Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19CoE-165-2016.pdf
PDF · 76.84 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/165/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného R. proti povinnému L., o vymoženie 470,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora E.. E. H. proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 4Er/627/2011-14 zo dňa 20. novembra 2014, takto
rozhodol:
Odvolanie súdneho exekútora o d m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 68,08 Eur, do 3 dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poveril súdneho exekútora E.. E. H., so sídlom Exekútorského úradu v J., R. XXXX poverením číslo č. 5304*018172 zo dňa 02.08.2011 vykonaním exekúcie na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 470,90 Eur a trovy exekúcie, na základe vykonateľného rozhodnutia Y., pobočka V. - Výkaz nedoplatkov č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.05.2011. Súdny exekútor podaním, doručeným tamojšiemu súdu dňa 10.11.2014, zaslal súdu podnet na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku pre nemajetnosť povinného. Súdny exekútor, vychádzajúc zo zistení o majetku povinného, mal za preukázané, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a na základe šetrenia ani nie je predpoklad zmeny majetkových pomerov v budúcnosti. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukázaním na § 57 ods. 1 písm. h), 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, 5 Exekučného poriadku, o náhrade trov konania rozhodol podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 6 ,§ 22 ods. 1, 2, § 25 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súd z predloženého spisu súdneho exekútora zistil, že tvrdenie o nemajetnosti povinného má opodstatnenie, nakoľko z vykonaného šetrenia súdneho exekútora vyplýva, že povinný nemá zamestnancov a nevykonáva podnikateľskú činnosť. Povinný nevlastní hnuteľný, ani nehnuteľný majetok. Na povinného je vedených niekoľko exekučných konaní. Vzhľadom k zisteným skutočnostiam, plynúcim zo spisu súdneho exekútora, mal súd preukázanú nemajetnosť povinného, a preto v súlade s citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Tamojší súd súdnemu exekútorovi priznal v zmysle vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov náhradu trov exekúcie vo výške 68,08 Eur vrátane 20 % DPH.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor. Súdny exekútor vo svojom odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade so zásadou spravodlivosti ustanovenou v § 1, § 2, § 3 O.s.p., pretože nesprávne právne posúdil zákonný nárok exekútora na priznanie odmeny za zriadenie exekučného záložného práva, čoho dôkazom je nesprávne a nerelevantné odôvodnenie výroku rozhodnutia. Súd prvého stupňa nedostatočne zisťoval skutkový a právny stav. Exekučný súd nepriznal exekútorovi nárok na 11 paušálnych odmien za zriadenie 11 exekučných záložných práv na 11 nehnuteľností vo vlastníctve povinného vo výške 365,09 Eur + DPH v platnej sadzbe. Ide o nesprávny a arbitrárny postup súdu prvého stupňa, ktorý je v rozpore so znením ust. § 4 ods. 1 v spojení s
§ 6 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. Podľa súdneho exekútora ide o nesprávny výklad a subjektívny názor súdu prvého stupňa, ktorý závažným spôsobom zasahuje do majetkových práv exekútora. Exekútor má vždy nárok na paušálnu odmenu za zriadenie exekučného práva na nehnuteľnostiach povinného, či už bude exekúcia úspešne vymožená alebo zastavená, pretože rozhodujúcou skutočnosťou je inštitút zriadenia exekučného záložného práva, za ktoré patrí exekútorovi paušálna odmena, čo vyplýva priamo zo znenia ust. § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. Súdny exekútor dal do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 31/2001 zo dňa 17.12.2004, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pohľadávka na náhradu trov exekúcie, ktorá patrí súdnemu exekútorovi po zastavení exekúcie, je majetkovým právom exekútora, ktoré v celom rozsahu požíva ochranu podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu. Súd prvého stupňa nerešpektoval toto právo, čím došlo nielen k porušeniu základného práva exekútora, ale aj k porušeniu čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv s základných slobôd. Súd prvého stupňa neakceptoval ani jednoznačné znenie ust. § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. a exekútorovi nárok na odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na 11 nehnuteľnostiach nepriznal, čo zdôvodnil nesprávne a arbitrárne tak, že táto údajne exekútorovi nepatrí v prípade zastavenie exekúcie. Právna úprava v uvedenom ustanovení naopak priznáva súdnemu exekútorovi úkonovú odmenu za úkony vykonané v exekučnej činnosti, ak exekútor zriadil exekučné záložné právo na nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní o trovách postupovať pri priznávaní trov exekúcie rovnako, teda priznávať odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti aj pri zastavení exekúcie. Z uvedeného je zrejmé, že exekútor má vždy nárok na odmenu vypočítanú exekútorom v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky v spojení s § 5 ods. 1 a 2 a zároveň má nárok na odmenu vypočítanú exekútorom za zriadenie exekučného záložného práva. Mal za to, že súd prvého stupňa nerelevantným spôsobom odôvodnil nepriznanie tohto nároku vyplývajúceho z právneho predpisu. Týmto postupom súd porušil exekútorovi aj garantované základné právo zaručené Ústavou Slovenskej republiky, ktoré je zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z vyššie uvedeného je jednoznačné, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s právnou úpravou, keď nepriznal exekútorovi odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach podľa § 4 ods. 1, v spojení s § 5 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. Do pozornosti dal ust. § 6 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., podľa ktorého má exekútor nárok na odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti. Podľa uvedeného ustanovenia, zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti neznamená, že exekútorovi vzniká nárok na odmenu za jeho zriadenie, ale nárok vzniká až vtedy, ak bolo exekútorom zriadené, teda zapísané v katastri nehnuteľností. V tejto súvislosti dal do pozornosti aj ust. § 172 ods. 1, § 173 ods. 3 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa mal pri priznávaní odmeny dostatok dôkazov, že exekútor skutočne zriadil exekučné záložné právo, a to správne a riadne v súlade s platnou právnou úpravou. Mal za potrebné uviesť, že exekútor nezriaďuje exekučné záložné právo svojvoľne, ale len na základe výslovného dispozičného práva oprávneného. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoE/58/2012 zo dňa 28.06.2012 a Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3COE/62/2013 zo dňa 24.07.2013. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 300/06 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 Cdo/15/2013 zo dňa 12.03.2013. Nepriznaním odmeny za zriadenie exekučného záložného práva zároveň dochádza aj k zníženiu príjmov ŠR SR vo výške 20 % DPH, o ktorú sa navyšujú od 01.01.2012 podľa ust. § 196 Exekučného poriadku celé trovy exekúcie. Uvedené je dostatočným dôkazom nerelevantného a arbitrárneho odôvodnenia napadnuteľného uznesenia v nadväznosti na jeho výrok, ktorým závažným spôsobom súd prvého stupňa porušil exekútorovi základné právo zaručené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov žiada odvolací súd, aby mu priznal aj odmenu za zriadenie exekučného záložného práva vo výške 531,04 Eur + DPH v platnej sadzbe. K nepriznaniu náhrady budúcich hotových výdavkov, konkrétne poštovného, ktoré musel súdny exekútor vynaložiť v súvislosti s uskutočnením úkonov, ktoré je povinný vykonať pri zastavení exekúcie, dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3CoE/11/12 zo dňa 28.02.2013, kde v rozhodnutí vyslovil právny názor, že súdnemu exekútorovi patrí aj náhrada budúcich hotových výdavkov. Preto ďalej žiada, aby mu odvolací súd priznal aj náhradu budúcich hotových výdavkov za poštovné vo výške 7,95 Eur + DPH v platnej sadzbe. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v zmysle § 220 O.s.p. zmenil, a aby zaviazal oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v celkovej výške 429,77 Eur + DPH v platnej sadzbe.
Odvolací súd predtým, než pristúpil k preskúmaniu veci v dôsledku podaného odvolania oprávneného proti výroku II. uznesenia súdu prvého stupňa (výrok I. uznesenia súdu prvého stupňa nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť a nebol v odvolacom konaní preskúmavaný) zisťoval,
či bolo podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku, a či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa.
V zmysle ust. § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
V zmysle ust. § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa ust. § 58 ods. 6 Exekučného poriadku proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Podľa ust. § 243b ods. 1 Exekučného poriadku sa exekučné konania začaté pred 01.11.2013 dokončia podľa predpisov účinných do 31.10.2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa ust. § 243b ods. 3 Exekučného poriadku o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 01.11.2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.10.2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
Citované ust. § 202 ods. 2 O.s.p. stanovuje zásadu, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.05.2013, sp. zn. 3 Cdo 452/2012).
Proti výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 57 Exekučného poriadku nie je prípustný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok. Vypustenie devolutívneho účinku odvolania proti výroku o náhrade trov konania bolo do exekučného poriadku zakotvené novelou č. 299/2013 Z. z. s účinnosťou od 01.11.2013. Preto je podanie riadneho opravného prostriedku proti tomuto typu rozhodnutia v zmysle dikcie ust. § 202 ods. 2 O.s.p. neprípustné.
V danej veci bolo dňa 02.02.2015 súdnym exekútorom podané odvolanie proti výrokovej časti uznesenia súdu prvého stupňa, ktorou bola povinnému uložená povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 68,08 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Predmetné uznesenie bolo vydané sudcom. Rozhodovanie súdu o trovách exekúcie v súvislosti so zastavením exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku je rozhodnutím v exekučnom konaní vydaným podľa Exekučného poriadku. Z ust. § 202 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 58 ods. 6 Exekučného poriadku však vyplýva, že zákon voči uvedenému rozhodnutiu odvolanie nepripúšťa.
S ohľadom na uvedené je zrejmé, že odvolanie oprávneného smeruje proti výrokovej časti rozhodnutia, proti ktorej odvolanie podľa zákona prípustné nie je. Preto odvolací súd toto odvolanie podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol, pričom odvolaním sa po vecnej stránke nezaoberal. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .