Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9Co-482-2015.pdf
PDF · 93.85 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/482/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Bystrianskej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, jej menom: doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokát a konateľ, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 13. 05. 2015 č.k. 16C/142/2012-66 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom žalobu žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal a návrh na prerušenie konania zamietol.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody na tom základe, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, teda uplatnil si voči štátu zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zároveň nesprávny úradný postup žalobcu videl vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Žalobca zrejme chcel náhradu na zachovanie postupu súdu, ktorého výsledkom bolo vydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Súd prvého stupňa skonštatoval, že v danom prípade nemôže ísť o nesprávny úradný postup, ak výsledkom postupu orgánu je vydanie rozhodnutia.
Z kontextu žaloby preto vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok z nesprávneho úradného postupu, nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a z nezákonného rozhodnutia zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Súd prvého stupňa konštatoval, že v prvom prípade je potrebné preukázať, že žalobca pred podaním žaloby na súd predbežne prerokoval svoj nárok s príslušným orgánom a že jeho nároku nebolo kladne vyhovené a druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zákonom stanovenej lehote a že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody.
Súd prvého stupňa skonštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v návrhu uviedol, že v súlade s ustanovením § 15
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku. Do spisu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovaného uplatnil a kedy a dokazovanie odkázal na spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaný síce nepoprel, že mu žalobcom bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti, neurčitosti a neuvedenie relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nároky mali týkať a pod. Preto súd nevzhliadol akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaný. Nejde o listinný dôkaz, ku ktorému nemá žalobca prístup, alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal kópiu návrhu, sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania. Z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania.
Ani skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote sa nezakladajú na pravde. Žalobca sa domáhal náhrady škody na tom základe, že súd nerozhodol v 15 dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a konštatoval prieťahy súdu 317 dní. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu doručená 12. 09. 2011 a rozhodnuté bolo 21. 05. 2012. Súd rozhodol približne do 6 mesiacov od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Podľa názoru súdu lehota 15 dní platí iba v prípade, ak žiadosť o udelenie poverenia je v súlade so zákonom. Žiadosť o udelenie poverenia nebola podľa názoru súdu prvého stupňa v súlade so zákonom, preto postupoval v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d), preto vydanie rozhodnutia nie je viazané 15 dňovou lehotou.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nijakým spôsobom nevysvetlil ani nepreukázal, čo ho viedlo ku konštatovaniu prieťahu. Neuviedol, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu prvého stupňa, a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítal. Ako sám tvrdil v žalobe, touto informáciou nedisponoval a odkázal na exekučný spis okresného súdu, ktorého spisovú značku v žalobe ani neuviedol a dokazovanie v tomto smere preniesol na súd. Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku začína plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania súd poukázal na to, že argumentácia žalobcu neobstojí v žiadnej rovine, pretože jeho tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie je zavadzajúce. Žalobca je účastníkom exekučných konaní ako oprávnený. Nič mu ako účastníkovi nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora, ktorému súd vydal poverenie. Aj konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je sporovým konaním a je na žalobcovi skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať. Táto povinnosť zo strany žalobcu absolútne absentuje. Dôkaznú povinnosť žalobca preniesol na súd, resp. na žalovaného. Dôvody uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci.
Ďalej súd prvého stupňa skonštatoval, že pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ktorým je uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pri tomto nároku je potrebné splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok: 1. predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, 2. vydanie nezákonného rozhodnutia, 3. vznik škody, 4. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 5. zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom a 6. podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by sa mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak chýba čo i len jedna podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. Podľa súdu prvého stupňa žalobca nepreukázal, že nárok predbežne prerokoval so žalovaným. Ďalšou podmienkou pri uplatnení nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je preukázanie zrušenia nezákonných rozhodnutí. Z exekučného spisu, ktorý bol pripojený ku konaniu vyplýva, že uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia bolo síce zrušené, ale v konaní sa malo ďalej pokračovať, a to posudzovaním platnosti rozhodcovskej doložky. Žalobca nezákonnosť rozhodnutia odôvodňuje nesprávnosťou rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti, ktorú nesprávnosť vyčerpávajúco odôvodňuje. Súd poukázal na to, že predmetom
tohto konania nie je rozhodovanie o vecnej správnosti zamietajúcich uznesení v exekučnom konaní a súd nevyhodnocuje ani správnosť právnej argumentácie žalobcu voči zamietajúcim uzneseniam. Súd prvého stupňa skonštatoval, že v tomto konaní posudzuje nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a iba v intenciách tohto zákona o nároku žalobcu rozhoduje. V exekučnom konaní sa nepokračovalo pre smrť povinnej a exekučné konanie bolo zastavené. Žalobca škodu odôvodňoval nedodržaním 15 dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia, čo v konaní bolo vyvrátené, pretože zamietajúce uznesenie bolo vydané do 17 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Žalobca neodôvodnil ani výšku uplatnenej škody, ani výšku nemajetkovej ujmy vo vzťahu ku konkrétnemu exekučnému konaniu. Dôvody pre náhradu škody sú všeobecné, bez znalosti priebehu exekučného konania.
Súd prvého stupňa uzavrel, že nárok žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku v zmysle zákona a tvrdenia žalobcu o prieťahoch v konaní sú nedôvodné. Z uvedeného dôvodu nie je nárok žalobcu opodstatnený, a preto ho zamietol.
O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p., pričom tieto pri vyhlasovaní rozsudku priznal úspešnému žalovanému, keďže žalovaný v lehote 3 pracovných dní nevyčíslil a zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, pret ich súd v konečnom dôsledku žalovanému nepriznal.
Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p., keďže rozhodoval vylúčený sudca (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p., v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav ust. § 205 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Ďalej, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okrem iného namietal odvolanie, že bolo porušené právo žalobcu na kontradiktórny proces a podotkol, že súd ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržanie a správu informačného systému. Poukázal aj na nálezy Ústavného súdu SR uvádzajúce jednoznačne, že súd musí dbať na presvedčivosť svojho rozhodnutia, v odôvodnení argumentačne vyhodnotí svoje rozhodnutie tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe premisy dospel boli pre širšiu právnickú verejnosť prijateľné, racionálne a presvedčivé. Má za to, že súd nevysvetlil vo svojom rozhodnutí, prečo nedošlo k porušeniu práv žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočného prieťahu zaručeného článkom 48 Ústavy. O návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel objektívne vysvetliteľný dôvod. Namietal, že súd prvého stupňa vydal rozhodnutie vnútorne rozporné, síce zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi, rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné, irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, navyše podľa práva sú súdne rozhodnutia všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov.
Ďalej konštatoval, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z ďalšieho prejednávania veci. Okrem iného pri nezávislosti sudcov musí byť vzaté do úvahy ustanovenie jeho členov a dĺžka ich mandátu, teda či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Ďalej vychádzal z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol, pričom žalobca trval na osobnej účasti právneho účasti na pojednávaní a preto sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. K takejto procesnej situácii došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), podľa ust. § 156 ods. 1 O.s.p. rozsudok vyhlásil verejne, pričom vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.
Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd, a preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Odvolacie námietky žalobcu sú v celom rozsahu neopodstatnené , s týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku.
K dôvodom rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd poznamenal, že po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že pokiaľ žalobca v odvolaní namieta postup súdu z hľadiska porušenia procesnoprávnych predpisov, nie je jeho odvolanie dôvodné. Námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia nie je opodstatnená.
Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje stručné a výstižné prednesy účastníkov, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia a úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal za preukázané, ako aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa taktiež vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Napadnuté rozhodnutie preto netrpí takou vadou konania, ktorá by mala za následok zrušenia rozhodnutia prvostupňového súdu pre nepreskúmateľnosť. Odvolací súd nezistil, že by postupom prvostupňového súdu, či už v konaní alebo rozhodnutím sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom z dôvodov uvedených žalobcom.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu a vykonanie ďalších dôkazov účastníci ani nenavrhovali. Vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto rozsudok aj náležite odôvodnil.
Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa tvrdení o splnení predpokladov pre vznik nároku na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona a rovnako ako tvrdil aj v konaní pred súdom prvého stupňa nie sú opodstatnené. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré svoje úvahy o nesplnení zákonných podmienok na nárokoch škody v prejednanej veci podrobne rozviedol s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a príslušné zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec správne posúdil. Odvolací súd konštatuje, že v tomto smere sú odvolacie námietky všeobecného charakteru bez uvedenia konkrétnych pochybení, ktorých by sa súd prvého stupňa dopustil, a preto na tieto odvolacie námietky nemohlo byť prihliadnuté ani v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenia súdu prvého stupňa odvolací súd konštatuje, že žiadne také procesné pochybenie, ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo zistené.
Podľa názoru odvolacieho súdu správny bol postup súdu prvého stupňa, pokiaľ v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával vo veci a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, keďže dôvod pre odročenie pojednávania, ktorý uviedol žalobca nie je dôležitým dôvodom. Je totiž zrejmé, že pokiaľ ide o námietku zaujatosti vznesenú zo strany žalobcu, o tejto v konaní už bolo rozhodnuté uznesením 19.10.2012 vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 16C/133/2012, kde odvolací súd konštatoval, že sudkyňa Mgr. Daniela Pristášová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 19C/133/2012, kde ako účastníci konania vystupujú Pohotovosť,s .r.o. Bratislava a Slovenská republika, Ministerstvo SR, Bratislava.
Ani podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR nie je dôležitým dôvodom, ktorý by opodstatňoval odročenie pojednávania, najmä za situácie, keď súd prvého stupňa návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.
Pokiaľ sa teda žalobca na pojednávanie nedostavil, takýmto spôsobom sa sám v zdal možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a realizovať svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na tomto pojednávaní. Z toho vyplýva, že zásada kontradiktórnosti konania, ani právo žalobcu na súdnu ochranu v tomto smere neboli porušené.
Vyššie uvedené závery sa týkajú aj odvolacej námietky žalobcu, ktorý vytkol súdu prvého stupňa, že nebol oboznámený so súdom vykonanými dôkazmi uloženými v exekučnom spise, ak k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že dokazovanie listinami bolo vykonané súdom prvého stupňa v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p.
Nenáležitá je aj odvolacia námietka žalobcu, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže v danom prípade pojednávanie nariadené bolo a žalobca svojou neodôvodnenou neprítomnosťou na pojednávaní sám zapríčinil, že nemohol uplatniť svoje procesné právo.
Odvolací súd na záver ešte poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 7ECdo/3/2013 zo dňa 21. 10. 2013, kde najvyšší súd riešiac dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekúcii poukázal na obsah práv a na spravodlivý proces so zreteľom na článok 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo do práva na spravodlivý proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (porovnaj I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať a k porušeniu práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodovanie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia v riešenej veci, preto správne súd prvého stupňa rozhodol, svoje rozhodnutie argumentačne odôvodnil a jeho rozsudok o zamietnutí žaloby je zákonný, správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa bola preukázaná v konaní a žalobca dostal odpoveď na svoje odvolacie námietky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno považovať za svojvoľné a neodôvodnené, predčasné a prekvapivé a odvolací súd vzhľadom na zistený skutkový stav podľa § 213 O.s.p. bol viazaný týmto skutkovým stavom a s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto mala právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania jej však nevznikli, ani si ich neuplatnila, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.