Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Cb-147-2011.pdf
PDF · 117.38 KB
Case nature
Area
Subarea
11Cb/147/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Lenkou Müllerovou, PhD., v právnej veci navrhovateľa: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Panónska cesta 11, 852 01 Bratislava, IČO: 35 704 713, zastúpený: JUDr. Milan Malata, advokát so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, proti odporcovi: v rade 2/ M. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, XXX XX Ž., občan SR, o zaplatenie 88.866,98 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Odporca v rade 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 26.600,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 26.600,- eur od 18.03.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V ostatnej časti žalobný návrh z a m i e t a .
Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 25.07.2011 domáhal voči pôvodne označenému odporcovi v rade 1/ ABScars, s.r.o. a odporcovi v rade 2/ vydania platobného rozkazu, ktorým by súd uložil odporcom v rade 1/ a 2/ zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 88.866,98 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 47.427,13 eur od 15.06.2009 do zaplatenia a s úrokmi z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 41.439,85 eur od 18.03.2009 do zaplatenia a náhrady trov konania. Návrh odôvodnil tým, že s pôvodne označeným odporcom v rade 1/ uzatvoril dve zmluvy o spotrebnom úvere. Predmetom týchto zmlúv bolo financovanie ojazdených motorových vozidiel, a to G. S. a Z. A. U.. Kúpna cena predmetov financovania bola 1.800.000,- Sk, resp. 1.700.000,- Sk. Odporca podľa zmlúv uhradil časť kúpnej ceny vopred vo výške 450.000,- Sk a vo výške 500.000,- Sk. V prvom prípade tak výška spotrebného úveru predstavovala sumu 1.350.000,- Sk a v druhom prípade sumu 1.200.000,- Sk. Neoddeliteľnou súčasťou zmlúv boli všeobecné zmluvné podmienky a predpis splátok k zmluve o spotrebnom úvere. Odporca sa podľa predpisu splátok zaviazal uhrádzať mesačné splátky č. 1 až č. 60, každú vo výške 28.083,80 Sk, resp. vo výške 25.550,50 Sk. Súčasne s uzatvorením zmlúv o spotrebnom úvere uzatvorili zmluvné strany aj zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, na základe ktorej odporca v rade 1/ previedol na navrhovateľa vlastnícke právo k predmetom financovania. Odporca v rade 1/ nedodržal platobnú disciplínu, na ktorú sa zaviazal v predpise splátok, a neuhradil ani jednu splátku podľa zmlúv o úvere. Preto navrhovateľ určil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 19.02.2009, resp. ku dňu 17.02.2009. Odporcu navrhovateľ vyzval, aby z dôvodu predčasnej splatnosti uhradil zostatok spotrebného úveru vo výške 41.796,23 Eur, resp. vo výške 37.754,53 Eur. Svoje nároky zo zmlúv navrhovateľ vyúčtoval vo forme finančného vyúčtovania. Jednotlivé nároky vyplývali z neuhradených splátok, zmluvných pokút, zostatku spotrebného úveru, faktúr a ďalších pohľadávok navrhovateľa. Celkový nedoplatok podľa prvej zmluvy
o úvere predstavuje 47.427,13 Eur a podľa druhej zmluvy 41.439,85 Eur. Odporca v rade 1/ bol vyzvaný, aby nedoplatok podľa prvej zmluvy zaplatil do 14.06.2009 a podľa druhej zmluvy do 17.03.2009. Dokumenty týkajúce sa zmlúv boli odporcovi doručené v súlade s Článkom XIV. ods. 4 Všeobecných zmluvných podmienok, podľa ktorého písomnosti doručované dlžníkovi zo strany veriteľa poštou, sa považujú za doručené aj v prípade, ak ich doručeniu nedošlo z akýchkoľvek dôvodov na strane dlžníka. V tomto prípade je dňom doručenia písomnosti deň, kedy bude písomnosť vrátená veriteľovi poštou ako nedoručená. Navrhovateľ okrem neuhradených súm podľa ich finančného vyúčtovania požaduje tiež zaplatenie úroku z omeškania. Vo vzťahu k odporcovi v rade 2/ navrhovateľ uviedol, že Okresný súd Žilina vo veci sp. zn. 29T/25/2010 vydal rozsudok, ktorým odporcu v rade 2/ uznal vinným zo zločinu sprenevery, ktorého sa tento dopustil tým, že ako jediný konateľ a spoločník odporcu v rade 1/ v čase určenia predčasnej splatnosti úveru nereagoval na výzvy na splatenie a na vrátenie predmetu financovania. Tieto predmety navrhovateľovi nevrátil a dlžné sumy nezaplatil, čím navrhovateľovi spôsobil škodu v celkovej výške 88.866,98 Eur. Preto navrhovateľ žiada odporcov zaviazať na zaplatenie tejto sumy spoločne a nerozdielne spolu s úrokom z omeškania.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľ si voči pôvodne označenému odporcovi v rade 1/ a odporcovi 2/ uplatnil svoj nárok z rôznych právnych titulov, a to voči odporcovi v rade 1/ na základe uzatvorených zmlúv o úvere a voči odporcovi v rade 2/ titulom nároku na náhradu škody. Na základe vykonaných dôkazov v pôvodnom konaní Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 11Cb 147/2011-84 zo dňa 22.02.2012 vo vzťahu k odporcovi v rade 1/ vyhovel žalobe a uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 88.866,98 eur spolu s úrokom z omeškania v zmysle žalobného návrhu s odôvodnením, že odporca v rade 1/ si nesplnil svoje povinnosti podľa uzatvorených zmlúv o spotrebných úveroch, pričom priznaná istina navrhovateľovi predstavuje súčet finančných vyúčtovaní vo výške 47.427,13 eur a 41.439,85 eur, vo vzťahu ku ktorým súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania, a to v prípade nedoplatku vo výške 47.427,13 eur počnúc dňom 15.06.2009 a vo vzťahu k sume 41.439,85 eur od 18.03.2009 v zákonom stanovenej sadzbe poukazujúc na obsah zákonného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ustanovenie § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vo vzťahu k odporcovi v rade 2/ navrhovateľ svoj nárok uplatnil titulom náhrady škody, pričom navrhovateľ sa odvolával na predložený rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 29T/25/2010, ktorým súd uznal odporcu v rade 2/ vinným zo zločinu sprenevery, ktorého sa mal odporca 2/ dopustiť tým , že ako jediný konateľ a spoločník odporcu v rade 1/ v čase určenia predčasnej splatnosti úveru nereagoval na výzvy na splatenie a na vrátenie predmetu financovania. Tieto predmety navrhovateľovi nevrátil a dlžné sumy nezaplatil, čím navrhovateľovi spôsobil škodu v celkovej výške 88.866,98 eur.
Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 22.02.2012 súd návrh voči odporcovi v rade 2/ zamietol s odôvodnením, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, keď navrhovateľ ohľadom uplatneného nároku na náhrady škody sa odvolával výlučne na pripojený rozsudok Okresného súdu Žilina a ďalšie dôkazné návrhy nepredkladal. Súd konštatoval, že z uvedeného rozsudku vo vzťahu k odporcovi v rade 2/ možno konštatovať, že odporca sa dopustil trestného činu sprenevery, a to tým spôsobom, že neodovzdal navrhovateľovi dva predmety financovania podľa uzatvorených zmlúv o spotrebnom úvere, keď po ukončení zmluvného vzťahu bol odporca v rade 1/ povinný predmety financovania navrhovateľovi vrátiť, čo odporca v rade 2/ v tom čase v postavení konateľa odporcu v rade 1/ nesplnil. Súd tak mal za preukázané porušenie právnej povinnosti odporcom v rade 2/ tým, že predmet financovania neodovzdal jeho vlastníkovi, teda navrhovateľovi a zároveň z tohto rozsudku vyplýva aj naplnenie ďalšieho predpokladu pre vznik povinnosti odporcu v rade 2/ nahradiť navrhovateľovi spôsobenú škodu, a to zavinenie úmyselným konaním, zločin sprenevery je trestným činom pre spáchanie ktorého trestný zákon vyžaduje úmyselné zavinenie. Súd ďalej konštatoval splnenie ďalšieho predpokladu pre vznik nároku na náhrady škody, a síce príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu v rade 2/ a vznikom škody na strane navrhovateľa. Súd však dospel k záveru, že navrhovateľ s výnimkou rozsudku tunajšieho súdu ohľadom uplatneného nároku voči odporcovi v rade 2/ ďalšie listinné dôkazy preukazujúce výšku spôsobenej škody odporcom v rade 2/ nepredložil. Súd poukázal na znenie ustanovenia § 135 O.s.p., v zmysle ktorého je pre súd záväzné len rozhodnutie o tom, že trestný čin bol spáchaný a kto ho spáchal. Súd vychádzal z predpokladu, že časť rozsudku, v ktorom je konštatovaná aj škoda v celkovej výške rovnajúcej sa uplatnenému nároku navrhovateľa
v sume 88.866,98 eur, nie je pre konajúci súd záväzná. V tejto súvislosti súd poukázal na judikatúru publikovanú pod č. (Rc) Pls 2/76.
Proti rozsudku Okresného súdu Žilina podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal rozhodnutie súdu zmeniť tak, že odporcu v rade 2/ odvolací súd zaviaže k rovnakému plneniu ako odporcu v rade 1/. Navrhovateľ svoje odvolanie založil na názore, že dôvody právoplatného odsúdenia odporcu v rade 2/ boli v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. pre okresný súd záväzné v tom rozsahu, že došlo k spáchaniu trestného činu a kto za tento trestný čin zodpovedá. Navrhovateľ má za to, že v zmysle ustanovenia § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Navrhovateľ je tak oprávnený uplatňovať si svoje nároky na náhradu škody za spoločnosť, t. j. odporcu v rade 1/ voči konateľovi, t. j. odporcu v rade 2/ ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti, t. j. odporcu v rade 1/.
Odvolací súd ako nové tvrdenie označil argumentáciu navrhovateľa v rovine ustanovenia § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili, najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že po a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom, b) nadobudli majetok v rozpore s ustanovením § 59a, keď odporca v rade 1/ nemá od roku 2008, odkedy sa stal ako jediným spoločníkom a konateľom odporca v rade 2/ uloženú do zbierky listín individuálnu účtovnú závierku a tiež, že v takomto prípade sa pre súd záväzne predpokladá, že taká spoločnosť, t. j. odporca v rade 1/ nemá žiadny obchodný majetok. Za nosný odvolací dôvod súd posudzoval závery Okresného súdu vo vzťahu k rozsahu viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní o náhrade škody.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd uznesením č. k. 14Cob/171/2012 zo dňa 26.04.2013 rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 11Cb/147/2011-84 zo dňa 22.02.2012 v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba voči odporcovi v rade 2/ zamietnutá a vo výroku o trovách konania, ktorým odporcovi v rade 2/ súd náhradu trov konania nepriznal, zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne uložil prvostupňovému súdu opätovne sa zaoberať argumentáciou navrhovateľa v rovine vyhodnotenia nároku navrhovateľa na základe navrhovateľom tvrdených skutočností, vrátane argumentácie použitej v odvolaní s prihliadnutím na obranu odporcu v rade 2/. Vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd zakcentoval obsah princípu právneho štátu, ktorým je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ z rozsudku okresného súdu v trestnom konaní vyplývalo, že odporca v rade 2/ bol uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 trestného poriadku, pričom kvalifikačným momentom pre takéto rozhodnutie bol rozsah spôsobenej škody odporcom v rade 2/, a navrhovateľ sa náhrady škody v civilnom konaní domáhal práve na základe predmetného trestného rozsudku, tak potom v civilnom konaní nemožno konštatovať, že navrhovateľ nepreukázal vôbec výšku spôsobenej škody a práve v dôsledku tohto záveru potom žalobu zamietnuť.
Vychádzajúc zo záväzných právnych záverov odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. Okresný súd Žilina vec opätovne prejednal a vo veci rozhodol.
Pojednávanie konané dňa 17.06.2016 sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a včas predvolaného navrhovateľa za súčasného splnenia zákonných podmienok vymedzených ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p.. Právny zástupca navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom odporcu, prečítaním podstatnej časti obsahu spisového materiálu, pričom zistil nasledovný skutkový stav:
V návrhu na začatie konania sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi v rade 2/ náhrady škody výlučne odvolávajúc sa na rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 29T/25/2010, ktorým súd uznal odporcu v rade 2/ vinným zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, ktorého sa mal odporca dopustiť tým, že ako jediný konateľ a spoločník odporcu v rade 1/ v čase určenia predčasnej splatnosti úveru poskytnutého na základe Zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 05.09.2008 a Zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 22.09.2008 nereagoval na výzvy na splatenie a na vrátenie predmetu
financovania, tieto nevrátil a dlžné sumy ku dňu podania žaloby nezaplatil, čím spôsobil navrhovateľovi škodu v celkovej výške 88.866,98 eur. Navrhovateľ poukázal, že trestným rozsudkom súd odkázal navrhovateľa na uplatnenie si nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní. V odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 22.02.2012 navrhovateľ rozšíril svoju vecnú argumentáciu o tvrdenie, že odporca v rade 2/ ako štatutárny orgán odporcu v rade 1/ zásadným spôsobom porušoval svoje zákonné povinnosti vo vzťahu k spoločnosti, ktorej bol konateľom tak, že neuhrádzal predpísané splátky spotrebných úverov, nevydal navrhovateľovi predmety financovania, ktoré boli v jeho vlastníctve na základe zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, za čo bol právoplatne odsúdený trestným rozsudkom. Navrhovateľ ďalej poukázal na obsah zákonných ustanovení § 135a ods. 2, ods. 3 a ods. 5 Obchodného zákonníka. Uviedol, že majetok odporcu v rade 1/ nebude postačovať na uspokojenie pohľadávky navrhovateľa, ktorú má voči odporcovi v rade 1/. Navrhovateľ súčasne poukazujúc na ustanovenie § 68 ods. 6 písm. f) a ods. 9 Obchodného zákonníka a skutočnosť, že odporca v rade 1/ nemá od roku 2008, odkedy sa stal jeho jediným spoločníkom a konateľom odporca v rade 2/, uloženú do Zbierky listín individuálnu účtovnú závierku, vychádza z predpokladu, že takáto spoločnosť nemá žiaden obchodný majetok. Navrhovateľ má za to, že v danom prípade došlo k naplneniu všetkých zákonných predpokladov na uplatňovanie škody voči odporcovi v rade 2/ a napriek rozdielnym právnym titulom je navrhovateľ oprávnený domáhať sa splnenia svojho nároku voči odporcovi v rade 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne.
Z rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 29T/25/2010 zo dňa 26.11.2010 súd zistil schválenie dohody o vine a tresne medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry v Žiline a odporcom v rade 2/, podľa ktorej je odporca v rade 2/ vinný, že po určení predčasnej splatnosti úveru a výzve na odovzdanie predmetov financovania, ako v tom čase jediný konateľ odporcu v rade 1/ nereagoval na výzvy na predčasné splatenie úverov a na výzvy na odovzdanie predmetu financovania, tieto úvery neuhradil a predmet financovania neodovzdal, čím navrhovateľovi spôsobil škodu spreneverou v celkovej výške 88.866,98 eur.
S prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu, predmet ich záväzkov a vznik omeškania odporcu 2/ s úhradou peňažného dlhu, súd na daný skutkový stav aplikoval nasl. zákonné ustanovenia:
Podľa § 420 ods. 1 z.č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 442 ods. 1 OZ uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Podľa § 443 OZ pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 135a z. č. 513/1991 Zb., Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“)
(1) Konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.
(2) Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom,
b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a.
(3) Konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Konatelia nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami alebo ak ide o povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Ak má spoločnosť zriadenú dozornú radu, konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila.
(4) Dohody medzi spoločnosťou a konateľom, ktoré vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť konateľa, sú zakázané; spoločenská zmluva ani stanovy nemôžu obmedziť alebo vylúčiť zodpovednosť konateľa. Spoločnosť sa môže vzdať nárokov na náhradu škody voči konateľom alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní najskôr po troch rokoch od ich vzniku, a to len ak s tým vysloví súhlas valné zhromaždenie a ak proti takémuto rozhodnutiu na valnom zhromaždení nevznesie do zápisnice protest spoločník alebo spoločníci, ktorých vklady dosahujú 10% výšky základného imania.
(5) Nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa použijú primerane. Nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo s nimi uzatvorí dohodu o urovnaní. Ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom správca konkurznej podstaty.
Podľa § 135 O.s.p.
(1) Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [ § 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. (2) Inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.
Z obsahu vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súdy v občianskom súdnom konaní sú viazané rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Z rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 29T/25/2010 zo dňa 26.11.2010 možno vyvodiť záver o preukázaní porušenia právnej povinnosti odporcom v rade 2/ tým, že predmet financovania neodovzdal jeho vlastníkovi, t. j. navrhovateľovi, vznik škody na strane navrhovateľa a kauzálny nexus medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou ako predpokladov zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Rovnako možno konštatovať, že vzhľadom na povahu trestného činu ako zavineného úmyselného konania je preukázané zavinenie na strane odporcu v rade 2/. Pokiaľ ide o výšku škody, súd má za to, že ak je znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol odporca v rade 2/ právoplatne odsúdený, spôsobenie škody na cudzom majetku, súd je v občianskoprávnom konaní o náhrade škody viazaný aj právoplatným rozhodnutím trestného súdu vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia, teda ak kvalifikačným momentom trestného činu je aj rozsah spôsobenej škody, je súd viazaný výrokom rozsudku k výške škody, ktorá je týmto kvalifikačným momentom (znakom) trestného činu. Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 26.11.2010 bol odporca v rade 2/ v postavení obvineného uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona za to, že si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu.
Podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej 100- násobku sumy 266,- eur, t. j. najmenej 26.600,- eur. Podľa § 125 ods. 2 Trestného zákona ak tento zákon v osobitnej časti vyžaduje v základnej skutkovej podstate spôsobenie škody ako majetkový následok trestného činu a neuvádza jej výšku, má sa za to, že musí byť spôsobená aspoň škoda malá.
Pokiaľ ide o škodu spôsobenú na majetkových právach, podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Pri určovaní výšky škody na veci sa vychádza z ceny, ktorú mala vec v čase poškodenia podľa § 443 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že navrhovateľ bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie, je povinnosťou navrhovateľa výšku škody v uplatňovanej sume preukázať. Navrhovateľ k hodnote predmetov financovania - motorových vozidiel, vo vzťahu ku ktorým vznikla odporcovi v rade 2/ povinnosť tieto navrhovateľovi vydať, dôkazy neoznačil. Konajúci súd je názoru, že ujmu, ktorá navrhovateľovi mala vzniknúť, nemožno stotožňovať so zmluvným nárokom, ktorý navrhovateľ bol oprávnený uplatňovať vo vzťahu k odporcovi rade 1/. Nároky, ktoré boli navrhovateľovi vo vzťahu k odporcovi v rade 1/ súdom priznané, vyplývajú zo zmlúv o úvere uzatvorených medzi navrhovateľom a odporcom v rade 1/ a to v čase, kedy odporca v rade 2/ preukázateľne nebol spoločníkom a štatutárnym orgánom odporcu v rade 1/ (výpis z obchodného registra odporcu v rade 1/). Súčasťou navrhovateľovi priznanej istiny sú zmluvné pokuty, zostatok spotrebného úveru, neuhradené splátky a náklady spojené s vymáhaním pohľadávky navrhovateľa, pričom odporca v rade 2/ nebol účastníkom zmlúv, z ktorých navrhovateľovi bol priznaný súdom nárok, preto tieto nie je možné priznať navrhovateľovi voči odporcovi 2/ z titulu zmluvného plnenia. Pokiaľ navrhovateľ doplnil svoju argumentáciu o tvrdenie, že zodpovednosť odporcu v rade 2/ je daná v zmysle ustanovenia § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, súd poznamenáva, že navrhovateľ neuviedol skutkové tvrdenia, ktoré by zakladali zodpovednosť odporcu v rade 2/ za škodu spôsobenú spoločnosti, t. j. odporcovi v rade 1/. Odporca v rade 2/ ako účastník konania na pojednávaní uviedol, že škodu, ktorej sa navrhovateľ voči odporcovi v rade 2/ domáha, odporca nespôsobil. Motorovými vozidlami, ktoré tvorili predmet finančného lízingu, odporca v rade 2/ nedisponuje a tieto vozidlá ani nevyužíval. Obchodný podiel v obchodnej spoločnosti odporcu v rade 1/ odporca nadobudol od vtedajšieho spoločníka obchodnej spoločnosti pána S. E.. Napriek tomu, že podľa prechádzajúcej dohody medzi prevádzajúcim spoločníkom a odporcom v rade 2/ mali byť motorové vozidlá, ako predmet lízingu odporcovi v rade 2/ odovzdané, k naplneniu tejto dohody medzi odporcom v rade 2/ a S. E. podľa výpovede odporcu 2/ nedošlo. Z vykonaných dôkazov nevyplýva, kto a na základe aký právnych skutočností predmetom financovania disponuje.
Pri rešpektovaní už súdmi citovaných rozhodnutí v predmetnej právnej veci, a to uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/41/2011 zo dňa 17.05.2012, nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I.ÚS 269/2011 zo dňa 23.11.2011, súd má za to, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní o náhrade škody, je limitovaný výrokom o tom, že bol spáchaný trestný čin a skutkovými okolnosťami relevantnými pre naplnenie kvalifikačného predpokladu skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, v danom prípade minimálnou výškou spôsobenej škody, ktorá v posudzovanej veci predstavuje sumu 26.600,- eur.
Z pripojeného výpisu z Obchodného registra pôvodne označeného odporcu v rade 1/ - spoločnosti ABScars, s.r.o. súd zistil, že na základe rozhodnutia konkurzného súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku podľa § 68 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka bola táto spoločnosť z Obchodného registra vymazaná s dňom výmazu 19.06.2013. Z výpisu z Obchodného registra tejto spoločnosti súd ďalej zistil, že odporca v rade 2/ sa stal spoločníkom tejto obchodnej spoločnosti dňa 31.12.2008, teda až v čase po uzavretí Zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 05.09.2008 a Zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 22.09.2008. Dňom 31.12.2008 sa stal jediným konateľom obchodnej spoločnosti, keď do uvedeného dátumu túto funkciu vykonával S. E.. Odporca v rade 2/ nespochybňoval skutočnosť, že zaplatenia žalovanej pohľadávky sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi v rade 2/ bezprostredne po tom, kedy odporca v rade 2/ nadobudol obchodný podiel S. E.. Odporca v rade 2/ poprel, že by škodu, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ voči odporcovi domáha, v uplatnenom rozsahu spôsobil. Napriek tomu, že povinnosti, ktoré musia konatelia plniť pri výkone svojej pôsobnosti štatutárneho orgánu sú upravené vo viacerých ustanoveniach zákona, navrhovateľ nešpecifikoval a nekonkretizoval konanie odporcu v rade 2/, v dôsledku ktorého mala spoločnosti odporcu v rade 1/ vzniknúť škoda. Pokiaľ v tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, že povinnosť konateľa nahradiť škodu sa viaže najmä na situáciu, že konateľ poskytol plnenie spoločníkom v rozpore so zákonom alebo nadobudol majetok v rozpore s ustanovením § 59a Obchodného zákonníka, nekonkretizoval konanie
odporcu v rade 2/, ktoré by umožňovalo takéto skutkové tvrdenia podradiť pod hypotézu príslušnej právnej normy. Teda aj pri rešpektovaní právne záväznej skutkovej vety trestného rozsudku Okresného súdu Žilina o tom, že odporca v rade 2/ si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, čím spôsobil na cudzom majetku značnú škodu, je možné vychádzať z predpokladu minimálne spôsobenej škody vo výške 26.600,- eur, keďže dôkazy preukazujúce hodnotu vozidiel, ktoré tvorili predmet financovania, k okamihu škodovej udalosti navrhovateľ neoznačil. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal škody vo väčšom rozsahu nad uvedenú výmeru, ktorá je kvalifikačným znakom zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Trestného zákona, bolo povinnosťou navrhovateľa v rámci povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti takúto škodu preukázať. Neunesenie dôkazného bremena znamená procesnú zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, ktorá sa odzrkadľuje pre dotknutého účastníka v nepriaznivom rozhodnutí súdu. Dôkazné bremeno umožňuje súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci samej, nebola v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkovi konania podľa § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p. alebo v dôsledku objektívnej nemožnosti preukázaná a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujúc súdu prijať záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Z vykonaných dôkazov možno dospieť len k záveru, že odporca v rade 2/ si ako bývalý konateľ spoločnosti ABScars, s.r.o. spáchaným trestným činom spôsobil tak na majetku navrhovateľa značnú škodu, ktorá podľa ustanovenia § 125 ods. 3 Trestného zákona prestavuje škodu najmenej 26.600,- eur. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi v rade 2/ náhrady škody v rozsahu prevyšujúcom sumu 26.600,- eur, bol povinný škodu v tvrdenej sume dôkazne preukázať. Rozsudkom súdu č. k. 29T/25/2010 zo dňa 26.11.2010 trestný súd schvaľoval dohodu o vine a treste s podstatne obmedzeným rozsahom dokazovania ako pri štandardom formalizovanom trestnom procese, pričom navrhovateľa s nárokom na náhradu škody odkázal na občianskoprávne konanie. Pokiaľ navrhovateľom uplatňovaný nárok mal predstavovať nárok voči odporcovi z titulu náhrady škody, ktorú mal odporca v rade 2/ spôsobiť obchodnej spoločnosti odporcu v rade 1/, bolo procesnou povinnosťou navrhovateľa tvrdiť a preukázať všetky podmienky zodpovednosti za takto spôsobenú škodu odporcom v rade2 /, z ktorých by dôvodnosť žalovaného nároku vyplývala. Navrhovateľ však vo svojej doplňujúcej argumentácii v rámci podaného odvolania poukázal na právne dôvody uplatňovaného nároku bez vymedzenia relevantných skutkových okolností. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ svoj nárok voči odporcovi v rade 2/ nad priznanú sumu 26.600,- eur nepreukázal, a preto súd žalobný návrh v časti uplatnenej istiny nad priznanú sumu 26.600,- eur ako nedôvodný zamietol. Súd priznal navrhovateľovi spolu s istinou úrok z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na vznik omeškania odporcu s úhradou peňažného dlhu, t. j. ku dňu 15.06.2009, keď z výpovede odporcu v rade 2/ má súd preukázané, že na zaplatenie dlžnej istiny bol navrhovateľom vyzvaný bezprostredne po nadobudnutí obchodného podielu v obchodnej spoločnosti odporcu v rade 1/ odporcom v rade 2/. Súd tak priznal navrhovateľovi spolu s istinou 26.600,- eur zákonný úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne od 18.03.2009 do zaplatenia a v ostatnej časti žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého zákonného ustanovenia ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Odporcovi v rade 2/ ako účastníkovi úspešnejšiemu v konaní vzniklo právo na náhradu trov konania, ktoré si však voči navrhovateľovi neuplatnil, vznik trov na strane odporcu 2/ z obsahu spisového materiálu nevyplýva, a preto súd rozhodol tak, že odporcovi v rade 2/ náhradu trov konania nepriznáva. Súd ďalej poznamenáva, že vzhľadom na zánik odporcu v rade 1/ ako subjektu práva po začatí konania súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť priznanú istinu s úrokom z omeškania bez viazanosti na súdom uloženú povinnosť odporcovi v rade 1/ rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 22.02.2012.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, prostredníctvom Okresného súdu v Žiline ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní je potrebné uviesť: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované. Ďalej je potrebné označiť rozhodnutie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom vidí odvolateľ nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa domáha. Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a OSP), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak osoba povinná podľa tohto rozhodnutia dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže osoba oprávnená z rozhodnutia podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.