Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-476-2015.pdf
PDF · 99.79 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/476/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci navrhovateľa J., právne zastúpeného M. proti odporcovi M., o zaplatenie 640,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. marca 2015, č.k. 12C/134/2011-96 takto
rozhodol:
Návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a.
Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 605,82 eur s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa v časti prevyšujúcej zaplatenie istiny 863,08 eur s 8% ročným úrokom z omeškania od 19.08.2010 do zaplatenia. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podľa Zmluvy o poistenom rýchlom spotrebnom úvere pre obyvateľstvo zo dňa 18.05.2005 veriteľ- P. N. Z. a.s. poskytla odporcovi spotrebný úver vo výške 20.000,- Sk (663,88 eur) s pohyblivou ročnou úrokovou sadzbou vo výške 18,95% ročne na 36 mesačných splátok po 721,- Sk (23,93 eur), s ročnou percentuálnou mierou nákladov 14,29% a s dohodnutým poistením 50,- Sk (1,66 eur). Splatnosť prvej splátky bola dňa 20.5.2005 a poslednej dňa 20.04.2008. Odporca z dlhu zaplatil sumu 2.483,- Sk (82,42 eur). Súd prvého stupňa konštatoval, že účastníci uzatvorili z hľadiska podstatných náležitostí úverovú zmluvu dňa 18.05.2005, ktorá je absolútnym obchodným vzťahom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a spravuje sa ustanoveniami § 479 a nasl. Obchodného zákonníka. Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby, táto je upravená v § 397 Obchodného zákonníka v trvaní 4 rokov a v § 101 Občianskeho zákonníka v trvaní 3 rokov. Úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku je teda pre spotrebiteľa výhodnejšia. Z uvedeného dôvodu súd aplikoval na daný vzťah priaznivejšiu právnu úpravu pre spotrebiteľa ohľadne dĺžky premlčacej lehoty upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka v trvaní 3 rokov. Podľa žalobného návrhu odporca zaplatil naposledy splátku úveru dňa 13.11.2007 v celkovej sume 2.483,- Sk (82,42 eur) a odvtedy už úver nesplácal. Od nasledujúceho dňa bolo možné vymáhať jednotlivé splatné mesačné splátky i s poplatkami až do splatnosti poslednej splátky dňa 20.04.2008. Od splatnosti jednotlivých mesačných
splátok i poplatkov bolo možné súdne vymáhať zaplatenie dlžnej čiastky a od tohto dňa sa počíta 3-ročná premlčacia lehota pre každú jednotlivú mesačnú splátku i poplatkov. Žalobný návrh navrhovateľ podal na súd dňa 28.03.2011 a mohol sa domáhať zaplatenia len nepremlčaných mesačných splátok i poplatkov 3 roky dozadu, t. j. splatných od 28.03.2008 do dňa 20.04.2008, teda 2 mesačných splátok po 721,- Sk s poplatkami za poistenie úveru 50,- Sk mesačne a za vedenie úverového účtu po 50,- Sk, celkom spolu 2 x (721+50+50) = 1.642,- Sk (54,50 eur). Skôr splatné splátky i poplatky, t.j. od 20.05.2005 do 27.03.2008 boli premlčané a súd žalobu v tejto časti zamietol pre premlčanie mesačných splátok po 721,- Sk i s poplatkami za poistenie vo výške 50,- Sk mesačne a za vedenie úverového účtu po 50,- Sk mesačne. V danej veci ide spotrebiteľskú zmluvu, preto súd prihliadol na premlčanie z úradnej povinnosti podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. a návrh z dôvodu premlčanie zamietol v celom rozsahu. Pokiaľ išlo o nepremlčanú časť vo výške 1.642,- Sk (54,50 eur), táto suma už bola navrhovateľovi priznaná rozsudkom tamojšieho súdu zo dňa 28.5.2012, č.k. 12C/134/2011-50 v I. odseku (právoplatnom) výroku v istine 863,08 eur vrátane úroku z omeškania. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa súd zaoberal aj konečnou splatnosťou úrokov (ako odmeny po úver). Konečnú splatnosť riadnych úrokov zák. č. 258/2001 Z. z. neupravoval. Úprava bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch a to v ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vychádzajúc však z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, platnej v čase uzavretia zmluvy, na základe § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahuje aj na zmluvy majúce charakter absolútnych obchodov aj do 15.01.2009, bolo potrebné na spotrebiteľskú zmluvu aplikovať § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže táto úprava bola pre spotrebiteľa výhodnejšia. Z uvedeného dôvodu súd aplikoval na daný vzťah priaznivejšiu právnu úpravu pre spotrebiteľa a nezaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi riadne úroky až do zaplatenia istiny, tak ako ich navrhovateľ žaloval. Podľa znenia zmluvy o úvere v čl. II samotné úroky za úver i s poplatkami (v celkovej výške 9.856,-Sk) sú už zahrnuté v mesačných splátkach. Na základe uvedeného súd návrh vo zvyšnej časti, ktoré zostala predmetom tohto rozhodnutia, zamietol. Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. na základe celkového hodnotenia úspešnosti účastníkov konania nepriznal odporcovi ako pomerne úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania , pretože žiadnu nežiadal. V prvom rozhodnutí súdu bola navrhovateľovi právoplatne priznaná suma 863,08 eur s úrokom z omeškania zo žalovanej sumy 1.503,76 eur s úrokom s omeškania a riadnym 18,98% ročným úrokom z omeškania, teda suma menšia ako polovica a vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý, teda pomerný nepatrný úspech bol na strane odporcu.
Proti tomuto rozsudku, a to v rozsahu výroku, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 605,82 eur s 18,98 % ročným úrokom zo sumy 620,83 eur od 19.08.2010 do zaplatenia a vo výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Podané odvolanie odôvodnil tým, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to nesprávnej aplikácie ust. § 101 Občianskeho zákonníka, nesprávneho právneho záveru súdu ohľadom aplikácie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. a nesprávneho právneho záveru súdu o úprave Občianskeho zákonníka vzťahujúcej sa na platenie úrokov zo zmluvy o pôžičke a potrebe aplikácie tejto úpravy na posudzovaný vzťah. Dôvodil, že posudzovaný právny vzťah bol založený zmluvou o úvere podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka a ide o tzv. absolútny obchod, čo znamená, že ustanovenia Obchodného zákonníka sa použijú i v prípade, ak účastníkom zmluvného vzťahu je nepodnikateľ. Namietal, že výklad ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nesprávny. V posudzovanej veci nejde o prípad, keď by sa zmluvné strany dohodou odchyľovali od právnej úpravy Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, ale ide o situáciu, keď je kogentným zákonným ustanovením predpísaná aplikácia Obchodného zákonníka. Zmluvné strany sa teda nemohli dohodnúť o tom, či sa bude pri posudzovaní premlčania nárokov z ich zmluvného vzťahu aplikovať Obchodný zákonník, alebo Občiansky zákonník. Naviac, právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je pre spotrebiteľa priaznivejšia a nejde o právnu úpravu, ktorá by bola prijatá za účelom ochrany spotrebiteľa. Rozdielna dĺžka premlčacej doby v Obchodnom a Občianskom zákonníku je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane spotrebiteľa. Premlčanie totiž pôsobí voči obom zmluvným stranám rovnako. Kratšia premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka môže byť pre spotrebiteľa priaznivejšia, keď je v postavení dlžníka, akonáhle je však v postavení veriteľa je kratšia premlčacia doba logicky jeho nevýhodou. Vyslovil názor, že právne predpisy nemožno s cieľom ochrany spotrebiteľa vykladať tým spôsobom, že podľa konkrétnej situácie bude súd vyberať, či použije ustanovenie Občianskeho zákonníka, alebo ustanovenie Obchodného zákonníka, vždy to, ktoré bude v konkrétnej situácii výhodnejšie pre spotrebiteľa. Ani zákonodarcom sledovanú ochranu spotrebiteľa premietnutú do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nemožno extenzívnym výkladom
rozšíriť na aplikáciu akýchkoľvek ustanovení, ktoré by mohli byť v posudzovanom konkrétnom prípade pre spotrebiteľa priaznivejšie o to viac v závislosti od toho, či je spotrebiteľ nositeľom žalovaného práva alebo povinnosti. I v prípade, ak by bolo žalobou uplatnené právo premlčané, odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa by vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvého stupňa aplikoval na vec ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., a to napriek tomu, že toto ustanovenie je možné aplikovať výlučne na právne vzťahy vzniknuté od 01. mája 2014, teda právne vzťahy vzniknuté po nadobudnutí účinnosti tohto ustanovenia. Pretože súd prvého stupňa aplikoval uvedené ustanovenie i na právny vzťah vzniknutý pred 01.05.2014, konal v rozpore so zák. č. 250/2007 Z. z., ako i v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Použitie ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. na právne vzťahy vzniknuté pred 01.05.2014 je retroaktívna aplikácia tohto zákonného ustanovenia vo forme pravej retroaktivity, ktorá je v právnom štáte neprípustná. Pri podaní žaloby vychádzal z platnej a účinnej právnej úpravy ku dňu podania žaloby. Spôsob aplikácie ust. 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý zvolil súd prvého stupňa je popretím princípu právnej istoty, ktorý je súčasťou každého právneho štátu. Ďalej namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti zamietnutia úrokov z úveru. Pokiaľ súd prvého stupňa argumentoval ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dôvodil, že z tohto ustanovenia nevyplýva, dokedy má dlžník zo zmluvy o pôžičke platiť úroky, ale len umožňuje dojednať pri peňažnej pôžičke úroky. Naviac vôbec nemožno stotožňovať zmluvu o úvere a zmluvu o pôžičke. Považoval za absolútne neprijateľné, aby na posudzovaný právny vzťah boli aplikované akékoľvek ustanovenia Občianskeho zákonníka o zmluve o pôžičke s odôvodnením, že je to pre spotrebiteľa výhodnejšie. Výklad zvolený súdom prvého stupňa by totiž na zmluvu o úvere umožňoval aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o ktoromkoľvek zmluvnom type, pretože Občiansky zákonník zmluvu o úvere vôbec neupravuje len preto, že takéto zákonné ustanovenie je pre spotrebiteľa priaznivejšie. Takýto výklad zákona považuje v právnom štáte za neprijateľný v rozpore so zásadou rovnosti zmluvných strán a popierajúci princíp právnej istoty. Z uvedených dôvodov žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť tak, že odporcovi bude uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 605,82 eur, 18,98% ročný úrok zo sumy 620,83 eur od 19.08.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania. V prípade ak odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, žiadal, aby pripustil dovolanie v danej veci z dôvodu, že ide o rozhodnutie súdu po právnej stránke zásadného významu, a to o právnej otázke, či sa pri posúdení premlčania práv zo zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní alebo ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní. Pre prípad, že sa odvolací súd stotožní s právnym názorom súdu prvého stupňa o premlčaní žalovanej pohľadávky a zároveň sa stotožní s právnym názorom, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. je potrebné aplikovať i na právne vzťahy vzniknuté pred 01.05.2014, žiadal odvolací súd, aby konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ako subjekt oprávnený podľa ust. § 18 ods. 1 písm. d) zák. č. 38/1993 Z. z. podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, a to súlade ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. je ustanovením odporujúcim čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré pôsobiac na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, významne narúša princíp právnej istoty. Účastníci týchto právnych vzťahov vychádzajúc pri vzniku právneho vzťahu, ako aj počas jeho existencie a taktiež pri podaní žaloby na súd z tejto platnej a účinnej právnej úpravy, sa v dôsledku prijatia ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. dostali do inej právnej situácie, ktorú nemohli vôbec predvídať a prispôsobiť takejto právnej úprave svoje konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (t. j. výrokovej zamietajúcej časti o zaplatenie istiny 605,82 eur s prísl. a vo výroku o náhrade trov konania), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Odvolací súd skôr, ako pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa najskôr rozhodoval o návrhu navrhovateľa na prerušenie odvolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
Tento návrh navrhovateľa odvolací súd nepovažoval za opodstatnený z nasledovných dôvodov:
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak súd pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie a ako subjekt oprávnený podal návrh na začatie konania o súlade ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovateľ dôvodil, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. je ustanovením odporujúcim čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré pôsobiac na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, významne narúša princíp právnej istoty.
Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.
Charta základných práv Európskej (ďalej len „Charta ZP EÚ“) únie uznáva rovnaké hodnoty ako Ústava SR, oblasťou, v ktorej však poskytuje ochranu práv nad rámec Ústavy Slovenskej republiky je práve oblasť spotrebiteľských právnych vzťahov. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 38 Charty ZP EÚ, podľa ktorého politiky štátov zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na znenie čl. 7 Ústavy SR je Charta ZP EÚ vo svetle Lisabonskej zmluvy súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Charta ZP EÚ tak Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ uložila povinnosť zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a odvolací súd má za to, že ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa patrí medzi právne normy, ktorými dochádza k naplneniu čl. 38 Charty ZP EÚ.
Povinnosť súdu prihliadať ex offo na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi sa na prvý pohľad môže javiť ako kontroverzná vo vzťahu k zásade rovnosti účastníkov konania. Nie je však možné konštatovať, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa reálne dochádza k narušeniu rovnosti účastníkov, pretože takáto právna úprava prispieva práve k docieleniu rovnosti účastníkov, ide o vyvažovanie postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v konaní pred súdom, pretože spotrebiteľ je v porovnaní s dodávateľom v záväzkovom vzťahu založenom spotrebiteľskou zmluvou slabšou stranou. Je to práve dodávateľ, ktorý v rámci záväzkového vzťahu dominuje nad spotrebiteľom a súdu na rozhodnutie predkladá vec s oslabeným právom.
Odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené, pochybnosť o súlade ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou Slovenskej republiky nemá, ide o platné a účinné ustanovenie, ktoré je za splnenia podmienok stanovených v jeho hypotéze možné a zároveň nutné (viazanosť sudcu zákonom v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) pri rozhodovaní súdu vo veci samej aplikovať. Podľa názoru odvolacieho súdu aplikáciou ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. súd nenarušil rovnosť účastníkov konania, je totiž vecou veriteľa, aby si chránil svoje záujmy a nespoliehal sa na právnu nevedomosť účastníka v postavení spotrebiteľa, v dôsledku ktorej sa nedovolá premlčania. Odvolací súd preto nevidí dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a z týchto dôvodov návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd ďalej podrobne preskúmal odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné:
Uzavretý zmluvný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom na základe zmluvy o úvere je potrebné aj podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať ako spotrebiteľský vzťah. Nič nemení na skutočnosti, že zmluva o úvere bola medzi účastníkmi uzavretá dňa 18.05.2005 podľa Obchodného
zákonníka. Aj keď právna úprava od 01.04.2004 taxatívne určovala, ktoré zmluvy sú spotrebiteľskými zmluvami a medzi ne Občiansky zákonník zmluvu o úvere nezaraďoval, s účinnosťou od 01.01.2008 došlo k zmene právnej úpravy (zákon č. 568/2007 Z. z.) tak, že podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom s tým, že podľa § 879j Občianskeho zákonníka sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Súd prvého stupňa preto správne aplikoval na danú vec Občiansky zákonník.
I keď už dlhšiu dobu bola takto ustálená súdna prax pri posudzovaní právnych vzťahov vyplývajúcich z úverových a podobných zmlúv uzavretých medzi dodávateľom a spotrebiteľom podľa Obchodného zákonníka, bola nejednotná prax súdov pri posudzovaní týchto právnych vzťahov v otázke premlčania. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v znení zákona č. 151/2014 Z. z. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka pripojila vetu: „ Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z. z. vyplýva, „že na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník“. Uvedené teda znamená, že na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku (§ 101), teda trojročnú premlčaciu dobu.
Ďalej novela zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2014 v čl. VIII., v § 5b uviedla, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť najmä súdom ex offo skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Vzhľadom k tomu, že táto novela zákona o ochrane spotrebiteľa nemá prechodné ustanovenia, má súd povinnosť prihliadnuť k premlčaniu ex offo pri všetkých sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv v čase svojho rozhodovania, teda bez ohľadu nato, či navrhovateľ svoj nárok uplatnil žalobným návrhom na súde pred účinnosťou tejto novely. Otázkou účinnosti ustanovenia § 5b zák. č 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa zaoberal už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí, sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.04.2015, pričom mal za to, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01.05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Odvolací súd, vychádzajúc z názoru Najvyššieho súdu SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí mal za to, že pokiaľ súd prvého stupňa vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., a premlčaciu dobu posudzoval podľa Občianskeho zákonníka, postupoval správne.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti o zaplatenie istiny 605,82 eur s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi tieto trovy nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .