Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/28/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v právnej veci žalobcu: AUTO – GLOBAL, s.r.o., IČO: 36 551 881, Pohraničná 1/5, Komárno, zast.: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. E. XX/XX, B., proti žalovanému: Zsolt Darázs - FY. DARÁZS, IČO: 32 351 950, Diakovce 870, zast.: dr. jur. Ferenc Mazács – advokát, Alžbetínske námestie 328/4/1094, Dunajská Streda, o 4.810,70 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 15.02.2018, č. k. -275 a proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Galanta z 20.02.2020, č. k. -365, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok v znení opravného uznesenia z 23.04.2021, č. k. -409 a napadnutý dopĺňací rozsudok sa potvrdzujú.

Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) súd prvej inštancie žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi 4.810 € s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 237,92 € od 17.06.2008 do zaplatenia, 12,25 % ročne zo sumy 224,57 € od 10.07.2008 do zaplatenia, 12,25 % ročne zo sumy 248,27 € od 13.08.2008 do zaplatenia, 12,25 % ročne zo sumy 233,57 € od 17.09.2008 do zaplatenia, 11,75 % ročne zo sumy 243,41 € od 15.10.2008 do zaplatenia, 11,25 % ročne zo sumy 31,60 € od 19.11.2008 do zaplatenia, 11,25 % ročne zo sumy 235,96 € od 19.11.2008 do zaplatenia, 11,25 % ročne zo sumy 1.420,45 € od 19.11.2008 do zaplatenia, 11,25 % ročne zo sumy 552,21 € od 07.12.2008 do zaplatenia, 11,25 % ročne zo sumy 341,70 € od 18.12.2008 do zaplatenia, 10,50 % ročne zo sumy 310,38 € od 16.01.2009 do zaplatenia, 10 % ročne zo sumy 276,08 € od 28.02.2009 do zaplatenia, 10 % ročne zo sumy 178,50 € od 28.02.2009 do zaplatenia, 9,50 % ročne zo sumy 276,08 € od 15.03.2009 do zaplatenia (výrok I) a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením súdom prvej inštancie (výrok II).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav:

Medzi stranami sporu vznikol obchodnoprávny vzťah vyplývajúci z mandátnej zmluvy (zmluva o poskytnutí služby GPSmart z 22.04.2005), predmetom ktorej bol elektronický dozor auta na území SR a Európy. Systém spočíval v tom, že si zákazník zakúpi GPS, dostane k tomu SIM kartu, cez ktorú idú komunikačné dáta a cez ktoré má možnosť kontrolovať vodičov, resp. vozidlá na ktoromkoľvek mieste v Európe, a to formou prístupového mena, hesiel a kódov. Od 22.04.2005 do roku 2008 prebiehal obchodný vzťah medzi stranami sporu, teda žalobca poskytoval žalovanému služby (monitorovanie

motorových vozidiel), na základe čoho žalovanému vystavoval faktúry a žalovaný tieto faktúry uhrádzal. V nasledujúcom období napriek tomu, že žalobca poskytoval žalovanému služby, žalovaný faktúry neuhrádzal. Žalovaný sa bránil tým, že mu žalobca služby neposkytoval, avšak súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal, žeby žalobca v rozhodnom období nemonitoroval jeho vozidlá. Žalobca tvrdenia žalovaného poprel, a predložil výpisy z jázd jednotlivých vozidiel. Žalovaný mal k dispozícii zariadenie, ktorým kontroloval pohyb svojich motorových vozidiel, a keby mu žalobca služby v zmysle zmluvy neposkytol, tak by to zistil tým spôsobom, že by nevedel určiť polohu niektorého zo svojich vozidiel. Žalovaný tiež namietal faktúru č. 0800381 znejúcu na 42.792,50 býv. Sk z dôvodu, že nie je z nej zrejmé, za čo bola vystavená. Žalobca však preukázal, že bola vystavená za 4 prístroje GPS.

Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa ustanovenia a (ďalej len „“) tak, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá zmluva o poskytnutí GPSmart služby spolu s dodatkom, na základe ktorej žalobca monitoroval vozidlá žalovaného, ktoré mu boli sprístupnené žalovaným. Žalobca v konaní jednoznačne preukázal, že monitoroval motorové vozidlá žalovaného s evidenčnými číslami: F. XXXAV, F. XXX G., F. XXXAX, F. XXXBA, F. XXX G., F. XXX G., F. XXXBJ, F. XXX G., v dôsledku čoho súd prvej inštancie žalobe vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa a (ďalej len „“) a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Včasným odvolaním žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zároveň žalobcu zaviaže k náhrade trov konania v rozsahu 100 %. Napriek tomu, že ide v poradí o tretie rozhodnutie súdu prvej inštancie, je nesprávne. Súd prvej inštancie sa odporúčaniami odvolacieho súdu v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutia vôbec neriadil. Opätovne namietal, že vozidlá, ktoré údajne mal sledovať žalobca, nie sú v jeho vlastníctve, a ani nie je ich držiteľom. Je neprípustné, aby si žalobca v konaní uplatňoval nároky, ktoré mu vznikli voči subjektom rozdielnym od žalovaného. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti jeho nároku. Nepreukázal, že došlo k montáži a k následnému monitorovaniu vozidiel žalovaného. Naproti tomu žalovaný ešte počas prvého prvostupňového konania pred súdom prvej inštancie predložil potvrdenie Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ Šaľa z 08.01.2013, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaný nie je držiteľom ani vlastníkom údajne žalobcom sledovaných vozidiel. Namietal aj to, že žalobca poskytol súdu prvej inštancie dôkaz sám proti sebe, keď z EČV údajne monitorovaných žalobcom, ani jedno jediné EČV vozidla sa nezhoduje s EČV vozidiel vo vlastníctve alebo držbe žalovaného v zmysle potvrdenia ODI ORPZ Šaľa. K dodatku k zmluve o poskytnutí GPSmart z 10.05.2005 uviedol, že žalobca sa na neho začal odvolávať len v poslednom období, počas 6,5 ročného súdneho konania ho nespomenul a žalovaný je presvedčený, že ide o falzifikát, keďže takýto dodatok nikdy neuzavrel. Voľným okom je zrejmé, že na dodatku je uvedené odlišné písmo v časti obchodného mena žalovaného, kde písmo použité pri pečiatke na zmluve je pravdepodobne Arial alebo obdobné a písmo na dodatku k zmluve je pravdepodobne Times New Roman alebo obdobné. Taktiež podpis na dodatku je napodobneninou a podľa všetkého nie pravým podpisom žalovaného.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie. Je presvedčený, že sú splnené všetky zákonné predpoklady na to, aby tunajší súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalovaný úhrady do roku 2008 vykonával a nikdy nenamietal, že by mu boli fakturované služby, ktoré mu neboli zo strany žalobcu poskytnuté. Zmena majiteľa monitorovaných vozidiel mu oznámená nebola, a to napriek tomu, že viackrát navštívil osobne zástupcu spoločnosti žalovaného. Pri tejto príležitosti žalovaný v hotovosti uhradil niektoré položky žalobcovi, ale nikdy nenamietal a nereklamoval žiadne faktúry, a vždy chcel, aby bolo všetko naďalej fakturované na jeho obchodnú spoločnosť, i keď má evidované niektoré vozidla v obchodnej spoločnosti EU-Line s. r. o. a FRIGO-Line s. r. o., pretože všetky vozidlá prevádzkuje používa žalovaný. Žalovaný začal namietať proti dodatku k zmluve až v odvolacom konaní, z čoho je zrejmé, že žalovaný nemá záujem o zaplatenie žalovanej sumy.

V odvolacej replike žalovaný uviedol obdobné skutočnosti, ako v odvolaní. Opätovne zdôraznil, že súd prvej inštancie v rozpore s viacnásobným usmernením odvolacieho súdu žalobcovi žalobný nárok priznal, čo považuje za viacnásobné, trvalé a závažné pochybenie súdu prvej inštancie, a preto bol nútený podať odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej.

V odvolacej duplike žalobca uviedol, že predložil dokumenty, ktoré dokazujú, že jeho nárok je dôvodný. Súd prvej inštancie preskúmal veľmi podrobne dokumenty predložené stranami sporu a na ich základe dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť. Je presvedčený, že žalovaný nemieni uhradiť žalovanú sumu, a z toho dôvodu naťahuje konanie. Čo sa týka sledovaných vozidiel žalobca uviedol, že v priebehu konania žalovaný predložil zoznam vozidiel, ktoré užíval. Je pravdou, že nejde o vozidlá, ktoré boli zo strany žalobcu monitorované na žiadosť žalovaného, avšak dodatok k zmluve, ktorý žalovaný spochybňuje bol uzavretý práve preto, že žalovaný užíval mimo vlastných vozidiel aj iné. Žalobca namontoval prístroje len do tých vozidiel, ktoré mu žalovaný pristavil a ktoré používal. Zmluva a dodatok k nej sú platné, počas monitorovania vozidiel neboli zo strany žalovaného žiadnym spôsobom spochybnené. Až počas pojednávania žalovaný žiadal, aby súd vyslovil neplatnosť zmluvy.

Vo vyjadrení odvolacej duplike žalovaný v podstate zopakoval svoje argumenty. Opätovne namietal, že dodatok k zmluve bol predložený žalobcom po takmer 6,5 roku a nemal byť zo strany súdu prvej inštancie uznaný ako dôkaz, keďže takýmto konaním bola hrubo porušená zásada koncentrácie konania a je zrejmé, že ide o falzifikát. Ak by aj sporný dodatok bol v konaní predložený včas, a ak by bol pravý, nemá žiadnu relevanciu v súvislosti s tým, či žalobca bol v právnom vzťahu so žalovaným a hlavne, či bolo žalovanému zo strany žalobcu poskytnuté akékoľvek plnenie. Žalovaný svoje vyjadrenie doplnil o ďalšie vyjadrenie, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie 14.11.2019, avšak ani v ňom neuviedol žiadne nové skutočnosti.

Po vrátení spisu Krajským súdom v Trnave súd prvej inštancie, riadiac sa pritom pokynom odvolacieho súdu, dopĺňacím rozsudkom z 20.02.2020, č. k. -365 vzájomnú žalobu žalovaného zamietol (výrok I dopĺňacieho rozsudku).

Včasným odvolaním proti dopĺňajúcemu rozsudku žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby posudzoval odvolanie proti rozsudku a odvolanie proti dopĺňajúcemu rozsudku spoločne, keďže obe odvolania spolu súvisia. V odvolaní proti dopĺňajúcemu rozsudku uviedol totožné dôvody, ako v odvolaní proti napadnutému rozsudku z 15.02.2018, č. k. -275. Trval na tom, že žalobca sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, keďže monitorované vozidlá žalobcom žalovanému nepatrili. Opätovne upriamil pozornosť na chyby súdu prvej inštancie a na to, že súd prvej inštancie nerešpektoval pokyny odvolacieho súdu.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol správne, s odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a žiadal, aby odvolací súd zamietol stále sa opakujúce odvolania žalovaného a napadnuté rozsudky potvrdil.

Odvolací súd ( ), viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ), preskúmal napadnuté rozsudky, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok ( ) so súhlasom strán bez nariadenia pojednávania [ v spojení s ], a dospel k záveru, že odvolania žalovaného nie sú dôvodné.

Z hľadiska obsahu odvolania treba na úvod uviesť, že pokiaľ ide o žalovaného odkaz na všetky jeho písomné a ústne podania predložené doposiaľ v konaní, nie je úlohou odvolacieho súdu, aby odvolanie na základe takéhoto odkazu takpovediac kompiloval namiesto žalovaného. Obdobný princíp platí aj pre žalobu, kde opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy ( ). Odvolanie musí ako podanie vo veci samej spĺňať určité kvalifikované požiadavky,

predovšetkým z hľadiska povinných náležitostí ( ), ktorých absencia môže viesť k odmietnutiu odvolania [ ]. Odvolanie je opravným prostriedkom strany a ak ho mieni strana použiť, je na nej, aby priamo v odvolaní vymedzila odvolacie námietky a tieto tam aj riadne odôvodnila. Odvolací súd preto vychádzal len z toho, čo žalovaný ako odvolateľ zahrnul do tohto písomného podania, a tak výslovne učinil obsahom odvolania.

Po prvé, žalovaný v odvolaní zdôrazňoval, že neprestajne poukazoval na to, že žalobca musí relevantne preukázať poskytovanie ním tvrdenej služby satelitného sledovania vozidiel, ktoré sú buď vo vlastníctve žalovaného alebo vozidiel, ktorých žalovaný je držiteľom.

V civilnom sporovom procese, ktorý má v zmysle základných princípov kontradiktórny charakter, platí, že strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi (čl. 8). Je predovšetkým povinnosťou žalobcu, aby hneď v žalobe pravdivo a úplne opísal rozhodujúce skutočnosti a označil dôkazy na ich preukázanie ( ). Aj žalovaný má povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu ( ). To, či je skutkové tvrdenie sporné, vyhodnocuje súd podľa pravidiel obsiahnutých v a nasl. . Ako nesporné sa posúdia skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela ( ). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, musí uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné ( ). Cieľom dokazovania je potom objasniť vec ( ), čo znamená, že dokazovanie sa vykonáva, keď medzi stranami existuje spor o istej skutkovej okolnosti. Nesporné tvrdenia sa dokazovaním zásadne neoverujú (porov. ).

Žalobca si svoju povinnosť opísať rozhodujúce skutočnosti zakladajúce jeho nárok splnil prednesením tvrdenia, že monitoroval vozidlá žalovaného, teda že mu poskytoval služby dohodnuté v zmluve, za čo mu prináleží odmena. Žalobca tiež tvrdil, že príloha zmluvy obsahujúca identifikáciu vozidiel na monitorovanie, na ktorú zmluva odkazovala v závere článku 1, bola vyhotovená, čo žalovaný nepoprel, takže nebolo potrebné vykonávať dokazovanie týmto smerom (tu však možno doplniť, že žalovaný podľa čl. 15 ods. 15.5 zmluvy svojím podpisom potvrdil prevzatie príloh k zmluve). V tejto súvislosti je dôležité, že žalovaný postavil svoju obranu na tom, že zmluva medzi stranami predpokladá monitorovanie vozidiel vo vlastníctve alebo držbe žalovaného, a žalobcov nárok odmietal preto, lebo on (žalovaný) nebol vlastníkom ani držiteľom vozidiel, ktoré žalobca monitoroval. Na pojednávaní 15.01.2013 uviedol, že žalobca „poskytol službu úplne inému subjektu“. Žalovaný teda týmto spôsobom výslovne nepoprel, že by žalobca službu poskytoval. Jeho argument, že zo žalobcom predložených dôkazov nevyplýva poskytovanie služby, smeruje voči vyhodnoteniu dôkazov podopierajúcich tvrdenie žalobcu, že službu poskytoval (žalovanému). Ak mienil žalovaný účinne poprieť poskytnutie služby monitorovaním vozidiel, mal výslovne uviesť aj vlastné vnímanie rozhodujúcich skutočností, napríklad že monitorovacie zariadenia nefungovali, alebo že nemal prístup k údajom na serveri žalobcu a nevedel ich získať napriek tomu, že sa o to snažil. Nič také ale netvrdil, jeho obrana tak vyznieva účelovo. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaný nevedel preukázať súdu neposkytnutie služby, je tak vo výsledku správne. Nenaráža ani na požiadavky tzv. negatívnej dôkaznej teórie, ktorá v zásade vylučuje, aby sa dôkazným bremenom zaťažovala strana, ktorá tvrdí, že určitá skutočnosť sa nestala, pretože dokázanie toho, že sa niečo nestalo, nemusí byť v silách strany, ktorá také tvrdenie predniesla. Tak to ale v tunajšom konaní nebolo jednoducho preto, lebo žalovaný ani nepredniesol tvrdenia o vlastnom vnímaní rozhodujúcich skutočností, a teda sa dokazovanie ani nemalo dostať do fázy, v ktorej sa vyhodnocovalo, či možno žalovaného zaťažiť dôkazným bremenom, alebo ho má znášať žalobca. Žiada sa poznamenať, že ak bol žalobca schopný predložiť výpisy s podrobnými údajmi o monitorovaní vozidiel, aj žalovaný mal možnosť tvrdiť a dôkazmi (napríklad listinami alebo svedeckými výpoveďami) preukazovať, že žalovaný nedokázal zistiť polohu vozidiel alebo získať údaje o monitorovaní vozidiel z databázy žalobcu.

Treba pripomenúť aj tvrdenie žalobcu, že žalovaný si objednal montáž a poskytol kľúče k vozidlám „v každom prípade“ (č. l. 265), pričom zoznam všetkých vozidiel žalobca špecifikoval (č. l. 266). Žalovaný ale tieto tvrdenia nikdy výslovne nepoprel a nespochybnil, že žalobcovi tieto vozidlá sprístupnil. Jeho

argument prednesený v odvolaní, že žalobca nepreukázal namontovanie prístrojov do vozidiel, je opäť len hodnotením tvrdení žalobcu, a preto neobstojí z dôvodov, ktoré odvolací súd vysvetlil vyššie.

Pokiaľ ide o otázku vlastníctva vozidiel, ktoré žalobca monitoroval, odvolací súd zastáva právny názor, že ustanovenie čl. 1 zmluvy treba vykladať tak, že má chrániť dodávateľa, aby nemontoval zariadenie do vozidiel, ku ktorým nemá žalovaný vlastnícke právo. Platí to o to viac, keď mal žalovaný povinnosť zmeny žalobcovi oznámiť (č. l. 5 ods. 5.4 zmluvy) a neurobil tak (čo v konaní nepoprel). Odvolací súd nevidí žiadny zmysluplný dôvod na to, aby sa na ustanovenie čl. 1 nazeralo ako na podmienku vzniku práva dodávateľa na odmenu. Ak totiž žalovaný nemal k vozidlu, ktoré nechal žalobcovi monitorovať, vlastnícke právo, o čom žalobca nemohol vedieť, pretože si vlastnícky vzťah k vozidlu nemal kde overiť a musel sa spoliehať na to, čo mu v tejto súvislosti uvedenie žalovaný, nemôže ísť skutočnosť, že žalovaný dotknuté vozidlá nevlastnil, na vrub dodávateľa a viesť k spochybneniu jeho práva na odmenu za ich monitorovanie.

Čo sa týka bodu 22 odôvodnenia napadnutého rozsudku, žalovaný nesúhlasí so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že žalobca pre žalovaného monitoroval vozidlá, ktorých EČV sa nenachádza v potvrdení Okresného dopravného inšpektorátu ORPZ Šaľa, no opomína, že súd prvej inštancie ustálil rozhodný skutkový stav na základe tvrdenia žalobcu o existencii dodatku k zmluve, ktorá robí otázku vlastníckeho práva žalovaného k monitorovaným vozidlám už nepodstatnou pre vznik nároku žalobcu na zaplatenie odmeny.

Predovšetkým je mylný názor žalovaného, že súd prvej inštancie nemal v zmysle zásady koncentrácie konania na dodatok vôbec prihliadnuť. Keďže žalobca dodatok predložil skôr, než súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie, ktorým sa dokazovanie končí, zákonná koncentrácia konania ( ) nebránila tomu, aby súd prvej inštancie na tento listinný dôkaz prihliadol. Uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania je zase v diskrečnej právomoci súdu prvej inštancie, ktorý môže, ale nemusí toto oprávnenie využiť. Odvolaciemu súdu neprináleží hodnotiť, či súd prvej inštancie mal alebo nemal podľa konanie koncentrovať. Prieskumná právomoc odvolacieho súdu sa tu obmedzuje len na overenie splnenia predpokladov na uplatnenie tohto práva. O taký prípad tu však nešlo, preto sú námietky žalovaného súvisiace s možnou koncentráciou konania celkom neopodstatnené.

Pokiaľ ide o žalovaným vytýkané formálne a obsahové nedostatky žalobcom predloženého dodatku, tieto sa zakladajú na znení dodatku. Dodatok je listinným dôkazom, ktorým žalobca podopiera svoje tvrdenie, ktorého obsahom v podstate bolo, že poskytovanie služieb žalovanému sa neobmedzovalo iba na vozidlá v jeho vlastníctve. Keďže žalovaný obsah a formu dodatku na pojednávaní, kde mu bol predložený, nespochybnil, nemôže v odvolaní úspešne uplatňovať výhrady voči jeho platnosti založené na odkaze na chýbajúce označenie zmluvných strán, označenie zmluvy, ktorej sa dodatok týka, či označenie subjektu dodávateľa. Rovnako to platí aj pre jeho poznámku, že žalobca nepreukázal namontovanie GPS zariadení na monitorovanie vozidiel. Ako už odvolací súd vysvetlil vyššie, žalovaného úlohou totiž nie je vyhodnocovať unesenie dôkazného bremena protistranou (to prináleží súdu), ale výslovne poprieť tvrdenia protistrany, ak s nimi nesúhlasí, a uviesť vlastné tvrdenia. Žalovaný nepoprel, že žalobca zariadenia do vozidiel namontoval. Aj keby tak však mienil urobiť v odvolaní, spolu s výhradami voči zneniu dodatku ide napospol o skutkové námietky, ktoré ale žalovaný mal a mohol predniesť ešte v konaní pred súdom prvej inštancie. Keďže žalobca dodatkom preukazoval zmenu záväzkového vzťahu medzi stranami, ktorý bol založený zmluvou z 22.04.2005, a žalovaný voči tomuto listinnému dôkazu nenamietal, nemal ani ex offo povinnosť skúmať, či má dodatok formálne alebo obsahové nedostatky. Ani odvolací súd nemôže na takéto prostriedky procesnej obrany prihliadnuť, pretože žalovaný nepreukázal, že by na to boli splnené podmienky. To, že žalovaný svoje námietky nevzniesol už počas prvoinštančného konania z dôvodu hospodárnosti konania alebo preto, lebo sa domnieval, že súd prvej inštancie žalobu zamietne aj bez procesnej aktivity žalovaného, nepredstavuje okolnosti, ktoré by pripúšťali použitie novôt v odvolacom konaní podľa . Správne preto súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobcov nárok na odmena nezávisel od vlastníctva žalovaného k dotknutým vozidlám. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd pripomína

obsah čl. 3 ods. 3.5 zmluvy, z ktorého vyplýva, že za dozorované vozidlo považovali strany vozidlo, do ktorého dodávateľ alebo ním poverená osoba namontovala GPS prístroj.

Odvolací súd musí poznamenať, že žalovaného obrana spočívajúca v tom, že žalobca mu v súvislosti s jeho vozidlami monitorovacie služby neposkytoval, vyznieva celkovo nepresvedčivo aj preto, lebo žalovaný počas troch rokov uhrádzal žalobcom vyúčtovanú odmenu. Žalovaný netvrdil, že by počas tohto obdobia spochybnil poskytovanie služieb zo strany žalobcu, alebo že by ich akokoľvek reklamoval. Dokonca ešte aj v roku 2008 si od žalobcu objednal monitorovacie zariadenia pre ďalšie 4 vozidlá, čo žalobca preukazoval emailovou komunikáciou.

Podľa názoru odvolacieho súdu možno v tomto správaní žalovaného, najmä v tom, že žalovaný platil žalobcom vyúčtovanú odmenu na základe riadne vystavených faktúr považovať za okolnosti, ktoré predstavujú uznanie záväzku podľa . Je totiž namieste vychádzať z toho, že záväzok vyplývajúci z faktúr, ktoré inak pokrývali monitorovanie tých istých vozidiel, v súvislosti s ktorými žalovaný v minulosti odmenu žalobcovi riadne uhrádzal, v čase zaplatenia tej-ktorej faktúry existoval. Toto zistenie je dôležité predovšetkým z hľadiska odvolania žalovaného voči dopĺňaciemu rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalovaného na zaplatenie 1.017 € z titulu bezdôvodného obohatenia. Bolo preto na žalovanom, aby svojou dôkaznou aktivitou vyvrátil túto domnienku a preukázal, že záväzok zanikol. Žalovaný sa však na splnenie tejto úlohy nepodujal, v dôsledku čoho je správny aj názor, že nemá nárok na vrátenie súm, ktoré žalobcovi zaplatil na základe faktúr, o ktoré oprel svoju vzájomnú žalobu (označovanú v odvolaní nesprávne ako kompenzačná námietka).

V súvislosti s odvolaním žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku ešte odvolací súd pre poriadok dodáva, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že nie je pasívne legitimovaným v prebiehajúcom súdnom spore, pretože žalobcom monitorované vozidlá nikdy neboli vo vlastníctve či držbe žalovaného. V tomto zmysle sa totiž uplatnia úvahy odvolacieho súdu, ktoré uviedol v súvislosti s posudzovaním odvolania žalovaného v bodoch 19 až 23 tohto rozsudku. Ak žalovaný navyše tvrdí, že sa v konaní neobjavili žiadne dôkazy, na základe ktorých by žalobe bolo možné zákonným spôsobom vyhovieť, zjavne opomína spomenutý dodatok k zmluve. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v dopĺňacom rozsudku stotožňuje.

Odvolací súd tak nemá v rozsahu výsledkov zisťovania skutkového stavu súdom prvej inštancie pochybnosti a ani v súvislosti s konečným právnym posúdením mu nemôže vytknúť nedostatky, ktoré by opodstatňovali niektoré zo žalovaným uplatnených odvolacích námietok.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu rozsudkov súdu prvej inštancie ( ) a keďže neboli splnené ani podmienky na ich zmenu ( ), odvolací súd napadnutý rozsudok v znení opravného uznesenia z 23.04.2021, č. k. -409 a napadnutý dopĺňací rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil (výrok I).

Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania ( v spojení s ). V danom prípade žalovaný so svojimi odvolaniami neuspel, v dôsledku čoho nárok na náhradu trov konania prináleží protistrane. Odvolací súd preto podľa rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II).

Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok a . Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady .