Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Er/2764/2006

Uznesenie

Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Czech a.s. (predtým Profireal a.s.), IČ: 61860069, Klimentská 1216/46, Nové Město, Praha 1, Česká republika, proti povinnému: 1./ A. M., nar. XX.XX.XXXX, R. XXX/XX, F., 2./ I. C., nar. XX.X.XXXX, G. XX, Q., pre vymoženie istiny vo výške 81 s prísl., takto

rozhodol:

Exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e.

Oprávnený je p o v i n n ý nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi Ing. Mgr. Ivanovi Šteinerovi PhD., Exekútorský úrad Nové Mesto nad Váhom, so sídlom Lipová 7, trovy exekúcie vo výške 243,38 eura do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

odôvodnenie:

Oprávnený sa návrhom zo dňa 1.11.2006 domáhal vykonania exekúcie voči povinnému pre vymoženie istiny vo výške 81 s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodčí nález sp.zn. Ku-56-49/2005-12 zo dňa 8.2.2006, ktorý vydal rozhodca JUDr. Josef Kunášek a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2.3.2006 a vykonateľnosť dňa 10.3.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi Ing. Mgr. Ivanovi Šteinerovi PhD. udelené tunajším súdom dňa 6.9.2007. Návrhom zo dňa 26.11.2013 povinný v 2./ rade navrhol zastavenie exekúcie z dôvodu, že exekučný titul je nulitný právny akt, nakoľko rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodca založil svoju právomoc vo veci rozhodnúť, je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a ako taká je teda neplatná. Podľa § 58 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 41 Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodcovských rozsudkov. Podľa § 45 ods.1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného v čase začatia konania (1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Súd po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy o úvere aj bez návrhu exekúciu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď vo veci bolo vydané

poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil. Oprávnený je právnickou osobou iného štátu - ČR a predložený exekučný titul je tzv. cudzím rozhodnutím (rozhodčí nález sp.zn. Ku-56-49/2005-12 zo dňa 8.2.2006). Česká republika a Slovenská republika sú členské štáty Európskej únie a pripojený exekučný titul bol vydaný po vstupe oboch členských štátov do Európskej únie. Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa s poukazom na predmet úpravy uvedený v kapitole I. v článku 1 ods. 2 písm. d) nevzťahuje na rozhodcovské konanie. ČR a SR sú viazané Dohovorom o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z 10.6.1958, ktorý pre Československú republiku nadobudol účinnosť 10.10.1959 a tento dohovor je záväzný aj pre ČR. Ide o špeciálnu úpravu medzinárodného práva procesného, ktorá osobitne upravuje konanie o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ktoré zahŕňajú nielen rozhodnutia vydané rozhodcami ustanovenými na každý jednotlivý prípad, ale aj rozhodnutia vydané stálymi rozhodcovskými orgánmi, ktorým sa strany podrobili (čl. 1 ods. 2 dohovoru). Dohovor ďalej v článkoch III. a IV. bližšie upravuje podmienky uznania a výkonu rozhodcovského rozhodnutia. Je zrejmé, že oprávnený, ktorý navrhuje vykonať takéto rozhodnutie nevyhnutne musí žiadať aj o uznanie a k žiadosti musí predložiť príslušné listiny, zabezpečiť preklad listín, preukázať splnenie podmienok pre uznanie. V uznávacom konaní v zmysle čl. V. je daná možnosť aj strane, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, aby preukázala orgánu krajiny, v ktorej sa žiada o uznanie a výkon, okolnosti, podľa ktorých je možné uznanie a výkon odoprieť, resp. sám orgán krajiny môže uznanie a výkon odoprieť. V uvedenej veci sa uznanie cudzieho majetkového rozhodnutia vydaného v Českej republike a jeho výkon spravuje bilaterálnou Zmluvou medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach č. 193/1993 Z.z. (Zmluva medzi SR a ČR), preto návrh na uznanie rozhodcovského nálezu a na vykonanie exekúcie skúmal prednostne v súlade s čl. 24 ods. 3 Zmluvy medzi SR a ČR, teda či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský nález vydaný v Českej republike spĺňa podmienky uvedené v čl. 22 a 23 uvedenej zmluvy na uznanie rozhodnutia na území Slovenskej republiky a je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský nález splnil formálne náležitosti uznania v zmysle čl. 23 písm. a), rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné podľa potvrdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, rovnako justičné orgány Slovenskej republiky nevydali skôr právoplatné rozhodnutie alebo neuznali a nevykonali rozhodnutie tretieho štátu v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi v zmysle čl. 23 písm. b), účastníkovi bola daná možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä ak bol podľa právneho poriadku Českej republiky, kde sa konanie uskutočnilo, riadne a včas predvolaný na pojednávanie a rozhodnutie spolu s poučením o možnosti podať proti nemu opravný prostriedok mu bolo riadne doručené v zmysle čl. 23 písm. c) a na konanie nebola daná výlučná právomoc orgánov Slovenskej republiky v zmysle čl. 23 písm. d) citovanej zmluvy. Súd ďalej skúmal v súlade s čl. 23 písm. e) zmluvy súlad exekučného titulu - rozhodcovského nálezu s verejným poriadkom Slovenskej republiky, teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, prípadne či cudzí rozhodcovský rozsudok, ktorého uznanie sa žiada na území Slovenskej republiky neobchádza kogentné predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky. Teda, ak by uznanie alebo výkon rozhodnutia vydaného v Českej republike by neprijateľným spôsobom zjavne porušoval právny poriadok Slovenskej republiky alebo by bola dotknutá nejaká základná zásada právneho poriadku Slovenskej republiky. Z predloženého exekučného titulu- vyššie uvedeného rozhodcovského nálezu vydaného v Českej republike súd zistil, že dňa 26.1.2004 uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným v 1./ rade ako dlžníkom zmluvu o revolvingovej pôžičke č. 62782-09004, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú „Smluvní ujednání“ ďalej len ako „Zmluvné dojednania“. Na zaistenie vyššie uvedenej pôžičky bola povinným v 1./ rade vystavená vlastná blankozmenka, povinný v 2./ rade túto zmenku avaloval a ako zmenkový ručiteľ sa zaviazal zaplatiť pohľadávku v plnej výške. Súd ďalej skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným v 1./ rade ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú „Smluvní ujednání“ ďalej len ako „Zmluvné dojednania“. Súd z pohľadu vnútroštátneho právneho poriadku zameraného na ochranu spotrebiteľa, dospel k záveru, že medzi oprávneným a povinným v 1./ rade bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný v 1./ rade pri

uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považujú za spotrebiteľov. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný v 1./ rade nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Preto mal súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľom, teda Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm.a) zákona č.258/2001 Z.z. účinného v čase začatia konania. Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.6.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinní si neplnili riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 16.1. Zmluvných dojednaní, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Súd sa musel najskôr zaoberať právomocou rozhodcu rozhodovať o nároku medzi oprávneným a povinným v 2./ rade. Z exekučného titulu súd zistil, že žalovaná strana uzavrela v čl. 16 zmluvy o revolvingovej pôžičke č. 62782-09004 zo dňa 26.1.2004 rozhodcovskú doložku, ktorá zakladá právomoc v nej uvedených rozhodcov rozhodovať spory vzniknuté z tejto zmluvy. Oprávnený však predložil len zmluvu o revolvingovej pôžičke č. 62782-09004 zo dňa 26.1.2004, ktorú uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným v 1./ rade ako dlžníkom. Oprávnený napriek výzve súdu nedoložil rozhodcovskú zmluvu, resp. rozhodcovskú doložku, na základe ktorej by bol rozhodca oprávnený založiť svoju právomoc rozhodovať o vzájomných nárokoch oprávneného a povinného v 2./ rade. Oprávnený síce predložil súdu blankozmenku vystavenú povinným v 1./ rade, ktorú avaloval povinný v 2./ rade, to však v žiadnom prípade nezakladá právomoc rozhodcu pre rozhodovanie. Rozhodca mal teda právomoc rozhodovať len o nárokoch oprávneného voči povinnému v 1./ rade. Z uvedeného dôvodu je exekúcie voči povinnému v 2./ rade neprípustná a je potrebné ju zastaviť. Ďalej súd konštatuje, že preskúmaním predmetných Zmluvných dojednaní, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o revolvingovom úvere, konkrétne článku 16. označeného ako „Rozhodčí doložka“- rozhodcovská doložka, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v bode 16.1. bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Možnosť výberu je podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu

povinného v 1./ rade si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere povinná strana vôbec pristúpila. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky upravenej v článku 16 zmluvných dojednaní. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber rozhodcov zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, kde vystupujú opakovane rovnakí rozhodcovia (obdobne v konaniach vedených na tunajšom súde). V tomto smere sa preto vynárajú aj určité pochybnosti o nezaujatosti rozhodcov určených v takto predtlačených zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere. Pokiaľ by zrejme takto určený rozhodca posudzoval prípadné spory vzniknuté z týchto zmlúv tak, že by neboli celkom v súlade s predstavou, s akou boli tieto zmluvy zostavované, o ktoré sa opierajú žaloby v rozhodcovskom konaní, bolo by pre veriteľa dlhodobo výhodnejšie obrátiť sa na iného rozhodcu, ktorý s veriteľom zaujíma zhodný výklad práva. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri rozhodovaní o uznaní uvedeného rozhodcovského nálezu, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6.októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/ EHS zo dňa 5.4.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21.novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od „možnosti“ výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu, až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považuje súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky z pohľadu vnútroštátnej úpravy, hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu

nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 1.1.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), bola kvalifikovaná ako nekalá. Exekučný súd tak vykonal posúdenie prijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve, a následného rozhodnutia zahraničnej právnickej osoby, resp. rozhodcu, a to v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Preto súd v súlade § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a čl. 22 písm. c), 23 a 24 písm. c) Zmluvy medzi SR a ČR s poukazom na jeho rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky a teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať a obchádzanie kogentných predpisy nášho právneho poriadku, ktorými sú aj ustanovenia § 53 a 54 Občianskeho zákonníka poskytujúce ochranu spotrebiteľovi zákona č. 150/2004 Z.z. implementujúceho smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá zároveň ochranu spotrebiteľa považuje za základnú zásadu právneho poriadku členských štátov Európskej únie, tým aj Slovenskej republiky a preto rozhodcovský nález vydaný v Českej republike neuznal na území Slovenskej republiky a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil voči povinnému v 1./ rade pre neplatnú rozhodcovskú doložku a voči povinnému v 2./ rade pre nedostatok právomoci rozhodcu na rozhodnutie.

Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie.

Podľa § 200 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 14 ods. 1, 2, 3 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účinnej v čase začatia exekučného konania, ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje: a/ podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b/ paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.

Základná hodinová sadzba podľa odseku l písm. a/ je 6,64 eura za každú aj začatú hodinu, súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Podľa odseku 3 paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura.

V predmetnej veci si poverený súdny exekútor uplatnil trovy exekúcie spolu vo výške 807,29 eura. Tieto trovy špecifikoval ako 26 hodín exekučnej činnosti, á 6,64 eura/hod., vo výške 172,64 eura (§ 14 cit. vyhl.- preštudovanie návrhu 30 min., založenie a zaregistrovanie spisu 30 min., vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 60 min., upovedomenia o začatí exekúcie 30 min., 2x výzvy povinnému na úhradu pohľadávky v splátkach 2x 30 min., výzvy povinnému na vyhlásenie o majetku 30 min., 20x žiadosti o poskytnutie súčinnosti: 15x SP, 2x OR PZ, MÚ, 2x zamestnávateľ- 20 x 30 min., 2x príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke 2x 30 min., 2x exekučného príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke 2x 30 min., medzivyúčtovania 30 min., oznámenia povinnému v 2./ rade 30 min., 2x príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy 2x 30 min., 2x exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy 2x 30 min., oznámenie novému zamestnávateľovi 30 min., 2x upovedomenia o odklade exekúcie 2 x 30 min., predloženia návrhu na zastavenie a špecifikácie 30 min., vrátenie poverenia 30 min., 5x vypracovanie oznámenia o ukončení exekučného konania: SP, MÚ, 2x OR PZ, zamestnávateľ- 5x 30 min., zrušenia príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy 30 min., zrušenia exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy 30 min., príkazu na odblokovanie účtu v banke 30 min., vyúčtovania trov exekúcie 30 min.),

odmenu za 94 úkonov exekučnej činnosti, á 3,32 eura/úkon, zaokrúhlenú v zmysle § 26 cit. vyhl. vo výške 312,08 eura (§ 15 cit. vyhl.- získanie poverenia, 2x doručenie upovedomenia o začatí exekúcie- oprávnený, povinný, 19x príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke- banky, 23x exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke- banky- 19x banky, 2x oprávnený, 2x povinný, 2x príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy, 6x exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy- 2x zamestnávateľ, 2x oprávnený, 2x povinný, zisťovanie bydliska povinného- MÚ, 17x zisťovane platiteľa mzdy povinného- 15x SP, 2x zamestnávateľ, 18x zisťovanie účtu povinného- 17x SP, MÚ, 5x zisťovanie majetku povinného- MÚ, OR PZ, KN SR, OR SR, ŽR SR), čo predstavuje odmenu spolu vo výške 484,72 eura, ktorú si súdny exekútor zaokrúhlil v zmysle § 26 cit. vyhl. na sumu 485 eur. Ďalej si uplatnil hotové výdavky vo výške 187,74 eura (§ 22 cit. vyhl.- poštovné 127,60 eura, bankový poplatok 0,15 eura, papier a toner 39,75 eura, obálky 8,10 eura, účtovná firma 3 eurá, spisový obal 0,27 eura, náklady spojené s uložením spisu 8,07 eura, poštové poukážky 0,02 eura, účtovné doklady 0,02 eura, euroobal 0,26 eura, internet 0,50 eura). Keďže súdny exekútor je aj platcom DPH, účtoval si aj 20 % DPH z celkovej odmeny a hotových výdavkov vo výške 134,55 eura.

Z popisu jednotlivých úkonov uplatnených v špecifikácii a po preštudovaní exekučného spisu EX 2403/06 dospel súd k záveru, že súdnemu exekútorovi prináležia trovy exekúcie v celkovej výške 243,38 eura.

Súd sa nestotožňuje s názorom povereného súdneho exekútora, že odmena podľa § 14,15 cit. vyhl. podlieha zaokrúhľovaniu podľa § 26 cit. vyhl.

Z pohľadu účelnosti súd považuje postup súdneho exekútora, ktorý vyhotovil 19 príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a tieto doručil všetkým bankám bez predchádzajúceho zistenia, či povinný má účet v týchto bankách, za nesprávny a nehospodárny. V zmysle § 95 odst. 1 písm.a/ Exekučného poriadku súdny exekútor prikáže banke, ktorá vedie účet povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného. Podľa názoru súdu, súdny exekútor má doručiť príkaz na začatie exekúcie len tej banke, v ktorej po predchádzajúcom zistení má preukázané, že vedie účet povinného. Takéto hromadné doručovanie príkazov na začatie exekúcie na jednej strane zvyšuje hotové výdavky vo forme poštovného, pretože je takmer vylúčené, aby povinný mal účet v každej banke, a na druhej strane aj neprimerane zaťažuje bankové subjekty, ktoré častokrát príkazy vracajú späť s tým, že povinný účet v banke zriadený nemá. Neobstojí argumentácia súdneho exekútora, že bankové subjekty si za žiadanú informáciu o účte povinného účtujú poplatky až do 39,83 eura, čo by bolo nákladnejšie a neefektívne. Pokiaľ by takéto náklady vznikali, mal súdny exekútor vyzvať ihneď oprávneného na zloženie preddavku a ak tento zložený nebol, mohol podať návrh na zastavenie exekúcie. Súd preto priznal odmenu len 1x za doručenie príkazu na začatie exekúcie a nie za každý jednotlivý prípad doručenia príkazu na začatie exekúcie, pretože tieto úkony boli neúčelné a neefektívne.

Keďže súd považoval vyhotovenie príkazu na začatie exekúcie a jeho doručenie všetkým uvedeným bankovým subjektom za nesprávny a neúčelný postup v tomto štádiu exekúcie, na základe vyššie uvedených dôvodov súd nemohol priznať ani odmenu za doručenie všetkých 19 exekučných príkazov, ale len za 1x doručenie exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Súd musí konštatovať, že z popisu jednotlivých úkonov, ako to urobil súdny exekútor vo svojom vyúčtovaní trov podľa § 14 ods. 2 cit. vyhlášky vyplýva, že časť činností, ktoré pokladá za úkony exekučnej činnosti v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. predstavujú administratívne práce, vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou (§ 25 cit. vyhl.). Za tieto úkony je potrebné považovať vypracovanie medzivyúčtovania, oznámenia povinnému v 2./ rade, oznámenia novému zamestnávateľovi, predloženia návrhu na zastavenie a špecifikácie, vrátenie poverenia, 5x vypracovanie oznámenia o ukončení exekučného konania: SP, MÚ, 2x OR PZ, zamestnávateľ, zrušenia príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy, zrušenia exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy, príkazu na odblokovanie účtu v banke, vyúčtovania trov exekúcie a to z dôvodu, že tieto priamo nesúvisia s účelom exekučného konania.

Za úkony, ktoré si súdny exekútor účtuje podľa § 14 ods. 2 vyhl. mu patrí odmena vo výške 6,64 eura za každú aj začatú hodinu celkového účelne vynaloženého času na všetky tieto úkony. Účelnosť počtu hodín vynaložených na exekúciu treba posudzovať v súvislosti s účelom exekučného konania so zreteľom, či

jednotlivé úkony a čas vynaložený na ich realizáciu je v priamej súvislosti s účelom exekučného konania. Z uvedeného vyplýva, že za úkony: preštudovanie návrhu 15 min., založenie a zaregistrovanie spisu 15 min., vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 20 min., upovedomenia o začatí exekúcie 20 min., 2x výzvy povinnému na úhradu pohľadávky v splátkach 2x 15 min., výzvy povinnému na vyhlásenie o majetku 15 min., 14x žiadosti o poskytnutie súčinnosti: 9x SP, 2x OR PZ, MÚ, 2x zamestnávateľ- 14 x 15 min., príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke 20 min., exekučného príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke 20 min., 2x príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy 20 min., 2x exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy 20 min., 2x upovedomenia o odklade exekúcie 2 x 15 min., t.j. spolu 475 min., súdnemu exekútorovi prináleží odmena len za 8 hodín exekučnej činnosti vo výške 53,12 eura.

Taktiež je potrebné dodať, že v § 15 ods. 1 cit. vyhl. sú taxatívne určené jednotlivé úkony exekučnej činnosti, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou 3,32 eura. Podľa názoru súdu exekútorovi neprináleží paušálna odmena 2x 3,32 eura v zmysle § 15 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku (doručenie upovedomenia o začatí exekúcie) z dôvodu, že ide o jeden úkon exekučnej činnosti doručovaný všetkým účastníkom konania bez ohľadu na počet doručení. Z tých istých dôvodov súd nepriznal súdnemu exekútorovi ani odmenu 8x 3,32 eura v zmysle § 15 ods. 1 písm. d/ cit. vyhl. (doručenie exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke- 2x oprávnený, 2x povinný a doručenie exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy- 2x oprávnený, 2x povinný).

Súd nepriznal súdnemu exekútorovi ani odmenu vo výške 3x 3,32 eura (§ 15 ods. 1 písm. j/ cit. vyhl.- zisťovanie majetku povinného: KN SR, OR SR, ŽR SR), nakoľko sa tieto úkony v exekučnom spise EX 2403/06 nenachádzajú. To isté platí aj pre odmenu vo výške 5x 3,32 eura (§ 15 ods. 1 písm. i/ cit. vyhl.- zisťovanie účtu povinného: SP zo dňa 22.1.2014, 2x zo dňa 17.3.2015, 2x zo dňa 6.10.2015) a odmenu vo výške 5x 3,32 eura (§ 15 ods. 1 písm. h/ cit. vyhl.- zisťovanie platiteľa mzdy povinného: SP zo dňa 22.1.2014, 2x zo dňa 17.3.2015, 2x zo dňa 6.10.2015). Pokiaľ ide o odmenu vo výške 4x 3,32 eura (zisťovanie účtu povinného: 2x SP zo dňa 18.11.2014 a zisťovanie platiteľa mzdy povinného: 2x SP zo dňa 18.11.2014), tieto si súdny exekútor účtoval duplicitne a preto mu súd priznal iba odmenu vo výške 2x 3,32 eura (zisťovanie účtu povinného- SP zo dňa 18.11.2014 a zisťovanie platiteľa mzdy povinného- SP zo dňa 18.11.2014).

Súd nepriznal súdnemu exekútorovi ani hotové výdavky vo výške 150,92 eura z nasledujúcich dôvodov. Pokiaľ ide o poštovné z exekučného spisu EX 2403/11 má súd podľa poštu doručeniek preukázané doručovanie: 3x upovedomenie o začatí exekúcie, súčinnosť OR PZ, príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy, exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy, oznámenie povinnému v 2./ rade, exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy a preto súd priznal súdnemu exekútorovi poštovné vo výške 14,40 eura (9x 1,60 eura). Ďalej súd nepriznal súdnemu exekútorovi hotové výdavky: účtovná firma 3 eurá, náklady spojené s uložením spisu 8,07 eura, nakoľko nejde o nevyhnuté a účelné úkony súvisiace s výkonom exekúcie. Pokiaľ ide o bankový poplatok vo výške 0,15 eura, jeho zaplatenie súdny exekútor reálne nepreukázal a teda mu súd jeho náhradu nepriznal. Pri použitom toneri a papieri považoval súd sumu 0,15 eura za stranu (39,75/265 strán = 0,15 eura) za neprimeranú a preto priznal súdnemu exekútorovi iba sumu 0,05 eura za stranu (265 strán x 0,05 eura = 13,25 eura), nakoľko túto sumu súd považoval za dostačujúcu a účelne vynaloženú.

Na základe všetkých horeuvedených skutočností dospel súd k záveru, že súdny exekútor v predmetnej exekúcii vykonal 8 hodín exekučnej činnosti, á 6,64 eura/hod., vo výške 53,12 eura (§ 14 cit. vyhl.- preštudovanie návrhu 15 min., založenie a zaregistrovanie spisu 15 min., vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 20 min., upovedomenia o začatí exekúcie 20 min., 2x výzvy povinnému na úhradu pohľadávky v splátkach 2x 15 min., výzvy povinnému na vyhlásenie o majetku 15 min., 14x žiadosti o poskytnutie súčinnosti: 9x SP, 2x OR PZ, MÚ, 2x zamestnávateľ- 14 x 15 min., príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke 20 min., exekučného príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke 20 min., 2x príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy 2x 20 min., 2x exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy 2x 20 min., 2x upovedomenia o odklade exekúcie 2 x 15 min.), 34 úkonov exekučnej činnosti á 3,32 eura/ úkon, t.j. 112,88 eura (§ 15 cit. vyhl.- získanie poverenia, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, 2x príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy, 2x

exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy, zisťovanie bydliska povinného- MÚ, 11x zisťovane platiteľa mzdy povinného- 9x SP, 2x zamestnávateľ, 12x zisťovanie účtu povinného- 9x SP, MÚ, 2x zamestnávateľ, 2x zisťovanie majetku povinného- MÚ, OR PZ), čo predstavuje spolu odmenu vo výške 166 eur + 20 % DPH k priznanej odmene vo výške 33,20 eura.

Hotové výdavky boli súdnemu exekútorovi priznané vo výške 36,82 eura (§ 22 cit. vyhl. poštovné 14,40 eura, papier a toner 13,25 eura, obálky 8,10 eura, spisový obal 0,27 eura, poštové poukážky 0,02 eura, účtovné doklady 0,02 eura, euroobal 0,26 eura, internet 0,50 eura) + 20 % DPH z hotových výdavkov vo výške 7,36 eura.

Náhrada trov exekúcie tak spolu predstavuje sumu 243,38 eura (166 eur + 33,20 eura + 36,82 eur + 7,36 eura).

S poukazom na ustanovenie § 203 ods.1 cit. zákona k náhrade trov exekúcie súd zaviazal oprávneného, pretože exekúcia bola zastavená zavinením oprávneného, keďže podával návrh na vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu a oprávnený pri podávaní návrhu podľa tohto zákona musel predpokladať, že súdnemu exekútorovi vzniknú trovy.

Poučenie:

V zmysle § 58 ods. 5,6 Exekučného poriadku možno proti výroku o náhrade trov exekúcie podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia uznesenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, v troch vyhotoveniach. V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny. V zmysle § 243b Exekučného poriadku exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.