, ktorý umožňuje súdu, v nadväznosti na posúdenie hodnoty a významu zabezpečovanej povinnosti, ako aj výšky škody, ktorá porušením zabezpečenej povinnosti vznikla, znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, okresný súd nepovažoval za dôvodné, aby na základe posudzovania rovnakých kritérií aplikoval odlišný právny inštitút, resp. dospel k záveru o neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Okresný súd uviedol, že neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 možno použiť, len ak by na riešenie určitej situácie neexistovali iné právne inštitúty. V tomto prípade takýmto osobitným právnym inštitútom je práve moderačné oprávnenie podľa ust. § 301 OBZ. Hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti v právnom vzťahu medzi účastníkmi konania, ktorý bol založený zmluvou z 15.05.2007, by tak bolo možné posudzovať vo vzťahu k moderačnému právu súdu, avšak len za predpokladu, že by súd konštatoval vznik nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty. Rovnako tvrdeným výkonom práva žalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku by sa okresný súd mohol zaoberať len v prípade, ak by konštatoval vznik nároku žalobcu na zmluvnú pokutu. Okresný súd ďalej uviedol, že notifikačná povinnosť žalovaného tak, ako bola dojednaná v čl. III.II. zmluvy, je spôsobilá samostatne obstáť ako zmluvná povinnosť, pokiaľ si ju zmluvné strany výslovne takto dojednali, nakoľko nie je vylúčené, že takáto zmluvná povinnosť môže mať pre oprávnenú stranu význam, a to hoci aj z hľadiska existencie a obsahu iného záväzkového vzťahu uzavretého s treťou osobou, ktorý s posudzovaným zmluvným vzťahom súvisí.

Primárnym predpokladom posudzovania vzniku nároku právneho predchodcu žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. V.I. zmluvy bolo podľa okresného súdu posúdenie, či samotný právny predchodca žalobcu splnil svoj záväzok vyplývajúci z čl. I.I. zmluvy, na ktorý nadväzovala povinnosť žalovaného podľa čl. III.II. zmluvy a ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou dojednanou v čl. V.I. zmluvy. Obsahom záväzku právneho predchodcu žalobcu v zmysle čl. I.I. zmluvy bolo zabezpečiť pre žalovaného obstaranie ponuky na kúpu pozemkov v lokalite Severného Slovenska s vymedzeným druhom pozemkov: stavebný pozemok a celkovou výmerou od 30.000 m2 do 40.000 m2. Splnenie tejto povinnosti žalobca v konaní preukazoval písomnou ponukou z 15.05.2007 (č.l. 13 spisu) v spojení s doplnením ponuky zo 17.05.2007 (č.l. 14 spisu) a v spojení s listinnými dôkaznými prostriedkami na č.l. 146 - 156 spisu, ktoré mali predstavovať obsah CD nosiča, ktorý mal byť súčasťou ponuky predloženej žalovanému. Relevantnou nehnuteľnosťou vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu boli nehnuteľnosti vymedzené v ponuke z 15.05.2007 a v doplnení ponuky zo 17.05.2007 pod č. 1, kde tieto boli charakterizované ako okres Žilina, katastrálne územie D., stavebný pozemok o výmere cca 14 Ha (Priemyselný park Strečno v susedstve spoločnosti DONG HEE) a v doplnení ponuky zo 17.05.2007 bola doplnená cena 1.500 Sk/m2 bez DPH. Pokiaľ žalobca argumentoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že účastníci zmluvy sa dohodli, že ponúkané pozemky v zmysle čl. I.I. zmluvy majú byť stavebné v tom zmysle, že na nich bude možné vykonať plánovanú výstavbu prevádzky žalovaného a že medzi účastníkmi konania nebolo dohodnuté, že pozemok má mať zároveň zmenenú charakteristiku na príslušnom liste vlastníctva, tak s touto argumentáciou žalobcu sa okresný súd nestotožnil. K tomu poukázal na legálnu definíciu stavebného pozemku v ust. § 43h ods. 1 Stavebného zákona. Pokiaľ legálne definovaný pojem v zmluve, ňou vypracovanou, použila zmluvná strana, ktorá sa zaoberá realitnou činnosťou, t.j. právny predchodca žalobcu, tak podľa okresného súdu iný ako legálny výklad tohto pojmu neprichádza do úvahy. Na základe uvedeného okresný súd konštatoval, že písomná ponuka z 15.05.2007 v spojení s jej doplnením zo 17.05.2007 v časti výmery ponúknutého pozemku nezodpovedá dojednaniu v čl. I.I. zmluvy, kedy ponúknutý pozemok pod č. 1 mal výmeru 14 Ha, t.j. 140.000 m2, zatiaľ čo v zmysle čl. I.I. zmluvy sa právny predchodca žalobcu zaviazal obstarať ponuku na kúpu pozemku vo výmere od 30.000 do 40.000 m2. Rovnako z obsahu listín predložených žalobcom (ponuka č.l. 13 spisu, doplnenie ponuky č.l. 14 spisu a listiny na č.l. 146 - 156 spisu) nebolo možné bezpochyby ustáliť, že ponúknutý pozemok pod č. 1 v ponuke z 15.05.2007

spĺňal definíciu stavebného pozemku podľa § §43h ods. 1 Stavebného zákona a uvedené vyvracajú aj výpovede konateľa žalobcu a svedka Juraja Karpiša. Skutočnosť, že by žalobcom boli ponúknuté pozemky spĺňajúce definíciu pojmu stavebný pozemok, nevyplývala ani z odpovede Obce Strečno na výzvu súdu realizovanú na dôkazný návrh žalobcu. Podľa okresného súdu žalobca nepreukázal, aký konkrétny pozemok ponúkol žalovanému v rámci ponuky z 15.05.2007 pod č. 1 a že konkrétne tento ponúknutý pozemok bol územným plánom Obce Strečno v čase realizácie ponuky 15.05.2007 určený na zastavanie tak, ako to predpokladá definícia stavebného pozemku podľa § 43h ods. 1 Stavebného zákona. Odhliadnuc od uvedeného, v konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný nadobudol ponúknutý pozemok, ktorý bol súčasťou ponuky z 15.05.2007 pod č. 1, kedy žalovaným nadobudnutý pozemok CKN parc. č. 1164/179 ostatné plochy o výmere 40.474 m2 zapísaný na LV č. XXXX pre katastrálne územie D., nemožno na základe žalobcom predložených dôkazných prostriedkov stotožniť s obsahom ponuky z 15.05.2007 a ani samotný konateľ žalobcu sa na pojednávaní nevedel presne vyjadriť k umiestneniu tohto pozemku na predloženom územnom pláne.

Okresný súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania tiež nebolo preukázané, že by žalovaný porušil zmluvnú povinnosť v zmysle čl. III.II. zmluvy, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou dojednanou v čl. V.I. zmluvy. Obsahom zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti žalovaného v zmysle čl. III.II. zmluvy bola povinnosť v rozumnom čase emailom a písomne oznámiť právnemu predchodcovi žalobcu, či má záujem o nadobudnutie niektorého z ponúknutých pozemkov predložených žalovaným. Pokiaľ nebolo preukázané realizovanie samotnej ponuky zodpovedajúcej dojednaniu zmluvných strán v čl. I.I. zmluvy, tak nemohla žalovanému vzniknúť povinnosť podľa čl. III.II. zmluvy. Pre komplexnosť odôvodnenia rozhodnutia sa však okresný súd v nadväznosti na vykonané dokazovanie zaoberal aj posúdením splnenia povinnosti žalovaného podľa čl. III.II. zmluvy, ktorej splnenie bolo zabezpečené dojednanou zmluvnou pokutou. Vykonaným dokazovaním bolo podľa okresného súdu preukázané, že na ponuku z 15.05.2007, doplnenú 17.05.2007, reagoval žalovaný emailom z 28.06.2007, v ktorom právnemu predchodcovi žalobcu oznámil, že nemá záujem o kúpu ponúkaných pozemkov. Okresný súd konštatoval, že právny predchodca žalobcu tento email obdržal, nakoľko 01.07.2007 emailom žiadal žalovaného, aby mu potvrdil a odôvodnil svoje rozhodnutie. Právny zástupca žalobcu sa k predloženým emailom presne vyjadriť nevedel; pripustil, že tieto boli doručené. Konateľ žalobcu vo výpovedi na pojednávaní 23.10.2014 uviedol, že žalovaný si splnil notifikačnú povinnosť len na polovicu. Na základe uvedeného okresný súd konštatoval, že elektronická notifikácia a následná reakcia žalobcu (č.l. 35, 36 a 37, 38 spisu), resp. ich obsah, neboli žalobcom relevantne spochybnené. V nadväznosti na ust. § 40 ods. 4 OZ, kedy spôsob písomného oznámenia podľa čl. III.II. mandátnej zmluvy nebol zmluvnými stranami bližšie špecifikovaný (napr. konkrétnym spôsobom doručovania na konkrétnu adresu a pod.), tak okresný súd považoval dojednané formy oznámenia emailom (t.j. elektronickými prostriedkami) a písomne, za totožné, s tým, že žalovaný si povinnosť v zmysle čl. III.II. mandátnej zmluvy splnil elektronickou správou z 28.06.2007 (č.l. 35 spisu), ktorá zachytáva obsah právneho úkonu, ako aj určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. V prípade prijatia opačného záveru, t.j. že by malo ísť o dva rôzne spôsoby alebo dve rôzne formy, ktorými mala byť povinnosť v zmysle čl. III.II. zmluvy splnená, za situácie jej preukázateľného splnenia emailom, by okresný súd uplatňovanie nároku na zmluvnú pokutu zo strany žalobcu považoval za výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ako taký by nepožíval právnu ochranu. Okresný súd vychádzal z toho, že emailové oznámenie bezpochyby naplnilo účel dojednania čl. III.II. mandátnej zmluvy, pričom písomné oznámenie ako iná forma odlišná od elektronického oznámenia nebola účastníkmi konania bližšie dojednaná z hľadiska spôsobu jeho realizácie, doručovania a pod. a samotný konateľ žalobcu nevedel vysvetliť, prečo bolo dojednané, že notifikačná povinnosť podľa čl. III.II. zmluva mala byť splnená emailom a písomne, a teda, aký to malo význam z hľadiska obsahu právneho vzťahu účastníkov konania. Okresný súd dospel k záveru, že právnemu predchodcovi žalobcu nevznikol nárok na zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty v zmysle čl. V.I. zmluvy voči žalovanému a teda ani žalobca sa nemohol stať na základe predložených zmlúv o postúpení pohľadávok veriteľom uplatnenej pohľadávky s tvrdeným obsahom vo vzťahu k žalovanému. Preto okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol bez toho, aby sa zaoberal ďalšími skutkovými a právnymi otázkami nastolenými účastníkmi konania, súvisiacimi s primeranosťou výšky dojednanej zmluvnej pokuty vo vzťahu k hodnote a významu zabezpečenej povinnosti. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca R2 SK service, s.r.o. (ďalej aj len „odvolateľ“). S odkazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, a to, že: 1) Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 15.05.2007 je zmluva nepomenovaná, uzatvorená podľa ust. § 269 ods. 2 OBZ, v ktorej účastníci dostatočne určili predmet svojich záväzkov a takémuto posúdeniu zmluvy nebráni ani tá skutočnosť, že zmluva je označená ako mandátna zmluva uzatvorená podľa ust. § 566 a nasl. OBZ; 2) Dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v čl. V.I. zmluvy je dojednanie platné. Zmluvná pokuta bola dojednaná písomne, bola v nej dostatočne určito špecifikovaná povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou a určená výška zmluvnej pokuty. Odkaz na čl. III.III. zmluvy je len chyba v písaní, ktorá dojednanie o zmluvnej pokute nerobí neplatným a správne mal byť odkaz na čl. III.II. zmluvy; 3) Právny inštitút rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 nemožno aplikovať na dojednania zmluvnej pokuty, keďže upravuje právny inštitút, ktorý priamo umožňuje v nadväznosti na posúdenie hodnoty a významu zabezpečovanej povinnosti, ako aj výšky škody, ktorá porušením zabezpečenej povinnosti vznikla, znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu v rámci moderačného práva upraveného v ust. § 301 OBZ. Odvolateľ však nesúhlasil s hodnotením dôkazov a právnym posúdením veci okresným súdom, a to, že nebolo preukázané, že: 1/ žalobca splnil povinnosť ponúknuť stavebné pozemky v zmysle čl. 1.1. zmluvy; 2/ žalovaný nadobudol pozemky ponúknuté žalobcom; 3/ žalovaný porušil zmluvnú povinnosť v zmysle čl. III. II. zmluvy.

Podľa odvolateľa v zmysle čl. I bod I.I. zmluvy mal mandátar zabezpečiť pre mandanta osobne alebo prostredníctvom tretích osôb obstaranie ponuky na kúpu pozemkov v lokalite Severného Slovenska, druh pozemkov: stavebný pozemok, celková výmera pozemkov: od 30 000 m2 do 40 000 m2. Zmluvu za mandanta podpisovali dvaja konatelia, Juraj Karpiš a Hugh Haggarty. Bývalý konateľ žalovaného, Juraj Karpiš, vo svojej svedeckej výpovedi uvádzal, že žalovanému bol odovzdaný CD nosič so všetkými dokumentmi k ponúkanému pozemku. Potvrdil, že zástupca žalobcu im ukázal pozemky v Strečne, a to odkiaľ pokiaľ je pozemok a plány na cestu. Uviedol, aké boli požiadavky žalovaného na pozemok, s tým, že ponúkané pozemky boli polia, zelené plochy a toto bolo aj predmetom následného stretnutia v developerskej spoločnosti. Vôľou žalovaného bolo, že na týchto pozemkoch sa bude stavať investičný zámer. Pozemky v Strečne žalovanému vyhovovali, v dôsledku čoho sa aj následne uskutočnilo stretnutie v developerskej spoločnosti. Medzi zmluvnými stranami bol síce pozemok v zmluve špecifikovaný ako stavebný, avšak z výpovede svedka vyplynulo, že druh pozemku ponúkaný žalobcom bol žalovanému známy a tento vedel, že spoločnosť ŽILINSKÁ DEVELOPERSKÁ, s.r.o., IČO: 36 425 010, mala v pláne ponúkané pozemky s vlastníkmi sceliť a vysporiadať. Ako vypovedal konateľ žalobcu, Rastislav Fekeč, na pojednávaní dňa 23.10.2014 : „ ... pozemok, ktorý bol predmetom ponuky pod bodom 1 je ohraničený farbou na č.l. 150 spisu. Územný plán na č.l. 152,154 a 156 spisu hovorí o tom, že je tu zámer, aby tieto pozemky boli stavebné so zámerom výstavby s tým, že budú sceľované za účelom výstavby.". Okresnému súdu bol doručený CD nosič s informáciami, s ktorými žalovaný v čase rokovaní disponoval. Obec Strečno zaslala dňa 21.10.2014 odpoveď na výzvu okresného súdu, že Doplnkom č. 1 k územnému plánu Obce Strečno, schváleným obecným zastupiteľstvom vo forme VZN dňa 30.10.2006, bola predmetná lokalita riešená ako „Priemyselný park". Odvolateľ poukázal na znenie ust. § 43h ods. 1 Stavebného zákona, s tým, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, a to a) výpoveď bývalého konateľa žalovaného, ktorý potvrdil, že žalovaný mal vedomosť o druhu pozemku, tento mu vyhovoval a zo strany konateľa Rastislava Fekeča mu boli poskytnuté všetky podstatné informácie k ponúkanému pozemku; b) potvrdenie Obce Strečno, že predmetný pozemok bol územným plánom obce určený na zastavanie tak, ako to požaduje ust. § 43h ods. 1 Stavebného zákona. Porovnaním informácii z CD nosiča a výmery pozemku, ktorý následne kúpil žalovaný, podľa odvolateľa možno určiť, že kúpený pozemok bol súčasťou ponúkaného pozemku. K otázke preukázania porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného v zmysle čl. III.II zmluvy odvolateľ poukázal na výpoveď bývalého konateľa žalovaného, ktorý konštatoval, že: „Investičný zámer odporcu mal byť včas oznámený navrhovateľovi, a to nielen elektronicky, ale aj písomne, na čom trval svedok aj p. Haggarty.". Rastislav Fekeč vo výpovedi uviedol, že: „E-mailová komunikácia mohla zlyhať, ako aj zlyhala." Odvolateľ poukázal na znenie ust. § 40 ods. 4 OZ, s tým, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, a to a) výpoveď bývalého konateľa žalovaného, ktorý potvrdil, že žalovaný bol s notifikačnou povinnosťou uzrozumený a vzhľadom na možnosť zlyhania emailovej komunikácie, rovnako trval na povinnosti upozorniť žalobcu o dojednanej skutočnosti emailom a písomne, t.j. v listinnej podobe, b) výpoveď konateľa pôvodného žalobcu aj súčasného žalobcu, že žalobca z rovnakého dôvodu ako žalovaný trval kumulatívne na splnení podmienky urobiť predmetné oznámenie emailom a písomne, t.j. v listinnej podobe. Podľa odvolateľa obaja konatelia zmluvných strán prikladali notifikačnej povinnosti takú dôležitosť, že obaja trvali na jej splnení emailom a písomne. Okresný súd v rozpore s prejavom ich

výslovnej vôle nesprávne právne posúdil predmetnú vec a emailovú formu stotožnil s písomnou formou, a to i napriek zneniu druhej vety ust. § 40 ods. 4 OZ. V súvislosti s prejavom vôle zmluvných strán, ktorým bol obsah zmluvy pred jej podpisom známy, nie je možné na daný prípad aplikovať ani ust. § 265 OBZ. Podľa odvolateľa právnemu predchodcovi žalobcu a aj žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty v zmysle čl. V.I. zmluvy voči žalovanému. Odvolateľ žiadal, aby Krajský súd Žilina napadnuté rozhodnutie zmenil, žalobe vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania, resp. aby toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľ uplatnil a vyčíslil náhradu trov celého konania (č.l. 221 spisu).

K doručenému odvolaniu odvolateľa sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 227-232 spisu). Napadnutý rozsudok okresného súdu označil za vecne správny a navrhol ho potvrdiť. S odvolacími dôvodmi odvolateľa sa nestotožnil. Zdôraznil, že odvolateľ v pozícii žalobcu neuniesol svoje dôkazné bremeno. Výpoveďami konateľa žalobcu a svedka Juraja Karpiša bolo preukázané, že ponúknuté pozemky neboli stavebné pozemky (pojednávanie 23.10.2014, 09.11.2010). Uvedenej skutočnosti si bol žalobca vedomý a žaloba a konanie sú voči žalovanému šikanózne. Ak ponúknuté pozemky neboli stavebné, potom žalobca si nemohol splniť svoju povinnosť z mandátnej zmluvy. Žalovaný tak objektívne nemohol porušiť svoju notifikačnú „povinnosť“ nadväzujúcu na splnenie povinnosti žalobcu, ktorú si žalobca nesplnil. V konaní nebola preukázaná totožnosť pozemku ponúkaného žalobcom a nadobudnutého žalovaným; v tomto smere žalovaný poukázal na výpoveď konateľa žalobcu na pojednávaní 23.10.2014. Okrem uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že svoju notifikačnú „povinnosť“ splnil, keďže e-mail spĺňa požiadavku písomnej formy v zmysle § 40 ods. 4 OZ. Žalovaný zdôraznil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že komunikácia zmluvných strán prebiehala vždy telefonicky a e-mailom a nikdy nie formou listových zásielok. Žalovaný notifikačnú povinnosť splnil e-mailom zo dňa 28.06.2007 a sám žalobca potvrdil prijatie tohto e-mailu a reagoval naň e-mailom zo dňa 01.07.2007. Tvrdenie o vysokej dôležitosti notifikačnej „povinnosti" nemôže obstáť ani v tom ohľade, že jediným účelom dojednania bolo to, aby sa žalobca o žalovaným notifikovanej skutočnosti reálne dozvedel, k čomu v skutočnosti došlo a táto skutočnosť bola v konaní preukázaná. Pri dojednaní notifikačnej „povinnosti" v článku III.II mandátnej zmluvy spôsobom „Mandant je povinný, v rozumnom čase emailom a písomne oznámiť mandatárovi, či má záujem o nadobudnutie niektorého z ponúknutých pozemkov, predložených mandantovi mandatárom ", šlo o chybu v písaní a namiesto spojky „a" mala byť napísaná spojka „alebo", čo je v súlade s účelom daného dojednania. Iný výklad s ohľadom na účel citovaného dojednania mandátnej zmluvy obstáť nemôže. Uvedenú chybu v písaní podporuje aj fakt, že v anglickej jazykovej verzii zmluvy je použitá spojka „or", čiže „alebo". Podľa žalovaného sa prvostupňový súd s otázkou notifikácie v napadnutom rozsudku vysporiadal právne bezchybným spôsobom. Naviac prvostupňový súd ustálil, že ak by malo ísť o dojednanie notifikácie aj emailom aj listovou zásielkou (čo však dojednané nebolo), nemohlo by uplatňovanie zmluvnej pokuty žalobcom, za preukázaného splnenia notifikačnej „povinnosti" žalovaným formou emailu, popri preukázanom obdržaní tohto emailu žalobcom a reakcie naň, požívať právnu ochranu, a to pre rozpor s poctivým obchodným stykom podľa § 265 OBZ. Podľa názoru žalovaného - Mandátna zmluva je neplatný právny úkon pre jej rozpor s ust. § 566 OBZ, - ak by aj mandátna zmluva bola platná, zmluvná pokuta v nej je dojednaná neplatne, najmä z dôvodu, že zabezpečuje „povinnosť", ktorá nemôže obstáť ako povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou, - zmluvná pokuta je absolútne neprimeraná vzhľadom na hodnotu celkového (bezodplatného) plnenia zo zmluvy, čo taktiež zakladá jej neplatnosť, ako to potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky , pričom žalobca sám potvrdil, že mu v súvislosti so zmluvou nevznikli žiadne náklady, - hodnota zabezpečovanej „povinnosti" (ak by táto obstála ako povinnosť) je zanedbateľná až nulová, - nepomer výšky zmluvnej pokuty k hodnote zabezpečovanej „povinnosti" je extrémny a prieči sa zákonu, - žalobcovi nevznikla žiadna škoda ani žiadne náklady, čo v konaní sám potvrdil, t.j. ak by aj bola zmluvná pokuta platná, odôvodňovalo by to s prihliadnutím na ostatné okolnosti uplatnenie moderačného práva súdom na nulu, - žalobca vykonával činnosti podľa zmluvy bez nároku na odmenu, keď mal túto dojednanú s inou spoločnosťou - Žilinská developerská, s.r.o. a podľa vedomosti žalovaného a z pre neho nepochopiteľných dôvodov si túto žalobca neuplatnil, - celé konanie žalobcu je v zjavnom rozpore s poctivým obchodným stykom a vedenie konania zo strany žalobcu je šikanózne, nemôže preto požívať právnu ochranu. Žalovaný uplatnil a vyčíslil náhradu trov tohto odvolacieho konania.

Žalobca R2 SK service, s.r.o., podal v priebehu odvolacieho konania návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu (č.l. 246-247 spisu) v súvislosti s doloženou Zmluvou o postúpení pohľadávky z 05.01.2016 (č.l. 248-249 spisu). K tomto návrhu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní

jeho právneho zástupcu (č.l. 264-270 spisu) a navrhol ho zamietnuť najmä z dôvodu neplatnosti doloženej zmluvy.

Krajský súd v Žiline uznesením č.k. -278 zo dňa 30.05.2016 vyhovel procesnému návrhu žalobcu, aby do konania namiesto doterajšieho žalobcu R2 SK service, s.r.o., so sídlom Černovská 1670/7, 010 08 Žilina, IČO: 46 054 448 vstúpila spoločnosť Granny, s.r.o., so sídlom Horný Val 23/11 (adresa na doručovanie Horný Val 7/11), 010 01 Žilina, IČO: 47 581 972 (ďalej len „žalobca“), pričom pri rozhodovaní vyhodnocoval splnenie podmienok pre zmenu účastníka konania len z procesných dôvodov, za aplikácie ust. § 92 ods. 2, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 216 ods. 1 OSP a contrario. V odôvodnení uznesenia odvolací súd o.i. uviedol, že z ust. § 92 ods. 2, 3 OSP vyplývajú procesné podmienky, a to preukázanie prevodu alebo prechodu pohľadávky a súhlas toho, kto má vstúpiť do konania na miesto žalobcu. Pri preskúmavaní návrhu na zmenu účastníka súd len v procesnej rovine zisťuje, či navrhnutý (nový) účastník konania spĺňa všeobecné podmienky účastníctva, napr. spôsobilosti byť účastníkom konania, či jeho vstupom do konania nedôjde k litispendencii alebo res iudicata a či došlo z hľadiska formálno-procesného k splneniu podmienok stanovených v § 92 ods. 2, 3 OSP. K takým patrí napr. doloženie zmluvy o postúpení žalovanej pohľadávky medzi doterajším žalobcom a do konania na jeho miesto vstupujúcim novým žalobcom, a to bez toho, aby došlo k jej hmotnoprávnemu vyhodnocovaniu z hľadiska platnosti či existencie postupovanej pohľadávky. Skúmanie návrhu na zmenu účastníka konania z hľadiska jeho dôvodnosti je hmotnoprávnym posúdením, pričom v konaní o zmene

- vstupe nového žalobcu do konania súd zisťuje výlučne dodržanie ustanovení procesného práva. (k tomu obdobne porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.03.2010 sp.zn. ). Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.06.2016.

Následne Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) postupom v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP, napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dokazovanie dostatočné pre rozhodnutie vo veci samej, z dokazovania vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby a v rámci danom odvolacími dôvodmi žalobcu stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v prvostupňovom konaní a odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresným súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu vyjadreným vo včas podanom odvolaní (č.l. 218-221 spisu), potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil.

Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Z obsahu podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že rozsudok súdu prvého stupňa napadol z vecno- právnych dôvodov v rovine (ne)správnych skutkových zistení a (ne)správneho právneho posúdenia veci.

V skutkovej rovine z odvolania vyplynul nesúhlas žalobcu s výsledkami hodnotenia vykonaných dôkazov okresným súdom. Odvolacie dôvody v tomto smere odvolací súd neposúdil ako opodstatnené. Okresný súd vo veci vykonal pre rozhodnutie vo veci dostatočné a relevantné dokazovanie, za rešpektovania tak návrhov účastníkov konania ako aj právneho názoru odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Žiline sp.zn. , pričom pri hodnotení vykonaných dôkazov dodržal kritériá vyplývajúce z ust. § 132 OSP. V zhode s názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn. , je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov konania a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá OSP, je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka. Odňatie možnosti konať pre súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. ). Uvedené dotvrdzuje i Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu v rovine nedostatočného vyhodnotenia vykonaného dokazovania, odvolací súd poukazuje, že nezistil taký postup zo strany okresného súdu, ktorý by znamenal odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom, alebo ktorý vo svojom výsledku by znamenal nesprávne rozhodnutie vo veci z hľadiska správneho zistenia skutkového stavu veci, a to ani pokiaľ išlo o dokazovanie a jeho hodnotenie za aplikácie ust. § 132 OSP. V zmysle ust. § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne, prípadne nedostatočné vyhodnotenie dôkazov však nie je vadou konania, ktorá by znamenala odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Pokiaľ by aj súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, mohlo by to zakladať iba vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia v skutkovej rovine, avšak v danom prípade k takémuto nesprávnemu - nedostatočnému vyhodnoteniu vykonaného dokazovania na strane okresného súdu nedošlo. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne uviedol, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vykonaných dôkazov pri rozhodnutí vychádzal, ako ich vyhodnotil a to tak v skutkovej ako aj v právnej rovine. V tomto smere tiež odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (, ).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu aplikoval a interpretoval právne normy správne citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a pokiaľ dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmto záverom a jeho dôvodmi stotožnil, tak ako okresný súd dostatočne vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku.

V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že je oprávneným nositeľom práva na zaplatenie žalovanej zmluvnej pokuty. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena tiež uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkov konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdzi buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia účastníkom konania, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností

preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že účastník dôkazy neprodukuje v predpísanom procesnom štádiu prvostupňového konania (§ 120 ods. 4, § 205a ods. 1 OSP). Dôkazným bremenom sa pritom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca tvrdil, že na strane žalovaného vznikla zmluvná povinnosť - záväzok zaplatiť žalovanú zmluvnú pokutu za porušenie touto pokutou zabezpečenej zmluvnej povinnosti a že nositeľom tomuto záväzku zodpovedajúceho práva je aj na základe doložených zmlúv o prevode pohľadávok (č.l. 99, 99a, 248-299 spisu) (terajší) žalobca, tak bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu tieto uplatnené skutočnosti preukázať. Žalobca však svoje dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol.

Odvolací súd k prijatým záverom súdom prvého stupňa zdôrazňuje, že pokiaľ aj pri rozhodovaní v prvostupňovom konaní bolo vychádzané z platnosti celej doloženej zmluvy z 15.05.2007, resp. predmetného dojednania o zmluvnej pokute (čl. V bod V.I. vo väzbe na čl. III.II. zmluvy), pričom pre rozsah prieskumu a pre rozhodnutie v odvolacom konaní bolo relevantné, že tento záver v rámci podaného odvolania žalobca nenamietal, tak určujúce a pre zamietnutie žaloby postačujúce bolo, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou bola žalovaným porušená, a teda, že nárok na zmluvnú pokutu na strane žalobcu vznikol. Odvolací súd už v predchádzajúcom uznesení sp.zn. uviedol, že zmluvnou pokutou malo byť zabezpečené splnenie notifikačnej povinnosti mandanta (žalovaného). Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že k splneniu tejto notifikačnej povinnosti mandanta („v rozumnom čase emailom a písomne oznámiť mandatárovi, či má záujem o nadobudnutie niektorého z ponúknutých pozemkov, predložených mandantovi mandatárom“) došlo v zmysle zmluvy, tak odvolací súd sa s týmto vyhodnotením (str. 13-14 odôvodnenia napadnutého rozsudku) stotožnil. Relevantný a správny bol výklad čl. III.II. zmluvy vo väzbe na ust. § 40 ods. 4 s tým, že oznámenie e-mailom vykonané žalovaným 28.06.2007 (na ktoré žalobca reagoval rovnako e-mailom z 01.07.2007) v danom prípade dostatočne spĺňalo požiadavku oznámenia (aj) písomne. Písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon (oznámenie) urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila; písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom (§ 40 ods. 4 v znení účinnom do 31.10.2015). Odlišné právne nazeranie žalobcu na túto otázku, výsledkom ktorého bolo trvanie, popri uskutočnenom emailovom oznámení i na ďalšej písomnej forme (obsahovo totožného) oznámenia, a na tomto základe založená žaloba v danej veci, tak vykazujú i znaky šikanózneho uplatňovania práv voči žalovanému, preto okresný súd sa dôvodne naviac pre úplnosť vyjadril v napadnutom rozsudku i k otázke možnej aplikácie ust. § 265 OSP (avšak len ak by žalobca preukázal existenciu uplatneného nároku). Aj z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobu žalobcu zamietol a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil za aplikácie § 219 ods. 1, 2 OSP.

Odvolací súd zhodne s okresným súdom pre komplexnosť rozhodnutia, za preukázaných okolností v danej sporovej právnej veci, poukazuje i na ďalší možný dôvod posudzovania (ne)dôvodnosti žaloby, avšak len ak by žalobca preukázal existenciu uplatneného nároku. V takom prípade, zo súvislostí danej veci, vecné obchodné vzťahy v rozhodnom období, zo správania a motívov, obsahu vzájomných dohôd pôvodných účastníkov záväzkového zmluvného vzťahu, ako vyplynuli z vykonaného dokazovania, pri kreovaní, v priebehu i následne po vzniku vzájomných záväzkových vzťahov, by podľa odvolacieho súdu bol priestor pre zváženie i aplikácie ust. § 265 OBZ, podľa ktorého, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú špecifické práve pre oblasť obchodno-právnych vzťahov, ktoré sa vyznačujú osobitosťou subjektov (podnikateľov), ktoré vo vzájomných vzťahoch presadzujú vlastné podnikateľské záujmy a nesú pritom podnikateľské riziko. U každého podnikateľského subjektu sa predpokladá určitá miera odbornej starostlivosti, profesionálnej úrovne, s ktorou pristupujú (majú pristupovať) i ku kreovaniu a napĺňaniu zmluvných vzťahov. Cez ust. § 265 sa postihuje aj tzv. šikanózny výkon

práva v obchodných vzťahoch. Ide o zneužitie práva, o tzv. šikanu, keď účelom výkonu práva nie je realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa určeného obchodným záväzkovým vzťahom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Ust. § 265 pritom má chrániť aj dobromyseľnosť účastníkov zmluvných vzťahov. Jeho aplikácia pripadá do úvahy tak v prípade (šikanózneho) výkonu práva vyplývajúceho zo zmluvy, ako aj na výkon práva, ktorý vyplýva priamo zo zákona. Keďže ust. § 265 nemá vplyv na platnosť právnych úkonov, ide pri jeho aplikácii len o odopretie ochrany výkonu práva. V podmienkach danej veci uvedené súvislosti zo strany súdu prvého stupňa netvorili určujúce dôvody pre zamietnutie žaloby, preto netvorili ani dôvod potvrdenia napadnutého rozsudku okresného súdu, avšak ich uvedenie bolo podľa krajského súdu potrebné pre osvetlenie úvah a možných súvislostí, ktoré (i vo všeobecnej rovine) pri posudzovaní žalôb medzi podnikateľskými subjektmi môžu vyplývať z konkrétností a osobitostí ich vzájomných vzťahov a v rovine potrebného zaoberania sa i otázkou (skutočného) účelu, právneho záujmu (žalobcu) žaloby v tej ktorej sporovej právnej veci. Avšak základom rozhodnutia v danom prípade bol záver o neexistencii žalobcom uplatneného práva, s čím sa odvolací súd stotožnil.

V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k dôvodnosti žaloby voči žalovanému. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobu žalobcu zamietol a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil za aplikácie § 219 ods. 1, 2 OSP.

Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v Občianskom súdnom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak v meritórnom výroku o zamietnutí žaloby ako i v na ňom závislom výroku o trovách prvostupňového konania (§ 219 ods. 1, 2 OSP).

K precizovaniu dôvodov potvrdzujúceho rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP. V tomto odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu patrí plná náhrada trov tohto odvolacieho konania. Žalovaný si uplatnil a včas vyčíslil náhradu trov tohto odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia advokátskou kanceláriou. Priznaná náhrada trov tohto odvolacieho konania na strane žalovaného tak vychádzala z úpravy podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Vyhláška“), a to za 2 účelne vykonané úkony právnej služby: 1 x písomné vyjadrenie z 01.07.2015 k odvolaniu žalobcu á 585,89 Eur tarifnej odmeny + 8,39 Eur režijný paušál + 20 % DPH 118,86 Eur = 713,14 Eur, 1 x písomné vyjadrenie z 28.01.2016 k návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania a k veci samej á 585,89 Eur tarifnej odmeny + 8,58 Eur režijný paušál + 20 % DPH 118,89 Eur = 713,36 Eur, takto spolu v sume 1.426,50 Eur. Žalobca priznanú sumu zaplatí/nahradí žalovanému v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 OSP), pričom miestom plnenia bude účet advokátskej kancelárie žalovaného (§ 149 ods. 1 OSP); pri vyčíslení trov na strane žalovaného bol uvedený bankový účet v P. J., a.s., IBAN: D.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Keďže k vyhotoveniu a doručovaniu písomného vyhotovenia tohto rozsudku dôjde po 01.07.2016, uvádza sa aj nasledovné poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania odvolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .