Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11C/289/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO 36 864 421 proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 175,00 € a iné s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Žalovanej s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

III. Žalobkyni s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Žalobkyňa sa žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012, domáhala proti žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 € z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedla, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanú ňou zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) S. H. pod pridelenou sp. zn. súdneho exekútora EX XXXX/ XXXX (správne EX 636/2006). Exekučný súd následne vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod číslom 5309*026975. Žalobkyňa následne pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísala dňa 18.11.2010 a podala postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom legitímne očakávala, že súd jej svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, t.j. že dôjde k reálnej zmene súdneho exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak, i keď podaný návrh spĺňal všetky zákonné formálne i materiálne podmienky. Pri tom pri rozhodovaní o zmene exekútora je založená zákonná povinnosť rozhodnúť do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného. Súd však v tejto lehote nerozhodol o ňom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného v čase podania návrhu, a to napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o návrhu po uplynutí zákonnej lehoty a bol bezdôvodne nečinný viac ako 68 dní. Žalobkyňa sa dozvedela o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jej práv a spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 25.01.2011 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia). Žalobkyňa požadovala majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím exekučného súdu o nej. V tomto období vynaložila na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných

výkonov svojich zamestnancov s pomocou informačného systému sumu 70,00 €, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,00 €, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom sumu 50,00 € a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, ako aj na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,00 €. Celkovo vynaložila márne sumu 175,00 €. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch požadovala žalobkyňa z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažovala za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jej názoru dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobkyne. Márnym plynutím času boli totiž reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že nastanú účinky predpokladané ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a že dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jej pohľadávky. Došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry zmeny exekútora: a) k zániku povinného, b) k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedla taktiež neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným a právne nezdôvodniteľným časovým omeškaním došlo rovnako k zániku plánovaných podnikateľských aktivít žalobkyne a vzniku neistoty v plánovaní ďalších podnikateľských postupov a aktivít. Žalobkyňa si uplatňovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške cca 663,88 € (20.000,00 Sk) za rok, čo je 55,32 € za mesiac. V prejednávanej veci žiadala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 € (110,64 € : 55,32 € = omeškanie exekučného súdu v trvaní 2 mesiacov). Žalobkyňa podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z.z.") písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala. Žalobkyňa žiadala aj náhradu trov konania.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala tento v celom rozsahu zamietnuť, pretože žalobkyňa nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázala na nedostatky žaloby, resp. jej zmätočnosť, taktiež nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobkyňa dozvedela o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalobkyňa nepriložila ani jeden relevantný dôkaz. Žalobkyňa síce uviedla časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sama. Nie je pravdou, že žalobkyňa nemá vedomosť o spisových značkách ňou uvádzaných exekučných konaní, pretože jej boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora. Neoznačenie spisovej značky, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobkyne na porušenie ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. , , ). Žalobkyňa v danom prípade neoznačila titul nároku na náhradu škody, pričom namieta "nezákonné konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je teda jednoznačne jasné, na základe akého titulu si uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobkyňa jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka prieťahov, žalobkyňa neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikla na odstránenie neželaného stavu, t.j. či využila možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná tiež poukázala na to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., keď poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí týchto 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody boli doručené žalovanej dňa 23.04.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Žalovaná poukázala na to, že napriek výzvam na doplnenie žiadosti žalobkyňa neposkytla nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jej nároku na náhradu škody, a preto žalovaná ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. zároveň ustanovuje

všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom splnené musia byť všetky tri podmienky súčasne (kumulatívne). Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaná poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení Zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom žalobkyňa dosiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložila. K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla, že všeobecným predpokladom na zmenu exekútora je návrhu oprávneného na zmenu exekútora spolu s uvedením exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. Žalovaná pripúšťa, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávnenej (žalobkyne) na zmenu exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takejto žiadosti, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť. V takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobkyne na zmenu exekútora. Žalobkyni zároveň nebránilo nič v tom, aby využila účinný prostriedok nápravy, ktorým by bolo bezpochyby podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak žalobkyňa tento prostriedok nevyužila, zanedbala tak svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínala tak, aby nedošlo ku škode na jej majetku. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorá konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom a lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (). Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobkyne i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda nesprávny úradný postup. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudského práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobkyňa si ale vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov nesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania, a teda žalovaná nepovažuje existenciu prieťahov za preukázanú. Zároveň tiež otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR v súlade so svojou ustálenou judikatúrou. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, keď by mohla nastať aj situácia, že postup súdu vyššieho stupňa by bol preskúmavaný súdom nižšieho stupňa. S poukazom na právnu úpravu žalovaná uviedla, že možno preto uzavrieť, že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. V tejto súvislosti žalovaná dala do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012 sp. zn. , ktorým ústavný súd rozhodoval o sťažnostiach

žalobkyne a konštatoval, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (, )... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom ... zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa § 6 ods. 1 dohovoru takým spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. ). Zároveň v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009, z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobkyňa sa v žalobe okrem iného domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 175,00 €. Podľa názoru žalovanej ale žalobkyňa nepreukázala existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobkyňa doposiaľ neuniesla bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizovala, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobkyňou uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného (skutočnú škodu), ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové, nakoľko spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské úvery k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Žalobkyňa si zároveň uplatňuje neprimerané čiastky za administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, najmä s ohľadom na to, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky. Od povinnosti riadne škodu preukázať žalobkyňu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, ktorými odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Žalobkyňa sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88 € (na rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie. K tomuto žalovaná uviedla, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému preskúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 € je nesprávna úvaha. Navyše pri rozhodovaní ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre žalobkyňu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ďalej žalovaná poznamenala, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). Žalobkyňa uviedla aj zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ale tieto bližšie nekonkretizovala a tiež nespresnila, v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Žalobkyňa zjavne opomenula, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať aj to, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo žaloby nevyplýva, a preto žalovaná nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2, ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením týchto ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli inak splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobkyne a povedomí, ktoré má žalobkyňa v súvislosti s podnikaním vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobkyne na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním žalobkyne dostala sťažnosti od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky, súvisiace najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100%, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobkyňa je vnímaná verejnosťou ako spoločnosť

využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobkyne považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si uplatňuje náhradu škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobkyne. V zhrnutí svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobkyňa nepreukázala podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Žalovaná má za to, že žalobkyňa si stav, v ktorom sa ocitla, zavinila sama, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä v súčasnosti je zrejmé, že žalobkyňa si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

Na vyjadrenie žalovanej k obsahu podanej žaloby predložila žalobkyňa nasledovné stanovisko:

K otázke splnenia procesných podmienok a k návrhu na postup podľa ust. §43 ods.1 OSP

Žalovaná vo svojom vyjadrení namieta, že žalobný návrh, ktorý podal žalovaný súdu, vykazuje viaceré nedostatky. Žalovaná predmetné nedostatky neoznačuje konkrétne vo vzťahu k individuálnemu žalobnému návrhu, ale ponúka súdu len všeobecný príkladný výpočet, čo je pre riadne posúdenie takejto námietky súdom nedostatočné.

K ponúkaným príkladom nedostatkov žalobca uvádza:

- zmätočnosť označenia povinných; Žalobca nemôže presne reagovať na námietku

- žalovaného, pretože tento ju nestotožnil so žiadnou konkrétnou osobou (povinným) a údajom o tejto osobe. Žalobca tvrdí, že v žalobnom návrhu sa označuje osoba povinného spôsobom, ktorý umožňuje jej spoľahlivú identifikáciu a to tak v rámci tohto súdneho konania, ako aj v rámci exekučnej agendy vedenej príslušným exekučným súdom. Ak podanie žalobcu obsahovalo nezrovnalosť v dátumoch narodenia povinného, žalobca túto chybu v písaní odstránil samostatným podaním, pričom uviedol, že správny dátum narodenia povinného sa nachádza v žalobnom petite.

- spisové značky exekučných konaní; Podľa ust. §71 ods.1 OSP inter aha má návrh na začatie konania obsahovať "pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností". Žalobca pravdivo opísal jemu známe skutočnosti rozhodujúce pre predmet sporu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom použil údaje umožňujúce spoľahlivo identifikovať exekučné konanie, v ktorom sa súd dopustil nesprávneho úradného postupu. Ak nešlo o údaje, ktoré by požadoval žalovaný, nemôže to byť na príťaž žalobcovi v tomto konaní.

- nepriloženie dôkazov; Podľa ust. §71 ods.1 OSP inter alia má návrh na začatie konania obsahovať "označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva". Žalobca označil ako dôkaz súdny spis exekučného súdu. Súdny spis je fundamentálnym dôkazným prostriedkom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť všeobecný súd pri svojej činnosti. Je zrejmé, že súd prejedávajúci tento žalobný návrh, by vo veci nerozhodol skôr, ako by sa oboznámil so súdnym spisom. Je tomu tak aj preto, že súdny spis obsahuje dôkazy umožňujúce uskutočniť presnú kalkuláciu plynutia času vzhľadom k otázke dodržania zákonných lehôt súdom. Takýmito dôkazmi žalobca nedisponuje, Súdny spis je zároveň však prostriedkom, ktorý nie je spôsobilí žalobca predložiť pre objektívne a všeobecne známe prekážky. Žalobca označením dôkazov v žiadnom prípade neprenáša dôkazné bremeno na súd (to samozrejme nie je možné), ale žalobca len žiada, aby súd v tomto konaní vykonal rozhodujúci dôkaz, t.j. oboznámenie sa s exekučným spisov (celým), pričom nie je v možnostiach žalobcu tento dôkaz súdu poskytnúť. Žalovaná (zrejme úmyselne) zamieňa pojem dôkazné bremeno, s pojmom vykonávanie dôkazov. Dôkazné bremeno (dôkazná povinnosť) unesie žalobca aj v prípade, ak len označí dôkazy (ust. § 120 ods. 1 OSP prvá veta), avšak vykonať dôkaz môže vždy len súd (ust. § 122 ods. 1 OSP).

Žalobca sa nestotožnil a nikdy sa ne stotožní s tvrdeniami ústavného súdu o tom, že bez označenia spisovej značky v návrhu na začatie konania (v sťažnosti) nemožno vec prejednať. Tvrdíme, že pokiaľ ide o východiská súdneho procesu spočívajúce

v skutkových okolnostiach veci, vždy postačí pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (ust. §7l ods.1 OSP) a nie opísanie všetkých skutočností, či skutočností, ktoré požaduje niektorý z účastníkov konania alebo sudca. Žalobca v danom prípade nevidí dôvod na postup súdu podl'a ust. §43 ods.l OSP. Žiadny právny predpis nevyžaduje, aby náležitosťou podania účastníka konania bola aj spisová značka súdneho konania. Potrebné je označiť vec, ktorej sa podanie týka (ust. § 42 ods. 3 OSP), čo žalobca vykonal spôsobom, ktorý neumožňuje zámenu konania s iným konaním.

Žalovaná namieta .nejasnost" titulu nároku na náhradu škody. Žalobný návrh jednoznačne vypovedá o tom, že exekučný súd nerozhodol o návrhu v zákonom predpokladanom čase (v legálnej lehote) a po uplynutí takto predpokladaného času (legálnej lehoty) bol po právne významný čas v konaní bezdôvodne nečinný, čím spôsobil zbytočné prieťahy. "Titul nároku" (tak ako ho označuje žalovaná) je určený ust. § 9 ods. 1 zákona Č. 514/2003 Z.z. Ide o nesprávny úradný postup. Podľa ust. §9 ods.l zákona č.51412003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platného v čase nesprávneho úradného postupu a podania žalobného návrhu (d'alej len "ZoZŠ") za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní.V zmysle zákonnej úpravy nie je vylúčené, aby nesprávny úradný postup predstavoval kumuláciu právnych skutočností. V danom prípade je intenzita zásahu do práv a právnom chránených záujmov žalobcu nesprávnym úradným postupom veľmi vysoká, z dôvodu kumulácie právnych skutočností vyvolávajúcich nesprávny úradný postup (porušenie povinnosti vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť a zbytočné prieťahy v konaní.).

Žalovaná sa snaží ospravedlniť' svoj nesprávny úradný postup tým, že prenáša zodpovednosť zaň na žalobcu, ktorý sa podľa jej mienenia nedostatočne sťažoval na nečinnosť'. Takáto premisa je v právnom štáte neprípustná. Štátny orgán vybavený právomocou na rozhodnutie o návrhu, ktorým je jednoznačne súd, musí vo veci konať aj bez urgencií a sťažností účastníka konania, ak mu v tom nebránia objektívne prekážky. Navyše platí základné právo každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl.48 ods.2 Ústavy SR) a právo každého na prejednanie veci v primeranom čase (č1.6 ods. l ECHR) a:

Podľa §6 OSP "V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. "

Podľa § 101 ods. l OSP "Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne. Počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. "

Preto je pre existenciu prieťahov v konaní, porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, ako aj pre nečinnosť súdu, právne irelevantné zaoberať sa typom a počtom urgencií a sťažností. Napriek tomuto faktu: Žalobca vyvinul enormné úsilie (ktoré od neho ani nebolo možné spravodlivo očakávať), aby docielil vecný posun vexekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia, konkrétne žalobca (a to nie len a výlučne vo vzťahu k tejto exekučnej veci, ale v skutkových okolnostiach prípadu aj vo vzťahu k rade iných skutkovo a právne porovnateľných stagnujúcich exekučných vecí na okresnom súde):

(I v exekučnej veci, ktorá je predmetom tohto konania, sa vzťahujú podania vyhotovené z časového hľadiska po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora)

dňa 18.02.2009 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval, aby sú rozhodol o návrhu na zmenu

exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia; dňa 20.05.2009 opätovne spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania, pričom zopakoval svoju námietku vo vzťahu k porušovaniu jeho práv márnym plynutím času a požadoval, aby sú rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeni u predmetného rozhodnutia; dňa 20.05.20 10 spísal a podal ďalšiu Žiadosť o informáciu o stave konania, opätovne namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval, aby sú konečne rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia; dňa 23.09.2010 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania - zmena exekútora - urgencia, v obsahu namietal v poradí už po štvrtý krát porušovanie svoj ich práv márnym plynutím času. Opätovne požadoval, aby sú rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia; dňa 27.09.2010 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania - zmena exekútora - urgencia, v obsahu namietal v poradí už po štvrtý krát porušovanie svojich práv márnym plynutím času. Opätovne požadoval, aby sú rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia. Z uvedeného výpočtu úkonov je zrejmé, že nečinnosť a neefektívna a nekoordinovaná činnosť súdu spôsobila žalobcovi ničím neodôvodniteľné problémy v jeho podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére jeho práv stav dlhotrvajúcej neistoty. Okrem toho, žiadne prostriedky nápravy nemôžu konvalidovať časový aspekt konania. Právny prostriedok nápravy upravený ust. § 62 a nasl. zákona č.757/2004 Z.z. (o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov) vzhľadom na celkovú dĺžku konania nemôže zaručiť potrebnú účinnosť.

Napokon, keďže súd neuskutočnil žiadne účinné a efektívne riadiace opatrenia na odstránenie porušovania práv žalobcu, žalobca podal sťažnosť ústavnému súdu, ktorou sa domáhal ochrany základných práv a vyslovenia príkazu konať.

Žalovanou označované rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.: -25 nie je publikovaným rozhodnutím (nie je .judikátom" v zmysle doktríny), a preto nemá zásadný právny význam v zmysle zjednocovania rozhodovacej činnosti súdov. Napriek tomu v uvádzanom rozhodnutí ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V danom konaní všeobecný súd nerozhoduje o porušení základného práva sťažovateľa, ale o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Preto postupy ústavného súdu používané k objasňovaniu porušenia základného práva nemôžu byť podstatné. Ich štúdium nemá v konaní žiaden právny význam.

K otázke uplatnenia nároku na súde v súvislosti s procedúrou predbežného prerokovania žalobca uvádza:

Žalovanou označené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn.: sa lehotou danou k predbežnému prerokovaniu nároku alebo jej plynutím vôbec nezaoberá. Súd v rozhodnutí výslovne trval len na existencii predbežného prejednania nároku ako odstrániteľnej podmienky konania.

Poukazujeme aj na dôvodovú správu k ust. § 14 a 15 zákona Č. 514/2003 Z.z., podľa ktorej ,,Ak poškodený uplatní nárok na súde bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd návrh zamietnuť, ani bez ďalšieho konania zastavil; ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty". Odstrániteľnosť nedostatku spočíva v podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo sa odráža v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: z 31.7.2012. V žiadnom prípade sa súdy nevenujú ešte aj potrebe vyčkať na uplynutie lehoty. Súdy požadujú, aby nárok na náhradu škody bol predbežne prerokovaný, čo sa preukazuje podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Tvrdíme, že k naplneniu pojmu predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dôjde už samotným podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V danom prípade bola žiadosť jednoznačne podaná, čo potvrdzuje aj žalovaný v obsahu svojho vyjadrenia.

Zároveň je potrebné poukázať aj na obsah vyjadrenia žalovaného, z ktorého jednoznačne vyplýva záver, že žalobcom uplatnený nárok na hradu škody žalovaný popiera. Preto nie je možné očakávať, že by predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred súdnym konaní prinieslo požadovaný efekt v podobe úhrady požadovanej náhrady škody. Ak by žalobca v rámci u neho prebiehajúceho konania o predbežnom prerokovaní nároku na náhrady škody, požadovanú náhradu uhradil, začatie súdneho konania by pre túto úhradu nebolo žiadnou prekážkou, keďže na základe úhrady škody a nemajetkovej ujmy by žalobca vzal návrh späť. Úhrada škody a nemajetkovej ujmy však nenastala a dôvody žaloby sú tak v celom rozsahu opodstatnené. Dokonca ani po uplynutí lehoty na predbežné prerokovanie nároku nebráni žalovanému nič v uznaní zodpovednosti a v úhrade vzniknutej škody a nemajetkovej ujmy. Tvrdenie o predčasnom podaní žaloby v spojení s popretím uplatneného nároku je čisto špekulatívne.

Žalobca popiera, že by akokoľvek maril predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalobca reagoval na každý podnet žalovanej obšírnym stanoviskom, v ktorom podrobne vysvetlil všetky rozhodujúce skutočnosti. Žalobca poskytol, alebo bol pripravený poskytnúť žalovanej všetky jemu dostupné informácie. Sám opakovane v korešpondencii uviedol, cit.: ,,Poškodený verí, že konanie o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody nie je správne vnímať len ako formálnu podmienku, ktorú je potrebné splniť pred podaním žaloby vecne a miestne príslušnému súdu a taktiež verí, že nejde len o nástroj štátu na oddialenie plnenia a preto očakáva, že zo strany Ministerstva spravodlivosti SR bude určený termín osobného rokovania na ktorom bude možné dospieť k právne akceptovateľnému riešeniu." "Poškodený navrhuje, aby v rámci predbežného prerokovania nárokov na náhradu škody v prvej etape orgán konajúci v mene štátu zabezpečil v súčinnosti s dotknutými exekučnými súdmi aplikáciou ust. §16 ods.2 zákona č.513/2004 z.z. súdne spisy a následne, aby v ďalších etapách pristúpil k riešeniu jednotlivých prípadov v osobnom rokovaní. "

Nič také sa však nestalo a žalovaná nevynaložila žiadnu snahu na to, aby sa tak mohlo stať. Namiesto toho trvala na formalitách. Tvrdíme, že úmyslom žalovanej nikdy nebolo nároky poškodeného uspokojiť a to pri akejkoľvek dôkaznej situácii.

Žalovaná sa vyjadruje k otázke žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu len všeobecne, bez konkretizácie k prejednávanej veci, avšak, cit: "pripúšťa, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákon stanovenej 30-dňovej lehoty". Žalobca nenamieta podanou žalobu nedodanie spisu novému súdnemu exekútorovi. Žalobca namieta skutočnosť, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora včas. Nie je preto relevantné posudzovať, aká bola kooperácia pôvodného súdneho exekútora so súdom pri odovzdávaní spisu. Ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku nepredpokladá, že súčasťou rozhodnutia je aj výrok o postúpení spisu. K rozhodnutiu o zmene tak nie je potrebná kooperácia s pôvodným súdnym exekútorom, ale len kooperácia s oprávneným. Navyše, súd disponuje viacerými zákonnými nástrojmi na to, aby nútene dosiahol spoluprácu v predpokladanom čase (§53 OSP). Je potom vinou súdu, že tieto zákonné nástroje nevyužil. Osobitne je potrebné poznamenať, že žalovanou používaná obrana o nesúčinnosti pôvodného exekútora je absolútne nemiestna tam, kde súd rozhodol o zamietnutí návrhu, čo bolo vzhľadom k zavedenej mnohonásobnej praxi súdu bežné a pri osobe súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zo strany súdneho personálu očakávateľné.

Ust. § 415 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo (neminem laedere). Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví iného, na majetku iného a na prírode a životnom prostredí ako všeobecných spoločenských hodnotách. Ide jednoznačne o ochranu života a zdravia iného a o ochranu majetku iného. Ust. § 415 Občianskeho zákonníka nezakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby si osoba sama neškodila, ako to tvrdí žalovaná.

Úkony žalobcu navyše nie je možné vnímať' ako úkony spôsobujúce škodu. Išlo o úkony, ktorými naopak mal byť dosiahnutý cieľ, a to rozhodnutie o skôr podanom návrhu na zmenu exekútora. Škodovou udalosťou je práve nesprávny úradný postup exekučného súd. Ak by sme akceptovali absurdnú konštrukciu žalovanej, tak každý, komu vzniká škoda v dôsledku (nie len) nesprávneho úradného postupu má byť pasívny a čakať, že škodca svoj postoj zmení a rozhodne tak ako mu ukladá zákonná povinnosť (hoci po uplynutí absolútne neprimeranej doby). Poškodený tak nemá konať v záujme toho, aby mu nevznikala škoda. Táto právna konštrukcia je nezmyselná, absurdná a navyše v priamom rozpore s tvrdeniami žalovanej vo vyjadrení, kde uvádza, že žalobca sa nedostatočne "strážil" svoje právo (vigilantibus iura) , teda nerobil dostatok úkonov, sťažností a urgencii.

Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.: , na ktoré poukazuje žalovaná, je použiteľné vo vzťahu k posudzovaniu porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nie vo vzťahu k posudzovaniu toho či došlo k nesprávnemu úradnému postupu (nie v danom konaní). Opakujeme, za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote a nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Navyše: Žalobca tvrdí, že z hl'adiska ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je možné ústavnoprávne ospravedlniť žiaden zbytočný zásah do tohto práva a to bez ohl'adu na to, ako dlho z hl'adiska času pretrváva. Zásah do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neprestáva byt' zásahom a nestáva sa ústavne konformným len preto, že jeho časová intenzita (doba trvania) je nepomerne kratšia v porovnaní s iným zásahom, ktorý sa vyskytol v justičnej praxi. V právnom štáte, kde účinná ochrana základných práv a slobôd je jedným z fundamentálnych prvkov, je nanajvýš žiaduce, aby každé porušenie základného práva alebo slobody orgánom verejnej moci bolo zo strany súdneho orgánu ochrany ústavnosti deklarované a aby tak vo vzťahu k sťažovateľovi mohlo dôjsť k praktickému presadeniu satisfakčnej funkcie súdneho rozhodnutia a k preventívnemu pôsobeniu tohto rozhodnutia vo vzťahu k porušovateľovi. Ústavný súd pravidelne pripomína, že cit: "nielen nečinnosť', ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť' porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ' obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol" (napr. , , ) a ďalej podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis L ÚS 55/02, ), preto prípadnú obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu a vo vysokom počtom spisov, nemožno akceptovať.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , , ) skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na všeobecnom súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. ). Je potrebné zdôrazniť, že podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr. , , ) cit.: " ... prieťahy v konaní, ktoré by bolo eventuálne možné pripísať správaniu účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä v prípadoch, ak o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.". Z rovnakého rozhodnutia ďalej cit.: "Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. , , ).".

Podľa zavedenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní je aj v tomto prípade potrebné skúmať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a berúc do úvahy: 1. právnu a faktickú zložitosť veci, 2. Správanie sťažovateľov a 3. spôsob, akým v konaní postupoval okresný súd (obdobne napr. alebo ). Tvrdíme, že pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, exekučný súd prejednáva návrh oprávneného, ktorý nevykazuje znaky právnej a faktickej zložitosti. Súdu predložené listinné materiál, ako aj doterajšia rozhodovacia činnosť súdu, by mali byť predpokladmi rýchleho rozhodnutia. Správanie sťažovateľa v priebehu doterajšieho konania nemohlo v žiadnom prípade spôsobiť prieťahy. Naopak jeho aktívna súčinnosť podporuje skoré rozhodnutie. Posúdenie tretieho kritéria je spojené s vykonaním dokazovania v priebehu konania o ústavnej sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky s využitím všetkých relevantných materiálov, najmä súdneho spisu exekučného súdu. Pre zrejmú súvislosť sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. septembra 2010, sp.zn.: v ktorom v časti odôvodnenia uviedol cit.: "Zo súdneho spisu vyplýva, že okresný súd po postúpení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z Okresného súdu Bratislava II okresnému súdu (20. júla 2007) vydal poverenie súdnemu exekútorovi na výkon exekúcie vo veci sťažovateľky až 27. septembra 2007. Podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok") súd má povinnosť vydať takéto poverenie alebo žiadosť uznesením zamietnuť do 15 dní od doručenia žiadosti. Pretože táto zákonná lehota nebola dodržaná a okresný súd vydal poverenie po 69 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ústavný súd konštatuje takmer dvojmesačnú nečinnosť okresného súdu, ktorú pripustil aj Krajský súd v Bratislave, a vyhodnotil ju v rámci prešetrenia vybavenia sťažnosti z 2. júla 2009 ako zbytočný prieťah" Analogicky možno konštatovať, že samotné prekročenie lehoty upravenej ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku predstavuje bez ďalšieho zbytočný prieťah, a v priemete k Dohovoru rozhodovanie súdu v čase, ktorý nie je primeraný! Aj napriek tomu, že podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. ) pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho- ktorého úkonu súdu, a pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, žalobca tvrdí, že po zohľadnení rozhodujúcich okolností daného prípadu je potrebné dospieť k názoru, že doterajším postupom exekučného súdu v exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom (a druhotne tým aj k porušeniu základného práva žalobcu, čo však nie je predmetom tohto konania). Pritom je potrebné prihliadnuť najmä na skutočnosť, že objektívne neexistuje prekážka, na ktorú by sa exekučný súd mohol odvoláva v súvislosti s tvrdením o nemožnosti rozhodnúť o zmene exekútora v zákonom ustanovenej dobe. Celková doba rozhodovania o návrhu oprávneného na zmenu exekútora nemôže byť podľa názoru žalobcu akceptovateľná.

V danom prípade je práve podstatné to, že k zmene exekútora viedli žalobcu poznatky o nekonaní alebo nesústredenom konaní pôvodného exekútora. Neplatí teda ako uvádza žalovaná, že nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pretože pôvodný súdny exekútor mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky. Naopak, včasné rozhodnutie súdu o zmene exekútora mohlo zabrániť vzniku majetkovej škody na strane žalobcu. Zároveň je v tomto argumente žalovanej koncentrované nepochopenie právnej a skutkovej podstaty uplatneného nároku žalobcu.

Žalobcom uplatnená náhrada škody nespočíva v zníženom výťažku z exekúcie, ale v nákladoch ktoré žalobcovi vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu (viď ďalší text). Nie je možné súhlasiť s názorom žalovanej, že súd v danom konaní neskúma okolnosti označované v justičnej praxi Ústavného súdu SR zbytočnými prieťahmi. Právomoc rozhodnúť o škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom má jednoznačne všeobecný súd, a preto má právomoc skúmať aj okolnosti s tým súvisiace. Navyše: "Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci." (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. augusta 2008). Žalovaná ďalej tvrdí, že prieťahy v konaní je oprávnený skúmať a konštatovať jedine ústavný súd, alebo predseda súdu. Ustanovenie § 9 ods. I ZoZŠ druhá veta stanovuje, čo je potrebné chápať pod pojmom nesprávny úradný postup cit.: "Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobil' úkon alebo vydal' rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb." Okresný súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody je nepochybne oprávnený skúmať či sú splnené podmienky na náhradu škody, pričom jednou z týchto podmienok je aj existencia nesprávneho úradného postupu. Tvrdenie žalovanej, že nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch je oprávnený skúmať len ústavný súd, alebo predseda súdu je neudržateľná a to predovšetkým vo svetle toho, že na nesprávny úradný postup spočívajúci v inom pochybení sa nevyžaduje jeho skoršie konštatovanie iným orgánom. Nie je teda udržateľná argumentácia, že jeden druh nesprávneho úradného postupu je súd oprávnený skúmať sám, avšak iný druh už nie. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že zbytočné prieťahy v konaní nie sú definovaným pojmom a zároveň sa obsahovo v časti prekrývajú s inými druhmi nesprávneho úradného postupu, ktorým je porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote (ktoré žalobca v tomto konaní preukazuje), alebo nečinnosť orgánu verejnej moci, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov osôb. Vynára sa teda otázka, ako potom môže súd určiť, že istý nesprávny úradný postup je len zbytočným prieťahom a nie iným nesprávnym úradným postupom? Ak istý nesprávny úradný postup je kombináciou jednotlivých nesprávnych úradných postupov, nie je možné dospieť k takému záveru, že ide len o zbytočné prieťahy a posudzovať ich ďalej len takto reštriktívne. Žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup je práve kombináciou jednotlivých nesprávnych úradných postupov.

Žalobca poukazuje na ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorá je základom žalobcom uplatneného nároku. Žalobca je presvedčený, že taký výklad ZoZŠ, ktorým by súd nebol oprávnený preskúmať existenciu zbytočných prieťahov v konaní je ústavne nekonformný a s ohľadom na ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR je takýto výklad neprípustný. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 9 ZoZŠ je taký výklad, podľa ktorého súd konajúci o nároku na náhradu škody je sám oprávnený posúdiť otázku, či v prejednávanej veci vznikli zbytočné prieťahy. Ak by však súd dospel k záveru, že jediným možným výkladom je nami označený ústavne nekonformný výklad, žiadame, aby súd podal návrh na abstraktnú kontrolu ústavnosti ust. § 9 ZoZŠ, keďže toto ustanovenie je v zjavnom rozpore s Ústavou SR.

K otázke preukázania majetkovej škody žalobca uvádza:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že žalobca preukázal vznik škody označením dôkazov preukazujúcich nesprávny úradný postup súdu, pričom nie je možné reálne predpokladať, že nesprávny úradný postup súdu nemal na majetok a aktivity žalobcu žiaden vplyv (Lapidárne povedané, súd rozhodoval neprimerane dlho o návrhu žalobcu, pričom čas navyše pri hospodárskych aktivitách niečo stojí. To niečo je škodou na strane žalobcu a nemožno sa tváriť, že nič sa nestalo.)

Nečinnosť súdu spôsobila inter alla zmenu v pracovných aktivitách zamestnancov žalobcu (práca navyše) a v administratívnych postupoch (úkony navyše) žalobcu a to v smere zvýšenia objemu prác a postupov. V hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov na pokrytie zvýšeného objemu prác. Dôsledkom je zníženie majetku na strane žalobcu. Okrem iného vznik škody preukazujú aj listinné dôkazy založené v exekučnom spise, ktoré sú dokumentmi vytvorenými žalobcom a sú zároveň svojim obsahom urgenciou konania. Ide o dôkaz o vzniku škody, pretože vyhotovenie dokumentu a jeho zaslanie bolo spojené s reálnym finančným výdajom.

Žalobca sa v tomto konaní nedomáha náhrady majetkovej škody, ktorá by predstavovala znížený výťažok exekúcie. Žalobca, tak ako to vyplýva zo žaloby, si ako náhradu majetkovej škody uplatňuje náklady, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním exekučného súdu. Tieto náklady predstavujú jednotlivé náklady

na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, náklady na udržiavanie a správu informačného systému, náklady na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde a pod. Zjednodušene povedané ide o náklady, ktoré žalobca musel vynaložiť na zamestnancov, papier, tlač, poštovné, elektronické služby atď. v záujme toho, aby docielil postup v exekučnom konaní a (akékoľvek) rozhodnutie o jeho návrhu. Napríklad, ak sa v exekučnom spise, alebo v spisoch predsedu súdu o sťažnostiach na postup súdu nachádza aspoň jedna urgencia, sťažnosť, žiadosť o informáciu o stave konania, je nevyhnutné konštatovať, že niekto musel toto podanie spracovať, vyhotoviť, vytlačiť, podpísať, zabezpečiť jeho doručenie súdu, čím je jednoznačne a nepopierateľne preukázaný vznik škody. Pri tomto príklade ostáva súdu len ustáliť výšku škody. Ak by súd bol včas rozhodol, nemusel by sa žalobca prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám, sťažnostiam, evidencii prípadov kde nebolo rozhodnuté atd'. Pre toto konanie teda nie je vôbec významný fakt, či exekúcia d'alej prebiehala prostredníctvom pôvodného súdneho exekútora, dokonca ani fakt, ako bolo o návrhu žalobcu rozhodnuté (či pozitívne, alebo negatívne), keďže toto nemohlo ovplyvniť činnosť žalobcu v snahe dosiahnuť (akékoľvek) rozhodnutie o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora. Práve v tejto činnosti žalobcu však spočíva vzniknutá škoda. Navyše však: Podľa ust. § 136 OSP, ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomerným ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. Podľa judikátu R 13/1985, ak poškodený v občianskom súdnom konaní preukáže vznik škody, ale nepreukáže jej výšku uplatnenú v žalobe, súd prizná náhradu škody vo výške, ktorá bola preukázaná; o tej časti škody, ktorej výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec, súd s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania môže použiť ustanovenie § 136 OSP. Daná vec podľa názoru žalobcu spadá do rámca vecí, kde ustálenie výšky škody je spojené s nepomernými ťažkosťami, resp. do rámca vecí, kde pojem ne pomerné ťažkosti je naplnený aj v tom prípade, ak síce výška je zistiteľná, avšak uplatňovaný nárok je nepatrný vo vzťahu k nákladom potrebným na jeho zistenie. Pokiaľ súd nebude mať zo spoľahlivo preukázanú konkrétnu výšku škody, navrhujeme, aby v konaní bol na zodpovedanie otázky výšky škody ustanovený znalec. Pokiaľ sa však ukáže, že by náklady na vypracovanie znaleckého posudku boli vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku neprimerane vysoké, navrhujeme, aby súd pri určení výšky škody postupoval podľa ust. § 136 OSP.

Žalobca Vášmu súdu predložil originál znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý dňa 17.01.2014 vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., pričom táto majetková škoda je predmetom tohto súdneho konania. Uvedený znalecký posudok je založený na Vašom súde pod sp. zn.: Žalobca považuje predmetný znalecký posudok za dôležitý dôkaz o skutočnostiach tvrdených v jednotlivých žalobách. Dôkaz preukazujúci minimálnu výšku spôsobenej škody. Znalecký posudok pozostáva zo 107 strán, pričom 61 strán tvoria prílohy k tomuto znaleckému posudku. Predloženie originálu znaleckého posudku do každého zo súdnych konaní, ktorých sa posudok týka, by bolo z pohľadu žalobcu mimoriadne finančne nákladné a z pohľadu súdu technicky a personálne zaťažujúce. Taký postup by nebol v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania, a preto žalobca založil na Vašom súde jediný originál do vyššie označeného súdneho spisu. Žalobca týmto odkazuje na tento originál znaleckého posudku ako na skutočnosť známu súdu z jeho činnosti. K samotnému dôkazu žalobca považuje za potrebné uviesť nasledovné: Medzičasom, tak ako na ústnych pojednávaniach žalobca vždy avizoval, došlo k exaktnému stanoveniu škody znaleckým posudkom vypracovaným erudovaným kolektívom znalcov Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave. Daná inštitúcia je najvyššou znaleckou ustanovizňou. Keďže udalosť vyvolávajúca škodu, mechanizmus vzniku škody, zodpovedný subjekt, ako aj príčinná súvislosť sú spoľahlivo identifikované, ostávalo len ustáliť výšku škody. To sa nespochybniteľne stalo metódami a postupmi, ktoré zvolila a vykonala zásadná autorita - znalecký to prostredníctvom činnosti skupiny profesionálnych odborníkov.

Znalecký posudok hodnotí súd ako dôkaz, pričom však nie je oprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery) (m. m. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: ) a súd nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky (m. m. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: ). Je nepochybné, že majetková škoda v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania o zmene súdneho exekútora dosahuje hodnotu minimálne 31,68 EUR. Žalobca žiada súd, aby znalecký posudok vnímal ako zásadný dôkaz o podstate a výške škody a aby z jeho obsahu vychádzal pri meritórnom rozhodovaní.

Žalobca uviedol k nároku na náhradu nemajetkovej uimy v peniazoch v podanom žalobnom návrhu rozsiahlu podpornú argumentáciu. V nadväznosti na vyjadrenie žalovanej k tomu dopĺňa: V prípade Comingersoll SA. v. Portugalsko (rozhodnutie zo 6.4.2000, týkajúce sa sťažnosti 35382/97) ECtHR nevylúčil, že aj pri obchodnej spoločnosti môže vzniknúť aj iná ako peňažná škoda, volajúca po finančnom odškodnení. Podľa tohto rozhodnutia možno stanoviť, že účinnosť práva zaručeného Dohovorom vyžaduje, aby mohla byť finančná náhrada poskytnutá tiež za nepeňažnú škodu, a to aj obchodnej spoločnosti. Iná ako peňažná škoda môže v prípade takejto spoločnosti obsahovať objektívne aj subjektívne prvky, medzi ne patrí povesť podniku, neistota v plánovaní rozhodnutí, ktoré môžu prijať, ťažkosti spôsobené samotnej správe podniku, a aj keď v menšej miere úzkosť a nepríjemnosti, ktorým sa vystavení členovia riadiacich orgánov spoločnosti. Pripomíname, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu je pre všeobecný súd záväzná z dôvodu viazanosti Slovenskej republiky Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Žalobca tvrdí, že ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu je akceptovateľným ukazovateľom hodnoty pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušením základného práva. Rozhodovacia prax poukazuje na ekonomické a spoločenské podmienky, pri ktorých vznikajú jednotlivé rozhodnutia a ako taká je preto akceptovaná v podobe "všeobecných pomerov obyvateľov v Slovenskej republike" aj v rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Všeobecné pomery majú vypovedaciu hodnotu takej intenzity, že nemôžu byť pri rozhodovaní všeobecného súdu ignorované. Poznajúc uvedené fakty, žalobca naviazal vyčíslenie nemajetkovej ujmy na všeobecné pomery. Subjektívne by však vždy očakával čo najvyššiu sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy, svoj subjektívny pohľad napriek tomu limitoval práve všeobecnými pomermi.

Žalobca jednoznačne preukázal, že konštatovanie porušenia práv nie je v danej veci dostačujúce na dosiahnutie spravodlivosti a to predloženou argumentáciou dokumentujúcou intenzitu, rozsiahlosť a komplexnosť následkov vyvolaných porušením práv.

Žalovaná vo svojom stanovisku požaduje od konajúceho súd, aby pri rozhodovaní v tejto veci uplatnil ust. § 3 ods. l Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca zásadne nesúhlasí s negatívnym vykresľovaním jeho podnikateľských aktivít tak, ako to robí žalovaná vo svojom vyjadrení. Predmetom podnikania žalobcu je poskytovanie pôžičiek, pričom často ide o veľmi rizikových dlžníkov. Toto riziko je rovnako, ako pri bankových subjektoch, vyjadrené úrokovou sadzbou. Na rozdiel od bánk, ktoré nie sú ochotné vziať a seba riziko nesplácania poskytnutého úveru, žalobca toto riziko prijíma a oceňuje ho vyššou úrokovou sadzbou. Celá podnikateľská aktivita žalobcu je prísne regulovaná tak vnútroštátnym právom, ako aj predpismi Európskej úniu. Žalobca všetku legislatívu spĺňa a pohybuje sa v legislatívnom rámci. Aj vzhľadom na tieto okolnosti jeho podnikateľská aktivita pretrváva už viacero rokov. Tvrdenia a spôsob podávania informácií zo strany žalovanej je preto neprijateľné a žalobca sa voči nemu ohradzuje. Napriek nepravdivému vykresleniu aktivít žalobcu zaujmeme stanovisko aj k právnej stránke argumentácie žalobcu. Ako vyplýva z citovaného textu daného ustanovenia, výkon

práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov má tam stanovené limity. Žalovaná sa však uvedenou argumentáciou bráni pred svojou zodpovednosťou za škodu, ktorá vznikla nie v občianskoprávnych vzťahoch, ale vo verejnoprávnom vzťahu. Žalobca nie je so žalovaným subjektom rovnoprávnym. Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci v žiadnom prípade nemožno podradiť pod občianskoprávne vzťahy. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na ust. § 3 ods. 2 ZoZŠ, podľa ktorého sa štát svojej zodpovednosti nemôže za žiadnych podmienok zbaviť (objektívna zodpovednosť). Považujeme prinajmenšom za nemorálne, aby sa štát poukazovaním na dobré mravy snažil zbaviť zodpovednosti za škodu, ktorú spôsobil. Štát má všetky prostriedky, aby jasne zrozumiteľne a jednoznačne vystaval systém, jednak ochrany individuálnych práv, ako aj systém náhrady škody, ktorú spôsobí svojim nesprávnym úradným postupom. Keďže tento vybudovaný systém mu neumožňuje zbaviť sa zodpovednosti, "naťahuje" na tieto výsostne verejné vzťahy aj ustanovenia súkromného práva, a to všetko v snahe neniesť zodpovednosť za porušenia povinností vlastných orgánov. Používa aj neprijateľné argumenty v snahe zmiasť konajúci súd a všemožne odviesť pozornosť od podstaty súdneho konania, ktorá spočíva v konštatovaní nesprávneho úradného postupu a stanovenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá ním bola spôsobená. Žalobca v nadväznosti na vyjadrenie žalovanej k otázke príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a/alebo nemajetkovou ujmou uvádza: Žalovaný vo svojom vyjadrení všeobecnými frázami poučuje súd o tom, že jednou z podmienok vzniku nároku na náhradu škody je vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a následkom v podobe škody či nemajetkovej ujmy. Žalovaný však ostáva len pri všeobecných frázach a bližšie neuvádza, kde bola podl'a neho kauzalita medzi žalobcom označenou škodovou udalosťou a škodou, či nemajetkovou ujmou pretrhnutá, nepriama či nebezprostredná. K žalobcom uplatnenej a špecifikovanej náhrade škody a nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že k vzniku majetkovej škody (náklady súvisiace s pracovnými úkonmi v snahe odstrániť nečinnosť súdu) resp. nemajetkovej ujmy (spočívajúcej v trvaní omeškania súdu) by jednoznačne nebolo došlo, ak by súd rozhodnutie vydal včas v zákonom stanovenej lehote. Príčina a následok tak sú zrejmé, ich spojenie je priame, bezprostredné a neprerušené. S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu zotrváva na nárokoch vyjadrených prostredníctvom žalobného petitu a žiada, aby súd podľa neho rozhodol.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 02.07.2013 č. k. -20 bola žaloba zamietnutá a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania. Uznesením krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.05.2014 č. k. -44 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom na zrušenie rozsudku okresného súdu bola vada konania spočívajúca v nesplnení povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných O.s.p. a porušil ich právo na spravodlivý súdny proces v intenciách čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. V závere dodal, že v novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Po vrátení veci okresný súd nariadil termín pojednávania na deň 28.08.2014 s tým, že si v rámci doručovania predvolania splnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Po vrátení veci okresný súd po splnení poučovacej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p. rozsudkom zo dňa 28.08.2014 č. k. -81 žalobu zamietol(výrok I.), žalovanej náhradu trov konania a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal(výrok II.,III.) Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.08.2015 č. k. -117 bol rozsudok okresného súdu v časti v ktorej bol návrh na prerušenie konania zamietnutý (výrok I.) potvrdený, v ostatnej časti zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom na zrušenie rozsudku okresného súdu je procesná vada a konaním súdu prvého stupňa došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Skonštatoval, že právo účastníka konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom je obsahom čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v súdnom konaní má svoje vyjadrenie v § 123 O.s.p. Doručenie žaloby a vyjadrenia k nej predstavujú dôležité a neopomenuteľné úkony súdu v procese riadnej prípravy súdneho pojednávania s cieľom zabezpečiť účastníkom konania účinnú a efektívnu

realizáciu procesných práv priznaných zákonom s možnosťou vyvrátiť dôvodnosť žaloby i jej dodatočnú obranu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.10.2010, sp.zn. ).

Okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu posúdil návrh na prerušenie konania zo dňa 21.08.2014, nariadil termín pojednávania v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvého stupňa, najmä § 114 ods. 2, § 117 ods. 1, § 118 a tých, ktoré sa týkajú vedenia konania a pojednávania. Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Žalovaná a žalobkyňa neúčasť na pojednávaní ospravedlnili, o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu nepožiadali. Preto súd vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, obsahu exekučného spisu Okresného súdu Trenčín v predmetnej exekučnej veci, najmä žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, poverenia exekučného súdu pre súdneho exekútora, návrhu oprávnenej (žalobkyne) na zmenu súdneho exekútora, rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu súdu s doručenkami, pričom zistil tento skutkový stav veci:

Okresný súd Trenčín dňa 10.04.2007 poverením číslo 5309*026975 poveril súdneho exekútora JUDr. Máriu Krasňanovú, Nám. A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, vykonaním exekúcie na vymoženie povinnosti zaplatiť 844,45 € (25.440,00 Sk) s príslušenstvom vo veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (žalobkyne) proti povinnému: S. H., bytom T. T., T. XXX/XX. Spisová značka súdneho exekútora bola EX XXX/XXXX. Spisová značka exekučného konania bola XXEr/X/XXXX.

Dňa 22.11.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh oprávnenej (žalobkyne) na zmenu exekútora na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Zahradnícka 62, Bratislava. Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.01.2011 č. k. XXEr/X/XXXX-XX súd vyhovel podanému návrhu oprávnenej (žalobkyne) a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.12.2011. Odo dňa doručenia návrhu na zmenu exekútora (22.11.2010) do vydania predmetného uznesenia exekučného súdu vrátane a po odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty uplynula doba 33 dní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetného návrhu (t.j. od 01.06.2010) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Žalobkyňa v žalobe poukazovala na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia takéhoto návrhu. V predmetnej veci žalobkyňa odôvodňovala nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o jej návrhu na zmenu exekútora a v bezdôvodnej nečinnosti (zbytočnými prieťahmi) v konaní, keď exekučný súd konal nesústredene a rozhodnutie vydal až po veľmi dlhej dobe (v žalobe bola táto doba nečinnosti ďalej spresnená na 68 dní).

Súd, viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne žalobou (§ 153 ods. 2 O.s.p.), žalobnými tvrdeniami (§ 79 ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých žalobkyňa vyvodzovala uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na žalobkyňou tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup smeroval.

Je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. bol povinný rozhodnúť o návrhu oprávnenej (žalobkyne) na zmenu exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu, teda od 22.11.2010, a napriek tomu súd o tomto návrhu rozhodol až dňa 25.01.2011. Bolo teda nesprávne tvrdenie žalobkyne, že došlo k omeškaniu 68 dní. K tomu súd nutne poznamenáva, že žalobkyňa v žalobe výslovne poukázala len na tie skutočnosti, že návrhu na zmenu exekútora spísala dňa 18.11.2010 a exekučný súd rozhodol o tomto návrhu dňa 25.01.2011, pričom o celom priebehu skutkového deja sa dozvedela až doručením tohto uznesenia. Návrh na zmenu exekútora však žalobkyňa exekučnému súdu doručila až dňa 22.11.2010. V posudzovanom prípade je azda tou najvýznamnejšou skutočnosťou to, že žalobkyňa v období september a november 2010 iniciovala značne vysoký počet podaných návrhov na zmenu exekútora v exekučných konaniach vedených na Okresnom súde Trenčín. Zo záverov uvedených v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. vyplýva, že Ústavný súd SR konštante judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát, zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami svojich podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania. V prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať

daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci pre žalobkyňu je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre žalobcu inak existenčný. Súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (, ). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu ().

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu.

Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Len na okraj preto súd len poznamenáva, že žalobkyňa tiež nepreukázala vznik škody (majetkovej ujmy), keď vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá je podnikateľským subjektom, a preto náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jej obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Podnikateľ musí znášať aj podnikateľské riziko, ktorým môže byť nepochybne aj ekonomický neúspech obchodných prípadov. Z povahy a účelu ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetného návrhu je nepochybné, že aj keď nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora, nemohla žalobkyni vzniknúť žiadna škoda, pretože všetky potrebné úkony v rámci exekučného konania mal vykonávať pôvodne poverený exekútor. Žalobkyňa nepreukázala ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. V žalobe totiž vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma jej vznikla, vzhľadom na subjekt žalobkyne, ktorý je právnickou osobou, neozrejmila závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Je tiež nepochybné, že žalobkyňa naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd zdôrazňuje, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt uzatvára obdobné zmluvy s množstvom

dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré žalobkyňa ako nebankový subjekt poskytla, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy žalobkyne z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na žalobkyňu a jej ďalšiu existenciu. Súd tiež nezistil, že by v danej exekučnej veci žalobkyňa chcela zvrátiť ten stav, v ktorom pociťovala neistotu, frustráciu a pod. Toto je taktiež jeden z aspektov, na ktorý musí súd prihliadať. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobkyňa nepreukázala, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno). Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.).

Pokiaľ ide návrh žalobkyne na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku 1/2014 na preukázanie výšky škody, ktorý predložil dňa 13.06.2016, súd tento dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre meritórne rozhodnutie a tiež s poukazom, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia o veci súdu umožňuje vykonať len dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Naviac znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení žalobkyne a nemôže ich nahrádzať. Tvrdenia žalobkyne o škode sú všeobecné po skutkovej stránke, sú vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie. Neexistujúce všeobecné tvrdenia preto nemožno znalecky ani inak preskúmať. Už v čase podania žaloby bolo povinnosťou žalobkyne produkovať všetky tvrdenia a dôkazy (§ 79 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Ak žalobkyňa ďalej žiadala o vydanie medzitýmneho rozsudku, je potrebné zo strany súdu poznamenať, že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom konkrétnom prípade právo a ako sa subjekty práva majú správať. Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej veci (§ 152 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá O.s.p.), t.j. v prejednávanej veci na základe predmetu konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nemožno teda pripustiť úvahu súdu v prejednávanej veci o vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného vyčerpania celého predmetu konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovanej, je potrebné poznamenať, že súd skúma premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobkyne na náhradu škody nebol preukázaný. Preto súd na námietku premlčania žalovanej neprihliadal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania ani nevyplynuli (výrok II.).

Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli (výrok III.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca, - súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.